Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/61/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315212842 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315212842.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu Modus-FAM s.r.o., Ružová 947/8, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 53 738, práv. zast. Glatzová & Co., s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, IČO: 36 860 506, proti žalovanému ANDALEX II, s.r.o., Tehelná 42, Dunajská Lužná, IČO: 35 893 605, práv. zast. JUDr. Slávo Uhrina, advokát, Švabinského 19, Bratislava, o zaplatenie 139.447,- CZK s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 29Cb/22/2015-530 zo dňa 3.7.2017, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 29Cb/22/2015-530 zo dňa 3.7.2017 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol , že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 139.447 CZK s 8,05 % úrokom z omeškania ročne a to: - zo sumy 3.721,- CZK od 18.3.2015 do zaplatenia, - zo sumy 46.827,- CZK od 31.3.2015 do zaplatenia, - zo sumy 88.899,- CZK od 21.4.2015 do zaplatenia. Priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.6.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 139.447 Kč s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia splatných faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval cenu dodaného tovaru. Tovar bol žalovanému dodaný prostredníctvom spoločnosti PPL CZ s.r.o., odštepný závod Střední Čechy IČ: 251 94 798. Na základe zásielok evidovaných spoločnosťou PPL očíslovaných ako 21411094190, 21411094191, 21411094192, 21411094193, 21411094195, 21411094196, 21411094197, 21411094198, 21411094199, 21411094200 bol tovar žalovaným prevzatý dňa 16.3.2015. 3. Žalovaný žalobou uplatnený nárok žalobcu neuznal, nároky žalobcu zanikli zápočtom s nárokom žalovaného na finančnú satisfakciu za porušenie dohody účastníkov a za konanie proti dobrým mravom, prípadne s iným obdobným nárokom na náhradu škody, bezdôvodného obohatenia či iného obdobného plnenia. Medzi stranami sporu nebol obchodno-právny vzťah z jednotlivej kúpnej zmluvy, ale vzťah obchodnej spolupráce o distribúcii v zmysle čl. VI ods. 1 písm. f) Nariadenia RÍM I. Predmetom dohody bola prezentácia, propagácia a predaj kozmetickej značky ERICSON LABORATORIE PARIS na území Slovenskej republiky. Žalovaný za účelom uvedenia kozmetickej značky na trh Slovenskej republiky tieto výrobky prezentoval a propagoval, pričom náklady s tým spojené odhadol na sumu 15.458,-EUR. Žalobca však uzatvorenú dohodu nedodržal a kozmetický tovar začal distribuovať na trh Slovenskej republiky priamo, v dôsledku čoho ho žalovaný dňa 5.5.2015 vyzval na ukončenie obchodnej spolupráce, na čo však žalobca nereagoval. Následne žalovaný jednostranne listom a mailom zo dňa 5.8.2015 ukončil obchodnú spoluprácu. Žalovaný navyše žalobcovi nikdy nepotvrdil rozsah a hodnotu žalovanej dodávky tovaru, žalobca tovar dodával na adresu kozmetického štúdia BELLA studio, ktoré patrí spoločnosti BELLA AX, s.r.o., žaluje však inú osobu. 4. Záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania súd prvej inštancie posúdil ako obchodnoprávny vzťah s medzinárodným prvkom, ktorý je s ohľadom na jeho obsah a charakter potrebné posúdiť podľa Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, ktorý bol publikovaný Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 160/1991. Žalobca je právnickou osobou so sídlom v Českej republike a žalovaný právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky. Miestom zmluvného plnenia bola Slovenská republika, preto je daná právomoc súdu prvej inštancie na konanie vo veci. Otázky neupravené Dohovorom posúdil súd prvej inštancie podľa čl. 4 bod 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky podľa ktorého sa zmluva o predaji tovaru spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu, čo je v danom prípade právny poriadok Českej republiky. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie ďalej posúdil podľa § § 1982, 1987, 1968, 1970 Zák. ČR č. 89/2012 Sb. a podľa § 2 Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. 5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili Rámcovú kúpnu zmluvu, ktorú súd prvej inštancie posudzoval vzhľadom na existenciu medzinárodného prvku podľa Viedenského dohovoru. Rámcová kúpna zmluva bola uzatvorená takým spôsobom, že žalobca mailom zo dňa 28.6.2013 zaslal žalovanému zmluvné podmienky, ktoré žalovaný mailom zo daň 30.6.2013 prijal. Následne ale žalobca mailom zo daň 1.7.2013 žalovanému oznámil, že zaslal nesprávny cenník a zlý prepočet cien a upravil zmluvné podmienky tak, že namiesto pôvodne poskytnutej zľavy 50 % na kozmetiku poskytol zľavu 40 % a nárok na 8 % reklamy a 11. kus výrobku zdarma upravená ponuka neobsahovala vôbec. Žalovaná mailom zo dňa 1.7.2013 (č.l. 440) takto upravenú ponuku na uzavretie zmluvy opätovne prijala. V súlade s rámcovou kúpnou zmluvou žalovaný vystavoval objednávky tovaru v mailovej alebo písomnej podobe, ktoré žalobca konkludentne prijal tým, že objednaný tovar žalovanému dodal a týmto spôsobom boli uzatvárané jednotlivé kúpne zmluvy. Dodávky tovaru prebiehali počas celej doby spolupráce, t.j. od roku 2013 do mája 2015 tak, že žalobca objednaný tovar zabalil do krabíc, previazal firemnou páskou a odovzdal prepravnej spoločnosti PPL za účelom dodania tovaru žalovanému. Tovar bol na základe požiadavky žalovaného dodávaný na adresu Švabinského 13, Bratislava, kde sa nachádzalo Bella studio, patriace žalovanému, resp. pani T. D., ktorá bola konateľkou žalovaného a zároveň aj konateľkou BELLA AX, s.r.o.. Žalovaný nikdy počas trvania zmluvného vzťahu túto skutočnosť nenamietal, tovar riadne prevzal a faktúry uhradil, čo žalobca preukázal faktúrami vystavenými za rok 2013 - 2015, zoznamom výpisov očíslovaných zásielok s dátumom ich prevzatia žalovaným, ako aj výpismi z účtov za účelom preukázania úhrady faktúr. Na všetkých faktúrach v zmysle dohody bol ako konečný príjemca označený subjekt Bella studio a odberateľom bol označený žalovaný. Ako podporný dôkaz na preukázanie toho, že sám žalovaný požadoval takýto spôsob dodania tovaru slúži Smlouva o obchodní spolupráci vypracovaná žalovaným, kde v čl. VI je uvedené, že predajca, t.j. žalovaný je povinný mať vo svojom Spa, ktorým sa rozumie Bella studio celý sortiment vyšpecifikovaných produktov. Námietka žalovaného, že mu tovar nebol riadne dodaný je teda účelová, keďže žalobca preukázal prax, aká bola medzi zmluvnými stranami zavedená. Ďalšia námietka žalovaného sa týkala porušenia exkluzivity zo strany žalobcu v dôsledku čoho mala vzniknúť žalovanému škoda, ktorú si žalobca odhadol na sumu 15.458,- eur a ktorá zodpovedá nákladom spojeným s propagáciou a prezentáciou výrobkov Ericson na Slovenskom trhu. Uvedenú sumu si žalovaná započítala listom zo dňa 5.8.2015 s nárokom žalobcu na úhradu faktúr 1512098 na sumu 3.721 Kč, č. 1512125 na sumu 46.827 Kč a č. 1512168 na sumu 88.899 Kč, teda celkovo 139.447 Kč, čo je v prepočte 5.154,20 eur. Súd prvej inštancie preto posudzoval, či medzi žalobcom a žalovaným bola dohoda o výhradnom obchodnom zastúpení pri predaji výrobkov Ericson na území Slovenskej republiky. Zmluva o obchodnom zastúpení musí mať písomnú formu. V maili z 28.6.2013 žalobca doslovne uviedol, že „prodej jenom na Slovensku“. Z uvedeného znenia mal žalovaný za to, že mu bola daná exkluzivita na predaj výrobkov Ericson na Slovensku, s čím však nemožno v súhlasiť, keďže z gramatického ako aj logického výkladu uvedeného znenia je zrejmé, že žalovaný je oprávnený výrobky predávať iba na území Slovenskej republiky. Taktiež z písomného dokumentu Smlouva o obchodní spolupráci vypracovanej žalovaným nevyplýva exkluzivita na predaj výrobkov Ericson na Slovensku. Žalovaný, ktorý zmluvu vypracoval do nej žiadne takéto ustanovenia nevložil. Svoje tvrdenia o poskytnutej exkluzivite opieral žalovaný predovšetkým o mail obchodného zástupcu žalobcu T. U., ktorý dňa 15.8.2014 konateľke žalovaného vo svojom maili uviedol, že „pokud se ozve potenciální klient ze Slovenska vždy je upozorní, že výhradní zastoupení máte na Slovensku vy a tak budu činit i nadále.