Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/53/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315200463 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315200463.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcov: X/ Q. K., I.. XX. XX. XXXX, Z. Á. U.. Č.. XXX/X, W., X/ Q. K., I.. XX. XX. XXXX, Z. E. U.. Č.. XXX/XX, W., X/ Š. K., I.. XX. XX. XXXX, Z. H. U.. Č.. XXX/XX, W., X/ T. K., I.. XX. XX. XXXX, Z. H. U.. Č.. XX, W., žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení advokátkou: JUDr. Iveta Balalová, Ružová dolina č. 10, Bratislava, proti žalovanej: F. N., I.. XX. XX. XXXX, Z. K. U.. Č.. X, Z., zastúpená: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., ul. 29. augusta č. 36A, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. marca 2017, č. k. 15C/30/2015 - 318, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali určenia, že nehnuteľnosť, parcela č. XXX/X o výmere 451 m2, záhrada, nachádzajúca sa v katastrálnom území W., T. W., zapísaná na Liste vlastníctva č. XXX, Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra Senec je vlastníctvom Q. K., I.. XX. XX. XXXX F. W. K., rodenej M., I.. XX. XX. XXXX v 1/1 titulom vydržania s tým, že 1 predmetnej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po W. K., L. M., I.. XX. XX. XXXX, E. X. XX. XX. XXXX a v 1 do dedičstva po Q. K., I.. XX. XX. XXXX, E. X. XX. XX. XXXX. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c) O. s. p., účinného do 30. 06. 2016, § 470 ods. 1 C. s. p. účinného od 01. 07. 2016, § 137 písm. c) veta pred bodkočiarkou, § 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 1, 2, § 123, § 126 ods. 1, § 130 ods. 1, 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, § 865 ods. 3, § 876 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 135 ods. 1, § 135a ods. 2, § 507 ods. 3, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2, § 460 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983 do 31. 12. 1991 a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď dospel k záveru, že žalobcovia predmetnú nehnuteľnosť nevydržali, a preto nie sú v konaní aktívne legitimovaní. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol (odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku uvádza tak, ako ho koncipoval súd prvej inštancie), že v prvom rade poukazuje na to, že nie je právne významné, či sú pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ jednoduchí dedinskí ľudia a nevedeli, že majú kúpnu zmluvu uzatvoriť písomne a dať si ju zaregistrovať na geodézii, aby boli na liste vlastníctva vedení ako vlastníci záhrady, nie je teda možné ospravedlňovať ich uvedenú nečinnosť ich mentálnou úrovňou spočívajúcou v ich jednoduchosti spočívajúcej v tom, že žijú spoločensky nižšej úrovni dediny, to by totiž znamenalo, že mestskí ľudia sú rozhľadení, a to aj v oblasti práva, a pre úplnosť uviedol, že práve ,,dedinskí ľudia,“ ktorí sú ,,osobnostne zžití s pôdou“ majú právne vedomie týkajúce sa nehnuteľností na vyššej úrovni ako ,,rozhľadení mestskí ľudia.“ Uviedol, že právna nevedomosť nie je právne významná, a preto nemožno právne zohľadniť ani v druhom odstavci nasledujúce vety, a to, že ,,oni mali za to, že ústne kúpnu zmluvu uzatvorili a kúpnu cenu zaplatili, a preto sú vlastníkmi záhrady a po zaplatení kúpnej ceny si záhradu oplotili, obrábali ju, sadili tam stromy a nakladali s ňou ako so svojím vlastníctvom“, keď z týchto viet je zrejmé, že mali exaktnú vedomosť o tom, kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a že len s ním môžu uzavrieť zmluvu o jej prevode a že tá zmluva musí mať písomnú formu a že k tomu, aby bola účinná, je k nej potrebné rozhodnutie príslušného orgánu. Súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že dali nejaké peniaze Juliane Pokrývkovej, dcére vlastníka predmetnej nehnuteľnosti, nie je právne významná a nemohli si myslieť, že ide o kúpnu cenu, a to práve preto, že nebola uzavretá písomná zmluva s vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, keď takisto nie je právne významná skutočnosť, že si ,,záhradu oplotili, obrábali ju, sadili tam stromy a nakladali s ňou ako so svojím vlastníctvom.