Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/242/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217207323 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1217207323.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: 1/ X. D.Č., R.. X. XX. XXXX, X/ S. D., R.. X. XX. XXXX, V. D. H. B.. Č.. XXXX/XX, J., obaja zast. advokátskou kanceláriou Urban Falath Gašperec Bošanský, s.r.o., Zámocké schody č. 2/A, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanej: C. Ú. D., O..I.., K.É. R. Č.. X, D., X.: XX XXX XXX, zast. advokátskou kanceláriou Černejová & Hrbek, s.r.o., Kýčerského ul. č. 7, Bratislava, IČO: 36 857 513, o určenie, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru je bezúročná, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 21. marca 2018 č. k. 26Csp/32/2017- 299, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku ( výrok II. ) p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 41 obsiahnutej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobcom 1/, žalobcom 2/ a žalovaným dňa 9. 10. 2015, iba sumu 90,01 eur, určenia, že žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ nie sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému z uvedenej mesačnej anuitnej splátky č. 41 sumu 207,74 eur a určenia, že žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ nie sú povinní zaplatiť žalovanému jednotlivé anuitné mesačné splátky od splátky č. 42 (vrátane) až po splátku č. 47 (vrátane) obsiahnuté v spomenutej zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,Flexipôžička“ reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia ako dlžníci uzavreli so žalovanou ako veriteľom zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX, ktorej predmetom bol záväzok žalovanej poskytnúť žalobcom spotrebiteľský úver a záväzok žalobcov použiť poskytnuté peňažné prostriedky na dohodnutý účel a vrátiť ich spolu s úrokmi poplatkami, ako aj splniť ďalšie záväzky podľa zmluvy. Úveru bol poskytnutý za účelom financovania investície do nehnuteľnosti. Výška úveru bola stanovená sumou 12.000,- eur, lehota splatnosti bola určená v trvaní 48 mesiacov, úroková sadzba bola určená ako fixná počas celej lehoty splatnosti úveru vo výške 7,9 % ročne. Celková výška každej anuitnej splátky bola stanovená sumou 307,47 eur a to vrátane mesačnej splátky poistného v sume 9,72 eur. V bode 3 zmluvy bolo taktiež uvedené, že ročná percentuálna miera nákladov predstavuje 8,78 %, celkové náklady dlžníka predstavujú sumu 2.114,31 eur, v tejto boli zahrnuté úroky vo výške 7,9 %, poplatok za poskytnutie úveru vo výške 120,- eur, výška mesačnej anuitnej splátky sumu 297,75 eur, výška celkových nákladov dlžníka 2.114,31 eur a RPMN 10,24 %. Z Európskych informácií o spotrebiteľskom úvere vyplynulo, že žalovaná poskytla v rámci týchto informácií žalobcovi okrem iného informáciu o tom, že na získanie tohto spotrebiteľského úveru alebo na získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok nie je potrebné uzavretie poistenia na zabezpečenie spotrebiteľského úveru a ani ďalšia zmluva o doplnkovej službe. Žalobcovia svojim podpisom potvrdili, že tieto informácie prevzali dňa 29. 10. 2015. 3. Žalobcovia v žalobe tvrdili, že ročná percentuálna miera nákladov bola určená v zmluve nesprávne a to v ich neprospech ako spotrebiteľov, pretože žalovaná v čl. 3 zmluvy - v rozpore s § 2 písm. g/ v spojení s § 19 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. - zahrnula do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov iba anuitnú splátku istiny a úroku bez mesačnej splátky poistného vo výške 9,72 eur. Na základe uvedeného je podľa žalobcov zmluva podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z. bezúročná a bez poplatkov. Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že v zmluve nie je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. stanovená konkrétna výška úroku a ani konkrétna výška istiny platených žalobcami pre žalovanú podľa zmluvy, keďže v zmluve je uvedená iba mesačná anuitná splátka vo výške 297,75 eur. Žalobcovia tak nevedia zo zmluvy určiť, koľko (aká konkrétna čiastka) z mesačnej anuitnej splátky vo výške 297,75 eur pripadá na istinu a koľko na úroky a aj z tohto dôvodu je zmluva podľa nich žalobcov v zmysle s § 9 ods. 2 písm. 1/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. bezúročná a bez poplatkov. Žalobcovia ďalej uviedli, že v zmluve nie sú v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. uvedené všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, keďže žalovaná v čl. 3 zmluvy v rozpore s § 2 písm. g/ v spojení s § 19 ods. 2 v nadväznosti na § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. neuviedla všetky predpoklady na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, keď nezahrnula do predpokladov pre jej výpočet mesačnú splátku poistného vo výške 9,72 eur a aj z tohto dôvodu je zmluva podľa § 9 ods. 2 písm. k/ v spojení s§ 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. bezúročná a bez poplatkov. Z rovnakého dôvodu je podľa žalobcov v zmluve nesprávne v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z., uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. 