“ T. U. ako svedok vo svojej výpovedi uviedol, že takýmto spôsobom reagoval zrejme vzhľadom na predchádzajúci telefonický kontakt s pani D., konateľkou žalovaného, ktorá neustále zdôrazňovala, že má výhradné zastúpenie na Slovensku a teda pod vplyvom tohto rozhovoru naformuloval svoju odpoveď tak, ako bola uvedená v spomínanom maili, čo sa však nestretlo s pochopením pána H. a následne bol sankcionovaný za to, že reagoval takýmto nesprávnym spôsobom. Žalobca ani na otázku žalovaného v maily zo dňa 30.6.2013 „chápeme to správne tak, že by se prodej na Slovensku dělal jenom cez naši firmu“ exkluzivitu nepotvrdil. Vzhľadom na výsledky dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami nebola platne uzatvorená dohoda o výhradnom zastúpení, resp. žalovaný dôkazné bremeno ohľadne takéhoto svojho tvrdenia neuniesol. Z uvedeného dôvodu nevznikla žalovanému pohľadávka voči žalobcovi z titulu porušenia práv žalovaného na výhradné zastupovanie žalobcu na území Slovenskej republiky. Nie je preto splnený jeden zo základných predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu a to porušenie právnej povinnosti, nakoľko žalobca žiadnu, či už zmluvnú alebo zákonnú povinnosť vo vzťahu k žalovanému neporušil a preto nemohol započítať svoju pohľadávku vyčíslenú sumou 15.458,- eur voči nároku žalobcu na úhradu ceny dodaného tovaru. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalovaného na 8 % z objemu dodaného tovaru na reklamu a nárok na 11 výrobok zdarma, ktorý bol uplatnený právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní konanom dňa 2.6.2016 spolu vo výške 134.280,- Kč a to sumu 59.680,- Kč ako 8 % za podporu predaja a 74.600,- Kč za tzv. 11 výrobok zdarma a neskôr upravený na sumu 61.263,- Kč ako nárok na 8 % z objemu dodaného tovaru, čo v prepočte predstavuje 2.267,- eur, ktorú sumu si žalovaný uplatnil voči žalobcovi faktúrou č. 161100046 s dátumom vyhotovenia ako aj splatnosti faktúry 1.10.2016 tak, z výsledkov dokazovania vyplynulo, že pôvodne ponúknutá zľava 8 % z objemu dodaného tovaru na reklamu a tzv. 11 výrobok zdarma mailom zo dňa 28.6.2013 bola zmenená následným mailom žalobcu zo dňa 1.7.2013 a takúto zmenu podmienok žalovaná prijala, taktiež mailom z 1.7.2013. O tom, že zmluvné strany sa pri svojom obchodno-záväzkovom vzťahu riadili podmienkami prijatými práve dňa 1.7.2013 svedčí aj tá skutočnosť, že hoci pôvodne v maily zo dňa 28.6.2013 bola ponúknutá zľava na kozmetické výrobky vo výške 50 %, táto bola mailom z 1.7.2013 zmenená na 40 % a zo všetkých vystavených faktúr počas celého obdobia trvania zmluvného vzťahu je zrejmé, že žalobca na každý kozmetický výrobok poskytol zľavu 40 %, žalovaný túto skutočnosť akceptoval a nikdy nemal žiadne námietky a výhrady, resp. požiadavku o uplatňovanie 50 % zľavy. Z vystavených faktúr je tiež zrejmé, že reklamné predmety boli žalovanému fakturované taktiež s poskytnutím 40 % zľavy, čo žalovaný vždy akceptoval, keďže faktúry uhrádzal a teda aj toto jeho konanie svedčí o akceptovaní zmenenej ponuky neobsahujúcej nárok na 8 % reklamy a tzv. 11 výrobok zdarma. Započítanie nie je možné aj z toho dôvodu, že zápočet urobil právny zástupca žalovaného, ktorý na takýto hmotnoprávny úkon nemal splnomocnenie, keďže z Dohody o plnomocenstve zo dňa 22.3.2016 je zrejmé, že ako advokát bol povinný zastupovať klienta v rozsahu všeobecnej procesnej plnej moci podľa ustanovení v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku. Navyše započítanie ako aj každý iný právny úkon musí byť určité, musí byť z neho zrejmé voči ktorej pohľadávke smeruje, čo v danom prípade absentuje. V prípade ak by aj žalovanému vznikol nárok na podporu predaja vo výške 8 % z ceny dodaného tovaru a 11 výrobok zdarma, ide o nárok na faktické nepeňažné plnenie, ktoré nie je možné započítať s peňažným nárokom žalobcu na zaplatenie ceny dodaného tovaru. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa absentujúceho údaju o minimálnej dobe trvanlivosti dodaných výrobkov, tak túto súd prvej inštancie posúdil podľa obsahu ako námietku vád dodaného tovaru, pričom ale v zmysle čl. 38 a 39 Dohovoru žalovaný mal povinnosť takúto zrejmú vadu oznámiť žalobcovi v čo najkratšom čase po prehliadke tovaru, čo však neurobil, prvý krát takúto námietku vzniesol až v priebehu konania a to konkrétne vo svojom podaní zo dňa 27.11.2016, žalobca namietal nedodržanie lehoty na oznámenie údajných vád tovaru a preto právo kupujúceho z vád tovaru zaniklo a nemôže byť priznané v tomto konaní. Navyše žalovaný počas konania nikdy neuviedol aký nárok z vád tovaru si vlastne uplatňuje. Pokiaľ ide o samotné namietané vady žalovaný poukazoval na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1223/2009 o kozmetických výrobkoch, avšak v čl. 19 ods. 1 písm. c) Nariadenia sa uvádza, že údaj o dátume minimálnej trvanlivosti nie je povinný v prípade kozmetických výrobkov s minimálnou trvanlivosťou viac ako 30 mesiacov. Pre takéto výrobky sa uvedie údaj o dobe, počas ktorej je výrobok po otvorení bezpečný a môže sa používať bez poškodenia zdravia spotrebiteľa. Táto informácia sa, okrem prípadov, ak trvanlivosť po otvorení nie je podstatná, uvedie symbolom stanoveným v bode 2 prílohy VII, za ktorým nasleduje časový údaj (v mesiacoch a/alebo v rokoch); S uvedeným obsahom Nariadenia korešpondujú aj usmernenia Úradu verejného zdravotníctva o Označovaní kozmetických výrobkov zo dňa 11.7.2013, kde v bode 2 je uvedené, že kozmetické výrobky, ktoré majú trvanlivosť viac ako 30 mesiacov musia mať na vnútornom aj vonkajšom obale uvedený symbol otvoreného téglika a v jeho blízkosti alebo priamo v tégliku vyznačenú lehotu počas ktorej možno výrobok po otvorení bezpečne používať Z obsahu Nariadenia ako aj Usmernenia Úradu verejného zdravotníctva je teda zrejmé, že údaje o minimálnej trvanlivosti nie je v prípade kozmetických výrobkov s minimálnou trvanlivosťou viac ako 30 mesiacov, čo je prípad výrobkov dodaných žalovanému, keďže obhliadkou vzorky výrobku na pojednávaní bolo zistené, že výrobok obsahuje na vonkajšom aj vnútornom obale symbol otvoreného tégliku a teda spĺňa požiadavky Nariadenia, pričom zároveň žalobca dodacími listami preukázal, že výrobky dodávané výrobcom resp. dodávateľom z Francúzska majú viac ako 30 mesačnú trvanlivosť. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že tovar, zaplatenia ceny ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha bol žalovanému riadne dodaný a to na základe a v súlade s objednávkami žalovaného, dodanie tovaru bolo uskutočnené spôsobom zaužívaným počas celej doby trvania spolupráce a to prostredníctvom spoločnosti PPL s.r.o., do miesta dodania Bella studio na základe požiadaviek žalovaného, ktoré boli uvedené aj v nepodpísanom návrhu Smlouvy o obchodní spolupráci, vypracovanej právnym zástupcom žalovaného. Dôvodom nezaplatenia kúpnej ceny bolo započítanie nárokov na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť titulom porušenia exkluzivity, ktorá však v konaní preukázaná nebola, keďže nebola dohodnutá v požadovanej písomnej forme, exkluzivitu dokonca právny zástupca žalovaného nezahrnul ani do vypracovaného návrhu Smlouvy o obchodní spolupráci