“, lebo to, že tak urobili, bolo prirodzené tomu, že ,,mali dovolené“ s predmetnou nehnuteľnosťou takto ,,nakladať“, resp. im to nikto nezakázal, veď, aký by bol k tomu dôvod, keď to súvisí s charakterom fyzického užívania predmetnej nehnuteľnosti a takisto mohli konať aj susedia H. F. Š., a preto z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že nemohli mať ani len subjektívnu predstavu o tom, že sú oprávnení držitelia predmetnej nehnuteľnosti. Uviedol, že detencia, teda držba, sama osebe na vydržanie totiž nestačí a či je držiteľ dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne so zreteľom na všetky okolnosti a takouto okolnosťou je i to, že po pôvodnom vlastníkovi sa stala vlastníkom pozemkov (K., Š., H.) jeho dcéra V. B., ako i to, že následne v roku 1999 darovala pozemky vnučke - žalovanej, pričom o týchto zmenách v osobe vlastníkov museli pôvodný žalobcovia (správne pôvodní žalobcovia, 1. pád mn. č., pozn. odvolacieho súdu) mať vedomosť, obzvlášť, keď sa dozvedeli, že pôvodný vlastník zomrel a Juliana Pokrývková ,,sa ozvala po tridsiatich rokoch a chcela, aby uzatvorili nájomnú zmluvu na užívanie záhrady a určite ,,nemohli byť z toho prekvapení“, ako je to uvedené v prvej vete tretieho odstavca žaloby a určite všetci o tejto právnej situácie (správne situácii) vzájomne komunikovali (teda K., Š., H.), keďže sa V. B. so všetkými troma súdila a nemala teda dôvod navrhnúť im uzatvorenie ,,nájomnej zmluvy“ a oni ani nemali dôvod odmietnuť jej uzatvorenie, ako je z doterajšej analýzy zrejmé a z ďalšej analýzy zrejmé. Nemohli tu byť teda ani len pochybnosti, ktoré by zakladali predpoklad, že držba je oprávnená. Právne nezaujímavá je i tá skutočnosť, že o tom, že pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ vychádzali z toho, že úradné ,,papierové“ záležitosti vybaví jeden z nich, tak v tomto prípade nemohli pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ konať v dobrej viere, že tak urobí pôvodný vlastník, keďže sa s ním o tom nedohodli, resp. s ním o tom vôbec nekomunikovali, nemôže platiť, že sa o tom pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ o splnení týchto náležitostí presvedčí, ak im v tom nebránia závažné okolnosti, napríklad choroba a podobne, čo sa nestalo (odvolací súd poznamenáva, že ide o doslovnú citáciu odôvodnenia napadnutého rozsudku). Nebola tu ani dobrá viera, teda psychický stav pôvodných žalobcov 1/ a 2/, teda, že im vykonávané právo patrí, aj keď tomu tak v skutočnosti nie je. Dobrá viera totiž musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie je opodstatnené. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titulu uchopenia sa držby, čo v tomto prípade splnené nie je. Ako už bolo totiž na začiatku tejto analýzy uvedené, pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ vedeli, kto je vlastník predmetnej nehnuteľnosti, s ktorým mali uzavrieť písomnú zmluvu o jej prevode. Nemôžu totiž na jednej strane tvrdiť, že uzatvorili ústne kúpnu zmluvu a na druhej strane tým, že nevedeli, že má byť uzatvorená písomne a zaregistrovaná na geodézii, tak opierať vydržací dôvod o tú skutočnosť, že pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ boli jednoduchí dedinskí ľudia. Predmetnú nehnuteľnosť teda riadne neodkúpili, ako to vyplýva z doterajšej analýzy. K vydržaniu nimi teda nedošlo, a preto žalobcovia 1/ až 4/ nie sú v konaní aktívne legitimovaní. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že žalovanej priznal náhradu trov konania 100 %, keďže mala vo veci plný úspech. 2. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ až 4/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a ich žalobe vyhovieť. Uviedli, že ich právny predchodcovia (správne, právni, 1. pád množného čísla, pozn. odvolacieho súdu), ich rodičia, Q. K. a W. K., spolu s ďalšími dvomi susedmi, odkúpili od W. O. v roku XXXX B. Č.. XXX/X o výmere 451 m2 s tým, že W. O. dal rozparcelovať svoj pozemok na tri časti a ponúkol ho rodinám K.Ý., H. F. Š. na odkúpenie, pričom sa dohodli na kúpnej cene a dcéra W. O., V. B. prišla zobrať kúpnu cenu, o čom bolo spísané potvrdenie, keď sa pri rokovaní o odkúpení pozemkov zaviazala, že vybaví prepis vlastníctva na geodézii, a preto po zaplatení kúpnej ceny mali právny predchodcovia žalobcov (správne právni predchodcovia) za to, že kúpený pozemok je ich vlastníctvom, lebo ostatné záležitosti na geodézii sa zaviazala vybaviť dcéra W. O. a sám predávajúci im povedal, že pozemok je už ich vlastníctvom a môžu ho nerušene užívať a nakoľko sa dohodli na všetkých náležitostiach kúpnej zmluvy, zaplatili kúpnu cenu a dcéra predávajúceho sa zaviazala, že vybaví prepis na geodézii, oplotili si kúpený pozemok a nerušene ho