Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/38/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307213171 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1307213171.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu EUREA, združenie, Tupého 25/A, 831 01 Bratislava, IČO: 30 794 242, zast. Mgr. Vladimír Šárnik, advokát so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, o vzájomnom návrhu žalovaného o zaplatenie 5.578,40 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 26Cb/123/2007 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/123/2007-902 zo dňa 21. novembra 2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/123/2007-902 zo dňa 21. novembra 2012 v časti, ktorou bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému 5.578,40 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 19.2.2009 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdzuje. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím vydaným pod č.k. 4Obdo/48/2015-1062 zo dňa 31. januára 2017 odmietol dovolanie žalobcu, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/84/2013-1004, 2Cob/90/2015, 2Cob/91/2015, 2Cob/92/2015 z dňa 26.5.2015 v časti výroku, ktorým zamietol vzájomný návrh žalovaného zrušil a vec mu vrátil v zrušenej časti na ďalšie konanie. Žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi. 2. V odôvodnení predmetného rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 26Cb/123/2007-902 zo dňa 22.11.2012 zamietol návrh žalobcu na zaplatenie sumy 41.456,68 eur predstavujúcej nárok na preplatenie nenávratných finančných prostriedkov zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. E.-XXX/XXXX, uzavretej dňa 13.1.2006. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 5.578,40 eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania od 19.2.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie mal za to, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter verejnoprávnej zmluvy a žalobca ako účastník zmluvného vzťahu sa nemôže dovolávať jej neplatnosti z dôvodu asymetrie v postavení zmluvných strán. Konštatoval, že sa účastníci v zmluve nedohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom a v preambule zmluvy je uvedené, že zmluvu je potrebné interpretovať a posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na právne predpisy tam uvedené. Žalobca v konaní tvrdil, že z jeho strany nedošlo ani k porušeniu Zákonníka práce, ktoré vyplývalo zo správy Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 6.10.2008. Súd vo vzťahu k tejto námietke konštatoval, že pracovná úloha dohodnutá v dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená individuálne a nie ako opakujúca sa činnosť. Dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zamestnávateľ môže uzatvárať iba výnimočne pri jednorazových alebo nárazových prácach, ak ide o práce, ktoré nemôže zabezpečiť v pracovnom pomere, pretože ich výkon by bol neúčelný alebo nehospodárny. 3. Prijímateľ nenávratného finančného príspevku je povinný v každom tomto prípade posúdiť naplnenie pojmových znakov diela podľa zákona č. 618/2003 Z.z. (autorský zákon). Pri úprave zmluvných vzťahov k obstarávanému dielu, ktoré spĺňa pojmové znaky diela je prijímateľ povinný uzatvoriť so zhotoviteľom diela zmluvu o vytvorení diela, na ktorú sa primárne použijú ustanovenia §§ 631 až 643 Občianskeho zákonníka upravujúce zmluvu o dielo a licenčnú zmluvu, na základe ktorej musí byť poskytnutá výhradná licencia. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ustanovenie § 8a ods. 1 písm. a/ zák. č. 330/1996 Zb. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, účinný od 1.7.2006, zrušený zákonom č. 124/2006 Z.z. a konštatoval, že žalobca zmluvné ujednania porušil. 4. Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobca porušil výzvou, na základe ktorej predkladal projekt, pretože výzva určovala ako oprávnené územie Bratislavský kraj. Na území Bratislavského kraja mali byť vykonávané aj aktivity pre cieľové skupiny z územia Bratislavského kraja. Rozhodujúcim činiteľom pri posudzovaní oprávnenosti cieľovej skupiny je adresa školy, na ktorej jednotliví študenti študujú. Žalobca však školil aj študenta z Trnavy, čiže v rozpore s výzvou. Uvedeným konaním žalobca porušil aj nariadenie Komisie európskych spoločenstiev č. 448/2004, konkrétne pravidlá oprávnenosti v závislosti od miesta. 5. Vo vzťahu k pojmu splnenie súd prvej inštancie poukázal na základné pravidlo, podľa ktorého záväzok zanikne, ak sa splní včas a riadne. Riadne vykonaný záväzok je taký, ktorý zodpovedá ustanoveniam ujednaným v zmluve. Obchodný zákonník nepovažuje za riadne splnenie záväzku splnenie vadné. Potvrdzuje to aj všeobecná úprava splnenia záväzku v Obchodnom zákonníku (§§ 324 - 343) ako aj osobitná úprava splnenia v rámci konkrétnej zmluvy. Ustanovenie § 324 Obchodného zákonníka má kogentný charakter a platí aj v prípade splnenia záväzku zadefinovaného v zmluve. Pokiaľ absentuje zmluvná úprava o platení, vzniká nárok na zaplatenie až riadnym vykonaním splnenia záväzku. Súd poukázal na článok II. zmluvy, v ktorom je odkaz na prílohu č. 2 zmluvy, a to poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Projekt, ktorý mali študenti vypracovať bol prostriedkom na preukázanie, či boli naplnené ciele projektu zadefinované v prílohe č. 2 zmluvy. Podmienky a podrobnosti nároku na preplatenie finančných prostriedkov účastníci dohodli v článku II. body 5, 6, 7, 8, článku VII. bod 5, čl. VIII. bod 1 a v čl. XII. bod 1, 3 až 6 a v čl. XIV. V konaní žalobca namietal, že mu odstúpenie od zmluvy nebolo doručené, neboli splnené dôvody uvádzané v odstúpení a že podkladom pre odstúpenie od zmluvy bola správa z kontroly, ktorá sama osebe je ako dôkaz nepoužiteľná. 6. Súd prvej inštancie považoval odstúpenie od zmluvy za platné; toto bolo doručené cestou súdu na pojednávaní dňa 13.2.2009, č.l. 428 spisu a nejde len o založenie odstúpenia do spisu ako listiny. Poukázaním na ustanovenie § 344 Obchodného zákonníka uviedol, že odstúpenie od zmluvy je dôsledkom porušenia zmluvnej povinnosti a podľa zásady zmluvnej povinnosti je prípustné, aby podmienky odstúpenia od zmluvy boli stanovené iba v prospech jednej zo strán alebo pre obe, ale s rozdielnymi podmienkami. Zmluva zánikom všetkých záväzkov, ktorými bola založená nezaniká, nestráca platnosť, stráca iba svoju účinnosť. Preto dokiaľ zmluva existuje, je možné privodiť jej zánik aj v prípade, keď nie je k dispozícii titul zániku zmluvy. Účastníci konania sa dohodli na vrátení celého finančného príspevku aj v prípade, že by súd postupoval podľa zakotvenej zásady v § 351 ods. 2 Obchod. zákonníka; žalobca by musel preukázať v akom rozsahu bolo poskytnuté plnenie prijaté druhou stranou. Žalovaný v priebehu konania podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal vrátenia preplatenej časti finančných prostriedkov vo výške 5.578,40 eur s 9 % úrokom z omeškania od 18.2.2009 v zmysle čl. XII. bod 1. zmluvy. Súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na vrátenie sumy 5.578,40 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania s tým, že dobu omeškania určil od 19.2.2009, t.j. do dňa nasledujúceho po doručení výzvy na vrátenie finančných prostriedkov žalovaným žalobcovi na pojednávaní súdu dňa 18.2.2009. 7. Uznesením č.k. 26Cb/123/2007-925 zo dňa 21.11.2012 súd prvej inštancie postupom podľa § 164 opravil dátum písomného vyhotovenia prvostupňového rozsudku z 22.11.2012 na 21.11.2012. 8. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 OSP nariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 OSP rozsudkom č.k. 2Cob/84/2013-1004, 2Cob/90/2015, 2Cob/91/2015, 2Cob/92/2015 zo dňa 26.5.2015, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Rovnako potvrdil výrok o trovách konania. 9. V časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobcovi uložil i povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 5.578,40 eur s príslušenstvom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietol. