Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/393/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313210370 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313210370.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: maltech Slovakia Prenájom pohyblivých pracovných plošín s.r.o., so sídlom Bratislava, Púchovská 14, IČO: 35 941 065, zastúpený: Advokátska kancelária Kucek & Partners, s.r.o., Mickiewiczova 9, Bratislava, IČO: 36 865 192, proti žalovanému: N. U., H.. XX.XX.XXXX, C. B. XXX, C., štátny občan SR, zastúpený: JUDr. Jana Ondrášiková, advokátka, Bernolákova 12, Levice, o zaplatenie 32.445,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. marca 2015 č.k. 44C 61/2014-223 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.445,47 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26.01.2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v rozsahu 100% titulom náhrady škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť počas jeho pracovného pomeru so žalobcom. 2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že v priebehu rokov 2011 a 2012 odobral žalovaný na čerpacích staniciach pohonné látky v objeme 50.274,22 eur a 54.873,50 eur, pričom cenu za pohonné látky uhrádzal prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu na plnenie jeho pracovných úloh spojených s funkciou šoféra pridelil žalobca. V zmysle knihy jázd vykonal žalovaný v roku 2011 pracovné cesty v dĺžke 61.457 km, priemerná spotreba prideleného vozidla bola 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, čo pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2011 vo výške 1,34 eur s DPH znamená, že na prejazdenie 61.457 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 29.930,29 eur. Žalovaný však podľa žaloby preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 20.343,93 eur viac. V roku 2012 vykonal žalovaný podľa knihy jázd pracovné cesty v dĺžke 62.499 km, priemerná spotreba vozidla prideleného žalovanému bola 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, čo pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2012 vo výške 1,441 eur s DPH znamená, že na prejazdenie 62.499 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 32.699,48 eur, keď však žalovaný preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 22.174,02 eur viac. 3. Uviedol, že pred začatím konania vo veci samej vzal žalobca späť žalobu v časti o zaplatenie 9.712,48 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26.01.2013 až do zaplatenia, a preto uznesením č.k. 44C 61/2014 - 148 zo dňa 08.10.2014 konanie v tejto časti zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 4. Poukázal na odpor žalovaného proti platobnému rozkazu vydanému vo veci, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť, pohľadávku žalobcu poprel čo do právneho základu a do výšky. U žalobcu pracoval ako vodič do 30.11.2012, pracovný pomer skončil dohodou. Zamestnávateľ nepristúpil k ukončeniu pracovného pomeru okamžite, nakoľko žiadne závažné porušenie pracovnej disciplíny z jeho strany pri rokovaní dňa 28.11.2012 nezistil. Podľa neho žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že mu vznikla škoda a že za ňu žalovaný zodpovedá. K vykazovaniu nižšej spotreby pristúpil na základe požiadavky nadriadeného, čo uviedol dňa 28.11.2012. V technickom preukaze vozidla nie je stanovená spotreba paliva, ktorú má stanoviť prevádzkovateľ vozidla, čo v danom prípade žalobca neurobil. Spotreba paliva podľa neho závisí od mnohých faktorov, ktoré sa vyskytnú pri prevádzkovaní vozidla (hmotnosť nákladu, terén, technika jazdy, státie pri zapnutom motore, atď.). Podľa žalovaného tankovaciu kartu mu zamestnávateľ odovzdal, no neprevzal hmotnú zodpovednosť za zverené hodnoty. V čase práceneschopnosti a dovoleniek tankovaciu kartu nechal v kancelárii na stole pre inú osobu. Na súkromné účely ju nepoužíval. Pokladničné bloky o nákupe pohonných hmôt pravidelne odovzdával zamestnávateľovi, ktorý nemal po celý čas žiadne námietky voči spotrebe pohonných látok. Mal za to, že pracovné povinnosti si plnil riadne a neporušil žiadnu právnu povinnosť - použitie prostriedkov pridelených na plnenie pracovných úloh na súkromné účely a ich zneužitie a prisvojenie. 5. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci právne ju posúdiac podľa ust. § 81 písm. e) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 178 ods. 1,2 ZP, § 179 ods. 1 ZP, § 186 ods. 1 až 3 ZP, § 187 ods. 1 ZP a § 191 ods. 1, 2 ZP, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že strany sporu uzatvorili 01.01.2007 pracovnú zmluvu č. 4/2006 na dobu neurčitú s nástupom žalovaného do práce od 01.01.2007, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Žalovaný bol ako zamestnanec prijatý žalobcom ako zamestnávateľom na druh práce šofér, technik. Miesto výkonu práce bolo určené v C. na S. XX, pričom zamestnávateľ si vyhradil právo umiestniť pracovníka v prípade potreby na výkon práce v iných prevádzkach zamestnávateľa, s čím pracovník vyslovil súhlas. Účastníci tohto pracovnoprávneho vzťahu sa dohodli, že hrubá mesačná mzda pracovníka je 20.000,-Sk brutto na mesiac. Podľa bodu 5. 1 pracovnej zmluvy pri výkone práce sa pracovník bol povinný riadiť pokynmi bezprostredného nadriadeného alebo konateľa. Podľa bodu 5. 4 pracovnej zmluvy pracovník bol povinný prácu vykonávať osobne, podľa svojich najlepších schopností a síl, dodržiavať pracovnú disciplínu a predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený. Podľa bodu 5. 12 pracovnej zmluvy pracovník zodpovedal zamestnávateľovi za škodu spôsobenú porušením povinností uvedených v pracovnej zmluve a bol uzrozumený s tým, že porušenie týchto povinností sa považuje za zvlášť hrubý spôsob porušenia povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. 6. Z popisu pracovného miesta k pracovnej zmluve č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007 súd prvej inštancie zistil, že medzi hlavné povinnosti žalovaného podľa bodu 1. 5 patrí vyúčtovanie používaných prostriedkov a vedenie príslušnej evidencie - PHM, tachograf, servis, udržiavanie technického stavu zvereného vozidla - dodržiavanie servisných intervalov, kontrola technického stavu. 7. Z dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 28.11.2012 zistil, že sa dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2012 s tým, že zamestnanec nežiada od zamestnávateľa, aby boli v dohode uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru a zamestnávateľ uhradí zamestnancovi finančné nároky zamestnanca (mzdu, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, iné mzdové nároky), na ktoré mu vznikol nárok, v najbližšom výplatnom termíne. 8. Z osvedčenia o evidencii č. K. XXXXXX mal za preukázané, že nákladné vozidlo - ťahač návesu Z. XXS N. Y., bolo prvýkrát evidované dňa 19.6.2009. V časti emisie a spotreba je uvedené, že spotrebu paliva stanoví prevádzkovateľ vozidla. Podľa odovzdávacieho protokolu č. XXXXXXXXXXX žalovaný prevzal predmetné nákladné vozidlo dňa 10.6.2011. 9. