Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314207971 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314207971.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Z.. V. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom N. X, G., zastúpeného: JUDr. Lenka Senčáková, advokátka, Európska trieda 9, Košice, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomašiková 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpeného: FROLKOVIČ Legal, s.r.o. so sídlom Aupark Tower, Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 50 106 228, o zaplatenie 4 343,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 9.6.2016, č.k. 16Cpr/7/2015-192, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu o zaplatenie istiny 4 343,44 eur spolu s príslušenstvom, titulom nevyplatenej výkonovej odmeny za rok 2010, zamietol a uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1 582,11 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 118 ods. 1. § 119 ods. 2,3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ Zákonník práce“) a vecne tým, že mzda zamestnanca je základným nárokom prislúchajúcim zamestnancovi za vykonanú prácu, keď okrem mzdy za vykonanú prácu, môžu byť zamestnancovi poskytované aj iné peňažné plnenia, a to ako nárokovateľné (obligatórne) alebo nenárokovateľné (fakultatívne) peňažné plnenie. Preto pokiaľ zamestnávateľ v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve, príp. v rámci svojich interných prepisov upraví odmeňovanie zamestnancov ako nenárokovateľnú zložku mzdy (napr. odmeny, prémie, bonusy, ....) ide o fakultatívne plnenie zamestnávateľa, ktorého vyplatenia sa od zamestnávateľa nemožno úspešne domáhať, pokiaľ zamestnávateľ konštitutívnym rozhodnutím nerozhodol o jej priznaní, resp. nepriznaní. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 31/2009 zo dňa 27.5.2010). Mal tak za to, že rozhodnutie zamestnávateľa je svojou povahou konštitutívnym aktom a až toto rozhodnutie mení zložku mzdy z nenárokovateľnej na nárokovateľnú, tzn. ak zamestnávateľ rozhodne o priznaní, resp. nepriznaní pôvodne nenárokovateľnej zložky mzdy, je povinný potom priznanú odmenu vyplatiť a zamestnanec má právo sa jej domáhať, resp. namietať dôvody jej nepriznania alebo krátenia. Preto ani skutočnosť, že zamestnávateľ má určené presné postupy pre výpočet fakultatívnej zložky mzdy, napr. vzorec na výpočet odmien, prémií, alebo určené kritériá v interných predpisoch, smerniciach, nemení povahu tejto peňažnej náležitosti z fakultatívnej na obligatórnu, pokiaľ zároveň tieto predpisy vymedzujú, že ide o fakultatívnu zložku mzdy. Táto skutočnosť (či ide o obligatórny nárok alebo nie), je rozpoznateľná práve z formulácie akou je v interných predpisoch (pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve,...) zamestnávateľa upravená. Súd prvej inštancie uviedol, že ak je vymedzená formuláciou „...patrí...“, alebo tým spôsobom, že patrí na ňu nárok vždy, ak zamestnanec splní konkrétne vymedzené a objektívne merateľné kritériá, spojené s výkonom práce, vtedy je rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní tohto nároku svojou povahou deklaratórne a vzniká naň priamy nárok ich naplnením, a potom už nie je predpokladom vzniku tohto nároku zamestnanca rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré len formálne potvrdzuje splnenie predpokladaných kritérií (stanovisko k tejto právnej otázke poskytol Najvyšší súd ČR v uznesení, sp. zn. 21 Cdo 2545/2010 z 24.11.2011). Ak je však formulácia predpokladov pre priznanie fakultatívnej zložky všeobecnejšia, založená všeobecne na kvalitnej práci, príp. na posúdení nadriadeného, príp. určeného zamestnanca, alebo zamestnávateľ priamo vo svojom internom predpise uvedie, že táto zložka mzdy nie je nárokovateľná (explicitne alebo formuláciou „...môže priznať...ak...“), v takomto prípade svojou povahou pôjde o nenárokovateľnú zložku mzdy, nakoľko posúdenie kvality práce, podmienok pre jej priznanie alebo iných kritérií, je len na zamestnávateľovi, od ktorého rozhodnutia následne bude závisieť priznanie takéhoto fakultatívneho nároku. 