Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/143/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315210286 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315210286.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: U. Ď., B.. XX. XX. XXXX, X. L. D.. Č.. XXX/XX, P. X., zastúpená advokátom: JUDr. Július Jánošík, Klincová ul. č. 35, Bratislava, proti žalovanému: G. Q., B.. XX. XX. XXXX, X. B.. X. T. Č.. XX/XX, U., o zaplatenie istiny 7. 516, 40 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. novembra 2016, č. k. 44C/350/2015 - 156, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala voči žalovanému zaplatenia istiny 7. 516, 40 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 100 ods. 1, 2, § 101, § 106 ods. 1, § 112 ods. 1, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 441, § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne premlčaním nárokov uplatnených žalobkyňou v konaní, ktoré si uplatnila ako náhradu škody spočívajúcu v bolestnom, materiálnej škode a liečebných nákladov (parkovné a cestovné), ktoré posúdil samostatne. Uviedol, že nárok na náhradu škody na zdraví vznikol dátumom vyhotovenia lekárskeho posudku, keď lekár považoval zdravotný stav žalobkyne za ustálený s tým, že bolestné ako nárok za náhradu škody sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá, nakoľko však žalobkyni vznikli bolesti v okamihu dopravnej nehody a následne pri liečbe v nemocnici až do nástupu do školy dňa 09. 01. 2013 a po ustálení jej zdravotného stavu a vydaní posudku o bolestnom dňa 28. 02. 2013, v ktorom bolo bolestné ohodnotené na 445 bodov, pri hodnote bodu v roku 2013 v sume 16, 10 eur/bod, t. j. celkom bolestné vo výške 7. 164, 50 eur, začala od tohto okamihu plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, nakoľko týmto posudkom sa poškodená dozvedela konkrétnu výšku škody, ktorá jej vznikla z titulu bolestného a ktorá bola vyčísliteľná v peniazoch. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko žalobkyňa podala žalobu proti žalovanému dňa 13. 05. 2015, nárok si uplatnila po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty (uplynula 28. 02. 2015), a preto je hmotnoprávna námietka premlčania žalovaného dôvodná. Uviedol, že nepovažoval za preukázané tvrdenie žalobkyne, že jej zdravotný stav bol ustálený až v júni 2013 v súvislosti s poslednou kontrolou, keď ustálenie zdravotného stavu pre účely obodovania bolestného nie je totožné s úplným ukončením liečenia, v tomto prípade poslednou kontrolou žalobkyne dňa 24. 06. 2013, nakoľko lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, pričom týmto okamihom je teda zistené, bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a bez ohľadu na prípadné ďalšie kontroly žalobkyne, ktorá netvrdila, že by následné kontroly zistili také zhoršenie zdravotného stavu (resp. ďalšie bolesti), ktoré by si vyžiadali nové ohodnotenie bolestného. K vecnej škode, ktorú si žalobkyňa uplatnila z titulu zničeného odevu, školskej tašky a okuliarov uviedol, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri škode na veciach začiatok premlčacej doby je viazaný na okamih, keď poškodený zistí stratu alebo zničenie veci a keď objektívne možno vyčísliť náklady na tieto veci s tým, že poškodená žalobkyňa zistila škodu na veciach (okuliare, taška, ošatenie) súčasne so vznikom škodovej udalosti, a preto vzhľadom na dátum škodovej udalosti 03. 12. 2012 si uplatnila nárok na vecnú škodu (spolu vo výške 351, 90 eur) taktiež až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby (uplynula 03. 12. 2014) podaním žaloby až 13. 05. 2015. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že aj pri nároku žalobkyne za náklady na liečenie spočívajúcich v položkách špecifikovaných žalobkyňou v žalobe v celkovej výške za lieky 5, 40 eur (MIG 400 - 3, 02 eur, magnézium tabletky - 2, 53 eur) a dopravné náklady a parkovné, do a z nemocnice (kontroly, vyšetrenia) vo výške 95, 98 eur (03. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 25 km) - 6, 10 eur, parkovné - 1, 50 eur, 03. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 25 km) - 6, 10 eur, parkovné - 1, 50 eur, 04. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 25 km) - 6, 10 eur, parkovné - 1, 50 eur, 04. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 25 km) - 6, 10 eur, parkovné - 1, 50 eur, 05. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 25 km) - 6, 10 eur, parkovné - 1, 50 eur, 06. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 25 km) - 6, 10 eur, parkovné - 1, 50 eur, 07.12. 2012 - P. X. - X. W. (1 x 25 km) + (1 x 39 km) - 7, 81 eur, parkovné - 1, 50 eur, 12. 12. 2012 - P. X. - J. U. (2 x 40 km) - 9,76 eur, 13. 12. 2012 - P. X. - X. W. (2 x 39 km) - 9, 76 eur, parkovné - 1, 50 eur, 08. 01. 2013 - P. X. - J. U. (2 x 40 km) - 9, 76 eur), premlčacia lehota uplynula najneskôr 08. 01. 2015, a nakoľko žaloba bola podaná dňa 13. 05. 2015, teda po uplynutí premlčacej lehoty, preto aj v tejto časti nárok zamietol. Uviedol, že nárok z náhrady škody, ktorý si uplatnila žalobkyňa v zmysle ustanovenia § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením, a to dopravné náklady a parkovné v súvislosti s hospitalizáciou a následnými kontrolami s tým, že tento nárok je svojou podstatou taktiež nárokom vecnej škody, keď výška vynaložených nákladov na cestovné a parkovné je zistiteľná okamžite po ich vynaložení a vzhľadom na dátumy uvedené v špecifikácii, taktiež došlo k premlčaniu týchto nárokov. Poukázal na skutočnosť, že účelnými nákladmi spojenými s liečením sa rozumejú výdavky na zdravotné a rehabilitačné pomôcky, pomoc tretej osoby, ktorú poškodený počas doby choroby potreboval, diétne stravovanie, ide teda o výdavky, ktoré poškodený priamo vynaložil na dosiahnutie zlepšenia zdravotného stavu alebo na vyliečenie ako aj výdavky na protézy, náklady spojené s rehabilitačným liečením, preukázateľne a účelne vynaložené na návštevy najbližších príbuzných poškodeného v zdravotníckom v zariadení pokiaľ priaznivo vplývajú na liečebný proces s tým, že v tejto časti nároku žalobkyne, ktorý v časti by nebol premlčaný (24. 06. 2013 - P. X. - J. U. (2 x 40 km) - 9,76 eur, 03. 07. 2013 - P.Ý. X. - J. U. (2 x 40 km) - 9, 76 eur, spolu vo výške 19,52 eur) sa zaoberal predpokladmi zodpovednosti za škodu žalovaného v prípade zodpovednosti podľa § 427 Občianskeho zákonníka, ktorými je udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom boli splnené všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti, keď išlo o dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej žalobkyni vznikla škoda a existuje príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a vzniknutou škodou. Uviedol, že objektívna zodpovednosť žalovaného ako prevádzateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku nie je bezvýnimočná, nakoľko prevádzateľ sa môže zodpovednosti zbaviť, ak existuje liberačný dôvod uvedený v zákone. Poukázal na znalecký posudok MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia - špecializácia traumatológia č. 26/13 zo dňa 14. 02. 2013, z ktorého zistil, že žalobkyňa bola privezená a vyšetrená na chirurgickej ambulancii v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave a dňa 03. 12. 2012 o 8,14 hod. a dňa 07. 01. 2013 bola prepustená do ambulantnej starostlivosti s tým, že dňa 08. 01. 2013 absolvovala kontrolné pediatrické vyšetrenie, pri ktorom neurológ odporučil pomalý nástup do školy, do ktorej nastúpila dňa 09. 01. 2013 s tým, že pokiaľ ide o mechanizmus vzniknutých zranení, znalec považoval existenciu vysokej intenzity pôsobiacej na telo poškodenej za nepreukázanú, a to v zhode s ošetrujúcim lekármi, išlo o nízkoenergetický úraz a nárazová rýchlosť vozidla nebola vysoká, pričom po prepustení z hospitalizácie celkový zdravotný stav žalobkyne nebol vážny a priamo nevyžadoval opatrovanie inou osobou, nakoľko vyžadovala pomoc pri obstarávaní a príprave prostriedkov dennej obživy v rozsahu rovnakom, ako dieťa v jej veku vyžaduje, keď zranenia žalobkyne nezanechajú žiadne trvalé následky. Uviedol, že z uznesenia OR PZ ODI Senec ORP-3/DI-SC-2013 zo dňa 17. 06. 2013, ktorým bol skutok z predmetnej dopravnej nehody postúpený na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senci OBCP na prejednanie priestupku zistil, že dňa 04. 01. 