užívali. Poukázali na skutočnosť, že predávajúci W. O. E. O. L. XXXX, ale nikto ich právnym predchodcom neoznámil, že pozemok, na kúpe ktorého sa v roku 1968 dohodli a zaplatili kúpnu cenu, je predmetom dedičstva po zomrelom a vlastníkom predmetného pozemku sa stala ako dedička V. B.. Uviedli, že z ust. § 4 ods. 1, 2 zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení neskorších predpisov vyplýva, že evidenciu nehnuteľností udržujú orgány geodézie v súlade so skutočným stavom na základe ohlásených zmien, miestneho vyšetrenia, prípadne merania, a za súčinnosti orgánov, organizácií a občanov, ktorých sa týka s tým, že zápisy právnych vzťahov vzniknutých vydržaním osobného vlastníctva nehnuteľnosti alebo vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu možno vykonávať v nesporných prípadoch tiež na základe písomného ohlásenia občana o zmene právneho vzťahu, doloženého osvedčením štátneho notárstva, v obvode ktorého je nehnuteľnosť. Poukázali na ust. § 7 ods. 1 písm. a) zák. č. 22/1964 Zb. (vlastníci, organizácie spravujúce národný majetok a užívatelia nehnuteľností sú povinní na zabezpečenie stáleho súladu zápisov v evidencii nehnuteľností so skutočným stavom: hlásiť do 15 dní príslušnému miestnemu národnému výboru každú zmenu užívateľa, druhu pozemku /kultúry/, spôsobu užívania a hraníc pozemkov), z ktorého vyplýva, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy sa dcéra predávajúceho V. B. zaviazala, že nahlási na geodézii zmenu vlastníka nehnuteľnosti, a preto boli kupujúci jednoznačne presvedčení, že všetky náležitosti prevodu nehnuteľnosti splnili a sú vlastníkmi kúpeného pozemku, ktorý kúpili od W. O. a za ktorý mu aj zaplatili. Poukázali na výpoveď právnej predchodkyne žalovanej, v ktorej tvrdila, že v roku 1968 nebola vyplatená celá kúpna cena za predmetný pozemok a mal jej byť doplatený doplatok, keď uvádzala, že pozemok predávala ona, pritom nebola v tom čase jeho vlastníčkou, ale jej otec W. O., ktorý aj pozemok ich právnym predchodcom predal, pričom ani nevedela uviesť, aký doplatok jej mal byť doplatený a kedy. Uviedli, že ako formalitu považovali podpísanie Dotazníku a čestného vyhlásenia v roku 1981 na žiadosť žalovanej, nakoľko ich právny predchodcovia (právni predchodcovia) mali za to, že všetky skutočnosti, ktoré sa v týchto dokladoch nachádzajú zodpovedajú tomu, že oni odkúpili pozemok a sú jeho vlastníkmi, a preto nemôže byť z týchto dokladov preukázané, že nie sú vlastníkmi pozemku, ktorý kúpili s tým, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že právna predchodkyňa žalovanej, Juliana Pokrývková, vedome nevybavila prepis vlastníctva na predaných nehnuteľnostiach a aj keď sa stala dedičkou predmetnej nehnuteľnosti po zomrelom W. O., tak túto skutočnosť neoznámila ich právnym predchodcom. Namietli tvrdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že žalovaná chcela s ich právnymi predchodcami uzatvoriť po 30 rokoch nájomnú zmluvu na užívanie záhrady, nakoľko takáto skutočnosť nebola nikdy v konaní nikým tvrdená a ani preukázaná, keď bolo jasne preukázané, že V. B. konala po celý čas účelovo, keďže vedome nevybavila prepis nehnuteľnosti na geodézii, lebo vôbec nemala záujem ho vybaviť, a aj po zdedení uvedeného pozemku vo veci nekonala s tým úmyslom, že by chcela dať celú záležitosť do poriadku, pričom až po zmene režimu u nás, keď v deväťdesiatych rokoch zistila, že pozemky začali mať omnoho vyššiu cenu, sa začala domáhať svojho vlastníctva, a preto celé jej konanie v tomto prípade bolo konaním v rozpore s dobrými mravmi. Vytkli súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení vôbec nezaoberal § 4 a § 7 zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení neskorších predpisov, tak ako naňho poukazovali a preukazovali tým, že keď právny predchodcovia (právni predchodcovia) nadobudli nehnuteľnosť od W. O. a zaplatili za ňu kúpnu cenu, ktorú si určil predávajúci, tak sa žalovaná (V. B.) zaviazala, že vybaví prepis na geodézii, skutočnosť, ktorú vo svojich výpovediach potvrdila, len účelovo tvrdila, že chcela doplatiť nejakú, neurčitú kúpnu cenu, pričom sama nevedela povedať, kedy mala byť doplatená s tým, že v konaní nebolo nikdy preukázané, že by bola zaplatená za nehnuteľnosť iba záloha, ale v potvrdení, ktoré je založené v súdnom spise je uvedené, že V. B. prevzala 2 114,- Kčs, ktoré boli zaplatené za záhradu a dva ovocné stromy, nakoľko ak by išlo o zálohu, ako tvrdila