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd súčasne zrušil uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 26Cb/123/2007-955 zo dňa 21.12.2012, č.k. 26Cb/123/2007-962 zo dňa 11.1.2013 a č.k. 26Cb/123/2007-963 rovnako zo dňa 11.1.2013. 10. Podľa odvolacieho súdu zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má povahu súkromnoprávnej zmluvy a prvkami verejnoprávnymi, keďže uzatvorenie zmluvy na poskytnutie finančných prostriedkov predpokladá zákon o rozpočtových pravidlách a zmluva odkazuje na predpisy verejného práva. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že zmluva vzhľadom na dojednanie medzi účastníkmi konania je zmluvou verejnoprávnou, keďže účastníci konania dojednali predmet svojich záväzkov dostatočne určito (záväzok žalovaného poskytnúť nenávratný finančný príspevok v súlade so zmluvnými podmienkami a záväzok prijímateľa prijať finančné prostriedky a realizovať projekt) a na ustanoveniach Obchodného zákonníka sa písomne dohodli. Vzhľadom na odkaz na predpisy verejného práva záväzok žalobcu tieto rešpektovať má zmluva aj povahu verejnoprávnu. Preto nie je možné tvrdiť, že zmluva je nevyvážená a napádať ju pre prípadný rozpor s poctivým obchodným stykom, resp. s dobrými mravmi. 11. Vo viacerých ustanoveniach zmluvy je zakotvené, že ide o finančné prostriedky vyplatené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, s čím je spojená zvýšená kontrola, ako aj zvýšená zodpovednosť za porušenie dohodnutých zmluvných podmienok oproti štandardným obchodným zmluvám. V prípade nepomenovanej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchod. zákonníka platí, že obsah vzniknutého vzťahu sa riadi jednak zmluvou a jednak Obchodným zákonníkom ako zákonom špeciálnym a v tomto prípade aj predpismi verejného práva, upravujúcimi režim nakladania so štátnymi finančnými prostriedkami. Odvolací súd nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď na jednej strane posúdil zmluvu ako verejnoprávnu a na druhej strane aplikoval na odstúpenie Obchodný zákonník. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že na odstúpenie od zmluvy je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorého aplikácia bola účastníkmi dohodnutá. Poukázal na ustanovenie § 344 Obchodného zákonníka, čl. XII. bod 1. zmluvy, z ktorého vyplýva, že odstúpenie od zmluvy predmetná zmluva ustanovuje, preto v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti bol žalovaný oprávnený od zmluvy odstúpiť. 12. Vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu tento zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 5.578,40 eur s príslušenstvom tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietol. Odvolací súd vo svojom pôvodnom rozhodnutí konštatoval, že zo vzájomného návrhu zo dňa 24.1.2012 mal odvolací súd za zrejmé, že žalobca Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky sa domáha proti žalovanému EUREA, občianske združenie, zaplatenia 5.578,40 eur s príslušenstvom titulom odstúpenia od zmluvy a povinnosti vrátiť všetky doteraz poskytnuté finančné prostriedky. Žalobca okrem iného namietal, že vzájomný návrh podal subjekt, ktorý nie je účastníkom konania, keďže v spore je žalované Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, ktoré má právnu subjektivitu a zmluvu uzatvorilo vo svojom mene. Z prednesu žalovaného odvolací súd zistil, že vzájomný návrh je podaný Slovenskou republikou - Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, pretože ide o finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a tieto ministerstvo iba spravuje a vo svojom mene ich vymáhať nemôže. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že vzájomný návrh bol podaný subjektom, ktorý nie je aktívne legitimovaný v tomto konaní a bez ďalšieho rozhodnutie v tejto časti zmenil tak, že vzájomný návrh zamietol. Vyslovil názor, že aktívne legitimovaným na podanie vzájomného návrhu by bol iba žalovaný, t.j. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky a nie štát, ktorý nie je žalovaným subjektom v tomto konaní. Odvolací súd sa preto ďalej nezaoberal argumentáciou žalobcu, že podľa zmluvy sa v prípade porušenia platobnej disciplíny bude vrátenie vymáhať prostredníctvom správy finančnej kontroly. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 OSP a žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu trovy nevznikli. Proti prvému potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca dovolanie prípustnosť ktorého odôvodnil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ OSP a dôvodnosť ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ OSP. Žalobca vo veci konajúcemu súdu vytkol, že sa dôsledne neriadil uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/5/2011 zo dňa 29.4.2011, ktorým najvyšší súd zrušil ich skoršie rozhodnutie vydané v predmetnej veci pre nevysporiadanie sa s námietkami žalobcu ohľadom neplatnosti zmluvného dojednania a možnosti odstúpiť od zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi a výraznú asymetriu v postavení zmluvných strán rovnako námietkou nemožnosti odstúpenia od zmluvy po jej zániku a splnení predmetu zmluvy zo strany žalobcu. Poukázaním na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005 odvolaciemu súdu vytkol arbitrárnosť jeho rozsudku v dovolaním napadnutej časti, v dôsledku ktorej skutočnosti je podľa jeho názoru porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca tvrdil, že odvolací súd na niektoré argumenty nereagoval vôbec a na niektoré iba povrchne, nevysporiadal sa s podstatnými skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci a jeho závery sa javia ako svojvoľné, arbitrárne, ktorá okolnosť zakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. 13. Žalobca v dovolaní dôvodil, že pokiaľ by odstúpením od zmluvy zmluva zanikla, žalovaný by v súlade s § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 358 ods. 1 Občianskeho zákonníka musel žalobcovi poskytnúť náhradu v peniazoch za plnenia, ktoré na základe jeho požiadaviek vykonal žalobca. Žalobca tiež nedostal dotáciu na vlastnú činnosť, ale žalovaný si u neho objednal poskytnutie určitých plnení v prospech tretích osôb, ktoré žalovaný považoval za užitočné a ktoré by inak vykonal sám. Pokiaľ by teda aj došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, žalovaný by mal nárok na vrátenie už uhradených prostriedkov a žalobca by mal nárok na preplatenie vynaložených nákladov. Ďalej dôvodil, že otázku nároku na vrátenie plnenia poskytnutého žalobcom zmluva nijako nerieši, preto podľa jeho názoru platí všeobecná úprava podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže žalobca vynaložil svoje prostriedky na realizáciu svojho projektu objednaného žalovaným, má nárok na poskytnutie peňažnej náhrady týchto plnení podľa zásad pre bezdôvodné obohatenie. Dospel k záveru súdu o tom, že žalobca nepreukázal poskytnutie vzájomných plnení a rozsah realizácie projektu žalobca zdôvodnil, že k súdnemu spisu bola pripojená kompletná spisová dokumentácia žalovaného, ktorá obsahuje schválené monitorovacie správy, čím žalovaný priebežne potvrdzoval plnenie projektu. Rovnako boli súčasťou spisovej dokumentácie aj všetky žiadosti o platbu, obsahujúce detailný rozpis jednotlivých výdavkov spolu so všetkými účelnými dokladmi. Poukazom na § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka žalobca vyslovil názor, že pokiaľ pri odstúpení od zmluvy vzniká povinnosť vrátiť iba tie prostriedky, ktorých sa porušenie povinností týka, logicky nemôže byť odstúpením od zmluvy dotknutý nárok na preplatenie vynaložených výdavkov, ktoré sú oprávnené. Bolo by v rozpore s účelom zmluvy a efektívnosťou využívania neinvestičných prostriedkov, ak by v dôsledku odstúpenia od zmluvy žalobca stratil nárok na refundáciu už vynaložených nákladov. 