2013 bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 ods. 1 Trestného zákona, pričom v priebehu skráteného vyšetrovania bol skutkový stav ustálený tak, že je nepochybné, že dopravnú nehodu, ktorá je predmetom trestného stíhania spôsobila porušením povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 53 ods. 3, 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke chodkyňa U. Ď.D. s tým, že nehodový dej i skutkový stav bol zistený a je zrejmý z vykonaných dôkazov s poukazom na výpoveď vodiča, znalecký posudok z odboru cestná doprava, záznam dopravnej nehody, ohliadky miesta dopravnej nehody a fotodokumentáciu, negatívny výsledok zistenia alkoholu v krvi a ostatný spisový materiál, pričom zo záverov znaleckého posudku Ing. Antona Guštaru vyplývalo, že technickou príčinou dopravnej nehody bolo vojdenie chodca do koridoru pohybu vozidla tak, že vstupom do rozhľadu vodiča vytvorila vodičovi nebezpečenstvo, čím vyvolala kolíznu situáciu a znemožnila zabrániť nehode a napokon z rozhodnutia OR PZ Senec ODI, č. ORP-P-520/SC-ODI2-2013 o zastavení konania o priestupku zo dňa 28. 11. 2014 zistil, že správny orgán na základe spisového materiálu a vykonaných dôkazov, vypracovaných znaleckých posudkov a výpovede obvinenej z priestupku a jej zákonného zástupcu rozhodol, že predložené a vykonané dôkazy jednoznačne nepotvrdzujú spáchanie priestupku obvinenou tak, ako sa uvádza v postúpenom spisovom materiály, a preto v zmysle ustanovenia § 76 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch zastavil konanie o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. g/ citovaného zákona), pričom v odôvodnení správny orgán uviedol, že rozpor vo výpovedi vodiča, ktorý tvrdil, že mu spoza vozidla, ktoré jazdilo v protismere z jeho pohľadu vybehlo dievča a výpoveďou chodkyne, že nemala dôvod utekať, sa nepodarilo správnemu orgánu odstrániť a ani vo vypracovaných znaleckých posudkoch táto skutočnosť nie je jednoznačne určená, a preto nebolo možné jednoznačne preukázať vinu U. Ď., a preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, ktorý sa s poukazom na výsledky trestného konania zbavil svojej objektívnej zodpovednosti, keď z dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že v úseku nebola znížená rýchlosť menej ako 50 km/hod (v prípade, že by išlo o úsek neprehľadný, vzhľadom na prechod pre chodcov a zastávku autobusu, bola by znížená rýchlosť upravená dopravnou značkou), žalovaný neprekročil povolenú rýchlosť a dôkazom, že rýchlosť jeho motorového vozidla nebola vysoká, bol aj lekársky posudok. Uviedol, že za tejto situácie, keď ani znalci z odboru cestnej dopravy nekonštatovali žiadne porušenie zo strany žalovaného ako vodiča (naopak, uvažovali so zavinením nehody žalobkyňou), voči žalovanému nebolo vznesené obvinenie, dospel k záveru, že žalovaný sa zbavil zodpovednosti, keď škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho ako prevádzateľa a vodiča požadovať, keď ani poveternostné podmienky (suchý asfaltový povrch) nevyžadovali zníženie rýchlosti pod 50 km/hod, a preto žalobu aj v časti nákladov spojených s liečením, t. j. v časti, v ktorej nebol premlčaný vo výške 19, 52 eur zamietol. Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že žalovanému, ktorý mal v spore úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne určil moment ustálenia zdravotného stavu, keď bol názoru, že zdravotný stav bol ustálený momentom vypracovania lekárskeho posudku o bolestnom a o SSÚ zo dňa 28. 02. 2013 vypracovaného T.. G. Y., chirurgom, ktorý ohodnotil bolestné na 445 bodov, nakoľko výpismi zo zdravotnej dokumentácie preukázala, že liečba a rehabilitácie trvali podstatne dlhšie, keď poslednú rehabilitáciu absolvovala dňa 24. 06. 2013 a kontrolné neurologické vyšetrenie dňa 03. 07. 2013 s tým, že v rámci dokazovania bol do súdneho spisu zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - J. K. B. U. L. W., vypracovaný T.. I. Z., doručený aktualizovaný lekársky posudok o bolestnom a o SSÚ zo dňa 20. 04. 