Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/77/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314220156 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314220156.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: W.. B. Y. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., L. č. XX, v 2. rade: M. Y. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., N. č. 4, obaja zastúpení JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom, Bratislava, Riečna č. 2, spoločnosťou BARKOCI law firm, s. r. o., IČO: 47 247 916, Bratislava - Staré Mesto, Námestie slobody č. 28, za ktorú koná JUDr. Stanislav Barkoci, PhD., proti žalovanému: B. Y., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., L. č. XX, zastúpený spoločnosťou JUDr. Radovan Repa, advokát, s. r. o., Bratislava, Záhradnícka č. 16514/60, IČO: 36 742 023, za ktorú koná JUDr. Radovan Repa,, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalobcov v 1., 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17. júna 2016, č.k. 12 C 245/2014-193, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17. júna 2016, č.k. 12 C 245/2014-193, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17.6.2016, č.k. 12 C 245/2014-193, žalobu zamietol; žalobcom v 1., 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 6.869,33 € k rukám právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 8.9.2014, ktorou sa žalobcovia v 1., 2. rade ako manželia, domáhali voči žalovanému, synovi žalobcu v 1. rade, určenia, že sú bezpodieloví vlastníci nehnuteľnosti - rekreačnej chaty so súpisným číslom XXXX, postavenej na parcele číslo XXXX/XX a parcely číslo XXXX/X, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie M.. Žalobcovia v 1., 2. rade žalobu odôvodnili tým, že žalobca v 1. rade a žalovaný sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti v podiele 1/2, nachádzajúcich sa na parcele číslo XXXX/X, zastavaná plocha o výmere XX m2, parcelné číslo XXXX/X, zastavaná plocha o výmere XX m2, ako rekreačná chata so súpisným číslom XXXX, postavená na pozemkoch parcelné číslo XXXX/XX a XXXX/X, zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX. Dňa 2.6.1992 žalobca v 1. rade so svojou bývalou manželkou, F. Y. ako kupujúci, uzavreli s Mestom M. kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti - parcelu číslo XXXX/X o výmere XXX m2 a kúpnou zmluvou zo dňa 9.7.2004 nadobudol žalobca v 1. rade od Mesta M. parcelu číslo XXXX/XX o výmere XXX m2. Rozhodnutím zo dňa 13.10.2005, č.j. O.. XXX-XX-Sc, povolilo Mesto M. odstránenie stavby - záhradná chata súpisné číslo XXX a rozhodnutím zo dňa 8.11.2005, č.j. O.. XXX-XX-Sc, vydalo Mesto M. stavebné povolenie na výstavbu rekreačnej chaty umiestnenej na parcelách číslo XXXX/X a číslo XXXX/ XX, ktorej stavebníkmi boli žalobca v 1. rade a žalovaný z dôvodu, že žalovaný zdedil po svojej nebohej matke F. Y. spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 na parcele číslo XXX/X o výmere XXX m2, pričom v čase vydania stavebného povolenia mal žalovaný 15 rokov a žalobca v 1. rade bol jeho zákonným zástupcom. Mesto M. rozhodnutím č.j. O.. XXX-XX-Sc povolilo užívanie rekreačnej chaty a rozhodnutím č. XXXXXXX/XXXX určilo rekreačnej chate postavenej na parcelách číslo XXXX/X a číslo XXXX/XX súpisné číslo XXXX. Vlastníkmi rekreačnej chaty podľa kolaudačného rozhodnutia sa chybne a nesprávne stali žalobca v 1. rade a žalovaný, keď správne sa jej vlastníkmi mali stať žalobcovia 1., 2. rade, pretože oni boli výlučnými investormi rekonštrukcie a výstavby rekreačnej chaty. Žalobca v 1. rade splnomocnil tretiu osobu na zastupovanie v kolaudačnom konaní, žalovaný v kolaudačnom konaní vôbec nekonal, a tak kolaudačné konanie vykazuje značné právne vady; možno mať dôvodné pochybnosti o nadobudnutí právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia v súvislosti s jeho doručením. Žalovaný nikdy nevynaložil žiadne finančné prostriedky na stavbu a rekonštrukciu rekreačnej chaty. Dňa 10.3.2014 Mesto M. vydalo na základe ich návrhu opäť chybné rozhodnutie o určení súpisného čísla (č. XX-XXXX/XXXX) a stavbu označilo v spoluvlastníctve žalobcu v 1. rade a žalovaného. Stavebný úrad nekonal správne, pretože v platnom Občianskom zákonníku neplatila zásada, že len vlastník pozemku môže zriaďovať stavbu na tomto pozemku, keď Občiansky zákonník umožnil rozdielnosť vlastníka stavby a vlastníka pozemku. V čase začatia stavebného konania bol žalovaný maloletý, z dôvodu ktorého bolo potrebné, aby dal k tomuto právnemu úkonu súhlas súd, s čím sa stavebný úrad nevysporiadal a vady konania neodstránil. Žalovaný žije neusporiadaným spôsobom života, užíva omamné psychotropné látky, bolo voči nemu vedené konanie na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp.zn. 4 T 8/2010, pričom žalovaný zriadil na sporných nehnuteľnostiach záložné právo v prospech svojej spoločnosti H. na zabezpečenie úveru podľa zmluvy č. V-XXXX/XX zo dňa 27.11.2013. 2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Predmetom sporu je určovacia žaloba podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., a preto sa zaoberal v prvom rade naliehavým právnym záujmom žalobcov v 1., 2. rade na podanej žalobe. Pri určovacích žalobách (či už kladných alebo záporných) sa v zmysle citovaného ustanovenia vyžaduje existencia navrhovateľovho právneho záujmu na žiadanom určení. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok toho, aby súd mohol meritórne návrhu vyhovieť. Existencia naliehavého právneho záujmu nemôže byť určená za dobu minulú a ani do budúcnosti. Žalobcovia v 1. a 2. rade argumentovali tým, že v katastri nehnuteľností je uvedený nesprávny údaj ohľadom vlastníkov sporných nehnuteľností, ktoré patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom v súčasnosti je rozpor v právnych vzťahoch k vlastníctvu, a preto majú naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Konštatoval, že za danej situácie pokiaľ ide o preukazovanie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, v danej veci treba vychádzať zo skutočnosti, že žalobcovia v 1., 2. rade majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Podľa listu vlastníctva číslo XXXX sú žalobca v 1. rade a žalovaný spoluvlastníkmi každý v podiele 1/2 rekreačnej chaty so súpisným číslom XXXX postavenej na parcelách číslo XXXX/XX a číslo XXXX/X nachádzajúcej sa v katastrálnom území M.. Zo spisu Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 22 D 265/97 zistil, že žalovaný v dedičskom konaní po svojej matke F. Y., zomrelej dňa XX.X.XXXX, osvedčením o dedičstve zo dňa 26.8.1999, č.k. 22 D XXX/XXXX-XXX, X. XXX/XX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2000, nadobudol dedením okrem iného pozemok označený ako parcela číslo XXXX/X, zastavané plochy o výmere XXX m2, v podiele 1/2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX. Z obsahu spisu Mesta M. sp.zn. XXX-XX vyplýva, že k sporným nehnuteľnostiam bolo vydané stavebné povolenie č.j. O.. XXX-XX-Sc dňa 8.11.