Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/37/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309201294 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1309201294.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: G.. L. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. H. XX/b, XXXX, L., H., Š. S. H.C., zastúpenej: JUDr. Zoltán Ludik, advokát so sídlom Cukrová 14, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie sumy 3.723,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. septembra 2015, č.k. 43C 56/2009-355, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 833,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 234,79 eur od 04.04.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 116,62 eur od 18.01.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 412,59 eur od 03.05.2013 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 69,81 eur od 03.05.2013 do zaplatenia, do troch dní. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým; v poradí druhým; rozsudkom (opakovane) zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 3.723,72 eur spolu s úrokom z omeškania ako peňažnej náhrady za nemožnosť užívania nehnuteľností v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 115,50 eur v lehote troch dní. Podrobne poukázal na priebeh konania, skutkovú a právnu argumentáciu strán, opísal dokazovanie vykonané listinnými dokladmi a znaleckým posudkom č. 23/2012 vypracovaným v konaní na základe nariadeného znaleckého dokazovania. Ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 2 ods.1, § 3 ods. 1, § 136 ods. 1, 2, § 123, § 137, § 451, § 456, § 458 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z § 137 ods. 1 Obč. zák. konštatoval, že platná právna úprava nepozná tzv. delené spoluvlastníctvo, t.j. také, pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo jednotlivým spoluvlastníkom právo vylučujúce disponovať reálne oddelenou časťou veci. Na to, aby podieloví spoluvlastníci mohli nakladať s jej reálnou časťou, sa vyžaduje zrušenie spoluvlastníctva niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení § 141 a § 142 Obč. zák. Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci, i pokiaľ ide o užívanie veci. Ak nie je spoluvlastníkovi zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielom, má nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom, vyplýva z práva spoluvlastníka sa podieľať na užívaní spoločnej veci podľa miery spočívajúcej jeho podielu. Neposkytnutie takto peňažného vyrovnania môže predstavovať majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, takže i podielovému spoluvlastníkovi môže vzniknúť povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Obč. zák. Poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktorého skutková podstata spočíva v plnení bez právneho dôvodu. Žalobkyňa tak bola povinná preukázať, že medzi ňou a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j. v spore bola zaťažená dôkazným bremenom preukázať v akej konkrétnej výške žalovaný bezdôvodné obohatenie skutočne získal, v akej konkrétnej výške vznikla týmto žalobkyni majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Po vykonanom doplnení dokazovania ; s prihliadnutím na závery odôvodnenia odvolacieho súdu v jeho uznesení č.k: 8Co 340/2009-90 zo dňa 28.10.2011; dospel k záveru, nebolo preukázané, že žalovaný reálne užíval sám, resp. len pre seba a ku svojmu obohateniu využíval a požíval úžitkovú hodnotu žalovaných nehnuteľností za celé žalované obdobie. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že stav bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného vznikol, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej žalobe vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na list žalovaného zo dňa 03. 12. 