14. Má tiež za to, že žalovaný postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď odstúpil od zmluvy v situácii, keď sám bol dlhodobo v omeškaní so splnením svojej jedinej povinnosti, a to preplatiť prostriedky vynaložené žalobcom a riadne uplatnené v žiadostiach o platbu. Keď sa žalobca obrátil na súd, žalovaný začal niekoľkomesačnú účelovú kontrolu, ktorá vyvrcholila odstúpením od zmluvy, a to až po uplynutí dojednanej doby trvania zmluvy. Žalovaný pritom svoju jedinú zmluvnú povinnosť neplnil, od počiatku žalobca musel už žiadosť o platbu č. 2 vymáhať súdnou cestou. Žalobca preto nepochybuje o tom, že žalovaný odstúpil od zmluvy iba v snahe vyhnúť sa splneniu svojich zmluvných povinností. Žalobca tiež namietal zmluvnú asymetriu vo vzťahu so žalovaným, pretože jedinou povinnosťou žalovaného je povinnosť refundovať žalobcovi finančné prostriedky vynaložené na realizáciu projektu. Pokiaľ žalovaný túto povinnosť nesplní, žalobca síce môže odstúpiť od zmluvy, znamená to však pre neho okamžité ukončenie projektov, zastavenie financovania, v dôsledku čoho žalobca príde o zazmluvnené finančné prostriedky. Žalobca ďalej namietal, že písomnosť vyhotovená žalovaným označená ako správa z kontroly bola vyhotovená postupom hrubo porušujúcim zákonné ustanovenia, v dôsledku čoho je nulitná. Žalovaný taktiež vykonával následnú finančnú kontrolu, úplne však ignoroval povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 52/2001 Z.z. a táto povinnosť oboznámiť žalobcu so správou si tak vyžiadala od neho písomné vyjadrenie. 15. Žalobca považoval odstúpenie od zmluvy zo strany žalovaného za šikanózne a za zjavnú pomstu za domáhanie sa svojich nárokov v súdnom konaní. Tvrdil, že samotné odstúpenie nespĺňa požiadavky na určitosť právneho úkonu, pretože v prvých štádiách od odstúpenia sú len vymenované zákonné ustanovenia alebo články zmluvy, ktoré mal žalobca porušiť bez bližšej špecifikácie akým spôsobom mal tak urobiť. Žalobca si nie je vedomý, že by v súvislosti s projektom porušil ustanovenie § 223, § 226 a § 228 alebo iné ustanovenia Zákonníka práce. Rovnako si nie je vedomý porušenia zákona o cestovných náhradách ani článku III., IV., VIII. a IX. zmluvy. Na základe vyššie uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu vo výroku potvrdzujúcom zamietnutie žaloby zrušil. 16. Žalovaný sa v písomnom podaní k dovolaniu žalobcu vyjadril, že potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu považuje za vecne správny. 17. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie aj žalovaný, a to proti jeho zmeňujúcemu výroku, ktorým odvolací súd vzájomný návrh žalovaného zamietol. Prípustnosť dovolania odôvodnil procesnou vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v zásadných právnych otázkach. Dôvodnosť dovolania dôvodil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ OSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súčasne ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ OSP, teda že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 ods. 1 písm. e/ OSP žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu pre nesplnenie náležitostí podľa § 157 ods. 2 OSP. Tvrdil, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie pre podanie takého návrhu, keď len uviedol, že aktívne legitimovaný bol iba žalovaný, t.j. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR a nie štát, keďže nie je žalovaným v tomto konaní. Odvolací súd však nezdôvodnil, prečo nevzal do úvahy argumentáciu uvádzanú žalovaným na pojednávaní dňa 26.5.2015, z ktorej možno vyvodiť aktívnu legitimáciu štátu, teda Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky na podanie vzájomného návrhu. Z uvedeného dôvodu navrhol žalovaný dovolaciemu súdu, aby v časti výroku napadnutej dovolaním žalovanému zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí alebo aby rozsudok odvolacieho súdu v predmetnej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 18. K dovolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podali včas strany sporu zastúpené v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, resp. konajúce prostredníctvom svojho zamestnanca bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, kým pre dôvodnosť dovolania žalovaného je potrebné rozsudok odvolacieho súdu v žalovaným napadnutej časti zrušiť a vec mu v tejto zrušenej časti vrátiť na ďalšie konanie. 19. Konštatoval, že žalobca procesné vady uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až f/ a písm. g/ OSP nenamietol, keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na skúmanie procesnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom, vo vzťahu ku ktorej žalobca odvolaciemu súdu vytkol arbitrárnosť jeho rozhodnutia nevysporiadaním sa s podstatnými skutkovými a právnymi otázkami a svojvoľnosť pri odôvodňovaní jeho záverov. 20. Odvolací súd konštatoval, že zhrnúc všetky skutočnosti, ktoré v danom prípade dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu k jeho prvému potvrdzujúcemu výroku nie je podľa § 238 OSP prípustné a vada namietaná dovolateľom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. (ani žiadna iná vada konania v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 21. Vo vzťahu k dovolaniu žalovaného podanému proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil výrok prvoinštančného rozsudku o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť žalovanému sumu 5.578,48 eur s príslušenstvom tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietol, dovolací súd konštatoval, že predmetné rozhodnutie v označenej časti dovolateľom namietanou vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP skutočne trpí. 22. Dovolací súd konštatoval, že zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. E.- XXX/XXXX zo dňa 13.1.2006 vyplýva, že prijímateľovi bol poskytnutý nenávratný finančný prostriedok v celovej výške 1.498.000,- Sk zložený v spise Európskeho sociálneho fondu v sume 749.000,- Sk z príspevku zo štátneho rozpočtu v sume 749.000,- Sk. 23. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, na účely tohto zákona sa verejnými prostriedkami rozumejú finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii. Prostriedkami Európskej únie sú finančné prostriedky poskytnuté Slovenskej republike z rozpočtu Európskej únie, ktoré sa v Slovenskej republike poskytujú prostredníctvom platobného orgánu (§ 2 písm. e/ zák. č. 523/2004 Z.z.). 24. Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 523/2004 Z.z. veta pred bodkočiarkou, prostriedky Európskej únie sa vedú na osobitný účet Ministerstva financií v Štátnej pokladnici. 25. Podľa § 20 ods. 2 veta prvá zák. č. 523/2004 Z.z. z výdavkov podľa § 8 ods. 3 sa konečnému prijímateľovi poskytujú prostriedky prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy na základe podmienok určených v zmluve s konečným prijímateľom. 26. Dovolací súd konštatoval, že podľa § 2 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky. 27. Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku, štátu a v súlade s týmto zákonom. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a/ a b/ nemôže nadobúdať majetok do vlastníctva. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu (§ 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z.). 28. Dovolací súd ďalej konštatoval, že podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby. Pokiaľ je účastníkom občiansko-právnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). 29. Za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovený osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 4 veta prvá OSP). 