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8.11.2005, a že stavebníkmi spornej rekreačnej chaty na parcele číslo XXXX/X a číslo XXXX/XX boli žalobca v 1. rade a v tom čase maloletý žalovaný, ktorí dňa 30.9.2005 podali žiadosť o vydanie stavebného povolenia a zápisnične dňa 8.11.2005 toto rozhodnutie i prevzali, čo potvrdili svojimi podpismi; ďalej kolaudačné rozhodnutie č.j. O.. XXX-XX-Sc zo dňa 20.8.2010, ktorým Mesto M. povolilo užívanie rekreačnej chaty v prospech stavebníkov - žalobcu v 1. rade a v tom čase už plnoletého 20- ročného žalovaného, ktorí svojimi podpismi na ňom potvrdili jeho prevzatie, vzdávajúc sa práva podať voči nemu odvolanie, preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.9.2010. Zo zmluvy o dielo zo dňa 7.11.2005, č. X/XXXX, mal preukázané, že žalobca v 1. rade si objednal od zhotoviteľa G. O. - L.- M., zhotovenie hrubej stavby spornej rekreačnej chaty a cena za zhotovenie diela bola dohodnutá vo výške 1.734.414,- Sk s DPH. Žalobca v 1. rade uviedol, že pred výstavbou spornej murovanej chaty existovala iba stará drevená chatka, ktorú kúpil bez pozemku v čase, keď mal 22 rokov a bol slobodný. Pozemok pod ňou odkúpil neskôr so svojou prvou manželkou, F. Y., matkou žalovaného, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.6.1992 od Mesta M., ako parcelu číslo XXXX/XX, zastavané plochy, o výmere XXX m2. Neskôr vlastníctvo k tejto chatke previedol na svoju matku, W. Y.. V roku 1997 zomrela jeho manželka, F. Y. a žalovaný ako jej syn dedením nadobudol 1/2 pozemku pod spornou chatou, o výmere XX m2, následne bol zapísaný ako spoluvlastník tohto pozemku v podiele 1/2, ako je uvedené na liste vlastníctva č. XXXX. V roku 2000 sa oženil so žalobkyňou v 2. rade a dňa 9.7.2004 odkúpil iba on sám za trvania tohto manželstva, do svojho výlučného vlastníctva od Mesta M., kúpnou zmluvou zo dňa 9.7.2004 ďalšiu časť pozemku, ktorá bola vedľa pozemku tejto starej chatky s úmyslom túto zbúrať a na jej mieste postaviť nový dom s označením rekreačná chata. Jeho matka preto požiadala stavebný úrad o odstránenie pôvodnej chatky, bolo jej vyhovené dňa 13.10.2005 a po odstránení stavby bol on výlučným vlastníkom pozemku, novovzniknutej parcely číslo XXXX/XX, ostatná plocha, o výmere XXX m2, odčlenenej geometrickým plánom zo dňa 2.3.2004, č. XX/XX, J. J., z pôvodnej parcely číslo XXXX/ X, ostatné plochy, o výmere XX.XXX m2 a spoluvlastníkom druhej časti pozemku, parcelné číslo XXXX/X, v podiele 1/2 bol žalovaný. Chcel na týchto pozemkoch stavať, a tak požiadal a splnomocnil O. W., bytom M., V. č. XX, t.č. zomrelého, pre úkony so stavebným úradom, pretože s tým nemal žiadne skúsenosti. Zmluvou o dielo zo dňa 7.11.2005, č. 1, požiadal firmu L.-M. o zhotovenie hrubej stavby v hodnote 1.734.414,- Sk, ktorú svojpomocne dostaval so žalobkyňou v 2. rade, stavbu dokončili v priebehu dvoch rokov, skolaudovaná bola v roku 2010 a až v roku 2014 požiadali so žalobkyňou v 2. rade o zápis stavby do katastra nehnuteľností. Vtedy zistili, že polovica stavby je zapísaná na žalovaného, ktorý sa k nemu za posledné tri roky správal neobyčajne vulgárne, nekomunikoval s ním, majú spolu ďalšie nevysporiadané veci a žalovaný chce zaťažiť vec, ktorá mu nepatrí, z dôvodu ktorého bol nútený podať predmetnú žalobu. Došlo k mylnému predpokladu p. W., ktorý konal v jeho mene, pretože sa tento domnieval, že žalovaný ako spoluvlastník pozemku, na ktorom je sčasti postavená aj sporná rekreačná chata, musí byť aj vlastníkom stavby, a preto ho označil v stavebnom konaní za stavebníka, hoci tento bol v tom čase maloletý a nemal úmysel stavbu zriaďovať a nemal na ňu ani finančné prostriedky. Úmysel žalobcov v 1., 2. rade nebol taký, aby postavenú chatu vlastnil aj žalovaný, chatu si stavali pre seba a boli p. W. uvedení do omylu. Naviac žalobca v 1. rade nemohol označiť žalovaného ako stavebníka, pretože v čase vydania stavebného povolenia bol žalovaný maloletý a na vykonanie takéhoto právneho úkonu, ktorého obsahom malo byť nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, sa vyžadovalo jeho schválenie súdom. Preto správny postup stavebného úradu mal byť taký, že tento mal konanie prerušiť a odkázať zákonného zástupcu na podanie návrhu na súd o schválenie právneho úkonu, v ktorom mal žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pričom nebolo jasné, kedy má byť stavba skolaudovaná, či za jeho maloletosti alebo plnoletosti. Úkony vo vzťahu k stavebnému úradu nevykonával žalobca v 1. rade sám, ale prostredníctvom zvoleného zástupcu, ktorý sám usúdil, aké úkony treba vykonať a koho označiť za stavebníka. Kolaudačné rozhodnutie nepochybne nebolo doručené žalovanému, ktorý v čase kolaudačného rozhodnutia bol plnoletý a tento ani neudelil plnú moc žiadnej osobe na jeho zastupovanie v kolaudačnom konaní. Má preto vážne pochybnosti o tom, či je vôbec kolaudačné rozhodnutie právoplatné. Žalovaný sa k vlastníctvu spornej chaty vyjadriť bližšie nevedel, vo veciach majetkoprávneho charakteru ho zastupoval otec, žalobca v 1. rade. Jej vlastníkom je zrejme preto, že otec nechcel, aby jeho súčasná manželka, t.j. žalobkyňa v 2. rade, nadobudla nehnuteľnosť. Vo veciach majetkových ju otec striktne vymedzoval z majetkovej spoluúčasti, pre prípadný rozvod a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vzťah s otcom nebol v tom čase výrazne narušený. Výpoveď otca je v mnohých ohľadoch nepravdivá, má ho za účel negatívne vykresliť, nemá prístup do chaty, pretože na nej boli vymenené zámky, aby sa na svoj majetok nemohol dostať, z chaty bol vyhodený. Snažil sa spor s otcom urovnať, chcel s ním komunikovať, nevyšlo to, je mu ľúto celej situácie. Žalobu považuje za nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 70 katastrálneho zákona a rozhodnutia správnych orgánov, z ktorých je zrejmé, že zápis v katastri je vecne správny. Do katastra nehnuteľností boli zapísané osoby tak, ako boli uvedené v správnom konaní, čo je v súlade s § 40 ods. 2 katastrálneho zákona. Z rozhodnutia o povolení stavebného konania a kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že v nich sú ako stavebníci uvedení žalovaný, ktorý bol v čase začatia stavby maloletý, a žalobca v 1. rade, ktorý bol zároveň jeho zákonný zástupca. Bolo vo výlučnej dispozícii žalobcu v 1. rade ako zákonného zástupcu žalovaného požiadať o stavebné povolenie tak, aby bolo vecne správne. Pokiaľ by úmysel žalobcu v 1. rade bol taký, aby bol vlastníkom stavby spolu so žalobkyňou v 2. rade, tak by sa s takto vydaným rozhodnutím neuspokojil, mal možnosť podať voči nemu opravný prostriedok, čo neurobil a skôr to nasvedčuje tomu, že v čase vydania týchto povolení bolo jeho úmyslom, aby ako stavebník, teda osoba, ktorá zhotoví novú vec, figuroval žalovaný, ktorý následne nadobudne vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti originálnym spôsobom, hoci sa na jej stavbe nepodieľal, čo s ohľadom na to, že bol maloletý a asi ani nemal finančné prostriedky, nijako učiniť nemohol. Rozhodnutia predchádzajúce zápisu do katastra nehnuteľností treba vyhodnotiť tak, že bolo úmyslom žalobcu v 1. rade, aby sa vlastníkom stavby stal aj žalovaný, pričom je irelevantné, že zmluvu o dielo uzatvoril iba žalobca v 1. rade, keď napokon objednávateľom stavby nebola ani samotná žalobkyňa v 2. rade. K námietkam týkajúcich sa vecnej správnosti rozhodnutí správnych orgánov uviedol, že tieto boli vydané orgánom na to kompetentným, v rámci jeho právomoci, a preto sa nejedná o nulitný právny úkon, tieto rozhodnutia zostávajú naďalej v platnosti, a to aj v prípade, ak by boli vecne nesprávne, nakoľko žalobca v 1. rade sa vzhľadom na jeho nečinnosť nedomáhal ich nápravy. Aj napriek tomu, že žalobca v 1. rade nie je právnik, tak je zvláštne, že by si počas rokov nevšimol, že listiny správnych orgánov sú podľa neho vecne nesprávne. Podobne, pokiaľ by aj bolo pravdou, že žalobkyňa v 2. rade sa osobne a finančne podieľala na výstavbe chaty, že by ju nezaujímalo, či takéto listiny sú, a kto je na nich zapísaný. Režim bezpodielového spoluvlastníctva manželov je pomerne kogentný a s ohľadom na vlastníctvo žalobcu v 1. rade v podiele 1/2 iba v tejto časti by sa žaloba mohla týkať bezpodielového spoluvlastníctva manželov. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 29, § 46 ods. 7, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. (katastrálny zákon), § 40a, § 132 ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a dôvodil tým, že považoval žalobu žalobcov v 1., 2. rade za nedôvodnú. Mal za preukázané po oboznámení sa so spisom stavebného úradu Mesta M., že žiadosť o vydanie stavebného povolania podával žalobca v 1. rade, v tom čase zákonný zástupca žalovaného, ktorý vo svojich podaniach sám, bez splnomocnenca, ako stavebníkov označil seba a žalovaného, pričom počas celého správneho konania neuvádzal dátum narodenia žalovaného, a preto stavený úrad uviedol do omylu. Nemôže preto s úspechom tvrdiť, že stavebný úrad mal z tohto dôvodu stavebné konanie prerušiť, pretože o tom nemal vedomosť, pričom za riadneho chodu veci by tak istotne učinil. Uviedol, že v spise stavebného úradu Mesta M. sa nenachádza žiadne plnomocenstvo udelené žalobcom v 1. rade p. W., ako to tvrdil, keď sám žalobca v 1. rade so stavebným úradom písomne komunikoval a tento mu všetky písomnosti vo veci riadne doručoval, čím bolo úspešne vyvrátené jeho ďalšie tvrdenie, že mu nebol známy obsah spisu správneho orgánu, ako aj že nevedel, že za stavebníka bol od počiatku označený žalovaný, pretože vo veci konal jeho splnomocnenec p. W.. V pripojenom spise sa nachádzajú na všetkých listinách stavebného úradu podpisy žalobcu v 1. rade, ktorému osobne stavebný úrad rozhodnutia, predvolania a podobne doručoval a on ich preberal. Stavebný úrad preto žiadne listiny nedoručoval a podľa obsahu spisu ani nemal dôvod doručovať p. W.. Napokon v konaní ako žalobca v 1. rade i žalovaný osobne spoznali a potvrdili, že pre súd na podstatnom dokumente, ktorým bolo vydanie kolaudačného rozhodnutia, sú ich podpisy a toto rozhodnutie im obom bolo riadne správnym orgánom doručené. Nezakladalo sa na pravde tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že sú pochybnosti o právoplatnom skončení stavebného konania, nakoľko toto nebolo stavebníkom, t.j. žalobcovi v 1. rade a žalovanému. riadne doručené. Rozhodnutia správneho orgánu nadobudli právoplatnosť dňa 2.9.2010, pretože ani jeden zo stavebníkov voči nemu nevyužili možnosť podať opravný prostriedok. Skutočnosť, že žalobca v 1. rade ako zákonný zástupca žalovaného, v čase žiadosti o vydanie staveného povolenia, nežiadal súd o schválenie právneho úkonu, nemožno pokladať za chybu žalovaného alebo stavebného úradu. Plynutím času nebolo podstatné, či v čase začatia stavby spornej chaty bol žalovaný maloletý, kto začal stavbu realizovať, pretože počas stavebného konania môže dôjsť k zmene v osobách stavebníkov, keď plynutím času došlo ku konvalidácii tohto právneho úkonu, a to nadobudnutím plnoletosti žalovaného, ktorý v čase kolaudácie, vydania rozhodnutia o povolení a užívaní stavby, mal 20 rokov, bol plnoletý a toto rozhodnutie mu ako stavebníkovi bolo riadne do vlastných rúk doručené. Z hľadiska práva sa neplatnosti právneho úkonu z morálnych dôvodov nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Konštatoval, že žalobca v 1. rade dôkazné bremeno vo veci neuniesol, stavba bola riadne skolaudovaná v roku 2010, po právoplatnom skončení správneho konania dňa 2.9.2010, a preto sa po štyroch rokoch úspešne domáhať vlastníctva k celej stavbe už nemôže, z dôvodu ktorého návrh právneho zástupcu žalovaného na vyžiadanie listín z katastra nehnuteľností o zápise spornej nehnuteľnosti ako nadbytočný a nehospodárny, zamietol. Nespochybnil, že v dôsledku rodinnej tragédie sa vzťahy medzi stranami sporu narušili a zhoršili, ale predmetom tohto konania nebolo porušovanie dobrých mravov žalovaným, pretože nešlo napríklad o konanie o vrátenie daru, kde sa táto skutočnosť skúma, a preto tieto argumenty žalobcov v 1. a 2. rade nepovažoval za relevantné a ani sa nimi nezoberal. K nároku žalobkyne v 2. rade, ktorá sa žalobou domáhala určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva jej a žalobcu v 1. rade, uviedol, že v tejto časti považoval žalobu za zmätočnú, keď v takomto procesnom garde, kedy sa vlastníctva k spornej nehnuteľnosti domáha nie voči svojmu manželovi, ale voči žalovanému ako svojmu nevlastnému synovi, je neprípustné, a preto sa ňou ďalej nezaoberal a žalobu v tejto časti zamietol. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 6.869,33 € za 4 úkony právnej služby a 1.422,53 € podľa § 10 ods. 1, ods. 2, § 13a ods. 1, ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb: 1. prevzatie a príprava veci, vrátane prvej porady s klientom, 2. účasť na pojednávaniach dňa 23.3.2016 a 17.6.2016, 3. nahliadnutie do spisu dňa 6.6.2016 z dôvodu naštudovania pripojeného spisu správneho orgánu, režijný paušál 4 x 8,58 € = 34,32 € (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), 20% DPH vo výške 1.144,89 € (§ 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky), keď pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzal z tarifnej hodnoty veci (nehnuteľnosti) v súlade s ustanovením § 10 ods. 1, ods. 2 citovanej vyhlášky, pretože predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (rekreačnej chaty). 4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2. rade dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkli súdu prvej inštancie, že nesprávne aplikoval na daný skutkový stav právne normy hmotnoprávneho charakteru, keď predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k novovzniknutej veci, a preto malo ísť v prvom rade o posúdenie úmyslu osoby uskutočňujúcej stavbu mať ju ako vlastník pre seba a nie je rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. Nie je teda dôležité, kto je vlastníkom vo verejnoprávnom, resp. administratívnoprávnom, zmysle, rozhodným je, kto stavia fakticky s úmyslom stavať pre seba. Nie je ani rozhodujúce, či bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby v občianskoprávnom zmysle sa nekryje s otázkou administratívnou. V tejto súvislosti poukázali na judikatúru a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.7.1998, sp.zn. 2 Cdon 1312/1996. Uviedli, že prvoinštančný súd opomenul právnu stránku určenia vlastníckeho práva k novovzniknutej stavbe a mylne pri určení vlastníckeho práva vychádzal iba zo stavebnej dokumentácie (iba z jej časti) a vôbec neskúmal jedinú skutočnosť, na základe ktorej je možné posúdiť existenciu vlastníckeho práva v tomto prípade, a to úmysel stavebníka. To nakoniec viedlo súd prvej inštancie k záveru, že nevyužitím opravných prostriedkov v správnom konaní alebo inštitútov správneho súdnictva, bolo preukázané spoluvlastnícke právo žalobcu v 1. rade a žalovaného, čím sa súd prvej inštancie odklonil nielen od teórie občianskeho hmotného práva, ale aj od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít bez presvedčivej právnej argumentácie. Tým, že došlo k nesprávnej aplikácii právnej normy, bol porušený ústavný princíp právnej istoty, de novo explicitne zakotvený v novom kódexe civilného sporového konania. Poukázali na to, že žalobca v 1. rade jasne preukázal svoj úmysel stavať pre seba (a aj pre žalobkyňu v 2. rade z dôvodu existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov), čo vyplýva z uzavretej zmluvy o dielo zo dňa 7.11.2005, č. 1/2005, v ktorej vystupuje ako jediný objednávateľ zhotovenia diela iba žalobca v 1. rade, ktorý bol aj v žiadosti o stavebné povolenie k danej stavbe zo dňa 26.9.2005 uvedený ako jediný stavebník. Ak bol v stavebnom povolení potom označený aj žalovaný, išlo pravdepodobne o chybu v písaní, stavebný úrad asi vychádzal z vlastníctva pozemkov nachádzajúcich sa pod danou nehnuteľnosťou, keďže v čase podania žiadosti o stavebné povolenie boli spoluvlastníkmi parcely číslo XXXX/X žalobca v 1. rade a žalovaný, ktorý spoluvlastnícke právo k tejto parcele nadobudol ako zákonný dedič po svojej zomrelej matke, bývalej manželke žalobcu v 1. rade. Uvedená chyba spôsobila, že žalovaný, ktorý bol maloletý a bez akéhokoľvek úmyslu niečo stavať a nadobudnúť vlastnícke právo k stavbe pre seba, bol označený ako stavebník, aj napriek tomu, že sa na stavbe vôbec nepodieľal. Takéto nesprávne údaje sa preniesli aj do zápisu vlastníckeho práva k stavbe v katastri nehnuteľností. K názoru súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozsudku o tom, že nakoľko žalobca v 1. rade neuplatnil opravné prostriedky v správnom konaní v stanovenej lehote, je stavba v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v 1. rade a žalovaného, uviedli, že tento správny nie je, pretože vlastnícke právo sa podľa § 100 Občianskeho zákonníka nepremlčuje a nepodlieha preklúzii, takže skutočný vlastník sa môže kedykoľvek domáhať určenia svojho vlastníckeho práva a žiadať o náležitú ochranu svojich subjektívnych práv. Nespochybnili fakt, že aj maloletá osoba môže nadobudnúť vlastníctvo k veci vytvorením, ale skutkový stav v danej veci jednoznačne preukazuje, že jedinými osobami, ktoré mohli vlastníctvo k predmetnej stavbe nadobudnúť, sú oni. Táto skutočnosť vyplýva z financovania a zhotovovania stavby a najmä z úmyslu žalobcu v 1. rade stať sa vlastníkom stavby a následne sa mala stať predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vytkli súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu v 1. rade o úlohe osoby zomrelého p. W., ktorého poveril správno-právnou stránkou realizácie stavby a p. W. konal na základe písomného plnomocenstva od žalobcu v 1. rade, ktorý v správnom konaní vykonával všetky úkony za žalobcu v 1. rade. Tým, že žalovaný takéto plnomocenstvo p. W. neudelil, nemali potom právne úkony, ktoré vykonával p. W., povahu úkonov vykonávaných v mene a na účet žalovaného, podpisy na správno-právnych dokumentoch vystavovaných v rámci stavebného konania nemohli patriť žalovanému. Absencia úmyslu žalovaného stať sa vlastníkom stavby v rozhodnom čase vyplýva aj z mailovej komunikácie medzi žalovaným a príslušným stavebným úradom, z ktorej vyplýva, že žalovaný nemal o stavebných úkonoch žiadnu vedomosť a dokonca ju považuje za nepovolenú stavbu. Namietli, že prvoinštančný súd vykonával dokazovanie nesprávnym smerom, pretože sa uspokojil s určením vlastníctva v administratívnoprávnej rovine a celý priebeh dokazovania sústredil na stavebné konanie, resp. ďalšie správne konanie, pričom mal prejednať materiálny skutkový stav veci a poukázali v tejto súvislosti na ustanovenie § 187 ods. 1 C.s.p. Navrhli vykonať výsluch osôb realizujúcich stavbu, resp. osôb spojených s takýmito stavebnými spoločnosťami, aby sa od nich získali informácie o tom, kto fakticky staval danú stavbu s úmyslom stať sa jej vlastníkom, ale súd prvej inštancie tieto ich navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre určenie vlastníctva nevykonal a ich nevykonanie v napadnutom rozsudku ani nezdôvodnil. Žalobcovia v 1., 2. rade ďalej vytkli pochybenie súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania, keď