Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/240/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313210370 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1313210370.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: maltech Pracovné plošiny s.r.o., so sídlom Bratislava, Rybničná 34/E, IČO: 35 941 065, zastúpený: Advokátska kancelária Kucek & Partners, s.r.o., AK v Bratislave, Námestie Martina Benku 26, IČO: 36 865 192, proti žalovanému: N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., B. XXX, štátny občan SR, zastúpený: JUDr. Jana Ondrášiková, advokátka, AK Bernolákova 12, Levice, o zaplatenie 32.445,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. marca 2019 č. k. 44C 61/2014-353 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . V napadnutej časti o nároku žalovaného voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100% rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 715,79 eur istiny, vo zvyšku žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému náhrady škody vo výške 42.157,95 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26.01.2013 do zaplatenia zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď už predtým dňom 13.11.214 právoplatným uznesením č. k. 44C 61/2014-148 zo dňa 08.10.2014 konanie v časti o zaplatenie 9.712,48 eur s príslušenstvom zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tvrdením, že žalovaný mu mal škodu spôsobiť v zmysle ustanovenia § 179 ods.1 Zákonníka práce (ďalej len ZP) s poukazom na ustanovenia § 81 písm. e) a § 186 ods. 1 ZP tým, že v priebehu rokov 2011 a 2012 odobral na čerpacích staniciach pohonné látky v objeme 50.274,22 eur a 54.873,50 eur, pričom cenu za pohonné látky uhrádzal prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu pridelil na plnenie jeho pracovných úloh spojených s funkciou šoféra. V zmysle knihy jázd vykonal žalovaný v roku 2011 pracovné cesty v dĺžke 61.457 km, priemerná spotreba vozidla prideleného žalovanému je 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, čo pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2011 vo výške 1,34 eur s DPH podľa žalobcu znamená, že na prejazdenie 61.457 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 29.930,29 eur. Tvrdil, že žalovaný však preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 20.343,93 eur viac. V zmysle knihy jázd vykonal žalovaný v roku 2012 pracovné cesty v dĺžke 62.499 km, priemerná spotreba vozidla prideleného žalovanému je 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, čo pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2012 vo výške 1,441eur s DPH podľa žalobcu znamená, že na prejazdenie 62.499 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 32.699,48 eur, keď však žalovaný preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 22.174,02 eur viac. Žalobca v žalobe uviedol, že pre určenie priemernej spotreby vozidla vychádzal z údajov uvedených v technickom preukaze vozidla, pričom však podľa výsledkov telematického zariadenia namontovaného na predmetnom vozidle bola priemerná spotreba v sledovanom období 41,3 litra na 100 kilometrov, to znamená nižšia ako je zapísaná v technickom preukaze vozidla. Na dôkaz svojich tvrdení žalobca predložil: pracovnú zmluvu žalovaného č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007, popis pracovného miesta k pracovnej zmluve zo dňa 01.01.2007, dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.11.2012, záznamy jázd vozidla, výsledky z telematického zariadenia na vozidle ŠPZ C.-XXX N. zo dňa 28.12.2012, zápisnicu z rokovania - náhrada škody, skončenie pracovného pomeru zo dňa 28.11.2012, účtovné doklady preukazujúce odčerpanie finančných prostriedkov z tankovacej karty za rok 2011 a 2012, priemerné ceny pohonných látok v SR v roku 2011 a 2012 podľa štatistického úradu Slovenskej republiky, žiadal vypočuť svedka B. S.. 3. Uviedol, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu, nakoľko pohľadávku žalobcu neuznáva čo do právneho základu ani čo do výšky. U žalobcu pracoval ako N. do 30.11.2012, pracovný pomer skončil dohodou. Zamestnávateľ nepristúpil k ukončeniu pracovného pomeru okamžite, nakoľko podľa neho žiadne závažné porušenie pracovnej disciplíny z jeho strany pri rokovaní dňa 28.11.2012 nezistil. Tvrdil, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že mu vznikla škoda a že za ňu zodpovedá. Uviedol, že k vykazovaniu nižšej spotreby pristúpil na základe požiadavky nadriadeného, čo uviedol dňa 28.11.2012. V technickom preukaze vozidla nie je stanovená spotreba paliva, ktorú má stanoviť prevádzkovateľ vozidla, čo v danom prípade žalobca neurobil. Spotreba paliva závisí podľa neho od mnohých faktorov, ktoré sa vyskytnú pri prevádzkovaní vozidla (hmotnosť nákladu, terén, technika jazdy, státie pri zapnutom motore atď.). Tankovaciu kartu mu zamestnávateľ odovzdal, no neprevzal hmotnú zodpovednosť za zverené hodnoty. V čase práceneschopnosti a dovoleniek tankovaciu kartu nechal v kancelárii na stole pre inú osobu, ktorá jazdila namiesto neho. Na súkromné účely ju nepoužíval. Pokladničné bloky o nákupe pohonných hmôt pravidelne odovzdával zamestnávateľovi. Zamestnávateľ nemal po celý čas žiadne námietky voči spotrebe pohonných látok. Mal za to, že pracovné povinnosti si plnil riadne a neporušil žiadnu právnu povinnosť, nakoľko nepoužil prostriedky pridelené na plnenie pracovných úloh na súkromné účely a nezneužil ich a neprisvojil. 4. Rozsudkom č. k. 44 C 61/2014 -223 zo dňa 11.03.2015 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 32.445,47 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26.01.2013 do zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 4Co 393/2015 - 274 zo dňa 28.02.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď podľa jeho intencií úmysel žalovaného spôsobiť žalobcovi škodu zo zápisnice z prerokovania náhrady škody zo dňa 28.11.2012 nevyplýva. Podľa odvolacieho súdu ak žalovaný podpisom potvrdil, že uvádzal spotrebu nižšiu, ako bola spotreba skutočná, súd prvej inštancie nevyhodnotil vykonaným dokazovaním (výsluchom žalovaného) zistenú skutočnosť, že žalovaný takto postupoval na základe pokynu svojho nadriadeného a nie v úmysle žalobcu ako zamestnávateľa poškodiť. Podľa odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalobcu v konaní preukázať úmysel žalobcu pracovnú disciplínu porušiť a škodu žalobcovi spôsobiť. Čerpaním pohonných hmôt práve prostredníctvom tankovacej karty prevzatej a používanej žalovaným došlo podľa súdu prvej inštancie ku škode na majetku žalobcu, ktorý predstavuje rozdiel medzi odjazdenými kilometrami k 23.11.2012 (vyplývajúcimi z knihy jázd za rok 2011 a stavu tachografu predmetného motorového vozidla) a preukázateľne odobratým množstvom pohonných hmôt prostredníctvom žalovaným používanej tankovacej karty vzhľadom na žalobcom preukázanú priemernú spotrebu predmetného motorového vozidla. Odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol, že nevyhodnotil dokazovaním zistenú skutočnosť, že počas dovoleniek žalovaný tankovaciu kartu odovzdával v priestoroch žalobcu na dispozíciu inou osobou. Súd prvej inštancie nevyhodnotil unesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadne skutočnej škody, ktorá sa podľa § 186 ods. 1 ZP uhrádza. Pokiaľ ide o námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v rámci odvolania, tejto sa netýkala koncentračná zásada, nakoľko žalovaný podal odvolanie dňa 01.04.2015 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) platného do 30.06.2016, kedy lehota na vznesenie námietky premlčania nebola žiadnym právnym ustanovením hmotnoprávnej ani procesnej povahy obmedzená. Odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie povinnosť presvedčivým a preskúmateľným spôsobom uviesť porušenia akej konkrétnej povinnosti vyplývajúcej žalovanému z pracovnej zmluvy sa mal žalovaný dopustiť, vyhodnotiť unesenie dôkazného bremena žalobcom pokiaľ ide o preukázanie relevantnej doby, kedy mal žalovaný škodu žalobcovi spôsobovať vzhľadom na obsah záznamu z prejednania náhrady škody zo dňa 28.11.2012 (kedy došlo k prejednaniu škody len za rok 2011) a tým i ohľadom výšky škody, ktorej náhradu od žalovaného žiada, vyhodnotiť opätovne vykonané dokazovanie pokiaľ ide o splnenie povinnosti žalobcu ako prevádzkovateľa ťahača stanoviť jeho priemernú spotrebu. 6. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie zopakoval, že v rámci odvolania žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú špecifikoval v podaní zo dňa 14.09.2018 tak, že namieta premlčanie za obdobie od 01.01.2011 do 12.06.2011. Podľa listín predložených žalobcom mal žalovaný za rok 2011 spôsobiť žalobcovi škodu vo výške 17.025,18 eur, čo podľa počtu pracovných dní okrem platených sviatkov činí v priemere 68,10 eur na pracovný deň (250 pracovných dní v roku 2011). Násobkom počtu pracovných dní v uvedenom období a priemernou výškou škody pripadajúcej na 1 pracovný deň vznikol rozsah nároku na náhradu škody vo výške 7.627,28 eur (68,10 x 112), ktorý označil za premlčaný. 