Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/221/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307216828 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1307216828.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: E.. A. H., T. P. G. X, XXXXX F. W., O., zastúpenej JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, proti žalovanej: C. S., T. Č. X, T., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Marianna Kuchtová, s.r.o., so sídlom Staré záhrady 3, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 7. decembra 2009, č.k. 4C/44/2008-197, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci J. D., Z. H., P. Ú.W. J. D., W. na A. Č.. XXX, P. Ú. R. T., J. P.Q. H. Z. I. H. Č.. XXXX, Z. R. XXX E., C. H. - Z. H., H. Č.. XXXX/X, Z. R. XXXX E. C. H. - Q. Q. H., H. Č.. XXXX/X, Z. R.E. XXXX E., C. H. - W. H. I. F., H. Č.. XXXX/X, Z. R.E. XXXX E., C. H. - Q. Q. H., H. Č.. XXXX/X, Z. R.E. XXX E., C. H. - Z. H., C., J. Č.. XXX, H. na H. Č.. XXXX/X, a to v podiele 1/4 - ina. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi E. H., I. A. H., zastúpenou H. H. na základe plnomocenstva zo dňa 26.6. 2000 ako predávajúcimi a R. Č.L. I. P. Č. ako kupujúcimi došlo dňa 3.7.2000 k podpisu kúpnej zmluvy na predmetné nehnuteľnosti. Na základe znaleckého dokazovania vykonaného znalcom z odboru písmoznalectvo mal za nesporné, že plnomocenstvo, udelené E.. A. H. pre E.. H. H. zo dňa 26.6.2000, ktoré bolo podkladom pri predmetnej kúpnej zmluve na tieto nehnuteľnosti, nebolo podpísané žalobkyňou E.. A. H.. Ďalej zistil, že po podaní návrhu žalobkyne proti žalovaným - R. Č. I. P.A. Č. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý bol na súd podaný dňa 30.8.2007, a žalovaným doručený dňa 26.9.2007, žalovaní navrhli realizovať dražbu spornej nehnuteľnosti napriek tomu, že z doručenia návrhu na začatie konania vedeli, že v civilnom konaní sa rozhoduje o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Následne dňa 16.10.2007 bolo na Notársky úrad JUDr. Tatiany Šúrkovej doručené oznámenie o dražbe v zmysle § 17 Zákona o dobrovoľných dražbách, s termínom konania dražby dňa 19.11.2007, samotná dražba predmetnej nehnuteľnosti sa konala dňa 19.11.2007, vydražiteľom predmetu dražby sa stala C. S., a to za cenu 2.900 000 Sk, pričom príklep udelil licitátor dražby - JUDr. Juraj Juríček. Na podnet navrhovateľky uznesením zo dňa 24.11.2008 pripustil zmenu žalovaných, a to z R. Č. I. P. Č. na osobu žalovanej - C. S.. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 37 ods.1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, § 21 ods.2, 3 zákona č . 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov, poukázal na to, že v ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú stanovené niektoré základné náležitosti, ktoré musí vykazovať vôľa, a jej prejav, aby išlo o platný právny úkon, ktorými sú: sloboda, vážnosť, určitosť a zrozumiteľnosť a pokiaľ právny úkon niektorú z týchto zákonných náležitostí nespĺňa, je takýto právny úkon absolútne neplatný. Dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi E. H. I. A. H., zastúpenou H. H., na základe plnomocenstva zo dňa 26.06.2000 ako predávajúcimi a R. Č.P. I. P. Č. ako kupujúcimi dňa 03.07.2000, je absolútne neplatná v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu zo žalobkyne A. H. zastúpenej H. H., a to jednak v zmysle § 37 ods. 1, ako aj § 39 Občianskeho zákonníka, keď v danom prípade právny úkon - uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy neurobila osoba na to oprávnená, t.j. žalobkyňa neudelila plnomocenstvo pre E.. H. H. na podpísanie predmetnej zmluvy, t.j. na predaj jej spoluvlastníckeho podielu. Keďže prejav vôle na splnomocnení, ktoré oprávňovalo E.. H. H. odpredať spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach, nezodpovedal reálnej vôli žalobkyne, nemohol byť daný prejav vôle žalobkyne ako jednej z účastníkov kúpnej zmluvy smerujúci k scudzeniu jej spoluvlastníckeho podielu, keď absentovala podstatná náležitosť právneho úkonu, ktorou je slobodná a vážna vôľa predávajúcej - E.. A. H.. Predmetná kúpna zmluva tak neobsahovala podstatné náležitosti právneho úkonu, najmä náležitosti subjektu a náležitosti vôle. Okrem toho bola postihnutá aj ďalšou vadou, a to nedovolenosťou právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že predmetný právny úkon sa prieči dobrým mravom. Predloženie falošného plnomocenstva pri kúpnej zmluve, ktorej obsahom bol aj prevod spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, posúdil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a tiež v rozpore so zásadou súkromného práva, podľa ktorej nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako má sám. Neprihliadol k námietke žalovanej, podľa ktorej v prípade, ak sa realizovala dobrovoľná dražba a súčasne uplynula už 3 - mesačná prekluzívna lehota na napadnutie platnosti predmetnej dražby, nemôže sa pôvodný vlastník určovacou žalobou domáhať, aby súd rozhodol, že vlastnícke právo stále svedčí jemu a poukázal na to, že v danom prípade žalobkyňa žalobou žalovala ešte pôvodných žalovaných, t.j. R. Č. I. P. Č.L., ktorí až po doručení návrhu na začatie konania, t.j. po dni 26.09.2007 podali návrh na realizáciu dražby spornej nehnuteľnosti napriek tomu, že už vedeli z návrhu na začatie konania, že v civilnom konaní sa rozhoduje o určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pričom samotná dražba sa realizovala až dňa 19.11.2009, t.j. po začatí konania vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Dospel k záveru, že realizáciou dobrovoľnej dražby nie je možné konvalidovať absolútne neplatný právny úkon, keď je zrejmé, že R. Č. I. P. Č., na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, t.j. 1/4 - ina, a preto následnou realizáciou dobrovoľnej dražby nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou, keď podľa jeho názoru vlastnícke právo možno v procese dobrovoľnej dražby nadobudnúť len od vlastníka veci. Poukázal na to, že dobrovoľná dražba vychádza zo zhody vôle strán a je procesom uzatvárania zmluvy. V prípade dobrovoľnej dražby ide o "prevod" práv, keďže dražbu možno zjednodušene nazvať zmluvou. V súlade s konštantnou judikatúrou konštatoval, že príklepom v dražbe, ktorá bola však realizovaná súdnym exekútorom v rámci nútenej dražby, avšak nie dobrovoľnej, pri výkone rozhodnutia predajom hnuteľných vecí, spolu so zaplatením najvyššieho podania a prevzatím vydraženej veci vydražiteľom po udelení príklepu dochádza k prechodu vlastníckeho práva k vydraženej veci na vydražiteľa, aj keď povinný nebol vlastníkom draženej veci a jej vlastník o prebiehajúcom výkone rozhodnutia nevedel a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 22Cdo 1229/2003). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 3 394,77 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu. 2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaná, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. Namietala, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, že by vykonal dôkaz a zohľadnil znenie dôvodovej správy k zákonu č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, na ktorú ona poukázala a ktorú ako dôkaz predložila, v zmysle ktorej je úmysel zákonodarcu formulovaný tak, že za dražbu sa považuje konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho alebo iného práva k predmetu dražby, pričom ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, a to preto, že vlastník svoje právne postavenie, a teda celkový obsah svojho absolútneho práva k predmetu dražby neodvodzuje od svojho právneho predchodcu, ale od (zloženej) právnej skutočnosti - udelenie príklepu a uhradenie ceny dosiahnutej vydražením. Vzhľadom na to je irelevantné, posudzovanie otázky nadobudnutia vlastníckeho práva predošlými vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorí boli navrhovateľmi dražby. Namietala aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, zdôraznila, že jej neboli doručené dôkazy priložené k žalobe tiež písmoznalecký posudok č. 65/2006 zo dňa 23.9.2006, na ktorý súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení rozhodnutia a spochybnila využiteľnosť tohto znaleckého posudku pre dané konanie, keďže bol vyhotovený v rámci trestného konania, ktorého priebeh, ani závery súdu prvej inštancie neskúmal a nie je zrejmé, či tento znalecký posudok resp. jeho hodnovernosť bola napadnutá, či v rámci trestného konania príslušné orgány zistili, či došlo k spáchaniu trestného činu a žiadnym spôsobom neskúmal, ako mohlo dôjsť k predloženiu a použitiu splnomocnenia riadne opatreného osvedčovacou doložkou notára a zároveň k údajnému sfalšovaniu podpisu splnomocňujúcej osoby. Namietala, že súd prvej inštancie chybne konštatoval, že pôvodní žalovaní o doručení návrhu na začatie konania, t.j. po dni 26.9.2007, podali návrh na realizáciu dražby, keď podľa predloženej notárskej zápisnice bola Zmluva o vykonaní dražby uzatvorená dňa 6.9.2007. Namietali aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu dospel len na základe posúdenia písmoznaleckého posudku a tvrdenia žalobkyne, ale neskúmal podrobnosti trestného stíhania, ani podrobnejšie okolnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie neprihliadol k jej námietke, že vlastnícke právo nadobudnuté vydražiteľom dobrovoľnou dražbou nemožno napadnúť inak než žalobou o neplatnosť dražby v zmysle príslušných ustanovení Zákona o dobrovoľných dražbách, a že pokračovaním v konaní o určenie vlastníckeho práva sa obchádza Zákon o dobrovoľných dražbách. Za nesprávny považovala záver súdu prvej inštancie, že vlastnícke právo možno v procese dobrovoľnej dražby nadobudnúť len od vlastníka veci, a preto sa nemohla stať vlastníčkou nehnuteľnosti, a že v prípade nútenej dražby realizovanej súdnym exekútorom dochádza k prechodu vlastníckeho práva od nevlastníka, ale uvedené neplatí v prípade realizácie dobrovoľnej dražby podľa Zákona o dobrovoľných dražbách, o ktorej konštatoval, že je procesom uzatvárania zmluvy a ide o prevod práv. Poukázal na to, že platný zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách na území SR v ust. § 2 písm. a) stanovil pre všetky dražby úpravu, podľa ktorej je dražba verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva. Toto ustanovenie súd prvej inštancie nevzal do úvahy, a ani dôvodovú správu k Zákonu o dobrovoľných dražbách. Postupom súdu boli podľa jej názoru porušené viaceré základné princípy materiálneho právneho štátu, a to najmä princíp právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Jej vlastnícke právo, ktoré nadobudla príklepom na dobrovoľnej dražbe, má byť chránené v súlade s platným právnym poriadkom, ktorý nemožno vykladať a interpretovať rôzne. Nemôže preto súd zákonom definovaný proces prechodu práva ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva svojvoľne definovať ako zmluvu a prevod vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie postupoval pri právnom posúdení veci nesprávne, pretože vykladal Zákon o dobrovoľných dražbách v rozpore so základnou metódou výkladu právnej normy, nezohľadnil doslovné znenie zákona a dospel k právnym záverom odporujúcim platnej právnej úprave. Tým porušil aj ustanovenie čl. 144 ods.1 Ústavy SR. Podľa ustanovení Zákona o dobrovoľných dražbách možno neplatnosť dražby dosiahnuť len podaním žaloby o neplatnosti dražby. V danom prípade žalobkyňa takúto žalobu nepodala a v súčasnosti už ani podať nemôže vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty na jej podanie, a preto je potrebné dražbu považovať za platnú a všetky subjekty, ktoré by nadobudli akékoľvek práva či povinnosti, musia jej výsledok v súčasnosti akceptovať. S poukazom na to, že súd prvej inštancie pripustil zmenu účastníkov konania na strane žalovanej v zmysle § 92 ods.2 O.s.p., čím došlo k singulárnej subcesii (prevod práv a povinností), a teda súd odvodzuje jej pasívnu legitimáciu od pasívnej legitimácie predošlých žalovaných v konaní, ako aj s poukazom na zákonnú koncepciu dražby ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, namietala, že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná, keďže ona žiadne svoje práva a povinnosti neodvodzuje od predošlých vlastníkov nehnuteľností, a nemohla preto nastať situácia predpokladaná ustanovením § 92 ods.2 O.s.p., neprešli teda na ňu akékoľvek práva, či povinnosti z pôvodne označených žalovaných a nemohlo dôjsť ani k prechodu pasívnej vecnej legitimácie v konaní na žalovanú. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej namietala aj z dôvodu absencie označenia všetkých žalovaných, keď súd konštatoval absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 3.7.2000 v časti prevodu vlastníckeho práva z navrhovateľky A. H. na R. Č. I. P. Č.L., I. E. Č. neboli v čase vyhlásenia rozsudku účastníkmi konania. Tento záver súdu nebol formulovaný ako výrok rozsudku a voči manželom Č. žiaden takýto výrok nesmeruje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nesmeruje voči všetkým účastníkom, ktorí by pri takomto posudzovaní sporných právnych vzťahov v konaní, museli tvoriť procesné spoločenstvo. Namietala aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu žalobkyne z dôvodu, že nepodala žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby, a preto konaním o určenie vlastníctva sa jej právne postavenie nemôže zmeniť. Nesprávne podľa jej názoru rozhodol súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania, keď priznal žalobkyni náhradu trov konania aj za časť, kedy