a teda žiadna škoda z titulu porušenia exkluzivity žalovanému vzniknúť nemohla. Žalovanému taktiež nevznikol nárok na 8 % z objemu dodaného tovaru na reklamu, keďže v poradí druhý opravený návrh na uzatvorenie Zmluvy, ktorý bol žalovanou riadne prijatý takéto ustanovenie neobsahoval, na reklamné predmety bola počas celej doby trvania spolupráce poskytovaná zľava vo výške 40 % v súlade s druhým opraveným návrhom na uzatvorenie zmluvy. Z rovnakého dôvodu žalovanému nevznikol ani nárok na 11. produkt zdarma. Navyše bolo preukázané, že prípadné započítanie nespĺňa náležitosti riadneho právneho úkonu, keďže nebolo určité a zároveň bolo započítanie vykonané osobou, ktorá nemala na takýto hmotnoprávny úkon oprávnenie. Namietaná absencia označenia minimálnej trvanlivosti výrobkov nemá v konaní opodstatnenie, keďže v zmysle Európskej legislatívny takéto označenie pri výrobkoch s minimálnou trvanlivosťou 30 a viac mesiacov nie je povinné. V prípade ak by aj žalobca porušil uvedenú povinnosť tak žalovaný si neuplatnil nároky z vád v primeranej lehote po tom, ako ich mohol a mal zistiť po vykonanej prehliadke tovaru, žalobca túto skutočnosť v konaní namietol a preto by prípadný nárok žalovaného zanikol. Žalovaný ani neuviedol aký nárok z údajných vád tovaru si v konaní uplatnil. Vzhľadom na uvedené súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru. Bolo nepochybné že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou kúpnej ceny, preto vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Podľa § 2 Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. s účinnosťou od 1.1.2014 Výše úroku z prodlení odpovídá ročně výši repo sazby stanovené Českou národní bankou pro první den kalendářního pololetí, v němž došlo k prodlení, zvýšené o 8 procentních bodů. Ku dňu vzniku omeškania, bola REPO sadzba vo výške 0,05 % ročne a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne, keďže takto požadovaná úroková sadzba bola v súlade so zákonom. Preto súd prvej inštancie žalobe i v časti úrokov z omeškania v celom rozsahu vyhovel. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi , ktorý mal vo veci úspech priznal náhradu trov konania v celom rozsahu . 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Spochybnil aplikáciu Viedenského dohovoru. Tento predpis je súčasťou hmotnoprávnych noriem medzinárodného práva súkromného. Ak platí pravidlo prednosti noriem európskeho práva, mal súd prvej inštancie aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie nerozhodol o nárokoch uplatnených žalovaným riadne a neposúdil všetky okolnosti sporu. Vyhol sa posúdeniu nárokov z nekalej súťaže, nevysporiadal sa s dôsledkami odstúpenia od distribučnej zmluvy, nárok na bonusy považoval za nerealizované nepeňažné plnenie a nie za nárok, ktorý sa spôsobuje stratu nároku žalobcu na zaplatenie časti poslednej dodávky. Súd prvej inštancie tiež nevysvetlil, prečo považuje označenie kozmetiky s trvanlivosťou dlhšou ako 30 mesiacov dátumom výroby za nepotrebné na ochranu spotrebiteľa, ak sa užívateľ nemá možnosť vedieť, či už v čase otvorenia sa nejedná o výrobok po lehote trvanlivosti. V konaní a rozhodovaní súdu prvej inštancie nebola žalovanému, jeho námietkam a nárokom poskytnutá účinná právna ochrana. Súd prvej inštancie neaplikoval dôsledne princíp prednosti práva EÚ a neprihliadol na všetky skutočnosti ktoré boli v konaní predložené, naopak zaoberal sa posudzovaním veci, ktoré boli v rozpore s tvrdeniami sporových strán a právne závery oprel o predpisy, ktoré nemal aplikovať. Na základe uvedeného žalovaný navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil. 8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol , že rozsudok považuje za zákonný a vecne správny. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov konania. K aplikácií Viedenského dohovoru uviedol, že v zmysle či. 25 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) nemá Nariadenie Rím 1 vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou je jeden alebo viacero členských štátov. Úvahu žalovaného, podľa ktorej neuvedenie Viedenského dohovoru v oznámení Úradného vestníka, v ktorom majú byť uvedené dohovory, ktoré zostávajú v platnosti, považuje žalobca za nesprávnu. Vynechanie Viedenského dohovoru z uvedeného zoznamu neznamená automaticky aj jeho vypovedanie. Slovenská ako aj Česká republika bolí v čase vzniku právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a aj v čase podania tohto vyjadrenia, zmluvnými štátmi Viedenského dohovoru, a na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je tak nutné uplatniť ustanovenia Viedenského dohovoru. K povahe právneho vzťahu sporových strán uviedol že podmienky obchodnej spolupráce a posúdenie rozhodného práva je však potrebné oddeliť od jednotlivých kúpnych zmlúv na výrobky značky Ericsom Laboratoire, ktorých podmienky boli určené v e-mailoch zo dňa 28.6.2013 a 3.7.2013 (t.j. priložený cenník, výška zliav tovaru, splatnosť faktúr), a ktoré tak možno považovať aj za rámcovú kúpnu zmluvu, ako uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne odvodzuje svoje právo exkluzivity z nasledovných skutočností: a) Rokovanie strán, ktoré predchádzalo e-mailu s podmienkami obchodnej spolupráce Zástupcovia strán si vzájomne odporujú k dohode exkluzivity na tomto rokovaní, kedy Žalobca takíto prísľub odmieta; b) Znenie podmienky spolupráce ~ „prodej jenom na Slovensku“ Ako je uvedené vyššie, Žalobca je výhradným distribútorom výrobkov značky Ericson Laboratoire a pod prísnymi sankciami má zákaz predávať výrobky do iných krajín, v ktorých majú zastúpenie iné spoločnosti. Z uvedeného dôvodu túto podmienku jednoznačne uviedol aj v e-maile zo dňa 28.6.2013, aby si jej bol vedomý aj žalovaný a túto podmienku aj dodržiaval. Zo samotnej formulácie takisto nie je možné vyvodiť, že by táto podmienka predstavovala dohodu o exkluzivite, tak ako to tvrdí Žalovaný, keďže to nepripúšťa tak gramatický, ako aj logický výklad. c) Absencia odpovede na e-mailovú otázku žalovaného Žalovaný odvodzuje údajnú exkluzivitu od žalobcu na základe toho, že žalobca neodpovedal na e-mailovú otázku položenú žalobcom ohľadom predaja na Slovensku. Takýto argument nemôže obstáť, keďže mlčanie, resp. nekonanie žalobcu nemožno považovať a ani vykladať za jeho súhlas s exkluzivitou. d) Zámer Žalovaného Žalovaný uvádza, že jeho zámer smeroval k dohode o výhradnom predaji. Podmienkou uzatvorenia zmluvy je zhodný úmysel oboch strán na predmete a obsahu, ako aj úmysel byť ňou viazaný. Tieto zložky na strane žalobcu chýbali a iba zo zámeru žalovaného nie je možné uzavrieť, že došlo k dohode o exkluzivite. e) E-mailové potvrdenie exkluzivity U. Žalovaný v odvolaní nesprávne uvádzal, že svedok U. ako zástupca žalobcu potvrdil jeho exkluzivitu. Pán U. však nie je zástupca ani konateľ žalobcu, v predmetnom čase bol iba zamestnancom žalovaného, ktorý nemal právomoc rozhodovať o udelení exkluzivity ani ju potvrdzovať a nevyvoláva tak žiadne právne následky. Uvedené zhodne vyplýva z výpovede konateľa žalovaného - pána H., ako aj pána U.. f) K návrhu zmluvy o obchodnej spolupráci Žalovaný odvodzuje svoju exkluzivitu z návrhu zmluvy o obchodnej spolupráci, ktorú vypracoval právny zástupca žalovaného a súčasne manžel konateľky Žalovaného, pani D., ktorý mal byť prítomný aj na rokovaní s pánom H.. Návrh zmluvy pritom neoznačuje žalobcu ako výlučného distribútora pre Českú a Slovenskú republiku, ako žalovaný uvádza. K forme uplatnenia bonusov sa žalovaný v odvolaní odvoláva na obchodnú prax vyčíslovania nárokov na bonus a ich uspokojovanie a neuvádza žiadne zdroje svojich tvrdení. Žalovaný si pritom sám odporuje, keď tvrdí, že