4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, ktorým odôvodňovali svoje záver o bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere, že žalovaná v zmluve neuviedla konkrétnu výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v tom zmysle, že v zmluve absentovalo konkrétne rozdelenie splátok na jednotlivé sumy zodpovedajúce práve výške pripisujúcej sa úhrade samostatnej istiny, samostatných úrokov, prípadne iných poplatkov a preto podľa ich názoru nebola splnená podmienka určená ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z., čo bez ďalšieho spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd dospel k záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto ustanovenia tak, ako to prezentujú žalobcovia. Hoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej výšky, počtu a termínom splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Súd sa nestotožňuje so žalobcami prezentovaným názorom, že sa jedná o jednoznačné gramatické vyjadrenie, ktoré nepripúšťa inú interpretáciu ako tú, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé časti zodpovedajúce výške istiny, úrokov a poplatkov. Gramatickým výkladom možno totižto rovnako dospieť k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho vyjadrenia v podobe „ splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ predstavuje konkretizáciu obsahu každej splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Na výklad tohto ustanovenia však práve pre možné rozdielne interpretácie nemožno použiť len gramatický výklad. Súd zdôrazňuje práve potrebu aplikácie logického, ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom, ktoré koniec koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné transponovať do národných právnych úprav. Je nesporné, že prijatie právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch nadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len „smernica“), ktorá stanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných úprav členských štátov, týkajúcich sa práve zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h/ tejto smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Aj Súdny dvor EU, v konaní č. P.-XX/XX vo veci H. P. I. P. J.W. D. U. X. XX. XXXX konštatoval, že v zmluve o úvere nemusí byť jednoznačne určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu, prípadne iné časti splátky. Súd má za to, že takýto výklad je nutné aplikovať aj na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona a to z viacerých dôvodov. V prvom rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice do právneho systému SR bol jednoznačne zrejmý a jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu z nej vyplývali. Táto v čl. 22 ods. 1 jednoznačne určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia, pričom členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od jej ustanovení. Je teda zrejmé, že aj keď vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení líši od čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice, za žiadnych okolností ho nemožno vykladať rozširujúco, nakoľko samotná smernica kladie dôraz na harmonizáciu a teda stanovenie jednoznačných pravidiel, okrem iného, aj pri stanovovaní obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V žiadnom prípade súd nemôže prisvedčiť názoru žalobcov, že zákonodarca sa vedome odchýlil od ustanovení smernice a v podstate rozšíril povinnosti dodávateľa. Absentuje teda osvedčenie úmyslu zákonodarcu takýmto spôsobom postupovať a preto ani vnútroštátnu právnu normu nemožno vykladať (práve v kontexte systematického výkladu) tak, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé komponenty v podobe istiny, úrokov a iných poplatkov. V tomto prípade nemožno aplikovať ani ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. Zákonodarca vo vnútroštátnej právnej úprave len jednoducho konkretizoval z čoho každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť odklonenia sa od ustanovení smernice, výklad tak, ako ho podávajú žalobcovia, je neprípustný. Súd na zdôraznenie správnosti svojej argumentácie cituje aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného možno prijať záver, že hoci smernica neumožňuje (v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré sa od jej obsahu odchyľujú, v otázke sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva členskému štátu možnosť rozhodnúť sa o ich charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia ich účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho účinku. Aj z tohto súd vyvodzuje záver, že ak je obsahom smernice konkrétne ustanovenie, určujúce v tomto prípade konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno sa od tohto odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom predpise inak, ako to urobil Súdny dvor EU v následnom rozhodnutí. Nakoľko teda súd vylúčil možnosť rozšírenia, resp. sprísnenia