Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/197/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216218984 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1216218984.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: P.. F. E., R. C. K. X, C., zastúpeného JUDr. Michalom Miškovičom - advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Palisády 32, Bratislava, proti žalovaným: 1/ LK Sales Consulting, s.r.o., so sídlom Papraďová 1A, Bratislava, 2/ Z.Á. C., Q.. Z., R. C. Ľ.B. XXXX/ X, C., zastúpenej: + ULTRA Legal s.r.o, advokátní kancelář, organizačná zložka so sídlom Zelená 2, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. februára 2018, č. k. 16C/181/2016 - 66, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 16. februára 2018, č. k. 16C/181/2016 - 66 súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom pozemku parc. č. XXXXX/XX o výmere 924 m2, druh pozemku: záhrady, zapísaný na LV č. XXXX pre E.Á. Ú. H., X.: C. P., X.: C. - Z.. Č.. Q.. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi priznal v rozsahu 100%. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 41a ods. 1 a 2, § 123, § 132 ods. 1 a 2, § 133 ods. 1 a 2, § 137 Občianskeho zákonníka; a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že kúpna zmluva zo dňa 22.02.2008 bola riadne uzavretá, pričom sama kupujúca (P.. A. Q.) sa vyjadrila, že ona mala jednoznačný úmysel nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Uviedol, že je síce pravdou, že kúpnu cenu zaplatil žalobca, avšak podľa jeho názoru nie je možné z tohto tvrdenia dospieť k záveru, že išlo o simulovaný právny úkon. Zdôraznil, že podstatou simulácie je to, že to, čo je navonok vyjadrené ako spoločná vôľa oboch strán zmluvy (v tomto prípade predávajúceho a kupujúceho), podľa ich zhodného úmyslu nepredstavuje ich skutočnú vôľu, ale tá je iná. Mal za to, že je nesporné, že vôle strán boli v konaní jasne preukázané - predávajúca B. F.Ö. mala úmysel predmetnú nehnuteľnosť predať a P.. A. Q. nehnuteľnosť kúpiť. Uviedol, že vo veci je zrejmé, že žalobca ako fyzická osoba nebol žiadnou zo strán a teda ani účastníkom predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 22.02.2008, ktorou bola nehnuteľnosť predaná a jednak nebola v konaní preukázaná ani spoločná vôľa účastníkov konania zastrieť tento právny úkon iným úkonom - zmluvnými stranami predmetnej kúpnej zmluvy boli na strane predávajúceho B. F.U. a na strane kupujúceho P.. A. Q.. Konštatoval aj to, že žalobca napokon ani sám netvrdil, že nešlo o uzatvorenie kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - pozemku ako simulovaného právneho úkonu, ale tvrdil, že uzavrel zmluvu za iného účastníka konania, pričom na posúdenie dissimulovaného právneho úkonu chýba napokon aj spoločná vôľa účastníkov konania. Uviedol, že žalobcom predložené vyhlásenie predávajúceho nie je dostatočným dôkazným prostriedkom, ktorým by druhá podmienka pri posúdení dissimulovaného právneho úkonu bola splnená. Poukázal na vyjadrenie svedkyne, ktorá skutkové tvrdenia žalobcu v celom rozsahu popiera. Konštatoval, že s poukazom aj na právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 440/2004 potom predmetnú kúpnu zmluvu nepovažuje za simulovaný právny úkon. V tejto súvislosti poukázal tiež na stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 12/2012 zo dňa 14.11.2012, podľa ktorého : ...."Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne)..... V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastieraniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka)." Uviedol, že pokiaľ by aj uvedená kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom ako tvrdil žalobca, tak dôsledkom tejto skutočnosti by bolo to, že by nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti z predávajúceho na kupujúceho, a to znamená, že by sa obnovil pôvodný stav zapísaný aj na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, a to že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam by patrilo B. F.. Mal za to, že ani v prípade absolútnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy by žalobcovi nesvedčil žiadny relevantný nadobúdací titul vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - takým zákonným nadobúdacím titulom nie je bez ďalšieho (oprávnenej dobromyseľnej a nepretržitej držby) ani skutočnosť, že žalobca zaplatil kúpnu cenu nehnuteľnosti. Uviedol, že keďže žalobca v konaní ani netvrdil, že má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe, možno potom prisvedčiť žalovanej 2/, že žalobca v spore nepreukázal žiadny zákonný nadobúdací titul, ktorý by svedčil jeho vlastníckemu právu k nehnuteľnosti, ku ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva, a teda žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že nevykonal stranami sporu navrhované ďalšie dokazovanie (výsluchom svedka), nakoľko tieto skutočnosti neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu v spore a ich vykonanie by bolo nehospodárne v súlade s čl. 17 C.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Uviedol, že žalovaný 1/ aj žalovaná 2/ boli v konaní úspešní v celom rozsahu, a preto majú právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, no nakoľko si však žalovaný 1/ náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, náhradu trov konania mu voči žalobcovi nepriznal; žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania priznal v rozsahu 100 %. Konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.); a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že žalobou navrhol v konaní vykonať viaceré dôkazy, najmä však výsluch účastníkov právneho úkonu - predaja predmetných nehnuteľností, a to predávajúcu B. F.Ö., ktorá ako účastník právneho úkonu by podľa jeho vedomosti jednoznačne potvrdila, že skutočným účastníkom zmluvy v právnom postavení kupujúceho nebola P.. A. Q., ale skutočným účastníkom zmluvy v právnom postavení kupujúceho bol on. Tvrdil, že taktiež uvedeným výsluchom by sa potvrdilo, že jednal s predávajúcou o predaji nehnuteľnosti, dohadoval podmienky zmluvy a taktiež uhradil predávajúcej kúpnu cenu za nehnuteľnosť zo svojich peňažných prostriedkov. Konštatoval, že súd jeho návrh na vykonanie dôkazu - výsluchu predávajúcej zamietol, teda ani neskúmal skutočnú vôľu účastníka zmluvy na strane predávajúcej. Mal za to, že okrem zaplatenia kúpnej ceny a následného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je súčasťou prevodu aj odovzdanie nehnuteľnosti zo strany predávajúceho kupujúcemu. Tvrdil, že súd nevykonaním navrhovaného dôkazu - výsluchu svedkyne - predávajúcej, nezistil tieto skutočnosti, a to napríklad otázku kto reálne preberal prevádzanú nehnuteľnosť. Uviedol, že navrhoval výsluch svedkyne - predávajúcej, pričom po opätovnom rozhovore s ňou zistil dodatočne, že predávajúca disponuje kópiou Protokolu o odovzdaní a prevzatí prevádzanej nehnuteľnosti (pozemku). Zastával názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď uvedený navrhnutý dôkaz nevykonal a toto pochybenie malo za následok nesprávne rozhodnutie v predmetnej veci. Tvrdil, že sa nestotožňuje s právnym odôvodnením rozsudku v bode 35 na str. 8, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že vyjadrenie svedkyne jeho skutkové tvrdenia v celom rozsahu popiera. Uviedol, že svedkyňa nepopierala zásadný fakt, a to že kúpnu cenu uhradil on, a že celú kúpu zabezpečoval taktiež on. Tvrdil, že výpoveď svedkyne niesla črty zaujatosti voči jeho osobe, keď z jej výpovede je možné zistiť jednoznačne kladný postoj ku žalovanej 2/. Uviedol, že odpoveď svedkyne na otázku právneho zástupcu žalovanej 2/, že "žalobca bol uzrozumený, že vlastníkom nehnuteľnosti sa stanem ja" vyznieva podľa jeho názoru v nadväznosti na jej predošlú výpoveď, že "kúpnu cenu uhradil žalobca" ako istá účelovosť a vypočítavosť svedkyne a žalovanej 2/, nakoľko je všetkým zúčastneným stranám zrejmé, že peniaze za nehnuteľnosti zaplatil on zo svojho vlastného majetku. Mal za to, že dôkaz (potvrdenie o platbe zo dňa 08.11.2016) podporne slúži ako argument v prospech jeho tvrdenia o skutočnej vôli účastníkov zmluvy previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech neho a nie v prospech P.. A. Q.. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a toto pochybenie malo za následok nesprávne rozhodnutie v predmetnej veci. Mal za to, že on bol jednoznačne účastníkom zmluvy ako kupujúci, o čom svedčia aj dôkazy predložené v konaní spolu so žalobou a tiež by uvedenú skutočnosť preukázali dôkazy ním navrhované, ktoré však súd prvej inštancie odmietol vykonať, resp. na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tvrdil, že súd ignoroval fakt, že on predmetnú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania o určenie vlastníckeho práva nepretržite od uzatvorenia zmluvy užíva. Uviedol, že, uzatvorením zmluvy bol účastníkmi zmluvy v zmysle ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka vykonaný simulovaný, teda zastretý právny úkon, ktorý je absolútne neplatný, pričom skutočným účelom právneho úkonu bol prevod vlastníctva nehnuteľnosti na neho. Tvrdil, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti, pričom absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Uviedol, že pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.). Konštatoval, že z ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že simulovaný právny úkon je síce neplatný, ale v zásade nie je vylúčená platnosť zastieraného (dissimulovaného) právneho úkonu, ktorý účastníci v skutočnosti urobili, ktorý však musí zodpovedať vôli účastníkov a súčasne spĺňať všetky jeho náležitosti (podstatné zložky právneho úkonu). Poukázal na to, že zastieraný právny úkon nebude platný vtedy, ak sám osebe bude mať niektorú vadu vyvolávajúcu jeho neplatnosť (absolútnu alebo relatívnu, úplnú alebo čiastočnú), pričom simulovaný právny úkon môže vyvolávať dôsledky spojené s platným právnym úkonom voči tomu, kto ho so zreteľom na všetky okolnosti prípadu považoval za nezastretý úkon a voči takému účastníkovi sa nemožno dovolať neplatnosti zastretého právneho úkonu. Tvrdil, že dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje druhého účastníka úkonu, resp. ostatných účastníkov úkonu, ktorí musia preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu. Tvrdil, že nakoľko kúpnu cenu platil on z vlastných prostriedkov a neplatila ich P.. A. Q., žalovaná 2/ jednoznačne vedela o simulovaní právneho úkonu. Bol toho názoru, že keďže predmetná kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Konštatoval, že dissimulovaným právnym úkonom bola kúpna zmluva, ktorej účastníkom konania na strane kupujúceho bol iba on ako fyzická osoba. Ďalej tvrdil, že uvedenému záveru o nedostatku vôle kupujúcej nadobudnúť vlastnícke právo do jej súkromného majetku k nehnuteľnostiam nasvedčujú aj ďalšie jeho kroky vykonané následne po podpise Kúpnej zmluvy z 22.02.2008, a to úhrada kúpnej ceny vložením vlastných peňažných prostriedkov na účet predávajúcej a vydaním nehnuteľnosti zo strany predávajúcej po vyhotovení listu vlastníctva po prevode vlastníckeho práva nie P.. A. Q., ale jeho osobe. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj otázku jeho aktívnej legitimácie v spore, keď v tomto prípade žaloba smeruje k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a nie vyslovene o neplatnosť kúpnej zmluvy. Tvrdil, že len v prípade konania o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli, prípadne ich právni nástupcovia, a to buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní. Konštatoval, že určovacia žaloba v zmysle ustanovenia § 137 C.s.p. má preventívny charakter a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie, než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov strán. Mal za to, že určovacia žaloba je procesným inštitútom, pre ktorý nie je rozhodujúca hmotnoprávna legitimácia strán, pričom úspešne ju môže podať len ten, kto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Tvrdil, že naliehavý právny záujem v podstate nahrádza vecnú legitimáciu strán, pričom pre úspech v spore nie je nutné, aby strany boli subjektmi