bolo konanie vedené voči manželom Č., pretože ona nenadobudla žiadne práva, ani povinnosti od týchto účastníkov konania, ďalej za úkony - podanie návrhu na zmenu účastníkov konania a návrh na vykonanie dokazovania, ktoré podľa jej názoru nemožno považovať za úkon právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Taktiež namietala priznanie náhrady trov konania za účasť na pojednávaní dňa 8.6.2009, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, a to z dôvodu, že jej právna zástupkyňa požiadala o ospravedlnenie neúčasti a o odročenie pojednávania už 3 týždne pred pojednávaním a išlo preto zo strany súdu o nehospodárne konanie, keď neinformoval druhého účastníka o plánovanom odročení pojednávania. Ďalej namietala priznanie 4x režijné výdavky za obdobie od 1.1.2009 do 7.12.2009 v zmysle § 16 ods.3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keď nie je zrejmé, aké výdavky na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vynaložil právny zástupca žalobkyne, keďže v danom období si uplatnil 4 úkony právnej pomoci, z čoho 3 boli konania na súde, za ktoré mu bola priznaná náhrada za cestovné výdavky aj stratu času a 4 úkonom bol návrh dôkazu. 3. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 16.2.2012 sp.zn. 14Co/78/2010 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keď vzhľadom na originálny charakter nadobudnutia vlastníckeho práva, príklepom na verejnej dobrovoľnej dražbe dospel k záveru, že žalobkyňa by sa mohla domôcť určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, výlučne na základe určenia neplatnosti dražby v zmysle § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 186/2010, v zmysle ktorého otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní, než je konanie podľa Zákona o dobrovoľných dražbách. Vzhľadom na to, že žalobkyni uplynula prekluzívna lehota na podanie návrhu na určenie neplatnosti dražby, nemožno inak napadnúť, a resp. spochybniť vlastnícke právo žalovanej k príslušnému spoluvlastníckemu podielu k predmetnej nehnuteľnosti. 4. Na základe dovolania podaného žalobkyňou proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27.1.2016 sp. zn. 1 Cdo 146/2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.2.2012 sp.zn. 14Co/78/2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že pre správne posúdenie v danom prípade je určujúce zistenie, či R. Č. I. P. Č. (pôvodne žalovaní) nadobudli dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pretože ak by dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na pôvodných žalovaných by nedošlo, keď na takýto úkon sa hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má, nemôže totiž dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, a nie je možné preto uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa, pričom pokiaľ ide o dobrovoľnú dražbu, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.12.2012 pod sp.zn. 2MCdo 20/2011, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 61/2014 a ktorého právna veta znie: "ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až 33 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov". Poukázal na názor k titulu nadobudnutia vlastníctva dražbou, uvedený v odôvodnení tohto rozhodnutia, podľa ktorého "názor o originálnej povahe nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby vychádza z paralely § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. a § 150 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "exekučný poriadok"). Dražobný príklep v rámci exekučného konania je totiž považovaný za spôsob originálneho nadobudnutia vlastníctva dobromyseľným vydražiteľom (porovnaj napr. II. ÚS 289/08). Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 exekučného poriadku) pod dohľadom exekučného súdu (§ 148 exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. l/ exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva dobromyseľným vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom veci. Zákon č. 527/2002 Z.z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že v dobrovoľnej dražbe dobromyseľný vydražiteľ môže nadobudnúť vlastníctvo draženej veci aj od toho, kto nie je jej vlastníkom (viď tiež III. ÚS 488/2010). Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v SR v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom. Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada "nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet" nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy - dobrovoľnú dražbu. Ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať preto za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len "C.s.p."), účinného od 01.07.2016; opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v uznesení sp.zn. 1Cdo 146/2012 zo dňa 27.01.2016, ktorým je odvolací súd v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. účinného v čase vydania uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR viazaný, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v podiele 1/4-ina, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na svoju obranu, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo, a následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi E. H. a žalobkyňou zastúpenou H. H., na základe plnomocenstva zo dňa 26.06.2000 ako predávajúcimi a R. Č.L. I. P. Č., ako kupujúcimi, dňa 03.07.2000 je absolútne neplatná v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu žalobkyne a realizáciou dobrovoľnej dražby nie je možné konvalidovať absolútne neplatný právny úkon, a preto vzhľadom na to, že R. Č. I. P. Č. na základe absolútne neplatného právneho úkonu, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, ani následnou realizáciou dobrovoľnej dražby nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Obč. zákonníka a zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 7. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že správne postupoval súd prvej inštancie, keď skúmal platnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi E. H. a žalobkyňou, zastúpenou H. H. na základe plnomocenstva z 26.06.2000 ako predávajúcimi a R.S. Č. I. P. Č. ako kupujúcimi a otázku nadobudnutia ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ako navrhovateľov dražby, ktorú aj dovolací súd považoval za relevantnú pre posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne na sporných nehnuteľnostiach žalovanou ako vydražiteľkou. Taktiež v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu vychádzal súd prvej inštancie pri posudzovaní veci aj z rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom a povahou dobrovoľnej dražby, na základe čoho konštatoval, že v prípade dobrovoľnej dražby ide o "prevod" práv, keď aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu je dobrovoľná dražba inštitútom zmluvnej povahy, a preto aj na dobrovoľnú dražbu sa vzťahuje zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu, ako aj vzhľadom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo 20/2011 zo dňa 18.12.2012, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 61/2014, na ktoré poukázal dovolací súd vo svojom rozhodnutí, posúdil odvolací súd ako nedôvodné námietky žalovanej, uvedené v jej odvolaní, týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúceho v nesprávnom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Zákona o dobrovoľných dražbách, nezohľadnenia dôvodovej správy k tomuto zákonu, ako aj námietky týkajúce sa existencie stále platnej dražby. 8. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že plnomocenstvo udelené žalobkyňou pre E.. H. H. W.o dňa 26.06.2000, ktoré bolo podkladom pre uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy, nebolo podpísané žalobkyňou, keď aj podľa názoru odvolacieho súdu táto skutočnosť bola v konaní preukázaná písmoznaleckým posudkom, ktorým bolo potvrdené a preukázané tvrdenie žalobkyne o tom, že predmetné splnomocnenie nepodpísala, a nebol preto dôvod ďalej skúmať absenciu vôle žalobkyne, ako namieta žalovaná v odvolaní, ani ďalšie okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy, príp. podrobnosti trestného stíhania a tiež okolnosti použitia splnomocnenia riadne opatreného osvedčovacou doložkou notára a zároveň údajného sfalšovania podpisu splnomocňujúcej osoby, keď tieto skutočnosti nemajú žiaden vplyv na posúdenie platnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Nepodpísanie predmetného plnomocenstva žalobkyňou bolo preukázané znaleckým dokazovaním a žalovaná napriek poučeniu podľa § 120 ods. 1 až 4 O.s.p., účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, na pojednávaní dňa 07.12.2009 nenavrhla vykonanie žiadnych ďalších dôkazov za účelom preukázania nesprávnosti predloženého písmoznaleckého posudku. Nedôvodne tiež žalovaná namieta, že písmoznalecký posudok spolu s ďalšími dôkazmi priloženými k žalobe, jej nebol doručený, keď z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prílohy k žalobe boli riadne doručené pôvodným žalovaným R.S. Č. I. P. Č. a žalovaná