Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/105/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312215848 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312215848.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu: Eiffage Construction Slovenská republika, s.r.o., Mlynské Nivy 73, Bratislava, IČO: 35 740 655, proti žalovanému: LEDsvetlá.sk s.r.o., Riazanská 2, Bratislava, IČO: 45 687 391, práv. zast. Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, o zaplatenie 4 932,01 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb/41/2013-192 zo dňa 8.3.2017 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb/41/2013-192 zo dňa 8.3.2017 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 26.9.2011 je absolútne neplatná s tým, že o žalobe žalobcu na zaplatenie sumy 4 932,01 EUR s príslušenstvom od žalovaného a o náhrade trov konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že vo veci dňa 11.11.2013 vydal medzitýmny rozsudok č. k. 23Cb 41/2013-111, ktorým určil, že zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 26.9.2011 je absolútne neplatná, pričom zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 3 ods. 3, § 3 ods. 4 č. zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 116/1990 Zb.“), podľa § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,Obč. zák.“), podľa § 152 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ,,O.s.p.“). Súd poukázal na odôvodnenie uvedeného rozsudku, kde mal na základe predložených listinných dôkazov preukázané, že dňa 26.9.2011 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o nájme nebytových priestorov, pričom žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanému ako nájomcovi nebytové priestory na Bajkalskej ulici č. 12/D v Bratislave, pričom sa zmluvné strany v čl. III. bod 1 a 2 zmluvy dohodli, že žalovaný bude povinný platiť nájomné v sume 1 195,- EUR mesačne plus cenu za spotrebované energie a ostatné služby poskytnuté v súvislosti s prenájmom (el. energia, vodné - stočné, dodávka tepla, odvoz odpadu a informačnú službu), ako aj miestny poplatok určený podielovo podľa rozlohy prenajatého priestoru. Dňa 16.5.2012 žalovaný zaslal žalobcovi výzvu na poskytnutie súčinnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorej žalobcu upozornil na to, je zmluva o nájme je z dôvodu absencie zákonom vyžadovaných podstatných náležitostí absolútne neplatná. Dňa 24.5.2012 žalobca doručil žalovanému výpoveď z nájomnej zmluvy datovanú dňom 18.5.2012, v ktorej žalobca vypovedal zmluvu o nájme z dôvodu omeškania žalovaného s úhradou nájomného. Dňa 28.5.2012 žalovaný zaslal žalobcovi odpoveď na jeho výpoveď z nájomnej zmluvy, v ktorej žalobcu upozornil na skutočnosť, že uvedenú výpoveď neakceptuje, nakoľko v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nenastali účinky zamýšľané zmluvnými stranami, preto akékoľvek odvolávky na zmluvu o nájme a jej ustanovenia, napr. o výpovednej lehote a výpovedi nie sú oprávnené. Predmetnú odpoveď žalobca prevzal dňa 30.5.2012. Dňa 15.6.2012 žalobca doručil žalovanému oznam o ukončení výpovede z nájomnej zmluvy zo dňa 7.6.2012, v ktorom oznámil žalovanému, že mu poskytne súčinnosť a prevezme nebytový priestor ako aj kľúče od neho. Dňa 23.6.2012 zamestnanec žalobcu podpisom na preberacom protokole zo dňa 23.6.2012 prebral nebytový priestor spolu s kľúčmi od neho. Súd uviedol, že považoval v konaní za potrebné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa v tom čase platného § 152 ods. 2 O.s.p. o základe sporu, ktorým bola otázka platnosti predmetnej zmluvy o nájme nebytového priestoru, nakoľko strany sporu sa v tejto otázke názorovo rozchádzali, pričom žalovaný považoval zmluvu za absolútne neplatnú pre nedostatok predpísaných náležitostí, ktoré vyžaduje zákon o nájme nebytových priestorov a žalobca zmluvu považoval za platnú dôvodiac, že všetky zákonom predpísané náležitosti spĺňa aj s ohľadom na výklad vôle zmluvných strán a ich zaužívanú prax. Súd v rozsudku poukázal na znenie § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., v ktorom je presne definovaných sedem