Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/44/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314220156 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1314220156.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: MUDr. B. Y. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., L. č. XX, v 2. rade: M. Y. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., N. č. X., obaja zastúpení JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom, Bratislava, Riečna č. 2 a spoločnosťou BARKOCI law firm, s. r. o., IČO: 47 247 916, Bratislava - Staré Mesto, Námestie slobody č. 28, za ktorú koná JUDr. Stanislav Barkoci, proti žalovanému: B., zastúpený spoločnosťou JUDr. Radovan Repa, advokát, s. r. o., IČO: 36 742 023, Bratislava, Záhradnícka č. 16514/60, za ktorú koná JUDr. Radovan Repa, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 29. mája 2019, č.k. 12 C 245/2014-436, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 29. mája 2019, č.k. 12 C 245/2014-436, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 29.5.2019, č.k. 12 C 245/2014-436 (v poradí druhom), I. určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci stavby, súpisné č. XXXX, popis stavby - rekreačná chata, nachádzajúca sa na parcele č. XXXX/XX a parcele č. XXXX/X, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, vedeným Okresným úradom M., katastrálny odbor, v obci M., okres M., katastrálne územie M.; II priznal obom žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 8.9.2014, ktorou sa žalobcovia v 1., 2. rade ako manželia domáhali voči žalovanému, synovi žalobcu v 1. rade, určenia, že sú bezpodieloví spoluvlastníci uvedenej nehnuteľnosti. 1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. (katastrálny zákon), § 132 ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a dôvodil dôvodnosťou žaloby. Poukázal na to, že podľa konštantnej judikatúry vlastníkom stavby sa môže stať nielen osoba odlišná od vlastníka pozemku (R 155/1953), ale aj osoba odlišná od tej, ktorá vystupovala ako stavebník v stavebnom konaní (R 47/1964). Podľa I. J.: „Vlastníkom stavby sa stáva stavebník bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu. Stavebníkom v zmysle občianskeho práva je ten, kto vykonal stavbu s úmyslom mať ju pre seba. Ide vlastne o vytvorenie novej veci spracovaním pre seba (spracovaním veci sa má na mysli použitie materiálu na výrobu novej veci, bez ohľadu na to, či sa spracúva vlastný alebo cudzí materiál; pozri k tomu § 135b Občianskeho zákonníka). Nie je rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení.“ „Vlastníctvo k novozhotovenej stavbe nadobudne ten, kto uskutočnil stavbu s (právne relevantne preukázaným) úmyslom mať ju pre seba.“ (FEKETE, I. Komentár www.epi.sk k § 132 Občianskeho zákonníka). Po vykonanom doplnenom dokazovaní zistil, že žalobcovia v 1., 2. rade jasne a hodnoverne preukázali dôkaznými prostriedkami (listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov), že pri výstavbe spornej chaty mali úmysel túto stavať pre seba, čomu svedčí v tom čase aj existencia bezpodielového spoluvlastníctva manželov oboch žalobcov. Napríklad ani v samotnej žiadosti o stavebné povolenie k spornej stavbe zo dňa 26.9.2005 nie je uvedený ako stavebník žalovaný a tak mal za to, že dodatočne v stavebnom povolení označený ako stavebník aj žalovaný, bolo zjavnou chybou a omylom. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu v 1. rade, že p. W., t.č. nebohý, pravdepodobne vychádzal zo spoluvlastníctva pozemkov nachádzajúcich sa pod spornou chatou, a to parcely č. XXXX/X, ktorej spoluvlastníkom bol v čase podania žiadosti o stavebné povolenie okrem žalobcu v 1. rade i žalovaný v podiele 1/2, ktorý vlastnícke právo k parcele nadobudol dedením po svojej zosnulej matke a bývalej manželke žalobcu v 1. rade. Táto chyba nereflektovala na faktický stav veci a spôsobila, že žalovaný bol následne označený ako stavebník napriek skutočnosti, že sa vôbec nepodieľal, vzhľadom na svoj vek ani nemohol, na realizácii a financovaní stavby, ktorú zo spoločných finančných prostriedkov nadobudnutých počas trvania manželstva a aj z vlastných finančných prostriedkov žalobcov v 1., 2. rade títo samy postavili. Nesprávne údaje sa napokon preniesli aj do konečného zápisu vlastníckeho práva k stavbe do katastra nehnuteľností, kde ako spoluvlastníci aktuálne vystupujú žalobca v 1. rade a žalovaný. Súd, ani obaja žalobcovia nespochybňujú skutočnosť, že aj maloletá osoba môže nadobudnúť vlastníctvo k veci, avšak skutkový stav v danej veci jednoznačne preukázal, že vlastníctvo k predmetnej stavbe mohli správne nadobudnúť iba žalobcovia v 1., 2. rade. Tento fakt vyplýva z financovania stavby a najmä z úmyslu žalobcu v 1. rade, aby sa stal vlastníkom stavby spolu s manželkou, žalobkyňou v 2. rade, na základe čoho sa stavba mala stať predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov v 1., 2. rade. Žalobca v 1. rade preukázal úmysel stavať spornú chatu spolu s manželkou i výpoveďou na pojednávaní konanom dňa 23.11.2018: „Pred stavbou tejto chaty sme sa s manželkou rozhodli, že na tomto mieste postavíme novú chatu a to zo spoločných finančných prostriedkov, s úmyslom ju nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; „Záverom chcem uviesť, že išlo o spoločnú vôľu mňa a manželky, aby sme to spolu užívali a nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Boli použité naše spoločné prostriedky a preto si neviem predstaviť, že by som mal byť vlastníkom chaty iba ja, bez nej.“; doplnil: „Celú chatu sme platili zo spoločne našetrených prostriedkov.“ Na otázku, či pracovala osobne na stavbe aj jeho manželka uviedol: „Pracovala, financovala a manažovala.“ Podobne sa vyjadrila žalobkyňa v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 23.11.2018: „Tak sme sa rozhodli, že postavíme novú, modernú chatu zo spoločných peňazí, ale aj z mojich vlastných peňazí, išlo o sumu cca 1.000.000,- Sk. Táto čiastka bola malá, potom sa na stavbe pokračovalo s finančnými prostriedkami, ktoré sme zarobili ja a môj manžel.“; na pojednávaní konanom dňa 27.2.2019 uviedla: „Vlastníci chaty sme mali byť ja s manželom rovnakým dielom.“; na pojednávaní konanom dňa 23.11.2018: „Chcem zdôrazniť, že to bola naša spoločná vôľa, spoločné rozhodnutie moje a môjho manžela, nadobudnúť takúto stavbu v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov. My dvaja sme sa rozhodli, že ju postavíme a že ju budeme užívať a bude to náš spoločný majetok. Ja som na stavbe pracovala, túto som manažovala.“ Prvoinštančný súd odkázal na ustálenú judikatúru a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky: „Nebolo (a nie je ani dnes) vylúčené, aby sa osoba, ktorá financuje stavbu z vlastných prostriedkov, príp. aj ju buduje z vlastného materiálu a podieľa sa na nej vlastnou prácou, stala vlastníkom stavby napriek tomu, že stavebné povolenie bolo udelené (a kolaudačné rozhodnutie následne vydané) na meno inej osoby, ak táto situácia nevznikla obchádzaním stavebných predpisov (rozsudok zo dňa 29.7.1998, sp.zn. 2 Cdon 1312/1996). Z preukázaného skutkového stavu jasne vyplýva, že akákoľvek iniciatíva smerujúca k vzniku vlastníctva k stavbe v súkromnoprávnom slova zmysle zo strany žalovaného úplne absentuje. Absencia úmyslu žalovaného stať sa vlastníkom stavby v rozhodnom čase vyplýva i z mailovej komunikácie žalovaného s príslušným stavebným úradom, podľa ktorej je jasne preukázateľné, že žalovaný nemal o stavebných úkonoch žiadnu vedomosť a považoval danú stavbu za nepovolenú stavbu. Naopak, z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností vyplýva úmysel žalobcov v 1., 2. rade stavať pre seba, čomu nasvedčuje samotná faktická realizácia stavby a jej financovanie oboma žalobcami. Tvrdenia oboch žalobcov potvrdili aj vypočutí svedkovia G. M. a akad. sochár O. B.. Svedok O. B. na pojednávaní konanom dňa 27.2.2019 uviedol: „Na jar roku 2005 mi sestra oznámila, že budú stavať chatu s manželom a na tejto sa budú podieľať rovnakým dielom. Stavali to pre seba obaja, aby mali miesto na oddych.“ Poukázal ďalej na to, že vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vôbec nezávisí od toho kto o stavebné povolenia žiada alebo kto je v stavenom povolení ako stavebník označený. Nie je potom dôležité kto je vlastníkom vo verejnoprávnom, resp. administratívnoprávnom zmysle, ale rozhodným je kto stavia fakticky s úmyslom stavať pre seba. Taktiež nie je rozhodujúce, či bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby v občianskoprávnom slova zmysle sa nekryje s otázkou administratívnou (PETR, B. Nabývání vlastnictví originárním způsobem. C.H.Beck, Praha. 