2004, v ktorom uviedol, že je väčšinovým vlastníkom a skutočným reálnym užívateľom nehnuteľností oprávnene, a že ona nemôže reálne nehnuteľnosti užívať, nakoľko sama žije mimo územia Slovenskej republiky. V tomto smere vytýkal súd prvej inštancie, že nevysvetlil rozpor uvedenej listiny s tvrdeniami žalovaného o tom, že nehnuteľnosti nikdy neužíval, a ani neužíva. Ďalej poukázala na výsledky znaleckého dokazovania, z ktorých vyplynulo, že na sporných nehnuteľnostiach sa nachádzajú okrem trvalých trávnych porastov (verejnej zelene) aj verejné komunikácie a priestranstvá, parkovisko a tenisové kurty, pričom žalovaný ako väčšinový vlastník a súčasne ako orgán miestnej samosprávy a správca daných nehnuteľností nedokázal v priebehu celého konania uspokojivo zodpovedať otázky, kto postavil a užíva parkovisko a tenisové kurty, v priebehu celého konania vystupoval pasívne a iba opakoval, že jej nebráni v užívaní sporných nehnuteľností. Argumentovala, že z dôvodu existencie majetku v správe žalovaného jej bolo od začiatku znemožnené akokoľvek s jej pozemkami v rozsahu spoluvlastníckeho podielu nakladať a reálne ich užívať. Z dôvodu existencie stavieb, vrátane cestných komunikácií a verejnej zelene, nemala možnosť brať akékoľvek úžitky zo sporných nehnuteľností, fakticky nemôže ani svoj spoluvlastnícky podiel odpredať, nakoľko žiaden subjekt byt neodkúpil spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, ktoré celé zabral a užíva žalovaný. Poukazovala na to, že sporné nehnuteľnosti slúžia širokej verejnosti - obyvateľom hlavného mesta a občanom, teda žalovaný poskytuje tento majetok svojmu obyvateľstvu ako službu verejnosti. Je nepochybné, že poskytovanie takýchto služieb je spojené s úžitkom, nakoľko žalovaný formou miestnych daní a poplatku má reálny majetkový prospech s poskytovaním nehnuteľností na svojom území svojmu obyvateľstvu. Nie je možné tvrdiť, že žalovaný dané nehnuteľnosti neužíval, nakoľko tieto zo zákona a z ustanovení štatútu hlavného mesta SR Bratislavy má automaticky vo svojej správe za účelom služieb pre verejnosť. O stavby postavené na sporných pozemkoch je povinný sa starať a súčasne je pravdepodobne ich vlastníkom. Má zato, že žalovaný jej znemožňuje reálne užívanie, používanie a branie úžitkov zo sporných nehnuteľností, čím sa na jej úkor bezdôvodne obohacuje. Žalovaný mal totiž v skutočnosti príjmy z využívania nehnuteľností, ktoré ďalej dáva k dispozícii tretím subjektom alebo verejnosti, z toho má príjmy z daní a poplatkov, na druhej strane ona nemá z titulu svojho spoluvlastníckeho práva žiaden nárok nehnuteľnosti využívať vo svoj prospech, a ani nárok na finančnú kompenzáciu nemožnosti užívať nehnuteľnosti. U žalovaného tak dochádza k obohacovaniu na jej úkor, ako aj na úkor ostatných podielových spoluvlastníkov, nakoľko sám má na týchto nehnuteľnostiach stavby, porasty a zariadenia, ktoré sú v jeho výlučnej správe. Z uvedených dôvodov považuje svoj nárok na kompenzáciu zodpovedajúcu sumám vynakladaným v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností za dôvodný. Namietala, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci. V tomto smere vytýkala súdu prvej inštancie, že nedoplnil znalecké dokazovanie, a ani nevykonal nové znalecké dokazovanie na zistenie, do akej miery žalovaný užíva sporné nehnuteľnosti a v akej výške dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Týmto postupom súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s právnym posúdením veci na základe ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, Zákonom o hlavnom meste SR Bratislave a štatútom hlavného mesta a v nich obsiahnutej úprave správy a hospodárenia s majetkom žalovaného. Mala za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v otázke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného je nedostatočné, v dôsledku čoho je rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď v súlade s § 136 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhodnotil mieru účasti podielových spoluvlastníkov na spoločnom užívaní veci, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že on je väčšinovým podielovým spoluvlastníkom k nehnuteľnostiam a ako väčšinový podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností tieto nikdy neužíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa nepreukázala, v čom a do akej miery mal sporné nehnuteľnosti užívať a ako sa ako väčšinový podielový spoluvlastník obohacoval, keď predmetné nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve viacerých podielových spoluvlastníkov, ktorí nikdy nenamietali, že by on užíval predmetné nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, v čom sa obohacuje na jej úkor, keď sporné nehnuteľnosti neprenajíma, nemá z ich užívania