7. Následne žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 715,79 eur späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žiadal žalobca, aby súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.729,68 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 31.729,68 eur od 26.01.2013 do zaplatenia. V takto vyčíslenej skutočnej škode nezahrnul dni, kedy žalovaný nepracoval (dovolenka, práceneschopnosť) a mal za irelevantné, či niekto iný disponoval s tankovacou kartou žalovaného v čase, keď žalovaný nepracoval. Žalobca mal za to, že účel, na ktorý žalovaný použil natankované pohonné látky je irelevantný, za podstatné mal, že pohonné látky žalovaný nepoužil na plnenie pracovných povinností. Úmysel žalovaného vyvodil zo samotného tvrdenia žalovaného, že o vzniknutej škode vo forme výraznej nadspotreby pohonných hmôt mal vedomosť, no zamestnávateľa o nej neinformoval, navyše v takejto nadspotrebe pokračoval a jej existenciu pred zamestnávateľom zatajoval, resp. zastieral tým, že zamestnávateľovi uvádzal spotrebu nižšiu, než v skutočnosti bola. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaného nikdy nepožiadal, aby zastieral skutočnosti týkajúce sa spotreby pohonných hmôt a teda porušoval povinnosti vyplývajúce z jeho pracovných úloh. Tvrdil, že škoda za rok 2011 bola prerokovaná v zápisnici zo dňa 28.11.2012 a prerokovanie škody za rok 2012 vyplýva z predsúdnej komunikácie medzi ním a žalovaným. Bola to výzva na zaplatenie zo dňa 19.12.2012, doručená žalovanému dňa 22.01.2013, stanovisko žalovaného zo dňa 30.01.2013, list žalobcu zo dňa 22.02.2013 a stanovisko žalovaného zo dňa 12.03.2013. Žalobca mal za to, že splnenie svojej povinnosti stanoviť priemernú spotrebu ťahača preukázal výsluchom svojho konateľa na pojednávaní dňa 10.12.2014, následne výpoveďou svedka S. dňa 08.02.2015, listinným dôkazom knihy jázd za rok 2011, kde je vlastnou rukou žalovaného napísaná priemerná spotreba, z pokladničných dokladov a zápisnice o prejednaní škody zo dňa 28.11.2012. Námietku premlčania žalobca vyjadril považoval za nedôvodnú, nakoľko sa reálne dozvedel o vzniku škody až pri skončení ročnej účtovnej závierky. 8. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Uviedol, že ak žalobca uviedol dni, v ktorých nepracoval a v ktorých jeho kartou disponoval iný zamestnanec, tak v roku 2012 to bolo 19 dní, počas ktorých iní zamestnanci natankovali pohonné hmoty vo výške 6.013,39 eur, čo v priemere vychádza a 316,- eur denne, keď on v priemere natankoval pohonné hmoty v priemere za 240,- eur denne, čo označil za porovnateľný údaj. Na námietke premlčania zotrval a mal za to, že nemôže byť na jeho ujmu skutočnosť, že napriek tomu, že kartou disponoval a tankoval a vyúčtovával pokladničné doklady o natankovanom množstve pohonných hmôt, zároveň viedol knihu jázd o odjazdených kilometroch, teda plnil si svoje povinnosti, pričom zároveň podľa výpovede konateľa žalobcu a svedka S. aj prevádzkovateľ karty (OMV) doručoval faktúry o načerpaných pohonných hmotách, tak potom žalobca mal zúčtovať tieto podklady aspoň v dňoch, keď žalovaný tankoval. Poprel námietku žalobcu, že o výške škody za rok 2011 sa dozvedel až z účtovnej závierky a informácie externej účtovníčky, ktorá prepočítala ubehnuté kilometre s vykázanými načerpanými pohonnými hmotami a zistila, že spotreba pohonných hmôt bola 60 litrov na 100 kilometrov, keďže vedel od začiatku o takejto spotrebe a aj informoval o tom konateľa žalobcu, pričom konateľ mu povedal, aby písal spotrebu 44 litrov na 100 kilometrov kvôli Rakúšanom, lebo bude zle. Konateľ žalobcu K. tiež uviedol, že predmetný ťahač kúpil v roku 2011, pritom v skutočnosti bol v prevádzke od 01.06.2009. Zápisnicu z rokovania o náhrade škody zo dňa 28.11.2012, ktorú predložil žalobca a z ktorej vyvodzoval jeho zodpovednosť, nemožno podľa neho považovať za prerokovanie náhrady škody, nakoľko v zápisnici neuznal škodu a nezaviazal sa ju zaplatiť a tieto skutočnosti v predmetnej zápisnici nie sú uvedené. Škodu popieral. Neuzavrel so žalobcom dohodu o hmotnej zodpovednosti, preto je podľa neho na žalobcovi, aby preukázal jeho konkrétne konanie a to, či spreneveril tankovaciu kartu alebo, že tankoval mimo nádrž. Považoval za neakceptovateľné, aby 68 až 70 litrov nafty denne cez pracovnú zmenu tankoval niekde inde, keď motorové vozidlo nemohol parkovať doma a tankoval len cez pracovnú zmenu. Uviedol, že v zápisnici o prerokovaní škody za rok 2011 sa uvádza výška škody 20.825,-eur, v žalobe je uvedená škoda za rok 2011 vo výške 20.343,93 eur a nemal za zrejmé, čo predstavuje späťvzatie žaloby na prvom pojednávaní vo výške 1.712,48 eur. Zápisnica o prerokovaní náhrady škody nie je podľa neho jasná a zrozumiteľná, neobsahuje žiadne výpočty ako žalobca dospel k výpočtu škody vo výške 20.825 eur, nie sú v nej uvedené skutkové okolnosti ako malo ku škode dôjsť a preto je v rozpore s § 15 ZP. Zápisnica bola robená až dňa 28.11.2012, pričom žalobca sa mal o škode dozvedieť oveľa skôr, už v priebehu marca 2012, keď sa zistil od účtovníčky údaj o nadspotrebe, v tom období bola robená účtovná závierka. Do jedného mesiaca od zistenia škody mu nebola zo strany žalobcu uvedená existencia údajnej škody až do 28.11.2012. Žalobca ho po celý čas trvania pracovného pomeru, najmä v rokoch 2011 a 2012 neupozorňoval, že spôsobuje škodu a preto zápisnicu nepovažuje za preukázanie úmyselného zavinenia z jeho strany. Mal za to, že určenie priemernej spotreby predmetného ťahača žalobca v konaní nepreukázal, keď podľa údajov v technickom preukaze spotrebu paliva stanoví prevádzkovateľ, pričom v žalobe uvádzal, že vychádzal pri priemernej spotrebe z údajov uvedených v technickom preukaze vozidla a podľa výsledkov telematického merania spotreby mala byť spotreba vo výške 41,3 litra na 100 km. Žalobca vôbec netušil, aká je určená norma spotreby predmetného ťahača. Normu spotreby mal žalobca určiť na základe vlastných skúsenosti a testovania vozidla od roku 2009 v rôznych v podmienkach, v rôznych terénoch a pri rôznej záťaži. Len tak by bol schopný preukázať, akú malo mať vozidlo priemernú spotrebu paliva na 100 kilometrov. Konateľ mu povedal, že má písať údaj o spotrebe 44 litrov na 100 kilometrov, ten však nevychádzal z testovania motorového vozidla, ale z údajov rakúskej materskej firmy, ktorá nebola prevádzkovateľom tohto motorového vozidla. Telematické zisťovanie priemernej spotreby vykonal žalobca až na konci jeho pracovného pomeru, keď viedol toto motorové vozidlo s namontovaným telematických zariadením iba jeden deň a toto sa pokazilo. Poukázal na písomnosť z 28.12.2012 od spoločnosti MAN truck servis, z ktorého vyvodil, že spotreba vozidla bola meraná pri hmotnosti s nákladom spolu 28 ton. Z veľkého technického preukazu predmetného ťahača vyvodil, že hmotnosť ťahača aj s návesom bez naloženia je 25 ton a celková hmotnosť celej jazdnej súpravy môže byť až 40 ton. Väčšinou jazdil plne vyťažený aj na spiatočnej ceste. Taktiež gradient stúpania - 0,5 % znamená, že spotreba bola meraná len v rovinatom teréne. Pri státí naštartovaného ťahača je uvedená spotreba 4,7 litra za hodinu, pričom žalobca uvádzal 3 litre za hodinu. Z uvedených dôvodov výstup z telematického zariadenia nepovažuje za relevantný na určenie priemernej spotreby predmetného motorového vozidla. Bol držiteľom karty vodiča, ktorú dával do tachografu v predmetnom vozidle, kde sa zaznamenávali všetky údaje, ako počet najazdených kilometrov, spôsob jazdy a tieto údaje si žalobca mal ukladať do databázy, ktorá povinnosť mu vyplýva v článku 10 bod 5 nariadenia ES č. 561/2006 a záverečných ustanovení článku 26 kapitola VI, ktoré menia a dopĺňajú nariadenie (EHS) č. 3824/85. Údaje z tachografu vozidla a z karty vodiča by podľa neho žalobcovi umožnili zistiť podmienky, za ktorých jazdil, kedy vozidlo stálo, kedy bolo v prevádzke a s akým nákladom. Existuje veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú spotrebu pohonných hmôt na vozidle. Bol toho názoru, že sa to nedá zúžiť len na matematický prepočet, ktorý urobil žalobca na základe odjazdených kilometrov, spotreby zistenej na predmetnom vozidle po skončení pracovného pomeru a porovnaním blokov. V osvedčení o evidencii vozidla je uvedené, že spotrebu vozidla stanoví prevádzkovateľ vozidla, čo žalobca nikdy neurobil. Z týchto dôvodov nie je možné podľa neho hodnoverne zistiť, aká bola spotreba predmetného vozidla. 9. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, opätovne vypočul svedka P.. S. K., žalovaného a vyhodnotil už vykonané dokazovanie. 10. Medzi stranami sporu mal za nesporné skutočností týkajúce sa vzniku a trvania pracovného pomeru žalovaného, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007 na dobu neurčitú s nástupom do práce od 01.01.2007, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Žalovaný vykonával u žalobcu druh práce Š., R.. Miesto výkonu práce bolo určené v C. na S. XX, pričom zamestnávateľ si vyhradil právo umiestniť pracovníka v prípade potreby na výkon práce v iných prevádzkach zamestnávateľa, s čím pracovník vyslovil súhlas. Hrubá mesačná mzda žalovaného bola 20.000,-Sk brutto na mesiac. 11.Vychádzal z bodu 5. 1 pracovnej zmluvy, podľa ktorého pri výkone práce sa pracovník bude riadiť pokynmi bezprostredného nadriadeného alebo konateľa. Podľa bodu 5. 4 pracovnej zmluvy pracovník je povinný prácu vykonávať osobne, podľa svojich najlepších schopností a síl, dodržiavať pracovnú disciplínu a predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený. Podľa bodu 5. 12 pracovnej zmluvy pracovník zodpovedá zamestnávateľovi za škodu spôsobenú porušením povinností uvedených v pracovnej zmluve a je uzrozumený s tým, že porušenie týchto povinností sa považuje za zvlášť hrubý spôsob porušenia povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. 12. Z popisu pracovného miesta k pracovnej zmluve č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007 súd prvej inštancie zistil že medzi hlavné povinnosti žalovaného podľa bodu 1. 