Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/90/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309200528 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1309200528.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21 Bratislava, IČO: 35 776 005 proti žalovanému: REMPO, s.r.o., Stará Vajnorská 19, Bratislava, IČO: 35 819 081, zast.: JUDr. Peter Petrán, advokát, Odborárske nám. 3, Bratislava o zaplatenie sumy 926.461,73 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-440 zo dňa 29.6.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-440 zo dňa 29.6.2016 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-508 zo dňa 23.1.2017 a v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-514 zo dňa 16.3.2017 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že ručiteľský záväzok žalovaného za záväzky spoločnosti Aurelius s.r.o., IČO: 35 819 090, ktoré na ňu prešli zo zaniknutej spoločnosti r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968 z titulu zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 v znení dodatku č. 1 zo dňa 26.1.2000 a dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 nie je premlčaný. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 3.2.2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 926.461,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 19 % ročne od 8.11.2005 do zaplatenia. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom (prvým v poradí) č.k. 23Cb/18/2009-203 zo dňa 14.3.2011 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prvoinštančný rozsudok uznesením č.k. 1Cob/196/2011-236 zo dňa 27.3.2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom (druhým v poradí) č.k. 23Cb/18/2009-359 zo dňa 20.1.2014 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1Cob/73/2014-409 zo dňa 3.12.2015 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Prvoinštančný súd po vrátení veci a doplnení dokazovania dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968 vznikol uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 v znení dodatku č. 1 zo dňa 26.1.2000 a dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 (ďalej len „zmluva o úvere zo dňa 10.9.1998“) absolútny obchodnoprávny záväzkový vzťah podľa 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov použil právny režim Obchodného zákonníka (napr. na premlčanie, ktoré je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne), okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na úpravu ktorých sa podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka použila právna úprava (režim) Občianskeho zákonníka. Podľa svojho obsahu išlo o nový záväzok (záväzkový vzťah) spoločnosti r&empo s.r.o. a žalobcu prameniaci z pôvodného úverového vzťahu (uzavretého ešte za účinnosti Hospodárskeho zákonníka) medzi spoločnosťou Konsolidačná banka s. p. ú. Praha a spoločnosťou Rempo štátny podnik, IČO: 00 153 672 z roku 1991 v celkovej výške 205.200.000 Sk, ktorý tento pôvodný záväzok (záväzkový vzťah) nahradil, čím podľa 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka pôvodný záväzok (záväzkový vzťah) zanikol a spoločnosť r&empo s.r.o. ako dlžník a právny nástupca pôvodného dlžníka Rempo štátny podnik bol povinný plniť už len tento nový záväzok, resp. bol povinný plniť už len na základe tohto nového záväzkového vzťahu. Konajúci súd ďalej uviedol, že uvedené právne posúdenie nepovažoval za nesprávne ani odvolací súd vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach, v ktorých potvrdil nutnosť aplikácie právneho režimu Obchodného zákonníka na daný záväzkový vzťah aj na následné posúdenie premlčania práv z neho vyplývajúcich. Tým, že bola spoločnosť r&empo s.r.o. ako dlžník z tejto úverovej zmluvy dňa 30.7.2001 zrušená bez likvidácie rozdelením na dve spoločnosti, a to Aurelius, s.r.o., IČO: 35 819 090 (ďalej len „Aurelius, s.r.o.“) a rempo s.r.o., IČO: 35 819 081 (t.j. žalovaný), vznikla týmto jednotlivým právnym nástupcom podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka (platného a účinného do 31.8.2002 s odkazom na § 768d Obchodného zákonníka) povinnosť zákonného ručenia za záväzky rozdelenej spoločnosti (t.j. za záväzok spoločnosti r&empo s.r.o. splatiť úver z titulu vyššie uvedenej zmluvy o úvere), avšak len do výšky čistého obchodného imania, ktoré na nástupnícku spoločnosť prešlo z rozdelenej spoločnosti. To znamená, že žalovaný podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.8.2002 ručil za záväzok spoločnosti Aurelius, s.r.o. splatiť úver v sume 20.900.000 Sk, ktorý na túto spoločnosť prešiel v zmysle delimitačného protokolu zo spoločnosti r&empo s.r.o. a ktorý vyplýval zo zmluvy o úvere zo dňa 10.9.1998, pričom jeho ručenie bol obmedzené do výšky čistého obchodného imania, ktoré na neho zo spoločnosti r&empo s.r.o. jej rozdelením prešlo. Za základ sporu považoval súd prvej inštancie posúdenie, či vyššie uvedeného právo žalobcu, resp. ručiteľská povinnosť žalovaného je alebo nie je premlčaná s odkazom na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutia odvolacieho súdu a argumentáciu účastníkov konania. 4. V súvislosti s premlčaním ručiteľského záväzku prvoinštančný súd konštatoval, že právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Ide o premietnutie akcesorickej povahy takéhoto ručiteľského záväzku aj na účinky premlčania, keďže premlčanie ručiteľského záväzku nemôže nastať skôr ako premlčanie hlavného záväzku. Preto pred zodpovedaním otázky, či vyššie uvedený ručiteľský záväzok žalovaného bol premlčaný, bolo potrebné posúdiť, či prišlo k premlčaniu vyššie uvedenému záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. voči žalobcovi. 