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí služobného motorového vozidla zo dňa 23.11.2012 súd prvej inštancie zistil, že na predmetnom nákladnom motorovom vozidle bol stav tachometra k tomuto dňu 213.218 km. 10. Poukázal na výsledky telematického zariadenia na vozidle ŠPZ C. XXXVX vystaveného MAN TRUCK & BUS Slovakia s.r.o. dňa 28.12.2012, podľa ktorých na predmetnom nákladnom motorovom vozidle bola namontovaná od 21.11.2012 do 30.11.2012 telematika od výrobcu MAN za účelom vyhodnotenia hospodárnosti jazdy. Podľa výsledkov z telematiky bola priemerná spotreba v sledovanom období 41,3 l/ 100 km. Priemerná spotreba za dobu, odkedy vozidlo vyšlo z výrobnej linky do 30.11.2012, bola 34,3 litra na 100 km. 11. Vychádzal zo zápisnice z rokovania - náhrada škody, skončenie pracovného pomeru z 28.11.2012, programom ktorého bola škoda spôsobená žalobcovi žalovaným a skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru zamestnávateľa uvedenú škodu zistenú kontrolou účtovných dokladov za kalendárny rok 2011 vo výške 20.825 eur spôsobil žalovaný úmyselným konaním, keď prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu na plnenie pracovných úloh poskytol zamestnávateľ a ktorú používal výlučne žalovaný, odoberal pohonné látky, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale zrejme na súkromné účely. So skutkovým stavom týkajúcim sa výraznej nadspotreby pohonných látok a so špecifikáciou oboznámil zamestnávateľ zamestnanca prostredníctvom právneho zástupcu. Podľa zápisnice žalovaný skutkovému stavu porozumel. Pochopil dôvody, pre ktoré považuje zamestnávateľ konanie zamestnanca za závažné porušenie pracovnej disciplíny. K výraznej nadspotrebe pohonných látok uviedol, že si je nadspotreby vedomý a z toho dôvodu uvádzal nižšiu spotrebu ako v skutočnosti bola. Zároveň uviedol, že o nadspotrebe zamestnávateľa žiadnym spôsobom neinformoval. Nevykonal opatrenia, aby ďalšiu nadspotrebu zamedzil. Po prerokovaní škody požiadal zamestnanec o skončenie pracovného pomeru dohodou bez udania dôvodu. 12. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že výzvou doručenou žalovanému 22.01.2013 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie 41.799,93 eur do troch dní od doručenia výzvy. Uviedol, že žalobca považuje konanie žalovaného, ktorým spôsobil zamestnávateľovi škodu, za úmyselné konanie, keď prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu na plnenie pracovných úloh zveril, odobral pohonné látky, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale zrejme na súkromné účely. Za porušenie povinnosti žalovaného označil žalobca porušenie povinnosti ustanovenej s § 81 písm. e) ZP - hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré zamestnancovi zveril zamestnávateľ. Kontrolou účtovných dokladov, ktorú vykonal, bolo podľa žalobcu zistené, že za rok 2011 a 2012 došlo zo strany žalovaného ku konaniu, ktorým žalobcovi spôsobil škodu, ktorá po čiastočnom späťvzatí predstavuje sumu 32 445,47 eur. Uvedenú škodu mal podľa žalobcu žalovaný spôsobiť úmyselným konaním, kedy prostredníctvom tankovacej karty, ktorá mu bola poskytnutá žalobcom na plnenie pracovných úloh, odobral pohonné hmoty, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale na súkromné účely. Žalovaný v priebehu roku 2011 odobral na čerpacích staniciach pohonné látky v objeme za 50.274,22 eur a 54.873,50 eur, pričom cenu za pohonné látky uhrádzal prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu na plnenie jeho pracovných úloh spojených s funkciou šoféra pridelil žalobca. V zmysle knihy jázd vykonal žalovaný v roku 2011 pracovné cesty v dĺžke 61.457 km, priemerná spotreba vozidla prideleného žalovanému bola 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, čo pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2011 vo výške 1,34 eur s DPH znamená, že na prejazdenie 61.457 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 29.930,29 eur, keď však žalovaný preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 20.343,93 eur viac. V zmysle knihy jázd vykonal žalovaný v roku 2012 pracovné cesty v dĺžke 62.499 km, priemerná spotreba jemu prideleného vozidla bola 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, čo pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2012 vo výške 1,441 eur s DPH znamená, že na prejazdenie 62.499 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 32.699,48 eur, keď však žalovaný preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 22.174,02 eur viac. Podľa žalobcu žalovaný bol oboznámený s údajom o spotrebe predmetného vozidla ešte pred používaním vozidla, a to ústne priamo prostredníctvom konateľa žalobcu K.. Podľa žalobcu je nepravdepodobné, aby žalovaný ako skúsený profesionálny vodič s dlhoročnými skúsenosťami s nákladnými motorovými vozidlami obdobného typu nemal reálnu predstavu o približnej priemernej spotrebe predmetného ťahača. Podľa žalobcu sú splnené všetky podmienky zodpovednosti za vzniknutú škodu u žalovaného, a to: 1/ Existencia pracovného pomeru medzi stranami sporu, 2/ Porušenie povinnosti žalovaným - použitie prostriedkov pridelených na plnenie pracovných úloh na súkromné účely, zneužitie pridelených pracovných prostriedkov 3/ Vznik škody -vo výške uhradenej ceny za pohonné látky zníženej o DPH, ktoré neboli použité na pracovné povinnosti, respektíve pracovné cesty 4/ Zavinenie žalovaného je dané pomyselným konaním žalovaného v jeho prospech - prisvojením si veci - peňažných prostriedkov patriacich žalobcovi 5/ Príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody podľa žalobcu spočíva v tom, že žalovaný použil pridelené pracovné prostriedky v rozpore s právnymi predpismi a tým mu spôsobil škodu v podobe majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch 6/ Ku škode došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. 13. Podľa žalobcu zo skutočnosti, že so žalovaným z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny neskončil okamžite pracovný pomer, nemožno vyvodzovať záver, že sa žalovaný tohto závažného porušenia pracovnej disciplíny nedopustil. Pri rokovaní so žalovaným o nároku žalobcu na náhradu škody dňa 28.11.2012 podľa žalobcu sám žalovaný prejavil vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou. Ukončenie pracovného pomeru so žalovaným bolo v záujme žalobcu, avšak uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru automaticky neznamená, že dôvod na okamžité skončenie neexistoval. Právne významná je podľa žalobcu len skutočnosť, či bola týmto zavineným konaním zamestnanca zamestnávateľovi spôsobená škoda pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Z predmetného rokovania podľa žalobcu tiež vyplýva, že žalovaný sa opakovaného porušovania svojich povinností (používania prostriedkov pridelených na plnenie pracovných úloh nie na pracovné účely) počas svojho pracovného pomeru so žalobcom v rokoch 2011 a 2012 dopustil úmyselne, keď tvrdil, že o vzniknutej škode vo forme výraznej nadspotreby pohonných hmôt mal vedomosť, no zamestnávateľa o nej neinformoval, navyše, že nadspotreba pokračovala a jej existenciu pred zamestnávateľom zatajoval tým, že uvádzal spotrebu nižšiu, než v skutočnosti bola. Podľa žalobcu zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu vyplýva okrem iných dôkazov zo záznamu jázd vozidla nákladnej dopravy za rok 2011, zmluvy o poskytnutí služobného motorového vozidla s protokolom, ktorá preukazuje stav tachometra k 23.11.2012, z účtovných dokladov preukazujúcich odčerpanie finančných prostriedkov z tankovacej karty za rok 2011 a 2012. Podľa žalobcu je priemerná spotreba vozidla preukázaná z výsledkov telematického zariadenia na vozidle, podľa ktorého bola priemerná spotreba v sledovanom období 41,3 l/ 100 km. Priemerná spotreba za dobu, odkedy vozidlo vyšlo z výrobnej linky do 30.11.2012 bola 34,3 litra na 100 km. V