5 patrilo vyúčtovanie používaných prostriedkov a vedenie príslušnej evidencie - PHM, tachograf, servis, udržiavanie technického stavu zvereného vozidla - dodržiavanie servisných intervalov, kontrola technického stavu. 13. Medzi stranami sporu mal za nespornú skutočnosť, že pracovný pomer žalovaného u žalobcu skončil na základe dohody, bez uvedenia dôvodu. Z dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej dňa 28.11.2012 zistil, že strany sporu sa dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2012 s tým, že zamestnanec nežiada od zamestnávateľa, aby boli v dohode uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru a zamestnávateľ uhradí zamestnancovi finančné nároky zamestnanca (mzdu, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, iné mzdové nároky ), na ktoré mu vznikol nárok, v najbližšom výplatnom termíne. 14. Z osvedčenia o evidencii č. K. XXXXXX súd prvej inštancie zistil, že nákladné vozidlo - ťahač návesu Z. R. XX.XXX XxXLLS, typ XXS, VIN Y., bolo prvýkrát evidované dňa 19.06.2009, pričom v časti emisie a spotreba je uvedené, že spotrebu paliva stanoví prevádzkovateľ vozidla. 15. Z odovzdávacieho protokolu č. XXXXXXXXXXX zistil, že žalovaný prevzal predmetné nákladné vozidlo dňa 10.06.2011. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí služobného motorového vozidla zo dňa 23.11. 2012 zistil, že na predmetnom nákladnom motorovom vozidle bol stav tachometra ku dňu 23.11.2012 - 213.218 km. 16. Z výsledkov telematického zariadenia na vozidle ŠPZ C.-XXX N. vystaveného MAN TRUCK & BUS Slovakia s.r.o. dňa 28.12.2012 súd prvej inštancie zistil, že na predmetnom nákladnom motorovom vozidle bola namontovaná od 21.11.2012 do 30.11.2012 telematika od výrobcu MAN za účelom vyhodnotenia hospodárnosti jazdy. Podľa výsledkov z telematiky bola priemerná spotreba v sledovanom období 41,3 l/ 100 km. Priemerná spotreba za dobu, odkedy vozidlo vyšlo z výrobnej linky do 30.11.2012 bola 34,3 litra na 100 km, hmotnosť jazdnej súpravy - 28 ton, priemerný gradient stúpania - 0,5 %. 17. Mal za preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na náhradu škody výzvou doručenou žalovanému 22.01.2013 na zaplatenie 41.799,93 eur do troch dní od doručenia výzvy. Vo výzve uviedol, že podľa § 81 písm. e) ZP patrí k základným povinnostiam zamestnanca najmä hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. 18. Z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že škodu podľa neho nespôsobil a ani nemieni zaplatiť. Tankovaciu kartu mal pri sebe v dokladoch s tým, že keď mal dovolenku, prax vo firme bola taká, že ju nechal v kancelárii na stole alebo v dielni, ak prišiel neskoro a nikto tam už nebol. Žiadna evidencia o kartách sa neviedla. Keď natankoval, na blok napísal stav kilometrov pri natankovaní a v kancelárii v zásuvke bol papier, kde bolo uvedené číslo auta a meno vodiča a na ktorý pripínal tieto bloky. Na jednom papieri boli bloky vždy len od jedného auta. Okrem toho viedol evidenciu „záznam o prevádzke vozidla“ - hrubý zošit, ktorý sa nachádzal v aute a kam každý deň zaznamenával dátum, trasu ako aj stav kilometrov pri začiatku a na konci dňa. Nevie, kde sa nachádza zošit za rok 2012, keď dostal výpoveď, tak zostal v aute. Vozidlo malo digitálny tachograf, čo vedel konateľ od začiatku, nakoľko išli spolu pre vozidlo, keď ho firma kúpila. Sú tam údaje o jazde, o rýchlosti, kedy auto stálo, kedy mal odpočinok a ubehnuté kilometre. Žalobca údaje z tachografu nesťahoval. Je to potrebné kvôli inšpektorátu práce, či dodržiavajú prestávky. Pokiaľ ide o spotrebu, každý vodič jazdí ináč. Nemal dôvod šetriť naftu, lebo sa musel ponáhľať, aby stavebné stroje boli včas rozvezené po stavbách. Jazdil v ťažkých terénoch, kde aj zapadol a na konci roka uviedol spotrebu asi 60 litrov a vtedy mu povedal konateľ alebo p. S., že takúto spotrebu nemôže uvádzať, lebo bude zle u Rakúšanov a že tam má dávať spotrebu 44 litrov. Nikto z firmy mu nepovedal, že sa rieši nadspotreba. Keď tam namontovali merač spotreby a bol s tým autom v tej firme, na druhý deň ráno sa mu záhadne pokazilo auto a privolaný technik na ceste povedal, že je v nádrži soľ alebo cukor. Nádrž nezamykal, aj keď mal takú povinnosť, lebo auto bolo v stráženom areáli a v zime sa mu stalo, že ju potom nemohol odomknúť. Ako vodič z povolania na nákladných vozidlách jazdí od osemnástich rokov, na ťahači MAN pracoval len u žalobcu. O nadspotrebe žalobcu neinformoval z dôvodu, že na ťahači jazdil prvýkrát a myslel si, že má spotrebu 60 litrov. Namietal, že vo výpočtoch žalobcu nie sú zohľadnené zostatky v nádrži, ktorá má objem 400 litrov. V jeho súčasnom zamestnaní väčšinou vozia frézy o hmotnosti 18-20 ton, u žalobcu jazdil po celom Slovensku v kopcoch, aj v zime a nie je jasné, v akých podmienkach zisťovali spotrebu telematickým zariadením. K okolnostiam prerokovania náhrady škody - k zápisnici zo dňa 28.11.2012 žalovaný uviedol, že si ho v ten deň zavolali a pýtali sa na tieto veci, s tým, že mu dávajú výpoveď. Oni mu pri tom rokovaní ukazovali tie knihy jázd a bločky čo tankoval. Obvinili ho, ale on s tým nesúhlasil. Dali mu výpoveď a advokát žalobcu mal doniesť zápisnicu z toho, žalovaný na ňu čakal 2 hodiny v dielni, nečítal ju a podpísal. Poprel, čo tam je napísané, konkrétne ten bod, že škodu spôsobil úmyselným konaním, lebo on len plnil príkazy zamestnávateľa. Spomína si, že raz na vianočnom večierku povedal p. Syrovému, že čaká, kedy ho budú stíhať za spotrebu a on povedal, že jeho spotreba nezaujíma, že chce mať vyvezené stroje. 19. Z výsluchu konateľa žalobcu P.. S. K. súd prvej inštancie zistil, že predmetné motorové vozidlo, na ktorom jazdil žalovaný (ŠPZ C.-XXXVX) mali od roku 2011. Kúpili ho ako nové a na tomto vozidle jazdil žalovaný a v čase jeho neprítomnosti (dovolenky a práceneschopnosť) na ňom jazdili jeho kolegovia alebo Š., ktorého zamestnávajú na dohodu na 2-3 týždne v čase dovoleniek. Toto vozidlo malo spotrebu podľa vyjadrenia výrobcu a materskej firmy v Rakúsku 44 litrov na 100 kilometrov plus - mínus 10 % podľa toho, či je vozidlo naložené, či je zima a aký je štýl jazdy vodiča. S touto spotrebou oboznámil žalovaného na začiatku. Každý vodič si vedie evidenciu v knihe, do ktorej píše denne ubehnuté kilometre a raz mesačne odovzdáva túto knihu a tankovacie bloky, na ktorých rukou hore napíše pri koľkých kilometroch sa tankovalo. Za rok 2011 založili do spisu knihu, ktorú vypĺňal žalovaný, za rok 2012 ju nemajú k dispozícii, pravdepodobne ju žalovaný neodovzdal. Kniha aj s blokmi sa odovzdáva jedenkrát do mesiaca externej účtovnej firme, kedy sa to nesleduje, až pri ročnej uzávierke od januára do marca sa dávajú údaje dokopy, koľko bolo natankované a koľko bolo najazdených kilometrov. Účtovníčke uviedol, akú má spotrebu auto, na ktorom jazdil žalovaný a ona ho upozornila, že má výraznú nadspotrebu pohonných hmôt oproti deklarovanej spotrebe. Zhruba od marca 2012 začal auto viac sledovať, že kde môže byť chyba, pýtal sa žalovaného či sú nejaké technické závady na aute, tieto neudával. Auto nechali skontrolovať v servise, nebola zistená závada. Ku koncu roka 2012 zistili, že údaje, ktoré vykazuje žalovaný o najazdených kilometroch nezodpovedajú vykázaným pohonným hmotám. Žalovaný mu nesignalizoval nadspotrebu. Údaje z digitálneho tachografu sú čas, kedy auto ide, čas kedy stojí ako aj najazdené kilometre. Z motorového vozidla, na ktorom jazdil žalovaný tieto údaje nesťahovali. Z tachografu sa archivujú údaje 1 rok a bolo chybou, že tieto údaje nestiahli. Žalovaný disponoval tankovacou kartou označenou MALTECH 2, ktorú prevzal oproti podpisu. Z každej karty do firmy chodia dva krát do mesiaca výpisy tankovaní od prevádzkovateľa palivových kariet, ktorý sa kompletizuje s blokmi, ktoré predložili vodiči s rukou písaným údajom stavu kilometrov, pri ktorých tankovali. Takto skompletizovaný doklad slúži ako daňový doklad. Žiadny vnútropodnikový predpis neupravuje používanie tankovacích kariet. Zaužívaná prax je taká, že túto kartu nosí vodič pri sebe a disponuje s ňou len on s tým, že keď je tam dovolenka alebo PN-ka tak vodič kartu a kľúče nechá vo firme alebo odovzdá osobe, ktorá bude s vozidlom jazdiť. Vozidlo bolo odstavené po pracovnej dobe v stráženom areáli žalobcu a je vylúčené jeho použitie bez povolenia konateľa. Okolnosti prerokovania náhrady škody (zápisnica zo dňa 28.11.2012) si vzhľadom na časový odstup už nepamätá, nerád by špekuloval. Považuje to skôr už za osobné invektívy. Pokiaľ ide o žalovaným predložené fotografie, tak počítadlo kilometrov sa dá vynulovať. Žalovaný teraz pracuje u firmy, ktorá vozí prevažné cestné frézy, ktoré majú okolo 30 ton u nich prepravované vozidlá mali max 20 ton. Nie vždy je ten náves plne naložený lebo naspäť trebárs ide prázdny. Nevie uviesť, aký má vplyv na spotrebu náklad na ťahači. Vtedy to skúšali s telematickým zariadením v rôznych podmienkach. V rokoch 2011-2012 žalovaný odovzdával bloky z tankovania s uvedením kilometrov, viedol knihu jázd, dodržiaval servis, ako zamestnancovi mu nič nevytýkali. O povinnosti žalobcu ako prevádzkovateľa ťahača MAN stanoviť priemernú spotrebu nevedel, nemal vedomosť, že tento údaj nie je uvedený vo veľkom technickom preukaze. Postupovali tak, že po tom, čo vozidlo kúpili, tak na ňom jazdili a ich spoločnosti v Rakúsku a Maďarsku mali tiež také autá a postupne sa dopátrali, že táto spotreba je cca 40 litrov na 100 km a tak to vykazovali aj do účtovníctva a podľa tohto sa viedla spotreba, resp. nadspotreba. Nevenoval tomu pozornosť, toto zanedbal. Keď mu účtovníčka oznámila nadspotrebu, začali prechádzať všetky roky dozadu a vyšiel im tento problém. Najskôr uvažovali o technickej chybe, štýle jazdy. Po odchode žalovaného namontovali na všetky vozidlá GPS a podľa knihy jázd a podľa GPS vychádzalo každý mesiac, koľko malo auto spotrebu a nikdy nemalo 60 litrov. Žalovanému to oznámil asi tak v roku 2010 alebo v polovici roku 2011. 