5. Hlavným kritériom určujúcim začiatok plynutia premlčania pri práva na plnenie (t.j. zaplatenie peňažnej sumy z titulu úveru spoločnosťou Aurelius, s.r.o.) podľa § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka je určenie momentu splatnosti tohto peňažného záväzku. Zo skutkového stavu vyplývalo, že najskoršia splatnosť celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 1.1.2002, t.j. deň, kedy sa spoločnosť Aurelius, s.r.o. dostala do omeškania s platením úveru, čím sa v zmysle zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ zo dňa 18.9.2001 stal splatný celý úver, resp. najneskoršia splatnosť celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 29.1.2004, t.j. deň vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti Aurelius, s.r.o. Tým, že žalobca si predmetnú pohľadávku voči spoločnosti Aurelius, s.r.o. uplatnil v konkurznom konaní prihláškou zo dňa 23.3.2004, premlčacia doba týmto uplatnením prestala podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť, pretože prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej doby podľa § 20 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. rovnaké účinky ako uplatnenie práve na súde, s ktorým vyššie uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka spája práve spočívanie plynutia premlčacej doby. Zároveň konajúci sú doplnil, že aj vzhľadom na najskoršiu splatnosť pohľadávky navrhovateľa voči spoločnosti Aurelius, s.r.o., bola pohľadávka do konkurzu prihlásená pred jej premlčaním, teda pred uplynutím 4 rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka, od kedy začala premlčacia doba prvýkrát plynúť. 6. Ďalej uviedol, že po uplatnení pohľadávky na súde, či už návrhom na začatie konania, vzájomným návrhom alebo ako v tomto prípade prihláškou v konkurzne, môžu nastať dve situácie závisiace od toho, či sa predmetným súdnym konaním rozhodne vo veci samej alebo sa vo veci samej nerozhodne (resp. či výsledkom konania je rozhodnutie, na základe ktorého možno hmotnoprávny nárok v ňom uplatnený vymáhať = exekučný titul). Ak sa konanie neskončilo rozhodnutím vo veci samej, platí podľa § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka, že premlčacia doba neprestala plynúť. To znamená, že ak by konkurzné konanie neskončilo rozhodnutím vo veci samej, resp. ak by výsledkom konkurzného konania nebol exekučný titul na žalobcom uplatnenú pohľadávku, premlčacia doba by neprestala plynúť a najskôr dňa 1.1.2006 a najneskôr dňa 29.1.2008 by márne uplynula. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedenú hypotézu nemožno aplikovať na konkrétny prípad, pretože výsledkom konkurzného konania bol exekučný titul na pohľadávku žalobcu voči spoločnosti Aurelius, s.r.o., pretože tá bola správcom konkurznej podstaty na prieskumnom pojednávaní dňa 5.4.2004 uznaná (zistená) v plnej výške, pričom s odkazom na § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. možno na základe zoznamu prihlášok viesť pre zistenú pohľadávku exekúciu na majetok úpadcu (teda spoločnosti Aurelius, s.r.o.). 7. Ak sa konanie skončilo rozhodnutím vo veci samej ako v tomto prípade, situácia je zložitejšia, pretože Obchodný zákonník neupravuje situáciu, čo sa stane s premlčacou dobou, ktorá prestala uplatnením pohľadávky na súde plynúť, pričom výkladom a contrario k § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka možno dospieť k záveru, že na jej spočívanie sa nenazerá, ako keby nikdy nenastalo, ale účinok uplatnenia pohľadávky, teda spočívanie nastalo, avšak otázne podľa názoru súdu prvej inštancie je, či (1) začne premlčacia doba začne plynúť tam, kde skončila, alebo (2) sa pretrhne a začne plynúť nová 4 ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, keďže uplatnené právo bolo priznané súdnym rozhodnutím, čím veriteľ získava tzv. „nové“ judikované právo, alebo (3) premlčacia doba už ostane navždy spočívať a právo sa premlčí až uplynutím absolútnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. 10 rokov odkedy sa pohľadávka stala splatná, resp. začala prvý raz premlčacia doba plynúť; pričom touto absolútnou premlčacou dobou sú ohraničené všetky vyššie uvedené hypotézy. Pri zvolení najvhodnejšieho riešenia je potrebné akceptovať skutočnosť, že právna úprava premlčania je v Obchodnom zákonníku komplexná a z tohto dôvodu je vylúčené akékoľvek priame použitie právnej úpravy premlčania upraveného v Občianskom zákonníku, aj keď daná situácia nie je v Obchodnom zákonníku vôbec upravená. Do úvahy však prichádza použitie výkladu per analogiam legis alebo per analogiam iuris, vďaka ktorým si túto skutkovú podstatu, ktorú Obchodný zákonník vôbec neupravuje, možno vyložiť. Rovnako ako Obchodný zákonník, aj Občiansky zákonník okrem všeobecnej dĺžky premlčacej doby upravuje aj osobitné dĺžky premlčacej doby podľa „typu“ práva. Keďže obidve právne úpravy sú komplexné v oboch prípadoch platí, že ak zákon neustanovuje pre jednotlivé typy inak, platí všeobecná premlčacia doba, ktorá je v prípade Obchodného zákonníka stanovená na 4 roky a v prípade Občianskeho zákonníka na 3 roky. Jedným z typov práva, ktorému Obchodný zákonník nepriznáva osobitnú dĺžku premlčacej doby je aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z obchodnoprávnych záväzkových vzťahov. Aj napriek značnej výkladovej nezhodne sa v súdnej praxi ustálil právny názor, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (z obchodnoprávnych vzťahov), aj keď ide o právo vyslovene upravené len v Občianskom zákonníku a ktorý upravuje aj jeho premlčanie prostredníctvom osobitnej premlčacej doby, sa jeho premlčanie vždy bude spravovať Obchodným zákonníkom. Keďže Obchodný zákonník dĺžku premlčania osobitne neurčuje platí, že je štvorročná s odkazom na § 397 Obchodného zákonníka. Rovnaká situácia nastáva aj pri judikovanom práve, resp. práve, ktoré bolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Ani tento typ práva Obchodný zákonník v rámci dĺžky premlčacej doby neupravuje, pričom Občiansky zákonník takémuto právu priznáva až 10 ročnú premlčaciu dobu, dokonca rovnakú, akú priznáva právu, ktoré dlžník uznal (§ 558 Občianskeho zákonníka). To znamená, že judikovanému