2016, kde po ustálení zdravotného stavu bolo priznaných len 250 bodov bolestného a vytkla súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal tým, prečo medzi prvým a druhým bodovým posudkom došlo k poklesu bodov, keď z rozdielu bodov bolestného medzi prvým a druhým bodovým lekárskym posudkom vyplýva, že po vypracovaní prvého bodového posudku muselo dôjsť k ďalšiemu ustáleniu zdravotného stavu, na základe ktorého bolo bodové ohodnotenie v druhom bodovom posudku nižšie, pričom keď sa uvedené dôkazy vyhodnotia vo vzájomnej závislosti tak je zrejmé, že v dôsledku rehabilitácií absolvovaných po vypracovaní prvého bodového posudku sa jej zdravotný stav neskôr stabilizoval, a preto sa mala premlčacia doba počítať až po ukončení rehabilitácií, ktoré zdravotný stav stabilizovali. Namietla, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jej tvrdením, že po prvom lekárskom posudku o bolestnom a SSÚ došlo k stabilizácií zdravotného stavu, a to aj s ohľadom na druhý lekársky posudok o bolestnom a o SSÚ, keď sa o druhom lekárskom posudku o bolestnom a o SSÚ vypracovanom T.. I. Z.Á. Z. J. K. B. U. L. W. na 250 bodov vôbec nezmienil, ako dôkaz ho nevyhodnotil a nebral ho do úvahy pri vyvodení skutkových záverov a úplne odignoroval otázku poklesu bodov, ku ktorému došlo medzi prvým a druhým lekárskym posudkom o bolestnom a o SSÚ s tým, že neposkytnutie dostatočného odôvodnenia je porušením ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, čo vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR (Nález ÚS SR, 1. ÚS 342/2010 a ďalšie). Nestotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie, že síce boli splnené všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, avšak žalovaný za škodu nezodpovedá, keďže mu nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti, nakoľko preukázal liberačné dôvody, keď v úseku nehody nebola znížená rýchlosť pod 50 km/hod. z dôvodu, že nemusela preukázať porušenie právnej povinnosti žalovaného ako mylne tvrdí súd prvej inštancie, pričom v konaní nebolo preukázané a žalovaný dokonca ani žiadne liberačné dôvody netvrdil, a preto súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti danú čl. 6 zák. č. 160/2015 Civilný sporový poriadok. Uviedla, že s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu (NS) ČR Rc 3Cz 21/69, je od škodcu možné požadovať viac ako len striktné dodržanie právnych predpisov a zdôraznila, že k nehode došlo na prechode pre chodcov, a preto sa mal žalovaný ako vodič pohybovať s väčšou obozretnosťou a nižšou rýchlosťou ako sa pohyboval - 48 km/h. s tým, že bolo možné od žalovaného požadovať, aby vynaložil úsilie spočívajúce v znížení rýchlosti pri prechode pre chodcov, no napriek tomu žalovaný šiel takmer maximálnou rýchlosťou (48 z 50 km/h) s tým, že úvaha súdu prvej inštancie o tom, že ak by sa na danom mieste mal vodič pohybovať nižšou rýchlosťou, bola by táto upravená dopravnou značkou je scestná, keďže rýchlosť vodiča nie je obmedzená len maximálnou rýchlosťou, ale aj ďalšími na ceste sa vyskytujúcimi okolnosťami, napr. výskytom priechodu pre chodcov (ust. § 4 zák. č. 8/2009 Z. z. v platnom znení). Poukázala na skutočnosť, že bola v čase nehody maloletá, vstúpila na vozovku na priechode pre chodcov, kde bola zrazená, keď žalovaný nedbal na zvýšenú opatrnosť voči chodkyni - dieťaťu a nedal prednosť chodcovi, pričom ide o úsilie, ktoré mohlo byť od žalovaného objektívne požadované, a nakoľko žalovaný liberačné dôvody nepreukázal a ani ich netvrdil, súd prvej inštancie skúmal liberačné dôvody neoprávnene, keďže neboli žalovaným namietnuté, čím neoprávnene suploval úkony žalovaného. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedol, že žalobkyňa si v tomto spore uplatnila náhradu škody, ktorá pozostávala z troch nárokov: bolestné, materiálna škoda a liečebné náklady (cestovné a parkovné), pričom každý z nárokov je samostatný; vzhľadom na vznesenú hmotnoprávnu námietku premlčania uplatnených nárokov, sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením premlčania pri každom nároku samostatne s tým, že pokiaľ sa týka hmotnoprávnej námietky premlčania, trvá na skutočnostiach, ktoré uviedol vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, ako aj počas konania, nakoľko žalobkyňa mala vedomosť o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá najneskôr dňa 28. 02. 2013 a najneskôr dňa 28. 02. 2015 uplynula dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa § 106 Občianskeho zákonníka, pričom návrh podala po uplynutí tejto premlčacej doby až 13. 05. 