20. Zo zápisnice z rokovania - náhrada škody, skončenie pracovného pomeru z 28.11.2012 zistil, že programom rokovania bola škoda spôsobená žalobcovi žalovaným a skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru zamestnávateľa uvedenú škodu zistenú kontrolou účtovných dokladov za kalendárny rok 2011 vo výške 20.825,- eur spôsobil žalovaný úmyselným konaním, keď prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu na plnenie pracovných úloh poskytol zamestnávateľ a ktorú používal výlučne žalovaný, odoberal pohonné látky, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale zrejme na súkromné účely. So skutkovým stavom týkajúcim sa výraznej nadspotreby pohonných látok a so špecifikáciou oboznámil zamestnávateľ zamestnanca prostredníctvom právneho zástupcu. Zamestnanec uviedol, že skutkovému stavu porozumel. Pochopil dôvody, pre ktoré považuje zamestnávateľ konanie zamestnanca za závažné porušenie pracovnej disciplíny. K výraznej nadspotrebe pohonných látok uviedol, že si je nadspotreby vedomý a z toho dôvodu uvádzal nižšiu spotrebu ako v skutočnosti bola. Zároveň uviedol, že o nadspotrebe zamestnávateľa žiadnym spôsobom neinformoval. Nevykonal opatrenia, aby ďalšiu nadspotrebu zamedzil. Po prerokovaní škody požiadal zamestnanec o skončenie pracovného pomeru dohodou bez udania dôvodu. 21. Vychádzal z obsahu výpovede svedka B. S. - dispečera žalobcu, že žalovaného pozná ako N. od januára 2007, kedy nastúpil k žalobcovi. Ako dispečer je v dennom kontakte s vodičmi, ktorým zadeľuje prácu - rozvoz plošín, zabezpečuje na základe ich požiadaviek servis áut. Má dvoch vodičov, jeden jazdí na ťahači a druhý na kratšom aute. S predmetným ťahačom od jeho zakúpenia jazdil výhradne žalovaný t. j. od prevzatia v predajni, keď sám žalovaný bol pre auto aj s konateľom. Na ťahači musela byť stanovená spotreba. Keďže u žalobcu s ťahačom nemali skúsenosti, tak požiadali kolegov z Rakúska, ktorí dodali údaj o spotrebe ťahača maximálne do 45 litrov na 100 kilometrov. Každý vodič vedie knihu jázd, kam každý deň zaznamenáva odjazdené kilometre a načerpané pohonné hmoty v litroch. Každý vodič má dve tankovacie karty - jednu na auto, ktorým jazdí a jednu na pracovné stroje, ktoré vozí. Vnútorný predpis na používanie tankovacích kariet nemajú s tým, že ku kartám nemal nik iný prístup iba vodič s tým, že keď išiel na dovolenku, tak kartu odovzdal vodičovi, ktorý jazdil namiesto neho. Cez Vianoce nejazdil nikto, práceneschopnosť si u žalovaného ani nepamätá. Spotreba sa nezisťovala a robilo sa to tak, že každý vodič si pricvakával bloky z tankovania na papier s číslom auta a vždy po mesiaci dispečer tieto papiere s blokmi dodával účtovníčke. Účtovníčka kontrolovala bloky s faktúrami z OMV, ktoré chodili na každú tankovaciu kartu dvakrát do mesiaca. O nadspotrebe sa dozvedel od konateľa K., ktorému to signalizovala účtovníčka začiatkom roka 2012. Konateľ ho poveril, aby prekontroloval rok 2011 a sedelo to presne tak, ako to spočítala účtovníčka. Nadspotreba bola enormná, tak volal do servisu MAN sa oni mu poradili že majú monitorovacie zariadenie, ktoré kontroluje motor a vodiča, ale mali ho obsadené. Až v októbri 2012 bolo monitorovacie zariadenie voľné a dali ho namontovať s tým, aby vylúčili chybu motora. Do servisu išiel s ťahačom sám žalovaný, keď sa montovalo to zariadenie, hneď ako vyšiel odtiaľ sa mu auto pokazilo, takže s ním nejazdil ani pol dňa. V servise zistili, že niečo bolo nasypané v nádrži - cukor alebo soľ. Nádrž sa musela demontovať a vyčistiť. Po tejto oprave už žalovaný na ťahači nejazdil. Jazdili na ňom druhý vodič a chlapci z dielne, aby sa zistilo, či sa mení spotreba v závislosti s technikou jazdy. Technik zo servisu uviedol, že palubný počítač na ťahači zaznamenáva spotrebu ťahača od úplného začiatku prevádzky po celú dobu. Podľa merania to nebolo ani 40 litrov na 100 kilometrov. O spotrebe ťahača bol žalovaný informovaný konateľom Syrovým v prítomnosti svedka. So žalovaným neboli veľké problémy. Žalovanému nepovedali, že ho sledujú až vtedy sa to dozvedel, keď ho poslali dať namontovať to monitorovacie zariadenie a vtedy sa to auto hneď náhodou pokazilo. 22. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 81 písm. e) ZP, § 178 ods. 1,2 ZP, § 179 ods. 1 ZP, § 186 ods. 1, 2, 3 ZP, § 187 ods. 1 ZP a § 191 ods. 1, 2 ZP, § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“). 23. Konštatoval, že všeobecná zodpovednosť podľa ust. § 179 ods. 1 ZP sa uplatní v prípadoch, keď nie sú naplnené osobitné predpoklady stanovené špeciálnymi skutkovými podstatami zodpovednosti za škodu, keď však pre všetky druhy zodpovednosti spoločne platí, že ide o subjektívnu zodpovednosť, teda nevyhnutnou podmienkou ich vzniku je zamestnancovo zavinenie a v prípade súdneho sporu je povinný ho preukázať zamestnávateľ ako poškodený (s výnimkou zodpovednosti za schodok a za stratu zverených vecí). Pri všeobecnej zodpovednosti podľa ZP zodpovedá zamestnanec za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. 24. Pripomenul, že žalobca ako zamestnávateľ si žalobou uplatnil voči žalovanému ako zamestnancovi nárok na náhradu škody na základe všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu, pri ktorej musia byť splnené nasledovné predpoklady : - porušenie povinnosti v pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, - vznik škody - príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody (má vyplývať z porušenia ustanovení ZP, ďalších právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter) - zavinenie, ktoré preukazuje zamestnávateľ okrem prípadov uvedených v § 182 a 185 ZP. Keď uvedené predpoklady musia byť splnené súčasne a pokiaľ nie je splnený čo i len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu nezodpovedá. Splnenie predpokladov preukazuje zamestnávateľ. 25. Tiež dôvodil, že porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na strane zamestnanca spočíva predovšetkým v porušení povinnosti pracovnoprávneho charakteru, ktoré sú zamestnancovi stanovené nielen právnymi predpismi, ale pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou a pokynmi vedúcich zamestnancov oprávnených stanoviť a ukladať podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovať riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im záväzné pokyny. Konkretizáciu pracovnoprávnych povinností zamestnanca uvádza ZP. 26. Pokiaľ ide o splnenie základného predpokladu vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu uviedol, že v tomto konaní žalobca považuje za porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej v § 81 písm. e) ZP - hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré zamestnancovi zveril zamestnávateľ. Kontrolou účtovných dokladov mal žalobca zistiť, že za rok 2011 a 2012 došlo zo strany žalovaného ku konaniu, ktorým žalobcovi spôsobil škodu, ktorá po čiastočnom späťvzatí predstavuje sumu 31.729,68 eur. Uvedenú škodu žalovaný mal spôsobiť úmyselným konaním, kedy prostredníctvom tankovacej karty, ktorá bola žalovanému poskytnutá žalobcom na plnenie pracovných úloh, odobral pohonné hmoty, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale na súkromné účely. Podľa žalobcu účel, na ktorý žalovaný skutočne použil natankované pohonné látky, je irelevantný, podľa žalobcu podstatné je, že pohonné látky žalovaný nepoužil na plnenie pracovných úloh. 27. Súd prvej inštancie skúmal, aké povinnosti mal žalovaný ako zamestnanec - v pracovnej pozícii uvedenej v pracovnej zmluve - šofér, technik. Vychádzal z povinností žalovaného ako zamestnanca uvedených v pracovnej zmluve a v popise pracovného miesta k pracovnej zmluve zo dňa 01.01.2007. 28. Podľa bodu 5. 1 pracovnej zmluvy pri výkone práce sa pracovník bude riadiť pokynmi bezprostredného nadriadeného alebo konateľa. Podľa bodu 5. 4 pracovnej zmluvy pracovník je povinný prácu vykonávať osobne, podľa svojich najlepších schopností a síl, dodržiavať pracovnú disciplínu a predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený. Podľa bodu 5. 12 pracovnej zmluvy pracovník zodpovedá zamestnávateľovi za škodu spôsobenú porušením povinností uvedených v pracovnej zmluve a je uzrozumený s tým, že porušenie týchto povinností sa považuje za zvlášť hrubý spôsob porušenia povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. 29. Z popisu pracovného miesta k pracovnej zmluve č. 4/2006 zo dňa 01.01.2007 z bodu 1. 5 súd prvej inštancie zistil, že medzi hlavné povinnosti žalovaného patrilo vyúčtovanie používaných prostriedkov a vedenie príslušnej evidencie - PHM, tachograf, servis. Udržiavanie technického stavu zvereného vozidla - dodržiavanie servisných intervalov, kontrola technického stavu. Podľa článku 2. - Zodpovednosť, bod 2. 1 zodpovedá za postupy v súlade s BOZP, za riadnu obsluhu technických prostriedkov, za dodržiavanie technologických postupov stanovených pre vykonávanie činnosti, za dodržiavanie bezpečnostných pravidiel pri vykonávaní činnosti a obsluhy, za údržbu a prevádzkyschopnosť prideleného vozidla. Podľa bodu 2. 