Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/85/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308213303 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1308213303.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: J. O., U. F. I.. Č.. XX, U., zast. advokátom JUDr. Ľubošom Vavrovičom, Mudroňova ul. č. 9, Bratislava, proti žalovanému: R. J., bytom X. I.. Č.. XX, M., zast. advokátskou kanceláriou smith&smith legal, s.r.o., Panenská ul. č. 24, Bratislava, o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 5. novembra 2015 č.k. 6C 85/2008-461, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi P. U., Y..N..K.. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorá nadobudla účinnosť rozhodnutím Správy katastra pre Hl. mesto SR Bratislava z 2.10.2008 č. V-27759/08, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností - R.. Č.. XXXX/X o výmere 614 m2 - vinica, R.. Č.. XXXX/X o výmere 27 m2 - záhrady, R.. Č.. XXXX/X o výmere 615m2 - vinica, R.. Č.. XXX/X o výmere 615 m2 - vinica, R.. Č.. XX/XX/XX o výmere 169 m2 - vinica, zapísaných na LV pre kat. úz. Rača Č.. XXXX. Žalobcovi súd prvej inštancie uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v priebehu súdneho konania došlo ku dňu 03.04.2009 k výmazu spoločnosti P. U., Y..N..K.. z obchodného registra. Týmto dňom podľa § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka táto spoločnosť zanikla a stratila procesnú spôsobilosť (§ 19 a § 20 O.s.p.) a tým zaniklo aj jej procesné postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. V rámci konania súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.02.2012, č.k. 6C 85/2008 - 312, právoplatným dňa 29.03.2012, pripustil podľa § 92 ods. 1 O.s.p. vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného - N. R., U. U., N. XX (ako žalovaného 2/), na ktorého žalovaný previedol časť pozemkov, ktoré sú predmetom konania, čo bolo zrejmé z listu vlastníctva Č.. XXXXX, vedeného správou katastra pre k.ú. Rača. Žalobca, napriek zmenenej procesnej situácii, petit žaloby nezmenil, nakoľko podľa jeho názoru, žalovaný 2/ nemal pasívnu legitimáciu v spore, keď odporovateľnosť je daná len v prípade žalovaného právneho úkonu, pričom žalovaný 2/, bol v čase realizácie právnych úkonov so žalobcom dobromyseľný a o dôvodoch odporovateľnosti voči žalobcovi nemal vedomosť. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 11.09.2012, č. k. 6C 85/2008-347 (v poradí prvým) tak, že určil neúčinnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzavretej medzi P. U., Y..N..K.. ako predávajúcim a žalovaným (v tom čase označeným ako žalovaný 1/) ako kupujúcim, ktorá nadobudla účinnosť rozhodnutím Správy katastra pre Hl. mesto SR Bratislava z 02.10.2008 č. V-27759/08, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností - R.. Č.. XXXX/X o výmere 614 m2 - vinica, R.. Č.. XXXX/X o výmere 227 m2 - záhrady, R.. Č.. XXXX/X o výmere 615 m2 - vinica, R.. Č.. XXX/X o výmere 615 m2 - vinica, parc. Č.. XX/XX/XX o výmere 169 m2 - vinica, zapísaných na LV pre kat. úz. Rača Č.. XXXX, voči žalobcovi a zároveň uložil žalovanému 1/ povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 132,50 eur a trovy právneho zastúpenia 735,13 eur. Žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie sa stal právoplatným dňa 23.11.2012. 4. Proti určovaciemu výroku, ktorým bola vyslovená neúčinnosť kúpnej zmluvy a výroku o povinnosti žalovaného 1/ nahradiť žalobcovi trovy konania podal dňa 21.11.2012 odvolanie žalovaný (v tom čase žalovaný 1/), namietajúc pochybenie súdu prvej inštancie v tom, že konal s neexistujúcim účastníkom konania spoločnosťou P. U., Y..N..K.. , ktorá zanikla bez právneho nástupcu dňom výmazu z obchodného registra a zánikom dlžníka - uvedenej spoločnosti zanikol i samotný dlh, ktorého existenciu žalobca v konaní preukazoval. Aj napriek tejto žalovaný skutočnosti trval na tom, že predložené uznanie dlhu zo dňa 31.01.2008 spoločnosťou P. U., Y..N..K.., je falzifikátom, nakoľko kúpna cena za pozemky bola vyplatená riadne a včas, čo žalobca potvrdil svojím podpisom na príjmovom pokladničnom doklade, ktorý bol predložený súdu, pričom svedkyňa Q. potvrdila, že aj riadne zaevidovaný v účtovníctve spoločnosti. Tvrdenia žalovaného podporuje aj to, že sa žalobca nikdy nedomáhal od spoločnosti P. U., Y..N..K.. uspokojenia svojej údajnej pohľadávky. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca v konaní nepreukázal ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď nepreukázal existenciu pohľadávky. Napokon namietal, že súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí vyslovil neúčinnosť právneho úkonu aj vo vzťahu k prevodu pozemkov - parcely Č.. XXXX/X a 2017/3, ktoré boli prevedené na žalovaného 2/ a žalobca sa môže uspokojiť len na neprevedených nehnuteľnostiach. 