Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/12/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312220248 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312220248.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej, v právnej veci žalobkyne: Y. F., I.. XX.XX.XXXX, Z. Na Z. XX, Z., zastúpenej: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, so sídlom Miletičova 5B, Bratislava proti žalovanému: Domov seniorov Archa, IČO: 30 779 278, so sídlom Rozvodná 25, Bratislava, zastúpenom: JUDr. Jela Mikušková, advokátka, IČO: 17 329 221, so sídlom Bzovícka 24, Bratislava o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11.4.2018, č.k. 9CPr/7/2012-260, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%, z r u š u j e . V zostávajúcej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď doručená žalobkyni listom žalovaného zo dňa 31.10.2012 je neplatná. Zároveň priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4, 5, § 64 ods. 1 písm. a), § 64 ods. 3 písm. c) a § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že výpoveď daná žalobkyni ako zamestnankyni žalovaným ako zamestnávateľom podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodov, pre ktoré by s ňou zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, formálne neobstojí, čo sa týka skutkového vymedzenia jednotlivých dôvodov výpovede. Konštatoval, že dôvody sú všeobecné, netýkajú sa jednak kompetencií žalobkyne - riešenie práce nadčas externou firmou, čiže jej žalovaný formálne vytýka niečo, čo pri svojom pracovnom postavení a vzhľadom na svoju pozíciu hlavnej sestry nemohla riešiť interne inak ako stanovením práce nadčas (z hľadiska svojho postavenia v zariadení žalovaného nemala kompetenciu angažovať externú opatrovateľskú firmu, táto právomoc prináležala iba riaditeľke ako štatutárnemu zástupcovi), pričom rozdielne odmeňovanie pracovníkov žalovaného ako dôvod výpovede nebolo vôbec preukázané. Poukázal na to, že obidva tieto dôvody sú neurčité aj vzhľadom ku skutočnosti, že v ich špecifikácii absentuje uvedenie lehoty, stanovenie obdobia s uvedením konkrétneho času, kedy sa žalovaný o dôvodoch výpovede dozvedel, aj preto, aby aj súd mohol následne vyhodnotiť splnenie 2 - mesačnej lehoty, odkedy sa zamestnávateľ dozvedel o porušení povinnosti, v rámci ktorej mohol dať žalovanej výpoveď. Vo vzťahu k sťažnostiam, týkajúcich sa zdravotného stavu obyvateliek žalovaného sa týkajú obdobia, kedy žalobkyňa bola práceneschopná a fyzicky sa nenachádzala na pracovisku z dôvodu operačného zákroku vopred ohláseného u riaditeľky žalovaného, z toho dôvodu nemožno žalobkyňu postihovať za časť obdobia, kedy už objektívne nemohla situáciu týchto dvoch chorých klientiek zásadne pozitívne zmeniť, pani N. naopak v čase jej prítomnosti na pracovisku v dňoch 22. - 26.10.2012 v čase záchvatu (odpadnutia) privolala rýchlu zdravotnú pomoc, teda odbornú pomoc preukázateľne poskytla jej zabezpečením. Konštatoval, že na žalobkyňu neboli okrem dvoch sťažností, ktoré sú obsahom výpovede, predtým žiadne sťažnosti alebo upozornenia ani zo strany riaditeľky zariadenia, ani zo strany obyvateľov zariadenia a ich príbuzných, nikdy predtým nebola na nedostatky vo svojej práci písomne upozornená, žalovaný nepreukázal ani ústne upozornenia na nedostatky v práci. Uviedol, že dobu porušovania povinností je potrebné zdôrazniť vzhľadom na práceneschopnosť žalobkyne v rozhodnom období v súvislosti s dvoma sťažnosťami klientiek, s čím úzko súvisí miera zavinenia žalovanej, ktorá bola vzhľadom na jej absenciu na pracovisku takmer vylúčená. Vyvodil, že okrem toho, že prejavu vôle žalovaného možno vytknúť nezrozumiteľnosť a neurčitosť, absentuje skutkové vymedzenie dôvodu výpovede; žalovaný nepreukázal, že si splnil povinnosť uvedenú v ustanovení § 63 ods. 5 Zákonníka práce, že v prípade, ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu, ktorá skutočnosť bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť danej výpovede. V danej veci rozhodol rozsudkom o základe nároku a stanovil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatná s tým, že o ďalších mzdových nárokoch žalobkyne bude rozhodovať po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku v ďalšom konaní. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a trovy konania priznal žalobkyni ako úspešnej strane sporu podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., pričom o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. že f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozhodnutia odvolacím súdom postupoval prekvapivo, keď vykonal vyhodnotenie totožných dôkazov úplne opačne ako v prvom rozsudku, ktorým žalobu zamietol, pričom žiadne nové dokazovanie nevykonal. Za výraznú rozdielnosť považoval skutočnosť, že prvoinštančný súd označil žalobkyňu ako manažérku opatrovateľsko - ošetrovateľskej činnosti, ktorá v podstate nebola zodpovedná za nič a opomenul skutočnosť, že žalobkyňa bola aj hlavnou sestrou, pričom rozsah jej pracovných povinností sú presne popísané v dokladoch založených v spise (opis pracovnej činnosti, pracovná náplň). Uviedol, že žalobkyňa si svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených dokumentov neplnila, keď nerešpektovala pravidelné mesačné upozornenia a príkazy riaditeľky na systematické znižovanie nadčasov, bola zodpovedná za hrubé zanedbanie starostlivosti o pitný režim a ošetrovanie S. M., za závažné porušenie pracovných povinností vo vzťahu k výkonu práce zdravotných sestier a úroveň ošetrovateľskej činnosti pri obyvateľke W. N.. Podľa jeho názoru, súd svojim vyjadrením, že veľká časť zanedbania pracovných povinností žalobkyne spadá do obdobia, kedy bola práceneschopná, v podstate potvrdil, že žalobkyňa sa porušenia pracovných povinností dopustila. Poukázal na to, že v laxnom správaní žalobkyne, hlavne v opomenutí plnenia pracovných povinností je potrebné vidieť porušenie pracovných povinností, a to hrubým spôsobom, pričom všetky uvedené skutočnosti boli v spore preukázané. Konštatoval, že o skutočnostiach porušenia pracovných povinností žalobkyne sa dozvedel zo sťažností príbuzných pani N. F. M., teda najneskôr v dňoch 22.10.2012 a 26.10.2012, ktoré boli neoddeliteľnou prílohou výpovede, t.j. nemôže byť sporné, odkedy začala plynúť 2-mesačná lehota na danie výpovede. Poukázal na to, že z výpovede jednoznačne vyplýva, že sa jednalo o obzvlášť hrubé porušenie pracovných povinností žalobkyne vyplývajúcich jej z pracovnej zmluvy, pracovnej náplne a opise pracovných činností zamestnanca vo verejnej službe, ako manažérky opatrovateľsko-ošetrovateľskej starostlivosti a hlavnej sestry, za ktoré porušenie by so žalobkyňou mohol zamestnávateľ skončiť pracovný pomer okamžite, pričom ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce bolo konkretizované jednoznačne a nespochybniteľne. Za celkom nesprávny a v rozpore so zákonom považoval názor súdu prvej inštancie, že nesplnenie povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 5 Zákonníka práce bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť výpovede, nakoľko uvedené tvrdenie nemá oporu v zákone. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. 4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, danej listom zo dňa 29.10.2012, doručenej dňa 31.10.2012 a náhrady mzdy vo výške 955,40 eur. Výpoveď zo strany žalovaného ako zamestnávateľa bola daná podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu porušenia základných pracovných povinností vyplývajúcich zo zákona č. 448/2008 Z.z. a povinností vyplývajúcich zo Zákonníka práce, zákona o starostlivosti o zdravie ľudí a z pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, najmä v bodoch, na základe ktorých mala žalobkyňa zodpovedať, organizovať, riadiť a kontrolovať prácu zdravotných sestier, zodpovedať za organizáciu a úroveň ošetrovateľskej