práv a povinností, prípadne právneho vzťahu, ktoré majú byť určené, ale podmienkou je, aby žalobca mal naliehavý právny záujem na určení, a to na určení proti označenému žalovanému. K odkazu na Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2621/2006 uviedol, že sa týka odlišnej skutkovej situácie, v ktorej sa riešili dva právne úkony (kúpna zmluva a záložná zmluva), pričom samotný záver právnej vety tohto súdu je podstatný, a to že z citovaného ustanovenia úplne jednoznačne vyplýva, že predmetom jeho úpravy je jeden právny úkon uzatvorený medzi jeho účastníkmi. Tvrdil, že podstatný je teda jeden právny úkon medzi jeho účastníkmi, čo v tejto veci aj je - právny úkon kúpnej zmluvy zo dňa 22.02.2008. 3. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Uviedla, že po preskúmaní predmetného odvolania dospela k záveru, že nie je dôvodné. Tvrdila, že nesúhlasí s argumentáciou a tvrdeniami žalobcu prezentovanými v podanom odvolaní a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorého napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a riadne odôvodnené. Mala za to, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď uzavrel, že nemožno dospieť k názoru, že by kúpna zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 23.03.1999 bola simulovaný právny úkon, ako tvrdil žalobca. Tvrdila, že žalobca nepriniesol v jeho odvolaní žiadnu novú v odvolacom konaní použiteľnú relevantnú argumentáciu vo vzťahu k jeho tvrdeniam uvedeným v konaní. Bola toho názoru, že argumentácia žalobcu obsiahnutá v jeho odvolaní nie je spôsobilá ani len ohroziť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Konštatovala, že žalobca v odvolaní len opakuje už ním niekoľkokrát počas konania pertraktované nesúrodé tvrdenia, s ktorými sa už v rozhodnutí vo veci samej vysporiadal súd prvej inštancie. Vo vzťahu k žalobcom produkovaným tvrdeniam o prevzatí prevádzanej nehnuteľnosti uviedla, že nie sú naplnené predpoklady na prípustnosť novôt v odvolacom konaní, nakoľko nie je splnená ani jedna z taxatívne vymedzených podmienok prípustnosti odvolacej argumentácie v podobe nových skutočností a dôkazov podľa § 366 C.s.p. - mala za to, že žalobca mohol už pred súdom prvej inštancie uplatniť prostriedky procesného útoku, na ktoré teraz poukazuje a ktoré predkladá. Odhliadnuc od toho uviedla, že ani prípadné protokolárne odovzdanie a prevzatie nehnuteľnosti, ktoré naviac nebolo v kúpnej zmluve zo dňa 22.02.2008 zmluvnými stranami dohodnuté, žalobcom ako treťou osobou nezúčastnenou na právnom úkone, nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že žalobcovi nesvedčí žiadny nadobúdací titul k predmetnej nehnuteľnosti a nie je aktívne vecne legitimovaný v konaní. Konštatovala, že základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že strany sporu majú vecnú legitimáciu a druhou, že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Naliehavý právny záujem na určení je daný predovšetkým tak, kde bez tohto určenia je ohrozené právo žalobcu, alebo, kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ďalej uviedla, že vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana sporu (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a druhá strana sporu na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný), pričom ak žalobca v podanej žalobe žiada určiť, že on sám je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, bolo jeho povinnosťou uvedenú skutočnosť preukázať. Mala za to, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by vyvodzoval uplatnený nárok. Uviedla, že žalobca ani len netvrdil relevantné skutočnosti, ktoré by svedčili v existenciu jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom žalobca neoznačil a nepredložil súdu jediný dôkaz spôsobilý preukázať pravdivosť jeho tvrdení vo vzťahu k žalobnému návrhu. Tvrdila, že otázka kto zaplatil kúpnu cenu za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nie je v tomto konaní, vzhľadom na žalobcom formulovaný petit nijako významná. Uviedla, že žalobcovi nesvedčí žiaden nadobúdací