Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/28/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311213006 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1311213006.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: X.. W. Č., V. XX, J., H.R.: XX XXX XXX, zastúpená: Advokátska kancelária Gabriel Orlík, s.r.o., so sídlom Žitavanská 20, Topolčianky, IČO: 36 858 722, proti žalovanej: H.. Q. V., K.. XX.XX.XXXX, R. W., O. S. XX/XXXX, O., o zaplatenie 132,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. apríla 2015 č.k.14C 40/2012-158 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 132,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy od 29.01.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 619,18 eur, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti, titulom žalovanou neuhradenej odmeny za poskytovanie právnych služieb žalobkyňou. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, § 18 ods. 2 uvedeného zákona, § 24 ods. 1, 2 a 3 uvedeného zákona, § 1 ods. 2 a 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v spojení s ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa žalovanej poskytla právne služby v decembri 2009 vo veci susedského sporu ohľadom nehnuteľností v katastrálnom území Zlaté Moravce, pre poskytnutie ktorých sa strany sporu dohodli na sume 26,50 eur za hodinu poskytovania služieb, s tým, že podľa žalobkyne žalovaná voči tejto sume nenamietala a poskytla jej potrebné informácie a doklady. Žalobkyňa žalovanej vyhotovila dve podania, a to trestné oznámenie a sťažnosť, spojené so žiadosťou o vylúčenie zamestnanca o rozhodovaní. Podľa žalobkyne boli tieto právne služby poskytnuté v rozsahu viac ako 5 hodín. Podľa žalobkyne si žalovaná mala prísť prevziať dohodnuté listiny dňa 14.12.2009 a zaplatiť dohodnutú odmenu, žalovaná predmetné dokumenty prevzala, avšak dohodnutú odmenu neuhradila, s tým, že ich ide podať na Mestský úrad a odmenu zaplatí následne, čo však neurobila. Následne ju žalobkyňa bezúspešne telefonicky kontaktovala, vystavila jej faktúru na žalovanú sumu so splatnosťou dňa 28.01.2010. K úhrade žalovanej sumy žalovanou nedošlo. 3. Vychádzal z výpovede svedkyne Z. Š., podľa ktorej sú so žalobkyňou od roku 2008 kolegyne a v čase, keď žalobkyňa poskytla právne služby žalovanej, bola advokátskym koncipientom AK Orlík s.r.o. a mala vedomosť o tom, že prišla žalovaná, ktorá chcela právne služby, právne poradenstvo, žalobkyňa s ňou mala viackrát sedenie, pričom ústne prejednávali veci, ktoré chcela žalovaná riešiť. Pretože kancelárie svedkyne a žalobkyne boli stále otvorené, počula všetko, o čom sa zhovárali. Podľa svedkyne sa žalovaná so žalobkyňou dohodla na viacerých právnych úkonoch a súhlasila aj s dohodnutou cenou, preto žalobkyňa prevzala od nej aj osobné údaje a všetky dokumenty, ktoré súviseli s danými vecami. Žalovaná v tejto súvislosti prišla viackrát do kancelárie a žalobkyňa jej vyhotovovala fyzicky právne úkony. Keď však prišlo na platenie jednotlivých úkonov, žalovaná začala zavádzať a vymýšľať si rôzne historky, pre ktoré sa nemôže dostaviť a prečo nemôže zaplatiť, napr. že musí ísť súrne niečo vybaviť k notárovi a musí tam niečo zaplatiť, pričom sa už nevrátila a žalobkyni za poskytnuté právne služby nezaplatila, odmietala dvíhať telefón, žalobkyňa sa s ňou nemohla skontaktovať. Podľa svedkyne žalobkyňa strávila pri poradenstve so žalovanou oveľa viac hodín ako sú uplatňované žalobou, nakoľko okrem viacerých hodín strávených v AK si brala fyzicky podklady domov a následne ich priniesla spracované formou listov do kancelárie. 4. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovanej podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), na pojednávaní konanom dňa 12.03.2012, nakoľko mala predvolanie na pojednávanie vykázané náhradným doručením zo dňa 19.02.2013, následne bola zásielka opakovane doručovaná a nevyzdvihnutá sa vrátila súdu dňa 27.02.2013. Konštatoval, že žalovaná sa na pojednávania súdu, na ktoré bola riadne predvolaná, nedostavovala, a to z dôvodu, že nepreberala zásielky súdu (TP 12.03.2013), alebo prebrala, ale na pojednávanie sa nedostavila bez ospravedlnenia (TP 29.05.2012) alebo podávala na súd ospravedlnenia, ktoré súd kvalifikoval ako nedôvodné z hľadiska možnosti konať pred súdom (TP 06.09.2012, 30.10.2012, 12.02.2013). Rozsudkom č.k. 14C/40/2012-72 zo dňa 12.03.2013 žalobe plne vyhovel. V dôsledku odvolania podaného žalovanou odvolací súd pôvodný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko v čase doručovania predvolania na pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol, sa žalovaná nezdržiavala v mieste doručovania. 