žiadny majetkový prospech a dokonca sú preukázateľne v užívaní iných subjektov. Nesúhlasil ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že jej bola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že žalobkyňa ani nešpecifikovala vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci uviedol, že žalobkyňa mala možnosť až do ukončenia dokazovania žiadať o doplnenie znaleckého posudku, dokonca nevyužila ani možnosť pri vypočutí znalca na ústnom pojednávaní, aby znalec vysvetlil, prípadne doplnil znalecký posudok a počas celého konania nepožiadala o stanovenie nového znalca, ak mala pochybnosti. Žalobkyňa tiež nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil. Stotožnil sa preto so záverom súdu prvej inštancie, že neužíval spoluvlastnícky podiel žalobkyne, faktickými ani právnymi úkonmi nebránil žalobkyni v užívaní 74 m2. Tým, že si neuplatnil predkupné právo k nehnuteľnostiam, mohla žalobkyňa s nimi voľne nakladať. S poukazom na žiadosť spoločnosti Správcovská a.s. uviedol, že bolo preukázané, že pozemky pod stavbu parkoviska neužíva. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k základu pre uplatnenie zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia keď nepreukázala, že skutočne na jeho strane vznikol stav jeho bezdôvodného obohatenia. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. V podanej replike žalobkyňa zotrvala na všetkých svojich argumentoch, ktoré uviedla v podanom odvolaní. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.), v neprítomnosti žalovaného (§ 180 C.s.p.), a po zopakovaní dokazovania listinnými dokladmi (§ 384 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 204 C.s.p.); výpis z evidenčného listu č. XX - čiastočný (č.l. 6), žiadosť o súčinnosť pri ohlasovaní zmien užívateľa - odpoveď zo dňa 03.12.2004 (č.l. 9), oznámenie žalovaného zo dňa 04.12.2002 (č.l. 40), znalecký posudok č. 22/2011 - strany 4,5 (č.l. 110), znalecký posudok č. 23/2012 (č.l. 175), Štatút Hl. mesta SR Bratislavy - čl. 28 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. h/ (č.l. 242), žiadosť o informácie zo dňa 05.11.2014 (č.l. 327, 334), žiadosť o informáciu zo dňa 13.12.2013 (č.l. 343); dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné na základe žalobkyňou čiastočne dôvodne podaného odvolania zmeniť. 6. Podľa § 137 ods. 1 Obč. zák. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. 7. Z konštantnej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 298/2008, sp.zn. 4 Cdo 277/2009, sp.zn. 6 Cdo 184/2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 342/2012), závery ktorej sú aplikovateľné aj v danej veci, vyplýva, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna. 8. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia, čomu korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. 9. Ak sa teda podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 123 Obč. zák. Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž o to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu, a teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000 sp. zn. 2 Cdo 141/99). 10. V nadväznosti na uvedené závery ustálenej súdnej praxe odvolací súd považuje za potrebné dodať, že pri posudzovaní výšky náhrady pre vylúčeného spoluvlastníka nie je rozhodujúce to, čo spoluvlastník užívajúci vec nad rámec podielu získava (obohacuje sa), ale podstatná je ujma vznikajúca vylúčenému spoluvlastníkovi zodpovedajúca tomu, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu získal. 11. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáha zaplatenia primeranej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu 6/300-ín k pozemkom parc.č. XXXXX/X, J..Č.. XXXXX, J..Č.. XXXXX/X vo výške obvyklého nájomného v danej lokalite 15 eur za m2 ročne, a preto žiadala priznať sumu vo výške 3.723,72 eur spolu s úrokom z omeškania, a to za obdobie 3 roky spätne od podania žaloby, t.j. od 27.02.2006 do 15.04.2013. Žalovaný namietal, že by užíval predmetné pozemky nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 228/300-ín, že by bránil žalobkyni, aby užívala jej spoluvlastnícky podiel, poukazoval na to, že nemá žiaden majetkový prospech z pozemkov, neodovzdal ich do nájmu, ani do užívania tretím osobám, argumentoval, že nie je vlastníkom žiadnej z inžinierskych stavieb na nich postavených a vzniesol námietku premlčania žalobkyňou uplatňovaného peňažného nároku. 