prípade, ak by mali byť tvrdenia žalovaného, že tankovaciu kartu využíval len na pracovné a nie na iné účely, pravdivé, potom by priemerná spotreba vozidla za rok 2011 musela predstavovať hodnotu 73,23 litrov na 100 kilometrov a priemerná spotreba vozidla za rok 2012 hodnotu 73,17 litrov na 100 kilometrov. Podľa žalobcu je vysoko nepravdepodobné až nereálne, aby si tieto skutočnosti skúsený vodič z povolania nevšimol a nezaregistroval. Z uvedených skutočností mal žalobca za preukázané, že žalovaný svojim konaním spočívajúcim v nadmernom čerpaní pohonných hmôt na príslušnú tankovaciu kartu spôsobil škodu v žalovanej výške. Podľa žalobcu i z výpovede žalovaného vyplynulo, že si dlhodobo a úmyselne neplnil svoje zásadné pracovné povinnosti, a to povinnosť sledovať dennú spotrebu pohonných hmôt, pred každou jazdou vozidlo prehliadnuť, po ukončení jazdy s vozidlom uzamknúť jeho nádrž a podobne. Keďže však sám žalovaný uviedol, že si plnil povinnosť zapisovať stav najazdených kilometrov ku dňu každého čerpania pohonných hmôt, potom si musel byť nadspotreby vedomý a túto spôsoboval úmyselne. Jeho obranu, že spotreba vozidla závisí od faktorov ako poveternostné podmienky, či je vozidlo plne naložené, či jazdí v teréne, či stálo v kolóne, mal žalobca za irelevantnú, nakoľko priemerná spotreba takéhoto typu vozidla sa vždy určuje s prihliadnutím na druh a účel vozidla - v tomto prípade pre nákladné vozidlo v určenej priemernej spotrebe vozidla sú uvedené okolnosti spravidla zohľadňované. Priemerná spotreba pohonných hmôt predmetného vozidla v roku 2013 bola výrazne nižšia, než keď vozidlo používal žalovaný, a to v mesiaci marec - 37,53 l/100 km, apríl 43,34 l/100 km, máj- 35,38 l/100 km, september 41,14 l/100 km, november - 42,84 l/100 km. 14. Z výsluchu konateľa žalobcu P.. S. K. súd prvej inštancie zistil, že predmetné motorové vozidlo ŠPZ C. XXX N., na ktorom jazdil žalovaný, mali od roku 2011. Kúpili ho ako nové a na tomto vozidle jazdil žalovaný a v čase jeho neprítomnosti (dovolenky a PN) na ňom jazdili jeho kolegovia alebo šofér, ktorého zamestnávajú na dohodu na 2-3 týždne v čase dovoleniek. Toto vozidlo malo spotrebu podľa vyjadrenia výrobcu a materskej firmy v Rakúsku 44 litrov na 100 kilometrov plus - mínus 10 % podľa naloženia, ročného obdobia a štýlu jazdy vodiča. S touto spotrebou oboznámil žalovaného na začiatku ústne. Podľa konateľa každý vodič si vedie evidenciu v knižke, do ktorej píše denne ubehnuté kilometre a raz mesačne odovzdáva túto knižku a tankovacie bloky, na ktorých rukou hore napíše, pri koľkých kilometroch sa tankovalo. Za rok 2011 založil do spisu knižku, ktorú vypĺňal žalovaný, za rok 2012 ju nemajú k dispozícii, pravdepodobne ju žalovaný neodovzdal. Kniha aj s blokmi sa odovzdáva jedenkrát do mesiaca externej účtovnej firme, kedy sa to nesleduje, pretože až pri ročnej uzávierke od januára do marca sa dávajú údaje dokopy, koľko bolo natankované a koľko bolo najazdených kilometrov. Účtovníčke uviedol, akú má spotrebu auto, na ktorom jazdil žalovaný, a ona ho upozornila, že je výrazná nadspotreba pohonných hmôt oproti deklarovanej spotrebe. Zhruba od marca 2012 začal auto viac sledovať, pýtal sa žalovaného na prípadné technické závady na aute, tieto žalovaný neudával. Auto nechali skontrolovať v servise, nebola zistená závada. Ku koncu roka 2012 zistili, že údaje, ktoré vykazuje žalovaný o najazdených kilometroch, nezodpovedajú vykázaným pohonným hmotám. Žalovaný mu nesignalizoval nadspotrebu. Údaje z digitálneho tachografu sú čas, kedy auto ide, čas kedy stojí a najazdené kilometre. Z motorového vozidla, na ktorom jazdil žalovaný, tieto údaje nesťahovali. Z tachografu sa archivujú údaje 1 rok a bolo podľa neho chybou, že tieto údaje nestiahli. Žalovaný disponoval tankovaciu kartu označenou MALTECH 2, ktorú prevzal oproti podpisu. Z každej karty do firmy chodia dvakrát do mesiaca výpisy tankovaní od prevádzkovateľa palivových kariet, ktorý sa kompletizuje s blokmi, ktoré predložili vodiči s rukou písaným údajom stavu kilometrov, pri ktorých tankovali. Takto skompletizovaný doklad slúži ako daňový doklad. Žiadny vnútropodnikový predpis neupravuje používanie tankovacích kariet. Zaužívaná prax je taká, že túto kartu nosí vodič pri sebe a disponuje s ňou len on, s tým, že počas dovolenky alebo PN vodič kartu a kľúče nechá vo firme alebo odovzdá osobe, ktorá bude s vozidlom jazdiť. Vozidlo bolo odstavené po pracovnej dobe v stráženom areáli žalobcu a je vylúčené jeho použitie bez povolenia konateľa. 15. Z výpovede žalovaného mal preukázané, že u žalobcu pracoval od roku 2007 ako vodič - technik, z toho posledné dva roky pred skončením pracovného pomeru na predmetnom vozidle ťahač MAN. Po celý čas trvania pracovného pomeru podľa neho zo strany konateľa žalobcu neboli vyslovené žiadne námietky voči jeho schopnostiam ako vodiča, spôsobu jazdy a vôbec plnenia si pracovných povinností. Podľa neho existuje veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú spotrebu pohonných hmôt na vozidle a nie je to len matematický prepočet, ktorý urobil žalobca na základe odjazdených kilometrov, spotreby zistenej na predmetnom vozidle po skončení pracovného pomeru a porovnaním blokov. Poukázal na to, že podľa osvedčenia o evidencii vozidla je povinnosťou prevádzkovateľa vozidla stanoviť jeho spotrebu, čo žalobca nikdy neurobil. Žalovaný bol držiteľom karty vodiča, ktorú dával do tachografu v predmetnom vozidle, kde sa zaznamenávali všetky údaje, a to počet najazdených kilometrov a spôsob jazdy a tieto údaje si žalobca bol povinný ukladať do databázy. Táto povinnosť podľa žalovaného vyplýva článku 10 bod 5 nariadenia ES č. 561/2006 a záverečných ustanovení článku 26 kapitola VI, ktoré menia a dopĺňajú nariadenie (EHS) č. 3824/85. Keďže to žalobca nerobil, nevie preukázať, že nejazdil pre žalobcu len 8 a pol hodiny denne, čo je zapísané v knihe jázd, ale podstatne viac. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal konanie, ktorým by mal spôsobiť škodu (krádež a pod.). Škodu nespôsobil, tankovaciu kartu mal pri sebe v dokladoch s tým, že počas dovolenky v zmysle praxe vo firme ju nechal v kancelárii na stole alebo v dielni. Žiadna evidencia o kartách sa neviedla. Keď natankoval, na blok napísal stav kilometrov pri natankovaní a v kancelárii v zásuvke bol papier, kde bolo uvedené číslo auta a meno vodiča, kam pripínal tieto bloky. Na jednom papieri boli bloky vždy len od jedného auta. Okrem toho viedol evidenciu „záznam o prevádzke vozidla " - hrubý zošit, ktorý sa nachádzal v aute a kam každý deň zaznamenával dátum, trasu a stav kilometrov pri začiatku a na konci dňa. Nevie, kde sa nachádza zošit za rok 2012, keď dostal výpoveď, ostal v aute. Vozidlo malo digitálny tachograf, čo vedel konateľ žalobcu od začiatku. Sú tam údaje o jazde, o rýchlosti, kedy auto stálo, kedy mal odpočinok a ubehnuté kilometre. Žalobca údaje z tachografu nesťahoval, hoci je to potrebné kvôli inšpektorátu práce, či dodržiavajú prestávky. Pokiaľ ide o spotrebu, každý vodič jazdí inak. Žalovaný nemal dôvod šetriť naftu, lebo sa musel ponáhľať, aby stavebné stroje boli včas rozvezené po stavbách. Jazdil v ťažkých terénoch, kde aj zapadol a na konci roka uviedol spotrebu asi 60 litrov. Vtedy mu povedal konateľ alebo p. S., že takúto spotrebu nemôže uvádzať, ale má udávať spotrebu 44 litrov. Nikto z firmy mu nepovedal, že sa rieši nadspotreba. Podľa neho je záhadou, že po namontovaní merača spotreby sa auto na druhý deň ráno pokazilo a privolaný technik na ceste povedal, že je v nádrži soľ alebo cukor. Žalovaný nádrž nezamykal, aj keď mal takú povinnosť, lebo auto bolo v stráženom areáli a v zime sa mu stalo, že ju potom nemohol odomknúť. Ako vodič z povolania na nákladných vozidlách jazdí od osemnástich rokov, na ťahači MAN pracoval len u žalobcu. O nadspotrebe žalobcu neinformoval z dôvodu, že na ťahači jazdil prvýkrát a myslel si, že má spotrebu 60 litrov. Namietal, že vo výpočtoch žalobcu nie sú ani zohľadnené zostatky v nádrži, ktorá má objem 400 litrov. 