právu vyplývajúcemu z občianskoprávneho vzťahu zákonodarca poskytol novú premlčaciu dobu, teda uplatnením práva na súde premlčacia doba práva (ešte súdom nepriznaného) prestala plynúť a po jeho judikovaní sa premlčacia doba pretrhla a začala plynúť nová 10 - ročná, keďže takémuto právu Občiansky zákonník priznal osobitnú dĺžku premlčacej doby. Z uvedeného by mohlo vyplývať, že tak ako Obchodný zákonník nepozná/neupravuje dĺžku premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (z obchodnoprávnych vzťahov), ale aj napriek tomu sa na jeho premlčanie použije všeobecná 4 ročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka, to isté musí obdobne platiť aj pre premlčanie tzv. judikovaného práva, pričom rovnako musí platiť aj to, že priznaním takto uplatneného právo v súdnom konaní sa plynutie premlčacej doby pretrhne a začne plynúť nová 4 ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá je zároveň limitovaná absolútnou premlčacou dobou podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Treba zdôrazniť, že inštitút premlčania pred právoplatným rozhodnutím súdu o danom práve slúži predovšetkým na ochranu dlžníka tým, že limituje veriteľa v lehote, v akej môže od dlžníka vymáhať splatnú pohľadávku na súde. Pretrhnutie a plynutie novej premlčacej doby po judikovaní tohto práva má zase chrániť a zvýhodniť veriteľa voči nezodpovednému dlžníkovi. Zároveň neexistuje žiaden dôvod, prečo by veritelia z judikovaných občianskoprávnych pohľadávok mali byť zvýhodnení oproti veriteľom z judikovaných obchodnoprávnych pohľadávok tým, že by sa pri judikovaní obchodnoprávnej pohľadávky premlčacia doba nepretrhla a nezačala plynúť nová 4 ročná doba, ohraničená absolútnou premlčacou dobou podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorej účelom bolo stanovenie časového mantinelu pre vzťahy medzi podnikateľmi (do 10 rokov od momentu, kedy premlčacia doba začala po prvý raz plynúť, by mala byť pohľadávka nielen súdom priznaná, ale už vymáhaná). Otázku premlčania judikovaných pohľadávok z obchodnoprávnych vzťahov riešil už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní 6 Obdo 2/2007 uviedol, že: „Ak bolo právo priznané v súdnom alebo v rozhodcovskom konaní, premlčacia doba ďalej neplynie. Štvorročná premlčacia doba začne plynúť odznova. Premlčanie však nastane uplynutím desaťročnej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka.“ Úvahu o pretrhnutí premlčacej doby však už Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej nerozviedol. Na základe vyššie uvedených úvah sa súdu ako najvhodnejšie javilo použiť hypotézu č. 2, teda že prihlásením pohľadávky žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o. v konkurznom konaní premlčacia doba prestala podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť, pričom zistením tejto pohľadávky a zrušením konkurzu dňa 25.11.2005, na základe čoho sa zoznam takto zistených pohľadávok stal exekučným titulom, čím pohľadávka žalobcu získala atribúty právoplatne priznaného práva v súdnom konaní, sa spočívajúca premlčacia doba pretrhla a dňom právoplatného skončenia konkurzu (25.11.2005) začala plynúť nová 4 - ročná premlčacia doba, z čoho vyplýva, že k premlčaniu už judikovaného práva žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o., by prišlo najneskôr dňa 25.11.2009, čo je zároveň stále v rámci absolútnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže tá by márne uplynula najskôr dňa 1.1.2012, resp. najneskôr dňa 29.1.2014. Keďže žalobca si uplatnil právo voči žalovanému žalobou zo dňa 3.2.2009, pričom premlčacia doba by uplynula až dňa 25.11.2009 mal súd prvej inštancie za to, že právo žalobcu uplatnené v tomto konaní voči žalovanému vyplývajúce z § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka nebolo v čase jeho uplatnenia na súde premlčané. 8. V zmysle vyššie uvedeného teda podľa názoru súdu prvej inštancie neexistuje prekážka v podobe premlčania, ktorá by bránila priznať žalobcovi jeho právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky z titulu zmluvy o úvere zo dňa 10.9.1998 a zákonného ručenia žalovaného podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka (v znení účinnom do 31.8.2002). 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Súhlasil s právnym záverom súdu, že uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 v znení dodatku č. l zo dňa 26.1.2000 a dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 medzi právnym predchodcom žalobcu (Konsolidačná banka, š. p. ú.) a právnym predchodcom žalovaného (r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968) vznikol absolútny obchodnoprávny záväzkový vzťah podľa § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka. Hlavným kritériom určujúcim začiatok plynutia premlčania práva na plnenie podľa § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka je určenie momentu splatnosti peňažného záväzku spoločnosti Aurelius s.r.o. Zo skutkového stavu vyplývalo, že najskoršia splatnosť celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius s.r.o. nastala dňa 1.1.2002, t.j. deň, kedy sa Aurelius, s.r.o. dostal do omeškania s platením úveru, čím sa stal splatný celý úver, resp. najneskoršia splatnosť celého záväzku nastala dňom 29.1.2004, t.j. dňom vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti Aurelius, s.r.o. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa pri posudzovaní nároku žalobcu priklonil k právnej hypotéze, teda že prihlásením pohľadávky žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o. v konkurze premlčacia doba prestala podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť, pričom zistením tejto pohľadávky a zrušením konkurzu dňa 25.11.2005, táto pohľadávka žalobcu v podobe zoznamu prihlášok získala atribúty právoplatne priznaného práva v súdnom konaní, spočívajúca premlčacia doba sa pretrhla a dňom právoplatného skončenia konkurzu začala plynúť nová 4 ročná premlčacia doba, z čoho vyplýva, že k premlčaniu už judikovaného práva žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o. by prišlo najneskôr dňa 25.11.2009. Keďže žalobca si uplatnil právo voči žalovanému žalobou zo dňa 3.2.2009 mal prvoinštančný súd za to, že právo žalobcu uplatnené v tomto konaní voči žalovanému vyplývajúce z § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka nebolo v čase jeho uplatnenia na súde premlčané. S týmto právnym názorom súdu prvej inštancie žalovaný nesúhlasí. Pri posúdení otázky premlčania resp. nepremlčania práva žalobcu je potrebné podľa názoru žalovaného vziať do úvahy nasledovné právne skutočnosti: - právny predchodca žalobcu Konsolidačná banka, štátny peňažný ústav ako veriteľ a právny predchodca žalovaného r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968 ako dlžník uzatvorili zmluvu o reštrukturalizácii úveru na TOZ č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 v znení dodatku č. 1 zo dňa 26.1.2001 a dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 (ďalej len „úverová zmluva“) - dňa 30.7.2001 valné zhromaždenie r&empo s.r.o. rozhodlo o zrušení spoločnosti bez likvidácie rozdelením na dve spoločnosti - Aurelius s.r.o., IČO: 35 819 090 a rempo s.r.o., IČO: 35 819 081, na ktoré prešli všetky práva a záväzky zrušenej spoločnosti - dňa 3.9.2001 boli obe nástupnícke spoločnosti zapísané do obchodného registra, záväzok r&empo s.r.o. z úverovej zmluvy voči právnemu predchodcovi žalobcu prešiel na žalovaného v sume 9.195.525 Sk a na spoločnosť Aurelius s.r.o. v sume 20.900.000 Sk (čl. II. bod 2 písm. e) súhrnného delimitačného protokolu) - dňa 18.9.2001 právny predchodca žalobcu ako veriteľ a Aurelius s.r.o. ako dlžník uzatvorili zmluvu o spôsobe splácania úveru na TOZ, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Notárskej zápisnice Nz 756/2001 spísanej dňa 18.9.2001, v ktorej Aurelius s.r.o. uznal svoj záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcu vo výške 21.200.000 Sk s prísl. a vyhlásil, že v prípade nevyrovnania dlhu v dohodnutej lehote splatnosti je veriteľ oprávnený použiť túto notársku zápisnicu ako exekučný titul na vymočenie svojej pohľadávky - zmluvné strany v čl. III. ods. l až 3 predmetnej zmluvy dohodli lehoty splatnosti jednotlivých splátok istiny a úrokov a v čl. IV. ods. l až 3 sankcie za porušenie dlžníkovej povinnosti platiť splátky v určených lehotách splatnosti, pričom ak by k takémuto porušeniu došlo, v zmysle týchto sankčných mechanizmov by sa stal splatný celý dlh - Aurelius s.r.o. sa dostal do omeškania s platením bežných úrokov v zmysle čl. III ods. 3 zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ a právny predchodca žalobcu ho vyzval na ich zaplatenie najneskôr do 31.12.2001; keďže dlžník Aurelius s.r.o. bežné úroky do stanoveného dátumu nezaplatil a veriteľ mu lehoty splatnosti nepredĺžil, dňom 1.1.2002 sa stal splatný celý dlh - dňa 17.7.2002 žalobca (ako právny nástupca Konsolidačnej banky, š. p. ú.) doručil súdnemu exekútorovi M.. F. C. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Aurelius s.r.o. na základe exekučného titulu - vykonateľnej notárskej zápisnice Nz 756/2001 zo dňa 18.9.2001 - súd dňa 7.7.2003 poveril súdneho exekútora M.. F. C. vykonaním exekúcie na majetok povinného Aurelius s.r.o., ktorú vykonával pod č. k. EX 278/02 - Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4K/1/2004 -11 právoplatným dňa 29.1.2004 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka Aurelius s.r.o., čo v zmysle § 14 ods. l písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. malo za účinok, že exekučné konanie č. EX 278/02. bolo prerušené v čase od 29.1.2004 do 25.11.2005 - žalobca dňa 23.3.2004 v konkurze prihlásil zabezpečenú pohľadávku proti úpadcovi Aurelius s.r.o., ktorú správca konkurznej podstaty uznal vo výške 26.121.331,59 Sk. Prihlásená pohľadávka bola zabezpečená hnuteľnými majetkom úpadcu na základe záložnej zmluvy č. 7/2001-H zo dňa 18.9.2001 (hotové výrobky v účtovnej hodnote 21.990.066,10 Sk). Tento majetok úpadcu bol zapísaný do oddelenej podstaty - Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4K/1/2004-173 zo dňa 17.10.2005 právoplatným dňa 25.11.2005 udelil správcovi súhlas s vylúčením predmetného majetku z podstaty a zároveň zrušil konkurz pre nemajetnosť úpadcu podľa § 44 ods. l písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. - po zrušení konkurzu súdny exekútor M.. F. C. pokračoval v exekúcii č. EX 278/02 a speňažil všetok majetok úpadcu Aurelius s.r.o. (ktorý bol pred zrušením konkurzu vylúčený z podstaty) a výťažku exekúcie bola čiastočne vo výške 200.000 Sk uspokojená pohľadávka žalobcu voči úpadcovi - uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Exre/2077/2005, Sro 24811/B-ll zo dňa 12.12.2005, právoplatným dňa 10.2.2006 bola spoločnosť Aurelius, s.r.o., IČO: 35 819 090 vymazaná dňom 12.12.2005 z obchodného registra bez právneho nástupcu - dňa 3.2.2009 žalobca doručil súdu návrh na začatie konania o zaplatenie pohľadávky 926.461,73 eur proti žalovanému ako zákonnému ručiteľovi za záväzok zaniknutej spoločnosti Aurelius s.r.o. podľa § 64 ods. 4 Obchodného zákonníka, žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. 10. Žalovaný ďalej uviedol, že zákonná úprava zoznamu prihlášok ako exekučného titulu je z hľadiska aplikačnej praxe nedostatočná. Podľa jeho názoru zoznam zistených pohľadávok po zrušení konkurzu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. nespĺňa náležitosti všeobecného exekučného titulu definovaného v Exekučnom poriadku. Zoznam prihlášok je upravený výlučne len v ustanovení § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV), a to nasledovne: na základe zoznamu prihlášok možno po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu viesť pre zistenú pohľadávku výkon rozhodnutia alebo exekúciu na majetok úpadcu. Z gramatického a logického výkladu tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že žalobca ako konkurzný veriteľ úpadcu Aurelius, s.r.o. získal po zrušení konkurzu pre svoju zistenú pohľadávku exekučný titul voči úpadcovi, na základe ktorého však možno postihnúť výlučne len konkrétny existujúci majetok úpadcu po zrušení konkurzu. V doterajšom konaní bolo preukázané, že všetok majetok úpadcu po zrušení konkurzu bol speňažený v exekúcii v prospech žalobcu a úpadca Aurelius s.r.o. bol dňom 12.12.2005 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Preto má žalovaný za to, že zoznam zistených pohľadávok sa stal neúčinný a nevykonateľný. 