z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom určil tarifnú hodnotu veci, a preto je odôvodnenie k danému výroku nepreskúmateľné. Z neho nevyplýva, aké úvahy viedli súd k určeniu spôsobu, ktorý použil pri určení hodnoty nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie určil hodnotu nehnuteľnosti na sumu 500.000,- € bez toho, aby sa riadil vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Zároveň spochybnili existenciu akejkoľvek kúpnej zmluvy, pretože predmetná nehnuteľnosť nebola nikdy prevádzaná. Záverom uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z viacerých právnych a skutkových nesprávností, majú za to, že preukázali, že označenie žalovaného ako stavebníka v stavebnom konaní a ďalších správnych konaniach bolo chybou v písaní, ktorá viedla k nesprávnemu zápisu do katastra nehnuteľností. V danej veci ide o nesprávne určenie originárneho vlastníckeho práva k stavbe. Poukázali aj na existujúcu judikatúru, ktorá potvrdzuje, že vlastníkom stavby je osoba v súkromnoprávnom a nie administratívnoprávnom zmysle (R 155/1953, R 47/1964, R 16/1974, R 16/1983, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo 1532/1992). Náš právny poriadok pritom pozná právne inštitúty, ktoré umožňujú konvalidovať chyby, ktoré sa vyskytli v katastri nehnuteľností na základe materiálnej publicity katastra, t.j. vyvrátiteľnej domnienky pravdivosti zapísaných údajov. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď posúdil vlastnícke právo nadobudnuté žalovaným iba na základe splnenia formálnych predpokladov v rámci stavebného konania a zaoberal sa iba verejnoprávnou rovinou nadobudnutia vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože de facto aproboval fakt, že toho času maloletý žalovaný bez toho, aby skutočne staval stavbu, alebo sa podieľal na jej realizácii, nadobudol k nej vlastnícke právo. Taktiež dôkazný proces vykazuje nedostatky, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, najmä osôb, ktoré sa ako zhotovitelia podieľali na zhotovení predmetnej stavby. Za nesprávny považovali aj názor súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne v 2. rade, pretože v čase zhotovovania stavby boli manželia a existovalo medzi nimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe vyhovieť, eventuálne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadali náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalovaný k odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade uviedol, že jeho vlastnícke právo vyplýva z katastra nehnuteľnosti a je hodnoverným údajom podľa § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. Dôkazné bremeno bolo na žalobcoch v 1., 2. rade, aby hodnovernosť vyvrátili a súd presvedčili o opaku, keď o úmysle stavať pre seba nepresvedčili a vykonaným dokazovaním vyplynul opak, t.j. že existoval úmysel, aby vlastnícke právo nadobudol on. Poukázal na svoju procesnú obranu prednesenú na pojednávaniach dňa 23.3.2016 a 17.6.2016 a na to, že vo všetkých rozhodnutiach správnych orgánov k predmetnej stavbe figuroval ako stavebník popri žalobcovi v 1. rade, pričom všetky rozhodnutia boli vydané na žiadosť žalobcu v 1. rade, ktorý bol ako jeho otec jeho zákonným zástupcom od úmrtia jeho matky a zastupoval ho a spravoval aj jeho majetok. Stavebné povolenie je datované dňom 8.11.2005, kolaudačné rozhodnutie dňom 20.8.2010 a rozhodnutie o pridelení súpisného čísla dňom 10.3.2014, návrhy podával osobne žalobca v 1. rade alebo prostredníctvom p. W. (toto bolo vyvrátené obsahom stavebného spisu), pričom žalobca v 1. rade mal možnosť ako účastník stavebného konania uvedené rozhodnutia zvrátiť v stavebnom konaní prostredníctvom opravných prostriedkov, ak mala byť stavba stavaná do jeho vlastníctva a vlastníctva žalobkyne v 2. rade. Je nepochopiteľné, že sa žalobkyňa v 2. rade nezaujímala, aké sú listiny k stavbe, kto je stavebník a podobne, ak tu bol úmysel nadobudnúť stavbu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uvedené správne rozhodnutia boli vydané v priebehu 10 rokov, počas ktorých museli žalobcovia v 1., 2. rade vedieť, že ako stavebník je evidovaný aj on. Z obsahu správneho spisu bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu v 1. rade, že o obsahu listín zo správneho konania nevedel, pretože ho zastupoval p. W., a preto nedôveryhodne vyzerajú tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade uvedené v odvolaní, že p. W. konal bez plnomocenstva, podpisoval za žalobcu, čo aj právne spochybňujú, pričom tieto skutočnosti v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietali. Žalobcovia v 1., 2. rade preukazujú nimi tvrdenú vôľu, že stavebníkom bol iba žalobca v 1. rade aj žiadosťou o vydanie stavebného povolenia zo dňa 26.9.2005, ide ale o nový dôkaz, ktorý predložený pred súdom prvej inštancie nebol, a tak naň nie je možné prihliadať. Navyše tento dôkaz pôsobí nedôveryhodne, pretože z prezentačnej pečiatky správneho orgánu vyplýva, že táto žiadosť mu bola doručená dňa 29.9.2009. Žalobcovia v 1., 2. rade neuniesli dôkazné bremeno o ich tvrdenom úmysle byť vlastníkmi nehnuteľnosti, keď nevyvrátili hodnoverné údaje katastra a naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že úmysel žalobcu v 1. rade smeroval k tomu, aby sa vlastníkom stavby popri ňom stal aj on. K tvrdeniu žalobcov v 1., 2. rade že rozhodnutia správnych orgánov nie sú z hľadiska určenia vlastníctva smerodajné uviedol, že vlastníctvo sa nenadobúda pri originárnom spôsobe nadobudnutia rozhodnutím správneho orgánu, ale rozhodnutia správnych orgánov sú v tomto konaní zo všetkých vykonaných dôkazov najpresvedčivejším dôkazom o úmysle žalobcu v 1. rade o tom, kto má byť stavebníkom, a teda vlastníkom zhotovovanej veci. Za bezvýznamnú považoval argumentáciu žalobcov v 1., 2. rade o tom, či vedel alebo nevedel, či má byť vlastníkom, pretože bol maloletý a je otázne, či by toto pochopil. Keďže žalobca v 1. rade bol jeho jediným zákonným zástupcom v čase realizácie stavby stačilo, aby takýto úmysel mal žalobca v 1. rade, čo vyplýva z rozhodnutí správnych orgánov. K prostriedku procesného útoku žalobcov v 1., 2. rade, ktorým sú nové právne argumenty týkajúce sa kogentného režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov namietol, že týmto smerom sa začali žalobcovia v 1., 2. rade uberať až v odvolacom konaní, a tak nemožno naň podľa § 366 C.s.p. prihliadať, nakoľko právne posúdenie v tomto smere by vyžadovalo doplnenie dokazovania, ktoré ale prípustné nie je. Navyše žalobcovia v 1., 2. rade boli poučení na pojednávaní dňa 17.6.2016 podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Ak by existoval dôvod uvažovať o nadobudnutí veci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, mohlo by sa nanajvýš jednať o to, že by do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patril iba súčasný spoluvlastnícky podiel žalobcu v 1. rade. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dom stavali ako stavebníci on a žalobca v 1. rade a potom má každý z nich spoluvlastnícky podiel v 1 a tento pomer by naviac platil v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka aj v prípade absencie údajov katastra, pretože vo všetkých listinách v stavebnom konaní sa uvádzajú ako stavebníci oni dvaja a údaj o výške spoluvlastníckeho podielu absentuje. Listiny doložené k odvolaniu, na ktoré nemožno prihliadať, keďže neboli predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, by bolo možné interpretovať tak, že určité prostriedky na stavbu/správu domu vynaložil iba jeden zo spoluvlastníkov, a ak by takto vynaložené prostriedky spadali do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, žalobca v 1. rade ich vynaložil inak ako na spoločnú vec manželov, nemá to vplyv na jeho spoluvlastnícky podiel. Žalobca v 1. rade ako jeho zákonný zástupca uskutočňoval stavbu aj v jeho mene, a preto je jeho spoluvlastnícky podiel evidovaný v katastri nehnuteľnosti nespochybniteľný. Prípadná absencia jeho úmyslu stať sa vlastníkom je irelevantná, pretože v čase výstavby nemal spôsobilosť na právne úkony, zastupoval ho a spravoval jeho majetok otec, žalobca v 1. rade. Irelevantný je aj email zo dňa 1.8.2014, ktorým žalobcovia v 1., 2. rade dokladujú svoje tvrdenia o jeho nezáujme, keďže je datovaný v čase, kedy sporná stavba už stála (20.8.2010 bola skolaudovaná) a opäť ide o nový dôkaz, na ktorý nie je možné prihliadnuť. Dodal, že na stavbe vypomáhal podľa svojich možností, ale bol v tom čase maloletý a nebola tak možná jeho väčšia angažovanosť, pričom ani žalobcovia v 1., 2. rade sa na prácach na stavbe osobne nepodieľali, stavbu realizovala firma. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov uviedol, že súd nemohol vykonať dôkazy nad rámec návrhov, pretože to nemá oporu v zákone, v danej veci ide o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, a preto prvoinštančný súd nemal povinnosť doplniť dokazovanie nad rámec návrhov strán sporu; navyše žalobcovia v 1., 2. rade sú zastúpení právnym zástupcom. K odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade vo výroku o trovách konania konštatoval, že súd prvej inštancie presne určil, z akej hodnoty vychádzal a jediný, kto si mal možnosť nehnuteľnosť oceniť, boli žalobcovia v 1., 2. rade, ktorí ale žiadne ocenenie nepredložili. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v 2. rade. 6. Žalobcovia v 1., 2. rade k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu uviedli, že žalovaný stále trvá na svojom presvedčení, že je vlastníkom stavby v administratívno-právnom slova zmysle, ale opomína v právnej praxi akceptovanú právnu stránku vytvorenia veci, t.j. úmysel vec vytvoriť, stavať pre seba a opätovne poukázali na ustálenú rozhodovaciu prax súdnych autorít uvedenú vo svojom odvolaní. Žalovaný svoje vlastnícke právo k stavbe odvodzuje z dôvodu, že v čase vzniku stavby bol žalobca v 1. rade jeho zákonným zástupcom a že nemal (žalovaný) spôsobilosť na právne úkony, takže ho zastupoval a spravoval jeho majetok on, ako otec. Nespôsobilosť osoby (napríklad pre nízky vek) je irelevantná, pretože podľa nášho civilného práva vytvorenie veci nie je právny úkon, ale ide o tzv. reálny úkon či akt. Takýmto spôsobom potom môže nadobudnúť vlastnícke právo aj osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Jedinou relevantnou kategóriou je úmysel žalovaného stavať pre seba, ktorý v jeho prípade úplne absentoval. Túto skutočnosť potvrdil aj sám žalovaný, keď uvádzal, že nemal prehľad o týchto majetkoprávnych veciach a dokonca sa domáhal od príslušného správneho orgánu, aby vyvodil voči žalobcovi v 1. rade konzekvencie, keď žalobca v 1. rade nemal od žalovaného, podľa jeho vyjadrenia, povolenie na stavbu. Už v konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že jedinou osobou, ktorá realizovala stavbu v občianskoprávnom slova zmysle, bol iba žalobca v 1. rade a uniesol v tomto ohľade aj dôkazné bremeno, pretože túto skutočnosť preukázal množstvom dokumentov, listín a aj svojimi výpoveďami. Žalovaný nedokázal vyvrátiť fakt, že pri realizácii stavby nedisponoval žiadnou psychickou ani fyzickou iniciatívou, ktorá by mala za následok vznik vlastníckeho práva a absenciu vôľovej zložky vzniku vlastníckeho práva sám poprel. Ďalej uviedli, že nie je rozhodujúce, či stavbu realizovala stavebná firma, čím sa žalovaný snaží obhajovať svoj mylný právny názor, keď stavebnú firmu použil žalobca v 1. rade len na realizáciu stavby a u tejto firmy absentoval úmysel stavať ju pre seba, išlo iba o zmluvný vzťah medzi žalobcom v 1. rade a danou spoločnosťou. Nestotožnili sa s vyjadrením žalovaného týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v 2. rade, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia tejto otázky v priamej korelácii s hmotnoprávnou úpravou bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nesprávnou procesnoprávnou interpretáciou zásady koncentrácie konania z jeho strany. Poukázali na to, že vytvorenie veci a následne nadobudnutie vlastníckeho práva znamená, že vytvorená vec spadá do ich bezpodielového spoluvlastníctva, čo potvrdzuje aj judikatúra (napríklad rozhodnutie R 26/1989), keďže v čase realizácie stavby boli manželia. Námietku žalovaného o tom, že ich právne argumenty sú neprípustné, považovali za bezpredmetnú z dôvodu, že prostriedkami procesného útoku podľa § 149 C.s.p. sú skutkové tvrdenia, resp. ich popretie, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k ich návrhom a hmotnoprávne námietky, čo znamená, že prostriedkami procesného útoku sú iba tvrdenia skutkového charakteru, ktorých účelom je nastolenie skutkového stavu pre rozhodnutie súdu. Koncentrácia v prvoinštančnom a odvolacom konaní sa vzťahuje výlučne na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Aj keď uplynie lehota na uplatnenie týchto prostriedkov strana sporu môže predložiť súdu svoje právne argumenty a hodnotenie vykonaných dôkazov a súd je povinný na ne prihliadnuť a vysporiadať sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia. K určeniu