titul, na základe ktorého by ho bolo možné považovať za vlastníka nehnuteľnosti, ktorej určenia vlastníctva sa v tomto konaní domáha, pričom žalobca nepreukázal existenciu jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ako základného predpokladu úspechu vlastníckej žaloby. Opätovne poukázala na jej písomné vyjadrenie zo dňa 23.02.2017 a písomné vyjadrenie zo dňa 24.05.2017 a dodala, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. júna 2007 sp. zn. 30 Cdo 2621/2006 je plne aplikovateľné aj v riešenej veci. Vo vzťahu k totožnosti účastníkov právneho úkonu poukázala na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, a to rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 14. decembra 2005 sp. zn. 29 Odo 440/2004, v ktorom súd uzavrel, že z dikcie ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je nepochybné, že musí byť daná totožnosť účastníkov predstieraného a zastretého právneho úkonu (viď formulácia ...ak to zodpovedá vôli účastníkov...). Uviedla, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami žalobcu, vykonal vo veci dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností prednesom právneho zástupcu žalobcu, prednesom jej právneho zástupcu, ako aj oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu a na základe takto zisteného skutkového stavu, po jeho subsumácii pod príslušnú právnu normu dospel k správnemu záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto jej nie je možné vyhovieť. Tvrdila, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania, nepretržite od uzatvorenia zmluvy aj užíva, pričom žalobca ani len netvrdil, že má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe. Uviedla, že prvýkrát sa o to pokúša až v odvolaní na str. 4. Mala za to, že súd prvej inštancie preto nemohol, ako sa mylne domnieva žalobca, túto argumentáciu "úplne ignorovať", žalobca totiž túto otázku v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec nenastolil. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom pozemku - záhrady, parc. č. XXXXX/ XX o výmere 924 m2, zapísaný na LV č. XXXX pre E. Ú. H., z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorou sa žalovaná 2/ bránila proti uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 41a ods. 1 a 2, § 123, § 132 ods. 1 a 2, § 133 ods. 1 a 2, § 137), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby; z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal žiadny platný právny titul, ktorý by svedčil nadobudnutiu jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, v dostatočne potrebnom rozsahu sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je spôsobilé; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. e/, f/, h/) a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní žalobcom uplatnené prostriedky procesného útoku (nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy) neboli uplatnené včas, a preto neboli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 6. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 7. Súd prvej inštancie s náležitou starostlivosťou posúdil všetky formálne ako i materiálne náležitosti platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 22.02.2008 uzatvorenej medzi B. F. ako predávajúcou a P.. A. Q. ako kupujúcou, ktoré svoju vôľu previesť a nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti potvrdili na kúpnej zmluve svojím podpisom a zároveň v nej vyhlásili (čl. VI. bod 4), že zmluva vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, na znak čoho ju vlastnoručne podpisujú. 8. Žalobca vyvodzoval neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy ako simulovaného právneho úkonu zo súčasnej existencie dissimulovaného právneho úkonu, na základe ktorého mal ako skutočný kupujúci nadobudnúť od predávajúcej vlastnícke právo k nehnuteľnosti. V podanom odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dokazovanie výsluchom predávajúcej B. F. na preukázanie jeho tvrdenia, že skutočným účastníkom kúpnej zmluvy v právnom postavení kupujúceho nebola P.. A. Q., ale skutočným účastníkom zmluvy v právnom postavení kupujúceho bol žalobca. 