2011, s. 35). Vykonaným dokazovaním, vyhodnotením dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti považoval žalobu za dôvodnú, nakoľko v zmysle vyššie citovanej judikatúry vznik vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nezávisel od tej skutočnosti kto o stavebné povolenie požiadal, kto je v stavenom povolení ako stavebník označený, nie je ani dôležité, kto je vlastníkom vo verejnoprávnom, resp. administratívnoprávnom zmysle, ale rozhodným je kto stavia fakticky s úmyslom stavať pre seba, čo žalobcovia v 1., 2. rade ako manželia a bezpodieloví spoluvlastníci bezpochyby preukázali. Napokon úmysel stavať chatu pre seba vyplynula aj z torza projektovej dokumentácie, kde je ako investor uvedená aj žalobkyňa v 2. rade, napr. v časti Elektroinštalácia, Prípojka plyn, Výkres tvaru podkrovia a pod. Právny zástupca žalovaného počas doplňujúceho dokazovania nespochybňoval tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade o tom, že investovali do stavby chaty každý vlastné, ale aj spoločné finančné prostriedky, nekládol im otázky, žiadne návrhy na doplnenie dokazovania v zmysle preukazovania oboma žalobcami tvrdených investícií nenavrhoval, iba v záverečnej reči tvrdil, že „nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané, čo mali do spornej stavby investovať žalobcovia z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov, hoci to bolo tvrdené.“ Odkázal na ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie je spochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú (fikcia nespornosti). Na vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne popretie týchto skutočností vlastným tvrdením o skutkových okolnostiach a toto je následne potrebné podporiť návrhmi na vykonanie dôkazov, čo nebolo zo strany právneho zástupcu do vyhlásenia dokazovania za skončené navrhované, preto na túto jeho námietku neprihliadol. Na ďalšiu námietku právneho zástupcu žalovaného, že je tu možnosť, že žalobca v 1. rade ďalšou notárskou zápisnicou zúžil majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalobkyňou v 2. rade i na spornú stavbu chaty, nielen na pozemok pod chatou, preto žiadal vykonať dopyty na všetky notárske úrady v obvode Bratislava a Senec, vykonal dopyt iba na Notársku komoru ako orgán, ktorý vedie notárske centrálne registre a táto označila iba jedinú notársku zápisnicu, a to tú, ktorá už je obsahom spisu, ide o Notársku zápisnicu o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 8.7.2004, č. N 590/2004, NZ 57019/2004, spísanú notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou, Bratislava, Gajova č. 13. Ďalej na návrh právneho zástupcu žalovaného vyzval dňa 12.3.2019 uvedenú notárku, aby oznámila, či z obdobia od uzavretia manželstva žalobcov 1., 2. rade, t.j. od 23.9.2000 do 10.3.2014, eviduje vo svojej databáze notársku zápisnicu, ktorej účastníkmi sú obaja žalobcovia ako titul nadobudnutia - i rozhodnutie o určení súpisného J., ktorá listom zo dňa 12.3.2019 súdu oznámila, že vo svojej databáze notársku zápisnicu neeviduje. Preto popiera tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že „súd prvej inštancie nenariadil a nepreveril sporné tvrdenie žalobkyne v 2. rade ohľadom toho, či bolo dohôd o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov viac.“ Naopak, toto prešetril, tento návrh mal za legitímny a pre rozhodnutie vo veci za zásadný, ale výsledok šetrenia bol negatívny. Zistil a opätovne konštatoval, že notárska zápisnica o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov oboch žalobcov bola iba jedna, tá, ktorá je obsahom spisu, Notárska zápisnica o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 8.7.2004, č. N 590/2004, NZ 57019/2004, spísaná uvedenou notárkou, ktorá sa týka iba kúpy pozemku pod stavbou a netýka sa samotnej výstavby chaty, ktorá otázka bola predmetom sporu. Z uvedeného dôvodu ďalšie dopyty na konkrétnych notárov v navrhovaných obvodoch, z dôvodu nadbytočnosti nevykonal, keď mal za preukázané, že žalobcovia v 1., 2. rade inou notárskou zápisnicou, týkajúcou sa predmetu sporu, vlastníctva spornej chaty, masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov zúžiť nedali. Ďalšie námietky žalovaného považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). 1.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalobcom v 1., 2. rade ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalovanému, ktorý nebol v spore úspešný, náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2.1. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, g/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán a svedkov vyhodnotil, bez zreteľa na fakt, že to namietal, že obaja žalobcovia do stavby spornej nehnuteľnosti investovali spoločné prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože tieto tvrdenia nijako inak ako svojimi vyjadreniami nepotvrdili a nepreukázali, hoci boli schopní presne kvantifikovať rozsah vlastných prostriedkov nadobudnutých pred uzavretím manželstva. Nemožno preto spravodlivo od neho požadovať, aby sa proti týmto nesubstancovaným tvrdeniam bránil akokoľvek inak a viacej, než ako to počas konania sám i prostredníctvom svojho právneho zástupcu vykonal. Popretie týchto tvrdení žalobcov v 1., 2. rade bolo vykonané v súlade s § 151 C.s.p. v záverečnej reči, najmä s prihliadnutím na fakt, že žalobcovia v 1., 2. rade svoje skutkové tvrdenia ohľadne prostriedkov investovaných z bezpodielového spoluvlastníctva manželov ničím nepotvrdili; preto sa oprávnene domnieva, že tieto ich skutkové tvrdenia nie sú v súlade a nespĺňajú požiadavky prezumované v § 150 C.s.p. Pokiaľ však súd prvej inštancie akceptoval aj takto nesubstancované tvrdenia oboch žalobcov, nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie uvedenými najmä v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že nenamietal a nekladením otázok súvisiacich s použitím spoločných finančných prostriedkov žalobcov v 1., 2. rade a podobne nespochybnil a nenamietal toto skutkové tvrdenie oboch žalobcov. Pripomenul, že tieto tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade neboli nijako substancované a tak nebolo a nie je možné objektívne ich akokoľvek inak namietať a oprávnene pochybovať o ich hodnovernosti, ako tomu bolo urobené počas konania na súde prvej inštancie. Tieto tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade tak boli (spolu s tvrdeniami svedkov) z jeho strany riadne namietnuté v intenciách úplnosti týchto ich tvrdení. Žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali akými prostriedkami z bezpodielového vlastníctva manželov financovali stavbu. Stotožňovať sa so závermi, že vlastníctvo mali a chceli nadobudnúť obaja žalobcovia do bezpodielového spoluvlastníctva podporené tvrdeniami, že stavba bola financovaná z ich spoločných prostriedkov rovnako neobstojí a nemožno sa bez ďalšieho s takýmto záverom spravodlivo stotožniť. Naviac má za to, že výpovede žalobcov v 1., 2. rade nie sú dôveryhodné, nakoľko vystupovali počas celého konania voči nemu opakovane zaujato, snažili sa ho vykresliť v absolútne negatívnom svetle (mal požívať drogy, bol obžalovaný z trestného činu vraždy, hoci takéto skutočnosti boli z hľadiska tohto konania irelevantné). Poukázal na trestný rozsudok sp.zn. 3 Tk l/2016, ktorý priložil k odvolaniu, na jeho stranu 19, druhý odsek, kde je výpoveď poškodeného (v tomto konaní žalobcu v 1. rade) absolútne nevierohodná, pričom na strane 18, koniec druhého odseku je výpoveď svedkyne M. Y. (žalobkyňa v 2. rade), ktorá je plne nedôveryhodná (devalvovaná v celom rozsahu). Na nedôveryhodnosť tvrdení žalobcu v 1. rade v zmysle uvádzaného trestného rozsudku poukázal i Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom uznesení sp.zn. 8 Co 262/2017 (bod 9.), ktorý tiež priložil k odvolaniu. Ďalej súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne financovania spornej stavby, nakoľko zjavne prihliadal na nesubstancované tvrdenia zaujatých žalobcov v 1., 2. rade a zároveň sa nijakým spôsobom nevysporiadal a neodôvodnil v napadnutom rozhodnutí presvedčivo svoj postup pri vyhodnocovaní týchto tvrdení oboch žalobcov. Namietol, že prvoinštančný súd nevykonal navrhované dôkazy k zisteniu prípadne iných notárskych zápisníc ohľadne zúženia rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov v 1., 2. rade. Práve získanie takéhoto dôkazu môže byť kruciálne pre predmetné konanie a sám nie je schopný takýto dôkaz zabezpečiť, keďže takéto informácie notári nesmú poskytovať tretím stranám. V dobe elektronickej komunikácie sa nemožno stotožniť so záverom, že by takéto dokazovanie bolo nadbytočným, eventualne implicitne indikovanou nehospodárnosťou. Odpoveď notárky JUDr. Jarmily Kováčovej súd prvej inštancie obdržal obratom, v ten istý deň, kedy jej zaslal výzvu. Nesúhlasil so záverom, že by žalobkyňa v 2. rade jasne poprela tvrdenia svojho právneho zástupcu. Práve faktické konanie právneho zástupcu žalobcov JUDr. Hadrbulca - čítanie priamo z listiny a rozporného tvrdenia žalobkyne v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 27.2.2019 indikovalo rozpor. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijako jasne neobjasnil, čím má za preukázané a čím boli opravené tieto tvrdenia právneho zástupcu žalobcov v 1., 2. rade. K jeho vlastnej oprave, ani oprave zo strany žalovaných (pravdepodobne žalobcov poznámka odvolacieho súdu) k tomuto jeho vyjadreniu nedošlo. Nevykonanie navrhovaného dôkazu, a to oslovenie identifikovaných notárskych úradov považuje za porušenie práva na spravodlivý proces. Nemôže opomenúť skutočnosť, že spisy, databázy a informácie zaniknutých notárskych úradov sú postúpené iným notárom alebo príslušnému súdu prvej inštancie a tak možno prezumovať značné, práve časové a administratívne komplikácie súvisiace a vyplývajúce z neskôr zaslaného dopytu na poskytnutie informácií, keďže niektoré z identifikovaných notárskych úradov môžu medzičasom zaniknúť. Pritom možno dôvodne predpokladať, že došlo k zúženiu bezpodielového vlastníctva manželov aj vo vzťahu k spornej stavbe. Nie je logickým, že by žalobca v 1. rade zúžil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vo vzťahu k pozemku súvisiacim so stavbou s neporovnateľnej menšou hodnotu v porovnaní so samotnou stavbou. O to viac sa takýto postup javí ako nelogickým a indikuje práve vyporiadanie sa oboch žalobcov i vo vzťahu k stavbe, keďže žalobkyňa v 2. rade investovala zo svojich vlastných prostriedkov nadobudnutých pred vznikom manželstva a darovaním jej rodinou nepomerne väčšiu časť finančných prostriedkov, čo počas konania vo svojich podaniach namietal a na túto skutočnosť upozorňoval. Má za to, že dôkazy vykonané tak ako ich súd prvej inštancie vyhodnotil, nereflektujú a neboli súdom vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi a skutočnosťami, ktoré vyplynuli z predchádzajúceho konania, najmä vyplývajúce z listín tvoriacich obsah administratívneho spisu v stavebnom konaní. Tieto dôkazy a skutočnosti nemožno len tak opomenúť. Práve z týchto listín jasne vyplýva úmysel žalobcu v 1. rade i jeho k nadobudnutiu spornej nehnuteľnosti, žalobca v 1. rade ako jeho zákonný zástupca konal v jeho mene a z týchto listín jasne vyplýva, že úmysel smeroval k nadobudnutiu spornej nehnuteľnosti práve žalobcom v 1. rade a ním. Uvedené platí o to viac, že žalobca v 1. rade a on preukázateľne prevzali niektoré listiny stavebného konania. Stavebné konanie, počas ktorého boli vydané: stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o pridelení súpisného čísla a následne rozhodnutie o zápise do katastra trvalo od roku 2005 až do roku 2014 a všetky uvádzané rozhodnutia uvádzajú ako stavebníka aj neho. Skutočnosť, že žalobca v 1. rade tieto rozhodnutia nijako nenapádal, nejde logicky vysvetliť inak ako tak, že to bol úmysel smerujúci k jeho vlastníctvu. Nemožno sa preto spravodlivo stotožniť so záverom, že žalobca v 1. rade niekoľko rokov počas stavebného konania nemal vedomosť o tom, že podklady v tomto správnom konaní smerujú a preukazujú úmysel nadobudnúť spornú nehnuteľnosť práve žalobcom v 1. rade a ním, keď obaja preberali zásielky, z ktorých jasne tento úmysel vyplýval a nenamietali ich žiadnym spôsobom (napr. stavebné povolenie zo dňa 8.11.2005, č.j. Výst XXX-XX-Sc a kolaudačné rozhodnutie zo dňa 20.8.2010, č.j. Výst. XXX-XX-Sc, ktorým mesto M. povolilo užívanie stavby rekreačnej chaty na pozemku parcelné č. XXXX/X a č. XXXX/XX v prospech stavebníkov - žalobcu v 1. rade a neho, už v tom čase plnoletého). Žalobca v 1. rade i on svojimi vlastnoručnými podpismi potvrdili prevzatie uvedených rozhodnutí, pričom sa vzdali práva na odvolanie voči nim. Ak mal prvoinštančný súd opakovane vykonať dokazovanie smerujúce k preukázaniu úmyslu oboch žalobcov, nemožno sa spravodlivo stotožniť s faktom, že sa nijakým spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s dôkazmi a listinami jasne preukazujúcimi úmysel žalobcu v 1. rade a neho z obdobia stavby a správneho konania súvisiacej s predmetnou spornou stavbou. Z prvého rozsudku zo dňa 17.6.2016, č.k. 12 C 245/2014-193 vyplýva (strana 8, tretí odsek) že žalobca neudelil žiadnu plnú moc p. W. na zastupovanie v stavebnom konaní, takže aj ostatné listiny musel preberať sám. Uvedené je aj v priamom rozpore s bodom 25. napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie poukazuje na chybu p. W. v stavebnom konaní. Rovnako žalobkyňa v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 27.2.2019 uvádzala na otázku jeho právneho zástupcu, že na úradné veci mali splnomocneného p. W., preto sa o tieto veci nezaujímala, ale zároveň, že ona p. W. nesplnomocnila a nevedela o splnomocnení žalobcom v 1 rade. Nie je potom logický záver, že sa o konanie nezaujímala, keď podľa jej tvrdení mala nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalobcom v 1. rade stavbu, do ktorej investovala vlastné prostriedky. Nemožno opomenúť ani fakt, že zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie stavby, neuzavreli obaja žalobcovia, ale iba žalobca v 1. rade. Táto zmluva je ďalším jasný dôkazom preukazujúcim vôľu a úmysel žalobcu v 1. rade vyjadrený v čase vykonania úkonu, zreteľne rozporujúci tvrdenia oboch žalobcov o ich vzájomnom úmysle nadobudnúť stavbu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Prvoinštančný súd nijako nereflektoval na tento dôkaz podporený aj jeho tvrdeniami o dlhodobom vyhradzovaní žalobkyne v 2. rade z majetkových záležitostí práve žalobcom v 1. rade pre prípad rozvodu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje akákoľvek úvaha o tom, prečo tvrdenia oboch žalobcov považuje za hodnovernejšie dôkazy, ako vyhodnotil obsah administratívneho spisu v stavebnom a katastrálnom konaní, keďže tieto si navzájom odporujú a vylučujú sa a celkovo absentuje reflekcia na tieto dôkazy, vykonané ešte v konaní pred súdom prvej inštancie v roku 2016 (ukončené napadnutým a neskôr Krajským súdom v Bratislave zrušeným rozsudkom). Takýto postup súdu prvej inštancie jasne porušuje základné princípy civilného sporového konania, najmä, nie však výlučne, princíp materiálneho vedenia sporu, čl. 15, § 191 ods. 1 C.s.p. Ďalej konštatoval, že podľa zrušovacieho uznesenia Krajského súdu v Bratislave mal súd prvej inštancie vykonať dokazovanie vo vzťahu k prípadnému úmyslu oboch žalobcov vo veci vlastníctva stavby, čo síce vykonal, ale nesprávne vyhodnotil skutkový stav. Pokiaľ by tu aj boli podmienky na právny záver, že sa môže jednať o bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, nemôže odignorovať stavebné konanie, z ktorého zjavne vyplýva úmysel žalobcu v 1. rade a jeho smerujúci k ich spoluvlastníctvu stavby o to viac, že sa jedná o časovo autentické dôkazy, teda úmysel interpretovaný práve v čase vykonania týchto úkonov. Neobstojí potom výrok o určení bezpodielového vlastníctva manželov žalobcov ako výlučných vlastníkov, keď je tu aj zjavný úmysel, aby sa na vlastníctve podieľal aj on. Úmysel žalobcu v 1. rade k jeho vlastníctvu vyplýva z toho, že sám preberal listiny stavebného konania a nepodával voči nim opravné prostriedky, pričom bol i jeho zákonným zástupcom, ako aj z osobného prevzatia stavebného a kolaudačného rozhodnutia, ktoré nenapadol opravným prostriedkom. Zistený skutkový stav potom skorej môže smerovať k spoluvlastníctvu všetkých strán sporu, t.j. že žalobcovia majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov 1/2 spoluvlastníckeho podielu a on rovnako 1/2 spoluvlastníckeho podielu k predmetnej chate. Má za to, že sa možno spravodlivo domnievať, že takýmto postupom prvoinštančného súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, keďže práve imanentnou súčasťou tohto práva je riadne odôvodnenie meritórneho súdneho rozhodnutia. Zvolený postup, absencia reflekcie i týchto dôkazov a ich posúdenia v spojitosti s doplnenými výsluchmi strán, indikuje arbitrámosť napadnutého rozsudku, ktorého odôvodnenie preto považuje za nepresvedčivé, rozporné a nekonzistentné, pretože súd prvej inštancie v ňom nijako nepreukázal a neodôvodnil, prečo pripísal „váhu” tým ktorým dôkazom pred inými a tak nepresvedčivo aplikoval princíp voľného hodnotenia dôkazov. Takýto postup súdu prvej inštancie považuje jednoznačne za postup, ktorým bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces s prihliadnutím na povinnosť súdu prihliadať a zohľadniť všetky relevantné skutočnosti v konaní. V tejto súvislosti mu nie je zrejmé a jasné, na základe čoho a akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal a akým spôsobom a na základe akých kritérií sa priklonil k tvrdeniam oboch žalobcov a neprihliadal na listinné dôkazy a jeho vyjadrenia. Na základe vyššie uvedeného sa domnieva, že prvoinštančný súd nezohľadnil nezistil riadne skutkový stav, keďže sa nevysporiadal (ani v napadnutom rozsudku) s rozdielnymi a rozpornými tvrdeniami strán sporu, závermi vyplývajúcimi z dokumentov v administratívnom spise zo stavebného a katastrálneho konania, pričom nesprávne vyhodnotil tvrdenia strán sporu. Poukázal na fakt, že žalobcovia v 1., 2. rade nijakým spôsobom svoje tvrdenia, ktorými tvrdili financovanie spornej nehnuteľnosti z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov nesubstancovali a neuniesli svoje dôkazné bremeno, keď on prednesené tvrdenia poprel. S prihliadnutím na vyššie uvedené má za to, že napadnuté rozhodnutie je jasne v rozpore s právom a porušuje jeho práva. K výroku o náhrade trov konania uviedol, že ak mal súd prvej inštancie za to (bod 27. odôvodnenia), že o stavbe nevedel (spor nevyvolal), tak sa jedná o okolnosť v zmysle § 257 C.s.p. a náhradu trov konania žalobcom v 1., 2. rade nemal priznať. Na danom nemení nič ani to, že sa takéhoto postupu nedovolával, nakoľko o náhrade trov konania súd rozhoduje v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku bez návrhu. V prípade, ak by odvolací súd napadnutý rozsudok čo do merita veci potvrdil, navrhol ho zmeniť vo výroku o náhrade trov konania tak, aby žalobcom v 1., 2. rade náhrada trov konania priznaná nebola. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť; žiadal trovy konania. 2.2. Žalovaný v doplnení odvolania proti uvedenému rozsudku uviedol, že je podstatné v danej veci skúmať pohnútku, úmysel žalobcu (pravdepodobne v 1. rade, poznámka odvolacieho súdu), či ho chcel alebo nechcel viesť ako vlastníka rekreačnej chaty, ktorá je predmetom tohto konania, pričom je treba rešpektovať zásadu in dubio pro reo, nakoľko pochybnosť o úmysle stavať aj pre neho (má v chate vlastnú izbu, zo začiatku mal aj vlastné kľúče, chodil na chatu svojvoľne bez akéhokoľvek zvolenia, z vlastnej iniciatívy sa staral o základnú údržbu a užívanie chaty a to tri roky po kolaudačnom rozhodnutí), je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žaloby. Na vec je potrebné nazerať v súvislosti s v súčasnosti roztriešteným rodinným vzťahom ale i tak, že v čase výstavby chaty, pred ňou a minimálne tri roky po jej kolaudácii boli vzťahy medzi ním a žalobcom harmonické, žalobca bol milujúcim otcom z čoho plynie jasný sentiment, z ktorého možno mať za dôvodný skutkový stav, ktorým je spoluvlastníctvo jeho a žalobcu na tejto rodinnej rekreačnej chate. Nestotožnil sa s tvrdením uvedeným v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že p. W., t.č. nebohý, pravdepodobne vychádzal zo spoluvlastníctva pozemkov nachádzajúcich sa pod chatou, ktorých spoluvlastníkom sú on a žalobca, pretože ide iba o domnienku, špekuláciu, ktorej pravdivosť sa nedá preukázať bez pochybností a nemôže byť určujúca pre rozhodnutie. P. W. bol žalobcom definovaný vo svojej výpovedi zo dňa 17.6.2010 ako osoba praxe znalá, išlo o bývalého pracovníka stavebného úradu, mal dostatočné skúsenosti so stavebným konaním. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že všetky dokumenty podpisoval p. W., nakoľko všetky doklady podpisoval tento pán, ale na základe splnomocnenia, ktoré v spise o stavebnom konaní chýba. Nepravdepodobne potom vyznieva to, že p. W. jednal chybne a jeho omyl vylučuje aj skutočnosť, že s rozhodnutiami úradov znejúcich na meno žalobcu a jeho k predmetnej rekreačnej chate a k nej príslušného stavebného konania sa žalobca uspokojil, nijako ich nenamietal, opravný prostriedok nepodal, dokonca sa ho vzdal. Nevie si ani vysvetliť prečo p. W. nesplnomocnili obaja žalobcovia. Uvedené zachytávajú istý úmysel žalobcu. Isté je, že žalobkyňa (pravdepodobne v 2. rade, poznámka odvolacieho súdu) nikoho nesplnomocnila, ani p. W. na zastupovanie „formálnych záležitostí“ ohľadom stavebného konania. Potvrdila ale, že mala vedomosť o tom, že žalobca splnomocnil p. W. v týchto záležitostiach, z čoho možno usudzovať, že ak sa vybavovaním úradnej veci ohľadom stavby/výstavby nezaoberala, bolo to len z dôvodu, že bola s úmyslom žalobcu uviesť do vlastníctva iné osoby (žalobcu a neho) sama stotožnená. Nepovažuje za vierohodné, že sa sama nezaoberala právnou, resp. administratívnou stránkou veci stavby predmetnej chaty počas tak dlhej doby, kým žalobcovi chodili úradné dokumenty týkajúce sa stavby rekreačnej chaty znejúce na meno žalobcu a jeho, čo nenamietala, ani neriešila tak ako žalobca. Spochybnil aj finančný prínos žalobkyne do predmetnej chaty, pretože nebolo preukázané, že by zo svojich účtov, prípadne spoločného účtu so žalobcom, sa podieľala na financovaní rekreačnej chaty. Žalobca chcel vylúčiť žalobkyňu z vlastníctva k tejto chate o čom svedčí i Notárska zápisnica zo dňa 8.7.2004, č. N 530/2004, Nz 57019/2014 o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ďalej poukázal na to, že iba on a žalovaný dňa 8.11.2005 svojimi podpismi potvrdili a prevzali stavebné povolenie, s čím sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysporiadal; dňa 17.6.2016 vykonal rekogníciu jeho a žalobcovho podpisu na kolaudačnom rozhodnutí zo dňa 20.8.2010, č.j. Výst. XXX-XX-Sc, na základe ktorého bolo povolené užívanie predmetnej chaty v prospech stavebníkov, a to žalobcu a jeho (v tom čase už bol plnoletý, do jeho plnoletosti bol jeho zákonným zástupcom žalobca), pričom obaja potvrdili prevzatie vzdávajúceho sa práva podať opravný prostriedok, takže uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.9.2010. Dodal, že aj v tomto spore musí platiť zásada rovnosti zbraní a tieto dôkazy majú pri preukazovaní úmyslu žalobcu rozhodujúci charakter, ktorý nemožno spochybniť. Vytkol prvoinštančnému súdu aj to, že sa nesprávne stotožnil s tvrdeniami oboch žalobcov, že mali úmysel stavať rekreačnú chatu pre seba na základe svojich účelových výpovedí, financovania ako investorov, „torzom“ projektovej dokumentácie a výpoveďami dvoch svedkov; tieto dôkazy považuje za sporné, pochybné a nejednoznačné. Poukázal na to, že žalobca ako je zákonný zástupca spravoval jeho majetok, ktorý nebol doteraz iným spôsobom vyrovnaný ako je nadobudnutie vlastníctva k spornej chate. On bol v dobrej viere, že nadobudnutím vlastníctva k predmetnej rekreačnej chate je vyrovnaný dlh z nevysporiadaného dedičstva po jeho matke, ktoré žalobca strovil a má ho v správe pre neho s tým, že ho preinvestoval do spoločného majetku, a to tejto rekreačnej chaty. Dal do pozornosti i skutočnosť, že nebolo doteraz preukázané koľko prispela ako investor žalobkyňa. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, keď súd prvej inštancie na základe spoľahlivých dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne pristupoval k posúdeniu veci. Odvolaciemu súdu navrhol žalobu zamietnuť. 3. Žalobcovia v 1., 2. rade k odvolaniu žalovaného uviedli, že je nejasné a nekonzistentné. Na začiatku napríklad tvrdí, že podľa názoru žalovaného napadnutý rozsudok trpí v celom rozsahu vadami, ktoré sú dôvodom na jeho prípadné zrušenie s odvolaním sa na Civilný sporový poriadok, ale podľa § 390 C.s.p. odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, takže prípadné zrušenie rozsudku nie je možné. Žalovaný vo svojom odvolaní nijako nevysvetlil aké ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené sú prípustné, preto ide o vágne tvrdenie bez významu vo vzťahu k podanému odvolaniu. Naopak, žalovaný ako dôvod nesprávneho procesného postupu, ktorým mu súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces uvádza skutočnosť, že nebol vykonaný ním navrhnutý dôkaz (dopyt na notárske úrady), čo malo byť podľa žalovaného „kruciálne pre predmetné konanie“. Ide však v zmysle Civilného sporového poriadku o samostatný odvolací dôvod uvedený v § 365 písm. e/ C.s.p. a nie je teda možné nevykonanie navrhnutého dôkazu (podľa žalovaného „kruciálneho pre predmetné konanie“) subsumovať pod písm. b/ § 365 C.s.p., preto by odvolací súd nemal na takýto odvolací dôvod ani prihliadnuť. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za nepresvedčivé, rozporné a nekonzistentné a tak došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, ale podľa ich názoru odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom konajúci súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti odkázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.6.2008, sp.zn. I. ÚS 243/07. Konštatovali, že napadnutý rozsudok je vo veci už druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keďže prvý rozsudok na základe ich odvolania odvolací súd uznesením zo dňa 30.5.2018, č.k. 15 Co 77/2017-285, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že uviedol čo je úlohou prvoinštančného súdu v novom konaní. Súd prvej inštancie sa riadil pokynom odvolacieho súdu a vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, okrem iného výsluchom strán sporu a svedkov G. M. a akad. sochára O. B. v zmysle usmernení odvolacieho súdu a jeho právneho názoru. Po vykonanom doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie zistil, ako to uviedol v bode 25. odôvodnenia, že oni jasne a hodnoverne preukázali dôkaznými prostriedkami (listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov), že pri výstavbe spornej chaty mali úmysel túto stavať pre seba, čomu svedčí v tom čase aj existencia ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Napríklad ani v samotnej žiadosti o stavebné povolenie k spornej stavbe zo dňa 26.9.2005 nie je uvedený ako stavebník žalovaný, takže prvoinštančný súd mal za to, že dodatočne v stavebnom povolení označený ako stavebník aj žalovaný, bolo zjavnou chybou a omylom. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu v 1. rade, že p. W., už nebohý, pravdepodobne vychádzal zo spoluvlastníctva pozemkov nachádzajúcich sa pod spornou chatou, a to parcely č. XXXX/X, ktorej spoluvlastníkom bol v čase podania žiadosti o stavebné povolenie, okrem žalobcu v 1. rade, žalovaný v podiele 1/2, ktorý vlastnícke právo k parcele nadobudol dedením po svojej zosnulej matke a bývalej manželke žalobcu v 1. rade. Táto chyba nereflektovala na faktický stav veci a spôsobila, že žalovaný bol následne označený ako stavebník napriek skutočnosti, že sa vôbec nepodieľal, vzhľadom na svoj vek ani nemohol, na realizácii a financovaní stavby, ktorú zo spoločných finančných prostriedkov, nadobudnutých počas trvania manželstva, tak i z ich vlastných finančných prostriedkov títo sami postavili. Nesprávne údaje sa napokon preniesli aj do konečného zápisu vlastníckeho práva k stavbe do katastra nehnuteľností, kde ako spoluvlastníci aktuálne vystupujú žalobca v 1. rade a žalovaný. Prvoinštančný súd, ani oni, nespochybňujú skutočnosť, že aj maloletá osoba môže nadobudnúť vlastníctvo k veci, avšak skutkový stav v danej veci jednoznačne preukázal, že vlastníctvo k predmetnej stavbe mohli správne nadobudnúť iba oni. Tento fakt vyplýva jednak z financovania stavby a potom najmä z úmyslu žalobcu v 1. rade, aby sa stal vlastníkom stavby spolu s manželkou, žalobkyňou v 2. rade, na základe čoho sa stavba mala stať predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobca v 1. rade preukázal úmysel stavať spornú chatu spolu s manželkou i výpoveďou na pojednávaní konanom dňa 23.11.2018, rovnako tak žalobkyňa v 2. rade na pojednávaniach konaných dňa 23.11.2018, 27.2.2019 a 23.11.2018. Stotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku s odkazom na výpovede svedkov G. M. a akad. sochára O. B., vypočutých v konaní. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného v jeho odvolaní, že napriek všetkému uvedenému bolo úmyslom žalobcu v 1. rade, aby bola predmetná nehnuteľnosť nadobudnutá ním a žalovaným, čo malo vyplývať z toho, že údajne preberal písomnosti v stavebnom konaní a nepodal voči nim opravné prostriedky, pretože opakovane poukazovali na skutočnosť, že úkony voči stavebnému úradu, vrátane preberania zásielok v stavebnom konaní nevykonával žalobca v 1. rade sám, ale cestou zvoleného zástupcu p. W., v čase tohto konania už nežijúceho, ktorý sám usúdil aké úkony treba vykonať a koho označiť za stavebníka, pričom došlo k mylnému predpokladu p. W., ktorý sa domnieval, že žalovaný ako spoluvlastník pozemku, na ktorom je sčasti postavená aj sporná rekreačná chata, musí byť aj vlastníkom stavby, a preto ho označil v stavebnom konaní za stavebníka, hoci tento bol v tom čase maloletý a nemal úmysel stavbu zriaďovať, keďže nemal na ňu ani finančné prostriedky. Ich úmysel nebol taký, aby postavenú chatu vlastnil aj žalovaný, chatu stavali oni ako manželia pre seba a p. W. boli uvedení do omylu. Súhlasili aj s bodom 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku a vo vzťahu k údajnému úmyslu žalobcu v 1. rade poukázali na výpoveď žalobcu v 1. rade, ako je expressis verbis uvedená v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ďalej obaja žalobcovia uviedli, že na žalovaným uvedenú skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dokazovanie dopytom na notárske úrady, by odvolací súd nemal vôbec prihliadať v zmysle ich vyššie uvedenej argumentácie. Odkázali na ustanovenie § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že podľa slovenského právneho poriadku je notár povinný každú žiadosť o vykonanie notárskej činnosti alebo o ďalšiu činnosť zapísať do svojho registra N, NZ. Podľa právneho stavu platného do 1.1.2003, pokiaľ došlo vo veci k spísaniu notárskej zápisnice, pridelil si sám k spisovej značke N poradové číslo NZ pre notársku zápisnicu. Svoj register N, NZ si mohol viesť buď v materiálnej podobe (kniha), prípadne v elektronickej podobe. Od 1.1.2003 je notár obligatórne povinný viesť si svoj register N, NZ v elektronickej podobe v rámci administratívneho softwaru Notar 7. Ak je potrebné spísať notársku zápisnicu, poradové číslo NZ si neprideľuje sám, prideľuje mu ho Notársky centrálny register notárskych zápisníc, ktorý je súčasťou centrálneho informačného systému komory, vedenie ktorého je upravené v § 49 ods. 4 Kancelárskeho poriadku pre notárov. V zmysle bodu 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku potom prvoinštančný súd postupoval správne, keď vykonal dopyt na notársku komoru, ktorá vedie notárske centrálne registre v centrálnom informačnom systéme komory, čo považoval za dostačujúce. Uzavreli manželstvo dňa 23.9.2000 a od 1.1.2003 sú všetky zápisnice evidované v centrálnom informačnom systéme komory, takže zápisnica, ktorej existenciu by mal podľa žalovaného dokazovať súd, by mohla byť uzatvorená jedine v období od 23.9.2000 do 1.1.2003, nakoľko po 1.1.2003 bola existencia takej zápisnice vylúčená lustráciou notárskej komory na žiadosť súdu. Nie je však možné, aby v čase od 23.9.2000 do 1.1.2003 uzavreli manželia dohodu o zúžení bezpodielového vlastníctva týkajúcu sa chaty, ktorá v danom období neexistovala, pretože na mieste, kde sa v súčasnosti nachádza, stála iná stavba so súpisným č.XXX. Až rozhodnutím zo dňa 13.10.2005, č.j. Výst. XXX-XX-Sc, sa povolilo odstránenie stavby - záhradná chata súpisné č.XXX a rozhodnutím zo dňa 8.11.2005, č.j. Výst XXX-XX-Sc,vydalo mesto stavebné povolenie na výstavbu rekreačnej chaty, ktorej bolo rozhodnutím Mesta Senec č. XXXXXXX/XXXX určené súpisné č. XXXX. Žalovaným navrhované dokazovanie tak možno považovať za právne irelevantné, nadbytočné a nehospodárne, nakoľko bolo jednoznačne preukázané, že iná dohoda o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov neexistuje, okrem dohody vo forme notárskej zápisnice o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov č. N 590/2004, NZ 57019/2004 zo dňa 8.7.2004, ktorá nemá žiadnu súvislosť s predmetom súdneho konania. Je nesporné, že žalovaný má právo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom k návrhom na vykonanie dokazovanie poukázali na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.9.2011, sp.zn. 6 Cdo 153/2011 a zo dňa 11.1.2011, sp.zn. 5 Cdo 247/2010, pričom sa stotožnili s odôvodnením uvedeným v bode 32. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. K rozsudkom rôznych iných slovenských súdov s akcentom na trestný rozsudok, ktoré žalovaný priložil k odvolaniu uviedli, že podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku v zásade nie je možné použiť v odvolacom konaní dôkazné prostriedky, ktoré žalovaný mohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, preto by na tieto dôkazy odvolací súd nemal prihliadať. Zdôraznili, že zároveň ide o neprípustné tendenčné zanášanie daného konania, ktorého predmetom je určenie vlastníctva. Namietli tvrdenie žalovaného, že ich výpovede podľa neho nie sú dôveryhodné, čo má údajne preukazovať hodnotenie iných ich výpovedí v konaní, pretože predmetom trestného konania bolo rozhodovanie o vine alebo nevine žalovaného, o výške jeho trestu, predmetom konania nebolo určenie vlastníctva, z čoho je zrejmé, že ani vykonané dokazovanie nebolo smerované k objasneniu nároku uplatňovaného v tomto konaní. Je neprípustné, aby došlo k tendenčnému zanášaniu konania, ktorého predmetom je určenie vlastníctva dôkazmi vykonávanými v trestnom konaní. Ide o dva úplne odlišné druhy konaní, ktoré upravujú rozdielne právne predpisy, v civilnom sporovom konaní sa posudzuje vzťah súkromnoprávny, založený podľa noriem hmotného práva in concreto Občianskeho zákonníka medzi nimi a žalovaným, kým v trestnom konaní ide o trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného. Už viackrát bolo v rozhodovacej praxi slovenských súdov ustanovené, že výsledky dokazovania v trestnom konaní nemusia poskytovať dostatočné odpovede na otázky, ktoré sú predmetom konania v civilnom sporovom konaní, pretože predmet dokazovania v trestnom konaní je zásadne iný ako v civilnom sporovom konaní. Konajúci (civilný) súd nie je v zmysle platných právnych predpisov Slovenskej republiky in concreto § 193 C.s.p. viazaný odôvodnením trestného rozsudku, je viazaný iba výrokom, nie odôvodnením trestného rozsudku. Ďalej uviedli, že im nie je jasné, čo žalovaný sleduje požiadavkou vo svojom odvolaní, že majú byť zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci v 1/2 a žalovaný tiež v podiele 1/2 k predmetnej nehnuteľnosti, keď ju nevzniesol počas celého konania pred súdom prvej inštancie a nie je vôbec zrejmý ani procesný charakter tejto žiadosti, či má ísť o vzájomnú žalobu žalovaného v zmysle § 147 C.s.p. alebo iný procesný inštitút. K tvrdeniu žalovaného, že nepreukázali, že na stavbu chaty použili okrem vlastných prostriedkov aj prostriedky z ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov počas trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov konštatovali, že tu zrejme dochádza k zásadnému nepochopeniu základných zásad civilného sporového konania zo strany žalovaného, okrem iného zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania s odkazom na teóriu procesného práva, ktoré podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, pričom jedným z nich je bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní s poukazom na čl. 8 a § 185 C.s.p. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je to práve žalovaný, ktorý neuniesol bremeno tvrdenia a stotožnili sa s bodom 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Majú za to, že odvolaním žalovaného napadnuté výroky rozsudku sú vecne správne, žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, vykonal vo veci dostatočné dokazovanie (niekoľko pojednávaní, výsluchy svedkov, dokazovanie príslušnými listinami), z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré sa premietli do správnej a zákonnej výrokovej časti žalovaným napadnutého rozsudku, ktorá nie je zjavne nedôvodná, ani arbitrárna, pričom celá právna vec bola aj správne právne posúdená. K odvolacej námietke žalovaného ohľadne aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. uviedli, že aplikácia uvedeného ustanovenia zákona musí zodpovedať osobitným okolnostiam konania a musí mať vždy výnimočný charakter. Skutočnosť, že žalovaný o stavbe nevedel v čase, ktorý je rozhodujúcim obdobím pre posúdenie uplatňovaného nároku, nemôže byť na ich ťarchu, keď boli úspešní a boli nútení nárok uplatniť v súdnom konaní proti žalovanému, ktorý o stavbe v čase podania žaloby vedel, ale počas súdneho konania svojimi úkonmi procesnej obrany spôsobil, že v súčasnosti súdne konanie trvá už päť rokov, stále nie je skončené a musia tak vynakladať ďalšie finančné prostriedky na uplatňovanie svojich nárokov voči úkonom žalovaného, predstavujúce trovy konania, ktoré by inak vynaložiť nemuseli a v súlade s princípom právnej istoty očakávajú, že im bude voči žalovanému priznaná ich náhrada v plnom rozsahu, nakoľko mali vo veci úspech v plnom rozsahu. Dodali, že za daných skutkových a právnych okolností neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mal súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania brať do úvahy. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; žiadali trovy odvolacieho konania. 4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov v 1., 2. rade k jeho odvolaniu uviedol, že obaja žalobcovia asi prehliadli, že v petite odvolania sa domáha rozhodnutia rozsudkom (zmeňovacieho rozsudku, ktorým bude žaloba zamietnutá), pričom poukázali iba na časť vety z jeho odvolania, keď neuvádzali, že primárne tvrdí, že vady konania sú dôvodom na zmenu, prípadne zrušenie napadnutého rozhodnutia. K tvrdeniu žalobcov v 1., 2. rade v ich vyjadrení ohľadne nesprávnej právnej klasifikácii odvolacieho dôvodu vecne vymedzeného v bode 2. jeho odvolania konštatoval, že odvolací dôvod je potrebné ustáliť skutkovo a jeho prípadná nesprávna právna kvalifikácia (ak by sa o takú jednalo) nie je dôvodom, aby sa na takýto odvolací dôvod neprihliadalo. Vo svojom vyjadrení obaja žalobcovia opakovane poukazujú na skutočnosť, že mal byť účastníkom konaní v dôsledku administratívnej chyby p. W., ktorý mal byť splnomocnený na konania pred stavebným úradom, k čomu uvádza, že žiadna plná moc preukázaná nebola, čo vyplýva aj z odôvodnenia prvého rozsudku vo veci samej, pričom zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 17.6.2016 vyplýva, že žalobca v 1. rade osobne prevzal kolaudačné rozhodnutie. O skutočnosti, že je ako stavebník vedený aj on, teda minimálne na základe tejto listiny, vedel a nepokúsil sa o nápravu. Uvedené je v rozpore s tvrdeniami žalobcu v 1. rade, že o jeho účastníctve v stavebných konaniach nevedel. Zároveň je v danej zápisnici aj jeho vyjadrenie, že prevzal kolaudačné rozhodnutie k spornej stavbe, t.j. o tom, že je stavebník vedel, čo vyvracia závery z odôvodnenia napádaného rozhodnutia z bodu 27. Rovnako to vyvracia kategorické tvrdenia žalobcu v 1. rade z identickej zápisnice z pojednávania, že jeho tvrdenie o podpisovaní listín je čistá lož, pričom v tejto zápisnici uvádza, že všetky listiny podpisoval sám p. W., hoc krátko predtým sa vyjadril, že spoznáva svoj podpis na kolaudačnom rozhodnutí. K prípadnej jeho nevedomosti o účastníctve na stavebných konaniach dodal, že bol do určitého času maloletý, jeho zákonným zástupcom bol otec, ktorý konal v jeho mene v stavebných konaniach do dovŕšenia plnoletosti. K námietke žalobcov v 1., 2. rade, že nie je právne možné, aby bola v období od 23.9.2002 do 1.1.2003 spísaná notárska zápisnica o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov konštatoval, že dohoda o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa uzatvára vopred ako dôjde k nadobudnutiu vlastníctva a tak nič nebráni tomu, aby sa uzatvorila ohľadne ešte budúcej stavby, ktorá bude stáť na pozemku, kde v čase spísania dohody stojí iná stavba. Nepovažuje dokazovanie vykonané voči notárskej komore za postačujúce, čo vyplýva z jeho konzultácii s osobami činnými v notárskom prostredí, ktoré najmä s poukazom na to, že je potrebné preveriť obdobie až od 23.9.2002, pričom prípadné zmeny v informačných systémoch, nevylučujú neúplnosť údajov v registri, resp. to, či je na ich základe možné presne identifikovať požadovaný úkon. Nevzniesol žiadnu tendenčnosť, rozsudok z trestného konania, na ktorý poukázal v odvolaní je dôležitý z hľadiska vzťahu oboch žalobcov k nemu i s poukazom na tvrdenia žalobcov v 1., 2. rade o postavení spornej nehnuteľnosti z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tieto tvrdenia sú v prospech oboch žalobcov, nie v jeho prospech. Prípadná predpojatosť je preto dôležitá z hľadiska dôveryhodnosti ich tvrdení a ich vyhodnotenia súdom. K tendenčnosti dodal, že práve žalobcovia v 1., 2. rade založili do spisu na č.l. 86 a nasl. rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici; v uvedenom prípade bola podaná obžaloba aj proti nemu, táto však nemá vôbec súvis s týmto konaním a jediným účelom jej doloženia bola jeho diskreditácia. Rovnako skutok, z ktorého bol odsúdený trestným rozsudkom pripojeným k odvolaniu prvý krát spomenul práve žalobca v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 17.6.2016, ako to vyplýva zo zápisnice. Skutočnosti, ktoré chcel preukázať prostredníctvom uvádzaného rozsudku (sp.zn. 3 Tk l/2016) vyplývajú aj z obsahu vedeného v tomto konaní, keď časť predmetného rozsudku bola čítaná na pojednávaní dňa 17.6.2016 a vzhľadom na obsah zápisnice nemožno naviac vylúčiť, že rozsudok bol do spisu založený už pred podaním odvolania. K ďalšiemu tvrdeniu žalobcov v 1., 2. rade v ich vyjadrení k jeho odvolaniu, že vzniesol „požiadavku“ v tom zmysle, že by mal byť vlastníkom 1/2 podielu a oni bezpodielovými spoluvlastníkmi v 1/2 na spornej nehnuteľnosti až v odvolaní poukázal na prednes svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 17.6. 2016, kde je už skoršie uvádzaná táto argumentácia. Jej podstatou je to, že pokiaľ sa obaja žalobcovia domáhajú určenia vlastníctva v celosti, tak je žaloba nedôvodná a to aj za tej okolnosti, že by sa preukázalo financovanie stavby z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže sú tú dôkazy aj o jeho úmysle, aby sa vlastníkom stal aj on (vyplýva z listín zo stavebného konania). K namietanému neuneseniu bremena tvrdenia z jeho strany uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania (bod 1.), pričom nemožno od neho v danej situácii spravodlivo požadovať väčšiu intenzitu procesnej obrany. Ak by boli obaja žalobcovia schopní konkretizovať výšku prostriedkov do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vnesených, pokiaľ by vynaložili aj spoločné prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, tak by to vedeli aj preukázať. Za danej situácie rovnako nemožno spravodlivo od neho požadovať, aby sa bránil viacej ako učinil aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovia v 1., 2. rade mali zjavne procesný záujem na preukázaní ich tvrdení. Z obsahu spisu vyplýva, že ich postoj voči nemu je zaujatý a účelový a tak by ich nijako nepresvedčil, aby pri prípadnom kladení otázok z jeho strany uskutočňovali tvrdenia, ktoré by mali byť na jeho prospech. Tvrdenia oboch žalobcov boli nesubstancované, on sa im bránil v záverečnej reči prostredníctvom právneho zástupcu, po ktorej ešte bolo možné doplniť dokazovanie. Naviac od neho nemožno požadovať preukazovanie neexistencie skutočnosti, na ktorej sa nepodieľal. Zotrval na odvolacom návrhu. 