5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením zo dňa 26.02.2015, č.k. 6Co 80/2013-375 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (určovaciemu výroku a výroku o povinnosti žalovaného 1/ nahradiť žalobcovi trovy konania) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu zmätočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého vôbec nevyplývalo, aký právny úkon je predmetom sporu, resp. akému právnemu úkonu sa odporuje a tento odporovaný právny úkon sa v spise nenachádza a z rozsudku sa nedá zistiť, kedy bol odporovaný právny úkon uzatvorený a tiež z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukázal na to, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku a ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu, žalobca nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi a tým, nie je splnený zákonný predpoklad úspešnosti odporovacej žaloby. Odhliadnuc od tejto neexistencie vymáhateľnej pohľadávky, súd prvej inštancie ani nezisťoval a preto ani neuviedol v dôvodoch napadnutého rozsudku, za akú cenu spoločnosť P. U., Y.. Y..N..K.. predmetné nehnuteľnosti predala žalovanému, ktorá skutočnosť je právne významnou pre posúdenie, či tu odporovaným právnym úkonom vôbec došlo k ukráteniu pohľadávky veriteľa, poukazujúc tiež na ustálenú súdnu prax podľa ktorej nemožno hovoriť o ukrátení veriteľa v prípade tzv. ekvivalentných právnych úkonov (typicky kúpna zmluva), pri ktorých predávajúci, teda dlžník veriteľa, obdrží kúpnu cenu zodpovedajúcu hodnote prevádzaných nehnuteľností. K odvolacej námietke žalovaného ohľadom vyslovenia neúčinnosti kúpnej zmluvy aj v časti, ktorá sa týka nehnuteľností, medzičasom prevedených na žalovaného 2/ (ktorý bol pri ich nadobúdaní dobromyseľný) uviedol, s odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 2737/2000, že „....odporovacia žaloba má význam najmä vtedy, ak sa predmet odporovaného právneho úkonu nachádza u povinného (žalovaného) subjektu. Ak žalovaný tento predmet previedol ďalším právnym úkonom ďalej na tretiu osobu, pričom tieto nevedeli o tom, že ide o odporovateľný právny úkon, prichádza do úvahy len peňažná (relutárna) náhrada, pretože právne účinky odporovacej žaloby sa nedotýkajú právneho postavenia tretích osôb, ktoré dobromyseľne nadobudli vec od osoby, na ktorú dlžník previedol k veci vlastnícke právo. Ak teda uspokojenie veriteľa z majetku, ktorý dlžníkovi ušiel odporovateľným právnym úkonom, nie je dobre možné (napríklad preto, že osobe, v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon urobil, už takto nadobudnuté hodnoty nepatria), môže sa veriteľ - namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu - domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odvolací súd ďalej konštatoval, že ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) zakladá veriteľovi priamy nárok domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle. § 42 a ods. 2 až 5 Obč. zák. (R 5/2008), pretože zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až pri posudzovaní možnosti veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania. Veriteľ môže podľa § 42b ods. 4 OZ požadovať uspokojenie svojej vymožiteľnej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka. Ak napr. dlžník odporovateľným právnym úkonom scudzí nehnuteľnosť tretej osobe, prešlo síce vlastnícke právo na tretiu osobu, ale ukrátený veriteľ sa môže v prípade úspechu svojej odporovacej žaloby výkonom rozhodnutia hojiť na nehnuteľnosti tak, ako keby bola naďalej vo vlastníctve dlžníka. V prípade, že toto uspokojenie formou in natura nie je dobre možné, má ukrátený veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody podľa šiestej časti OZ. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený; žaloba o zaplatenie peňažnej náhrady sa uplatní vtedy, ak uspokojenie veriteľa nie je možné z toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a musí smerovať voči osobe, ktoré z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech (rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 1489/2000). Z hľadiska právnej teórie odvolací súd vyslovil, že odporovateľným právnym úkonom je každý právny úkon dlžníka, ktorý vedie k ukráteniu pohľadávky veriteľa. Právne úkony dlžníka ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť týchto úkonov - by sa z majetku dlžníka uspokojil. V danom prípade, na ktorý sa vzťahuje právna úprava podľa § 42 a ods. 4 písm. a/ OZ, sa úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá (prezumuje) a druhá, žalovaná strana, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech alebo v prospech ktorej bol urobený (člen štatutárneho orgánu dlžníka, jeho prokurista, likvidátor alebo spoločník), musí v rámci účinnej obrany v súdnom spore preukázať (na nej je dôkazné bremeno), že ani pri náležitej starostlivosti takýto úmysel dlžníka nepoznala. Zároveň jednou z podmienok, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pričom z hľadiska výkladu „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcie), t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu)“ (rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 2791/1999, Rc 12/2003). Z toho vyplýva, že „...ak pohľadávka nie je doteraz vymáhateľná (veriteľ si doteraz nevymohol pre svoju pohľadávku proti dlžníkovi exekučný titul), nemôže veriteľ uplatniť odpor“ (rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 549/2001), „.... ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná, a ak sa žalobca domáha tejto pohľadávky v inom konaní, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené (napr. na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.