16. Vychádzal i z výsluchu svedka B. S.- dispečera žalobcu, ktorý žalovaného ako vodiča pozná od januára 2007. Ako dispečer je v dennom kontakte s vodičmi, ktorým zadeľuje prácu - rozvoz plošín, zabezpečuje na základe ich požiadaviek servis áut. Má dvoch vodičov, jeden jazdí na ťahači a druhý na kratšom aute. S predmetným ťahačom od jeho zakúpenia jazdil výhradne žalovaný, t.j. od prevzatia v predajni, keď sám žalovaný bol po auto aj s konateľom. Na ťahači musela byť podľa svedka stanovená spotreba, nakoľko u žalobcu s ťahačom nemali skúsenosti. Požiadali kolegov z Rakúska, ktorí dodali spotrebu ťahača maximálne do 45 litrov na 100 kilometrov. Každý vodič vedie knihu jázd, kam každý deň zaznamenáva odjazdené kilometre a načerpané pohonné hmoty v litroch. Každý vodič má dve tankovacie karty - jednu na auto, ktorým jazdí, a jednu na pracovné stroje, ktoré vozí. Vnútorný predpis na používanie tankovacích kariet nemajú, ku kartám nemal okrem vodiča nikto iný prístup, počas dovolenky vodiča sa karta odovzdala vodičovi, ktorý jazdil namiesto neho. Cez Vianoce nejazdil nikto, práceneschopnosť u žalovaného ani nepamätá. Spotreba sa nezisťovala a robilo sa to tak, že každý vodič si pricvakával bloky s tankovania na papier s číslom auta a vždy po mesiaci dispečer tieto papiere s blokmi dodával účtovníčke. Účtovníčka kontrolovala bloky s faktúrami z OMV, ktoré chodili na každú kartu dvakrát do mesiaca. O nadspotrebe sa dozvedel od konateľa K., ktorému to signalizovala účtovníčka začiatkom roka 2012. Konateľ ho poveril, aby prekontroloval rok 2011 a sedelo to presne tak, ako to spočítala účtovníčka. Nadspotreba bola enormná, preto volal do servisu MAN, kde odporučili monitorovacie zariadenie, ktoré kontroluje motor a vodiča. V októbri 2012 bolo monitorovacie zariadenie namontované, aby vylúčili chybu motora. Do servisu išiel s ťahačom sám žalovaný, hneď po namontovaní sa mu auto pokazilo, takže s ním nejazdil ani pol dňa. V servise zistili, že niečo bolo nasypané v nádrži -cukor alebo soľ. Nádrž sa musela demontovať a vyčistiť. Po tejto oprave už žalovaný na ťahači nejazdil. Jazdil na ňom druhý vodič a chlapci z dielne, aby sa zistilo, či sa mení spotreba v závislosti s technikou jazdy. Technik zo servisu uviedol, že palubný počítač na ťahači zaznamenáva spotrebu ťahača od úplného začiatku prevádzky po celú dobu. Podľa merania to nebolo ani 40 litrov na 100 kilometrov. O spotrebe ťahača bol žalovaný informovaný konateľom K. v prítomnosti svedka. 17. Súd prvej inštancie konštatoval, že všeobecná zodpovednosť podľa ust. § 179 ods. 1 ZP sa uplatní v prípadoch, keď nebudú naplnené osobitné predpoklady stanovené špeciálnymi skutkovými podstatami zodpovednosti za škodu. Pre všetky druhy zodpovednosti spoločne platí, že ide o subjektívnu zodpovednosť, preto nevyhnutnou podmienkou ich vzniku je zamestnancovo zavinenie, ktoré je v prípade súdneho sporu povinný preukázať zamestnávateľ ako poškodený (s výnimkou zodpovednosti za schodok a za stratu zverených vecí). Pri všeobecnej zodpovednosti podľa ZP zodpovedá zamestnanec za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. 18. V prejedávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu pracovnoprávneho pomeru medzi stranami sporu uzavretého na dobu neurčitú, keď pracovný pomer žalovaného u žalobcu trval od 01.01.2007 do 28.11.2012. Mal za to, že k porušeniu povinnosti žalovaným prišlo pri plnení jeho pracovných povinností ako vodiča pri čerpaní pohonných hmôt a ich vykazovaní (prostredníctvom blokov z tankovania s uvedením stavu tachografu pri každom jednom čerpaní pohonných hmôt), teda ide o všeobecnú zodpovednosť žalovaného v súvislosti s plnením jeho pracovných povinností stanovených v bode 1.5. pracovnej zmluvy č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007. 19. Vyhodnotil, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení je žalobca povinný v celom rozsahu preukázať svoj nárok splnením všetkých štyroch predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, a to : 1/ - porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, 2/ - vznik škody, 3/ - príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím) žalovaného, porušením jeho povinností na jednej strane a vznikom škody na strane druhej, 4/ - zavinenie žalovaného 20. Ohľadom porušenia pracovných povinností žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že k založeniu zodpovednosti zamestnanca za škodu je potrebné, aby jeho konanie vykazovalo znaky protiprávneho úkonu t.j. porušenie právnej povinnosti, ktoré možno charakterizovať ako rozpor ľudského chovania s objektívnym právom. Môže spočívať buď v aktívnom konaní alebo v opomenutí, pokiaľ existovala povinnosť určitým spôsobom konať. Porušenie právnych povinností zamestnanca je určitým excesom - vybočením z inak riadneho plnenia jeho pracovných úloh, no tento exces sám osebe nespôsobuje vylúčenie prípadnej pracovnoprávnej zodpovednosti. Na strane zamestnanca protiprávnosť spočíva predovšetkým v porušení povinnosti pracovnoprávneho charakteru, ktoré sú zamestnancovi stanovené nielen právnymi predpismi, ale pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou aj pokynmi vedúcich zamestnancov oprávnených stanoviť a ukladať podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich a dávať záväzné pokyny. Konkretizáciu pracovnoprávnych povinností zamestnanca uvádza ZP. 21. Pripomenul, že žalobca vidí porušenie pracovných povinností žalovaným v tom, že napriek povinnosti ustanovenej v § 81 písm. e) ZP - hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré zamestnancovi zveril zamestnávateľ, žalovaný sa opakovaného porušovania svojich povinností (používania prostriedkov pridelených na plnenie pracovných úloh nie na pracovné účely) počas svojho pracovného pomeru so žalobcom v rokoch 2011 a 2012 dopustil úmyselne, keď tvrdil, že o vzniknutej škode vo forme výraznej nadspotreby pohonných hmôt mal vedomosť, no zamestnávateľa o nej neinformoval, navyše, že nadspotreba pokračovala a jej existenciu pred zamestnávateľom zatajoval tým, že uvádzal spotrebu nižšiu, než v skutočnosti bola. 22. Súd prvej inštancie preto skúmal pracovnú náplň žalovaného, ktorá vyplýva z popisu pracovného miesta k pracovnej zmluve č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007, podľa ktorej medzi hlavné povinnosti žalovaného ako vodiča patrilo podľa bodu 1. 5 vyúčtovanie používaných prostriedkov a vedenie príslušnej evidencie - PHM, tachograf, servis. Vzhľadom na žalobcom predložené listinné dôkazy (kniha jázd, protokol o stave tachografu na žalovaným používanom vozidle ku dňu skončenia pracovného pomeru, bloky o načerpaných pohonných hmotách s údajom o stave kilometrov pri jednotlivých čerpaniach, výsledok telematického merania spotreby od začiatku prevádzky vozidla) mal za to, že žalovaný túto povinnosť preukázateľne porušil. 