2015, a preto súd prvej inštancie dospel k správnemu a zákonnému záveru, že nárok na náhradu škody na zdraví vznikol dátumom vyhotovenia lekárskeho posudku, keď lekár považoval zdravotný stav žalobkyne za ustálený, keďže bolestné ako nárok z náhrady škody sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Stotožnil sa s právnym názorom prvoinštančného súdu, že lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, bolesť teda možno ohodnotiť, len čo sa ustálil zdravotný stav poškodeného; týmto okamihom je teda zistené, bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a bez ohľadu na prípadné ďalšie kontroly žalobkyne, keď žalobkyňa netvrdila, že by následné kontroly zistili také zhoršenie zdravotného stavu (resp. ďalšie bolesti), ktoré by si vyžiadali nové ohodnotenie bolestného s tým, že súd prvej inštancie aj správne rozhodol, že pokiaľ ide o vecnú škodu z titulu zničeného odevu, školskej tašky a okuliarov, pri škode na veciach začiatok premlčacej doby je viazaný na okamih, keď poškodený zistí stratu alebo zničenie veci a keď objektívne možno vyčísliť náklady na tieto veci a dospel k správnemu a zákonnému záveru, že poškodená žalobkyňa zistila škodu na veciach (okuliare, taška, ošatenie) súčasne so vznikom škodovej udalosti, a preto vzhľadom na dátum škodovej udalosti 03. 12. 2012 si uplatnila nárok na vecnú škodu (spolu vo výške 351, 90 eur) taktiež až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula 03. 12. 2014, podaním žaloby až 13. 05. 2015. K tvrdeniu žalobkyne, že premlčacia doba sa mala počítať až po ukončení rehabilitácií, ktoré jej zdravotný stav stabilizovali uviedol, že dané tvrdenie nemá oporu v žiadnom na spor sa vzťahujúcom všeobecne záväznom právnom predpise. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie spĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré považuje za presvedčivé a pre daný spor relevantné s tým, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04), nakoľko súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorým sa žalobca (zrejme žalovaný, pozn. odvolacieho súdu) plne stotožňuje, precízne a dôsledne uviedol, ktorý časový moment je dôležitý z hľadiska premlčania nároku na náhradu škody, že premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby Občiansky zákonník viaže na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby na vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a nakoľko mal za preukázané, že zdravotný stav žalobkyne sa ustálil a posudok o bolestnom bol vydaný dňa 28. 02. 2013 a bolestné bolo ohodnotené na 445 bodov, od tohto okamihu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, nakoľko týmto posudkom sa poškodená dozvedela konkrétnu výšku škody, ktorá jej vznikla z titulu bolestného, a ktorá bola vyčísliteľná v peniazoch, a nakoľko žalobu podala dňa 13. 05. 2015, t. j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula 28. 02. 2015, je jeho hmotnoprávna námietka premlčania dôvodná a druhý lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný T.. I. Z.W. Z. J. K. B. U. L. W. zo dňa 20. 04. 2016 na 250 bodov bolestného v súvislosti s hmotnoprávnou námietkou premlčania, je právne irelevantný. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že sú splnené všetky tri predpoklady jeho zodpovednosti za škodu (§ 427 Občianskeho zákonníka), keď objektívna zodpovednosť ako prevádzkovateľa motorového vozidla nie je bezvýnimočná a môže sa zodpovednosti zbaviť, ak existuje liberačný dôvod uvedený v zákone a poukázal na svoje písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 01. 12. 2015, v ktorom okrem vznesenia hmotnoprávnej námietky premlčania žalobkyňou uplatneného nároku od začiatku uvádzal, že so žalobou nesúhlasí, že nebolo a nie je preukázané, že by z jeho strany došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá by zakladala jeho zodpovednosť za predmetnú škodu. Uviedol, že Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Senci, Okresný dopravný inšpektorát, Oddelenie výkonu služby a dopravných nehôd CVS: ORP-3/DI-SC-2013 zo dňa 17. 06. 2013 bol v priebehu skráteného vyšetrovania ustálený skutkový stav tak, že dňa 03. 12. 2012 v čase o 7.00 h došlo v obci P. X. na ceste 1/61 na 23,5 km k dopravnej nehode medzi C. Š. K., X. K., Q..