žalovaná, bolo by to v potvrdení uvedené a tiež, kedy a aký doplatok sa má uhradiť. Žalobcovia zároveň uviedli, že sa odvolávajú aj proti výroku rozsudku o náhrade trov konania, kde súd priznal žalovanej náhradu trov konania 100 %, nakoľko ich právny predchodca žalobu musel podať, lebo právna predchodkyňa žalovanej začala spochybňovať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti, z čoho vyplýva, že svojvoľne nevyvolal súdny spor, ale podať žalobu na súd o vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti bolo jediné riešenie, ako sa mohol zosúladiť stav z roku 1968, keď ich právny predchodcovia (právni predchodcovia, pozn. odvolacieho súdu) odkúpili nehnuteľnosť so stavom, keď táto nehnuteľnosť bola zapísaná v katastri nehnuteľností na právnu predchodkyňu žalovanej a žiadali vzhľadom na výnimočné okolnosti tohto prípadu a dôvody hodné osobitného zreteľa, žalovanej náhradu trov konania podľa § 257 C. s. p. nepriznať. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko odvolanie žalobcov dôvodné nie je, keďže odôvodnenie je presvedčivé, preskúmateľné a zákonné, keď súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia neboli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im pozemok patrí, z dôvodu ktorého k jeho vydržaniu z ich strany nedošlo. Uviedla, že medzi stranami nebolo sporné, že právni predchodcovia žalobcov neuzavreli žiadnu písomnú zmluvu, predmetom ktorej by bol prevod dotknutého pozemku, preto už primárne nemali žiaden dôvod domnievať sa so zreteľom na všetky okolnosti, že sa stali vlastníkmi dotknutého pozemku, keď práve naopak, následné udalosti (najmä predloženie dotazníka a čestných vyhlásení na podpis v roku 1981) ich museli len utvrdiť vo vedomí, že nie sú vlastníkmi dotknutého pozemku, pričom toto ich vedomie sa v objektívnej sfére premietlo aj v tom, že po smrti W. K. a ani po smrti Q. K., sa ich dedičia nedožadovali zahrnutia dotknutého pozemku do dedičstva po menovaných a poukázala na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu ČR pod č. k. 22Cdo/1659/2005, spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) z ktorej vyplýva, že nie je podstatné, či vlastník veci informujúci „domnelého vlastníka" o skutočnom (právnom) vlastníctve veci svoje tvrdenia súčasne (alebo neskôr v priebehu premlčacej doby) doloží či nedoloží, nakoľko postačí, že jeho ingerencia vo veci je spôsobilá vyvolať u do tej doby oprávneného držiteľa pochybnosti o vlastníctve. Žalovaná uviedla, že skutočnosť, že jej stará matka, V. B. predložila v roku 1981 právnym predchodcom žalobcov na podpis dotazník a čestné vyhlásenia vo veci zabezpečenia prevodu vlastníckeho práva k dotknutému pozemku, ktorá navyše nebola medzi stranami sporu sporná, musela u právnych predchodcov žalobcov logicky vyvolať prinajmenšom pochybnosti o tom, či im dotknutý pozemok vlastnícky patrí, čo však nič nemení na fakte, že právni predchodcovia žalobcov museli už v čase rokovania o prevode dotknutého pozemku s W. O. F. V. B. vedieť, že zmluva o jeho prevode musí byť písomná a teda bez uzavretia písomnej zmluvy nemali dôvod domnievať sa, že sú vlastníkmi dotknutého pozemku, a preto na uvedené závery nemá žiaden vplyv ani odkaz žalobcov na údajnú právnu povinnosť Juliany Pokrývkovej podľa § 7 ods. 1 písm. a) vtedajšieho zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, podľa ktorého vlastníci, organizácie spravujúce národný majetok a užívatelia nehnuteľností sú povinní na zabezpečenie stáleho súladu zápisov v evidencii nehnuteľností so skutočným stavom hlásiť do 15 dní príslušnému miestnemu národnému výboru každú zmenu užívateľa, druhu pozemku (kultúry), spôsobu užívania a hraníc pozemkov, keďže V. B. nemala žiaden dôvod uvedenú povinnosť plniť (bez ohľadu na to, že právnym predchodcom žalobcov neúspešne predložila na podpis dotazník a čestné vyhlásenia na zabezpečenie riadneho prevodu dotknutého pozemku), nakoľko pri takejto argumentácii žalobcov sa logicky vynára iná otázka, prečo, ak boli podľa vlastného udania so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že sa stali vlastníkmi dotknutého pozemku, si túto povinnosť nesplnili právni predchodcovia žalobcov ako užívatelia dotknutého pozemku; keď odpoveď je jednoduchá, že právni predchodcovia žalobcov vedeli, že nie sú vlastníkmi dotknutého pozemku. Poukázala na skutočnosť, že vtedajší zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, ktorý bol predpisom verejného práva, nijako neupravoval otázky vzniku, zmien či zániku vecných práv k nehnuteľnostiam (vrátane vlastníckeho práva), ale výlučne iba otázky týkajúce sa evidencie nehnuteľností, preto nebol dôvod, aby sa súd prvej inštancie týmto zákonom v odôvodnení napadnutého rozsudku akokoľvek bližšie zaoberal a za scestnú označila aj argumentáciu žalobcov o tom, že Juliana Pokrývková konala v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý výkon práv a povinností viaže na dobré mravy, a to nielen z dôvodu, že v rozhodnom čase až do 01. 