pripustením zmeny žalovaných uznesením súdu zo dňa 24.11.2008 vstúpila na ich miesto do konania v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., čím vstúpila do právneho postavenia predchádzajúcich žalovaných. Nedôvodne žalovaná namieta v odvolaní, že svoje práva a povinnosti neodvodzuje od predošlých vlastníkov nehnuteľností, a preto nenastala situácia predpokladaná ust. § 92 ods. 2 O.s.p., teda že na ňu prešli práva a povinnosti z pôvodne označených žalovaných, a nemohlo preto dôjsť ani k prechodu jej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, keď tento záver je v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu a zo znenia ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje nielen na prevod, ale aj na prechod všetkých práv a povinností, o ktorých sa v konaní koná. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalovanej týkajúce sa nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v konaní z dôvodu absencie označenia všetkých žalovaných a tiež týkajúce sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu žalobkyne, pretože podľa ustálenej súdnej praxe v zásade je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozhodnutie súdu vydané v konaní o určení vlastníckeho práva môže byť podkladom pre zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, pričom aktívne legitimovaným v konaní o určení vlastníckeho práva je ten, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľností a pasívne legitimovaným je ten, kto je zapísaný na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností a otázka platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej s manželmi Č.Č. je v konaní posudzovaná len ako otázka prejudiciálna v konaní o určenie vlastníckeho práva. 9. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny aj v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania. Vzhľadom na to, že žalovaná pripustením zmeny žalovaných uznesením súdu vstúpila do konania namiesto pôvodných žalovaných, a to do ich právneho postavenia v čase pripustenia zmeny žalovaných, nedôvodné sú jej námietky, týkajúce sa priznania náhrady trov konania žalobkyni za čas, kedy bolo konanie vedené voči pôvodným žalovaným. Za úkony právnej pomoci týkajúce sa veci samej v zmysle § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. možno podľa názoru odvolacieho súdu považovať aj podanie návrhu na zmenu účastníkov konania, keď tento procesný návrh bol odôvodnený zmenou vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania a taktiež návrh na vykonanie dokazovania doručený súdu dňa 05.10.2009 je úkonom právnej pomoci v zmysle uvedeného ustanovenia, pretože i keď obsahuje návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka, obsahuje zároveň aj právne odôvodnenie tohto návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci v zmysle platnej právnej úpravy. Nepriznanie náhrady trov konania za účasť na pojednávaní dňa 08.06.2009, ktoré bolo odročené, neodôvodňuje len samotná skutočnosť, že súd neinformoval protistranu o ospravedlnení právnej zástupkyne žalovanej a o žiadosti o odročenie pojednávania, keď protistrana sa na základe riadneho predvolania na stanovené pojednávanie dostavila a v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom v čase tohto pojednávania súd nebol povinný protistranu vopred informovať o ospravedlnení neúčasti a o odročení pojednávania. Správne súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj 4 x náhradu režijných výdavkov za obdobie od 01.01.2009 do 07.12.2009 a nedôvodne žalovaná namieta, že nie je zrejmé, aké výdavky na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vynaložil právny zástupca žalobkyne vzhľadom na to, že v danom období si uplatnil 4 úkony právnej pomoci, z čoho 3 boli konania na súde, za ktoré mu bola priznaná náhrada za cestovné výdavky aj stratu času. Z ust. § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vyplýva, že ide o paušálnu náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v stanovenej výške 1/100-iny výpočtového základu a na túto paušálnu náhradu uvedených výdavkov má advokát nárok za každý úkon právnej služby, a to aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. 10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 11. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 1 a 3 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala úspech v konaní, priznal náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v celom rozsahu. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).