Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/316/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312219178 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312219178.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci Ž.: Y. Y., N..V..Q.., N. N.O. G., E. X, F.: XX XXX XXX, v konaní zastúpený advokátom: JUDr. Stanislav Pavol, Šancová 58, Bratislava, proti Ž. I. X. V.: F.. X. O., G. K. XXXX/XX, G. M. Ž. I. X. V.: V.. M. O., G. K. XXXX/XX, G., v konaní zastúpená advokátkou: JUDr. Alžbeta Darina Michalková, Škultétyho 1, Bratislava, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 04. júna 2015, č. k. 9C/223/2012-299, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 04. júna 2015, č. k. 9C/223/2012-299, vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol, a vo výroku, o náhrade trov konania voči žalovanému v 1. rade p o t v r d z u j e. II. Žalovanému v 1. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 04. júna 2015, č. k. 9C/223/2012-299, vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol, a vo výroku, o náhrade trov konania voči žalovanej v 2. rade zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 04.06.2015, č. k. 9C/223/2012-299 zamietol žalobu žalobcu zo dňa 29.11.2012, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd vyslovil, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 08.08.2012, uzavretá medzi žalovanými v 1. a v 2. rade, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo žalovaného v 1. rade k rodinnému domu, N.Ú. Č. XXXX, N. na K. Č. XXXX/XX, I. H.. Ú.. G. - S.. Č.. V., H. K. K. Č. XXXX/X, Q. I. XXX S., O. K.: zastavané plochy a nádvoria, k pozemku parcelné číslo XXXX/XX, Q. I. XXX S., O. K.: zastavané plochy a nádvoria, k pozemku parcelné číslo XXXX/X, Q. I.S. XX S., O. K.: ostatné plochy a k pozemku, parcelné číslo XXXX/X, Q. I. XXX S., druh pozemku: ostatné plochy, všetko v katastrálnom území V., Q. G. - S. Č. V., je voči žalobcovi právne neúčinná a zaviazal žalovaných v 1. a v 2. rade zaplatiť mu náhradu trov konania. Žaloba bola založená na tvrdení žalobcu, že žalovaný v 1. rade, voči ktorému žalobca evidoval splatnú pohľadávku vo výške 55.921,29 € (právna vec vedená na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 29Cb/112/2012) po začatí súdneho konania o vymoženie predmetnej pohľadávky, účelovo vykonal právny úkon smerujúci k zbaveniu sa majetku a následnému zmareniu uspokojenia svojho dlhu voči žalobcovi a to tým, že podpísal so žalovanou v 2. rade - manželkou, dňa 08.08.2012 dohodu o vyporiadaní BSM, ktorou bolo na žalovanú v 2. rade okrem iného prevedené vlastnícke právo k vyššie označenej nehnuteľnosti. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 42a ods. 1 a § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (odsek 2 citovaného zákonného ustanovenia). Súd prvej inštancie zdôraznil, že tento právny inštitút slúži na zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred takými právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktorými sa zbavuje svojho majetku za tým účelom, aby sa z neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Ak by dlžníkovým právnym úkonom došlo k zmenšeniu jeho majetku, ale jeho zostávajúci majetok by postačoval na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, neexistoval by dôvod na vyslovenie neúčinnosti tohto právneho úkonu. Aktívne legitimovaným na podanie takejto žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. V danom prípade súd prvej inštancie mal za úlohu posúdiť odporovateľnosť právneho úkonu v prípade blízkej osoby, kedy sa úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany o tomto úmysle predpokladajú (prezumujú), čoho výsledkom je presun dôkazného bremena na osobu dlžníkovi blízku. Súd prvej inštancie posudzoval, či žalovaná v 2. rade úmysel svojho manžela ukrátiť žalobcu nemohla poznať, ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. 3. Súd prvej inštancie v konaní posudzoval dve podstatné zákonné podmienky úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu, a síce skutočnosť, či právny úkon, ktorý žalobca namieta - dohoda o vyporiadaní BSM žalovaných v 1. a v 2. rade, uzavretá dňa 19.06.2012, bola alebo nebola spôsobilá v zmysle citovaného ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobiť také zmenšenie majetku žalovaného v 1. rade, ktoré by znemožnilo vymáhanie pohľadávky žalobcu a či o tomto eventuálnom zámere žalovaného v 1. rade mala žalovaná v 2. rade, ako jeho manželka vedomosť alebo by jej bolo možné spravodlivo vyčítať, že v čase realizácie odporovaného právneho úkonu ju mať mohla. 