“ (Rc 12/2003). Preto je rozhodujúcim, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v čase rozhodovania súdu, pričom v prejednávanej veci tento zákonný predpoklad pre podanie odporovacej žaloby splnený nebol. Predmetná pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi (spoločnosti P. U., Y..N..K..) nebola doposiaľ priznaná súdom, ani nebola priznaná iným exekučným titulom a teda ju vzhľadom na predchádzajúce závery nemožno považovať za vymáhateľnú. Navyše je sporná aj existencia uznania dlhu z 31.01.2008, podpísaného odporcom ako konateľom dlžníka - zaniknutej spoločnosti P. U., Y..N..K... 6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že po spresnení žalobného petitu predmetom sporu sa stalo „určenie, že Kúpna zmluva, uzavretá medzi P. U., Y..N..K.., Z. XX XXX XXX ako predávajúcim a R. J., Q.. XX.XX.XXXX, U. X. XX, Zohor ako kupujúcim dňa 29.09.2008, ktorá nadobudla účinnosť rozhodnutím Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislava o povolení vkladu č. V-27759/08 zo dňa 02.10.2008, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností - R.. Č.. XXXX/X - záhrady o výmere 227 m2, R.. Č.. XXXX/ X vinica o výmere 614 m2, R.. Č.. XXXX/X vinica o výmere 615 m2, parc. č. XXX/X vinica o výmere 615 m2 a parc. Č.. XXXX/XX vinica o výmere 169 m2, zapísaných na LV pre kat. úz. Rača Č.. XXXX, je voči žalobcovi neúčinná“, ktorej sa žalobca domáha voči žalovanému (pôvodne žalovanému 1/). 7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že spoločnosť P. U., Y..N..K.. so sídlom R. XX, U., Z. XX XXX XXX, vznikla dňa 15.03.2007, pričom spoločníkmi v tejto spoločnosti boli od jej vzniku do jej zániku 03.04.2009 výlučne žalobca a žalovaný. Žalobca dňa 30.01.2008 previedol polovicu svojho obchodného podielu s účinnosťou k 05.02.2008 (25% z celého obchodného podielu) na žalovaného a k 20.02.2008 ukončil funkciu konateľa spoločnosti, ktorú do tej doby vykonávali obaja spoločníci - žalobca aj žalovaný, vo všetkých veciach samostatne. Spoločnosť bola zrušená bez likvidácie uznesením súdu právoplatným dňa 27.03.2009 a vymazaná ex offo z obchodného registra dňa 03.04.2009. Bezprostredne po vzniku uvedenej spoločnosti, dňa 16.03.2007 uzavrel žalobca ako predávajúci a zároveň v tom čase už aj spoločník a konateľ spoločnosti P. U., Y..N..K.. Z. XX XXX XXX, s touto spoločnosťou ako kupujúcim, Kúpnu zmluvu, ktorou tejto spoločnosti predal nehnuteľnosti zapísané katastri nehnuteľností okres Bratislava III., obec Ba-m.č. Rača, k. ú. Rača na LV č. XXXX, konkrétne - R.. Č.. XXXX/X - vinica o výmere 1008 m2 - R.. Č.. XXXX/X - záhrady o výmere 227 m2 a - R.. Č.. XXXX/X - vinica o výmere 95 m2, pričom vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 20.04.2007. Za spoločnosť P. U., Y..N..K.. uvedenú kúpnu zmluvu podpísal žalovaný, rovnako v čase jej uzavretia spoločník a konateľ. Žalobca aj žalovaný mali oprávnenie zastupovať spoločnosť samostatne. Podľa čl. 3 ods. 3 sa účastníci zmluvy dohodli, že kúpna cena za nehnuteľnosti je 7.980.000,- Sk, ktorú kupujúci uhradí predávajúcemu v hotovosti a v celosti ihneď po podpise kúpnej zmluvy. Reálne vyplatenie kúpnej ceny bolo v konaní sporné. V rámci konania žalobca uvádzal, že napriek zmluvne dohodnutej splatnosti kúpnej ceny hneď po podpise zmluvy, sa jej účastníci dohodli, že kúpna cena bude reálne vyplatená až po ukončení výstavby na nehnuteľnostiach zo zisku a za tejto situácie následne žalovaný dňa 31.01.2008 spísal a podpísal za spoločnosť P. U., Y..N..K.. uznanie dlhu vo výške 5.000.000,- Sk. Naproti tomu žalovaný tvrdil, že kúpna cena bola žalobcovi vyplatená tak ako bolo uvedené a dohodnuté v čl. 3 ods. 3 predmetnej kúpnej zmluvy, tzn. ihneď po jej podpise, konkrétne na parkovisku pred kanceláriou H.. I. na Š. Q. T. U., za prítomnosti N. R. (pôvodne žalovaného 2/). Menovaný N. R. ako žalovaný 2/ však toto tvrdenie žalovaného poprel a uviedol, že nikdy nebol prítomný pri odovzdávaní sumy 7.980.000,- Sk žalobcovi. Podľa predloženého výdavkového pokladničného bloku č. 27HV00003 zo dňa 16.03.2007 žalobca podpísal, že mu bola vyplatená úhrada FP č. 27110003 za pozemky v Rači spoločnosťou P. U., Y..N..K.. vo výške 7 980 000,- Sk, avšak žalobca pravosť svojho podpisu na tomto doklade poprel. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX J.. D. Q., znalkyne z odvetvia ručné písmo, odbor - Písmoznalectvo, vyhotovenom dňa 13.10.2009, ktorý za účelom overenia pravosti podpisu dal vyhotoviť právny zástupca žalobcu vyplynulo, že sporný podpis na predloženej fotokópii pokladničného bloku zo dňa 16.03.2007, pravdepodobne nie je podpisom žalobcu, pričom znalkyňa si zároveň vyhradila právo na zmenu záveru skúmania pravosti podpisu po predložení originálu sporného dokladu. Z ďalších predložených účtovných dokladov spoločnosti P. U., Y..N..K.. (kniha záväzkov k 31.12.2007, pokladničná kniha za rok 2007, prijaté faktúry za rok 2007), vyplynulo, že v rovnaký deň, tzn. 16.03.2007 mal žalobca podľa účtovného dokladu F (faktúra) č.XXXXXXX uhradiť tejto spoločnosti rovnakú sumu 7 980 000,- Sk a tiež žalovaný podľa účtovného dokladu F (faktúra) č.XXXXXXX uhradiť tejto spoločnosti sumu 3 100 000,- Sk, pričom uvedené sumy boli žalobcom aj žalovaným podľa týchto dokladov dňa 16.03.2007 aj uhradené a boli zaúčtované podľa príjmových pokladničných dokladov č. 27HP03 a č.27HP02 ako platby v prospech spoločnosti prijaté od žalovaného ako vklad spoločníka. Podľa dokladov č. 27HP00002 suma 7.980.000,- Sk a č. 27HP00003 suma 3.100.000,- Sk, opätovne v oboch prípadoch prijaté od žalovaného ako vklad spoločníka, s poznámkou Zmluva o pôžičke. S tým korešponduje, že toho istého dňa 16.03.2007, boli zrealizované účtovné transakcie - podľa výdavkového