2 zodpovedá za dodržiavanie všeobecne záväzných a vnútro organizačných predpisov upravujúcich vykonávanie jednotlivých činností uvedených v bode 1.hlavné povinnosti. Žalovaný bol podriadený priamo konateľovi ( bod 3. 1). 30. Z vykonaného dokazovania vyhodnotil, že žalovaný viedol predpísanú evidenciu a neprijal tvrdenie žalobcu, že existenciu nadspotreby žalovaný pred žalobcom ako zamestnávateľom zatajoval. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu, že úmysel žalovaného vyplýva z tvrdenia žalovaného (tak ako je to uvedené v zápisnici zo dňa 28.11.2012), že o vzniknutej škode vo forme výraznej nadspotreby pohonných hmôt mal vedomosť, no zamestnávateľa o nej neinformoval, navyše v takejto nadspotrebe pokračoval a jej existenciu pred zamestnávateľom zatajoval, resp. zastieral tým, že zamestnávateľovi uvádzal spotrebu nižšiu, než v skutočnosti bola, keď na základe vykonaného dokazovania aj z výsluchu konateľa žalobcu vyhodnotil, že žalovaný uvádzal najazdené kilometre, riadne vykazoval bloky z tankovania, viedol knihu jázd a teda žiadnym konaním nezamedzoval žalobcovi ako zamestnávateľovi, aby nakladanie žalovaného ako vodiča s pohonnými hmotami priebežne kontroloval a vyvodzoval prípadnú zodpovednosť. Vzal na zreteľ, že predmetný ťahač mal digitálny tachograf, kde sú údaje o jazde, o rýchlosti, kedy auto stálo, kedy mal odpočinok a ubehnuté kilometre. Žalobca údaje z tachografu nesťahoval. 31. Dôvodil, že žalobca ako zamestnávateľ mal povinnosť v zmysle § 177 ods. 1 ZP vytvárať riadne pracovné podmienky s cieľom predchádzania vzniku škody a robiť opatrenia na odstránenie prípadne zistených nedostatkov. Zohľadnil, že žalobca ako zamestnávateľ žalovanému ako zamestnancovi porušenie pracovných povinností nevytýkal za celú dobu trvania pracovného pomeru. 32. Z výsluchov svedkov vyvodil, že žalobca ako zamestnávateľ nemal vnútorným predpisom upravený postup, týkajúci sa tankovacích kariet, ktorými disponovali vodiči. Mal za preukázané, že tankovaciu kartu v čase neprítomnosti na pracovisku z dôvodu dovolenky resp. práceneschopnosti žalovaný odovzdával v priestoroch žalobcu na dispozíciu inou osobou. Vyhodnotil, že v tomto smere žalobca nepreukázal, že napríklad v dňoch, keď žalovaný nepracoval, odobraté pohonné hmoty iným vodičom zodpovedali žalobcom deklarovanej priemernej spotrebe cca 44 litrov na 100 kilometrov. 33. Vychádzal z výpovede svedka S., podľa ktorého za obdobie rokov 2009 až 2010 nadspotrebu na predmetnom ťahači nezisťovali a ani nekontrolovali bloky z tankovania z tohto obdobia. 34. Za tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal základný predpoklad všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu, a to porušenia konkrétnej povinnosti žalovaným pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so vznikom tvrdenej škody. 35. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti, ktorým je vznik škody, argumentoval, že škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, pričom skutočnou škodou je zmenšenie majetku poškodeného a dôkazné bremeno ohľadne preukázania vzniku škody a jej výšky je na poškodenom. Pripomenul, že v tomto smere žalobca tvrdil to, že škoda mu vznikla konaním žalovaného, ktorý prostredníctvom tankovacej karty, ktorá mu bola poskytnutá žalobcom na plnenie pracovných úloh, odobral pohonné hmoty, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale na súkromné účely. Škodu špecifikoval nasledovne: podľa knihy jázd za rok 2011 žalovaný odjazdil za rok 2011 na predmetnom motorovom vozidle pracovné cesty v dĺžke 61.457 km, priemerná spotreba vozidla prideleného odporcovi je 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov (preukázaná telematickým meraním prostredníctvom MAN TRUCK & BUS Slovakia s.r.o. dňa 28. 12. 2012), z čoho pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2011 vo výške 1,34 eur s DPH vyplýva, že na prejazdenie 61.457 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 29.930,29 eur, žalovaný však preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 20.343,93 eur viac. Za rok 2012 vykonal žalovaný pracovné cesty v dĺžke 62.499 km (podľa stavu tachografu na predmetnom vozidle ku dňu 23. 11. 2012 - 213.218 km), priemerná spotreba vozidla prideleného odporcovi je 43,6 litrov motorovej nafty na 100 kilometrov, z čoho pri priemernej cene pohonných hmôt v roku 2012 vo výške 1,441 eur s DPH vyplýva, že na prejazdenie 62.499 km bolo potrebné natankovať pohonné hmoty v celkovej sume 32.699,48 eur, žalovaný však preukázateľne odobral pohonné hmoty v hodnote o 22.174,02 eur viac. Konštatoval, že určenie výšky škody vychádza zo žalobcom tvrdenej priemernej spotreby predmetného ťahača - 43,6 litra/100 km. Zaujal názor, že preukazovanie deklarovanej priemernej spotreby ťahača telematickým meraním dodatočne, v období po skončení pracovného pomeru žalovaného, (za podmienok záťaže jazdnej súpravy a gradientu stúpania odlišného, než boli podmienky, za ktorých bežne jazdil žalovaný u žalobcu), nie je možné považovať za hodnoverné. V tomto smere poukázal aj na skutočnosť, ktorá vyvodil z listinných dôkazov predložených žalobcom (zmluva o poskytnutí služobného motorového vozidla zamestnancovi a protokol o odovzdaní a prevzatí služobného motorového vozidla zo dňa 23.11.2012, t. j. po skončení pracovného pomeru žalovaného), ktorými prevzal predmetný ťahač zamestnanec P.. S. K.. Zistil, že tento protokol o odovzdaní a prevzatí služobného motorového vozidla obsahuje okrem iných údajov (technický stav vozidla, stav tachometra, stav PHM v nádrži) údaj o normospotrebe /100 km - 40 litrov /100 kilometrov. Mal za preukázané, že takýto jednoznačný postup v prípade odovzdania predmetného vozidla žalovanému dodržaný nebol, keď žalobca takýmto spôsobom žalovanému predmetné motorové vozidlo neodovzdal. Dospel preto k záveru, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal určenie priemernej spotreby ťahača pri jeho odovzdaní žalovanému a preto nepovažoval výšku skutočnej škody, ktorá vychádza z dodatočne stanovenej priemernej spotreby (po skončení pracovného pomeru so žalovaným) za hodnoverne preukázanú. 36. Pripomenul, že žalovaný namietol premlčanie v časti nároku žalobcu vo výške 7.627,28 eur, čo zodpovedá obdobiu od 01.01.2011 do 12.06.2011. Vychádzal pri tom z tvrdení žalobcu, podľa ktorého mal žalovaný za rok 2011 spôsobiť žalobcovi škodu vo výške 17.025,18 eur, čo podľa počtu pracovných dní okrem platených sviatkov činí v priemere 68,10 eur na pracovný deň (250 pracovných dní v roku 2011) t. j. násobkom počtu pracovných dní v uvedenom období a priemernou výškou škody pripadajúcej na jeden pracovný deň (68,10 x 112) vznikol rozsah nároku na náhradu škody vo výške 7.627,28 eur, ktorý je podľa žalovaného premlčaný. Námietku premlčania tejto časti nároku žalobcu posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú, majúc za to, že žalobca mal možnosť zistiť prípadnú nadspotrebu priebežne z evidencie, ktorú viedol žalovaný o pohonných hmotách a z faktúr dodávateľa pohonných hmôt, ktorý vyúčtovával odobraté pohonné hmoty z každej tankovacej karty dvakrát do mesiaca. Neprisvedčil preto argumentu žalobcu, že o výške nadspotreby, t. j. škody za rok 2011 sa dozvedel až z ročnej účtovnej závierky za rok 2011, v marci 2012. Konštatoval, že žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie dňa 13.06.2013, preto jeho nárok na náhradu škody za obdobie od 01.01.2011 do 12.06.2011 vo výške 7.627,28 eur posúdil ako premlčaný. 37. Pokiaľ ide o odvolacím súdom uloženú povinnosť opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie pokiaľ ide o splnenie povinnosti žalobcu ako prevádzkovateľa ťahača stanoviť jeho priemernú spotrebu, z výsluchu konateľa žalobcu súd prvej inštancie zistil, že tento vôbec nemal vedomosť o povinnosti žalobcu ako prevádzkovateľa stanoviť priemernú spotrebu ťahača, teda, že táto priemerná spotreba nie je určená v technickom preukaze ťahača. Podľa súdu prvej inštancie táto skutočnosť vyplýva aj zo žaloby, kde žalobca v uviedol, že pre určenie priemernej spotreby vozidla okrem iného vychádzal z údajov uvedených v technickom preukaze vozidla. Konateľ žalobcu tvrdil, že žalovaný vedel o priemernej spotrebe ťahača cca 44 litrov na 100 kilometrov, keď žalovaného s týmto údajom oboznámil ústne a poukázal na listinný dôkaz - knihu jázd za rok 2011, do ktorej žalovaný rukou zaznamenal priemernú spotrebu 44,3 l/100 km. Vychádzal z výpovede svedka S., že požiadali kolegov z Rakúska a oni im dodali spotrebu ťahača maximálne do 45 litrov na 100 kilometrov. Podľa svedka každý vodič vedie knihu jázd, do ktorej každý deň zaznamenáva dátum, počiatočný stav kilometrov, hodinu výjazdu z dvora, konečný stav tachometra, rozdiel - odjazdené kilometre, načerpané pohonné hmoty - litre. Každý vodič mal dve tankovacie karty, jednu na auto, ktorým jazdil a jednu na pracovné stroje, ktoré vozil. Spotreba sa nezisťovala a robilo sa to tak, že každý vodič pricvakával bloky z tankovania na papier s číslom auta a vždy po mesiaci svedok tieto papiere s blokmi dával účtovníčke. Účtovníčka kontrolovala bloky s faktúrami od dodávateľa pohonných hmôt (OMV), ktoré chodili na každú tankovaciu kartu dvakrát do mesiaca. 38. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca nepreukázal hodnoverným spôsobom určenie priemernej spotreby ťahača, ktorá mala byť cca 44 litrov na 100 km, keď tento údaj určil podľa skúsenosti rakúskej materskej firmy, ktorá nebola prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla a k tomuto údaju teda nedospel za podmienok, za ktorých sa používal ťahač u žalobcu v čase, keď ho používal žalovaný. 