výšky náhrady trov konania, ktoré boli priznané žalovanému, uviedli, že v odvolaní uvádzali, že hodnota sporu bola určená arbitrárne rozhodnutím Centra právnej pomoci zo dňa 18.12.2015 a súd sa bez ďalšieho uspokojil s takto vymedzenou sumou aj napriek tomu, že Centrum právnej pomoci nie je osobou spôsobilou a ani oprávnenou určovať výšku hodnoty veci, ktorá je predmetom sporu. Zákonným postupom je hodnota sporu určená znaleckým posudkom, keď žalovaný v tejto súvislosti kladie dôraz na ich aktivitu a mali teda súdu objasniť túto otázku. Chápu objektívnu nemožnosť žalovaného vykonať ocenenie predmetnej stavby z dôvodu obmedzenia jeho osobnej slobody výkonom trestu odňatia slobody, ale táto skutočnosť nemôže byť v žiadnom prípade v ich neprospech. Skutočnosť, keď hodnotu veci alebo práva nemožno oceniť v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, predpokladá aj právny predpis upravujúci odmenu advokáta, ktorá tvorí trovy konania, a to vyhláška č. 655/2004 Z.z. vo svojom ustanovení § 11. Zotrvali na odvolacom návrhu a právnej argumentácii uvedenej v ich odvolaní. 7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov v 1., 2. rade k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade uviedol, že sa cíti byť vlastníkom v zmysle Občianskeho zákonníka a nie v administratívnoprávnom zmysle. Tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade o administratívnoprávnom chápaní vlastníctva sa nezakladá na reálnych faktoch. Poukázal na listiny zo správnych konaní, ktoré časovo autentickým spôsobom preukazujú úmysel žalobcu v 1. rade, aby postavená stavba bola v ich spoluvlastníctve, keď žalobcovia v 1., 2. rade po dobu 10 rokov nemali žiaden problém s tým, že aj on figuruje ako stavebník na listinách zo správneho konania a že na nich nevystupuje žalobkyňa v 2. rade, čo preukazuje to, že žalobca v 1. rade staval stavbu s úmyslom, aby sa popri ňom stal jej vlastníkom aj on a že nemá ísť o bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade v konaní pred prvoinštančným súdom o prehliadnutí obsahu listín v správnych konaniach v dôsledku toho, že za žalobcu administratívne realizoval stavbu pán W., sa ukázali ako nepravdivé. V odvolaní prišli s argumentom, že pán W. konal v správnych konania aj napriek tomu, že nemal žiadnu plnú moc, ale skôr neuvádzali, že by za nich konal neoprávnene. Opakovane poukázal na skutočnosť, že zákonný zástupca zastupuje maloletého a spravuje aj jeho majetok, a preto z hľadiska prejavu vôle maloletého stavať pre seba postačuje prejavenie vôle jeho zákonným zástupcom, ktoré sa dá v danom prípade subsumovať pod správu majetku maloletého. Navyše žalobcovia v 1., 2. rade vo svojom odvolaní nespochybnili možnosť nadobudnutia vlastníctva maloletým k veci vytvorením a pokiaľ v tomto smere nemôže existovať vôľa maloletého (vzhľadom na jeho vek), postačuje vôľa jeho zákonného zástupcu. K názoru žalobcov v 1., 2. rade o tom, že nimi prezentovaná argumentácia ohľadne kogentného režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je prostriedkami procesného útoku uviedol, že účelom ich namietaného právneho posúdenia uplatneného prostredníctvom procesného právneho úkonu (odvolania) voči súdu je to, aby prostredníctvom tohto úkonu došlo k zániku, resp. oslabeniu, vlastníckeho práva protistrany, t.j. jeho nehnuteľnostiam evidovaných v súčasnosti v katastri nehnuteľností, takže sa môže jednať o hmotnoprávnu námietku. Poukázal v tejto súvislosti na komentár k Civilnému sporovému poriadku k výkladu pojmu hmotnoprávna námietka, z ktorého vyplýva, že nie je vylúčené, aby hmotnoprávna námietka nebola založená na skutkových alebo na právnych tvrdeniach. Opakovane zdôraznil, že na tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade o kogentnom režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov v odvolaní možno uplatniť ustanovenia § 366 C.s.p. a na to, že ak by pripadalo do úvahy použitie ustanovení o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, možno hovoriť iba o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu žalobcu v 1. rade, ktorý preukázateľne nadobudol počas manželstva a jeho spoluvlastnícky podiel nenadobudol. K námietke týkajúcej sa určenia hodnoty nehnuteľnosti uviedol, že táto bola určená podľa obsahu spisu a princípov, ktoré sa vzťahujú na civilné sporové konanie s tým, že námietky žalobcov v 1., 2. rade sú nedôvodné. V ostatnom sa pridržal svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení k odvolaniu; navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p., ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1., 2. rade je dôvodné. 9. V posudzovanej veci sa žalobcovia v 1., 2. rade žalobou domáhajú určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - rekeračnej chaty súpisné číslo XXXX, postavenej na parcelách číslo XXXX/XX a číslo XXXX/X, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúcej sa v katastrálnom území M., z dôvodu existencie rozporu medzi nadobudnutím vlastníckeho práva k tejto rekreačnej chate a deklarovaným vlastníckym právom vyplývajúcim zo zápisu v katastri nehnuteľností. 10. Po preskúmaní konania súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, považuje odvolací súd napadnuté rozhodnutie za predčasné, pretože prvoinštančný súd neposúdil nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej rekreačnej chate komplexne, keďže vychádzal iba zo správneho konania (ktoré bolo odkladom pre zápis vlastníckeho práva v liste vlastníctva), z dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožnil s odvolacou námietkou žalobcov v 1., 2. rade, že prvoinštančný súd nesprávne aplikoval na daný skutkový stav právne normy hmotnoprávneho charakteru a zlyhal v otázke skutkových zistení. V danej veci sú žalobca v 1. rade a žalovaný podielovými spoluvlastníkmi predmetnej rekreačnej chaty, každý v 1, čo vyplýva z listu vlastníctva číslo XXXX, v ktorom je ako titul nadobudnutia uvedené rozhodnutie o určení súpisného čísla č. XX-XXXX/XXXX zo dňa 10.3.2014. Podľa § 70 katastrálneho zákona (zákon č. 162/1995 Z.z.) údaje katastra sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Je notorietou, že list vlastníctva je verejná listina, ktorá osvedčuje, ak nie je dokázaný opak, (o.i.) i pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje [§ 134 O.s.p. (procesný právny predpis platný a účinný v čase začatia konania), § 205 C.s.p. (procesný právny predpis platný a účinný od 1.7.2016 § 470 ods. 1, ods. 2 C.s.p.]