3. Vychádzajúc citovaných ustanovení zákona a ustálenej judikatúry v obdobných veciach (fakultatívna zložka platu/mzdy) súd prvej inštancie ustálil, že v danom prípade bola výkonová odmena upravená internou smernicou fakultatívnym nárokom, nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ môže (ale nemá povinnosť) svojim zamestnancom poskytnúť odmenu/incetív, pokiaľ splnia aj ďalšie kritériá, vo výške určenej touto smernicou. Predpokladom jej priznania je rozhodnutie zamestnávateľa, ktorým odmenu prizná a toto rozhodnutie zamestnávateľa je vzhľadom na výslovne stanovenú fakultatívnosť daného nároku vnútorným predpisom, autonómne a nemožno ho nahradiť rozhodnutím súdu. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ nevydal žiadne rozhodnutie o tom, že žalobcovi priznáva výkonovú odmenu za rok 2010 tak, aby sa táto pôvodne nenároková zložka platu stala platovým nárokom žalobcu, ktorého vyplatenia sa môže domáhať a takáto povinnosť zamestnávateľa (a právo zamestnanca na výkonovú odmenu) nevyplývala ani z dohody o mzdových podmienkach, ani z pracovnej zmluvy, ani z interných predpisov žalovaného, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1, § 151 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor v sume 260,61 eur a trov právneho zastúpenia žalovaného v sume 1 321,50 eur. Trovy právneho zastúpenia súd prvej inštancie priznal podľa ust. § 9, § 10 ods. 2, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška“), a to za 7 úkonov právnej služby á 161,01 eur ( prevzatie a príprava zastúpenia dňa 22.10.2014, písomné podanie týkajúce sa veci samej (odpor, vyjadrenie) zo dňa 4.11.2014 a 21.4.2016, 4 x účasť na pojednávaní súdu vo veci samej v dňoch 8.3.2016, 5.4.2016, 10.5.2016 a 9.6.2016 (1/2 úkonu)), + 2 x režijný paušál á 8,04 eur, 5 x režijný paušál á 8,58 eur + 20 % DPH. 5. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalobca uvádzajúc, že výkonová odmena za rok 2010 nebola individuálnou odmenou, ktorá by sa týkala len jeho, ale výkonové odmeny boli vždy motivačným nástrojom všetkých zamestnancov žalovaného. Poukázal na to, že počas celej doby jeho pracovného pomeru so žalovaným nikdy nedošlo k situácii, že by žalovaný rozhodol o výkonovej odmene pre zamestnancov ústredia formou individuálneho rozhodnutia. Namietal, že nikdy o priznaní výkonových odmien nerozhodoval niekto iný ako predstavenstvo žalovaného, o vyplatení výkonovej odmeny za rok 2010 rozhodol žalovaný dňa 11.4.2011 a v tento deň boli výkonové odmeny zamestnancom žalovaného aj vyplatené. Poukázal na bod 3 Smernice „Riadenie výkonnosti zamestnancov" verzia 23 a bod 3 smernice, časť Stanovenie kritérií, vyhodnocovanie kritérií z ktorých vyplýva, že výkonovú odmenu je možné priznať len v súlade s uvedenou smernicou a neuvádza sa žiaden iný dokument, ktorý by upravoval kritériá pre priznanie výkonovej odmeny a ktorý by bolo potrebné zohľadniť. Preto hodnotenie priameho nadriadeného nemalo konštitutívny ale len deklaratórny charakter. 6. Odvolateľ poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej pri úvahe o zložkách mzdy je potrebné mať na zreteli, že uplatnením nárokovateľných alebo nenárokovateľných zložiek mzdy je vyjadrená stimulačná a motivačná funkcia mzdy spočívajúca v spojení určitej formy mzdy s pracovným výkonom zamestnanca. Závislosť mzdy na žiadúcom výkone práce v predpokladanom množstve a kvalite býva vyjadrená stanovením predpokladov, ktoré musia byť splnené, aby zamestnanec mohol túto mzdovú zložku dostať. S.. K. osobne niekoľkokrát vyzýval na vykonanie hodnotiaceho rozhovoru s ohľadom na blížiaci sa termín skončenia pracovného pomeru, ale ten zakaždým túto jeho žiadosť odignoroval. Ak bol S.. K. presvedčený o tom, že jeho výkon bol počas roka 2010 len 90%-tný, nič mu nebránilo hodnotiaci pohovor vykonať a túto skutočnosť do formulára zaznačiť. Popieral, že S.. K. s ním vykonal akýkoľvek hodnotiaci rozhovor za účelom stanovenia splnenia kompetencií za rok 2010 a formulár jeho hodnotenia za rok 2010 predložený žalovaným považoval za účelovo vypracovaný. Jeho pracovné výsledky boli ohodnotené nie len pochvalou žalovaného, ale aj finančnou odmenou vo výške 200 eur, ktorá mu bola vyplatená spolu so mzdou v auguste 2010. Počas pôsobenia u žalovaného absolvoval dva hodnotiace rozhovory, a to v roku 2009 ( v skúšobnej dobe) s vtedajším manažérom p. P. - hodnotenie nad 100% a v ďalšom roku 2010 (výkonová odmena za rok 2009) s manažérom S.. K. - hodnotenie nad 100%. 7. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že nebolo vydané individuálne rozhodnutie o priznaní výkonovej odmeny, nakoľko chýba hodnotenie jeho výkonnosti zo strany nadriadeného manažéra. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal so skutočnosťou prečo s ním priamy nadriadený nevykonal hodnotiaci pohovor a prečo na predloženom hodnotiacom formulári chýba jeho podpis a dátum kedy sa mal rozhovor uskutočniť ako aj komentár k prepadu jeho výkonnosti o viac ako 10%. Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na vypočutie svedkov, ktorí mali potvrdiť praktiky žalovaného ohľadne protiprávneho nevyplácania výkonových odmien za rok 2010 aj iným zamestnancom, skutočností týkajúcich sa jeho pracovného výkonu v roku 2010 a zaužívaných postupov žalovaného pri hodnotení pracovného výkonu zamestnanca a vyplatení výkonovej odmeny, čím mu bolo odňaté právo na súdnu ochranu. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania. 8. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.2.2017 a uviedol, že odvolateľ v podanom odvolaní len opakoval svoju argumentáciu použitú v jeho predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach na prvoinštančnom súde a nešpecifikoval v ňom expressis verbis žiaden z odvolacích dôvodov enumerovaných v ustanovení § 365 ods. 1 C.s.p. Vo vzťahu k odvolateľom namietanému nevykonaniu navrhnutých dôkazov uviedol, že tieto neboli právne významné pre posúdenie veci (vypočutie svedkov I., J., H.) a iné návrhy na doplnenie dokazovania odvolateľ nenavrhol. V konaní nebolo sporné, že príslušnou smernicou, na ktorú sa odvolávala kolektívna zmluva, je smernica s názvom: „Riadenie výkonnosti zamestnancov" (ďalej len „Smernica"), pričom vo všeobecných ustanoveniach Smernice (čl. 3 Smernice) sa uvádza, že riadenie výkonnosti je jedným z motivačných nástrojov personálneho riadenia, pričom „V záujme dosiahnutia maximálneho finančného ohodnotenia výsledkov zamestnancov na realizácii ťažiskových a mimoriadnych úloh môžu byť poskytované odmeny - výkonové odmeny/incentívy a špeciálne bonusy/mimoriadne odmeny". Všetky verzie Smernice doložené v konaní, zhodne vyžadovali pre priznanie nároku na výkonovú odmenu (čl. 3.2 Smernice - Ostatné predajné línie a Ústredie) plnenie stanovených ukazovateľov výkonnosti (KPIs), resp. kompetencií na 100% a viac. V konaní teda bolo nesporným, že predpokladom vzniku nároku na vyplatenie výkonovej odmeny bolo rozhodnutie žalovaného o tom, že žalobca splnil plnenie stanovených ukazovateľov výkonnosti (KPIs), resp. kompetencií na 100% a viac; v konaní nebolo sporným, že takéto rozhodnutie žalovaného neexistuje. Naviac, v konaní bolo preukázané, že žalovaný zhodnotil plnenie stanovených ukazovateľov výkonnosti (KPIs), resp. kompetencií žalobcu na 90%. Odvolateľ v odvolaní ani nepreukázal žiaden dôvod, ktorý by odôvodňoval aplikáciu ustanovenia § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. v spojení s ustanovením § 366 C.s.p. (novoty v odvolacom konaní). 