39. Príčinnú súvislosť (ako ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu) medzi konaním žalovaného, porušením jeho povinností na jednej strane a vznikom škody na strane druhej súd prvej inštancie nevyhodnocoval, nakoľko dospel k záveru, že žalobca nepreukázal porušenie povinnosti žalovaného a ani výšku skutočnej škody. 40. Za ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu označil zavinenie, keď žalobca tvrdil, že zavinenie žalovaného bolo vo forme úmyslu, čo vyvodzoval z prerokovania náhrady škody zo dňa 28.11.2012. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, že úmysel žalovaného spôsobiť žalobcovi škodu z predmetnej zápisnice nevyplýva, s tým, že bolo povinnosťou žalobcu v konaní preukázať úmysel žalobcu pracovnú disciplínu porušiť a škodu žalobcovi spôsobiť. Súd prvej inštancie mal za to, že keďže žalobca relevantným spôsobom nestanovil priemernú spotrebu ťahača, nepreukázal tvrdenú skutočnosť, že natankované pohonné hmoty žalovaný nepoužil na plnenie pracovných povinností. Žalobca síce popieral tvrdenie žalovaného, že uvádzal spotrebu nižšiu, ako bola spotreba skutočná na základe pokynu svojho nadriadeného, avšak pri absencii relevantného stanovenia priemernej spotreby ťahača hodnoverným spôsobom neakceptoval názor žalobcu, že žalovaný tak urobil s úmyslom poškodiť žalobcu ako zamestnávateľa. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani zavinenie žalovaného ani vo forme nedbanlivosti. 41. Konštatoval, že predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne, pričom právne posúdil, že žalobca nepreukázal porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so vznikom žalobcom tvrdenej škody, nepreukázal vznik škody a zavinenie žalovaného a preto dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal zodpovednosť žalovaného ako zamestnanca za žalobcom tvrdenú škodu. 42. O čiastočnom spävzatí žaloby žalobcom, s ktorým žalovaný súhlasil, rozhodol súd prvej inštancie podľa us. § 144 CSP a § 145 ods. 2 CSP. Vo zvyšku žalobu zamietol. 43. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP. 44. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti a v časti o nároku žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho v ním napadnutom rozsahu zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 31.729,68 eur spolu s 8,75 % - ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 31.729,68 eur od 26.01.2013 do zaplatenia a priznať mu voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania. Domnieval sa, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k splneniu prvého predpokladu vzniku nároku na náhradu škody, ktorým je porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, že tento predpoklad nie je splnený, majúc za to, že žalovaný porušil právnu povinnosť, nakoľko pracovné prostriedky, ktoré mu ako zamestnávateľ pridelil na plnenie pracovných úloh žalovaný použil na iné ako pracovné účely. Túto skutočnosť vyvodil zo zápisnice z prerokovania náhrady škody zo dňa 28.11.2012, ktorú žalovaný podpísal a v ktorej je uvedené: „Podľa názoru zamestnávateľa uvedenú škodu spôsobil zamestnanec úmyselným konaním, kedy prostredníctvom tankovacej karty, ktorú mu na plnenie pracovných úloh poskytol zamestnávateľ a ktorú používal výučne zamestnanec odoberal pohonné látky, ktoré zamestnanec nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale zrejme na súkromné účely.“ Účel, na ktorý žalovaný skutočne použil natankované pohonné látky, považoval za irelevantný, za podstatné mal, že pohonné látky žalovaný nepoužil na plnenie pracovných povinností. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal skutkovými okolnosťami, ktoré jednoznačne vyplývajú zo zápisnice zo dňa 28.11.2012, ktorú žalovaný sám podpísal a ktorej platnosť v priebehu konania nespochybnil, preto ju mal súd prvej inštancie vyhodnotiť ako dôkaz jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s ustanovením § 191 ods.1 CSP. Poukázal na výsluch svedka S., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že „za obdobie rokov 2009 až 2010 nadspotrebu na predmetnom ťahači nezisťovali a ani nekontrolovali bloky z tankovania z tohto obdobia,“ ale následne svedok uviedol: „Predpokladám, že za to predchádzajúce obdobie pre rokom 2011 to účtovníčka nesignalizovala“, s ktorou skutkovou okolnosťou sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysporiadal, pričom mal za to, že táto skutočnosť zároveň potvrdzuje aj jeho tvrdenie ohľadom toho, kedy a akým spôsobom sa dozvedel o škode. Pre úplnosť pripomenul, že v priebehu konania tvrdil, že škoda, ktorú mu žalovaný spôsobil v roku 2011, bola zistená až kontrolou účtovných dokladov v rámci spracovania ročnej účtovnej závierky, z čoho vyvodil, že kontrolou účtovných dokladov v predchádzajúcom období škoda zistená nebola, v opačnom prípade by ju účtovníčka avizovala. Tiež súdu prvej inštancie vytkol, že na jednej strane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že napríklad v dňoch, keď žalovaný nepracoval, odobraté pohonné hmoty iným vodičom zodpovedali žalobcom deklarovanej priemernej spotrebe cca 44 litrov na 100 kilometrov, avšak na druhej strane v tejto súvislosti vôbec nevyhodnotil ním predložené dôkazy preukazujúce, že v období po skončení pracovného pomeru so žalovaným bola priemerná spotreba konštantne nižšia, a to napríklad - v mesiaci marec 2013 bola 37,53 l/100 km (pre porovnanie: v marci 2011 - 116,67 l/100 km) - v mesiaci apríl 2013 bola 43,34 l/100 km (pre porovnanie: v apríli 2011 - 103,90 l/100 km) - v mesiaci máj 2013 bola 35,38 l/100 km (pre porovnanie: v máji 2012 - 117,41 l/100 km) - v mesiaci september 2013 bola 41,14 l/100 km (pre porovnanie v septembri 2011 - 90,71 l/100 km) - v mesiaci november 2013 bola 42,84 l/100 km (pre porovnanie: v novembri 2012 - 77,96 l/100 km). 45. Vo vzťahu k druhému predpokladu vzniku nároku na náhradu škody namietal, že sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so skutkovými okolnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, keď síce uviedol, na základe akých úvah dospel k záveru, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal určenie priemernej spotreby ťahača pri jeho odovzdaní žalovanému a preto nemožno považovať výšku skutočnej škody, ktorá vychádza z dodatočne stanovenej priemernej spotreby, za hodnoverne preukázanú, avšak k tomuto záveru podľa neho dospel bez toho, aby sa dostatočným spôsobom vyjadril k ostatným dôkazom, ktoré sú v priamom rozpore s vyššie citovaným záverom. Z týchto dôvodov označil rozsudok za arbitrárny. Vedomosť žalovaného o priemernej spotrebe ťahača (43,6 l/100 km) v čase, kedy mu bol ťahač odovzdaný, vyvodil z nasledovných dôkazov/skutočností: - výpoveď p. K. (konateľa žalobcu) zo dňa 10.12.2014, - výpoveď p. S. zo dňa 18.02.2015, - listinný dôkaz - Kniha jázd za rok 2011 (samotný žalovaný rukou zaznamenal priemernú spotrebu), - listinné dôkazy - pokladničné doklady (v tejto súvislosti žalobca poukazuje na vyjadrenie žalobcu zo dňa 16.12.2014, ktoré je založené v súdnom spise) - zápisnica zo dňa 28.11.2012 46. Do pozornosti dal právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo vyvodil z judikatúry Ústavného súdu SR ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Následné odôvodnenie rozsudku označil za nelogické, nakoľko nie je podľa neho zrejmé, na základe akých úvah súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca nedospel k určeniu spotreby z podmienok, za ktorých sa používal ťahač u žalobcu v čase, keď ho používal žalovaný. Považoval za právne irelevantné, na základe akých skutočností (okolností) žalobca ako prevádzkovateľ určil priemernú spotrebu. Za právne relevantnú skutočnosť mal to, či žalovaný v rozhodnom období (2011 a 2012) mal vedomosť o priemernej spotrebe a že si bol nadspotreby vedomý (viď zápisnica zo dňa 28.11.2012). Pokiaľ si bol žalovaný vedomý nadspotreby, čo potvrdil podpísaním zápisnice zo dňa 28.11.2012, mal za zrejmé, že mal vedomosť o tom, aká bola priemerná spotreba. 47. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, keď z výsluchu jeho konateľa mal za zrejmé, že po tom ako účtovníčka oznámila nadspotrebu, žalobca najskôr uvažoval o technickej chybe, štýle jazdy, z čoho vyvodil, že dokonca ani v čase, kedy na základe účtovnej závierky (účtovné doklady za kalendárny rok 2011 sa spracovávali v priebehu mesiacov január 2012 až marec 2012) vyplynula nadspotreba a účtovníčka informovala jeho konateľa ešte nevedel, kto za škodu zodpovedá. Namietal, že pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou k námietke premlčania ani so skutočnosťou, že nie je ani možné, aby sa o škode, ktorá mohla vzniknúť napr. dňa 1.1.2011 v tento deň aj dozvedel. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu skutkovému zisteniu (čas, kedy sa dozvedel o škode) a následne nesprávne právne posúdil, že nárok je za obdobie od 01.01.2011 do 12.06.2011 premlčaný. 