Č.. U., ktoré viedol vodič G. Q. (žalovaný) jazdiaceho po ceste 1/61 smerom do U. H. S. U. Ď. (žalobkyňou), ktorá prechádzala cez cestu spoza neznámeho protiidúceho vozidla mimo priechod pre chodcov a rýchlou chôdzou až behom z ľavej strany doprava zo smeru jazdy vozidla, pri ktorej utrpela chodkyňa U. Ď. zranenia hlavy s dobou liečenia nad 7 dní s tým, že jej mal spôsobiť podľa žaloby škodu porušením právnej povinnosti (§ 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.), a medzi vzniknutou škodou a protiprávnym konaním žalovaného má existovať príčinná súvislosť (kauzálny nexus). Žalovaný uviedol, že je zrejmé, že navrhovateľka utrpela škodu, avšak on právnu povinnosť neporušil, pričom aj znalci z odboru cestnej dopravy uvažovali so zavinením nehody žalobkyňou a poukázal na povinnosť nielen vodiča v zmysle zákona č. 8/2009 Z. z. v platnom znení (okrem iného dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť), ale chodci sú rovnako ako vodiči účastníkmi cestnej premávky a platia pre nich isté pravidlá, a to najmä povinnosť podľa § 53 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z., podľa ktorého chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. Nesúhlasil s názorom žalobkyne, že súd prvej inštancie skúmal liberačné dôvody neoprávnene, keďže ich nenamietal a že súd prvej inštancie neoprávnene suploval jeho úkony ako žalovaného, nakoľko v súlade s C. s. p. vychádzal pri svojom rozhodovaní zo všetkých predložených dôkazov, vrátane listinných dôkazov, ktoré predložil, tieto hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a dospel k záveru, že sa zbavil zodpovednosti, keď škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho ako prevádzkovateľa a vodiča požadovať a v režime prejednacieho princípu rozhodol na základe zisteného skutkového stavu zisteného zákonným procesným postupom, ktorý uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že k stabilizácií jej zdravotného stavu nedošlo dňa 28. 02. 2013, keď bol vystavený prvý bodový posudok, ale bol stabilizovaný až neskôr, čo vyplýva z predloženej zdravotnej dokumentácie, nakoľko poslednú kontrolu absolvovala až 30. 07. 2013. Opätovne poukázala na skutočnosť, že v lekárskom posudku zo dňa 20. 04. 2016 klesol počet bodov z 445 na 250, avšak súd prvej inštancie sa nevysporiadal s poklesom bodov, ku ktorému došlo medzi vyhotovením prvého a druhého lekárskeho posudku, pričom z rozdielu lekárskych bodových posudkov vyplýva, že muselo dôjsť k stabilizácií zdravotného stavu po vyhotovení prvého znaleckého posudku a skutočnosť, že zdravotný stav nebol stabilizovaný k 28. 02. 2013 vyplýva aj z chronologického prehľadu poskytnutého poskytovateľom zdravotnej starostlivosti - JuvenaliaA, s.r.o. z 05. 09. 2016, kde sa uvádza, že 05. 03. 2014 kontrolné vyšetrenie FRO - pretrvávajúce bolesti ľavého kolena, chrbta, bolesti hlavy pri zmene rehabilitácie, odp. Bioptron pokračovať, LTV, 08. 04. 2013 kontrola na P. T.. B. - boli na FRO kontrole, pretrvávajú obtiaže..., 24. 06. 2013, kontrolné vyšetrenie FRO - opäť zhoršenie stavu, bolesti pri pohybe kolena, opäť nastavená liečba na Bioptron, Flector, Wobenzym, Biolaser. Uviedla, že k liberačným dôvodom, ich absencii a tvrdení sa vyjadrila už v odvolaní s tým, že žalovaný ako aj súd prvej inštancie dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, keď tvrdia, že ak žalovaný nespáchal trestný čin alebo nezavinil nehodu, tak je to liberačný dôvod, nakoľko daný právny názor je scestný, keď objektívna zodpovednosť sa posudzuje bez ohľadu na zavinenie a skutočnosť, že orgán činný v trestnom konaní dospel k záveru, že žalovaný nespáchal trestný čin neznamená, že nezodpovedá za škodu objektívneho typu, a preto súd prvej inštancie pochybil, keď nedokázal rozlíšiť medzi trestnoprávnou zodpovednosťou a objektívnou zodpovednosťou za škodu (§ 158 zákona č. 300/2005 Z. z. trestný zákon v platnom znení). Poukázala na skutočnosť, že tvrdenia o tom, že znalci dospeli k záveru, že zavinila nehodu sú nepravdivé, keď znalecký posudok Ing. Miloslava Tomáška vzal do úvahy viacero alternatív a dospel k nasledovným záverom ohľadom zavinenia nehody a z uvedeného znaleckého posudku vyplýva, že nebolo jednoznačne preukázané, kto zavinil nehodu, pričom uvažoval aj o takej, že nehodu zavinil žalovaný, avšak súd prvej inštancie sa s touto alternatívou vôbec nevysporiadal. 