5. Žalobcovia v 1., 2. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uviedli, že žalovaný vo svojom vyjadrení nijako nevysvetlil ním požadované eventuálne zrušenie rozsudku, ani aké ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené sú prípustné, preto ide o vágne tvrdenie bez významu vo vzťahu k podanému odvolaniu. Žalovaný vo svojom vyjadrení taktiež implikuje, že nie je povinný bližšie špecifikovať odvolacie dôvody, ale v zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len presne vymedzenými odvolacími dôvodmi, taxatívne vymenovanými v § 365 ods. 1 C.s.p. a opätovne odkázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.6.2008, sp.zn. I. ÚS 243/07 s tým, že závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú priamo aplikovateľné na napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Argumentáciu žalovaného v jeho vyjadrení k ich vyjadreniu k jeho odvolaniu považujú za právne irelevantnú s odkazom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je vo veci už druhé, pričom v zrušujúcom uznesení odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu ako má v ďalšom konaní postupovať. Znova zdôraznili, že súd prvej inštancie sa riadil pokynom odvolacieho súdu a vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie výsluchom strán sporu i svedkov podľa usmernení o odvolacieho súdu a jeho právneho názoru. Žalovaný, čo je zrejmé aj z jeho vyjadrenia, úplne túto rovinu konania pred súdom prvej inštancie prehliadol a zameral sa na právne irelevantné eventuálne marginálne otázky daného súdneho konania. Po vykonanom doplnenom dokazovaní prvoinštančný súd zistil, ako to uviedol v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že jasne a hodnoverne preukázali dôkaznými prostriedkami (listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov), že pri výstavbe spornej chaty mali úmysel túto stavať pre seba, čomu svedčí v tom čase aj existencia ich bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým odôvodnením sa stotožnili. Zopakovali, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že napriek všetkému vyššie uvedenému bolo úmyslom žalobcu v 1. rade, aby bola predmetná nehnuteľnosť nadobudnutá ním a žalovaným, čo malo vyplývať z toho, že údajne preberal písomnosti v stavebnom konaní a nepodal voči nim opravné prostriedky, nakoľko opakovane poukazovali na skutočnosť, že úkony voči stavebnému úradu, vrátane preberania zásielok v stavebnom konaní, nevykonával žalobca v 1. rade sám, ale cestou zvoleného zástupcu p. W., v čase konania súdu už nežijúceho, ktorý sám usúdil, aké úkony treba vykonať a koho označiť za stavebníka, pričom došlo k mylnému predpokladu p. W., ktorý sa domnieval, že žalovaný ako spoluvlastník pozemku, na ktorom je sčasti postavená aj sporná rekreačná chata, musí byť aj vlastníkom stavby, preto ho označil v stavebnom konaní za stavebníka, hoci tento bol v tom čase maloletý a nemal úmysel stavbu zriaďovať, pretože nemal na ňu ani finančné prostriedky. Ich úmysel nebol taký, aby postavenú chatu vlastnil aj žalovaný, chatu stavali ako manželia pre seba a p. W. boli uvedení do omylu, pričom súhlasia s bodom 27. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Zotrvali na tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného týkajúce sa absencie úmyslu žalovaného stať sa vlastníkom stavby a aj úmyslu žalobcu v 1. rade, ktorým malo údajne byť nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti ním a žalovaným. Pridržali sa aj argumentácie uvedenej v ich vyjadrení k odvolaniu žalovaného ohľadne nevykonania žalovaným navrhnutého dokazovania dopytom na notárske úrady a dodali, že žalovaný vo svojom vyjadrení vágne uvádza akési údajné „konzultácie s osobami činnými v notárskom prostredí“, avšak žiadne konkrétne odborné vyjadrenie v konaní z jeho strany ako dôkaz predložené nebolo, ani nemôže byť predložené vzhľadom na to, že dokazovanie vo veci už bolo dávno ukončené. Žalovaný vo svojom odvolaní taktiež predkladá odvolaciemu súdu rozsudky rôznych iných slovenských súdov s akcentom na trestný rozsudok, ale podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku v zásade nie je možné použiť v odvolacom konaní dôkazné prostriedky, ktoré žalovaný mohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, preto by na tieto dôkazy odvolací súd nemal prihliadať. K tvrdeniu žalovaného, že „nemožno naviac vylúčiť, že rozsudok bol do spisu založený už pred podaním odvolania“ konštatovali, že žalovaný obsah daného súdneho spisu nepozná a nevie čo predložil a čo nepredložil ako dôkaz v danom súdnom konaní. Taktiež nie je jasné, čo žalovaný sleduje požiadavkou uvedenou v odvolaní, že oni majú byť zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci v 1/2 a žalovaný v podiele 1/2 k predmetnej nehnuteľnosti. Je zjavné, že žalovaný sa snaží potom, ako súd prvej inštancie vyniesol pre neho nepriaznivé napadnuté rozhodnutie, preniesť zodpovednosť za výsledok jeho procesnej obrany na konajúci súd, čo je však v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku a kontradiktórnosťou civilného sporového konania. Vo svojom vyjadrení žalovaný uvádza, že podľa jeho názoru nie je možné „požadovať od neho väčšiu intenzitu procesnej obrany“, čo potvrdzuje závery súdu prvej inštancie a nich, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdení v tomto súdnom konaní a dôsledkom toho bol jeho procesný neúspech. Zotrvali na svojich doterajších tvrdeniach, napadnuté výroky rozsudku považujú za vecne správne, žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré sa premietli do správnej a zákonnej výrokovej časti žalovaným napadnutého rozsudku, ktorý nie je zjavne nedôvodný, ani arbitrárny, pričom celá právna vec bola aj správne právne posúdená. Zotrvali na odvolacom návrhu. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p., ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 7. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom bolo rozhodnuté o žalobe žalobcu tak, že žalobe vyhovel a žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, uznesením zo dňa 30.5.2018, č.k. 15 Co 77/2017-285, zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 17.6.2016, č.k. 12 C 245/2014-193 (žalobu zamietol) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom okrem iného skonštatoval, že prvoinštančný súd neposúdil nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej rekreačnej chate komplexne, keďže vychádzal iba zo správneho konania (ktoré bolo podkladom pre zápis vlastníckeho práva v liste vlastníctva), zo spisu stavebného úradu Mesta Senec, na ktorom sa viedlo stavebné a kolaudačné konanie týkajúce sa predmetnej rekreačnej chaty [ktoré ale bolo podkladom (len) pre katastrálne konanie] a v napadnutom rozsudku iba konštatoval, že rozhodnutia správneho orgánu nadobudli právoplatnosť a keďže ani jeden zo stavebníkov nevyužil možnosť podať opravný prostriedok, nemôže sa preto po štyroch rokoch od právoplatného skončenia správneho konania dňa 2.9.2010 žalobca v 1. rade domáhať úspešne vlastníctva k celej stavbe. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov v 1., 2. rade uvedenú v odvolaní, že je v danej veci podstatné posúdenie úmyslu osoby uskutočňujúcej stavbu mať ju ako vlastník pre seba a nie je rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení, a nie je ani rozhodujúce kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby v občianskoprávnom zmysle sa nekryje s otázkou administratívnou; súd prvej inštancie navyše opomenul, že vlastnícke právo sa nepremlčuje. Ďalej uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie preto bolo a je zisťovať, či bolo úmyslom žalobcu v 1. rade stavať rekreačnú chatu pre seba alebo aj žalovaného, nakoľko pre určenie vlastníctva je rozhodujúcim kritériom dobrá viera spracovateľa diela. Nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť z akého dôvodu právne posúdil vec iba podľa ustanovení katastrálneho zákona, keď sa žalobcovia v 1., 2. rade domáhali určenia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti podľa ustanovenia § 132 Občianskeho zákonníka, je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, pretože nie je možné posúdiť jeho vecnú správnosť, čo je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odôvodnenie nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne v 2. rade je taktiež nepresvedčivé, nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie opomenul, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo bolo nadobudnuté za trvania manželstva, tak ako konštatovali žalobcovia v 1., 2. rade vo svojom odvolaní, pričom v čase začatia stavby rekreačnej chaty boli žalobcovia v 1., 2. rade už manželia. Sama žalobkyňa v 2. rade v konaní uvádzala, že stavbu financovali so spoločných finančných prostriedkov so žalobcom v 1. rade, avšak prvoinštančný súd sa s touto jej argumentáciou vôbec nevysporiadal. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že bude jeho povinnosťou v ďalšom konaní doplniť za aktívnej účasti strán sporu dokazovanie v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku ich výsluchom so zameraním na zistenie úmyslu žalobcu v 1. rade, či staval stavbu pre seba, žalobkyňu v 2. rade, žalovaného, kto a akým spôsobom sa podieľal na financovaní rekreačnej chaty, všetko sa účelom preukázania/nepreukázania opaku v údajoch uvedených v liste vlastníctva č. 3291, pre okres Senec, Obec a katastrálne územie Senec vo vzťahu k rekreačnej chate. 8. Prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom sa uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu riadil len čiastočne a nezistil riadne skutkový stav veci v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného v jeho odvolaní, že sa nestotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ohľadne financovania predmetnej rekreačnej chaty dôvodí, že súd prvej inštancie síce doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (zo dňa 30.5.2018, č.k. 15 Co 77/2017-285) za účelom zistenia, akým spôsobom sa obaja žalobcovia podieľali na financovaní sporenej rekreačnej chaty, ale nevysporiadal sa s tým, ako sa na jej financovaní podieľal žalovaný, ktorý v konaní tvrdil, že žalobca v 1. rade, t.j. jeho otec, predal družstevný byt, cennosti, ktoré patrili jemu a financie na chatu použil takýmto spôsobom, pretože ich mal v správe, nakoľko on bol maloletý (č.l. 420 spisu). Z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 22 D 265/1997 vyplýva, že na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 17.8.1999, č.k. 22 D 265/97, Dnot 106/97-126, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.1999, v tom čase maloletý žalovaný nadobudol po svojej zomrelej matke (F. Y., rodená J., narodená dňa X.X.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX) nehnuteľnosti v katastrálnom území M., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, parcelné č. XXXX/X, zastavané plochy o výmere 126 m2 v hodnote 9.450,- Sk a hnuteľnosti špecifikované v tomto osvedčení, okrem iného cenné papiere v celkovej hodnote 11.600,- Sk, peňažnú hotovosť v Slovenskej sporiteľni, a.s. v sume 1.073,90 Sk a majetok poručiteľa živnostníka v celkovej sume 185.831,85 €. Po smrti matky žalovaného ho začal zastupovať ako zákonný zástupca žalobca v 1. rade, a to až do dosiahnutia jeho plnoletosti dňa 27.1.2008. Podľa Zákona o rodine, rodičia zastupujú dieťa pri právnych úkonoch, ku ktorým nemá dieťa samé spôsobilosť, predovšetkým pokiaľ ide o právne úkony majetkového charakteru. 9. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že vykonané dôkazy ako ich prvoinštančný súd vyhodnotil nereflektujú a neboli ním vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi a skutočnosťami, ktoré vyplynuli z predchádzajúceho konania, najmä vyplývajúce z listín tvoriacich obsah administratívneho spisu v stavebnom konaní, že sa v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal s dôkazmi a listinami jasne preukazujúci jeho úmysel a žalobcu v 1. rade z obdobia stavby a správneho konania súvisiace s predmetnou stavbou. Z obsahu spisov Mesta Senec týkajúcich sa stavebného a kolaudačného konania k predmetnej chate vyplýva, že žalovaný bol účastníkom stavebného konania, keď v stavebnom povolení zo dňa 8.11.2005, č.j.: Výst. XXX-XX-Sc, je ako stavebník uvedený žalobca v 1. rade i žalovaný, pričom obom bolo toto rozhodnutie doručené; odvolanie voči nemu podané nebolo, nadobudlo právoplatnosť dňa 8.11.2005. V uvedenom čase bol žalovaný maloletý a jeho zákonným zástupcom bol žalobca v 1. rade. Rovnako tak v rozhodnutí Mesta Senec, oddelenie stavebného poriadku zo dňa 20.8.2010, č.j.: Výst. XXX-XX-Sc, o povolení užívania stavby-predmetnej rekreačnej chaty sa uvádza žalobca v 1. rade i žalovaný ako navrhovatelia s tým, že sa im toto rozhodnutie doručovalo, pričom nebolo voči nemu podané odvolanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že stavebník je fyzická alebo právnická osoba, pre ktorú sa stavba pripravuje, zhotovuje a ktorá financuje jej realizáciu. Prvoinštančný súd sa tak žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že finančné prostriedky po svojej matke použil na stavbu predmetnej rekreačnej chaty žalobca v 1. rade a uspokojil sa len s tvrdením žalobcu v 1. rade, že p. W., t.č. nebohý, pravdepodobne vychádzal zo spoluvlastníctva pozemkov nachádzajúcich sa pod spornou chatou, ktorých spoluvlastníkom v čase podania žiadosti o stavebné povolenie bol okrem neho i žalovaný. Splnomocnenie od žalobcu v 1. rade, príp. žalobkyne v 2. rade pre p. W. na zastupovanie v stavebnom konaní sa v spisoch Mesta Senec však nenachádza, s čím sa súd prvej inštancie taktiež nevysporiadal. 10. Na to, aby mohol súd rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 215 ods. 1 C.s.p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to jednotlivo a aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) obsahuje zásadu "rovností zbraní" v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží stranu sporu. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti sporových strán. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť strán sporu v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje čl. 6 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Tento princíp sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 132 C.s.p.) vo všeobecnosti platí, že strana má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na tú stranu, v záujme ktorej je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 C.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p. 11. Z formulácie § 191 ods. 1 C.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná aj požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. 12. Zákonnými ustanoveniami čl. 6, § 132, § 191 ods. 1 C.s.p. sa prvoinštančný súd dôsledne neriadil, keď vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tak ako je uvedené v bode 9. odôvodnenia tohto uznesenia, súd prvej inštancie sa riadne nezaoberal tým, či aj finančné prostriedky žalovaného zdedené po jeho matke použil žalobca v 1. rade na stavbu rekreačnej chaty, ani obsahom pripojených spisov Mesta Senec, z ktorých vyplýva, že účastníkmi stavebného a kolaudačného konania boli len žalobca v 1. rade a žalovaný (dňa XX.X.XXXX nadobudol plnoletosť), aj keď v čase začatia stavebného konania boli obaja žalobcovia už manželia, že žiadne rozhodnutie stavebného úradu nebolo doručované p. W., prečo sa žalobca v 1. rade voči jednotlivým rozhodnutiam stavebného úradu neodvolal, keď nesúhlasil s tým, aby ich účastníkom bola aj žalovaný. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého mohol výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli strany, ak ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1, veta tretia O.s.p.). 13. Vzhľadom k uvedenému za daného stavu by odvolací súd rozhodnutím vo veci nahrádzal prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov, ku ktorým by odvolací súd dospel z hľadiska rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné, ktorými sa však súd prvej inštancie dostatočne, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nezaoberal. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepostupoval v zmysle § 390 písm. a/ C.s.p. a vo veci nerozhodol sám aj napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz odvolacím súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prihliadnutím na skutočnosť, že vo veci je potrebné vykonať dokazovanie, ktoré presahuje rámec odvolacieho konania. 14. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vrátil mu vec a ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p., v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.). Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne za aktívnej účasti strán sporu zistiť ktorá zo sporových strán vynaložila finančné prostriedky a v akej výške na stavbu predmetnej rekreačnej chaty, znova zisťovať úmysel žalobcu v 1. rade pre koho staval rekreačnú chatu, či pre seba, žalobkyňu v 2. rade alebo žalovaného s prihliadnutím na obsah pripojených spisov Mesta Senec týkajúcich sa stavebného a kolaudačného konania, doplniť dokazovanie vo vyššie naznačenom smere, t.j. riadne zistiť skutkový stav veci (185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. 15. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).