12. Odvolací súd zopakoval v podstatnej časti dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne záveru, že žalovaný v rozhodnom období všetky sporné pozemky (vôbec) reálne neužíval a vec nesprávne právne posúdil na základe ustanovení Občianskeho zákonníka o vydaní bezdôvodného obohatenia. 13. S poukazom na vyššie uvedené závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry, posúdil odvolací súd žalobou uplatňovaný nárok podľa § 137 ods. 1 Obč. zák., ktorý zakladá právo podielového spoluvlastníka na náhradu za neužívanie veci v podielovom spoluvlastníctve v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu proti tomu spoluvlastníkovi, ktorý vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, a v nadväznosti na uvedené posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania z hľadiska plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. 14. Vo vzťahu k parcele č. XXXXX/X o výmere 3156 m2 si žalobkyňa; ako jej podielová spoluvlastníčka v rozsahu 6/300-ín; uplatňovala zaplatenie peňažnej náhrady za jej užívanie žalovaným; ako podielovým spoluvlastníkom; nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu 228/300-ín. Podľa informatívneho výpisu z evidenčného listu č.XX - čiastočný zo dňa 22.03.2006 pre k.ú. X. H., je žalovaný zapísaný ako držiteľ parcely č. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3156 m2. Listom zo dňa 03.12.2004 žalovaný oznámil žalobkyni, že parcela č. XXXXX/X je vedená na evidenčnom liste č. XX na držiteľa Hlavné mesto SR Bratislava ako väčšinového spoluvlastníka a skutočného užívateľa nehnuteľnosti oprávnene, preto niet dôvodu na zmenu užívateľa tejto parcely. Následne listom zo dňa 05. 11.2014 žalovaný potvrdil, že uvedená parcela je v jeho priamej správe. Podľa výpisu z LV č. XXXX je táto parcela vedená v katastri nehnuteľností ako druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. Znaleckým posudkom č. 23/2012 bolo zistené, že na uvedenej parcele sa nachádza parkovisko o výmere 737 m2, chodník o výmere 121 m2, tenisové dvorce o výmere 341 m2 a trávnatá plocha o výmere 1956 m2. Žalobkyňa v priebehu konania žiadala priznať náhradu za ňou neužívaný spoluvlastnícky podiel vo výmere 23,98 m2 z výmery užívanej žalovaným o veľkosti 1199 m2. Výmera 1199 m2, ktorá je podľa tvrdení žalobkyne užívaná žalovaným, však nepresahuje výmeru, ktorá zodpovedá spoluvlastníckemu podielu žalovaného 228/300-ín. Žalovaný má právo užívať uvedenú parcelu vo výmere 2398,56 m2, ktorá zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu 228/300-ín a pokiaľ ju má fakticky užívať v (menšom) rozsahu 1199 m2, tak ju neužíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 228/300-ín, resp. na úkor výmery 23,98 m2 zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobkyne 6/300-ín. Navyše vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalovaný z výmery 1199 m2 uvedenej parcely užíval jej časť vo výmere 737 m2 ako parkovisko, keď listom zo dňa 13.12.2013 bolo preukázané, že stavba parkoviska nachádzajúca sa na uvedenej výmere pozemku nie je vo vlastníctve (a ani v správe) žalovaného. Žalobkyňa tiež nepreukázala, že by stavba tenisových dvorcov na časti pozemku vo výmere 341 m2 bola zriadená, alebo spravovaná žalovaným; ktorý namietal, že by túto stavbu postavil; a rovnako nepreukázala, že by žalovaný dal do prenájmu uvedenú časť pozemku. Výsledky vykonaného dokazovania tak dávajú podklad pre záver, že žalovaný z uvedenej parcely užíva chodník o výmere 121 m2, ktorý ako verejne prístupnú miestnu komunikáciu vlastní a spravuje. Z uvedených dôvodov žalobkyňa neopodstatnene namieta, že žalovaný v rozhodnom období užíval parcelu č. XXXXX/X nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, a preto odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie peňažnej náhrady za jej spoluvlastnícky podiel 6/300-ín na parcele č. XXXXX/X nie je dôvodný. 