9. Pokiaľ by; za stavu, keď žalobca dojednával s predávajúcou B. F.U. podmienky kúpnej zmluvy zo dňa 22.02.2008 a zaplatil jej kúpnu cenu; bolo svedeckou výpoveďou predávajúcej preukázané, že z jej strany smerovala skutočná vôľa k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na žalobcu, a že o tom kupujúca mala vedomosť, uvedené zistenia by nepostačovali pre záver o existencii platného dissimulovaného právneho úkonu, teda uzatvorenia platnej kúpnej zmluvy medzi predávajúcou a žalobcom. V tomto prípade by totiž kúpna zmluva so žalobcom nebola uzatvorená platne pre absenciu písomnej formy. Výsluch svedkyne B. F. by bol nadbytočný aj vzhľadom na to, že žalobca nebol účastníkom kúpnej zmluvy zo dňa 22.02.2008, ktorou mali jej zmluvné strany navonok zastrieť svoju skutočnú vôľu uzavrieť dissimulovaný právny úkon, ktorého predpokladom je spoločná zhodná vôľa účastníkov simulovaného právneho úkonu. 10. Správne poukázal súd prvej inštancie aj na skutočnosť, že ani v prípade záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 22.02.2008, by nebolo možné žalobe vyhovieť, nakoľko žalobca nepreukázal žiaden zákonný nadobúdací titul vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pre nadobudnutie vlastníctva žalobcom bolo irelevantné, že dojednával podmienky uzatvorenia kúpnej zmluvy s predávajúcou a že zaplatil predávajúcej kúpnu cenu. Žalobca nepreukázal ani platný (dissimulovaný) právny úkon, ktorý by zakladal pre neho právny titul nadobudnutia vlastníctva, a pokiaľ by aj žalobca takýmto nadobúdacím titulom disponoval, vznikli by mu na jeho základe len nároky zo záväzkovoprávneho vzťahu; vzhľadom na obligačné, nie však aj vecnoprávne, účinky kúpnej zmluvy; a sám osebe by nepostačoval pre záver o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcom. 11. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o naliehavom právnom záujme žalobcu na určení vlastníckeho práva, bez zreteľa na to, či je žalobca aj účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, ktorý je predmetom konania. V danom prípade je postačujúca pre prípustnosť požadovanej určovacej žaloby existencia naliehavého právneho záujmu, ktorá nevyhnutne nemusí byť daná len v prípadoch ak sú sporové strany hmotnoprávnymi nositeľmi práv a povinností, ktoré majú byť určené. Skúmanie aktívnej vecnej legitimácie považuje odvolací súd v prípade danosti naliehavého právneho záujmu za nadbytočné. V preskúmavanej veci tak naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva proti žalovaným vylučuje prijatie záveru o nedostatku jeho aktívnej legitimácie. Súd prvej inštancie síce dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, tento však nemá vplyv na vecnú správnosť jeho rozsudku, ktorým žalobu zamietol pre nepreukázanie platného nadobúdacieho titulu žalobcom. 12. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní argumentoval tým, že prevzal prevádzanú nehnuteľnosť priamo od predávajúcej; o čom založil protokol o odovzdaní a prebratí nehnuteľnosti zo dňa 28.02.2008; a že nepretržite od uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy ju aj užíva, tieto nové skutkové tvrdenia žalobcu spolu s predloženým dôkazom posúdil odvolací súd ako novoty, na pripustenie ktorých v odvolacom konaní neboli splnené predpoklady v zmysle § 366 C.s.p. a žalobca si v tejto súvislosti ani neuplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p. V konečnom dôsledku by ani skutočnosti, že medzi žalobcom a predávajúcou došlo k protokolárnemu odovzdaniu a prevzatiu predmetnej nehnuteľnosti a žalobca ju užíval, nemali žiadny vplyv na správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie. 13. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení relevantnosti argumentácie žalobcu, na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní, vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou . 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaným, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).