právnej normy upravujúcej náležitosti zmluvy o úvere vo vnútroštátnych predpisoch (oproti úprave prijatej v smernici), nemožno dospieť k inému výkladu ako k tomu, že v prípade, ak dodávateľ v zmluve o úvere uviedol konkrétnu výšku, termíny a počet splátok úveru (ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a poplatky), splnil zákonnú podmienku určenú ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Záverom k tejto otázke súd dodáva, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia vychádzal aj zo zásady proporcionality. Podľa názoru súdu totiž aj prípadné rozdelenie splátky úveru resp. jej pripísania na konkrétne istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické správanie spotrebiteľa, nemalo by to pre neho inú ako informačnú hodnotu. Preto aj v tomto prípade, kedy na výklad sporného ustanovenia existujú rôzne názory, nemožno za žiadnych okolností pričítať na ťarchu žalovaného, že sa jeho výklad nezhodoval s následným výkladom žalobcov a sankcionovať to konštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého úveru.“ 5. K argumentácii žalobcov, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkový aj z dôvodu, že do celkovej RPMN neboli v rozpore s ust. § 19 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. zahrnuté platby poistného, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o stanovenie ročnej percentuálnej miery nákladov, táto sa v zmysle § 19 ods. 2 citovaného zákona určuje ako celkový náklad spotrebiteľa spojený so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Celkové náklady spotrebiteľa sú definované v § 2 písm. g/ citovaného zákona, do ktorých okrem iných nákladov patrí aj poistné, ak spotrebiteľ musel túto doplnkovú službu uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver. Poistné musí byť zahrnuté do ročnej percentuálnej miery nákladov a teda celkových nákladov spotrebiteľa iba v takom prípade, ak nejde o dobrovoľnú doplnkovú službu a uzavretie poistenia priamo podmieňuje uzavretie samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere za určitých podmienok. Z vykonaného dokazovania však jednoznačne vyplýva, že uzavretie poistenia nebolo podmienkou uzavretia zmluvy, na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver. Žalobcovia boli o tejto skutočnosti výslovne informovaní aj vo formulári Európske informácie o spotrebiteľskom úvere, pri ktorom svojim podpisom potvrdili, že sa oboznámili s jeho obsahom. Z uvedeného je zrejmé, že splátky poistného teda ani nemali byť zahrnuté ročnej percentuálnej miery nákladov a jej výška bola v zmluve uvedená správne.“ 6. Žalobcovia s poukazom na výpočty z internetovej stránky sme ekonomika tvrdili, že RPMN bola aj pri nezahrnutí poistného určená nesprávne. K tomu súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobcovia nijako nekonkretizovali v čom mala spočívať nesprávnosť výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve, nemožno opomenúť, že táto bola v samotnej zmluve určená vyššie, teda v neprospech žalovanej. Takto chybne určená ročná percentuálna miera nákladov v žiadnom prípade nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ sankcionuje spomínanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou iba také zmluvy, v ktorých je RPMN určená v neprospech spotrebiteľa.“ 7. K námietke žalobcov, že poplatok za poskytnutie úveru vo výške 120,- eur je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Zákon veľmi podrobne stanovuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s cieľom dať dlžníkovi jasnú predstavu o obsahu jeho záväzku a to najmä v časti jeho odplaty. Je samozrejmé, že činnosť veriteľov ako podnikateľov (bez ohľadu na to, či ide o banky alebo nebankové subjekty) je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku a preto aj poskytovanie finančných prostriedkov vo forme spotrebiteľského úveru nie je bezodplatné, „zadarmo“, ale je spojené s určitou odplatou, ktorej podmienky dojednania zákon presne a pomerne prísne upravuje. Z označenia poplatok za poskytnutie úveru je jednoznačné, že má ísť o poplatok za poskytnutie úveru, t. j. za úkony zo strany veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru, ako napr. oslovenie dlžníka, zistenie jeho údajov, vypracovanie a uzavretie konkrétnej zmluvy a teda úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie konkrétnej zmluvy, ktoré sú internou záležitosťou veriteľa a súčasťou jeho nákladov. Práve poplatok za poskytnutie úveru predstavuje cenu za poskytovanie doplnkovej služby žalovanou, možnosť jeho uplatňovania pripúšťajú aj predpisy upravujúce spotrebiteľské vzťahy (samotný zákon o spotrebiteľských úveroch na viacerých miestach vyslovene odkazuje na platenie poplatkov). Z uvedeného je zrejmé, že na základe zisteného skutkového stavu nemožno v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru vyvodiť záver o existencii nekalej zmluvnej podmienky v zmluvnom vzťahu medzi žalobcami a žalovaným.“ 8. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetná zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru je bezúročná a bez poplatkov. 