15. Pokiaľ ide o parcelu č. XXXXX o výmere 461 m2, žalobkyňa si; ako podielová spoluvlastníčka v rozsahu 6/300-ín; uplatňovala peňažnú náhradu za jej užívanie žalovaným; ako podielovým spoluvlastníkom; nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu 228/300-ín. Žalovaný popieral užívanie tejto parcely nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a užívanie predmetnej parcely nepotvrdil ani listami zo dňa 04.12.2002 a 03.12.2004 . Listom zo dňa 05.11.2014 sa žalovaný vyjadril, že aj túto parcelu má v priamej správe. Podľa výpisu z LV č. XXXX je táto parcela vedená v katastri nehnuteľností ako druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. Znaleckým posudkom č. 23/2012 bolo preukázané, že na uvedenej parcele sa nachádza trávnik - verejná zeleň o výmere 365 m2, parkovisko o výmere 48 m2, cesta o výmere 48 m2. Rovnako v znaleckom posudku č. 22/2011; v znení opravy; je konštatované, že na tomto pozemku je verejná zeleň, parkovisko a cesta (str. 4). V konaní na súde prvej inštancie znalec v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 25.03.2013 uviedol, že trávnaté porasty, parkoviská a chodníky sú voľné, verejne prístupné, žalovaný na pojednávaní dňa 16.05.2013 uviedol, že trávnaté porasty sú verejným priestranstvom. Podľa Štatútu Hl. mesta SR Bratislavy, je Bratislave vyhradené zabezpečovať výstavbu, údržbu a čistenie a vykonávať správu miestnych komunikácií I. a II. triedy vrátane k nim patriacej cestnej zelene a stromoradia, prejazdných úsekov ciest I. až III. triedy a verejných priestranstiev nezverených do správy mestskej časti (čl. 28 ods. 1 písm. d/) a vykonávanie správy a údržby všetkých plôch verejnej zelene, ktoré sú vo vlastníctve a v správe Bratislavy a neboli zverené mestským častiam (čl. 28 ods. 2 písm. h/). 16. Podľa § 4 ods. 3 písm. f/, g/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy najmä zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a pamätihodností obce, zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom, udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu verejnú dopravu. 17. Podľa § 8 ods. 4, 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, majetok obce možno použiť najmä na verejné účely, na podnikateľskú činnosť a na výkon samosprávy obce. Majetok obce, ktorý slúži na verejné účely (najmä pre miestne komunikácie a iné verejné priestranstvá), je verejne prístupný a možno ho obvyklým spôsobom používať, ak jeho používanie obec neobmedzila. 18. Podľa § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. 19. Podľa § 3d ods. 3 písm. d/ Cestného zákona, správu pozemných komunikácií vykonávajú ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené. 20. Podľa § 4b ods. 1 Cestného zákona, miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. 21. Vzhľadom na to, že miestne komunikácie, vrátane parkovísk, chodníkov a verejných priestranstiev slúžiacich miestnej doprave, sú vo vlastníctve obcí, ktorá vykonáva ich správu, dospel odvolací súd k záveru, že cesta vo výmere 48 m2 a parkovisko vo výmere 48 m2 nachádzajúce sa na parcele č. XXXXX sú ako verejne prístupné miestne komunikácie vo vlastníctve žalovaného, ktorý ich aj spravuje. Rovnako trávnik na verejnom priestranstve o výmere 365 m2 je ako verejná zeleň v správe žalovaného. Na základe listu žalovaného zo dňa 05.11.2014 odvolací súd mal zato, že ide o priamu správu žalovaného, ktorý tento majetok nezveril do správy mestskej časti. V užívaní žalovaného sa tak nachádza parcela č. XXXXX v celej výmere 461 m2, a teda je ním užívaná nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu 228/300-ín a žalobkyni patrí náhrada za jej vylúčenie z užívania tejto parcely v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu 6/300-ín. 22. Žalobkyňa si uplatnila náhradu za jej spoluvlastnícky podiel 6/300-ín za obdobie od 27.02.2006 do 15.04.2013 a žiadala priznať náhradu za ňou neužívaný spoluvlastnícky podiel vo výmere 9,22 m2 z výmery užívanej žalovaným 461 m2 vo výške 15 eur/m2/ročne vychádzajúc z odhadu vykonaného znalcom v znaleckom posudku č. 23/2012. Námietky žalovaného proti výške požadovanej náhrady boli vznesené len vo všeobecnej rovine, žalovaný neuviedol žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by výška vychádzajúca z vyjadrenia znalca k odhadu obvyklej ceny za prenájom v danej lokalite nemohla byť akceptovaná v preskúmavanej veci a neuviedol (inú) konkrétnu výšku, ktorá by eventuálne prichádzala do úvahy ako podklad pre výpočet peňažnej náhrady. 