. Týmto smerom sa súd prvej inštancie neuberal. O údajoch, ktoré vyplývajú z výpisu z katastra nehnuteľností platí síce prezumpcia ich správnosti, ale iba dovtedy, pokým sa právne relevantným spôsobom nepreukáže opak. Stav zápisu v katastri nehnuteľností nemusí zodpovedať právnemu stavu, a preto ak sa zistí taký nesúlad, má prednosť právny stav veci (právna realita) pred stavom zápisov v katastri nehnuteľností. Ten, kto sa dovoláva právnej reality voči stavu zápisu v katastri nehnuteľností, musí preukázať tvrdený vecnoprávny stav nehnuteľnosti. Žalobcovia v 1., 2. rade spochybňujú vlastnícke právo žalovaného vedeného v katastri nehnuteľností, a preto svoje tvrdené právo uplatnili súdnou cestou, predmetnou určovacou žalobou. Súd prvej inštancie vychádzal iba zo spisu stavebného úradu Mesta M., na ktorom sa viedlo stavebné a kolaudačné konanie týkajúce sa predmetnej rekreačnej chaty [ktoré ale bolo podkladom (len) pre katastrálne konanie] a v napadnutom rozsudku iba konštatoval, že rozhodnutia správneho orgánu nadobudli právoplatnosť a keďže ani jeden zo stavebníkov nevyužil možnosť podať opravný prostriedok, nemôže sa preto po štyroch rokoch od právoplatného skončenia správneho konania dňa 2.9.2010 žalobca v 1. rade domáhať úspešne vlastníctva k celej stavbe. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov v 1., 2. rade uvedenú v odvolaní, že je v danej veci podstatné posúdenie úmyslu osoby uskutočňujúcej stavbu mať ju ako vlastník pre seba a nie je rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení, a nie je ani rozhodujúce kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby v občianskoprávnom zmysle sa nekryje s otázkou administratívnou. Súd prvej inštancie navyše opomenul, že vlastnícke právo sa nepremlčuje. 11. Povinnosťou súdu prvej inštancie preto bolo a je zisťovať, či bolo úmyslom žalobcu v 1. rade stavať rekreačnú chatu pre seba alebo aj žalovaného, nakoľko pre určenie vlastníctva je rozhodujúcim kritériom dobrá viera spracovateľa diela. Odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa toho, že stavbu rekreačnej chaty realizovala firma, vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože stavebná firmy nemala v úmysle túto chatu stavať pre seba, ale zhotovovala ju na základe zmluvy o dielo uzavretej žalobcom v 1. rade. 12. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcov v 1., 2. rade o nesprávnom právnom posúdení veci, keďže na danú vec aplikoval iba ustanovenia katastrálneho zákona. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd prvej inštancie použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, z akého dôvodu právne posúdil vec iba podľa ustanovení katastrálneho zákona, keď sa žalobcovia v 1., 2. rade domáhali určenia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti podľa ustanovenia § 132 Občianskeho zákonníka, je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, pretože nie je možné posúdiť jeho vecnú správnosť, čo je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva predovšetkým požiadavka, aby odôvodnenie rozhodnutia, okrem iného, obsahovalo stručné, jasné a výstižné vysvetlenie toho, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Odvolací súd uvádza, že zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo neodôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým bolo preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne muselo byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. muselo byť preskúmateľné. 13. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa vôbec citovaným ustanovením zákona neriadil, nakoľko jeho právne posúdenie uplatneného nároku žalobcami v 1., 2. rade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je absolútne nepresvedčivé, pretože sa iba obmedzil na stručné konštatovanie, že žalobca v 1. rade neuniesol dôkazné bremeno, keď stavba bola v roku 2010 skolaudovaná a po štyroch rokoch po právoplatnom skončení správneho konania sa nemôže úspešne domáhať vlastníctva k celej stavbe bez bližšieho zdôvodnenia nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe z občianskoprávneho hľadiska, keďže dokazovanie viedol a aj právne vec posúdil iba z administratívnoprávneho hľadiska. Odôvodnenie nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne v 2. rade je taktiež nepresvedčivé, nepreskúmateľné, keďže iba skonštatoval, že v časti, v ktorej sa žalobkyňa v 2. rade, popri žalobcovi v 1. rade domáhala určenia, že predmetná rekreačná chata patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, považoval žalobu za zmätočnú, keď v takomto procesnom garde, kedy sa vlastníctva k spornej nehnuteľnosti domáha nie voči svojmu manželovi, ale voči žalovanému ako nevlastnému synovi je neprípustné. Súd opomenul, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo bolo nadobudnuté za trvania manželstva, tak ako konštatovali žalobcovia v 1., 2. rade vo svojom odvolaní, pričom v čase začatia stavby rekreačnej chaty boli žalobcovia v 1., 2. rade už manželia. Sama žalobkyňa v 2. rade v konaní uvádzala, že stavbu financovali so spoločných finančných prostriedkov so žalobcom v 1. rade, avšak prvoinštančný súd sa s touto jej argumentáciou vôbec nevysporiadal. 14. Odvolací súd sa stotožnil aj s odvolacou námietkou žalobcov v 1., 2. rade ohľadne náhrady trov konania, pretože z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akej hodnoty veci vychádzal súd prvej inštancie pri určení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci, keď iba citoval ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z.z., z dôvodu ktorého je napadnutý rozsudok aj v tejto časti nepreskúmateľný. 15. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 380 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie v ďalšom konaní doplní za aktívnej účasti strán sporu dokazovanie v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku ich výsluchom so zameraním na zistenie úmyslu žalobcu v 1. rade, či staval stavbu pre seba, žalobkyňu v 2. rade, žalovaného, kto a akým spôsobom sa podieľal na financovaní rekreačnej chaty, všetko sa účelom preukázania/nepreukázania opaku v údajoch uvedených v liste vlastníctva č. XXXX, pre okres M., Obec a katastrálne územie M. vo vzťahu k rekreačnej chate; riadne zistí skutkový stav veci (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), vykonané dôkazy vyhodnotí v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodne v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodí záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. 16. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).