01. 1992 naše občianske právo inštitút dobrých mravov vôbec nepoznalo (§ 3 Občianskeho zákonníka vtedy znel: „Štátne orgány, najmä národné výbory, súdy, ako aj iné orgány, na ktoré prešli úlohy štátnych orgánov, dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv i povinností v občianskoprávnych vzťahoch a aby sa rozpor medzi účastníkmi, ak k nemu dôjde, odstránil predovšetkým dohodou.“), ale predovšetkým z dôvodu, že to bola práve V. B., ktorá sa aktívne snažila uvedenú záležitosť doriešiť, avšak neúspešne a výlučne z dôvodov na strane právnych predchodcov žalobcov. K odvolaniu žalobcov proti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania uviedla, že v predmetnej právnej veci dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku neexistujú, nakoľko žalobcovia, ani ich právni predchodcovia, neboli nikdy vlastníkmi ani dobromyseľnými držiteľmi dotknutého pozemku, napriek existencii exekučného titulu vydaného voči žalobcom v inom súdnom konaní (vec vedená na Okresnom súde Bratislava III pod spis. zn. V-2-10C/189/1996 a na Krajskom súde Bratislava pod spis. zn. 4Co/140/2010) sa už viac ako 21 rokov snaží (ako právny nástupca pôvodného žalobcu) proti žalobcom (pôvodne proti ich právnym predchodcom) domôcť reálneho vypratania dotknutého pozemku, na základe ktorého by jej vlastnícke právo k nemu prestalo byť iba tzv. holým vlastníctvom, bez možnosti výkonu akýchkoľvek reálnych oprávnení vlastníka, keďže žalobcovia (pôvodne ich právni predchodcovia) dotknutý pozemok už viac ako pol storočia protiprávne držia, užívajú ho, požívajú jeho plody a úžitky, a to všetko bezodplatne na úkor práv jeho vlastníka. 4. Žalobcovia 1/ až 4/, ktorým bolo vyjadrenie žalovanej k ich odvolaniu doručené dňa 14. 10. 2017, resp. ich právnej zástupkyni, sa k nemu nevyjadrili. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. júna 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 9. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcov 1/ až 4/ zamietol. 11. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcov 1/ až 4/, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 12. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa 01. decembra 2005, č. k. 13C/27/2002 - 110, ktorým určil, že nehnuteľnosť v katastrálnom území Malinovo, zapísaná na Liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. XXX/X - záhrada o výmere 451 m2, patrí v 1 do dedičstva po W. K., rodenej M., I.. XX. XX. XXXX, E. X. XX. XX. XXXX a v 1 do dedičstva po Q. K.G., I.. XX. XX. XXXX, E. X. XX. XX. XXXX a vo zvyšku žalobu zamietol, zmenil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25. júna 2009, č. k. 8Co/54/2006 - 150 na odvolanie žalovanej tak, že žalobu žalobcov zamietol a Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní žalobcov rozhodol tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu uznesením zo dňa 21. februára 2013, sp. zn. 4 Cdo 229/2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, nakoľko je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o neopodstatnenosti návrhu a jeho zamietnutiu v celom rozsahu dospel v podstate iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3 a § 132 O. s. p.). Dovolací súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 25. júna 2009, na ktorom aj meritórne rozhodol vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní, okrem oboznámenia priebehu doterajšieho konania (prvostupňového rozsudku, odvolania odporkyne a výsluchu svedkyne Juliany Pokrývkovej), žiadne ďalšie dokazovanie nevykonal a inak posúdil a hodnotil vo svojom rozhodnutí predovšetkým výpoveď svedka Y. H., z ktorej vychádzal, avšak sám ho nevypočul a zároveň aj z Dotazníka a čestného vyhlásenia na registráciu a spoplatnenie kúpnopredajnej zmluvy vyvodil iné skutkové závery bez toho, aby dôkaz listinou vykonal podľa zásad uvedených v § 129 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zároveň uviedol, že