23. Nárok za obdobie od 27.02.2006 do 01.03.2006 odvolací súd považoval za premlčaný v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák., nakoľko bol uplatnený na súde až dňom 22.04.2013 rozšírením žalobného nároku o uvedené obdobie. 24. Za obdobie od 02.03.2006 (3 roky spätne od podania žaloby na súd dňa 02.03.2009) vznikol žalobkyni nárok na náhradu 13,3 eur/m2/ročne z podielu 4/300-iny, t.j. podiel výmery 6,15 m2, čo predstavuje náhradu 81,80 eur ročne, 6,82 eur mesačne a 0,23 eur denne. Žalobkyni tak patrí náhrada za obdobie od 02.03.2006 do 15.01.2009 za 2 roky - 163,6 eur, 10 mesiacov - 68,2 eur a 13 dní - 4,37 eur, spolu vo výške 234,79 eur. Nakoľko žaloba žalobkyne; ktorú je potrebné považovať za výzvu na plnenie v zmysle § 563 Obč. zák.; bola žalovanému doručená dňa 02.04.2009 spolu s platobným rozkazom, bol žalovaný povinný plniť nasledujúci deň 03.04.2009, a do omeškania s plnením sa dostal dňom 04.04.2009 (§ 517 ods. 1 Obč. zák.). 25. Náhradu vo výške 15 eur/m2/ročne z podielu 4/300-iny bolo možné žalobkyni priznať len 3 roky spätne od jej uplatnenia na súde dňa 16.01.2012. Za obdobie od 16.01.2009 do 21.04.2010 žalobkyni vznikol nárok na náhradu 15 eur/m2/ročne z podielu výmery 6,15 m2, čo predstavuje náhradu 92,25 eur ročne, 7,69 eur mesačne a 0,26 eur denne. Žalobkyni tak patrí za uvedené obdobie náhrada za 1 rok - 92,25 eur, 3 mesiace - 23,07 eur a 5 dní - 1,3 eur, spolu vo výške 116,62 eur. Nakoľko písomné podanie žalobkyne zo dňa 16.01.2012 bolo doručené žalovanému na pojednávaní dňa 16.01.2012 (č.l. 134), bol v zmysle § 563 Obč. zák. žalovaný povinný plniť nasledujúci deň 17.01.2012, a do omeškania s plnením sa dostal dňom 18.01.2012 ( § 517 ods. 1 Obč. zák.). 26. Náhradu vo výške 15 eur/m2/ročne z podielu 6/300-ín zodpovedajúcu výmere 9,22 m2, bolo možné žalobkyni priznať len 3 roky spätne od jej uplatnenia na súde dňa 22.04.2013. Za obdobie od 22.04.2010 do požadovaného dátumu 15.04.2013 žalobkyni vznikol nárok na náhradu 15 eur/m2/ročne z podielu 6/300-ín, t.j. podiel výmery 9,22 m2, čo predstavuje náhradu 138,3 eur ročne, 11,525 eur mesačne a 0,384 eur denne. Žalobkyni tak patrí náhrada za 2 roky - 276,6 eur, 11 mesiacov -126,775 eur a 24 dní - 9,216 eur, spolu vo výške 412,591 eur. Nakoľko písomné podanie žalobkyne doručené súdu 22.04.2013 bolo doručené žalovanému dňa 30.04.2013 (č.l.240), bol v zmysle § 563 Obč. zák. žalovaný povinný plniť 02.05.2013 (nasledujúci deň 01.05.2013 pripadol na sviatok - § 122 ods. 3 Obč. zák.), a do omeškania s plnením sa dostal dňom 03.05.2013 (§ 517 ods. 1 Obč. zák.). 27. Celkovo tak predstavuje náhrada za spoluvlastnícky podiel žalobkyne 6/300-ín na parcele č. 12783 sumu 764 eur spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 234,79 od 04.04.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 116,62 eur od 18.01.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 412,59 eur od 03.05.2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej uplatnenej časti považoval odvolací súd žalovaný peňažný nárok za premlčaný, nakoľko bol uplatnený na súde po uplynutí trojročnej premlčacej doby (§ 101 Obč. zák.). 28. Pokiaľ ide o parcelu č. XXXXX/X o výmere 78 m2, žalobkyňa si; ako podielová spoluvlastníčka v rozsahu 6/300-ín; uplatňovala peňažný nárok za jej užívanie žalovaným; ako podielovým spoluvlastníkom; nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu 228/300-ín. Žalovaný popieral užívanie tejto parcely nad rozsah spoluvlastníckeho podielu a nepotvrdil ho ani listami zo dňa 04.12.2002 a 03.12.2004. V liste zo dňa 05.11.2014 sa žalovaný vyjadril, že aj túto parcelu má v priamej správe (nezveril ju teda do správy mestskej časti). Podľa výpisu z LV č. XXXX je táto parcela vedená v katastri nehnuteľností ako druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. Zo znaleckého posudku č. 22/2011 (str. 4) bolo zistené, že na uvedenej parcele sa nachádza verejne prístupná prístupová cesta na parcelu č. XXXXX/XX - pozemok užívaný súkromnými firmami (fotografia na č.l. 125 ). Vzhľadom na to, že aj v danom prípade ide o miestnu komunikáciu vo vlastníctve a správe žalovaného, žalobkyni patrí náhrada za jej vylúčenie z užívania v rozsahu jej podielu 6/300-ín. Žalobkyňa si uplatnila náhradu za ňou neužívaný spoluvlastnícky podiel vo výmere 1,56 m2 z výmery užívanej žalovaným 78 m2, za obdobie od 27.02.2006 do 15.04.2013 vo výške 15 eur/m2/ročne vychádzajúc z odhadu znalca v znaleckom posudku č. 22/2011, ktorý aj odvolací súd vzal za podklad pre ustálenie výšky primeranej náhrady vzhľadom na to, že argumentácia žalovaného sa v tomto smere obmedzila len na všeobecné námietky. 