9. Žalobcovia vzali v priebehu konania žalobu späť v časti, ktorou sa domáhali určenia, že sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanej z mesačnej anuitnej splátky č. 41 obsiahnutej v predmetnej zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru iba sumu 90,01 eur, určenia, že nie sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanej z mesačnej anuitnej splátky č. 41 sumu 207,74 eur a určenia, že nie sú povinní zaplatiť žalovanej jednotlivé anuitné mesačné splátky od splátky č. 42 (vrátane) až po splátku č. 47 (vrátane) obsiahnuté v predmetnej zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie preto postupoval v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. a konanie v tejto časti zastavil. 10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. 11. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia a napadli ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho v tomto výroku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Obsahovo mimoriadne rozsiahle odvolanie (51 bodov) odôvodnili v podstate tým, že predmetná zmluva je bezúročná a bezpoplatková z dôvodov, ktoré uvádzali v priebehu prvoinštančného konania. Akcentovali najmä skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva musí obsahovať kogentnú náležitosť, ktorou je podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zák. č. 129/2010 Z.z. rozpísanie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Poplatok 120,- eur je podľa žalobcov neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože nebol individuálne dojednaný, predstavuje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané a nemá pre spotrebiteľa žiadny preukázateľný prínos. Napokon žalobcovi a v odvolaní zotrvali na názore, že RPMN nebol v zmluve určený správne. 12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 13. Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia zo 17. 4. 2018 sp. zn. 3 Cdo 56/2018 okrem iného uviedol: „V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa uvádza, že „predložený návrh zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa konštatuje, že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa zdôrazňuje zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia Smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Rozsudok konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali - viď ďalej ) pochybnosti o tom, či text „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá textu „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už ale bolo uvedené vyššie, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Úmyslom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. V zmysle vyššie uvedeného nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona vyjadrený v dôvodovej správe teda § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nestanovuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 uviedol, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.“ 14. Je teda zrejmé, že aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu SR vyriešila otázku, či zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky a vyriešila ju tak, že tieto údaje zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať nemusí. Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že v tomto ohľade predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere netrpí žiadnou vadou, ktorá by spôsobovala bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. 15. Pokiaľ ide o poplatok 120,- eur odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a poukazuje na ods. 34., 35., 36 dôvodov napadnutého rozsudku. Odvolací súd dodáva, že ak sa žalobcom zdal poplatok vo výške 120,- eur za poskytnutie úveru príliš vysokým v porovnaní s výškou úveru 12.000,- eur, nemuseli so žalovanou uzavrieť predmetnú zmluvu o úvere a mohli hľadať inú banku na trhu, ktorá si za poskytnutie úveru účtuje nižší poplatok. Nedá sa akceptovať, aby žalobcovia, ktorí veľmi dobre vedeli, poplatok v akej výške budú musieť zaplatiť za poskytnutie úveru a evidentne s ním (s jeho výškou) v rámci uzavretia predmetnej zmluvy súhlasili, následne zaujali stanovisko, že poplatok v tejto výške predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. 16. Aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcov ohľadom výšky RPMN sa odvolací v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a poukazuje na ods. 32., 33. dôvodov napadnutého rozsudku. 17. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku (výrok II.), ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, resp. ktorým bola zamietnutá v časti určenia, predmetná zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru je bezúročná a bez poplatkov. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 18. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie zastavené (výrok I.), nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nepriznal nárok na ich náhradu, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).