9. Mal za to, že prvoinštančný súd vec správne právne posúdil vychádzajúc z ust. § 118 ods. 1, § 119 ods. 2, 3 Zákonníka práce. Uviedol, že zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancom aj iné plnenia ako mzdu, napr. peňažné bonusy, darčekové poukážky, voľný vstup do fitness centra a pod. Podľa spôsobu právnej úpravy (prejavenej vôle zamestnávateľa a zamestnanca), ako aj charakteru výplaty rozlišuje ustálená judikatúra v prípade týchto "iných plnení" medzi nárokovateľnou a nenárokovateľnou zložkou mzdy. Podľa ustálenej judikatúry je nárokovateľná zložka mzdy mzdovým nárokom, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť v prípade splnenia dohodnutých predpokladov; v praxi je nárokovateľná zložka mzdy dohodnutá v pracovnej zmluve ako pohyblivá/variabilná zložka mzdy popri základnej mzde, na ktorú vzniká zamestnancovi nárok automaticky po splnení určitých predpokladov, ktoré sú zmluvnými stranami vopred jasne stanovené. Naproti tomu nenárokovateľná zložka mzdy je plnením, na ktoré vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní. Takéto plnenie má preto len fakultatívnu povahu závislú od rozhodnutia zamestnávateľa; až rozhodnutím zamestnávateľa o jeho priznaní a výške sa nenárokovateľná zložka stáva v danom rozsahu nárokovateľnou. Či však zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa. 10. Odvolateľom namietaná skutočnosť, že žalovaný s ním nevykonal ročný rozhovor (podľa smernice ROZA), v žiadnom prípade nemohla ovplyvniť vyššie uvádzaný zistený skutkový stav a súdom vykonané právne posúdenie. Pokiaľ išlo o snahu odvolateľa v odvolaní polemizovať s údajnou možnou diskrimináciou, bez ohľadu na absurdnosť a irelevantnosť takýchto úvah žalovaný na doplnenie uviedol, že v inom konaním na Okresnom súde Bratislava III sa odvolateľ (žalobca) žalobou zo dňa 11.4.2014 domáhal voči žalovanému odstránenia diskriminačného konania a zaplatenia primeraného zadosťučinenia. V predmetnej veci Okresný súd Bratislava III vydal dňa 12.2.2015 uznesenie č.k. 44C 116/2014-70, ktorým konanie zastavil a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania, a to na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcu. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 11. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril odvolateľ (žalobca) podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 3.4.2017. Mal za to, že napriek tomu, že navrhol na preukázanie ním uvádzaných skutkových tvrdení vypočuť svedkov a uviedol k akým skutočnostiam sa majú vyjadriť, návrh na vykonanie týchto dôkazov súd prvej inštancie zamietol. Ním navrhnutí svedkovia mali ozrejmiť zaužívaný postup žalovaného pri priznávaní výkonových odmien, hodnotení výkonnosti zamestnancov ako aj postup žalovaného v prípade, ak nadriadený manažér nevykoná hodnotiaci pohovor so zamestnancom. Hodnotenie výkonnosti zamestnanca nemalo povahu rozhodovacej právomoci zamestnávateľa, a to s ohľadom na znenie internej smernice ako aj s ohľadom na povahu hodnotiaceho rozhovoru. Hodnotiaci pohovor ako už z jeho označenia vyplýva, spočíval v zhodnotení jeho správania sa počas roka 2010. Nejednalo sa o rozhodnutie, ale len o zaznamenanie jeho výkonnosti do vopred určeného formulára, ktoré malo deklaratórny účinok. Každé hodnotenie môže vychádzať len zo skutočností, ktoré už v minulosti nastali, a to bez toho, aby hodnotiteľ do týchto skutočností mohol zasahovať a svojím rozhodnutím ich meniť. Hodnotenie zapisované do hodnotiaceho formulára len deklaruje to, čo bolo možné objektívne v minulosti vnímať. Ak by malo mať hodnotenie jeho výkonnosti konštitutívne účinky, musel by mať hodnotiteľ právo sám rozhodovať o naplnení kritérií uvedených v hodnotiacom formulári, a to bez ohľadu na jeho skutočné výkony. Takýto postup by nenapĺňal význam slova hodnotenie a navyše by bolo takéto konanie v rozpore s objektívnou realitou a aj dobrými mravmi. Rozhodovacia právomoc tykajúca sa výkonových odmien tak bola v súlade s internými smernicami, daná výlučne predstavenstvu žalovaného. Hodnotenie výkonnosti zamestnancov a hodnotenie splnenia bankových kritérií malo vždy len deklaratórny charakter, pričom rozhodnutie o vyplatení výkonových odmien predstavenstvom bolo len predpokladom jeho vydania, nikdy nie samotným rozhodnutím. Preto konanie nadriadeného manažéra, ktorým odmietol postupovať v súlade s internými smernicami žalovaného a aj napriek jeho urgenciám s ním bezdôvodne nevykonal hodnotiaci pohovor za rok 2010, považoval za porušenie pracovných povinností, za ktoré zodpovedá žalovaný. 