29. Peňažný nárok za obdobie od 27.02.2006 do 21.04.2010 odvolací súd považoval za premlčaný podľa § 101 Obč. zák., nakoľko bol uplatnený na súde až po uplynutí trojročnej premlčacej doby rozšírením žalobného nároku o túto parcelu dňom 22.04.2013. 30. Za obdobie od 22.4.2010 (3 roky spätne od uplatnenia na súde dňa 22.4.2013) do 15.04.2013 vznikol žalobkyni nárok na náhradu 15 eur/m2/ročne z podielu 6/300-ín, t.j. podiel výmery 1,56 m2, čo predstavuje náhradu 23,4 eur ročne, 1,95 eur mesačne a 0,065 eur denne. Žalobkyni tak patrí za uvedené obdobie náhrada za 2 roky - 46,8 eur, 11 mesiacov - 21,45 eur a 24 dní - 1,56 eur, spolu vo výške 69,81 eur. Nakoľko písomné podanie žalobkyne podané na súde dňa 22.04.2013 bolo doručené žalovanému dňa 30.04.2013 (č.l.240), bol žalovaný povinný plniť v zmysle § 563 Obč. zák. dňom 02.05.2013 (nasledujúci deň 01.05.2013 bol sviatok - § 122 ods. 3 Obč. zák.), a do omeškania s plnením sa dostal dňom 03.05.2013 (§ 517 ods. 1 Obč. zák.). Celkovo tak predstavuje náhrada za spoluvlastnícky podiel žalobkyne 6/300-ín na parcele č. XXXXX/X sumu 69,81 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z uvedenej sumy od 03.05.2013 do zaplatenia. 31. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal ďalšie dokazovanie na základnú otázku, a to ktorý subjekt a akým spôsobom nehnuteľnosti užíval a aký prospech z ich využívania mal, a to vzhľadom na nedostatočné závery súdom nariadeného znaleckého dokazovania. Z obsahu zápisníc z pojednávaní zo dňa 11.05.2015 a zo dňa 14.09.2015 nepochybne vyplýva, že žalobkyňa po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, a preto správne súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Pokiaľ bola žalobkyňa riadne poučená o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom v prvoinštančnom konaní dôkazy riadne (označením konkrétneho dôkazného prostriedku a právne významnej skutočnosti) a včas (do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie) nepredložila ani neoznačila, nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ďalšie dôkazy. Skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie na základe tých dôkazov, ktoré boli navrhnuté a označené stranami do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie, bolo potrebné považovať za úplný. 32. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 833,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 234,79 eur od 04.04.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 116,62 eur od 18.01.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 412,59 eur od 03.05.2013 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 69,81 eur od 03.05.2013 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 33. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. Pokiaľ ide o výsledok sporu vo veci samej, žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 4.206,82 eur spolu s úrokom z omeškania, v časti o zaplatenie sumy 483,10 eur žalobkyňa zobrala žalobu späť, priznaná jej bola suma 833,81 eur a v časti o zaplatenie sumy 2.889,91 bola jej žaloba zamietnutá. Z uvedeného vyplýva, že v časti o zaplatenie sumy 833,81 eur mala žalobkyňa úspech, čo predstavuje 20%. Žalovaný bol úspešný čo do zamietnutia sumy 2.889,91 eur, čo predstavuje 69 % a po zohľadnení procesného zavinenia žalobkyne na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 483,10 eur v rozsahu 11 %, je úspech žalovaného 80%. Odvolací súd tak na základe miery úspechu žalobkyne (20%) a žalovaného (80 %); s prihliadnutím na skutočnosť, že zavinenie zastavenia konania má pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania rovnaký dôsledok, ako neúspech v spore; podľa pomeru úspechu a neúspechu sporových strán rozhodol o náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania tak, že nárok na náhradu trov konania priznal prevažne úspešnému žalovanému, a to v rozsahu 60 % (80 % - 20 %). 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).