z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, podľa ktorej právnej úpravy otázku (ne)splnenia podmienok vydržania posúdil, keď súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (upravujúcich vydržanie) účinných od 01. januára 1992 a odvolací súd, okrem zdôraznenia, že Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.), účinný od 01. apríla 1964, inštitút vydržania neupravoval, poukázal na jeho opätovné zavedenie novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 131/1982 Zb. a všeobecne uviedol, čo bolo podľa uvedenej právnej úpravy podmienkou vydržania a v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keď konkrétne ustanovenia, z ktorých pri právnom posúdení vychádzal a ani ich aplikáciu na prejednávanú vec, neuviedol. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci dovolacím súdom rozsudok súdu prvej inštancie zrušil uznesením zo dňa 28. novembra 2014, č. k. 2Co/501/2013 - 217 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom. 13. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcov 1/ až 4/, domáhajúcich sa určenia, že nehnuteľnosť, parcela č. 106/2 o výmere 451 m2, záhrada, nachádzajúca sa v katastrálnom území Malinovo, obec Malinovo, zapísaná na Liste vlastníctva č. 840, Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra Senec je vlastníctvom Gejzu Horvátha, nar. 07. 02. 1930 a Margity Horváthovej, rodenej Spondringovej, nar. 10. 04. 1932 v 1/1 titulom vydržania a určenia, že 1 predmetnej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po Margite Horváthovej, rodenej Spondringovej, nar. 10. 04. 1932, zomrelej dňa 10. 06. 1997 a v 1 do dedičstva po Gejzovi Horváthovi, nar. 07. 02. 1930, zomrelom dňa 11. 01. 2004, zamietol z dôvodu, že v držbe danej nehnuteľnosti dobromyseľní neboli, a preto ju vydržať nemohli. 14. Z uvedeného vyplýva, že v konaní bolo potrebné posúdiť splnenie jednej z kumulatívnych podmienok držby, ktorou je dobromyseľnosť žalobcov, resp. ich právnych predchodcov pri nastúpení do držby. 15. Podľa § 135a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č. 131/1981 Zb. účinnej od 01. apríla 1983, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2). 16. Podľa § 135 ods. 2 citovaného Občianskeho zákonníka, ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania. 17. Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka, takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. 18. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01. apríla 1983, § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 01. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa. 19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v konaní tvrdili, že ich právni predchodcovia do držby nehnuteľnosti nastúpili v roku 1968, a preto sa bolo potrebné zaoberať z hľadiska právnej úpravy vydržania podľa novely Občianskeho zákonníka uskutočnenej zákonom č. 131/1982 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 01. apríla 1983, nakoľko Občiansky zákonník z roku 1964 (zákon č. 40/1964 Zb.) nepripúšťal vydržanie ako osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva. Možnosť vydržania k hnuteľným veciam a niektorým nehnuteľnostiam bola zavedená do nášho právneho poriadku opätovne až novelou z roku 1982. Ustanovenie § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení novely do vydržacej doby uvedenej v § 135a započítava aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 01. aprílom 1983. Aktuálnym sa však stalo vydržanie vecí podľa novely až od 01. apríla 1984, pretože aj keď sa započítavajú vydržacie doby, ktoré uplynuli ešte pred účinnosťou novely, neskončia sa tieto doby skôr než uplynutím jedného roku od účinnosti novely Občianskeho zákonníka (§ 507a ods. 3 druhá veta). Spätné pôsobenie novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 sa vzťahuje iba na občianskoprávne vzťahy vzniknuté v dobe od 01. apríla 1983, a preto možno aj započítanie vydržacej doby podľa novely vzťahovať iba na dobu od účinnosti Občianskeho zákonníka, t. j. od 01. apríla 1964 do účinnosti novely Občianskeho zákonníka, t. j. od 01. apríla 1983. 