12. K vyjadreniu odvolateľa (žalobcu) sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.5.2017 a opätovne poukázal na to, že nevydal žiadne rozhodnutie o priznaní výkonovej odmeny žalobcovi za rok 2010 tak, aby sa stala pôvodne nenárokovateľná zložka mzdy mzdovým nárokom a naviac u odvolateľa neboli splnené stanovené ukazovatele výkonnosti na rok 2010 v rozsahu 100% a viac. 13. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 14. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorým zamietol ako nedôvodnú žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 4 343,44 eur spolu s príslušenstvom titulom nevyplatenej výkonovej odmeny za rok 2010. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolateľa odvolací súd udáva nasledovné. 18. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 8.12.2008 pracovnú zmluvu, s dňom nástupu do práce 1.1.2009. V čl. V bod 2 Mzdových podmienok Pracovnej zmluvy bolo dohodnuté, že okrem základnej mesačnej mzdy zamestnávateľ poskytne zamestnancovi peňažné alebo iné plnenia vyplývajúce z vnútorných predpisov zamestnávateľa platných v čase poskytnutie plnenia. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 30.6.2010 sa čl. Mzdové podmienky Pracovnej zmluvy zmenil tak, že zamestnancovi patrí za vykonanú prácu základná mesačná mzda vo výške 1 200 eur, a to v alikvótnej výške zodpovedajúcej odpracovanej dobe v príslušnom mesiaci. Dohodou o skončení pracovného pomeru bol pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončený k 31.1.2011. Predmetom konania bolo posúdenie, či žalobcovi vznikol počas trvania pracovného pomeru u žalovaného nárok na zaplatenie výkonovej odmeny za rok 2010. 19. Po preskúmaní spisu odvolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odvolateľom v odvolaní vo vzťahu k nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny či nepreskúmateľný. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). 20. K odvolateľom namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom, spočívajúcom v nevykonaní ním navrhnutých dôkazov, odvolací súd uvádza, že podľa právnej úpravy účinnej do 30.6.2016 súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v znení účinnom do 30.6.2016, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R 125/1999, R 6/2000). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie v bode 6 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať odvolateľom navrhnuté dôkazy. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a rovnako má za to, že vykonanie odvolateľom navrhnutých dôkazov, nemohlo zvrátiť správne právne závery súdu prvej inštancie v prejednávanej veci. Je potrebné poukázať aj na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). 21. Z odvolania odvolateľa možno vyvodiť aj uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 ( t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 22. Pokiaľ odvolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 23. Odvolací súd vzhľadom na povinnosť vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) zastáva názor, že pre priznanie nároku na mzdu je vždy významné rozlíšenie, či požadované plnenie prestavuje mzdový nárok na mzdu, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť, ak zamestnanec splní dojednané predpoklady a podmienky (či ide o nárokovú časť mzdy), alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (či ide o tzv. nenárokovú zložku mzdy). Táto (nenároková) zložka mzdy je charakteristická tým, že bez rozhodnutia zamestnávateľa má táto zložka povahu len fakultatívneho nároku. Túto fakultatívnu povahu stráca v okamihu, keď zamestnávateľ rozhodne o priznaní tohto nároku zamestnancovi, kedy sa táto nenároková (fakultatívna) zložka mzdy v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní stáva nárokovou (obligatórnou) zložkou mzdy. Uplatnením nenárokovateľných zložiek mzdy sa vyjadruje stimulačná a motivačná funkcia mzdy, spočívajúca v určitej forme mzdy súvisiacej s mimoriadnym pracovným výkonom zamestnanca. Odvolací súd dáva do pozornosti, že prémie a odmeny sú nenárokovateľnou zložkou mzdy, a priznávajú sa, len ak sa