starostlivosti, ktorou sa zabezpečuje komplexné uspokojovanie potrieb obyvateľov zariadenia žalovaného, podieľať sa na harmonizácii života obyvateľov zariadenia žalovaného a sledovať spokojnosť tak ich samotných ako aj rodinných príslušníkov, v plnom rozsahu zodpovedať za činnosti, ktoré zabezpečujú jej podriadení s konštatovaním, že výkon jej práce sa neriadi zásadou profesionality a humanity. Skutkové odôvodnenie výpovede bolo zhrnuté do štyroch bodov. V prvom bode bolo uvedené, že napriek mesačným upozorneniam dochádzalo zo strany žalobkyne k nesystematickej riadiacej práci pri zadeľovaní pracovníčok do služieb, čím dochádzalo k vysokému čerpaniu a preplácaniu nadčasových hodín na opatrovateľsko - ošetrovateľskom úseku, na ktorú skutočnosť bola opakovane upozorňovaná ako aj na nízke čerpanie dovoleniek súvisiace s vytváraním nadčasovej práce. V druhom bode bolo konštatované, že na porade dňa 24.9.2012 sa zaoberali situáciou, ktorá vznikla na ošetrovateľsko - opatrovateľskom úseku, po tom, čo nadobudol platnosť zákon č. 62/2012 Z.z. o mzdových nárokoch zdravotných sestier, pôrodných asistentiek, pričom časť pracovníčok bola odmeňovaná podľa zákona č. 62/2012 Z.z. a časť podľa zákona č. 553/2003 Z.z., pričom bola žalobkyňa opakovane upozorňovaná na nerovnovážnu situáciu, ktorá spočívala v rovnakej pracovnej náplni pri rozdielnom odmeňovaní pracovníčok a keďže sa tak nestalo, bol žalovaný nutený pristúpiť k organizačnej zmene na uvedenom úseku. V treťom bode bolo uvedené, že dňa 22.10.2012 obdržal žalovaný sťažnosť od B.. R.. V. N., dcéry obyvateľky zariadenia žalovaného S. M., v ktorej popisuje hrubé zanedbanie starostlivosti o pitný režim a ošetrovanie dekubitu p. S. M. v podmienkach zariadenia, ktoré vyústilo do nutnosti jej hospitalizácie, kde bolo následne konštatované podstatné zhoršenie jej zdravotného stavu. V štvrtom bode bolo opísané, že žalovaný dňa 26.10.2012 obdržal sťažnosť od dcér p. W. N., kde žiadajú o vyvodenie dôsledku vážneho zanedbania zdravotnej starostlivosti ich matky, ktorá musela byť okamžite hospitalizovaná so život ohrozujúcou hyperglykémiou a začínajúcimi dekubitmi, ktoré po prijatí do zariadenia žalovaného dňa 3.9.2012 nemala a dňa 29.10.2012 na tretí deň po hospitalizácii v nemocnici N. zomrela. 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím (aj) ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. 11. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 12. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. 13. Podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. 14. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia. 15. Podľa § 64 ods. 3 písm. c) Zákonníka práce zákaz výpovede sa nevzťahuje na výpoveď danú zamestnancovi pre iné porušenie pracovnej disciplíny [§ 63 ods. 1 písm. e)], ak nejde o tehotnú zamestnankyňu alebo ak nejde o zamestnankyňu na materskej dovolenke alebo zamestnankyňu a zamestnanca na rodičovskej dovolenke. 16. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 17. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne skúmal splnenie formálnych predpokladov výpovede, skutkové vymedzenie dôvodu výpovede a následne pristúpil k vyhodnoteniu jednotlivých dôvodov výpovede z hľadiska ich dôvodnosti. Vo vzťahu k prvým dvom výpovedným dôvodom možno zhodne so záverom súdu prvej inštancie vyvodiť, že vo výpovedi absentuje časové hľadisko, z ktorého by bolo možné zistiť, kedy malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou, naviac, pri druhom výpovednom dôvode nie je vôbec zrejmé, v čom spočívalo porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, a to predovšetkým vzhľadom na organizačnú zmenu následne vykonanú zamestnávateľom (je potrebné konštatovať, že ani v priebehu sporu nedošlo k relevantnému vysvetleniu tohto dôvodu zo strany žalovaného). V danom prípade potom bolo možné vyvodiť nezrozumiteľnosť a neurčitosť výpovedného dôvodu