5. Žalovaný, ktorému bolo uvedené vyjadrenie žalobkyne doručené dňa 11. 05. 2017, sa k nemu nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. apríla 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 10. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. 12. Odvolací súd k tvrdeniu žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 13. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že všetky nároky, ktoré si v konaní titulom náhrady škody uplatnila sú premlčané. 14. Súd prvej inštancie v konaní postupoval správne, keď žalovaným vznesenú námietku premlčania posudzoval individuálne pri každom nároku na náhradu škody, ktorý si žalobkyňa v konaní uplatnila, pozostávajúceho z nároku na náhradu škody na zdraví, ktorú utrpela pri dopravnej nehode dňa 03. 12. 2012, keď došlo k stretu žalobkyne ako chodkyne s osobným motorovým vozidlom, ktorého vodičom bol žalovaný s tým, že predmetom jej nároku bolo odškodnenie bolestného, nárok na náhradu vecnej škody, ktorá vnikla na jej oblečení, školskej taške a okuliaroch a napokon škody, ktorá jej vznikla titulom nákladov na liečenie spočívajúcich v cestovných nákladov vynaložených v súvislosti s lekárskymi vyšetreniami, kontrolami, rehabilitáciami a liekmi. 15. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 16. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov od dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 17. Pri práve na náhradu škody je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna, pričom ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od takzvanej škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, a ďalej vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom plynutie subjektívnej premlčacej doby nemôže začať skôr, než plynutie objektívnej premlčacej doby, t. j. skôr než škoda vznikla. 18. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby a na vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá z čoho vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa poškodený skutočne dozvedel o škode, t. j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom, kto za škodu zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel) až neskoršie, ako došlo ku škodovej udalosti, predlžuje sa premlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou a momentom, keď sa poškodený dozvie o škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá. 19. Ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovuje objektívnu časovú hranicu, ktorú premlčacia doba nesmie prekročiť, po jej uplynutí sa právo na náhradu škody premlčí vždy, aj keď dosiaľ neuplynula ešte subjektívna premlčacia doba. Na plynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 nemá vplyv subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, to však neplatí pri škode spôsobenej na zdraví. Je preto nesprávny názor, že by sa objektívna premlčacia doba predlžovala o subjektívnu premlčaciu dobu, ak začiatok subjektívnej premlčacej doby dopadne ešte do plynutia objektívnej premlčacej doby, napr., ak sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pred skončením objektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla a tento pojem (škodová udalosť) je nutné vykladať tak, že zahŕňa nielen protiprávny úkon alebo zákonom osobitne kvalifikovanú udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, ale aj vznik samotnej škody. 20. Odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené na zdraví, nie za bolesti budúce, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, pričom za bolesti sa považuje sťaženie zdravotnej pohody - závažné psychické zmeny, či poruchy nervového ústrojenstva, stavy únavy, závraty alebo iné fyzické útrapy a starosti z obmedzovania pohybu podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe zák. č. 437/2004 Z. z., ktoré ohodnotenie vykoná lekár počtom bodov podľa sadzieb danej vyhlášky, pričom toto odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví i priebehu liečenia. 21. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné k premlčaniu nároku na náhradu škody titulom bolestného uviesť, že čas spôsobenia bolesti je daný dňom úrazu a v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. sa posúdenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná, len čo možno stav poškodeného považovať za ustálený, t. j. akonáhle je ustálený zdravotný stav poškodeného možno ohodnotiť bolesť; týmto okamihom je teda bolesť zistená, bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom, keďže daný posudok je iba dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti, okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Zistenie, kedy sa z hľadiska bolesti ustálil zdravotný stav závisí od vyjadrenia lekára. Jedná sa totiž o posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti. 22. Odvolací súd sa v tomto smere nemá dôvod odkloniť od doterajšej judikatúry (viď napr. Cz 23/83), podľa ktorej pre vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode (jej výške). Táto býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo je východiskovou bázou pre stanovenie výšky náhrady lekárskym posudkom vychádzajúc zo základného počtu bodov, ktorými bolo bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené. 23. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že v prípade nároku na odškodnenie za bolesť sa žalobkyňa dozvedela o škode v čase, kedy sa jej zdravotný stav ustálil a bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu, kedy nadobudla vedomosť aj o osobe zodpovednej za vznik škody, začala plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za bolesť. 24. V posudzovanej veci nebolo sporným, že žalobkyňa škodu na zdraví utrpela dňa 03. 12. 2012, kedy sa stala účastníčkou dopravnej nehody a ani skutočnosť, že dňa 28. 02. 2013 bol vydaný posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, a preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že k začiatku plynutia premlčacej doby v časti uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví (bolestné vo výške 7. 164, 50 eur) došlo dňom 28. 02. 2013, kedy bol vydaný lekársky posudok, ktorým bolo bolestné žalobkyne ohodnotené na 445 bodov a uplynula dňa 28. 02. 2015, a nakoľko žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie dňa 13. 05. 2015, je jej nárok premlčaný. 25. Súd prvej inštancie správne právne posúdil aj otázku začiatku plynutia premlčacej doby týkajúcej sa nároku na náhradu vecnej škody v sume 351, 90 eur (škoda na odeve, školskej taške a okuliaroch) a dospel k správnemu právnemu záveru, že začala plynúť dňom vzniku škodovej udalosti (dopravná nehoda zo dňa 03. 12. 2012) a uplynula dňa 03. 12. 2014, nakoľko je nesporné, že žalobkyňa v deň dopravnej nehody už mala vedomosť o vzniku škody, ktorá jej na odeve, školskej taške a okuliaroch vznikla, a preto je aj tento nárok žalobkyne premlčaný. 26. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti konania, keď v napadnutom rozsudku skúmal liberačné dôvody žalovaného, napriek tomu, že ich v priebehu konania netvrdil a ani nepreukázal, nakoľko ako správne uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne, na skutočnosť, že dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k stretu jeho motorového vozidla so žalobkyňou ako chodkyňou nezavinil, poukázal v podaní zo dňa 04. 12. 2015, ktorým sa vyjadroval k žalobe, ktorá mu bola doručená dňa 19. 11. 2015. 27. Súd prvej inštancie v konaní zároveň správne posúdil aj otázku liberácie žalovaného zo zodpovednosti za škodu, ktorá žalobkyni vznikla titulom nákladov na liečenie zranení, ktoré pri dopravnej nehode utrpela s tým, že skutkové zistenia, z ktorých prvoinštančný súd pri rozhodovaní vychádzal sú postačujúce aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a preto sa s nimi plne stotožňuje, keďže ako správne v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z listinných dôkazov, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa ako vodič nedopustil žiadneho protiprávneho konania a ani porušenia pravidiel cestnej premávky, nakoľko rýchlosť jeho motorového vozidla sa pohybovala povolenou rýchlosťou a škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, keď naopak znalci uvažovali aj s možnosťou, že nehodu zavinila sama žalobkyňa. 28. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).