23. Ako ďalší predpoklad zodpovednosti žalovaného skúmal príčinnú súvislosť medzi konaním (opomenutím) žalovaného, t.j. porušením jeho povinností na jednej strane a vznikom škody na strane druhej. 24. Uviedol, že príčinná súvislosť predstavuje základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorý spája protiprávny úkon ako príčinu na jednej strane so vznikom škody ako následkom na strane druhej. Príčinná súvislosť rozhoduje o tom, či tu je vôbec základ zodpovednosti a aký je konečný rozsah. V každom konkrétnom prípade je nutné skúmať, či medzi skutočnosťami, ktoré môžu predstavovať predchádzajúcu príčinu vzniku škody, možno identifikovať aj protiprávny úkon. I keď zavinené porušenie pracovných povinností zamestnancov nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, musí byť príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Príčinná súvislosť je daná, pokiaľ ak by nebolo konkrétneho konania, ku škode by nedošlo. Nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou bezpečne preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. 25. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal existenciu predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu. Za nespornú mal skutočnosť, že žalovaný prevzal a používal tankovaciu kartu, keď z výpovedí konateľa žalobcu, žalovaného a svedka S. zistil, že každý vodič disponoval so svojou kartou, ktorú nosil pri sebe. Mal za nepochybné, že čerpania pohonných hmôt evidovaných na žalovaným prevzatú a používanú kartu vykonával žalovaný, ktorý nikdy nehlásil jej odcudzenie. Čerpaním pohonných hmôt práve prostredníctvom tankovacej karty prevzatej a používanej žalovaným došlo ku škode na majetku žalobcu, ktorá predstavuje rozdiel medzi odjazdenými kilometrami (vyplývajúcimi z knihy jázd za rok 2011 a stavu tachografu predmetného motorového vozidla k 23.11.2012) a preukázateľne odobratým množstvom pohonných hmôt prostredníctvom žalovaným používanej tankovacej karty vzhľadom na žalobcom preukázanú priemernú spotrebu predmetného motorového vozidla. 26. K vzniku škody súd prvej inštancie uviedol, že jej vznik je predpokladom zodpovednosti za škodu. Škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočnou škodou je zmenšenie majetku poškodeného. Predstavuje majetkové hodnoty potrebné k uvedeniu do predchádzajúceho stavu. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania vzniku škody a jej výšky je na poškodenom. 27. Vyhodnotil, že výšku vzniknutej škody ako hodnoty, o ktorú sa zmenšil majetok žalobcu, tento preukázal predloženými dôkazmi, a to - kniha jázd za rok 2011, podľa ktorej za rok 2011 odjazdil žalovaný na predmetnom motorovom vozidle pracovné cesty v dĺžke 61.457 km, priemerná spotreba vozidla prideleného žalovanému je 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov (preukázaná telematickým meraním prostredníctvom MAN TRUCK & BUS Slovakia s.r.o. dňa 28. 12. 2012, podľa ktorého bola priemerná spotreba v sledovanom období 41,3 l/ 100 km, priemerná spotreba za dobu, odkedy vozidlo vyšlo z výrobnej linky do 30. 11. 2012 bola 34,3 litra na 100 km), z čoho pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2011 vo výške 1,34 eur s DPH vyplýva, že na prejazdenie 61.457 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 29.930,29 eur, pričom však žalovaný preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 20.343,93 eur viac. Za rok 2012 vykonal žalovaný pracovné cesty v dĺžke 62.499 km (podľa stavu tachografu na predmetnom vozidle ku dňu 23. 11. 2012 - 213.218 km), priemerná spotreba vozidla prideleného žalovanému je 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, z čoho pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2012 vo výške 1,441Eur s DPH vyplýva, že na prejazdenie 62.499 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 32.699,48 eur, pričom však žalovaný preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 22.174,02 eur viac. 28. Súd prvej inštancie považoval za preukázanú skutočnosť, že žalobca informoval žalovaného o priemernej spotrebe používaného motorového vozidla - ťahača na základe výpovedí konateľa žalobcu a svedka S. s tým, že mal za to, že táto skutočnosť vyplýva aj z údaju, ktorý žalovaný uviedol pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 10.12.2014, keď po predložení listiny - rok 2011 o najazdených kilometroch, litroch nafty a spotrebe 43,6 litra na 100 kilometrov potvrdil, že to napísal on sám. Z uvedeného vyvodil, že žalobca si uplatnil v konaní škodu vo výške uhradenej ceny za pohonné hmoty zníženú o DPH, ktoré preukázateľne neboli použité na pracovné povinnosti, resp. na pracovné cesty. 29. Ohľadom zavinenia súd prvej inštancie uviedol, že ide o subjektívny predpoklad zodpovednosti za škodu chápaný ako psychický vzťah škodcu k vlastnému protiprávnemu konaniu i ku škode, ktorá je jeho výsledkom. Pozostáva zo zložky rozumovej a zložky vôľovej. Teória rozlišuje medzi dvoma formami zavinenia - úmyselným a zavinením z nedbanlivosti. Zavinenie a jeho forma spravidla vyplynú z konkrétnych okolností daného prípadu. Zavinenie vyjadruje, či táto osoba chcela skutočne konať tak ako konala, či chcela, aby jej počínanie malo určité účinky, či si aspoň bola alebo mohla byť vedomá týchto následkov. Forma zavinenia je pri všeobecnej zodpovednosti kľúčovou pre určenie rozsahu náhrady škody. Nedbanlivostná forma zavinenia je zvýhodnená limitáciou náhrady škody. Pri úmyselnom zavinení škody ochrana zamestnanca v podobe limitácie výšky náhrady odpadá a navyše je od neho zamestnávateľ oprávnený požadovať aj náhradu uniknutého zisku. S poukazom na súčasné porušenie povinnosti zo strany zamestnávateľa môže zamestnanec aj pri vlastnom zavinenom protiprávnom konaní dosiahnuť pomerné zníženie rozsahu svojej zodpovednosti, musí však ísť o také konanie alebo opomenutie poškodeného, ktoré je vo vzťahu príčinnej súvislosti so vznikom škody. V prípadoch, kedy škodca spôsobil škodu úmyselne, ak poškodený spoluzavinil z nedbanlivosti, bude spravidla nedbanlivosť poškodeného v pomere k úmyselnému zavineniu škodcu tak nepatrná, že vylúči použitie ustanovení o pomernom obmedzení zodpovednosti. 30. Podľa súdu prvej inštancie zavinenie žalovaného vo forme úmyslu vyplýva z jeho postoja vyjadreného dňa 28.11.2012 pri prerokovaní náhrady škody a skončení pracovného pomeru, keď uviedol, že si je vedomý výraznej nadspotreby pohonných látok a z toho dôvodu uvádzal nižšiu spotrebu ako v skutočnosti bola. Zároveň uviedol, že o nadspotrebe zamestnávateľa žiadnym spôsobom neinformoval. Nevykonal opatrenia, aby ďalšiu nadspotrebu zamedzil. Po prerokovaní škody požiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou bez udania dôvodu. 31. Súd prvej inštancie mal za to, že hoci aj žalobca porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z právnych predpisov sťahovať a archivovať údaje z tachografu, toto porušenie vo svojej podstate nemalo príčinnú súvislosť s porušením, ktorého sa dopustil žalovaný. Vzhľadom na žalobcom preukázanú formu zavinenia podľa súdu prvej inštancie neprichádza do úvahy limitácia náhrady škody v zmysle cit. ust. § 186 ods. 2 ZP. 32. Uzavrel tak, že žalobca všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu preukázal, preto žalovanému uložil povinnosť náhrady škody tak, ako si ju žalobca uplatnil po čiastočnom späťvzatí vo výške 32.445,47 eur istiny i s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26.01.2013 do zaplatenia podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keďže žalovaný na výzvu žalobcu na náhradu škody zo dňa 19.12.2012, ktorú prevzal 22.01.2013, žalovanú sumu do troch dní od doručenia výzvy nezaplatil, čím sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. 33. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%. 34. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku označil za nesúladné s ust. § 157 ods. 2 OSP. Mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko sa dopustil omylu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, pretože nezisťoval rozhodné skutočnosti potrebné pre právne posúdene veci, ktorými bol podľa neho povinný zaoberať sa ex offo. V konaní mal za preukázané, že bol so žalobcom v pracovnom pomere, počas trvania ktorého žalobca zakúpil motorové vozidlo ťahač zn. MAN TGS 18.44 LLS-U, keď z osvedčenia k tomuto vozidlu vyplýva povinnosť prevádzkovateľa vozidla stanoviť spotrebu paliva. Uviedol, že predtým jazdil na vozidle iného typu a inej kategórie, na techniku jazdy nebol zaškolený, neabsolvoval žiaden kurz hospodárnosti jazdy. Nebol preukázateľne oboznámený so spotrebou paliva. Z predložených tankovacích blokov je podľa neho preukázané, že tankoval len počas pracovnej doby a zakaždým naraz dotankoval do nádrže palivo v objeme priemerne 240 litrov. Nákup pohonných hmôt uhrádzal výlučne tankovacou kartou. Žalobcovi odovzdal všetky tankovacie bloky s uvedením stavu tachometra, viedol denne knihu jázd. Vozidlo si vždy prevzal na začiatku pracovnej doby a po jej skončení ho v stráženom areáli žalobcu odstavil. Nemohol ho používať mimo pracovnej doby. Počas jeho dovoleniek tankovacou kartou disponovali iné soby. Mal svoju zaužívanú techniku jazdy, od počiatku jazdil v rôznych terénoch a v rôznych poveternostných podmienkach, na cestách rôznych kategórií a s vysokou záťažou. V ťahači si kúril motorom. V tomto smere vytkol súdu prvej inštancie procesné pochybenie spočívajúce v tom, že ho nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 OSP o povinnosti predložiť dôkazy do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Spotrebu vykazoval vyše 60 l/100 km. Častokrát na príkaz nadriadeného odjazdil dlhšiu cestu, než ktorá bola vykázaná v knihe jázd. Na príkaz nadriadeného manipuloval i s tachografickým zariadením v záujme rýchleho rozvozu nákladu. Stav na tachografickom zariadení teda nezodpovedá skutočnosti, pričom údaje z tachografu žalobca ani neukladal vo svojej databáze. S namontovaným telematickým zariadením jazdil len jeden deň, následne s ním jazdili viacerí vodiči. Meranie na ňom nemožno podľa neho považovať za znalecký posudok, keď spotreba látok nebola testovaná za jeho účasti a za rovnakých podmienok jazdenia, keď v priebehu testovania sa vozidlo dokonca pokazilo. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa priklonil výlučne len k argumentácii žalobcu a jeho obranu nevyhodnotil. Namietal, že výpoveď svedka S. nie je objektívna vzhľadom na jeho dlhoročný zamestnanecký vzťah so žalobcom. Podľa neho svedok klamal, keď uviedol, že počul, ako ho konateľ žalobcu informuje o spotrebe paliva. Informácia o spotrebe paliva nevyplýva zo žiadneho listinného dôkazu, nevyplýva ani zo zápisnice o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.11.2012 a ani z textu žaloby, podľa ktorej pre určenie priemernej spotreby žalobca vychádzal z údajov uvedených v technickom preukaze, pričom podľa výsledkov telematického zariadenia bola spotreba paliva nižšia. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa s uvedenými rozpormi v rámci vykonaného dokazovania v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Namietal tiež, že súd prvej inštancie nedostatočne právne argumentoval v tom, v čom konkrétne došlo k porušeniu ktorých pracovných povinností žalovaným. Pokiaľ ide o vyvodenie úmyselného konania, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vyvodil z obsahu zápisnice o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.11.2012, uviedol, že z odôvodnenia rozsudku v tejto časti nevyplýva, prečo nedošlo k aplikácii limitácie náhrady škody podľa ust. § 186 ods. 2 ZP, veta prvá, keď podľa tejto zápisnice nedošlo k prerokovaniu škody v žalovanej výške. Obsah zápisnice tiež nezodpovedá skutočnému obsahu jeho tvrdenia na danom rokovaní, ktorý dokument bol vyhotovený až dodatočne, k jeho podpísaniu došlo bez jeho prečítania. Text dokumentu je podľa neho formulovaný nezrozumiteľne. Poukázal na ust. § 15 ZP o spôsobe výkladu prejavu vôle účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Dal do pozornosti, že žalobca počas súdneho konania tvrdil, že žalovaný zrejme použil natankované pohonné hmoty na súkromné účely, na základe ktorého tvrdenia nemožno ustáliť preukázanie spôsobenia škody úmyselným konaním, keď spotreba pohonných látok nad určený limit sama o sebe nárok na náhradu škody nezakladá. Žalobcom tvrdené konanie mu nebolo nikdy dokázané. Finančné prostriedky na tankovacej karte nepoužil pre súkromné účely a netankoval mimo nádrž prideleného ťahača. Namietal preukázanie rozsahu škody žalobcom, keď súd prvej inštancie nedôvodne mal túto preukázanú výučne na základe tvrdení žalobcu podľa knihy jázd za rok 2011, na základe jeho tvrdení o priemernej spotrebe paliva, keď i podľa telematického zariadenia bola priemerná spotreba paliva nižšia. Rovnako nesprávne podľa neho súd prvej inštancie určil rozsah škody za rok 2012. Určený rozsah škody tak nie je v súlade s ust. § 186 ods. 1 ZP, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, ktorú žalobca nevykázal ani v roku 2013. Poukázal na povinnosť zamestnávateľa preukázať zamestnancovi úmyselné zavinené protiprávne konanie, keď v danom prípad mu nebola podľa jeho názoru preukázaná ani nedbanlivosť. Mal za to, že v predmetnom konaní bolo povinnosťou súdu prvej inštancie ex offo skúmať existenciu spoluzavinenia žalobcu ako zamestnávateľa v dôsledku zanedbania jeho povinností ohľadom určenia prevádzkovej spotreby vozidla, keď súd prvej inštancie túto dokazovaním zistenú skutočnosť opomenul vyhodnotiť. Zároveň sa dovolal premlčania žalobou uplatneného nároku na náhradu škody za obdobie od 01.01.2011 do 12.06.2011. Taktiež namietal správnosť výroku súdu prvej inštancie ohľadom náhrady trov konania, keď ním nebolo zohľadnené, že žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 9.712,48 eur, v ktorej časti bola žaloba podľa jeho názoru podaná bezdôvodne. 