4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v otázke vedomosti žalovanej v 2. rade o úmysle žalovaného v 1. rade ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu, keďže v tomto prípade išlo o právny úkon realizovaný s osobu blízkou, kedy ide o vyvrátiteľnú domnienku o vedomosti tejto osoby o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Posudzoval pritom, ako žalovaná v 2. rade preukázala, že vynaložila náležitú starostlivosť, t.j. všetku možnú aktivitu na zistenie úmyslu svojho manžela pri uzavretí dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, či týmto právnym úkonom nesleduje úmysel zmenšiť svoj majetok na úkor veriteľa. Súd prvej inštancie dospel pritom k záveru, že je zrejmé, že návrh na začatie konania vo veci zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva za trvania manželstva z dôvodu podnikateľskej činnosti manžela (§ 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka), bol súdu doručený už 19.09.2011 a o tomto návrhu bolo právoplatne rozhodnuté dňa 17.05.2012. Následne potom bola dňa 19.06.2012 podpísaná manželmi, žalovanými v 1. a v 2. rade, dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Návrh na začatie konania vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava III. sp. zn. 29Cb/112/2012, v právnej veci žalobcu Y. Y., N..V..Q.., proti žalovanému v 1. rade, ako živnostníkovi (M. A.), o zaplatenie sumy 55.921,29 € s príslušenstvom, bol Okresnému súdu Bratislava III. doručený dňa 19.06.2012. Na základe takto zistenej časovej súslednosti uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná v 2. rade, ktorá ani nebola účastníčkou konania o vymáhanie sumy 55.921,29 € a návrh na zrušenie BSM podala na súd takmer rok pred jeho vyporiadaním, t.j. 19.09.2011, nemohla mať priamu vedomosť o pohľadávke žalobcu vyplývajúcej z podnikateľskej činnosti žalovaného v 1. rade. Žalovaná v 2. rade okrem toho v priebehu konania uviedla, že návrh na zrušenie a vyporiadanie BSM bol jej iniciatívou, túto zákonnú možnosť využila z dôvodu, že celá starostlivosť o ich rodinný dom na K. W. I. G., bola na nej (finančne aj organizačne). Ešte pred návrhom na zrušenie BSM požiadala, ako výlučná dlžníčka banku o spotrebný úver (dňa 04.05.2010 na sumu 12.000,- € v Y.), ďalej si dňa 02.05.2014 zobrala americkú hypotéku v Y. na sumu 15.000,- €, kde v prospech banky predmetnú nehnuteľnosť dňa 02.06.2014 založila, z časti úveru prefinancovala pôvodný úver z roku 2010 a zo zvyšku zrekonštruovala rodinný dom (okná, drobné opravy v dome). Zhodne so žalovaným v 1. rade uviedli, že o podnikateľských aktivitách žalovaného v 1. rade nemala informácie, žalovaný v 1. rade ju nikdy neinformoval o svojom podnikaní, a preto sa súdu prvej inštancie javilo ako dôveryhodné tvrdenie žalovanej v 2. rade, že sa o vymáhaní sumy 55.921,29 € žalobcom voči jej manželovi dozvedela až vtedy, keď ju súd predvolal na pojednávanie konané dňa 05.03.2015 v tomto spore. Súdu prvej inštancie z výpovede žalovanej v 2. rade vyplynulo, že o podnikateľských aktivitách žalovaného v 1. rade nemala vedomosť, nakoľko manžel ju neinformoval o veciach týkajúcich sa podnikania a z vlastných pozorovaní bola presvedčená, že žalovaný v 1. rade tak v rozhodnej dobe, ako aj v súčasnosti úspešne podniká. Pri vyporiadaní BSM bola žalovaná v 2. rade dokonca presvedčená, že jej zostal z BSM dokonca menší podiel, nakoľko manžel získal na základe dohody všetky aktíva vyplývajúce z podnikateľskej činnosti, prostriedky na účtoch vedených na jeho meno, ako aj auto obstarané v rozhodnom období na leasing. 5. Súd prvej inštancie dospel na základe všetkých vykonaných dôkazov k záveru, že žalovaná v 2. rade dostatočne preukázala, že s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu oboch žalovaných - dohody o vyporiadaní BSM, ktorej predchádzalo konanie o zrušení BSM súdom, nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti zistiť a mať vedomosť o predmetnej pohľadávke žalobcu a v tejto súvislosti o možnom úmysle jej manžela znížiť svoj majetok na úkor uspokojenia pohľadávky tohto veriteľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 19.06.2012 žalovaní v 1. a v 2. rade neuzavreli v snahe ukrátiť pohľadávku veriteľa, t.j. žalobcu, ale táto bola len logickým vyústením konania o zrušenie ich bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle ustanovenia § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, iniciovaného žalovanou v 2. rade. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vykonané dokazovanie (svedecké výpovede p. S., Z. M. Ž.) jednoznačne nepreukázalo, v akej hodnote reálne bola hodnota majetku žalovaného v 1. rade v danom čase podania návrhu na vymáhanie jeho pohľadávky v sume 55.921,29 € s príslušenstvom. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v 1. rade na poslednom pojednávaní preukázal zaplatenie istiny v sume 55.921,29 €, ako nároku istiny žalobcu, ktorý túto skutočnosť nepoprel a rozporoval len neuhradenie úrokov z omeškania a časti istiny v zmysle poradia vymáhania pohľadávky podľa Exekučného poriadku. 6. Na základe takto zisteného skutkového stavu z vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. O trovách rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že v spore úspešným žalovaným v 1. a v 2. rade priznal plnú náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie a to najmä z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a písm. f) O.s.p., nakoľko má za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a prvoinštančné konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň žalobca namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K rozhodnutiu vo výroku o trovách konania príslušným súdom prvej inštancie žalobca uvádza, že výrok k trovám konania je zmätočný a nevykonateľný. K právnemu posúdeniu odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka poukazuje žalobca vo svojom odvolaní na právnu vetu rozhodnutia NS SR, sp.zn. 5 Cdo 142/2002 zo dňa 18.12.2002, publikovaného pod č. R 63/2004, podľa ktorého „Pre aplikáciu ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je podstatným preukázateľný a objektívne daný dôvod na úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu, aj keď veriteľ v čase uzatvárania takéhoto úkonu nebol s dlžníkom (darcom) v právnom vzťahu, ak takýto nárok uplatnil v lehote troch rokov od uzavretia odporovateľného úkonu (darovacej zmluvy) a je objektívne preukázané, že obdarovaný takýto úmysel za daných okolností pri náležitej starostlivosti musel poznať“. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé a potvrdili to obaja žalovaní aj pred konajúcim súdom, že dôvodom na zrušenie BSM medzi žalovanými boli nezhody medzi nimi, bez bližšej špecifikácie, ktoré mali vyústiť až do ich rozvodu, čo sa však nestalo a naďalej zdieľajú spoločnú domácnosť, ktorú si v rámci BSM vyporiadali. Objektívnou skutočnosťou preukázanou aj v súdnom spise je skutočnosť o exekúcii Slovenskej poisťovne, o ktorej bola žalovaná v 2. rade upovedomená ešte dňa 15.07.2011, teda viac ako päť mesiacov pred podaním návrhu na zrušenie BSM. Ďalšou objektívnou skutočnosťou vo vzťahu k veriteľom žalovaného v 1. rade je oznámenie Sociálnej poisťovne zo dňa 06.11.2013, podľa ktorého žalovaný v 1. rade v období 10/2010 - 7/2012, teda v čase podania návrhu na zrušenie BSM, uhrádzal s výrazným oneskorením úhrady na poistnom. Za obdobie 8/2012 - 9/2013 boli nedoplatky na úhradách poistného zo strany žalovaného v 1. rade vo výške 7.724,69 €. Žalobca odkazuje ďalej na ustálenú judikatúru vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka (NS SR, sp. zn. 2 Cdo 109/2007 zo dňa 27.05.2008), podľa ktorej pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu musia byť kumulatívne splnené predpoklady a síce, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka a na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov) a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi), pričom v prípade právneho úkonu medzi osobami blízkymi zákon úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá a bremeno dôkazu sa presúva na osobu, ktorá mala prospech z tohto úkonu. Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka a zároveň tak nesprávne vyhodnotil dôkazné prostriedky, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, pričom sa obmedzil iba na hodnotenie vyjadrenia žalovanej v 2. rade. V prípade vyvrátiteľnej právnej domnienky vo vzťahu k blízkej osobe, teda k manželke žalovaného v 1. rade, sa predpokladá, že aj pri náležitej starostlivosti táto mohla predpokladať úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, keďže vedela o exekúcii voči svojmu manželovi vykonávanou N. K., a teda existencii pohľadávok veriteľov, a teda jej výpoveď nemožno hodnotiť za hodnovernú tak, ako to vykonal súd prvej inštancie. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie opomenul procesné postupy pri zisťovaní náležitej starostlivosti a schopnosti rozpoznať úmysly žalovaného v 1. rade zo strany žalovanej v 2. rade, ktoré treba zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky aj vo vzťahu k listinným dôkazným prostriedkom. Súdu prvej inštancie žalobca ďalej vyčíta nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych aj procesnoprávnych predpisov pri posúdení časovej súslednosti odporovateľnosti právneho úkonu, kedy tento vznikol, vo vzťahu k časovému sledu vzniku pohľadávok na strane žalobcu, ako veriteľa voči žalovanému v 1. rade. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so vznikom splatných pohľadávok, ktoré boli splatné už v januári 2012 až v júni 2012, teda už päť mesiacov pred právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení BSM, zo dňa 17.05.2012. Už v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu o zrušení BSM dňa 20.03.2012, existovali splatné pohľadávky žalobcu ako veriteľa, teda s poukazom na vyššie uvedenú ustálenú judikatúru NS SR, je v tomto konaní objektívne preukázané, že žalovaná v 2. rade úmysel svojho manžela - žalovaného v 1. rade ukrátiť svojich veriteľov musela poznať, pretože žalovaný v 1. rade bol zároveň dlžníkom N. K., ktorej dlžil na poistnom tak, ako je to uvedené na č.l. 93-95 súdneho spisu a o týchto skutočnostiach vedela, čo sama v súdnom konaní aj potvrdila. Hodnotenie výpovede žalovanej v 2. rade súdom prvej inštancie je nutné považovať aj za účelové a nedôvodné, keď tieto tvrdenia neboli žiadnym spôsobom zisťované, preverované a diferencované, tak ako to ustálil NS SR. Žalobca má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné, riadne neodôvodnené a v neposlednom rade vo vzťahu k náhrade trov konania nevykonateľné. Navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č.k. 9C/223/2012-299 zo dňa 04.06.2015 zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania 99,50 € a trovy právneho zastúpenia v sume 711,73 € (2 x právny úkon + rež. paušál za r. 2012, 3 x právny úkon [2 x 1/4 právny úkon + 1 x právny úkon] + rež. paušál za r. 2013, 3 x právny úkon + rež. paušál za r. 2014, 4 x právny úkon + rež. paušál za r. 2015) a to najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 8. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, nakoľko je toho názoru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil. K odvolaniu žalobcu uvádza ďalej pre objasnenie skutkového stavu, že sumu 55.921,29 € (v súvislosti s ktorou sa žalobca domáhal vyhlásenia neúčinnosti predmetnej dohody o vyporiadaní BSM) dňa 26.05.2015 žalovaný v 1. rade uhradil hotovostným vkladom na účet žalobcu - Y. Y. N..V..Q.., a to na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. 29Cb 112/2012 zo dňa 03.12.2014, právoplatného dňa 08.01.2015, ktorým súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi Y. Y., s.r.o. sumu 55.921,29 € spolu s príslušenstvom. Uzavretie dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 19.06.2012 nebolo snahou o ukrátenie pohľadávky veriteľa, t.j. žalobcu, ale len logickým ukončením konania o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle ustanovenia §148a) ods. 2 Občianskeho zákonníka. Návrh na zrušenie a vyporiadanie BSM podala pritom na Okresný súd Bratislava III. žalovaná v 2. rade dňa 19.09.2011, t.j. 9 mesiacov pred doručením návrhu žalobcu - Y. Y., N..V..Q.. na súd vo veci zaplatenia sumy 55.921,29 €. Žalovaný ďalej upresňuje, že pohľadávka žalobcu vyplývajúca z podnikateľskej činnosti žalovaného v 1. rade v tom čase ešte ani neexistovala (prvá nezaplatená faktúra bola splatná 31.01.2012 - viď rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 29Cb/112/2012). Žalovaní v 1. a v 2. rade od začiatku trvania manželstva nemali spoločný