30. Nenávratný finančný príspevok prijímateľovi, t.j. žalobcovi v zmysle vyššie uvedenej zmluvy poskytlo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre úsek činností špecifikovaných v § 17 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (novelou č. 37/2010 Z.z. účinnou od 1.7.2010 premenované na Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky). Časť tohto príspevku predstavoval príspevok z Európskeho sociálneho fondu, ktorý bol poskytnutý Slovenskej republike z rozpočtu Európskej únie. Ďalšiu časť príspevku predstavoval príspevok zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Slovenská republika ako vlastník týchto finančných prostriedkov poskytla príspevok prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy, t.j. MŠ SR žalobcovi. Dovolací súd konštatoval, že z hľadiska vecnej legitimácie v súdnom spore je podstatný rozdiel medzi tým, či je účastníkom štát alebo ministerstvo, pretože ide o rozdielne sumy pri právnych vzťahoch. Je nepochybné, že ministerstvá ako právnické osoby majú atribúty právnej subjektivity, t.j. spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony, a teda môžu samostatne vystupovať v právnych vzťahoch (v predmetnom prípade v súkromnoprávnom a obchodnoprávnom vzťahu s prvkami vzťahu verejnoprávneho). V predmetnej veci MŠ SR mohlo finančný príspevok žalobcovi poskytnúť, avšak vždy išlo o nárok voči štátu a nie voči ministerstvu, keďže zákon o rozpočtových pravidlách za účastníka právneho vzťahu výslovne ustanovuje štát, Slovenskú republiku. Pasívne legitimovaným v konaní je preto štát, t.j. Slovenská republika a nie Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako samostatný subjekt. Slovenská republika ako spôsobilý účastník konania je spôsobilá samostatne konať pred súdom len v spojitosti so štátnym orgánom, ktorého sa prejednávaná vec týka. V danom prípade Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. 31. Zároveň dovolací súd konštatoval, že riadne označenie účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že písomným podaním zo dňa 24.1.2012 Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR uplatnilo vzájomný návrh, v ktorom ako navrhovateľa označilo Slovenskú republiku - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381 a ako žalovaného EUREA, občianske združenie, Tupého 25/A, 831 01 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 30 794 242. Je zrejmé, že označenie navrhovateľa tak, ako ho žalovaný uviedol vo vzájomnom návrhu je správne. Naopak, práve žalobca v podaní zo dňa 4.7.2007, ktorý podal návrh vo veci samej označil žalovaného neúplne. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že bez toho, aby súd prvej inštancie toto pochybenie osobitne riešil, a teda bez toho, aby chybu v označení žalovaného odstránil samotný žalobca prvoinštančný súd záhlavie medzitýmneho rozsudku č.k. 26Cb/123/2007-396 zo dňa 14.10.2009 označil ako žalovaného Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, ktoré označenie do záhlavie svojho rozsudku prevzal aj odvolací súd na č.l. 432 v rozhodnutí spojený s opravným rozhodnutím na č.l. 575 zo dňa 10.1.2011. Rovnaké uvedené označenie žalovaného obsahuje záhlavie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/5/2011 zo dňa 29.4.2011, ktorým najvyšší súd označené rozhodnutia nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolací súd konštatoval, že mu nie je známe, z akého dôvodu súd prvého stupňa po vrátení veci upustil od správneho označenia žalovaného v záhlaví rozsudku č.k. 26Cb/123/2007-902 zo dňa 22.11.2012, i keď z obsahu jeho označenia je zrejmé, že so žalovaným konal ako s riadnym účastníkom konania. 32. Dovolací súd ďalej konštatoval, že v priebehu celého konania z obsahu listín, tvoriaci obsah súdneho spisu, prednesu účastníkov je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že vo veci samej ako aj o zohľadnení vzájomného návrhu konali jeden a ten istý subjekt, avšak inak označený v návrhu podanom žalobcom a inak označený vo vzájomnom návrhu. Pokiaľ súdy - prvoinštančný, osobitne však odvolací v ďalšom konaní mali vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného pochybnosti ohľadom jeho označenia, mali tento nedostatok považovať za chybné označenie účastníka konania, ktoré mohlo byť postupom ustanoveným v Občianskom súdnom poriadku včas odstránené. Preto pokiaľ odvolací súd vzájomný návrh žalovaného zamietol s odôvodnením, že tento bol podaný subjektom, ktorý na jeho podanie nebol aktívne legitimovaný, naviac bez vysporiadania sa s vecnou námietkou žalovaného ohľadom tejto otázky, bezpochyby žalovanému odňal možnosť konania pred súdom, svoje konanie tak zaťažil procesnou vadou podľa § 237 ods. 1 pídsm. f/ OSP. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný opodstatnene namietal existenciu vady konania, a preto rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej vzájomný návrh žalovaného zamietol zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na § 449 ods. 1 CSP a v spojení s § 450 CSP. Zároveň uviedol, že v ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 455 CSP sa vysporiadal s vytýkanými vadami v intenciách dovolacieho súdu opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v spojení s § 220 ods. 2 CSP. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania v časti odmietajúcej dovolanie neodôvodňuje, o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie. 33. Odvolací súd je stanoviskom rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo vyššie citované, viazaný s poukazom na ustanovenie § 450 CSP, a preto dospel k záveru, že aktívne legitimovaný na podanie vzájomného návrhu v predmetnej veci je Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, tak ako sa správne označil žalovaný vo vzájomnom návrhu dňa 24.1.2012 na č.l. 783 až 786. Je nesporné, že takéto označenie žalobcu, tak ako ho žalovaný uviedol vo vzájomnom návrhu, je správne. Naopak, práve žalobca v podanej žalobe zo dňa 4.7.2007, ktorým podal návrh vo veci samej, označil žalovaného neúplne. Z obsahu spisu je zrejmé, tak ako to konštatoval aj dovolací súd, že bez toho, aby súd prvej inštancie toto pochybenie osobitne riešil, a teda bez toho, aby chybu v označení žalovaného odstránil samotný žalobca, súd prvej inštancie v záhlaví medzitýmneho rozsudku vydaného pod č.k. 26Cb/123/2007-396 zo dňa 14.10.2009 označil ako žalovaného Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, ktoré označenie do záhlavia svojho rozsudku prevzal aj odvolací súd v rozhodnutí na č.l. 432 v spojení s opravným uznesením na č.l. 575 a rovnaké uvedené označenie žalovaného obsahuje aj záhlavie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Mobdo/5/2011 zo dňa 29.4.2011, ktorým najvyšší súd označenie rozhodnutia súdom nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 34. Odvolací súd má za to, že v danom prípade došlo k chybe označenia na strane žalovaného zo strany žalobcu, ide o chybu odstrániteľnú, táto chyba bola v priebehu prvoinštančného konania odstránená, ktoré odstránenie chyby zobral na vedomie aj samotný odvolací a dovolací súd a bolo potrebné v ďalšom konať so subjektom na strane žalovaného označeným ako Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava, prihliadnuc tiež k tej skutočnosti, že Slovensku republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z.z.. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a/ a b/ nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu (§ 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z.). 35. Odvolací súd súhlasne ako súd dovolací poukazuje na ustanovenie § 20 ods. 2 veta prvá zákona č. 523/2004 Z.z., v zmysle ktorého z výdavkov podľa § 8 ods. 3 sa konečnému prijímateľovi poskytujú prostriedky prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy na základe podmienok určených v zmluve uzatvorených s konečným prijímateľom. 36. Prostriedky krajín Európskej únie sú finančné prostriedky poskytnuté Slovenskej republike z rozpočtu Európskej únie, ktoré sa v Slovenskej republike poskytujú prostredníctvom platobného orgánu (§ 2 písm. e/ zák. č. 523/2004 Z.z.). 37. Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 523/2004 Z.z. veta pred bodkočiarkou, prostriedky Európskej únie sa vedú na osobitných účtoch Ministerstva financií, v Štátnej pokladnici. 