48. K nepreukázaniu zavinenia žalovaného uviedol, že tento záver súdu prvej inštancie vychádza z posúdenia jednotlivých záverov o nestanovení priemernej skutočnej spotreby, nepreukázaní tvrdenej skutočnosti o nepoužití natankovaných hmôt na plnenie pracovných úloh, a považoval ich za nesprávne, navyše sa podľa neho súd prvej inštancie nevysporiadal so skutočnosťou, že v zápisnici zo dňa 28.11.2012, je výslovne uvedené, že žalovaný nepoužil pohonné látky na plnenie pracovných povinností a rovnako sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s argumentáciou žalobcu týkajúcej sa skutočností, ktoré vyplývajú zo zápisnice zo dňa 28.11.2012, a to: i. žalovaný výslovne vyjadril súhlas s obsahom zápisnice, nakoľko na predmetnom rokovaní jej znenie v nijakej časti nenamietol, čím teda výslovne potvrdil a uznal, že sa protiprávneho konania, ktorým bola spôsobená škoda, voči žalobcovi úmyselne dopustil a je si toho vedomý. ii. žalovaný si je vedomý porušenia svojich pracovných povinností, a tohto porušovania si bol vedomý už počas trvania pracovného vzťahu so žalobcom (v zápisnici je uvedené: “si je nadspotreby vedomý. Z tohto dôvodu uvádzal nižšiu nadspotrebu, než v skutočnosti bola ...“), iii. žalovaný si nesplnil ani prevenčnú povinnosť podľa ustanovenia § 178 ods.1 a 2 Zákonníka práce, t.j. nepočínal si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu a poškodeniu majetku žalobcu ako zamestnávateľa, ani ho nijak neupozornil na hrozbu jej vzniku, hoci o nej vedel; za daných okolností sa dôvodne predpokladá úmysel žalovaného. Zároveň poukázal na to, že z obsahu zápisnice, ktorá je podpísaná aj žalovaným (a to tak z jej doslovného znenia, ako ani z výkladu ktorejkoľvek časti jej obsahu) podľa neho nevyplýva, že by žalovaného žiadal, resp. navádzal na uvádzanie nižšej spotreby, než v skutočnosti bola. 49. Žalovaný v odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.07.2019 sa stotožnil s právnym názorom a odôvodnením napadnutého rozsudku, majúc za to, že súd prvej inštancie dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vzájomných súvislostiach a vo veci vyvodil správny právny záver. Súd prvej inštancie vychádzal pritom aj z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý uznesením č. k. 4Co/393/2015 zo dňa 28.2.2018 zrušil v poradí prvý zaväzujúci rozsudok vo veci a v zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právne závery, ktorými bol súd prvej inštancie viazaný. Poukázal na skutočnosť, že po zrušení veci žalobca nepredložil žiaden nový relevantný dôkaz, spôsobilý preukázať svoj právny nárok, hoci odvolací aj prvoinštančný súd naznačili aké dôkazy sú nevyhnutné na preukázanie nároku s poukazom na dôkaznú povinnosť tzv. unesenie bremena dôkazu. Skutkové a právne okolnosti sa teda podľa neho nezmenili. Pokiaľ súd prvej inštancie neodpovedal na úplne všetky otázky a nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu do takej miery ako si to predstavoval odvolateľ v obsahu odvolania, mal za to, že to samo osebe nespôsobuje vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pokiaľ z logickej argumentácie súdu možno vyvodiť spoľahlivý právny záver. Bol toho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie reaguje na všetky vykonané dôkazy, dôkazy hodnotí jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a vyvodzuje právny záver, že predpoklady naplnenia zodpovednostného vzťahu zamestnanca za škodu pri všeobecnej zodpovednosti za škodu nie sú žalobcom preukázané a právny záver argumentuje podľa neho pri aplikácii správnych právnych predpisov ; pričom svoje rozhodnutie zdôvodňuje podľa neho zrozumiteľne. Rozhodnutie označil za ústavne akceptovateľné a ústavne udržateľné. V tomto smere poukázal na ústavnú judikatúru. Opakovane poukázal na obsah zápisu zo dňa 28.11.2012, majúc za to, že nedokazuje jeho zodpovednostný vzťah za škodu, nedokazuje vznik a rozsah škody a ani jeho úmysel spôsobiť žalobcovi škodu. Nie je podľa neho spôsobilým dôkazom na preukázanie nároku žalobcu. Malo ísť o prerokovanie škody vo výške 20.825 eur (zrejme aj s DPH ), pričom žaloba znela pôvodne na inú sumu a žalobca dvakrát v priebehu konania vzal žalobný nárok čiastočne späť. Zo samotného obsahu zápisu vyvodil že len podľa názoru zamestnávateľa škodu spôsobil zamestnanec úmyselným konaním, kedy mal zamestnanec odobrať pohonné látky, ktoré nepoužil na plnenie pracovných povinností, ale zrejme na súkromné účely. V zápisnici sa uvádza, že zamestnanec spôsobil škodu a jeho konanie považuje zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Obsah štvrtého odstavca bodu 1. zápisnice podľa neho nezodpovedá skutočnému obsahu jeho tvrdenia pri uvedenom rokovaní, čo na pojednávaní vysvetlil. Z obsahu zápisnice podľa neho nevyplýva, že bol od začiatku oboznámený prevádzkovateľom o prevádzkovej spotrebe paliva, aká výška spotreby pohonných hmôt bola zamestnávateľom určená, nevyplýva akým spôsobom a na akom základe zamestnávateľ dospel k údajnej škode v rozsahu 20.825 eur, nie je jasné s akou podrobnejšou špecifikáciu nadspotreby PL mal byť oboznámený. Tvrdenie zamestnávateľa, že zrejme odobraté pohonné látky použil pre svoje súkromné účely, jednoznačne poprel a takéto tvrdenia pri samotnom rokovaní neboli zo strany zamestnávateľa vôbec uvádzané. Poukázal na to, že žalobca prostredníctvom svojho advokáta s ním nejednal dňa 28.11.2012 férovo, nemal možnosť poradiť sa rovnako ako zamestnávateľ s právnikom. Dokument podpísal bez prečítania domnievajúc sa, že obsah zodpovedá rozhovoru. Že tomu tak nebolo zistil keď si to prečítal. Obsahom rokovania neboli ani okolnosti obvyklé pri prerokúvaní škôd. Tvrdil, že nevyhlásil, že sa cíti byť za škodu zodpovedný, že uznáva škodu a nezaviazal sa žiadnu škodu nahradiť. Na tieto okolnosti sa ho zamestnávateľ priamo a jednoznačne vôbec neopýtal a toto nebolo predmetom rokovania. Uvedené tvrdenie rozhodne nemohol pochopiť, nakoľko text dokumentu je formulovaný nezrozumiteľne a zavádzajúco, preto s poukazom na § 15 ZP označil obsah dokumentu v rozpore s dobrými mravmi majúc za to, že nemožno s ním spájať žiadne právne následky. Domnieval sa, že z obsahu zápisnice a podpisu zamestnanca na nej (aj s poukazom na vyššie uvedené) žalobca nepreukázal jeho úmysel spôsobiť žalobcovi škodu. Mal za to, že súd prvej inštancie správne prisvedčil jeho argumentácii, že postupoval podľa pokynu nadriadeného a nie s úmyslom spôsobiť žalobcovi škodu. Tiež podľa neho žalobca nepreukázal hodnoverným spôsobom, že mu škoda vznikla, čo správne ustálil súd prvej inštancie. Výpočet škody zamestnávateľom na základe účtovných údajov, evidencie jázd a priemernej spotreby nákladného motorového vozidla (ťahač MAN) - ktorá preukázateľne určená nebola - nemal za relevantný dôkaz, a preto nezodpovedá skutočnej škode (§ 186 ods. 1 ZP) ktorú má v prípade sporu preukázať tá strana, ktorá si nárok uplatňuje. Mal za to, že skutočnú škodu nie je možné v takomto prípade ustáliť bez ďalšieho a j pokiaľ by bola priemerná spotreba spoľahlivo zistená. V takomto prípade by sa podľa neho pre vyčíslenie skutočnej škody vyžadovalo prešetrenie každej jednej jazdy vodiča s ťahačom MAN pri použití údajov: stav objemu nádrže pred začiatkom jazdy, objem nádrže po skončení jazdy, množstvo natankovaných PHM pri danej jazde, poveternostné podmienky, za ktorých bolo vozidlo v premávke, trasa vozidla v danom teréne, hmotnosť vozidla (s návesom a nákladom), čas státia vozidla so zapnutým motorom (zápchy, nakládka a vykládka plošín), počet ubehnutých km bez návesu, s návesom, bez nákladu, s nákladom, atď. Uviedol, že na spotrebu paliva významne vplýva aj technika jazdy vodiča, pričom nikdy nebol zamestnávateľom upozorňovaný na napríklad „nesprávnu“ techniku jazdy a nikdy nebol ani zaškolený na techniku jazdy. Len na základe uvedených vstupných údajov by bol možné podľa neho uzavrieť, či natankované množstvo pohonných látok spotreboval v prospech zamestnávateľa, alebo v jeho neprospech. Vyjadril názor, že súdu prvej inštancie preukázal, že si plnil všetky povinnosti spojené s jeho náplňou práce ako aj všeobecné povinnosti v zmysle ZP, preukázal dodržiavanie pokynov nadriadeného. Snažil sa pri každej pracovnej zmene čo najskôr teda načas rozviesť pracovné plošiny na prikázané miesto. O motorové vozidlo sa staral, chodil na pravidelné prehliadky, vozidlo udržiaval a po každej jednotlivej zmene vyúčtoval čerpanie PHM, odovzdal zamestnávateľovi pokladničné. doklady a viedol knihu evidencie jázd. Mal za to, že súd prvej inštancie spoľahlivo zistil, že žalobca nepreukázal žiadne porušenie pracovných povinností vyplývajúcich zo všeobecného právneho predpisu a z konkrétnej pracovnej náplne, ktorá sa viazala k jeho pracovnej pozícii. Poukázal na to, že v žalovanom období (aj predtým) na pracovisku zamestnávateľa vládol chaos, neboli dodržiavané základné zákonné povinnosti prevádzkovateľa nákladnej prepravy. Hoci bol povinný on sám použiť pri každej jazde svoju kartu vodiča, údaje z karty vodiča zamestnávateľ neukladal na elektronické zariadenie; spotrebu pohonných hmôt nekontroloval pravidelne, priebežne ani občas u žiadneho zamestnanca. Vozidlá neboli vybavené satelitným globálnym navigačným (pozičným) systémom. O nakladaní s tankovacími kartami nebola vedená žiadna evidencia a ten kto mal oprávnenie kartu používať nemal uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Knihu jázd za rok 2012 žalobca nemal k dispozícii. Závažný nedostatok pri uplatňovaní práva nastal z dôvodu, že od počiatku prevádzkovania predmetného vozidla žalobca vozidlo netestoval v rôznych podmienkach jednotlivých jázd a po nadobudnutých skúsenostiach so spotrebou PHM , neurčil priemernú spotrebu pohonných hmôt. V priebehu konania (keď poukázal na skutočnosť, že priemerná spotreba PHM nie je uvedená v technickom preukaze) potom zvolil taktiku vypočutia dispečera ako