20. Z uvedeného vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. nastúpenie právnych predchodcov žalobcov do držby spornej nehnuteľnosti bolo v roku 1968 prípustným, avšak predpokladalo ich dobromyseľnosť o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí. 21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia neosvedčili zákonný predpoklad nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporného pozemku ich právnymi predchodcami, a to oprávnenosť držby nadobúdateľov a následne trvanie oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu, nakoľko ako správne uviedol prvoinštančný súd, právni predchodcovia žalobcov si boli vedomí toho, že nemohli predmetný pozemok vydržať, nakoľko neboli v dobrej viere, že im patrí, keďže mali jednoznačne vedomosť o tom, že síce zaplatili vtedajšiemu vlastníkovi Michalovi Vágnerovi sumu 2. 114,- Kčs dňa 20. 01. 1968 za záhradu a dva ovocné stromy do rúk Juliany Pokrývkovej, dcéry Michala Vágnera, ktorá im vystavila písomné ,,Potvrdenie” o prevzatí a zároveň sa zaviazala zabezpečiť formálne náležitosti prevodu, k čomu však nedošlo ani počas života Michala Vágnera a ani po jeho smrti, t. j. museli si byť vedomí toho, že kúpnu zmluvu v písomnej forme neuzavreli a zároveň, že na základe uvedeného „Potvrdenia“ vlastnícke právo k spornému pozemku na nich nielen prevedené byť nemohlo ale najmä, že neprešlo. 22. Z obsahu spisu vyplýva, že Michal Vágner ešte v roku 1978 zomrel, t. j. 10 rokov po údajnom uzavretí kúpnej zmluvy a zároveň, že dňa 04. 11. 1981 právni predchodcovia žalobcov ako i v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutá svedkyňa Juliana Pokrývková podpísali dotazník a čestné vyhlásenie na registráciu a spoplatnenie kúpnopredajnej zmluvy, z čoho jednoznačne vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov si boli vedomí toho, že vlastníctvo k spornému pozemku právne nenadobudli a nič na tom nemení ani skutočnosť, že sa domnievali, že kúpnu zmluvu riadne uzavreli a za predmet kúpy i zaplatili. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov ale i samotní žalobcovia mali vedomosť o tom, že k prevodu vlastníctva na nich nikdy nedošlo vylučuje tvrdenie o tom, že boli oprávnenými držiteľmi sporného pozemku, nakoľko všetky vyššie uvedené okolnosti vylučujú domnienku o ich dobromyseľnosti, že im pozemok patrí. 23. Z obsahu Dotazníka a čestného vyhlásenia zo dňa 04. 11. 1981 vyplýva, že údaje v ňom uvedené mali byť podkladom na napísanie zmluvy alebo zo zmluvy už napísanej, a nie pre prevod vlastníctva nehnuteľnosti. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú bolo možné očakávať od každého, t. j. aj od žalobcov, si museli byť vedomí, že tento listinný dôkaz nie je kúpnou zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti. Z obsahu uvedenej listiny možno vyvodiť iba záver, že mala byť podkladom pre napísanie kúpnej zmluvy alebo údaje v nej uvedené mali pochádzať z už uzavretej kúpnej zmluvy. Uzavretie inej kúpnej zmluvy z vykonaného dokazovania nevyplynulo a samotný Dotazník mal byť len podkladom na jej napísanie. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú možno vyžadovať od každého, žalobcovia nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie vzhľadom ku všetkým okolnostiam, že im vec patrí. Pokiaľ takéto vnútorné presvedčenie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti do vlastníctva vyvodili, nezakladalo u nich potrebnú dobromyseľnosť. Ich vnútorné psychické presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva pri vstupe do držby bolo bez právneho významu, t. j. nemohlo spôsobiť dobromyseľnosť o tom, že im sporný pozemok vlastnícky patrí, pretože všetky okolnosti prípadu svedčili o tom, že k čo aj len domnelému prevodu vlastníctva nemohlo dôjsť. 24. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že ani právni predchodcovia žalobcov ani samotní žalobcovia nemohli byť oprávnenými držiteľmi sporného pozemku, nakoľko so zreteľom na všetky uvedené okolnosti neboli dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k pozemku patrí. 25. Právny inštitút vydržania je osobitným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona. Držiteľ je osoba (fyzická alebo právnická), ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. Zákonnými predpokladmi oprávnenej držby je faktické ovládanie veci alebo práva, vôľa nakladať s vecou alebo právom ako svojimi, čo znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila a dobrá viera, že vec držiteľovi patrí. Je nepochybné, že dobromyseľnosť ako psychický stav nemožno dokázať ale je možné o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Oprávnená držba je faktický stav s kvalifikovanými zákonnými pojmovými znakmi, pri ktorých právny vzťah subjektu k veci nie je doložený a ktorý požíva ochrany