5. Skonštatoval, že od 04.03.2014 nariadil vo veci 8 pojednávaní, na ktoré žalovanú riadne predvolal a táto napriek tomu, že predvolania na pojednávania mala vykázané náhradným doručením, požiadala o odročenie pojednávaní z dôvodu PN. Na pojednávanie konané dňa 16.04.2015 sa nedostavila, doručenie predvolania mala podľa súdu prvej inštancie riadne vykázané, opakovane svoju neúčasť ospravedlňovala pretrvávajúcou PN č. XXXXXX a opätovne žiadala o odročenie pojednávania. Zo Stanoviska k zdravotnému stavu H.. Q. V. zo dňa 13.03.2015, zaslaného súdu prvej inštancie lekárom Q.. I. Z., ktorý žalovanej PN č. XXXXXX vystavil, mal preukázané, že žalovanej nič nebránilo zúčastniť sa pojednávania. Q.. Z. vo svojom Stanovisku uviedol: „Pacientka bola na poslednej kontrole v októbri 2014, odvtedy v mojej ordinácii nebola. Z dostupných nálezov špecialistov (Q.. O. W., ortopéd, nález zo dňa 13.10.2014; Q.. V. W., chirurg, lekársky nález zo dňa 16.10.2014) vyplýva, že p. Q. V. netrpí takou poruchou zdravia, pri ktorej by účasť na súdnom pojednávaní bola spojená s rizikom vážneho ohrozenia resp. zhoršenia zdravotného stavu“. Uvedeným dôkazom mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná sa účelovo vyhýbala súdnym pojednávaniam. Vzhľadom na stanovisko lekára na pojednávaní konanom dňa 16.04.2015 vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti žalovanej podľa § 101 ods. 2 OSP. 6. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že na základe ústne uzatvorenej zmluvy žalobkyňa poskytla žalovanej právne poradenstvo a spísala dve podania, a to: „Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bolo spáchaných niekoľko trestných činov - trestné oznámenie“ zo dňa 14.12.2009 a „Sťažnosť a žiadosť o vylúčenie zamestnanca mesta z prejednávania a rozhodovania vo veci“ zo dňa 14.12.2009, že žalobkyňa preukázala listinnými dôkazmi. Poukázal na zistenie, že dňa 14.12.2009 si mala žalovaná prevziať žalobkyňou vyhotovené podania a zaplatiť za ne vopred dohodnutú odmenu za poskytnuté právne služby, v tento deň žalovaná predmetné podania prevzala, avšak za poskytnuté právne služby už nezaplatila, s tým, že prisľúbila, že ich uhradí neskôr. Následne sa žalobkyňa snažila skontaktovať so žalovanou telefonicky, avšak neúspešne. Dňa 21.12.2012 zaslala žalovanej faktúru č. 18/2009, v ktorej vyčíslila hodnotu poskytnutého právneho poradenstva a vyhotovených podaní na sumu 132,50 Eura. Žalovaná neuhradila faktúru č. 18/2009 ani v lehote jej splatnosti, t.j. do 28.01.2010. 7. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom výšky dohodnutej odmeny, avšak mal za preukázané, že medzi stranami došlo k ústnej dohode o poskytnutí právnych služieb, nakoľko sama žalovaná v podanom odpore proti platobnému rozkazu vydanému vo veci súdom prvej inštancie nevyvrátila uzatvorenie ústnej dohody, keď len uviedla, že neuzatvorila žiadnu písomnú zmluvu o poskytovaní právnych služieb a že neexistuje žiadny zmluvný základ, na základe ktorého by mohla žalobkyňa od nej požadovať zaplatenie dlžnej sumy. Skutočnosť, že k ústnej dohode medzi stranami sporu došlo, potvrdila podľa súdu prvej inštancie i svedkyňa Z. Š.. Konštatoval, že dohoda medzi stranami sporu je dvojstranným právnym úkonom a občianske právo obsahuje zásadu neformálnosti právnych úkonov. Ak však osobitný predpis ustanovuje osobitnú formu a tá nebola urobená vo forme požadovanej zákonom, je absolútne neplatný. Uviedol, že v danom prípade však ani zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ani vyhláška č. 655/2004 Z.z. MS SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb neuvádza povinnosť písomne uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnych služieb a ani dohodu o odmene za právne služby. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na výpoveď svedkyne mal za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu ústnej dohody o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej právne poradenstvo a vypracovala dve podania, a to „Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bolo spáchaných niekoľko trestných činov - trestné oznámenie“ zo dňa 14.12.2009 a „Sťažnosť a žiadosť o vylúčenie zamestnanca mesta z prejednávania a rozhodovania vo veci“ zo dňa 14.12.2009, ktoré doložila žalobkyňa ako listinné dôkazy spolu so žalobou, a ktoré žalovaná prevzala od žalobkyne osobne dňa 14.12.2009. Ustálil, že poskytnuté právne služby vyúčtovala žalobkyňa vo faktúre č.18/2009, v zmysle dohodnutej hodinovej odmeny, a to nasledovne: 5 hodín x dohodnutá hodinová odmena 26,50, spolu vo výške 132,50. Nemal za preukázanú dohodu o odmene za poskytované právne služby, preto poukázal na ust. § 1 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene. Vyjadril názor, že podľa vyššie uvedenej vyhlášky MS SR by žalobkyni vznikol nárok na tarifnú odmenu v celkovej výške neporovnateľne vyššej, než požadovala žalobou. Nakoľko však žalobkyňa podanou žalobou požadovala od žalovanej zaplatiť odmenu za vykonané právne služby len vo výške 132,50 Eur, podľa ust. § 153 ods. 2 OSP jej priznal nárok na odmenu len v požadovanej výške 132,50 Eur. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP a plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu v sume 16,50 Eur, a z trov právneho zastúpenia v sume 602,68 Eur spolu s DPH podľa vyhlášky MS SR 655/2004 Z.z. 9. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie žalovaná a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že súdnym pojednávaniam sa nevyhýbala a jej neúčasť bola odôvodnená zo zdravotných dôvodov, na základe ktorých riadne požiadala o odročenie pojednávania konaného dňa 16.04.2015. Vzhľadom na jej úraz zo dňa 16.02.2015 v spojení s inými diagnózami bol jej pohyb a tým aj účasť na pojednávaní celkom vylúčený, s tým, že jej práceneschopnosť do podaného odvolania trvá, pričom ošetrujúci lekár Q.. Z. v čase vystavenia stanoviska pre účely súdneho konania o tejto skutočnosti nemal vedomosť. Poukázala na konštantnú judikatúru súdov, v zmysle ktorej choroba účastníka (aktuálne strany sporu) preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, keď prejednanie veci v jeho neprítomnosti v takomto prípade je podľa nej postupom znamenajúcim odňatie možnosti konať pred súdom. Poukázala na to, že predchádzajúce pojednávanie súd na základe jej žiadosti odročil, hoci už disponoval W. Q.. Z.. Taktiež poukázala na intencie odvolacieho súdu uvedené v uznesení zo dňa 29.10.2013 č.k. 4Co 326/2013, a to vec so stranami sporu riadne prejednať. Namietal, že v konaní nebola vypočutá. Výpoveď svedkyne Š.U. označila za nedôveryhodnú a napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. 10. Žalobkyňa vyjadrenie k odvolaniu nepodala. 11. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd vyjadruje len k odvolacím námietkam žalovanej. 14. Sporové konanie, o ktoré ide i v posudzovanej veci, je ovládané zásadou dispozičnou a prejednacou. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, žalovaný nenesie bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazné prioritne, jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. 15. V danej veci má odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie za to, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že so žalovanou uzatvorila ústnu dohodu o poskytnutí právnej pomoci a vychádzajúc z nej vypracovala pre žalovanú dva úkony právnej služby osobne prevzaté žalovanou dňa 14.12.2009, za ktoré jej žalovaná odmenu neuhradila, a to ani po výzve na jej úhradu realizovanú doručenou faktúrou so splatnosťou do 28.01.2010. Uvedené tvrdenie žalobkyňa preukázala svojou výpoveďou, výpoveďou svedkyne Š. a doloženými listinnými dôkazmi. Žalovaná takto žalobkyňou splnenú dôkaznú povinnosť žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátila. Hodnotenie dôkazov môže vykonať súd, prvej inštancie v zmysle § 132 OSP. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a zákonne, keď ustálil, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, od ktorých žalobou uplatnený nárok odvíja a jej žalobu vyhodnotil za dôvodnú. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovanej o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd prvej inštancie teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil. Napokon neobstojí ani odvolací argument žalovanej, že súd prvej inštancie jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti napriek jej ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu jej pretrvávajúcej práceneschopnosti. 17. Podľa § 119 ods. 2 OSP účastník (aktuálne strana sporu), ktorý navrhoval odročenie pojednávania, musel súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania mal obsahovať najmä: a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktorý súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. 18. Podľa § 119 ods. 3 OSP ak bol dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka (strany sporu) alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. 19. Z dikcie citovaných právnych ustanovení je zrejmé, že žiadosť žalovanej o odročenie pojednávania nariadeného na deň 16.04.2015, realizovaná písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.04.2015, nespĺňala zákonom vyžadované náležitosti a súd prvej inštancie bol oprávnený konať a rozhodnúť vec v jej neprítomnosti, naviac ak mal k dispozícii vyjadrenie Q.. Z. získaného na základe vlastnej iniciatívy nad rámec procesnou normou uložených povinností. 20. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobkyne v odvolacom konaní, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).