svedka, ktorý prišiel „dosvedčiť“ , že ho upozornil na priemernú spotrebu a tvrdil, že uvedený údaj si aj napísal na zošit, pričom on sám upozorňoval konateľa na vysokú spotrebu PHM a v dôsledku toho na základe pokynu napísal taký údaj spotreby, aký mu nakázal dispečer. Pri hodnotení dôkazov (keď obsah hodnovernosti tvrdení nebolo možné potvrdiť ani vylúčiť) sa súd prvej inštancie podľa neho správne priklonil na stranu strany, ktorá nemala v tomto prípade dôkaznú povinnosť. V konaní mal za jednoznačne preukázané, že vozidlo testované na priemernú spotrebu nikdy počas jeho jazdenia nebolo. Uviedol, že žalobca predložil ako dôkaz výsledok z telematického zariadenia datovaný po skončení jeho pracovného pomeru. Výsledky z telematického zariadenia žalovaný spochybnil a súd prvej inštancie správne na uvedený dôkaz neprihliadol. Tvrdenia odvolateľa v naznačenom smere aj ohľadom spotreby pohonných látok inými vodičmi po skončení jeho pracovného pomeru nemajú podľa neho právnu relevanciu. Mal za to, že súd prvej inštancie sa správne vyporiadal aj s námietkou premlčania, keď nárok vo výške 7 627,28 eur považoval za premlčaný. Tvrdenie odvolateľa vo veci začatia plynutia premlčacej lehoty neakceptoval; odvolateľ mal prístup k svojej vlastnej evidencii, odvolateľ pravidelne dostával z čerpacej stanice OMV faktúry, odvolateľ mal po každej zmene prístup k pokladničným blokom a k evidencii jázd. Mal podľa neho objektívnu možnosť od samého začiatku zisťovať ním tvrdenú nadspotrebu pohonných hmôt. Mal za to, že práve žalobca si nepočínal zodpovedne so starostlivosťou riadneho hospodára a neplnil si prevenčnú povinnosť predchádzať prípadným ujmám na svojom majetku. S poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie podľa jeho názoru vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 50. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 51 .Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti zamietajúcej rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na náhradu škody stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd vyjadruje stručne k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu. 52. Predmetom preskúmavaného konania je nárok žalobcu proti žalovanému na náhradu škody, ktorú mal žalobcovi spôsobiť tým, že úmyselne zatajoval žalobcovi ako jeho zamestnávateľovi nadspotrebu na ním používanom vozidle ŠPZ C.-XXX N. v období rokov 2011 a 2012, keď žalobca túto tvrdenú úmyselne spôsobenú škodu preukazoval zápisnicou z rokovania vo veci náhrady škody podpísanej žalovaným dňa 28.11.2012. Súd prvej inštancie teda vec správne právne posúdil, ak na vec aplikoval ust. § 179 ods. 1 ZP, podľa ktorého zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v ust. § 182 a 185. Vychádzajúc z citovanej právnej normy súd prvej inštancie správne postupoval, ak dokazovanie zameral na zistenie, či žalobca ako zamestnávateľ žalovaného v konaní preukázal jeho zavinenie pri porušení konkrétnej pracovnej povinnosti a existenciu škody v príčinnej súvislosti s týmto zavineným porušením pracovných povinností žalovaného. Je potrebné dať navyše do pozornosti, že v danom spore ide o individuálny pracovnoprávny spor s ochranou žalovaného zamestnanca ako slabšej strany sporu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca v konaní vychádzajúc z popisu pracovných povinností žalovaného ako zamestnanca v pracovnej zmluve a vychádzajúc z dikcie ust. § 81 ZP nepreukázal porušenie konkrétnej právnej a pracovnej povinnosti žalovaným, ktorý viedol predpísanú evidenciu a existenciu nadspotreby pred žalobcom nezatajoval, aj podľa konateľa samotného žalobcu riadne uvádzal najazdené kilometre, riadne vykazoval bloky z tankovania, viedol knihu jázd a nezamedzoval žalobcovi ako zamestnávateľovi priebežnú kontrolu nakladania s pohonnými hmotami. Žalobca zavinenie žalovaného v rovine úmyslu preukazoval zápisnicou z rokovania o náhrade škody spísanej dňa 28.11.2012, keď odvolací súd opakuje svoj právny názor a hodnotenie uvedeného listinného dôkazu, z ktorého podľa odvolacieho súdu vyplýva len to, že žalovaný svojím podpisom na tejto zápisnici potvrdil len to, že kontrolu účtovných dokladov došlo len podľa zamestnávateľa k zisteniu, že v priebehu uplynulého roka, t. j roka 2011 došlo zo strany žalovaného ku konaniu, ktorým žalobcovi spôsobil škodu a že pohonné hmoty použil zrejme ( v zápisnicu uvedené expresis verbis) na súkromné účely. Žalovaný teda podpisom potvrdil názor samotného žalobcu. Súd prvej inštancie správne právne posúdil nepreukázanie naplnenia základných zákonných predpokladov pre zodpovednosť žalovaného ako zamestnanca žalobcu za jemu vzniknutú škodu, nakoľko žalobca nepreukázal porušenie jeho pracovných povinností a vznik škody v príčinnej súvislosti s týmto tvrdeným porušením pracovných povinností. Správne zohľadnil dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobca nemal vnútorným predpisom upravený postup týkajúci sa tankovacích kariet v prípade neprítomnosti vodiča na pracovisku, údaje z tachografu nesťahoval, keď podľa svedka S. nadspotrebu na ťahači za roky 2009 a 2010 nezisťovali, preto údaje z rokov po skončení pracovného pomeru žalovaného získané na základe jazdy inými vodičmi v iných podmienkach správne súd prvej inštancie vyhodnotil za irelevantné. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal aj s opodstatnenosťou žalovaným vznesenej námietky premlčania časti žalobou uplatneného nároku za obdobie od 01.01.2011 do 12.06.2011 vo výške 7.627,28 eur zohľadniac, že žalobca mal možnosť zistiť nadspotrebu priebežne kontrolou evidencie, ktorú žalovaný viedol o pohonných hmotách a z faktúr dodávateľa pohonných hmôt dvakrát do mesiaca, keď zanedbanie takýchto povinností nemôže byť na ťarchu žalovaného zamestnanca ako slabšej strany individuálneho pracovného sporu. Vykonaným dokazovaním bolo tiež zistené zanedbanie povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa stanoviť priemernú spotrebu ťahača a informovať žalovaného o nej. 53. Ust. § 191 ods. 1 CSP upravuje princíp voľného hodnotenia dôkazov, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 54 . Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 55. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 56. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 57. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. 58. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že hodnoteniu vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno vytknúť nelogickosť a tým nezákonnosť, ak dospel k záveru, že žalobca v konaní, ktoré vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzalo, nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednostného vzťahu strán sporu v zmysle ZP. Odvolací súd poukazuje na prejednaciu zásadu ovládajúcu civilné sporové konanie, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, keď dôkaznú povinnosť má síce i žalovaný, pokaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom, ktorú si žalobca nesplnil. Súd prvej inštancie sa taktiež ani pri právnom posúdení veci nedopustil žiadneho omylu alebo nesprávnej interpretácie aplikovaných právnych noriem. Napadnutý rozsudok je zrozumiteľný pre odbornú právnickú i laickú verejnosť, dáva odpoveď na všetky podstatné právne aspekty veci, keď v tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti ústavnú judikatúru, podľa ktorej do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/O4), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04) a nepatrí sem ani právo strany sporu dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97). 59. V zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v rozsahu jeho zamietajúcej časti podľa ust. § 387 ods. CSP potvrdil. 60. V odvolaním žalobcu napadnutej časti o nároku žalovaného voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100% podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súd prvej inštancie aplikoval zásadu úspešnosti v konaní a o tomto nároku rozhodol výlučne podľa ust. §255 ods. 1 CSP uvedenú zásadu vyjadrujúceho. Opomenul, že konanie bolo v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby čiastočne zastavené a tak v tejto časti žalobou uplatneného nároku bolo jeho povinnosťou vyhodnotiť, ktorá zo strán sporu procesne zavinila čiastočné zastavenie konania, čo však súd prvej inštancie neurobil a nevysvetlil pritom ani z akého dôvodu a na základe akých právnych úvah. Z uvedeného dôvodu je preto jeho rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi odvolacím súdom nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň sa odvolaciemu súdu javí nárok na náhradu trov konania nesprávne právne posúdený, keď súd prvej inštancie rozhodol len v zmysle zásady úspechu v konaní bez zohľadnenia čiastočného zastavenia konania a posúdenia zavinenia strán sporu na ňom. Z uvedených dôvodov odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP pre nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti a tým pre porušenie práva strán sporu na spravodlivé súdne konanie zrušil a vec mu v zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď úlohu súdu prvej inštancie bude o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodnúť v zmysle vyššie uvedených intencií odvolacieho súdu, ktorými bude v ďalšom konaní o tomto nároku viazaný ( ( § 391 ods. 2 CSP) a rozhodnutie aj v tomto rozsahu náležite odôvodiť ( § 391 ods. 3 CSP). 61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní. 62.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).