podstatných náležitostí zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorými sú písomná forma, predmet nájmu, účel nájmu, výška nájomného, splatnosť nájomného, spôsob platenia nájomného, čas, na ktorý sa nájom uzatvára, pričom absencia ktorejkoľvek z uvedených podmienok znamená neplatnosť zmluvy tak, ako to upravuje § 3 ods. 4 uvedeného zákona. Súd z predloženej zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi stranami sporu dňa 26.9.2011 zistil, že bola písomná, obsahovala predmet nájmu, účel nájmu, výšku nájomného a čas, resp. uvedenie, že zmluva sa uzatvára na neurčito. Ďalšie dve vyššie uvedené podstatné náležitosti, ktorými sú splatnosť nájomného a spôsob platenia nájomného predmetná zmluva však neobsahovala. Súd uviedol, že nájomné bolo definované v čl. III predmetnej zmluvy, pričom ani tento zmluvný článok ani ďalšie zmluvné dojednania neobsahovali výslovné uvedenie splatnosti nájomného, čo znamená v akých časových lehotách bol povinný nájomca (žalovaný) dohodnuté nájomné prenajímateľovi (žalobcovi) platiť. Zároveň predmetná zmluva neobsahovala v žiadnych svojich častiach uvedenie spôsobu platenia nájomného, čo znamená že neobsahovala uvedenie spôsobu, akým bol nájomca (žalovaný) povinný platiť dohodnuté nájomné prenajímateľovi (žalobcovi), teda či tak bol povinný urobiť prevodom na účet, osobnou výplatou v hotovosti alebo nejako inak. Z uvedeného súd vyvodil záver, že predmetná zmluva o nájme nebytového priestoru neobsahovala dve podstatné náležitosti, ktorých absenciu § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov výslovne kvalifikuje za také porušenie tohto zákona, ktoré má za následok neplatnosť zmluvy, čím tento zákon myslí absolútnu neplatnosť takejto zmluvy ako právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 Obč. zák. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd o základe sporu rozhodol tak, že predmetná zmluva o nájme nebytového priestoru je absolútne neplatná, čo znamená, že je neplatná od samého začiatku, a teda sa na ňu pozerá ako keby neexistovala. K tvrdeniu žalobcu, že výklad vôle zmluvných strán a ich následná prax nahrádzajú vyššie uvedené zákonom vyžadované dve podstatné náležitosti predmetnej zmluvy súd uviedol, že takéto tvrdene nemohlo obstáť pri samej podstate neplatnosti právneho úkonu pre nedostatok formy, resp. nedostatku zákonom predpokladaných zmluvných náležitostí, nakoľko pomerne rigorózne stanovený zákon o nájme nebytových priestorov výslovne uvádza, že absencia akejkoľvek zmluvnej náležitosti, ktoré súd uvádzal, má za následok neplatnosť zmluvy bez možnosti akýmkoľvek spôsobom takúto neplatnosť alebo absenciu nahrádzať či reparovať. Z uvedeného dôvodu súd žalobcove tvrdenia považoval za rozporné s uvádzaným zákonným stavom. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že proti uvedenému rozsudku podal žalobca dňa 6.12.2013 odvolanie, v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní vyslovil názor, že zmluvu o nájme nebytového priestoru považuje za platnú, nakoľko obsahuje všetky potrebné náležitosti. Uviedol, že síce v čl. III. bod. 1 písm. a) zmluvy upravujúcej nájomné nie je uvedený spôsob platby nájomného ani jeho splatnosť, čo však ani samotný zákon o nájme nebytových priestorov výslovne nevyžaduje. Poukázal, že súd prvej inštancie pri zisťovaní obsahu právneho úkonu - zmluvy o nájme - nesprávne aplikoval § 35 ods. 2 Obč. zák., nakoľko právne úkony vyjadrené slovami treba tiež vykladať podľa vôle strán a nie len ich jazykového prejavu, teda ak ich vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z výkladu zmluvy konkrétne spomínaného čl. III. bod. 1 druhej vety zmluvy bolo podľa žalobcu zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo, že prenajímateľ bude nájomné fakturovať, pričom faktúra bude obsahovať splatnosť a spôsob platenia nájomného. Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko naďalej zastával názor, že zmluva neobsahoval všetky potrebné náležitosti. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudkom č. k. 3 Cob/5/2014-150 zo dňa 21.1.2015 potvrdil napadnutý rozsudok, avšak žalobca sa bránil dovolaním, na základe ktorého Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2 Obdo/33/2015-172 zo dňa 21.9.2016 rozsudok súdu prvej inštancie ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nezodpovedalo kritériám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a preto boli nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku jej odníma možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd podľa dovolacieho súdu riadne neodôvodnili najmä prečo v zmysle zákona nie je možné obsiahnutie čísla bankového účtu žalobcu v zmluve považovať za obsiahnutie spôsobu platenia nájomného, naviac v situácii, keď žalovaný pol roka platil nájomné na tento účet a z akých dôvodov nie je možné obsiahnutie dojednania ohľadne splatnosti nájomného v určenej periodicite na základe faktúry podľa čl. III ods. 1 zmluvy považovať za obsiahnutie splatnosti v zmluve, a to aj s prihliadnutím na to, že žalovaný pol roka podľa týchto dojednaní platil nájomné bez spochybnenia významu týchto zmluvných dojednaní a taktiež sa v odôvodnení rozhodnutí vysporiadať s judikatúrou týkajúcou sa náležitostí platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov. 4. Súd prvej inštancie s poukazom na § 212 ods. 2, § 214 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.“) uviedol, že konal vo veci rozhodovania o základe sporu ďalej. Rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu uviedol, že vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorý nebol ani stranami sporu a ani súdmi vyššieho stupňa namietaný ako sporný a opätovne posudzoval ako základ sporu otázku platnosti samotnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, pričom pri tomto svojom rozhodovaní vychádzal jednak zo zisteného a nesporného skutkového stavu, ktorý bol opísaný v pôvodnom zrušenom medzitýmnom rozsudku a jednak z doteraz vykonaných dôkazov, pretože ani tieto neboli ani stranami sporu a ani súdmi vyšších stupňov namietané ako sporné. 5. Súd prvej inštancie opätovne skonštatoval, že nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje už uvedený zákon č. 116/1990 Zb. Právny vzťah z nájmu a podnájmu nebytových priestorov vzniká uzavretím zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov, pričom poukázal na už spomínaný § 3 ods. 3 a 4 tohto zákona. Súd opätovne poukázal na to, že žalovaný ako dôvod neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi ním a žalobcom ako prenajímateľom dňa 26.9.2011 uviedol absenciu splatnosti a spôsobu platenia nájomného ako obligatórnych náležitostí. Keďže už len samotná zmluva musí mať písomnú formu, je podľa názoru súdu absolútne samozrejmé, že aj všetky obligatórne náležitosti takejto zmluvy musia s touto formou korešpondovať a musia byť obsahovou súčasťou zmluvy, čo znamená, že odkázanie na všeobecné obchodné podmienky, správanie sa zmluvných strán, zaužívanú prax medzi nimi a podobne nespôsobuje zhojenie absencie jednej z týchto náležitostí. Z čl. III zmluvy súdu vyplývalo, že nájomné (jeho výška) pozostávalo z mesačnej sumy 1 195,- EUR bez DPH s tým, že suma vyčíslená na faktúre bude uvedená s DPH, ďalej zo sumy, ktorá bude stanovená pre každý rok samostatne v závislosti od zaťaženia vlastníka zo strany mestskej časti a zo sumy, ktorá bude predstavovať cenu za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, elektrickej energie a podobne, ktorú bude žalobca fakturovať samostatne na základe faktúr. Z uvedeného článku zmluvy však podľa názoru súdu nebolo možné vyvodiť splatnosť nájomného a ani spôsob jeho platenia, pretože tento článok zmluvy vôbec neriešil, kedy bude faktúra vystavená, aká v nej bude uvedená lehota splatnosti, či sa bude nájomné uhrádzať mesiac vopred alebo až po poskytnutí služby (nájmu). Ak by aj zmluva obsahovala dojednanie, že lehota splatnosti nájomného a spôsob jeho platenia bude vyplývať zo žalobcom vystavených faktúr, nebolo by možné takéto zmluvné dojednanie považovať za dohodu o splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia, pretože faktúra je len daňový doklad, resp. výzva na splnenie peňažnej povinnosti (výslovne § 340a ods. 1 Obchodného zákonníka). Ide o jednostranný právny úkon, ktorým nemožno docieliť nápravu absencie obligatórnych náležitostí, keďže tieto obligatórne náležitosti zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov podľa § 3 zákona č. 116/1990 zb. musia byť súčasťou zmluvy ako dvojstranného právneho aktu. Musia predstavovať výsledok dohody zmluvných strán zachytený v písomnej forme a nie výsledok jednostranného prejavu vôle vo forme faktúry. Rovnako nemožno podľa názoru súdu na takýto prípad aplikovať ani § 50b Obč. zák., ktorý umožňuje, aby sa zmluvné strany ohľadom určitej obsahovej náležitosti dohodli neskôr, keďže aj toto zákonné ustanovenie predpokladá neskoršiu dohodu, teda dvojstranný právny úkon, čo nemožno stotožňovať s vystavením faktúry jednou zo zmluvných strán. Rovnako ani z úvodnej časti zmluvy, kde boli uvedené bankové spojenia oboch zmluvných strán nevyplývalo, že táto časť zmluvy predstavovala dohodu o spôsobe platenia nájomného. Táto časť zmluvy predstavovala len identifikáciu zmluvných strán, pričom sám žalobca konštatoval, že splatnosť nájomného a spôsob jeho úhrady vyplývali z ním vystavenej faktúry a nie z úvodnej časti zmluvy, aj keď sa číslo účtu na faktúre zhodovalo s číslom účtu uvedeného v úvodnej časti zmluvy. Zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýval prejav vôle ani jednej zo zmluvných strán určujúci spôsob platenia nájomného, pričom iba samotné uvedenie čísla účtu v úvodnej časti zmluvy nemožno za takýto prejav vôle považovať, keďže prejavom vôle v úvodnej časti zmluvy bolo iba dostatočne identifikovať zmluvné strany. Preto ani výklad vôle podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. v tomto prípade neprichádzal do úvahy, keďže vôľa zmluvných strán v úvodnej časti zmluvy bola vyjadrená určito a zrozumiteľne, a teda bez rozporov medzi písomným prejavom a samotnou vôľou zmluvných strán. 6. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zastával názor, že dostatočným spôsobom objasnil dôvody, prečo nebolo možné obsiahnutie bankového spojenia v úvodnej časti zmluvy považovať za dohodu o spôsobe platenia nájomného (keďže žiadna dohoda o spôsobe platenia nájomného z úvodnej časti zmluvy nevyplývala) a prečo nebolo možné dohodu o splatnosti nájomného obsiahnuť vo faktúre, na základe čoho opätovne dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 26.9.2011 je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. absolútne neplatná z dôvodov absencie jej obligatórnych náležitostí týkajúcich sa splatnosti nájomného a spôsobu jeho úhrady podľa § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. Súd dodal, že nakoľko právni zástupcovia strán sporu nemali na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2017 ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a súd nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, podľa § 182 C.s.p. umožnil stranám len predniesť záverečné vyjadrenia. 7. Súd prvej inštancie dodal, že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí podľa § 255 C.s.p., nakoľko tento rozsudok nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, ale iba medzitýmnym rozsudkom. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na skutočnosť, že k tomu, aby žalovaný ako nájomca poznal spôsob platenia nájomného a jeho splatnosť, postačovalo mu vykladať zmluvné dojednania obsiahnuté na prvej strane zmluvy (číslo účtu žalobcu) a v čl. III. ods. 1 zmluvy (splatnosť nájomného) tak, že má nájomné platiť na účet prenajímateľa, a to účet vedený v zmluve a toto nájomné je splatné mesačne na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. Podľa žalobcu je zrejmé, že takto si žalovaný zmluvné dojednania aj vykladal, keďže pol roka to preukazoval včasným platením nájomného zmluvou predpokladaným spôsobom. Plnenie podľa predmetným zmluvných dojednaní bolo podľa žalobcu bezporuchové, čo by bolo vylúčené, ak by spôsob platenia nájomného a jeho splatnosť v zmluve absentovali. Žalobca zdôraznil, že žalovaný sa dostal do finančných ťažkostí a navrhol uzavrieť dodatok k zmluve, pričom v tom čase netvrdil, že zmluva je neplatná, dokonca aj predmetný návrh na uzavretie dodatku nasvedčoval podľa žalobcu tomu, že žalovaný považoval zmluvu za platnú a až po neprijatí tohto návrhu začal tvrdiť, že zmluva je absolútne neplatná. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalobcu napriek záveru dovolacieho súdu v novom rozhodnutí opäť obmedzil ne na odôvodnenie nespĺňajúce zákonné a ústavné kritériá, pričom vychádzal z nesprávnych premís a nevychádzal z vykonaného dokazovania, nevyrovnal sa s podstatnou časťou argumentácie žalobcu a ani s právnym názorom dovolacieho súdu a tiež sa opomenul vyrovnať s ustálenou súdnou praxou uprednostňujúcou zachovanie platnosti právnych úkonov pred konštatovaním ich neplatnosti. Podľa žalobcu súd neaplikoval relevantné právne normy, aplikoval ich nesprávne a nesprávne ich aj interpretoval. Žalobca uviedol, že zo strany súdu prvej inštancie išlo v danom prípade o vyžadovanie takých náležitostí, ktoré zákon stranám neukladá. Uviedol, že uvedenie čísla bankového účtu nikdy neslúžilo na identifikáciu zmluvnej strany a jeho uvedeniu nemožno prisudzovať žiadny iný zmysel než to, že daný účet je určený na platenie nájomného. V týchto súvislostiach žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 1.9.2008 sp. zn. I. ÚS 243/07, rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 2.4.2009 sp. zn. IV. ÚS 110/09 a taktiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci I. vs. Moldavsko a vo veci H.-Pekka vs. Fínsko. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 26.9.2011 je platná alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v plnej miere. 9. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 10. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že námietky uvedené žalobcom v odvolaní nie sú relevantnými dôvodmi na zrušenie ani na zmenu napadnutého medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie už v pôvodnom, dovolacím súdom zrušenom medzitýmnom rozsudku správne posúdil zistený skutkový stav, ktorý v ďalšom konaní nebol žiadnym spôsobom spochybnený. Odvolací súd zdôrazňuje, že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá podľa zákona č. 116/1990 Zb. musí mať písomnú formu, v rámci ktorej musia byť v zmluve medzi stranami dohodnuté všetky jej obligatórne náležitosti podľa § 3 ods. 3 uvedeného zákona. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným je zrejmé, že túto podmienku nespĺňala, nakoľko v čl. III upravujúcom nájomné a cenu služieb spojených s nájmom absentuje dohoda strán o splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia, pričom tieto náležitostí nevyplývajú ani z ďalších ustanovení predmetnej zmluvy a už vôbec nie z uvedenia bankového účtu v rámci identifikácie zmluvných strán. S absenciou ktorejkoľvek z podstatných náležitostí zákon spája neplatnosť takejto zmluvy tak, ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré aplikoval správne a aj ich správne interpretoval. Odvolací súd preto konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a nepovažuje za hospodárne ich opakovať. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne argumentačne vysporiadal so všetkými spornými skutočnosťami, pričom odvolanie žalobcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané tvrdenie v súvislosti s uvedením čísla bankového účtu v úvode zmluvy a skutočnosť, že žalovaný si mal vykladať a pol roka si tak aj vykladal to, že má nájomné platiť na účet prenajímateľa, a to účet uvedený v zmluve a toto nájomné bolo splatné mesačne na základe faktúry vystavenej prenajímateľom, odvolací súd na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dodáva, že žiadna dohoda o spôsobe platenia nájomného a jeho splatnosti nevyplývala z úvodnej časti zmluvy a nebolo ju možné nahradiť ani odkazom na vystavené faktúry, nakoľko vystavením faktúry ako jednostranného právneho úkonu nemožno zhojiť absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy, nakoľko nedošlo v tomto smere k zhodnému prejavu vôle oboch zmluvných strán, teda k zákonom vyžadovanej písomnej dohode. 13. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).