z hľadiska jeho skutkového vymedzenia. Uvedené úzko súvisí s tým, že ani počas sporu nebolo jednoznačne definované akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu, resp. opomenutiu pracovných povinností žalobkyne (a ktorých), a to predovšetkým v súvislosti s nadčasmi zamestnancov a ich odmeňovaním. Na základe uvedeného potom nebolo možné vyvodiť opodstatnenosť výpovedných dôvodov ako hrubého porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, a to bez preukázania, že činnosti, opomenie ktorých vytýkal zamestnávateľ (využívanie služieb externej firmy, odmeňovanie zamestnancov) boli súčasťou pracovnej náplne žalobkyne. V súvislosti s ďalšími dvomi výpovednými dôvodmi možno konštatovať, že ani tieto nie sú z hľadiska vymedzenia skutkového dôvodu výpovede celkom určité, avšak súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal i s opodstatnenosťou týchto výpovedných dôvodov. Po vyhodnotení sledu udalostí pri starostlivosti o klientky zariadenia, a to aj v súvislosti s práceneschopnosťou žalobkyne súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v danom prípade nebolo nepochybne preukázané, že došlo k zanedbaniu povinností žalobkyne obzvlášť hrubým spôsobom, a to v súvislosti s jej zaradením ako manažérky opatrovateľsko-ošetrovateľskej starostlivosti (hlavná sestra). K zhoršeniu zdravotného stavu p. N. došlo 25.10.2012, t.j. tesne po tom, čo sa žalobkyňa vrátila po mesačnej práceneschopnosti do práce, t.j. nemožno jej v príčinnej súvislosti so zhoršením zdravotného stavu klientky zariadenia pričítať zanedbanie svojich povinností. Ani v prípade klientky p. M. nemožno voči žalobkyni dospieť k záveru o hrubom porušení jej pracovných povinností, a to aj vzhľadom na predchádzajúce ošetrenie klientky privolanou rýchlou zdravotnou pomocou dňa 11.9.2012, na ktorú v odôvodnení rozhodnutia poukázal súd prvej inštancie, rovnako aj na skutočnosť, že žalobkyňa bola v období od 25.9.2012 do 22.10.2012 práceneschopná a následne po štyroch dňoch opäť hospitalizovaná a práceneschopná. Uvedený záver súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj v intenciách skúmania osoby žalobkyne ako zamestnanca, jej funkcie a doterajší postoj k plneniu pracovných povinností. Ak teda súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobkyni je neplatná, rozhodol na základe správne zisteného skutkového stavu. 18. V súvislosti s námietkou odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci aplikovaním § 63 ods. 5 Zákonníka práce, sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nastala neplatnosť výpovede z dôvodu nesplnenia si povinnosti zamestnávateľa spočívajúce v oboznámení zamestnanca s dôvodom výpovede s možnosťou vyjadriť sa k nemu. Aplikácia uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy iba v prípade výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny, v danom prípade však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že išlo o prípad výpovede z dôvodov, pre ktoré by zamestnávateľ mohol so zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžite. Uvedené však nemá vplyv na vecnú správnosť prvoinštančného rozhodnutia. 19. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v určovacom výroku podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 20. Odvolací súd vo vzťahu k výroku o trovách konania konštatuje, že vzhľadom na spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zvolil medzitýmny rozsudok, nerozhodol správne o nároku na náhradu trov konania, keď aplikoval nesprávne ustanovenie § 262 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd rozhodne o trovách konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, čo však nie je daný prípad. Odvolací súd tak podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil výrok o náhrade trov konania (ako závislý výrok), keďže neexistovali dôvody na jeho vydanie. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).