pokladničného dokladu č. 27HV01 úhrada FP č. 2711003 v sume 3.100.000,- Sk (reálne prijaté 11.280.000,- Sk a reálne vydané 3.100.000,- Sk z toho reálne prijaté do pokladne spoločnosti 8.180.000,- Sk) a výdavkového pokladničného dokladu č. 27HV02 úhrada FP č. 2711002 v sume 7.980.000,- Sk (reálne prijaté 11.280.000,- Sk a reálne vydané 11.080.000,- Sk, z toho reálne prijaté do pokladne spoločnosti 200,-Sk) obe úhrady realizované v súvislosti s pozemkami v Rači. Vychádzajúc z uvedeného, podľa účtovnej evidencii spoločnosti P. U., Y..N..K.. je pohľadávka žalobcu titulom nezaplatenej kúpnej ceny za nehnuteľnosti, ktoré predal uvedenej spoločnosti, uvedená ako uhradená. Žalobca v konaní uviedol, že po ukončení spoločného podnikania od žalovaného zaplatenie dlhu bezprostredne nežiadal, pričom v čase spoločného podnikania nikdy nenahliadal do účtovníctva a ani nepoznal osobu, ktorá účtovníctvo vedie. Pre uvedenú spoločnosť vykonávala účtovníctvo v rozhodnom období 2007-2008 svedkyňa Nemečková, ktorá sa k otázke existencie pohľadávky žalobcu voči spoločnosti P. U., Y..N..K.. nevedela vzhľadom na odstup času a množstvo firiem, pre ktoré spracováva účtovné doklady, vôbec vyjadriť. Čo sa týka Uznania dlhu z 31.01.2008 a notársky overeného podpisu žalovaného na uvedenom doklade, zo Znaleckého posudku ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2011/7572, vypracovaného dňa 01.08.2012 v rámci trestného konania vedeného OR PZ Bratislava III., Kriminalistickým a expertíznym ústavom v Bratislave odd. písmoznalectva a jazykovej expertízy vyplynuli závery, že sporný podpis nevyhotovil žalovaný, pričom znalec odporučil autenticitu overovacej doložky, tiež overiť graficko-diagnostickou expertízou. V konaní ďalej nebolo sporné, že dňa 06.03.2009 žalovaný previedol časť pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. pre kat. úz. Rača Č.. XXXX a to parc. Č.. XXXX/X G. XXXX/X na N. R. (pôvodne žalovaného 2/). Následne bola spoločnosť P. U., Y..N..K.. dňa 27.03.2009 zrušená bez likvidácie a zanikla dňom 03.04.2009 výmazom z obchodného registra. Z pripojeného katastrálneho spisu V - 27759/08 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť P. U., Y..N..K.. v zastúpení žalovaného ako štatutára ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili dňa 29.09.2008 Kúpnu zmluvu, ktorou uvedená spoločnosť previedla nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností, pre okres Bratislava III., obec Ba-m.č. Rača , k.ú. Rača na S. Č.. XXXX, a to : - pôvodný pozemok: R.. Č.. XXXX/X - záhrady o výmere 227 m2 a - novovytvorené pozemky podľa Geometrického plánu vyhotovenému E. Y..N..K.. z 02.09.2008 č. 131/2008 z pôvodných nehnuteľností parc. Č.. XXXX/X, XXXX/X,Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X G. Č.. XXXX/ X: R.. Č.. XXXX/2 - vinica o výmere 614 m2 R.. Č.. XXXX/X - vinica o výmere 615 m2 R.. Č.. XXXX/X - vinica o výmere 615 m2 parc. č. 2023/11 - vinica o výmere 169 m2, a to za dohodnutú kúpnu cenu 12.000.000 Sk (čl. II. a III), ktorú uhradil kupujúci (žalovaný) predávajúcemu (P. U., Y..N..K..) v hotovosti pred podpisom uvedenej zmluvy (čl. IV.), ktorej vklad bol povolený dňa 02.10.2008 pod č. V - 27759/08. Z tohto skutkového stavu potom súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 42a ods. 1, ods. 4 písm. a), § 42b ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva a pohľadávky) na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Základným pojmovým znakom odporovateľnosti je to, že ide o tzv. relatívnu neúčinnosť právneho úkonu, o ktorej musí rozhodnúť súd na základe žalobného návrhu, nemožno ju riešiť ako predbežnú otázku a k vysloveniu neúčinnosti môže dôjsť iba súdnym výrokom. Lehota na podanie odporovacej žaloby je prepadná (prekluzívna). Odporovacia žaloba pritom nie je určovacou žalobou podľa § 80 O. s. p., preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd v takomto konaní neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho vzťahu, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný a odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Predmetom odporovateľnosti sú právne úkony, ktorými sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky a odporovacou žalobou možno napadnúť len platný právny úkon a pokiaľ právny úkon nie je platný, odporovacia žaloba nemôže byť úspešná. Okruh právnych úkonov, ktoré môžu byť právne neúčinné je vymedzený ustanovením § 42a ods. 2 až 5 OZ. Zákonná úprava vymedzuje podmienky, za ktorých môže veriteľ odporovať právnym úkonom dlžníka, pričom podľa § 42b ods.1,2,3 OZ vecnú legitimáciu v spore zákon priznáva ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý je ukrátený pri uspokojovaní svojej vymáhateľnej pohľadávky práve napadnutým právnym úkonom (aktívna legitimácia), vo všeobecnosti proti tomu, kto mal z tohto odporovateľného právneho úkonu prospech (pasívna legitimácia). Odporovať možno výlučne úkonom dlžníka, ktorými ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku dlžníka v dôsledku napadnutého právneho úkonu, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky veriteľa v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje (veriteľ), musí v rámci súdneho konania dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil ale musí byť preukázané, že sa zmenšil do tej miery, že to zmarilo aspoň čiastočné uspokojenie jeho nároku a má v takomto konaní povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť a znáša dôkazné bremeno. Potom základným predpokladom pre aktívnu legitimáciu v spore o neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je, že veriteľ má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku (spravidla judikovanú v súdnom konaní) a v opačnom prípade nie je aktívne legitimovaný, ktorý nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. 9. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že právne úkony, ktorým možno odporovať upravuje ustanovenie § 42a ods. 2 až 5 OZ, ktoré okrem iných, priznáva veriteľovi právo odporovať právnemu úkonu dlžníka, ktorý je právnickou osobou a ktorý urobil v posledných troch rokoch s členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, alebo ktoré dlžník (právnická osoba) urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb. To však neplatí, ak druhá strana (vymenované osoby) preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka (právnickej osoby), ukrátiť svojho veriteľa ( § 42a ods. 4 OZ). Uvedené ustanovenie je právnym základom pre daný spor a vyplýva z neho vyvrátiteľná domnienka o úmysle dlžníka (právnickej osoby) ukrátiť veriteľa. Dôkazným bremenom v tomto prípade zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu, keď ustanovuje, že táto domnienka neplatí pokiaľ druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka napádaným úkonom ukrátiť svojho veriteľa a žalovaný má v tomto smere nielen povinnosť tvrdenia, ale ho zaťažuje aj dôkazné bremeno. V prvom rade v súdnom konaní preto musel veriteľ najskôr preukázať, že disponuje vymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi a pri jej uspokojení bol ukrátený. Podľa platnej judikatúry „......sú zrejmé právne závery ohľadom zodpovedania otázky, či možno podmieňovať úspešnosť odporovacej žaloby podľa ustanovenia § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka existenciou vykonateľného rozhodnutia (exekučného titulu) a či teda je možné stotožniť pohľadávku „vymáhateľnú“ s pohľadávkou „vykonateľnou“, teda pohľadávkou už opretou o exekučný titul. …...... Pre posúdenie správnosti jednej z uvedených dvoch možných právnych úvah, má zásadný význam zákonná definícia uvedená v texte právnej normy;.…..zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. …..... Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; …..vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde, alebo ktorú možno uplatniť na súde. Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.“ (rozsudok NS SR z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001)). Tiež „…..hoci v právnej teórii a praxi nie je jednotný názor na to, aká pohľadávka veriteľa zodpovedá zákonnému pojmu "vymáhateľná pohľadávka", podľa názoru dovolacieho súdu niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001). Ako je uvedené v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu "Vymáhateľnú pohľadávku môžeme...charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde... Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi...teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul". Z uvedeného tak vyplýva, že podmienkou uplatnenia odporovateľnosti teda nie je právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré je vykonateľné. …....výklad a aplikácia práva - ustanovenia § 42a ods. 1 OZ - musí v prvom rade napĺňať jeho účel, ktorým, ako už bolo uvedené, je najmä zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka v prípade, že k ukráteniu veriteľa týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde. Preto zrejme nie je namieste, aby posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu bolo prísne formálne viazané, nad rámec existencie pohľadávky veriteľa v už vymedzenom zmysle vymáhateľnej pohľadávky, na splnenie ďalšej podmienky spočívajúcej v existencii pohľadávky, ktorá môže byť (reálne) v občianskom súdnom konaní priznaná.….............ak v čase podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu, mala vymáhateľnú pohľadávku voči existujúcemu dlžníkovi, túto si aj riadne uplatnila na súde a len v dôsledku nekonania (nečinnosti) civilného súdu sa navrhovateľka dostala do situácie, že dlžník po tom, ako urobil právny úkon ukracujúci navrhovateľku na uspokojení jej pohľadávky z majetku dlžníka, bol ešte predtým, ako súd o žalobe navrhovateľky meritórne rozhodol, vymazaný z obchodného registra, aktívna legitimácia navrhovateľky v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu tým nie je dotknutá.…....Pripustením opaku by podľa názoru dovolacieho súdu totiž znamenalo zlegalizovanie postupu, ako sa vyhnúť riziku odporovateľnosti právneho úkonu tým, že by dlžník (ktorý je právnickou osobou) použil svoj majetok na vklad do základného imania inej obchodnej spoločnosti (iných obchodných spoločností), ponechal by si iba dlhy, a po zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku sa nechal vymazať z obchodného registra. Takýmto spôsobom by de facto došlo k popretiu účelu ustanovenia § 42a ods. OZ.“ .( rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 198/2010) „......je preto potrebné „(...) rozlišovať medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (t. j. svojím právnym úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.). Pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t.j. pre posúdenie, či žalobca je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu (...) Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby„ ( III. ÚS 271/05 ). 10. Za daného skutkového stavu a vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, platnej judikatúry a zároveň rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu vyslovený v danej veci, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v danom prípade nepreukázal, že má voči dlžníkovi - zaniknutej spoločnosti P. U., Y..N..K.., vymáhateľnú pohľadávku v tom význame, že si ju veriteľ mohol a aj uplatnil, resp. sa jej stále môže domáhať v základnom sporovom konaní. V danom prípade tým, že dlžník (právnická osoba) v priebehu konania o odporovacej žalobe zanikol, údajná pohľadávka žalobcu, ako veriteľa vo vzťahu k tomuto dlžníkovi zostala sporná a jej priznania sa žalobca ako veriteľ v občianskom súdnom konaní už domáhať nemôže. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že veriteľom je spoločník, a v čase vzniku dlhu aj konateľ zaniknutého dlžníka. Inou by bola situácia, že svoju pohľadávku si voči zaniknutej spoločnosti (dlžníkovi) riadne uplatnil v základnom konaní podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V danom prípade ide o osobitnú situáciu práve v tom, že veriteľ (žalobca) pokiaľ aj mal voči dlžníkovi (spoločnosti P. U., Y..N..K.. ) vymáhateľnú pohľadávku, túto si ani v čase jej vzniku a ani do podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu a ani neskôr, voči v tom čase existujúcemu dlžníkovi riadne neuplatnil na súde, navyše stále ako spoločník obchodnej spoločnosti - dlžníka. Žalobca sa z pozície spoločníka a konateľa právnickej osoby, voči ktorej evidoval neuhradenú pohľadávku, mal dostatok právnych aj faktických nástrojov na uspokojenie svojej pohľadávky z majetku spoločnosti, príp. mal možnosť uplatniť si ju riadnou žalobou, a to aj v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“. Za daných okolností preto nemôže žalobca požívať právnu ochranu veriteľa, ukráteného konaním dlžníka - právnickej osoby, ktorej do jej zániku bol orgánom (spoločníkom) a v čase vzniku pohľadávky aj konateľom so samostatným oprávnením, čo jej účel odporovacej žaloby podľa § 42a OZ. 11. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na to, že taktiež nebolo v konaní preukázané, že by žalobcovi napadnutým právnym úkonom mala vzniknúť ujma, resp. by mal byť ukrátený na svojich právach, keď na základe neho prišlo k predaju nehnuteľností, za ktoré zaniknutej spoločnosti (dlžníkovi) malo byť vyplatených 12.000.000,- Sk, tzn. viac ako dvojnásobok údajnej ujmy spôsobenej napadnutým právnym úkonom žalobcovi, spočívajúcej v obmedzení možnosti domôcť sa vyplatenia spornej pohľadávky (nevyplatenie kúpnej ceny za spoločnosti predané nehnuteľnosti vo výške 5 000 000 Sk) a tým k ukráteniu žalobcu ako veriteľa. Nakoľko v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 ) žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ, z dôvodov v tomto zákonnom ustanovení vymenovaných, v danom prípade konkrétne podľa § 42a ods. 4 OZ, súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Medzičasom dlžník zanikol (bol vymazaný z obchodného registra) a zanikla aj reálna možnosť uplatniť si spornú pohľadávku voči dlžníkovi žalobou na súde. Žalobca nepreukázal, že v čase podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu mal vymáhateľnú pohľadávku (vo vyššie uvedenom význame) voči existujúcemu dlžníkovi a túto si aj riadne uplatnil na súde, pričom následne dlžník urobil napadnutý právny úkon, avšak nebolo v konaní preukázané, že tento úkon ukrátil žalobcu pri uspokojení jeho riadne uplatnenej (spornej) pohľadávky z majetku dlžníka. Žalobca sa preto nemohol s úspechom domáhať odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 42a ods. 1 OZ, keďže v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP) absentuje existencia vymáhateľnej pohľadávky na strane veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi a rovnako absentuje preukázateľná ujma v dôsledku napadnutého právneho úkonu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 12. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nesprávne zistil skutkový stav veci v tej časti, kde tvrdí v rámci odôvodnenia rozsudku, že došlo k uhradeniu kúpnej ceny za pozemky v prospech žalobcu vo výške 7 980 000 SK, čo podľa žalobcu nie je pravda a táto skutočnosť bola v rámci konania vyvrátená viacerými dôkazmi vrátane svedeckých výpovedí. Pokiaľ teda bolo v konaní preukázané, že žalobcovi nebola vyplatená dohodnutá kúpna cena za pozemky, ktoré žalobca odpredal spoločnosti P. U., Y..N..K.., tak konanie žalovaného, ktorý ako štatutárny orgán spoločnosti sám sebe ako fyzickej osobe a zároveň spoločníkovi predal dotknuté pozemky, hoci aj za trhovú cenu, má podľa žalobcu všetky znaky odporovateľného právneho úkonu. Týmto konaním žalovaného zostal žalobca ako veriteľ bez možnosti uspokojenia svojej pohľadávky, ktorú mal voči tejto spoločnosti, nakoľko po odpredaji pozemkov žalovanému nezostal v spoločnosti už žiaden iný hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu. V konaní bolo preukázané to, že účtovné operácie v danej spoločnosti boli fiktívne a nikdy nedošlo k reálnemu fyzickému poskytnutiu žiadnej pôžičky zo strany žalovaného, s ktorou by bolo možné započítať záväzky žalovaného z neuhradenej kúpnej ceny. Bolo preukázané i to, že konaním žalovaného došlo k takému zásadnému zmenšeniu majetku