35. Žalobca vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.05.2015 žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť stotožniac sa s jeho právnymi závermi a odôvodnením. Pokiaľ ide o neposkytnutie poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 OSP poukázal na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 18.2.2014, v rámci ktorého k tomuto poučeniu súdu došlo. K vykonanému dokazovaniu ohľadom telematického zariadenia uviedol, že navrhol vypočutie zástupcu spoločnosti vykonávajúcej telemaické meranie spotreby na predmetnom ťahači, na ktorom dokazovaní právna zástupkyňa žalovaného výslovne netrvala. Práve z dôvodu vedenia vozidla rôznymi vodičmi počas testu spotreby je výsledok merania podľa neho objektívny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku mal za dostatočné a zrozumiteľné, zodpovedajúce ust. § 157 ods. 2 OSP. Vedomosť žalovaného o priemernej spotrebe ťahača podľa neho potvrdzuje aj listinný dôkaz predložený na pojednávaní konanom dňa 10.12.2014, a to bloky za pohonné hmoty. Namietal tvrdenie žalovaného, že ho na uvádzanie nižšej spotreby navádzal nadriadený, keď náklady na pohonné hmoty vozidiel tvoria podstatnú časť jeho nákladov. Táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu zápisnice zo dňa 28.11.2012 podpísanej žalovaným. V tomto smere poukázal na nedostatky a rozpornosť v tvrdeniach žalovaného. Vedomosť žalovaného o spotrebe vozidla je logická i z evidencie spotreby vozidla napísanej rukou žalovaného na prednej strane knihy jázd za rok 2011. Podľa neho žalovaný musel mať reálnu predstavu o približnej spotrebe ťahača MAN, keď jeho spotreba prevyšovala výrazne i spotrebu, ktorú považoval on za priemernú (60 l/ 100 km). Uvedené skutočnosti mal za preukázané výpoveďou konateľa K., výpoveďou svedka S., knihou jázd za rok 2011, pokladničnými blokmi, zápisnicou z rokovania zo dňa 28.11.2012 a skúsenosťou žalovaného s vedením nákladných motorových vozidiel. Poukázal na zápisnicu z rokovania o náhrade škody zo dňa 28.11.2012, v ktorej žalovaný uznal protiprávnosť svojho konania, ktorým spôsobil žalobcovi úmyselne škodu, uznal porušenie svojich pracovných povinností a nesplnenie prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 178 ods. 1, 2 ZP. V zápisnici žalovaný podpisom potvrdil, že o vzniknutej škode vo forme výraznej nadspotreby mal vedomosť, zamestnávateľa o nej neinformoval, pokračoval v nej, jej zistenie pred zamestnávateľom zatajoval, resp. zastieral tým, že uvádzal spotrebu nižšiu. Je preto podľa neho zrejmé, že pohonné hmoty nečerpal na pracovné účely. Mal za to, že ku škode došlo výlučne len v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného a nie v dôsledku porušenia jeho povinností ako zamestnávateľa. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania nároku žalovaným uviedol, že škoda za rok 2011 bola zistená až kontrolou účtovných dokladov v rámci spracovania ročnej účtovnej uzávierky spracovanej v mesiacoch január až marec 2012. 36. Ďalšie písomné odvolacie námietky strany sporu nepodali. 37. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 38. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné. 39. Po preskúmaní predloženého spisu a napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým vyhodnotil žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej úmyselným konaním žalovaného v rámci plnenia pracovných úloh v plnom rozsahu za dôvodný, nie je správne a je založené na nesprávnom, resp. nedostatočnom vyhodnotení vykonaného dokazovania a na nesprávnom právnom posúdení veci, s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je aj nedostatočne odôvodnené. 40. K tomuto záveru odvolací súd dospel po tom, čo sa oboznámil s predmetom sporu, ktorým je žalobcom ako zamestnávateľom uplatnený nárok na náhradu škody proti žalovanému ako zamestnancovi z dôvodu tvrdeného úmyselného porušenia pracovných povinností žalovaným, keď žalobca tvrdil, že žalovaný porušil pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 01.01.2007 tým, že v rokoch 2011 a 2012 úmyselne vykazoval žalobcovi nižšiu spotrebu paliva ťahača MAN ako bola spotreba skutočná, keď vzhľadom na počet odjazdených km a načerpaných pohonných hmôt je podľa neho zrejmé, že palivo čerpal a minul na iné ako pracovné účely, resp. že palivo čerpal do inej nádrže. Výšku uplatnenej škody potom vypočítal z počtu najazdených km žalovaným za rozhodné obdobie v spojení s priemernou spotrebou paliva na predmetnom motorovom vozidle stanovenou telematickým zariadením a s cenou paliva, keď súd prvej inštancie priznal žalobcovi jej náhradu v nekrátenej výške (ust. § 186 ods. 1, 2 ZP), pretože na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil konanie žalovaného ako úmyselné konanie v rozpore s pracovnými povinnosťami vychádzajúc z obsahu žalovaným podpísanej zápisnice z rokovania o náhrade škode zo dňa 28.11.2012. Zároveň vyhodnotil, že zanedbanie povinností žalobcu ako zamestnávateľa spočívajúce v nearchivovaní tachografického záznamu z rozhodného obdobia nezakladá jeho spoluzavinenie na vzniku škody, ako aj že splnenie povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa stanoviť priemernú spotrebu vozidla mal za preukázanú ústnou formou na základe výsluchu konateľa žalobcu a dispečera žalobcu- svedka S.. 41. Podľa § 132 OSP ako procesnej normy platnej a účinnej v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. S uvedeným ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 42. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (6MCdo 1/2010). 43. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku bol súd povinný uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 44. S citovaným ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 220 ods. 2 CSP 45. Z uvedeného vyplýva, že základným atribútom odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia je právne posúdenie veci a presvedčivosť odôvodnenia. 46. Po preskúmavaní odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie riadil, keď vyhodnotil, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný svojím konaním porušil pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy a tým došlo k naplneniu prvého zákonného predpokladu vzniku jeho zodpovednosti za tvrdenú škodu, pretože len uviedol, že skúmal jeho pracovnú náplň podľa popisu pracovného miesta, keď z predložených dôkazov žalobcom podľa neho vyplýva, že povinnosť danú ustanovením § 81 písm. e/ ZP žalovaný porušil. 47. Pokiaľ ide o splnenie zákonného predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za tvrdenú škodu, a to o samotný vznik škody a príčinnú súvislosť, súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal existenciu predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu. Za nespornú mal skutočnosť, že žalovaný prevzal a používal tankovaciu kartu, keď z výpovedí konateľa žalobcu, žalovaného a svedka S. zistil, že každý vodič disponoval so svojou kartou, ktorú nosil pri sebe. Mal za nepochybné, že čerpania pohonných hmôt evidovaných na žalovaným prevzatú a používanú kartu vykonával žalovaný, ktorý nikdy nehlásil jej odcudzenie. Čerpaním pohonných hmôt práve prostredníctvom tankovacej karty prevzatej a používanej žalovaným došlo podľa súdu prvej inštancie ku škode na majetku žalobcu, ktorá predstavuje rozdiel medzi odjazdenými kilometrami (vyplývajúcimi z knihy jázd za rok 2011 a stavu tachografu predmetného motorového vozidla k 23.11.2012) a preukázateľne odobratým množstvom pohonných hmôt prostredníctvom žalovaným používanej tankovacej karty vzhľadom na žalobcom preukázanú priemernú spotrebu predmetného motorového vozidla. Nevyhodnotil pritom dokazovaním zistenú skutočnosť, že počas dovoleniek žalovaný tankovaciu kartu odovzdával v priestoroch žalobcu na dispozíciu inou osobou. 48. Vo vzťahu k časti odôvodnenia napadnutého rozsudku pokiaľ ide o výšku škody sa odvolací súd priklonil k odvolacej námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnym posúdením unesenia dôkazného bremena žalobcom v tomto smere a nehodnotil, či žalobca výšku škody podľa neho spôsobenej žalovaným preukázal, keď súd prvej inštancie vychádzal len z výpočtu žalobcu o tejto výške a nevyhodnotil unesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadom skutočnej škody, ktorá sa podľa ust. § 186 ods. 1 ZP uhrádza. 