11. Žalovaný vytýkal provinštančnému súdu, že pri opätovnom posudzovaní veci nevzal do úvahy právne relevantnú skutočnosť, že po zrušení konkurzu na majetok Aurelius, s.r.o. pokračoval súdny exekútor M.. F. C. v exekúcii majetku úpadcu v prospech oprávneného žalobcu. Exekútor v rámci exekúcie č. EX 278/02 speňažil všetok majetok spoločnosti Aurelius s.r.o., ktorý zostal po zrušení konkurzu a z výťažku exekúcie bola čiastočne (vo výške 200.000 Sk) uspokojená prihlásená pohľadávka žalobcu voči úpadcovi. „Zoznam prihlášok“ túto skutočnosť vôbec nezohľadňuje. 12. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v konkurze na majetok Aurelius s.r.o. bol tento majetok úpadcu v súpisovej hodnote 21.990.066,10 Sk zaradený do oddelenej podstaty žalobcu. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že práve na pokyn žalobcu ako oddeleného veriteľa požiadal správca súd o vylúčenie tohto majetku z podstaty (pričom mal povinnosť tento majetok speňažiť, za čo by získal odmenu z výťažku). Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4K/1/2004-173 zo dňa 17.10.2005 právoplatným 25.11.2005 udelil správcovi súhlas s vylúčením predmetného majetku z podstaty a zároveň zrušil konkurz pre nemajetnosť úpadcu podľa § 44 ods. l písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV). Konkurzný súd by bez predchádzajúceho vylúčenia majetku z podstaty konkurz na majetok úpadcu Aurelius s.r.o. nezrušil. Žalobca po zrušení konkurzu mohol pokračovať v prerušenej exekúcii na majetok úpadcu, ktorý bol speňažený v jeho prospech. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že pohľadávka žalobcu zapísaná v zozname prihlášok po zrušení konkurzu nezískala atribúty exekučného titulu, ktorý by bol vykonateľný proti žalovanému, pričom opačný názor nemá oporu v zákone. 13. Žalovaný považoval za potrebné opätovne zdôrazniť, že ak sa žalobca domnieval, že právny predchodca dlžníka a žalovaného, resp. dlžník a žalovaný ako právni nástupcovia spoločnosti r&empo s.r.o. ho svojimi právnymi úkonmi (rozdelením právneho predchodcu a následným rozdelením aktív a pasív medzi dlžníka a žalovaného alebo nevýhodným rozdelením záväzku právneho predchodcu z reštrukturalizovanej úverovej zmluvy na TOZ medzi dlžníka a žalovaného) akýmkoľvek spôsobom ukrátili na jeho právach, mal k dispozícii zákonné nástroje, ktorými sa mal a mohol domáhať svojich práv. Žalobca ako konkurzný veriteľ (alebo správca) bol oprávnený kedykoľvek počas konkurzu podať incidenčnú žalobu proti žalovanému, o ktorom sa domnieval, že v súčinnosti s dlžníkom ukrátili majetok podliehajúci konkurzu a takto mohol účinne odporovať ukracujúcim právnym úkonom dlžníka so žalovaným, ktoré boli urobené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu. Súd by v prípade úspechu žalobcu zaviazal žalovaného vrátiť do podstaty všetko, o čo sa odporovateľným úkonom dlžníkov majetok ukrátil a tento majetok by bol zapísaný do súpisu majetku konkurznej podstaty. Podľa názoru žalovaného až po úspešnom uplatnení odporovacieho práva proti žalovanom a zápise tohto majetku do konkurznej podstaty úpadcu by bol žalobca oprávnený použiť proti žalovanému zoznam pohľadávok po zrušení konkurzu ako exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 ZKV. Žalobca si však ako veriteľ v konkurze na majetok dlžníka Aurelius, s.r.o. svoje práva proti žalovanému neuplatnil zákonom požadovaným spôsobom, ani v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote (čo je základný predpoklad pre uplatnenie akéhokoľvek práva), a preto tieto práva voči žalovanému zanikli. 14. Žalovaný sa stotožňuje sa správnym záverom súdu prvej inštancie v zrušenom rozsudku č. k. 23Cb/ l 8/2009- 359 zo dňa 20.1.2014, že štvorročná premlčacia doba nároku žalobcu voči dlžníkovi Aurelius, s.r.o. začala plynúť dňom 1.1.2002, ktorým sa dlžník dostal do omeškania s platením bežných úrokov v zmysle čl. III bodu 3 zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ, zo dňa 18.9.2001 a nezaplatil ich ani v žalobcom poskytnutej náhradnej lehote do 31.12.2001, pričom spočívala od 23.3.2004 (deň doručenia prihlášky pohľadávky proti dlžníkovi v konkurze) do 25.11.2005 (deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu na majetok dlžníka) a uplynula dňa 3.9.2007. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným a aby žalobu žalobcu zamietol. 15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.8.2016 poukázal na skutočnosť, že podané odvolanie žalovaného nespĺňa náležitosti vyžadované § 363 CSP, nakoľko žalovaný v podanom odvolaní nekonkretizoval odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP. S poukazom na § 124 ods. 1 CSP však možno dovodiť, že žalovaný odvolací dôvod vymedzil len § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 16. Ďalej uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní spochybňuje právny záver súdu prvej inštancie o nepremlčaní žalovaného záväzku v podstate poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, a to otázky, či dňom právoplatného skončenia konkurzného konania a po zrušení konkurzu na majetok úpadcu Aurelius s.r.o., t.j. dňom 25.11.2005 došlo k pretrhnutiu premlčacej doby záväzku, ktorý je zabezpečený zákonným ručením žalovaného, čím zároveň došlo k začatiu plynutia novej 4 ročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 25.11.2009. Žalovaný tento záver súdu (o pretrhnutí premlčacej doby) spochybňuje len veľmi všeobecne bez toho, aby logickými argumentmi vyvrátil presvedčivú právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Žalovaný tvrdí, že k pretrhnutiu premlčacej doby nedošlo, ale po právoplatnom skončení konkurzu premlčacia doba, ktorá spočívala odo dňa podania prihlášky, t.j. od 23.3.2004 po ukončení konkurzu odo dňa 25.11.2005 pokračovala a uplynula dňa 3.9.2007. Tento záver žalovaný opiera o tvrdenie, že zoznam zistených pohľadávok po zrušení konkurzu v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní nespĺňa náležitosti všeobecného exekučného titulu definovaného v Exekučnom poriadku. S týmto tvrdením žalovaného žalobca nesúhlasí. Z § 41 ods. 2 prvá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom ku dňu právoplatnosti zrušenia konkurzu na majetok úpadcu Aurelius s.r.o. jednoznačne vyplýva, že exekúciu podľa Exekučného poriadku možno vykonať aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Zákonom sa v kontexte tejto právnej normy rozumie aj ZKV, nie len EP. Na základe § 45 ods. 2 ZKV je zoznam prihlášok v spojení s § 41 ods. 2 EP exekučným titulom pre prihlásenú pohľadávku veriteľa. Z tejto skutočnosti súd prvej inštancie vyvodil správny záver (strana 27 až 30 napadnutého rozsudku), že keďže výsledkom konania je rozhodnutie vo veci samej a exekučný titul na pohľadávku uplatnenú v konkurznom konaní, týmto zároveň dochádza k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a po získaní exekučného titulu (judikovaní uplatneného práva) začína veriteľovi plynúť nová premlčacia doba, počas ktorej je oprávnený pristúpiť k vymáhaniu judikovaného práva. Svoju právnu argumentáciu súd prvej inštancie podporil aj poukazom na rozhodovaciu prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 6 Obdo 2/2007), pričom žalovaný túto presvedčivú právnu argumentáciu nijakým relevantným spôsobom v podanom odvolaní nevyvrátil a svoje tvrdenie o nepretrhnutí premlčacej doby po judikovaní práva nijakým spôsobom nezdôvodnil. Jeho tvrdenie o pokračovaní plynutia pôvodne spočívajúcej premlčacej doby po ukončení konkurzu nie je správne. 17. K tvrdeniu žalovaného uvedenému na strane 5 v odseku 4 podaného odvolania, v ktorom namieta, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy právne relevantnú skutočnosť, že po zrušení konkurzu na majetok Aurelius s.r.o. pokračoval súdny exekútor v exekúcii a speňažením majetku spoločnosti po zrušení konkurzu dosiahol výťažok vo výške 200.000 Sk, pričom „zoznam prihlášok“ túto skutočnosť vôbec nezohľadňuje“ žalobca uviedol, že toto tvrdenie žalovaného je bez právneho významu, nelogické a odporuje časovej následnosti skutkových okolností, nakoľko uvedená skutočnosť ani nemohla byť zohľadnená v „zozname prihlášok“, keďže k nej došlo až po zrušení konkurzu. 18. Rovnako má žalobca za to, že bez právneho významu sú aj tvrdenia žalovaného o práve žalobcu ako konkurzného veriteľa odporovať právnym úkonom v konkurze. Skutočnosť, či konkurzný veriteľ v konkurznom konaní uplatní svoje práva odporovacou žalobou, resp. zánik tohto práva (práva konkurzného veriteľa odporovať právnym úkonom úpadcu), nemá žiaden súvis s uplatneným nárokom, nakoľko podanou žalobou sú voči žalovanému uplatnené práva z titulu zákonného ručenia za pohľadávku z úveru na TOZ. Pre úspešnosť žaloby z titulu zákonného ručenia podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka je bez právneho významu, či žalobca uplatnil svoje práva odporovacou žalobou v konkurznom konaní, ako aj skutočnosť v akom rozsahu by bol v prípade úspechu uspokojený z konkurznej podstaty úpadcu. Zánik práva odporovať právnemu úkonu úpadcu nemá žiaden vplyv na existenciu záväzku žalovaného z titulu jeho zákonného ručenia podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka za záväzky úpadcu. Jedná sa o navzájom odlišné a nezávislé práva. 19. Na záver žalobca uviedol, že hoci sa nestotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, nakoľko právny záver o nepremlčaní žalobou uplatneného nároku by bol rovnaký, aj keby súd prvej inštancie neposudzoval záväzkový vzťah medzi žalobcom a úpadcom podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale by tento vzťah posúdil podľa zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka. Podľa jeho názoru je potrebné rozlišovať právny vzťah založený medzi žalobcom a pôvodným dlžníkom, ktorý vznikol z úveru na TOZ za účinnosti Hospodárskeho zákonníka, t.j. ešte pred účinnosťou Obchodného zákonníka. Tento právny vzťah je s poukazom na kogentné ustanovenie § 763 Obchodného zákonníka a súdnu judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok č.k. 6 Obo 244/97 alebo č.k. 5 Cdo 36/1993) potrebné posudzovať podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka. Nakoľko Hospodársky zákonník neobsahuje ustanovenie ekvivalentné ustanoveniu § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, preto naň nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o novácii záväzku podľa § 570, a to ani subsidiárne. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č.22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 nemohlo dôjsť k novácii záväzku ako to uviedol súd prvej inštancie, nakoľko z obsahu predmetnej zmluvy takýto záver nevyplýva a Hospodárky zákonník, ktorý sa na daný vzťah aplikuje, obsahuje vlastné ustanovenia o zmenách a zániku záväzkov. Z obsahu tejto zmluvy a jej dodatkov vôbec nevyplýva súdom prvej inštancie tvrdený záver o úmysle zmluvných strán nahradiť pôvodný záväzok z úveru na TOZ novým záväzkom a spôsobiť tak zánik pôvodného záväzku z úveru na TOZ a jeho nahradenie novým úverovým záväzkom. Z obsahu zmluvy č.22/1998/2 a jej dodatkov jednoznačne vyplýva, že ich obsahom bolo len uznanie existujúceho záväzku dlžníka z úveru na TOZ a upravenie jeho novej lehoty splatnosti. Záver súdu prvej inštancie o tom, že uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 došlo k novácii záväzku, a preto sa aj právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou Aurelius s.r.o. spravuje právnou úpravou Obchodného zákonníka nepovažuje žalobca za správny. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že právny vzťah založený zmluvou o úvere na TOZ sa stále spravuje ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka, a keďže spoločnosť r&empo s.r.o. v dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 svoj záväzok dňa 22.6.2000 uznala, týmto dňom došlo k začiatku plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby podľa § 131b ods. 6 Hospodárskeho zákonníka, ktorá by uplynula najskôr dňa 22.6.2010. Následne po rozdelení spoločnosti r&empo s.r.o., nástupnícka spoločnosť Aurelius s.r.o. notárskou zápisnicou NZ 756/2001 zo dňa 18.9.2001 uznala svoj dlh k 31.08.2001. Aj keby ako najskorší dátum splatnosti celého dlhu bol deň 1.1.2002 ako to tvrdí žalovaný, vzhľadom na § 132 v spojení s § 131b ods. 6 Hospodárskeho zákonníka by k premlčaniu došlo najskôr dňom 1.1.2012. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že záväzok spoločnosti Aurélius, s.r.o. nie je premlčaný, pričom vzhľadom na § 310 Obchodného zákonníka nie je premlčaný ani ručiteľský záväzok žalovaného. 20. Žalovaný v rámci svojej repliky zo dňa 2.9.2016 zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní, pričom súčasne uviedol, že podľa jeho názoru v danom prípade premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu voči žalovanému ako ručiteľovi za záväzok úpadcu po zrušení konkurzu začala plynúť dňom 26.11.2005 tam, kde skončila (premlčacia doba spočívala v čase od 23.3.2004, kedy žalobca prihlásil v konkurze pohľadávku proti úpadcovi až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu na majetok úpadcu dňa 25.11.2005). Za vecne správny považuje právny záver súdu prvej inštancie uvedený v rozsudku č. k. 23Cb/l 8/2009-359 zo dňa 20.1.2014, že štvorročná premlčacia doba nároku žalobcu voči dlžníkovi Aurelius, s.r.o. začala plynúť dňom 1.1.2002, ktorým sa dlžník dostal do omeškania s platením bežných úrokov v zmysle čl. III bodu 3 zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ, zo dňa 18.9.2001 a nezaplatil ich ani v žalobcom poskytnutej náhradnej lehote do 31.12.2001, pričom spočívala od 23.3.2004 (deň doručenia prihlášky pohľadávky žalobcu proti úpadcovi v konkurze) do 25.11.2005 (deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu na majetok úpadcu Aurelius, s.r.o.) a márne uplynula dňa 3.9.2007. 21. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 30.9.2016 zopakoval svoju vecnú a právnu argumentáciu. 22. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 23. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a v medziach podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 24. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 25. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že hlavným kritériom určujúcim začiatok plynutia premlčania pri práva na plnenie (t.j. zaplatenie peňažnej sumy z titulu úveru spoločnosťou Aurelius, s.r.o.) podľa § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka je určenie momentu splatnosti tohto peňažného záväzku. Zo skutkového stavu vyplývalo, že najskoršia splatnosť celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 1.1.2002, t.j. deň, kedy sa spoločnosť Aurelius, s.r.o. dostala do omeškania s platením úveru, čím sa v zmysle zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ zo dňa 18.9.2001 stal splatný celý úver, resp. najneskoršia splatnosť celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 29.1.2004, t.j. deň vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti Aurelius, s.r.o. Tým, že žalobca si predmetnú pohľadávku voči spoločnosti Aurelius, s.r.o. uplatnil v konkurznom konaní prihláškou zo dňa 23.3.2004, premlčacia doba týmto uplatnením prestala podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť. Ďalej konštatoval, že ak sa konanie skončilo rozhodnutím vo veci samej ako v tomto prípade, situácia je zložitejšia, pretože Obchodný zákonník neupravuje situáciu, čo sa stane s premlčacou dobou, ktorá prestala uplatnením pohľadávky na súde plynúť, pričom výkladom a contrario k § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka možno dospieť k záveru, že na jej spočívanie sa nenazerá, ako keby nikdy nenastalo, ale účinok uplatnenia pohľadávky, teda spočívanie nastalo. Za použitia výkladu pre analogiam legis a per analogiam iuris dospel konajúci súd k záveru, že prihlásením pohľadávky žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o. v konkurznom konaní premlčacia doba prestala podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť, pričom zistením tejto pohľadávky a zrušením konkurzu dňa 25.11.2005, na základe čoho sa zoznam takto zistených pohľadávok stal exekučným titulom, čím pohľadávka žalobcu získala atribúty právoplatne priznaného práva v súdnom konaní, sa spočívajúca premlčacia doba pretrhla a dňom právoplatného skončenia konkurzu (25.11.2005) začala plynúť nová 4 - ročná premlčacia doba, z čoho vyplýva, že k premlčaniu už judikovaného práva žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o., by prišlo najneskôr dňa 25.11.2009, čo je zároveň stále v rámci absolútnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže tá by márne uplynula najskôr dňa 1.1.2012, resp. najneskôr dňa 29.1.2014. 26. Z odvolania žalovaného vyplýva, že žalovaný spochybňuje právny záver súdu prvej inštancie o nepremlčaní žalovaného záväzku poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, a to otázky, či dňom právoplatného skončenia konkurzného konania a po zrušení konkurzu na majetok úpadcu Aurelius s.r.o., t.j. dňom 25.11.2005 došlo k pretrhnutiu premlčacej doby záväzku, ktorý je zabezpečený zákonným ručením žalovaného, čím zároveň došlo k začatiu plynutia novej 4 ročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 25.11.2009. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že žalovaný tento záver súdu (o pretrhnutí premlčacej doby) spochybňuje všeobecne bez toho, aby logickými argumentmi vyvrátil presvedčivú právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Žalovaný zastáva názor, že k pretrhnutiu premlčacej doby nedošlo, ale po právoplatnom skončení konkurzu premlčacia doba, ktorá spočívala odo dňa podania prihlášky, t.j. od 23.3.2004 po ukončení konkurzu odo dňa 25.11.2005 pokračovala a uplynula dňa 3.9.2007. Tento záver žalovaný opiera o tvrdenie, že zoznam zistených pohľadávok po zrušení konkurzu v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní nespĺňa náležitosti všeobecného exekučného titulu definovaného v Exekučnom poriadku. 27. Súd prvej inštancie na základe § 45 ods. 2 ZKV v spojení s § 41 ods. 2 EP dospel k záveru, že zoznam pohľadávok je exekučným titulom pre prihlásenú pohľadávku veriteľa. Ďalej dôvodil, že keďže výsledkom konania je rozhodnutie vo veci samej a exekučný titul na pohľadávku uplatnenú v konkurznom konaní, týmto zároveň dochádza k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a po získaní exekučného titulu začína veriteľovi plynúť nová premlčacia doba, počas ktorej je oprávnený pristúpiť k vymáhaniu judikovaného práva. Svoju právnu argumentáciu súd prvej inštancie podporil aj poukazom na rozhodovaciu prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 6 Obdo 2/2007), pričom túto právnu argumentáciu žalovaný relevantným spôsobom v podanom odvolaní nevyvrátil a svoje tvrdenie o nepretrhnutí premlčacej doby po judikovaní práva relevantným spôsobom nezdôvodnil. 28. Žalovaný v podanom odvolaní prezentoval názor, v zmysle ktorého na základe zoznamu prihlášok možno po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu viesť pre zistenú pohľadávku výkon rozhodnutia alebo exekúciu na majetok úpadcu, avšak možno postihnúť výlučne len konkrétny existujúci majetok úpadcu po zrušení konkurzu. Žalovaný mal ďalej za to, že v danom prípade sa zoznam zistených pohľadávok sa stal neúčinný a nevykonateľný, pretože všetok majetok úpadcu po zrušení konkurzu bol speňažený v exekúcii v prospech žalobcu a úpadca Aurelius s.r.o. bol dňom 12.12.2005 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že polemika ohľadom neúčinnosti a nevykonateľnosti zoznamu pohľadávok v dôsledku neexistencie majetku úpadcu je pre vyriešenie otázky plynutia, spočívania a pretrhnutia premlčacej doby irelevantná. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný právne nezdôvodnil názor vyplývajúci z jeho argumentov, že za danej situácie, kedy na základe zoznamu zistených pohľadávok podľa názoru žalovaného nebolo možné viesť exekúciu proti úpadcovi, pretože všetok jeho majetok bol v konkurze speňažený, nedošlo k pretrhnutiu premlčacej doby, ale po právoplatnom skončení konkurzu premlčacia doba, ktorá spočívala odo dňa podania prihlášky, t.j. od 23.3.2004 po ukončení konkurzu odo dňa 25.11.2005 pokračovala a uplynula dňa 3.9.2007. 29. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že nepovažuje za správny názor žalovaného, v zmysle ktorého v danom prípade nebolo možné na základe zoznamu prihlásených pohľadávok viesť exekúciu, pretože zoznam pohľadávok nespĺňa atribúty exekučného titulu. Zákon č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v § 41 ods. 2 v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní kladie na roveň vykonateľnému rozhodnutiu súdu zoznam zistených pohľadávok, pričom pre účely posúdenia prípadného premlčania je rozhodujúci okamžik nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu (k tomu porovnaj uznesenie tzv. Veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky z 14.3.2012, sp. zn. 31Cdo 374/2010). 30. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že otázka premlčania judikovaných pohľadávok v obchodných vzťahoch nie je exaktne riešená ako napr. v Občianskom zákonníka, kde je vyslovene v § 110 uvedené, že po skončení súdneho konania sa premlčacia lehota pretrhne a právoplatnosťou rozhodnutia začne plynúť nová 10 - ročná premlčacia lehota. Odborná prax je však jednotná v tom, že na premlčanie práva priznaného rozsudkom, rozhodcovským nálezom, prípadne schváleným zmierom nemožno podporne aplikovať 10 - ročnú premlčaciu lehotu podľa § 110 Občianskeho zákonníka, keď Obchodný zákonník obsahuje špeciálne vecné riešenie, keď podľa § 402, § 403 ods. 1 Obchodného zákonníka dochádza k tomu, že zahájením príslušného konania prestala premlčacia lehota plynúť. Podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka potom bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného zákonníka skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, kedy začalo znova plynúť. Premlčacia doba, ktorá prestala bežať a nie je určené, že by jej beh pokračoval, nemôže pre právo priznané rozhodnutím súdu skončiť skôr ako uplynutím uvedenej obmedzujúcej doby 10 rokov. 31. Tak ako prvoinštančnému súdu, aj odvolaciemu súdu sa javilo za najvhodnejšiu metódu výkladu na zodpovedanie otázky premlčania judikovaných pohľadávok z obchodno-záväzkových vzťahov aplikovať metódu argumentum analogia legis a vzhľadom na podobnosť významu uznania záväzku v spojení s následkami adjudikovania práva aplikovať na judikované pohľadávky z obchodno-záväzkových vzťahov analogickú úpravu uznania záväzku v Obchodnom zákonníku. 32. Nesporne významná je v tejto súvislosti i skutočnosť, že vyššie prezentovaný právny názor súdu prvej inštancie korešponduje s právnym názorom prijatým Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 Obo 2/2007 a sp. zn. 6 Obo 312/2006. 33. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 34. O nároku na náhradu trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku. 35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).