splnia stanovené kritériá, napr. ak výkon práce je omnoho efektívnejší voči inému výkonu porovnateľného zamestnanca. Vychádzajúc v danej veci zo Smernice na riadenie výkonnosti zamestnancov ( verzia 23) výkonová odmena je pohyblivou časťou mzdy viazanou na pracovný výkon, podporu predaja a plnenie stanovených cieľov, a je tak nenárokovou zložkou mzdy, pričom stanovenie konkrétnych kritérií na výplatu odmien bolo v kompetencii zamestnávateľa, ktorý ich určoval internou smernicou, tak ako to vyplýva z Kolektívnej zmluvy uzavretej na obdobie od 1.1.2008 do 31.12.2010 ( čl. IV. bod 16.4.) ako aj zo znenia Kolektívnej zmluvy uzavretej na obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2013( čl. 3.4. bod 16.4). Bez pochybností tak možno individuálnu odmenu - výkonovú odmenu, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto súdnom konaní domáha, považovať za nenárokovú zložku mzdy, nakoľko ku vzniku nároku žalobcu na jej vyplatenie bolo nevyhnutné rozhodnutie zamestnávateľa. Skutočnosť, že o priznaní výkonových odmien rozhodoval zamestnávateľ, a to konkrétne predstavenstvo žalovaného, ako aj skutočnosť, že o vyplatení výkonovej odmeny za rok 2010 rozhodol žalovaný dňa 11.4.2011, nebolo pritom v konaní sporným. Preto pokiaľ k rozhodnutiu zamestnávateľa o priznaní individuálnej odmeny odvolateľovi (žalobcovi) nedošlo, nevznikol mu ani nárok jej vyplatenie a nedošlo ani k porušeniu pracovnoprávnych predpisov zo strany zamestnávateľa. 24. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že nekonaním zo strany nadriadeného manažéra S.. K. boli porušené pravidlá procesu ROZA (bod 3.3 Smernice, verzia č.10), dáva odvolací súd do pozornosti, že povinnosť uskutočniť rozhovor v skupine „nepredaj“ bola stanovená jednak do 13.2.2011 a jeho samotné vykonanie v stanovenom termíne automaticky neznamenalo vznik nároku na priznanie výkonovej odmeny. Argumentáciu odvolateľa, že jeho výkon v roku 2010 nebol štandardným, keď splnil kritériá výkonnosti za tok 2010 na 101 až 110 %, možno považovať len za subjektívne tvrdenie odvolateľa, nakoľko objektívne vyhodnotenie plnenia individuálnych cieľov zamestnanca bolo v kompetencii nadriadeného manažéra. Aj v prípade, ak by odvolateľ nesúhlasil s výsledkami rozhovoru ROZA, uskutočnil by sa opakovaný rozhovor za účasti vyššieho manažéra, ktorý by bol rovnako povinný objektívne vyhodnotiť plnenie stanovených kritérií odvolateľom. I keď žalovaným predložené hodnotenie ROZA (čl. 37 súdneho spisu), ktorým výkonnosť odvolateľa za rok 2010 ohodnotil na 90%, bolo vypracované nadriadeným manažérom odvolateľa bez uskutočnenia rozhovoru s odvolateľom, nemožno opomenúť skutočnosť, že s takýmto hodnotením sa stotožnil aj priamy nadriadený hodnotiteľa (čl. 167 súdneho spisu). Vzhľadom k uvedenému tak nemožno len z nevykonania hodnotiaceho rozhovoru bez ďalšieho vyvodiť pohnútku žalovaného nevyplatiť odvolateľovi uplatňovanú výkonovú odmenu za rok 2010, z dôvodu, aby nedošlo k poklesu jeho zisku. Nevykonaním hodnotiaceho pohovoru nedošlo ani k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivé pracovné podmienky, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že zo strany žalovaného došlo k svojvoľnému výberu zamestnancov, s ktorými vykonal hodnotiaci pohovor a umožnil im tak získať výkonovú odmenu, nakoľko uvedené by bolo v príkrom rozpore aj s argumentáciou odvolateľa, že počas roku 2010 mu žalovaný zvýšil mzdu a umožnil mu účasť na jazykovom kurze. 25. Čo sa týka ostatných odvolacích námietok uvedených v odvolaní odvolateľa, tieto odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať a reagovať na ne špecifickou odpoveďou. 26. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožniac so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým podanú žalobu zamietol (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ), rozhodnutie ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nakoľko žalobca mal čo do právneho základu úspech vo veci, priznal mu proti neúspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).