38. Podľa § 20 ods. 2 veta prvá zák. č. 523/2004 Z.z. z výdavkov podľa § 8 ods. 3 sa konečnému prijímateľovi poskytujú prostriedky prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy na základe podmienok určených v zmluve uzatvorené s konečným prijímateľom. 39. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že aktívne legitimovaným subjektom na podanie vzájomného návrhu, a teda aj pasívne legitimovaným subjektom predmetnej veci je Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381. 40. Vzhľadom na tú skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 41.456,68 eur s príslušenstvom je právoplatným, odvolací súd sa pri opätovnom prejednaní veci predmetnou pohľadávkou žalobcu nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zrušené a vrátené na nové konanie dovolacím súdom iba v časti výroku, ktorým odvolací súd zamietol povinnosť žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 5.578,40 eur s príslušenstvom. 41. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného prostriedku dňa 13.1.2006. Zmluvné strany sa dohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. V preambule je uvedené, že zmluvu je potrebné interpretovať a posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na právne predpisy tam uvedené. Žalobcom uplatňovaný nárok predstavoval nevyplatené platby v celkovej sume 41.456,68 eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú prílohy. Žalobca tvrdil, že projekt zrealizoval. Žiadosťou o platbu č. 2 zo dňa 16.10.2006 požiadal o zaplatenie časti príspevku v sume 197.094,20 Sk a žiadosťou o platbu č. 3 zo dňa 15.1.2006 v sume 169.080,- Sk. Žalovaný žalobcu vyzval, aby doplnil žiadosť o platbu č. 2, nakoľko neobsahovala všetky náležitosti. Následne žalovaný žalobcovi zaplatil sumu 168.054,61 Sk. Žalovaný vyzval na zaplatenie doplnenie ďalšie žiadosti. Žalovaný vykonal opätovnú kontrolu a projekt bol odporučený vzhľadom na nedostatok najmä personálnych výdavkov na kontrolu na mieste. Je nesporné z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania, že kontrola bola vykonaná v dňoch od 29.4.2008 do 9.10.2008 s prerušením. Bola spísaná správa z kontroly na mieste. Kontrolná skupina mala za preukázané porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu a navrhla odstúpenie od zmluvy. Dňa 8.12.2008 žalovaný odstúpil od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy žalovaný žalobcovi doručil na pojednávaní dňa 18.2.2009 s tým, že žiadosti o platbu č. 3, 4, 5 a 6 preplatené nebudú. V odstúpení od zmluvy žalovaný na základe čl. 12 ods. 3 zmluvy vyzval konečného prijímateľa na vrátenie všetkých doteraz poskytnutých finančných prostriedkov formou žiadosti tak ako to je na č.l. súdneho spisu 342. Súd prvej inštancie konštatoval, že dodržanie účelu čerpania pri hospodárení s verejnými prostriedkami je najdôležitejšou podmienkou na poskytnutie finančných prostriedkov, a preto porušenie účelovosti je závažné porušenie finančnej disciplíny a najprísnejšie sankcionované. 42. Žalobca namietol, že z jeho strany nedošlo k porušeniu Zákonníka práce, ktoré plynulo zo správy Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 6.10.2008. Pracovná úloha dohodnutá v dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená individuálne a nie ako opakujúca činnosť. Dohoda o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru - zamestnávateľ ju môže vykonávať iba výnimočne alebo v jednorazových alebo nárazových prácach, ak ide o práce, ktoré nemožno zabezpečiť v pracovnom pomere, pretože ich výkon by bol neúčelný alebo nehospodárny. Dohody nemožno uzatvárať na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany autorského práva. V zmluvách o poskytnutí nenávratného finančného príspevku je pri niektorých rozpočtových položkách predpokladané vytvorenie, obstaranie odborných článkov, publikácií, štúdií, expertíz, analýz, audiovizuálnych diel a podobne. Pri úprave zmluvných vzťahov k obstarávaniu diela, ktoré spĺňa pojmové znaky diela (§ 7) je prijímateľ povinný uzatvoriť so zhotoviteľom diela zmluvu o vytvorení diela, za ktorú sa prijímanie použijú ustanovenia §§ 631, 643 Občianskeho zákonníka upravujúcu zmluvu o dielo a licenčnú zmluvu, na základe ktorej musí byť poskytnutá výhradná licencia. 43. Súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 330/1996 Zb. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, účinný od 1.7.2006, podľa ktorého všeobecné povinnosti zamestnávateľa sú zadefinované v § 8 a podľa ods. 1 písm. s/ písomne vypracovať koncepciu politiky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci obsahujúcu zásadné zámery, ktoré sa majú dosiahnuť v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a program jej realizácie obsahujúci najmä postup, prostriedky a spôsoby jej vykonania a pravidelne ich vyhodnocovať a podľa potreby aktualizovať. V zákone č. 124/2006 Z.z. má rovnako povinnosť zisťovať nebezpečenstvá a ohrozenia, posudzovať riziko a vypracovať písomný dokument o posúdení rizika pri všetkých činnostiach vykonaných zamestnancami. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný opätovne porušil zmluvné ujednania. 44. Čo je splnenie všeobecne ustanovuje kogentné ustanovenie § 324 Obchodného zákonníka v rámci všeobecne ustanovených obchodných záväzkových vzťahov. Za základné pravidlo treba považovať, že záväzok zanikne, ak sa splní včas a riadne. Riadne vykonaný záväzok je teda taký, keď zodpovedá ustanoveniam dojednaným v zmluve. Žalovaný predložil výzvu. V čl. 2 zmluvy na č.l. 63 súdneho spisu je odkaz na prílohu č. 2 zmluvy, a to poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Tak ako bolo spomenuté vyššie, projekt, ktorý mali študenti vypracovať bol prostriedkom na preukázanie, či boli naplnené ciele projektu zadefinované v prílohe č. 2 zmluvy. Možno uzavrieť, že Obchodný zákonník nepovažuje za riadne splnenie záväzku splnenie vadné. Potvrdzuje to všeobecná úprava splnenia záväzku v Obchodnom zákonníku (§§ 324 - 340 Obchodného zákonníka) ako osobitná a potrebná úprava splnenia v rámci úpravy konkrétnej zmluvy. § 324 Obchodného zákonníka má kogentný charakter a platí aj v prípade splnenia záväzku zadefinovaného v zmluve. Všeobecne možno uviesť pokiaľ absentuje zmluvná úprava o platení, vzniká nárok na zaplatenie až riadnym vykonaním splnenia záväzku; pokiaľ nebola splnená čo i len jedna časť, nie je záväzok riadne ukončený. Nárok na preplatenie finančných prostriedkov za podmienok a v podrobnostiach účastníci dohodli nasledovne: čl. II. bod 5, 6, 7, 8; čl. VII. bod 5; čl. VIII. bod 1; čl. XII. bod 1, 3 a 6 a čl. XIV.. V konaní žalobca namietal, že odstúpenie od zmluvy o strany žalovaného mu nebolo doručené, ďalej že neboli splnené dôvody uvádzané v odstúpení od zmluvy a predpokladom pre odstúpenie od zmluvy bola správa z kontroly, ktorá sama osebe je ako dôkaz nepoužiteľná. V dôsledku vážneho porušenia zákonného postupu nemá povahu správy z kontroly v zmysle príslušných právnych predpisov, ale ide de iure iba o interné zápisky žalovaného. Kontrola mala prebiehať v režime zákona 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite. Nevypracoval predbežnú správu, nedal možnosť sa vyjadriť žalobcovi na zistenia uvedené v nej (§ 13 ods. 2 písm. d/ zák. č. 502/2001 Z.z.) povinnosť preveriť opodstatnenosť námietok (§ 13 ods. 2 písm. f/). Všeobecné frázy zahrnuté vo formálnej zmluve vypracovanej žalovaným nemôžu nič zmeniť na princípe legality štátnej moci ako základnom princípe. Správa z kontroly na mieste nemá charakter verejnej listiny. Súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a kultúrnom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov (platný v čase vykonania kontroly) podľa § 1 ods. 1 tento zákon upravuje základné pravidlá, ciele a spôsob vykonávania finančnej kontroly vnútorného auditu a vládneho auditu vykonávaných podľa tohto zákona, ktoré sú súčasťou systému verejnej vnútornej finančnej kontroly zabezpečujúceho dodržanie osobitných predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a na základe ktorých sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia a dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami a pri iných činnostiach orgánov verejnej správy. Súd prvej inštancie považoval odstúpenie od zmluvy za platné, toto bolo doručené cestou súdu na pojednávaní dňa 18.2.2009 na č.l. 438 súdneho spisu a nejde len o založenie odstúpenia do spisu ako listiny. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 344 Obchodného zákonníka a uviedol, že ak zanikne zmluva uzavretá v réžii Obchodného zákonníka, vysporiadajú sa účastníci zmluvy, ak nie je ujednanie iné podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uviedol, že ustanovenie § 351 nie je kogentné ustanovenie v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka. Účastníci konania sa dohodli na vrátení celého finančného príspevku. V prípade, ak by súd postupoval podľa zásady v § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, žalobca by musel preukázať v akom rozsahu bolo poskytnuté a prijaté plnenie druhou stranou. 45. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že v odstúpení od zmluvy sú taxatívne uvedené dôvody s poukazom na porušenie zmluvných povinností. Hlavný dôvod odstúpenia od zmluvy vidí súd v tom, že žalobca nerealizoval projekt takým spôsobom, ako sa v popise projektu zaviazal. V celkovom cieli projektu je uvedené, že je potrebné zlepšiť vedomosti a zručnosti študentov vysokých škôl v oblasti programu Európskej únie. Ich poznanie a hlavne bližšie oboznámenie sa s nimi prostredníctvom spracovania žiadostí k vybratej výzve. Podľa popisu projektu k samotnej realizácii projektu si študenti mali vybrať projekt EU a k nemu príslušnú výzvu. Nie je tu uvedené, že sa musí jednať o aktuálne výzvy. Neobstojí ani námietka žalobcu, že v roku 2006 sa vyhlasovanie výziev zastavilo. Študenti mohli realizovať výzvy vyhlásené už skôr. Žalobca pri realizácii projektu zvolil pri výstupe projektu jednoduchšie formy projektov s prevahou mimo rámca EU, napr. Orange, Komunitná nadácia, Hlavné mesto Slovenskej republiky. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že z objektívnych príčin nebolo možné vypracúvať projekty v rámci EU, keď neexistovali vhodné výzvy. Namiesto toho, aby študenti končili predmetné záverečné práce, skončili ho s projektom, ktorý nebol orientovaný na výzvy EU. V prípade objektívnych príčin i možnosti plnenia cieľom mal a mohol žalobca požiadať žalovaného o zmenu zmluvy. V čl. III. bod e/ sa prijímateľ - žalobca zaviazal, že nesmie jednostranne meniť projekt a v písmene e/ písomne informoval o akejkoľvek okolnosti, ktorá môže spôsobiť zmenu projektu. Podľa názoru súdu žalobca nesplnil celkový cieľ projektu podľa prílohy č. 2 zmluvy. Na platnosť odstúpenia od zmluvy stačí vymieniť jeden dôvod. Nenaplnenie predmetu zmluvy považoval za taký dôvod, ktorý žalovaného oprávňuje na odstúpenie, došlo k porušeniu kogentného ustanovenia § 324 Obchodného zákonníka. Sám žalobca uviedol, že sa nejedná o jeho prvý projekt. Zo svojej praktickej skúsenosti má vedomosť aké nároky a požiadavky sú kladené, aby boli pri predkladaní žiadosti úspešné. Preto mal pri podávaní žiadosti zvážiť, či študenti v rámci výučby môžu vypracovávať projekt z programov EU. Žalobca sa bránil tým, že pravidelne zasielal monitorovacie správy, z ktorých je zrejmé na akých projektoch študenti pracovali. Žalovaný ich vyhodnocoval bez pripomienok. S týmto názorom súd prvej inštancie nesúhlasil, odsúhlasenie a nenamietanie monitorovacích správ nemožno chápať ako odsúhlasenie účelu zmluvy popísaného v prílohe č. 2 zmluvy. V čl. XV. bod 8. sa účastníci dohodli na písomnej forme zmeny zmluvy. Žalovaný podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal vrátenia preplatenej časti finančných prostriedkov vo výške 5.578,40 eur s 9 % úrokom z omeškania od 18.2.2009 v zmysle čl. XII. ods. 1. zmluvy. Súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na vrátenie 5.578,40 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania s tým, že dobu omeškania určil 19.2.2009, nasledujúci deň po doručení výzvy na vrátenie finančných prostriedkov, doručované na pojednávaní dňa 18.2.2009. O povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky súd rozhodol podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka na základe citovaných zmluvných ustanovení. 46. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP na základe zásady úspešnosti v konaní. Žalovanému v súvislosti s prvoinštančným konaním trovy nevznikli. 47. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že verejnoprávnou zmluvou môže uzavrieť a následne autoritatívne vymáhať v správnom konaní iba orgán verejnej moci v rámci svojej zákonnej právomoci. V zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným však žalovaný nevystupuje a nekoná ako orgán verejnej moci, nerozhoduje ani nechce rozhodovať o právach žalobcu v správnom konaní, ale iba tvrdí, že nárok na preplatenie žiadosti o platbu vzniká žalobcovi až vtedy, keď žalovaný túto žiadosť schváli. Takýto postoj však znamená, že žalovaný nerozhoduje o právach a povinnostiach, ale rozhoduje sa, či bude plniť. Záver súdu o verejnoprávnom charaktere zmluvy pritom nenachádza žiadne logické vyústenie v nasledujúcej časti odôvodnenia rozsudku, keďže na jednej strane tvrdí, že žalovaný autoritatívne rozhoduje o nárokoch žalobcu, následne však analyzuje splnenie projektu zo strany žalobcu, údajne porušenie zmluvy z jeho strany namieta platnosť odstúpenia, dokonca žalobcu zaväzuje k vráteniu už prijatých refundácií výdavkov. Žalovaný odstúpil od zmluvy v situácii, keď sám bol dlhodobo v omeškaní so splnením svojej jedinej povinnosti - preplatiť prostriedky vynaložené žalobcom a riadne uplatnené v žiadostiach o platbu. Žalovaný sa túto povinnosť ani len nechystal splniť a keď sa žalobca obrátil na súd, začal niekoľkomesačnú účelovú kontrolu, ktorá vyvrcholila odstúpením od zmluvy, a to až po uplynutí dojednanej doby trvania zmluvy. Žalovaný mohol pri kontrole postupovať výlučne podľa zákona č. 502/2001 Z.z., ktorý však hrubo porušil. Písomnosť vyhotovená žalovaným, ktorá nesie interné označenie Správa z kontroly bola vyhotovená postupom hrubo porušujúcim zákonné ustanovenia a je teda nulitná. Žalovaný totiž vykonával následnú finančnú kontrolu, úplne však ignoroval povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 502/2001 Z.z. - oboznámiť žalobcu so správou a vyžiadať si od neho písomné vyjadrenie, preveriť opodstatnenosť námietok a písomne na ne reagovať. Súd tvrdil, že žalobca nedodržal projekt, z ktorého je zrejmé, že študenti budú pripravení tak, že finálnym cieľom je vypracovanie projektu EU. Takýto záver však nemá podľa názoru žalobcu absolútnu oporu v zmluve ani v projekte a je teda zjavne svojvoľný. Spracovanie záverečného projektu bolo iba parciálnou časťou jednou zo štyroch ťažiskových aktivít. Pritom iba časť študentov nevypracovala projekty týkajúce sa fondov EU. Súd pritom neuviedol žiaden zmerateľný ukazovateľ, ktorý by žalobca porušil. Žalobca sa nikde nezaviazal, že bude vypracovaný určitý počet projektov určitého typu a zaviazal sa zlepšiť kvalifikáciu v zručnosti. Jediným materiálnym ukazovateľom bol počet vyškolených študentov. Súd tiež vytýkal žalobcovi, že vyškolil aj jedného študenta správy, pričom rozhodujúcou má byť adresa školy. Súd však neuvádzal z akého dokumentu vyplýva, že rozhodujúcou je práve adresa školy. Žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu, že svojím postupom zmenil projekt. Žalobca realizoval projekt tak, ako to ním neovplyvniteľné možnosti dovoľovali. Takýto postup žalobcu by bolo možné hodnotiť ako nedodržanie zmluvy, určite však nie ako zmenu projektu. Žalovaný teda po celý čas kontroloval realizáciu projektu a plnenie zmluvných povinností žalobcom a vždy skonštatoval, že žalobca svoje zmluvné povinnosti plní, dokonca spočiatku žalobcovi preplácal aj jeho žiadosti o platbu. Žalovaný odstúpil od zmluvy až po uplynutí dojednanej doby trvania projektu a platnosti zmluvy. V čase vykonania odstúpenia zmluva ako taká už neexistovala, existovali iba nesplnené peňažné záväzky žalovaného, ktoré vzhľadom na svoju povahu pretrvávali aj dojednanú dobu trvania zmluvy. Žalovaný teda nemohol od neexistujúcej zmluvy odstúpiť, jeho právny úkon je preto absolútne neplatný. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný od zmluvy neodstúpil včas, spravuje sa odstúpenie právnou úpravou pre prípady nepodstatného porušenia zmluvy (§ 346 Občianskeho zákonníka), kedy je vyžadované poskytnutie dvojročnej primeranej lehoty na odstránenie vád. Žalovaný však žalobcu nevyzval na odstránenie tu uvedených vád, nedal mu možnosť tak vykonať, ale rovno odstúpil od zmluvy. Pokiaľ ide o samotné odstúpenie, toto nespĺňa požiadavky na určitosť právneho úkonu. V prvých šiestich bodoch odstúpenia sú len vymenované zákonné ustanovenia alebo články zmluvy, ktoré mal žalobca porušiť. Nie je však nijako špecifikované akým spôsobom žalobca mal predmetné ustanovenia porušiť. Žalovaný však odstúpením od zmluvy svoju právnu pozíciu ani trochu nezlepšil, nakoľko v dôsledku odstúpenia, pokiaľ by bolo platné, by síce zmluva zanikla, žalovaný by však v spojení s ustanovením § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 458 ods. 1 Obchodného zákonníka musel žalobcovi poskytnúť náhradu v peniazoch za plnenia, ktoré na základe jeho požiadaviek vykonal žalobca. Otázku nároku na vrátenie plnenia poskytnutého žalobcom však zmluva nijako nerieši, platí teda všeobecná úprava podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca vynaložil svoje prostriedky na realizáciu svojho projektu objednaného žalovaným a má nárok na poskytnutie finančnej náhrady takýchto plnení podľa zásad pre bezdôvodné obohatenie. Zásadám vyjadreným ustanovení § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka odporuje aj výrok súdu o povinnosti žalobcu vrátiť vynaložené prostriedky žalovanému. Žalobca realizoval projekt, predložil žalovanému žiadosť o platbu a tento niektoré z nich neodsúhlasil a následne vykonané plnenia preplatil. Niet preto ani najmenšieho dôvodu na vrátenie konzumovaných plnení. Žalobca poukázal na to, že súd pritom prehliadol zmluvné dojednania obsiahnuté v článku XII. ods. 3.8 zmluvy, ktoré výslovne uvádza, že žalovaný bude vrátenie finančných prostriedkov, ktorých sa týka porušenie finančnej disciplíny vymáhať prostredníctvom Správy finančnej kontroly, ktorá začne správne konanie a uloží odvod, penále, pokutu alebo príslušným ustanovením § 31 zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách. Žalobca namietal, že odstúpenie od zmluvy mu nikdy nebolo doručené, ale bolo predložené iba ako dôkaz v súdnom konaní. Pokiaľ bolo žalobcovi na pojednávaní krátkou cestou predložené odstúpenie od zmluvy, nič nevzbudzovalo dojem, že by malo ísť o hmotnoprávny úkon, ktorý je voči nemu právne vykonávaný. Naopak, zjavne išlo o predloženie rovnopisu dôkazu. Na základe uvedeného žalobca žiada, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený tak, že žalovaný bude zaviazaný zaplatiť mu žalovanú sumu a nahradiť trovy konania a vzájomný návrh žalovaného bude zamietnutý. Žalovaný zároveň žiada priznať náhradu trov odvolacieho konania. 48. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním zo dňa 31.12.2012. Uviedol, že z predmetnej zmluvy je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán pri výklade jej obsahu bolo brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené v nariadeniach komisie a rady ako aj na zákon o rozpočtových pravidlách, ktoré sú uvedené priamo v preambule predmetnej zmluvy a s čím žalobca podpisom zmluvy vyslovil svoj súhlas. Je nepochybné, že tieto normy sú normami verejného práva. Žalovaný práve vzhľadom na charakter poskytovaných prostriedkov je oprávnený tieto kontrolovať, posudzovať žiadosti prijímateľov o platbu z hľadiska oprávnenosti výdavkov a taktiež v prípade zistenia porušení zmluvy vykonať všetky potrebné právne kroky na to, aby boli prostriedky i vrátené. Predmetnú zmluvu nemožno z uvedených dôvodov považovať za zmluvu uzatvorenú v režime súkromného práva tak, ako tvrdí žalobca. V rámci kontroly na mieste správa, ktorá sa nachádza v súdnom spise bolo zistené najmä, že došlo k porušeniu viacerých právnych predpisov, a to najmä Zákonníka práce, čo bolo potvrdené aj stanoviskom nezávislej inštitúcie Inšpektorátu práce, zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a viacerých ustanovení zmluvy, a to najmä čl. III., čl. X. ods. 6, čl. IV. ods. 2, čl. IX. ods. 12, realizácia projektu prebieha v súlade so zmluvou, rozpor s prílohou č. 2 zmluvy - podrobným prepisom projektu do vzdelávacích programov projektu bolo zapojených 53 študentov a bolo vypracovaných 7 projektov so zameraním na granty, resp. programy EU, čo predstavuje účinnosť 13,2 %, väčšina študentov vypracováva projekty z iných grantovaných schém, čo je v rozpore so zmluvou - príloha č. 2 zmluvy - podrobný prepis projektu, podľa ktorej mali byť vypracované projekty na programy EU. Táto skutočnosť bola potvrdená aj svedeckými výpoveďami svedkov, ktorých navrhol žalovaný a taktiež bolo potvrdené, že vypracovanie projektov EU je oproti projektom, ktoré prevažne študenti vypracovali, náročnejšie. Uvedeným konaním žalobcu došlo k zmene projektu. Kontrola na mieste sa vykonáva výberovým spôsobom, pričom platí pravidlo, že každý jeden projekt musí byť predmetom kontroly na mieste minimálne jedenkrát počas jeho realizácie, najneskôr pred uhradením záverečnej žiadosti o platbu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný bol s plnením v omeškaní a interpelácia žalobcu, že žiadosť o platbu je splatná 90 dní od jej doručenia, nemá oporu v zmluve. Prijímateľovi vznikne nárok na vyplatenie iba za súčasného splnenia troch podmienok - 1. ak podá úplnú žiadosť o platbu, ktorej predmetom sú výdavky uvedené v čl. IV. ods. 1, 2 zmluvy; 2. schválenie súhrnnej žiadosti o platbu orgánom finančného riadenia Ministerstva financií SR a 3. - a to len v rozsahu, v akom žalovaný rozhodol o oprávnenosti týchto výdavkov. 90-dňová lehota na plnenie plynie teda žalovanému až od schválenia súhrnnej žiadosti o platbu. Z uvedených dôvodov považoval odvolanie žalobca za nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 49. Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu sa dňa 24.3.2014 žalobca vyjadril k aktívnej legitimácii Slovenskej republiky na podaní vzájomného návrhu. Uviedol, že podaním zo dňa 24.1.2012 označeným ako vzájomný návrh si Slovenská republika, ktorá v konaní nevystupuje ako účastník konania uplatnila nárok na vrátenie už poskytnutých finančných prostriedkov. Súd v reakcii na predmetné podanie žalobcu v rozsudku zo dňa 22.11.2012 zaviazal tieto prostriedky vrátiť Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu SR. Neúčastník konania si teda uplatnil náhradu vzájomným návrhom, pričom súd na základe tohto vadného procesného úkonu zaviazal žalobcu vrátiť finančné prostriedky Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, ktoré si takýto nárok neuplatnilo. 50. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu v časti, v ktorej napadá rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 5.578,40 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 19.2.2009 do zaplatenia dospel k záveru, že aj v tejto časti odvolania je odvolanie žalobcu nedôvodné. 51. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 52. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie už začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 53. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 54. Odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie a s právnym vyhodnotením súdu prvej inštancie pokiaľ ide o protinávrh žalovaného na vrátenie uplatnenej pohľadávky vo výške 5.578,40 eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalovaného ako navrhovateľa, ktorý uplatnil vzájomný návrh a ktorý sa označil ako Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, v tomto ohľade je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 450 CSP, odvolací súd sa plne stotožnil so stanoviskom žalovaného pokiaľ ide o jeho označenie pri podaní vzájomného návrhu ako aj s tou skutočnosťou, že v danom prípade ide o odstrániteľnú vadu, tak ako to vo svojom odôvodnení vyššie uviedol odvolací súd. 55. Pokiaľ ide o samotný uplatnený vzájomný návrh, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 144 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého účastník môže od zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento, alebo iný zákon. 56. V čl. XII. bod 1. zmluvy bolo dojednané, že v prípade, ak prenajímateľ poruší ktorúkoľvek povinnosť, ku ktorej sa zaviazal podľa tejto zmluvy, je SORO bez ohľadu na závažnosť porušenia zmluvy oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy za podmienok a v súlade s čl. XIV. ods. 1. tejto zmluvy. Z citovaného článku vyplýva, že odstúpenie od zmluvy zmluva ustanovuje, preto v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti bol oprávnený žalovaný od zmluvy odstúpiť. Skutočnosť, že porušenie ktorejkoľvek povinnosti, na ktorú sa žalobca zaviazal, je predpokladom na odstúpenie od zmluvy nemožno považovať za nevyvážené dojednanie v neprospech žalovaného vzhľadom na nakladanie so štátnymi finančnými prostriedkami a prostriedkami EU. 57. Ak teda žalovaný odstúpil od zmluvy pre porušenie povinností dojednaných touto zmluvou, odstúpenie je potrebné považovať za platný právny úkon. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o platnom odstúpení od zmluvy pre porušenie povinnosti, ktoré v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol. V tejto časti odvolací súd odkazuje podľa § 387 ods. 2 CSP na správnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia v časti porušenia zmluvy odvolací súd uvádza, že nedodržanie podmienok zmluvy, a teda porušenie zmluvných podmienok vyplýva zo správy z kontroly na mieste vykonanej zamestnancami odboru pre oprávnenosť výdavkov ŠFUEU Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že predmetnú správu je potrebné posudzovať ako dôkazný prostriedok a súd z nej môže vychádzať iba po stránke skutkovej. Žalobca v priebehu konania zistenia uvedené v správe nevyvrátil, snažil sa iba spochybniť samotnú správu a z jej zistení vyvodiť iné závery. Keďže podľa čl. XII. v spojení s čl. XIV. zmluvy bol dokonca žalovaný oprávnený odstúpiť od zmluvy v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti žalobcom, nemôže sa žalobca brániť tým, žalovaný mohol v prípade zistenia niektorých porušení krátiť finančné prostriedky a nie hneď odstupovať od zmluvy. Uzatvorením zmluvy si musel byť žalobca vedomý dôsledkov prípadného porušenia zmluvy. 58. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že žalovaný odstúpil od zmluvy v čase, keď sám bol v omeškaní s plnením svojho záväzku realizovať platby. Žalovaný bol povinný realizovať platby až po tom, čo žalobca predložil kompletnú žiadosť o platbu a bolo rozhodnuté o oprávnenosti výdavkov. Keďže podľa žalovaného žiadosti o platbu neboli kompletné a v prípade žiadosti o platbu č. 3 prebiehala kontrola, žalovaný nemohol rozhodnúť o oprávnenosti výdavkov a realizovať platbu. Podmienky vyplatenia platieb sú upravené v čl. VII. zmluvy s tým, že prevod nenávratného finančného príspevku zabezpečí poskytovateľ do 90 dní od vzniku nároku na vyplatenie platby. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalovaný sa nedostal do omeškania so zaplatením platieb. 59. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu, že žalovaný odstúpil od zmluvy v čase, keď už zmluva neexistovala. Z čl. XV. bod 4. zmluvy vyplýva, že platnosť a účinnosť zmluvy končí päť rokov po vyplatení poslednej čiastky príspevku. V čase odstúpenia od zmluvy neboli preplatené všetky platby, možno teda konštatovať, že existovali práva a záväzky zo zmluvy, t.j. zmluva existovala. Pokiaľ ide o výhradu žalobcu, že odstúpenie od zmluvy mu nebolo riadne doručené, odvolací súd uvádza, že doručením odstúpenia na pojednávaní priamo žalobcovi došlo k odstúpeniu od zmluvy v súlade s čl. XIV. bod 4 zmluvy. 60. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie zo zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami ani v ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po u končení zmluvy. 61. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených. Ak zanikne zmluva uzavretá v réžii Obchodného zákonníka o odstúpení, vysporiadajú sa účastníci zmluvy, ak nie je ujednanie iné podľa zásad § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 351 nie je kogentné ustanovenie v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka. Účastníci konania sa dohodli na vrátení celého finančného príspevku. Aj v prípade, ak by súd postupoval podľa zásady v § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, žalobca by musel preukázať, v akom rozsahu bolo poskytnuté prijaté plnenie druhou stranou. 62. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že hlavným dôvodom odstúpenia bolo to, že žalobca nenazval projekt takým spôsobom, ako sa v popise projektu zaviazal. V celkovom cieli projektu je uvedené, že je potrebné zlepšiť vedomosti a zručnosti študentov vysokých škôl v oblasti programu EU. Ich poznanie a hlavne bližšie oboznámenie sa s nimi prostredníctvom spracovania žiadostí k vybratej výzve. Podľa popisu projekt v samotnej realizácii projektu si študenti mali vybrať program EU a k nemu príslušnú výzvu. Nie je tu uvedené, že sa musí jednať o aktuálne výzvy. Neobstojí námietka žalobcu, že v roku 2006 sa vyhlasovanie výziev zastavilo. Študenti mohli realizovať výzvy vyhlásené už skôr. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že z objektívnych príčin nebolo možné vypracovať projekty v rámci EU, keď neexistovali vhodné výzvy. Namiesto toho, aby študenti končili predmety bez záverečnej práce, končili ho projektom, ktorý nebol orientovaný na výzvy EU. V prípade objektívnych príčin nemožnosti plnenia cieľov mal a mohol žalobca požiadať žalovaného o zmenu zmluvy. V čl. III. bod e/ sa prijímateľ, t.j. žalobca zaviazal, že nesmie jednostranne meniť projekt a v písmene f/ písomne informovať o akejkoľvek okolnosti, ktorá môže spôsobiť zmenu projektu. Podľa názoru odvolacieho súdu súhlasne ako súdu prvej inštancie žalobca nesplnil celkový cieľ projektu podľa prílohy č. 2 zmluvy. Na platnosť odstúpenia od zmluvy stačí vymieniť jeden dôvod. Odvolací súd má za to, súhlasne ako súd prvej inštancie, že nenaplnenie predmetu zmluvy je taký dôvod, ktorý žalovaného oprávňoval na odstúpenie a došlo k porušeniu kogentného ustanovenia § 324 Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že ani pravidelné zasielanie monitorovacích správ, z ktorých je zrejmé na akých projektoch študenti pracovali a ktoré žalovaný vyhodnocoval bez pripomienok, nie je predpokladom na to, aby bolo možné vyvodiť právny záver, že projekt bol realizovaný v súlade so zmluvou. Odsúhlasenie a nenamietanie monitorovacích správ nemožno chápať ako odsúhlasenie účelu zmluvy popísaného v prílohe č. 2 zmluvy. V čl. XV. bod 8. sa účastníci dohodli na písomnej forme zmeny zmluvy. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 v časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov v sume 5.578,40 eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania od 19.2.2009 žalovanému potvrdil. 63. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 a § 255 CSP a ich náhradu priznal žaloanému a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu žalovanému s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 64. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).