tejto spoločnosti, že bolo v plnom rozsahu zmarené akékoľvek uspokojenie žalobcu ako veriteľa. Vzhľadom na vykonané dôkazy má žalobca za to, že listina označená ako uznanie dlhu na sumu 5 000 000 SK nepochybne preukazuje, že žalobca mal v čase podania danej žaloby vymáhateľnú pohľadávku voči tejto spoločnosti, čo ho oprávňovalo podať daný typ žaloby a teda je v spore aktívne vecne legitimovaný. Na podanie takejto žaloby je potom postačujúce byť veriteľom a vlastniť vymáhateľnú pohľadávku podľa § 42 a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa taktiež nezaoberal otázkou, či v prípade, ak sa v konaní pred súdom preukázalo, že nedošlo k reálnej úhrade kúpnej ceny v celosti v sume 7 980 000 SK v prospech žalobcu, či aj z uvedeného konania spoločnosti P. U., Y..N..K.. nie je možné vyvodiť právny záver, že žalobca mal aj z tohto titulu pohľadávku ešte vo väčšom rozsahu ako bol dlh definovaný na uznaní dlhu. Všetky tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca prevzal riadne a včas kúpnu cenu za prevádzané pozemky sú v plnom rozsahu klamlivé a nepravdivé. 13. Žalovaný sa do rozhodnutia odvolacieho súdu k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ( § 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 17. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 42a ods. 4 písm. a) Obč. zák. odporovať možno právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou a členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb; to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V tomto prípade sa teda úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť týchto osôb ( uvedených v § 42 a ods. 4 písm. a) OZ) predpokladá (prezumuje ). Preto druhá žalovaná strana musí preukázať (na nej je dôkazné bremeno ), že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Pokiaľ by to druhá strana v konaní pred súdom nepreukázala, odporovacia žaloba by bola úspešná. Odporovateľným právnym úkonom je každý právny úkon dlžníka, ktorý vedie k ukráteniu pohľadávky veriteľa. Právne úkony dlžníka ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť týchto úkonov -by sa z majetku dlžníka uspokojil. Jednou z podmienok, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Ako už uviedol súd prvej inštancie vymáhateľná je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; …..vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde, alebo ktorú možno uplatniť na súde. Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.“ (rozsudok NS SR z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99). Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, bol rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu. Ak by totiž v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby ( III. ÚS 271/05 ). 18. V danej veci žalobca tvrdil, že mu dlžník (spoločnosť P. U., Y..N..K..) neuhradil dohodnutú kúpnu cenu za prevádzané nehnuteľnosti vo výške 7 980 000 SK resp. časť kúpnej ceny vo výške 5 mil. Sk v zmysle uznania dlhu z 31.01.2008 a preto má voči nemu vymáhateľnú pohľadávku. Táto skutočnosť sa však v konaní ukázala ako sporná. Napriek tomu žalobca sa jej zaplatenia od spoločnosti P. U., Y..N..K.. (údajného dlžníka) nikdy súdne nedomáhal. Neurobil tak ani v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o jeho odporovacej žalobe. V súčasnosti už tak ani urobiť nemôže, nakoľko táto spoločnosť zanikla výmazom z obchodného registra. Nakoľko potom zostalo sporným, či žalobca skutočne disponuje voči dlžníkovi - spoločnosti P. U., Y..N..K.. vymáhateľnou pohľadávkou (z titulu kúpnej ceny za prevedené nehnuteľnosti), pričom túto spornosť už nemožno odstrániť v základnom konaní (nakoľko spoločnosť P. U., Y..N..K.. už žalovať na jej zaplatenie nemožno), a táto spornosť tu existuje i v čase rozhodovania súdu o odporovateľnosti právneho úkonu, odvolací súd bol v zhode so súdom prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal základný predpoklad pre podanie odporovacej žaloby, a to existenciu vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že súd nemôže v konaní o odporovacej žalobe prejudiciálne (hmotnoprávne) riešiť otázku existencie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a tak nahradiť jej priznanie súdom v základnom konaní (t.j. dlžníka zaviazať k jej zaplateniu), keďže dlžník nie je stranou sporu v takomto konaní a nemôže sa ani účinne (procesne) brániť proti takémuto nároku. Aj preto platí, že ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná, a ak sa žalobca domáha tejto pohľadávky v inom konaní, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ( napr. na súde ), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. (Rc 12/2003). Rozhodujúce teda je, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe. Určitú výnimku tu predstavuje situácia (na ktorú poukázal i súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí), že ak v čase podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu, mal veriteľ vymáhateľnú pohľadávku voči existujúcemu dlžníkovi, túto si aj riadne uplatnil na súde a len v dôsledku nekonania (nečinnosti) civilného súdu sa žalobca (veriteľ) dostal do situácie, že dlžník po tom, ako urobil právny úkon ukracujúci žalobcu na uspokojení jeho pohľadávky z majetku dlžníka, bol ešte predtým, ako súd o žalobe žalobcu meritórne rozhodol, vymazaný z obchodného registra, aktívna legitimácia žalobcu