podľa zákona. Zákonnými znakmi oprávnenej držby sú nakladanie s vecou ako vlastnou a držiteľova dobrá viera, že vec mu patrí. Dobrou vierou sa myslí presvedčenie nadobúdateľa - právnych predchodcov žalobcov, že nekonajú bezprávne, keď si prisvojujú určitú vec. Ide o psychický stav a o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré však samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak predmetom dokazovania musia byť skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých je možné dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, pričom je nutné zdôrazniť, že tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa po celú vydržaciu dobu bolo dôvodné. Dobrá viera však zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, na čom nemení nič skutočnosť, že držiteľ bude i naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. 26. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (to, že môže ísť o omyl skutkový, je možné považovať za nepochybné). 27. Súd prvej inštancie správne pri posudzovaní dobrej viery žalobcov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, vychádzal v súlade s uvedenými zásadami, z právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť o neoprávnenosti ich držby. 28. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva, pričom z týchto okolností, ktoré prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol (odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje), správne vyvodil, že právni predchodcovia žalobcov nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené ich akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. Pri posudzovaní existencie presvedčenia žalobcov, že im vlastnícke právo k dotknutému pozemku patrí, bolo totiž potrebné tak, ako to správne urobil súd prvej inštancie prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých malo prísť k uzavretiu kúpnej zmluvy vzhľadom k tomu, že práve táto bola žalobcami označená (domnelým) nadobúdacím titulom. 29. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcov v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie mal na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikovať ust. § 257 C. s. p., keď podľa ich názoru dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v tom, že ich právny predchodca žalobu o vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti musel podať, lebo právna predchodkyňa žalovanej začala spochybňovať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nakoľko uvedené ustanovenie vyjadruje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (a všeobecnej zásady ohľadne náhrady trov konania), avšak musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť musí spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. 30. Zákonné ustanovenie § 257 C. s. p. dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnej strane sporu, u ktorej sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti, a docieliť tak pokiaľ možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane oboch strán sporu) jeho aplikácie, a preto ust. § 257 C. s. p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa strán v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. 31. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prípade tohto zákonného ustanovenia ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Za každých okolností je však potrebné vymenované okolnosti oprávňujúce použitie moderačného ustanovenia hodnotiť reštriktívne, nie jednotlivo ale vo vzájomných súvislostiach celej prejednávanej veci. Predmetné ustanovenie kladie aj naďalej dôraz na výnimočnosti jeho aplikácie, čím zreteľne pripomína, že akákoľvek z vyššie zistených okolností sa musí vymykať z bežnej súdnej praxe a kazuistiky ustanovení o náhrade trov konania. 32. V posudzovanej však odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by aplikáciu tohto zákonného ustanovenia umožňovali, nakoľko tvrdenie, že právny predchodca žalobcov musel žalobu podať, keďže právna predchodkyňa žalovanej začala spochybňovať jeho vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti, nepredstavuje žiadne výnimočné okolnosti a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali nad moderačným právom súdu, ktorého účelom je zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania vôbec uvažovať. 33. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobcovia 1/ až 4/ v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).