účet, žalovaná v 2. rade nemala dispozičné právo k účtom žalovaného v 1. rade. V súlade s dohodou o vyporiadaní BSM do výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade pripadli aj všetky aktíva z jeho podnikateľskej činnosti. Žalovaná v 2. rade nebola informovaná o jeho podnikateľských aktivitách. Žalovaný v 1. rade podotýka, že dohodou o vyporiadaní BSM sa jeho majetok nezmenšil, pretože na základe uzavretej dohody dostal ekvivalentné protiplnenie. Zdôrazňuje, že v žiadnom prípade dohodu o vyporiadaní BSM s manželkou neuzavrel v úmysle ukrátiť žalobcu. Faktom je, že po vyporiadaní BSM dohodou, mu zostal majetok postačujúci na uspokojenie pohľadávky žalobcu. 9. Žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal s nariadením pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko bolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie. Na odstránenie rozporov a objasnenie aktuálneho stavu veci odvolací súd nariadil pojednávanie na deň 21.02.2018, na ktorom odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 14.03.2018, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a čiastočne nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto vo výroku voči žalovanému v 1. rade, ako aj vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a voči žalovanej v 2. rade rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. 11. Na pojednávaní žalobca uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení prednesov, tak písomných, ako aj ústnych s tým, že je pravdou, že celá pohľadávka vrátane úrokov bola zo strany žalovaného v 1. rade uhradená. Súčasne poukázal na to, že na žalobe zotrváva s poukazom na ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa veriteľ môže domáhať neúčinnosti právneho úkonu aj v prípade, keď už bol z tejto pohľadávky uspokojený. Zároveň zdôraznil, že voči žalovanému v 1. rade je momentálne podaná žaloba s poukazom na ustanovenie § 135 a ods. 5 Obchodného zákonníka, z titulu zanedbania povinnosti na strane konateľa. Zdôraznil, že žalobca eviduje ďalšiu pohľadávku, avšak nie priamo voči žalovanému v 1. rade t.j. voči fyzickej osobe, ale voči spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej je žalovaný v 1. rade jediným konateľom a spoločníkom, a preto je aj voči nemu podaná žaloba s poukazom na ustanovenie § 135 a ods. 5 Obchodného zákonníka t.j. voči fyzickej osobe. 12. Na pojednávaní žalovaný v 1. rade uviedol, že uhradil aj zostávajúcu pohľadávku a to tak, že prvú časť uhradil vkladom na účet vo výške 55.921,29 € dňa 26.05.2015 a následne na to, boli doplatené všetky úroky na účet exekútora a všetky ostatné peniaze v celkovej výške 103.424,- € dňa 07.03.2016. Na otázku súdu, či žalovaný v 1. rade v býva v predmetnej nehnuteľnosti uviedol, že zdieľa túto nehnuteľnosť, ale bývať na tejto adrese viac ako mesiac už nebude. Už má nové bývanie. Súčasne uviedol, že nie je rozvedený, manželke prispieva mesačne sumou 500,- € na účet, ktorá zahŕňa aj výdavky na domácnosť a dom, ako aj výživné na deti. 13. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade uviedla, že manželia, ako to vyplýva aj zo súdneho konania dávnejšie uvažovali o tom, že zrušia bezpodielové spoluvlastníctvo manželov z dôvodu, že o tú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom vyporiadania sa stará výlučne žalovaná v 2. rade a žalovaný v 1. rade sa staral o svoje podnikanie. Sú rôzne typy manželstva a v každom v tom manželstve to funguje tak, ako to manželom vyhovuje, z uvedeného dôvodu má za to, že prezumovať, že manželia sa rozprávajú o všetkom najmä, ak jeden z manželov je podnikateľ a druhý vykonáva úplne iné povolanie a vôbec to nesúvisí s podnikateľskou činnosťou toho manžela. Právna zástupkyňa poukázala na to, že žalovaná v 2. rade bola presvedčená, že jej manžel nemá žiadne problémy a žiadne dlhy, pretože robil veľké akcie, mediálne známe akcie, ako Y. alebo iné, takže to boli tie akcie, na ktorých zarobil veľa peňazí, a preto vôbec nemala pochybnosti o tom, že by tam mohlo dôjsť k nejakému dlhu voči žalobcovi, alebo voči inému podnikateľskému subjektu. Takže preto, že chceli tú situáciu vyriešiť, tak sa rozhodla ešte dňa 14.09.2011, to znamená dlho pred vznikom splatnosti prvej pohľadávky žalobcu, podať návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva za trvania manželstva. Žiaľbohu súdne konanie trvalo tak dlho, že rozsudok bol zrušený, pričom rozhodnutie o zrušení bezpodielového spoluvlastníctva nadobudlo právoplatnosť až dňa 26.04.2012. Má za to, že nasledovala vzápätí dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Určte sa súd dobre oboznámil s touto dohodou a je z nej zrejmé, že žalovaná v 2. rade prevzala nielen tú nehnuteľnosť, ale aj prevzala nesplatený úver v Y. G., a že ako aj vypovedal žalovaný v 1. rade do jeho k dispozície pripadlo auto S. G., ktorého hodnota bola podstatne vyššia, ako bola pohľadávka žalobcu. Má za to, že žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že žalovaná v 2. rade mohla, mala alebo musela vedieť o tejto pohľadávke, t.j. pohľadávke žalobcu. Je toho názoru, že naozaj nie je možné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka, o tom, že by mal súd vysloviť, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva je právne neúčinná, pretože žalovaná má za to, že nebolo podľa nej preukázané ani to, že žalovaný v 1. rade vôbec mal nejaký úmysel ukrátiť veriteľov, keďže jeho majetok, ktorý mu pripadol z vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva bol väčší, ako pohľadávka veriteľa, t.j. pohľadávka žalobcu. 14. Žalovaná v 2. rade v rámci výsluchu pred odvolacím súdom uviedla, že sa pridržiava svojich podaní na okresnom súde. O podnikaní manžela nemala informácie, nikdy ho vo firme nenavštívila, nestýkala som s jeho spolupracovníkmi, ani ich osobne nepoznala. O vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva uvažovali dlhšiu dobu. Bolo to z dôvodu, že starostlivosť o nehnuteľnosť ležala na jej pleciach. Túto nehnuteľnosť kúpili v roku 2007 ako rozostavaný dom. Kolaudácia prebehla v roku 2010. S tou nehnuteľnosťou je stále veľmi veľa problémov. Bolo tam potrebné získať testy, certifikáty, revízne správy dokonca zistili, že pôda, na ktorej ten dom stojí nie je vyňatá z pôdneho fondu a figuruje stále ako vinohrad, takže s kolaudáciu bolo nesmierne veľa problémov, ako aj s ukončením domu. Ona v tom čase samozrejme chodila do práce, starala sa o rodičov, o dvoch onkologických pacientov. Keďže mala na starosti kompletne celú nehnuteľnosť, jej servis, zabezpečovanie firiem na riešenie stavbu nehnuteľností tak jej to pripadalo nespravodlivé, že prečo sa má na tom podieľať len ona, kým manžel to opomína a odôvodňuje to svojou časovou vyťaženosťou a pracovnou vyťaženosťou, takže už pred podaním návrhu na zrušenie masy BSM boli dohodnutí, s čím manžel nakoniec súhlasil, že nehnuteľnosť prejde na ňu s tým, že sa postará o zabezpečenie kolaudácie, o opravu terasy, ktorá začala zatekať, že to zabezpečí aj finančne aj organizačne, čo sa nakoniec aj vlastne udialo. Navyše v rámci jej práce je potrebná bezpečnostná previerka NBÚ, ktorá je dôsledná a zahŕňa aj členov domácnosti, teda blízkych príbuzných. V tom čase jej bola vykonávaná táto previerka, s ktorou nebol najmenší problém, takže jej ani nenapadlo, že nejaké problémy môžu figurovať v manželovej firme. Uviedla, že netušila, že podniká aj ako súkromná osoba, aj ako firma. Naozaj nemala o tomto vedomosť. 15. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 16. Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Podľa odseku 2 právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. 17. V zmysle § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi. 18. Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. 19. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie zamietol žalobu o neúčinnosť právneho úkony voči žalovanému v 1. rade potvrdil, pretože je v tomto výroku vecne správnym (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 20. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že žalobu je potrebné podať nie voči dlžníkovi - osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený (NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1501/2005). 21. Z uvedeného odvolací súd ustálil, že voči žalovanému v 1. rade nie je daná pasívna vecná legitimácia v danom spore, a preto súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 22. Z opisu skutkového stavu v predmetnej veci vyplýva, že v danom prípade je žalovanou osobou blízka osoba t.j. manželka dlžníka. Žalovaná osoba, ktorá je osobou blízkou dlžníkovi sa môže odporovacej žalobe ubrániť, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka teda spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 OZ ubrániť odporovacej žalobe. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 145/2007). Odvolací súd má za to, že je na žalovanej t.j. osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (t.j. aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe ubrániť. Samotné tvrdenie žalovanej osoby blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch a o jeho úmysle ukrátiť veriteľa uzavretím dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nevedela, nakoľko jej dlžník (manžel) neoznámil svoje dlhy a nemohla sa o nich dozvedieť ani z jeho účtovnej evidencie, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe postačujúce (porovnaj aj NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000). Tiež nepostačuje argument o tom, že žalovaná nemala potrebu robiť žiadne kroky na poznanie úmyslu dlžníka (t.j. manžela) ukrátiť veriteľa (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 635/2005) alebo tvrdenie, že skutočnosť, že dlžník previedol na blízku osobu majetok, aby majetkovo zabezpečil domácnosť, čo je úplne bežná záležitosť (NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2088/2000). Podľa rozhodovacej praxe súdov je jednoznačne chybným taký právny názor, že náležitú starostlivosť nemožno vykladať tak, že vždy vyžaduje aktívne správanie nadobúdateľa z odporovaného právneho úkonu (napríklad NS ČR sp. zn. 21 Cdo 313/2001). Tiež nezaváži ani to, že dlžník si pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu vo vzťahu k žalovanej plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/145/2007). V danom v prípade je zrejmé, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak bol pre neho dostačujúci záver, že z výpovede žalovanej v 2. rade vyplynulo, že o podnikateľských aktivitách žalovaného v 1. rade nemala vedomosť, nakoľko ju manžel neinformoval o veciach týkajúcich sa podnikania a z vlastných pozorovaní bola presvedčená, že žalovaný v 1. rade tak v rozhodnej dobe, ako aj v súčasnosti úspešne podniká. Predmetný záver musí súd prvej inštancie prehodnotiť s poukazom na vyššie uvedené tvrdenia odvolacieho súdu, avšak za predpokladu, že budú splnené podmienky pre uplatnenie odporovacej žaloby. 23. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že jedným z predpokladov aktívnej vecnej legitimácie veriteľa na odporovaciu žalobu je to, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nesie veriteľ, pričom to platí aj v prípade, kde preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti, t.j. pri právnych úkonoch urobených medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo urobenými v prospech týchto osôb, nakoľko z ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ musí aj za tejto situácie tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že pred odvolacím súdom vyvstala úplne nová okolnosť vzťahujúca sa ku skutkovému stavu, ktorá nastala až v priebehu odvolacieho konania a tou je úhrada celej pohľadávky vrátane úrokov z omeškania a trov exekúcie. Keďže predmetná skutočnosť nastala až po rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na § 366 C.s.p. označený ako „novoty v odvolacom konaní“ (medzi ktoré nie je možné podradiť zistenú skutočnosť) nemohol už k uvedenej skutočnosti odvolací súd prihliadnuť, nakoľko by rozhodoval s ohľadom na zmenu skutkového stavu, ktorá nastala po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Vzhľadom k tomu, že došlo k úhrade celej pohľadávky vrátane úrokov z omeškania je možné ustáliť, že ak by sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zaoberal práve zistením, či tento konkrétny dlžníkov právny úkon ukrátil uspokojenie veriteľovej pohľadávky, predpokladá sa, že by mohol prísť aj k inému právnemu záveru. Na základe uvedeného aj s poukazom na skutočnosť, že odvolací súd už na zmenu skutkového stavu, ku ktorej došlo po rozhodnutí súdu prvej inštancie prihliadnuť nemohol bolo potrebné v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 písm. c) C.s.p.). 24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalovaný v 1. rade bol v odvolacom konaní úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 25. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).