49. Takto nedostatočne zistený rozsah skutočnej škody potom súd prvej inštancie uložil žalovanému nahradiť žalobcovi v plnej výške majúc za to, že zavinenie žalovaného je zavinením vo forme úmyslu a rozsah náhrady škody neobmedzil v zmysle ust. § 186 ods. 2 ZP predpokladajúceho zavinenie vo forme nedbanlivosti. Úmyselné porušenie pracovných povinností žalovaným mal za preukázané obsahom zápisnice o prerokovaní náhrady škody zo dňa 28.11.2012 medzi stranami sporu. Obsahom rokovania strán sporu dňa 28.11.2012 však bola len žalobcom tvrdená škoda výlučne za rok 2011. Žalovaný ako zamestnanec po prerokovaní náhrady škody svojím podpisom na zápisnici potvrdil, že kontrolou účtovných dokladov došlo podľa zamestnávateľa k zisteniu, že v priebehu uplynulého roka, t.j. roka 2011, došlo zo strany žalovaného ku konaniu, ktorým spôsobil žalobcovi škodu, z ktorého znenia je jednoznačné, že podpisom potvrdil skutočnosť, že škoda bola jeho osobou spôsobená podľa tvrdenia žalobcu. Ďalej podpisom potvrdil, že podľa názoru žalobcu zodpovedá za škodu žalovaný, a to tým, že pohonné látky použil zrejme na svoje súkromné účely. Ďalej žalovaný podpísal, že žalobcom odprezentovanému skutkovému stavu porozumel a pochopil dôvody, pre ktoré toto jeho konanie podľa svojej mienky žalobca považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tiež podpisom vyjadril, že si je vedomý nadspotreby a že uvádzal spotrebu nižšiu, ako v skutočnosti bola, zamestnávateľa o nej neinformoval a nezabezpečil zníženie spotreby pohonných hmôt. 50. V sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých svojich tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. 51. Vychádzajúc z uvedeného bolo povinnosťou žalobcu v konaní preukázať úmysel žalobcu pracovnú disciplínu porušiť a škodu žalobcovi spôsobiť, keď i zo znenia zápisnice z prerokovania náhrady škody zo dňa 28.11.2012 vyplýva, že i podľa žalobcu bola nafta žalovaným len zrejme použitá na iné ako pracovné účely. Úmysel žalovaného spôsobiť žalobcovi škodu z relevantnej zápisnice nevyplýva. Ak žalovaný podpisom potvrdil, že uvádzal spotrebu nižšiu, ako bola spotreba skutočná, súd prvej inštancie nevyhodnotil vykonaným dokazovaním (výsluchom žalovaného) zistenú skutočnosť, že žalovaný takto postupoval na základe pokynu svojho nadriadeného a nie v úmysle žalobcu ako zamestnávateľa poškodiť. 52. V neposlednom rade súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku opomenul uviesť svoje právne úvahy vedúce ho k právnemu záveru, že hoci aj žalobca porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z právnych predpisov sťahovať a archivovať údaje z tachografu, toto porušenie vo svojej podstate nemalo podľa neho príčinnú súvislosť s porušením, ktorého sa dopustil žalovaný. 53. Pokiaľ ide o žalovaným v rámci odvolania vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku na náhradu škody za obdobie od 01.01.2011 do 12.06.2011 odvolací súd uvádza, že premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Námietku premlčania povinný subjekt môže, ale nemusí uplatniť. Námietka premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú bol účastník občianskeho súdneho konania realizovaného v zmysle OSP povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 OSP najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým sa dokazovanie končilo, keď zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo v čase prvoinštančného konania i procesného nevyplývalo, že by žalovaný musel námietku premlčania uplatniť v určitom štádiu konania. Z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 OZ) za absencie procesného obmedzenia, dokedy ju možno uplatniť, vyplývalo, že ju mohol povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Časové obmedzenie možnosti vznesenia námietky premlčania zaviedlo až ust. § 154 CSP v spojení s ust. § 149 CSP, keď hmotnoprávne námietky patria medzi prostriedky procesnej obrany a tieto je možné uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, s tým, že námietka premlčania patrí medzi hmotnoprávne námietky, nakoľko spôsobuje oslabenie práva protistrany (§ 152 CSP). Vyššie uvedený právny názor, podľa ktorého námietku premlčania bolo možné vzniesť v ktoromkoľvek štádiu občianskeho súdneho konania realizovaného podľa OSP, vyplýva z toho, že námietky premlčania sa netýkala koncentračná zásada vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a OSP, pretože skutočnosťou alebo dôkazom v zmysle § 120 ods. 4 OSP a § 205a OSP nebola námietka premlčania práva uplatnená žalovaným (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 14/2008 zo dňa 19. mája 2009). Žalovaný podal odvolanie dňa 01.04.2015 za účinnosti OSP, kedy lehota na vznesenie námietky premlčania nebola žiadnym právnym ustanovením hmotnoprávnej ani procesnej povahy obmedzená, čo už samo o sebe spôsobuje nutnosť zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie za účelom posúdenia dôvodnosti takto vznesenej námietky čiastočného premlčania žalobou uplatneného nároku na náhradu škody, pretože vyhodnotením dôvodnosti alebo nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovaného nároku odvolacím súdom by odvolací súd neprípustným spôsobom nahrádzal argumenty súdu prvej inštancie bez možnosti realizácie riadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu, čím by došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania a k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. 54. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (ust. § 391 ods. 2 CSP), keď opodstatnenosť odvolacej námietky ohľadom neposkytnutia poučenia zo stany súdu prvej inštancie podľa ust. § 120 ods. 4 OSP vzhľadom na iné dôvody zrušenia napadnutého rozsudku nepovažoval za potrebné vyhodnocovať. V rámci ďalšieho konania bude súd prvej inštancie povinný presvedčivým a preskúmateľným spôsobom uviesť, porušenia akej konkrétnej povinnosti vyplývajúcej mu z pracovnej zmluvy sa mal žalovaný dopustiť a na základe akých konkrétnych právnych úvah a akým vyhodnotením vykonaného dokazovania v tomto smere dospel k záveru o naplnení tohto zákonného predpokladu pre vznik jeho zodpovednosti za žalovanú škodu, opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie pokiaľ ide o posúdenie preukázania úmyselného porušenia pracovných povinností zo strany žalovaného, vyhodnotiť unesenia dôkazného bremena žalobcom pokiaľ ide preukázanie relevantnej doby, kedy mal žalovaný škodu žalobcovi spôsobovať vzhľadom na obsah záznamu z prejednania náhrady škody zo dňa 28.11.2012 (kedy došlo k prejednaniu škody len za rok 2011) a tým i ohľadom výšky škody, ktorej náhradu od žalovaného žiada, vyhodnotiť opätovne vykonané dokazovanie pokiaľ ide o splnenie povinnosti žalobcu ako prevádzkovateľa ťahača MAN stanoviť jeho priemernú spotrebu, keď vykonané dokazovanie bude potrebné vyhodnotiť zákonným spôsobom, t.j. každý dôkaz jednotlivo, ale taktiež všetky vo vzájomným súvislostiach. Odôvodnenie nového rozhodnutia bude musieť byť presvedčivé a súd prvej inštancie v ňom bude povinný náležitým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom vysvetliť, na základe akých konkrétnych právnych úvah dospel k záveru o neexistencii spoluzavinenia žalobcu na tvrdenej škode nearchivovaním tachografického záznamu (§ 391 ods. 3 CSP). 55. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 3 CSP), keď v rámci rozhodnutia o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania bude povinný zohľadniť čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom. 56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).