v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu tým nie je dotknutá. Uvedené by však pre posudzovaný prípad platilo len za situácie, že by žalobca v čase podania odporovacej žaloby si riadne uplatnil na súde (v tzv. základnom konaní) voči spoločnosti P. U., Y..N..K.. svoj nárok na zaplatenie kúpnej ceny za prevedené nehnuteľnosti, pričom k nepriznaniu tohto nároku (pohľadávky) by došlo iba v dôsledku výmazu dlžníka z obchodného registra. V danej veci si však žalobca voči spoločnosti P. U., Y..N..K.. žiadnu pohľadávku na súde nikdy neuplatnil. Existencia tejto pohľadávky zostala naďalej sporná, a teda žalobca v čase rozhodovania súdu o jeho odporovacej žalobe nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou voči spoločnosti P. U., Y..N..K.., nakoľko túto pohľadávku nemožno úspešne vymáhať a ani len uplatniť pred súdom v základnom konaní. Napokon žalobca jej existenciu (pohľadávky) odvodzoval od uznania dlhu vo výške 5 mil. Sk (ako časť neuhradenej kúpnej ceny), pri ktorom bolo znaleckým posudkom ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2011/7572, vypracovaným dňa 01.08.2012 v rámci trestného konania vedeného OR PZ Bratislava III., Kriminalistickým a expertíznym ústavom v Bratislave odd. písmoznalectva a jazykovej expertízy konštatované, že sporný podpis na uznaní dlhu nevyhotovil žalovaný, čo iba zvýrazňuje spornosť tejto pohľadávky. 19. Napokon žalobca v konaní nepreukázal ani to, že by bol odporovateľnosťou napadnutý právny úkon neekvivalentný. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že odporovateľnými nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (porovnaj S.. D.: „Odporovateľnosť a konkurzy" uverejnený v časopise Justiční praxe č. 5, ročník 2002, str. 240 in NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2435/2006, NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2426/1999). O tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka ide len vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty sa dlžníkovi naozaj (reálne) dostala ich obvyklá cena alebo iná skutočne primeraná (rovnocenná) náhrada. Ak sa v konaní o odporovacej žalobe zistí, že žalovaný nadobudol od dlžníka jeho nehnuteľnosť bez toho, aby mu za ňu reálne poskytol jej obvyklú cenu použiteľnú na úhradu jeho dlhov alebo inú rovnocennú náhradu, je možné náležite posúdiť aj to, či dlžník na žalovaného previedol nehnuteľnosť v úmysle ukrátiť veriteľa (pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4333/2007). V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je ekvivalentným úkonom, vždy bezpečne preukázaný, a to nie poukazom na jeho znenie, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne rovnocennej povahy. Je preto rozhodujúce, aby súd posúdil všeobecnú (obvyklú) cenu, ktorú by bolo možné dosiahnuť pri predaji veci ( nehnuteľnosti ), a to v dobe uzavretia odporovateľnej kúpnej zmluvy. Preto o ukracujúci právny úkon nejde, ak dlžník dostal od nadobúdateľa za prevedené vecí, práva alebo iné majetkové hodnoty skutočne (reálne ) ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná ) náhrada. Jedným z predpokladov aktívnej vecnej legitimácie veriteľa na odporovaciu žalobu je teda i to, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nesie veriteľ (v danom prípade žalobca), pričom to platí aj v prípade, kde preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti, t. j. pri právnych úkonoch urobených medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo urobenými v prospech týchto osôb, nakoľko z ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ musí aj za tejto situácie tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky. Žalobca potom v konaní nepreukázal, že by odporovaný právny úkon bol neekvivalentný (a teda že by ukracoval uspokojenie jeho pohľadávky), a teda že by dlžník (spoločnosť P. U., Y..N..K..) neobdržal od žalovaného dohodnutú kúpnu cenu za získané pozemky. Podľa čl. II. a III. kúpnej zmluvy (uzavretej medzi dlžníkom a žalovaným) bola dohodnutá kúpna cena za prevádzané nehnuteľnosti 12.000.000 Sk, a táto mala byť žalovaným vyplatená predávajúcemu (P. U., Y..N..K..) v hotovosti pred podpisom uvedenej zmluvy (čl. IV.). Žalobca túto skutočnosť v konaní nerozporoval a navyše i v podanom odvolaní tvrdí, že napriek tomu, že spoločnosť P. U., Y..N..K.. predala žalovanému nehnuteľnosti, hoci aj za trhovú cenu, má takáto kúpna zmluva znaky odporovateľného právneho úkonu. Ako už bolo uvedené, takáto kúpna zmluva by mala znaky odporovateľného právneho úkonu iba vtedy, ak by bola neekvivalentným právnym úkonom, a teda ak by žalovaný nadobudol od dlžníka (spoločnosti P. U., Y..N..K.. ) jeho nehnuteľnosti bez toho, aby mu za ňu reálne poskytol jej obvyklú cenu použiteľnú na úhradu jeho dlhov alebo inú rovnocennú náhradu. Ak totiž spoločnosť P. U., Y..N..K.. obdržala od žalovaného za prevedené nehnuteľnosti titulom kúpnej ceny ich trhovú cenu, nemožno tu hovoriť, že týmto úkonom ukrátila uspokojenie pohľadávky žalobcu. V tomto smere, ako už bolo uvedené, otázku neekvivalentnosti odporovacou žalobou napadnutého právneho úkonu (a teda dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky), preukazuje a nesie veriteľ (v danom prípade žalobca), ktorý však v posudzovanej veci v tomto ohľade dôkazné bremeno v spore neuniesol. 20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 21. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).