nároky sa spravidla uspokojujú dodaním tovaru bez fakturácie a na druhej strane si žalovaný uplatňuje jeho peňažnú hodnotu. Argument, že peňažné vyjadrenie hodnoty nepeňažného plnenia zmení nepeňažné plnenie na peňažné, čo by žalovanému umožňovalo jeho započítanie je nesprávny a nelogický. K nárokom z nekalej súťaže uviedol, že žalovaný si vo vyjadrení zo dňa 9.10.2016 uplatnil nároky z údajného nekalosúťažného konania, aj bezdôvodného obohatenia, bez toho, aby tieto nároky osobitne vyčísloval. Sám žalovaný tvrdil, že tieto nároky zakladá na výdavkoch, ktoré, mal vynaložiť na reklamu a propagáciu. Náhradu za reklamu a propagáciu si však už žalovaný uplatnil z porušenia § 424 a 415 Občianskeho zákonníka. Uvedené svedčí o tom, že žalovaný nemal vyjasnenú právnu kvalifikáciu svojich nárokov, v konaní ich bližšie nevysvetľoval a na ich objasnenie nenavrhoval žiadne dokazovanie. Tvrdenie žalovaného, že kozmetický tovar musí byť okrem označenia dátumu spotreby po jeho otvorení označený aj dátumom celkovej spotreby, resp. dátumom výroby je nepravdivé. Žalovaný bezdôvodne ukladá žalobcovi povinnosti, ktoré mu z platnej legislatívy nevyplývajú. Žalovaný odkazuje na bod 48 nariadenia o kozmetických výrobkoch, teda jeho preambulu, ktorá nie je právne záväznou časťou, a úmyselne opomína povinnosti výrobcov a distribútorov kozmetiky pri jej označovaní, ktoré vyplývajú z textu predmetného nariadenia, a ktoré súd prvej inštancie cituje v odôvodnení rozhodnutia. 9. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zotrval na svojich tvrdeniach v odvolaní. 10. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca , ktorý zotrval na svojich tvrdeniach vo vyjadrení k odvolaniu. 11. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie bolo začaté v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak súd prvej inštancie rozhodoval a odvolací súd o odvolaní rozhodoval po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. a postupovali tak v súlade s § 470 ods. 1, C.s.p. a § 473 C.s.p., podľa ktorých sa počnúc účinnosťou C.s.p. ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou C.s.p. sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava C.s.p. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 9.11.2018. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 13. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalovaný v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol na základe skutkového stavu jednoznačne preukázaného predloženými dôkazmi a zistený skutkový stav následne správne právne posúdil. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že podľa názoru odvolacieho súdu ustálenie rozhodného práva tak, ako ho urobil súd prvej inštancie je správne a v súlade s doterajšou súdnou praxou. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je právnická osoba zriadená podľa práva Českej republiky so sídlom v Českej republike. Žalovaný je pritom právnická osoba so sídlom v Slovenskej republike, ktorá vo vzťahu so žalobcom nevystupovala ako spotrebiteľ. Na základe objednávok zo strany Žalovaného došlo k uzatvoreniu viacerých kúpnych zmlúv medzi žalobcom a žalovaným, kde predmetom kúpnych zmlúv bolo dodanie tovaru na Slovensko. Žalobca a žalovaný si nezvolili rozhodné právo, ktorým sa mal spravovať ich obchodnoprávny vzťah .Právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sa primárne riadia Viedenským dohovorom a až v prípade, ak určité otázky Viedenský dohovor neupravuje, pristúpi sa k v zmysle čl. 7 ods. 2 Viedenského dohovoru k riešeniu podľa všeobecných zásad, na ktorých Viedenský dohovor spočíva alebo ak také zásady chýbajú, podľa ustanovení právneho poriadku rozhodného podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného. Iba v takom prípade je možné pristúpiť k subsidiárnemu uplatneniu Nariadenia Rím I a obdobne, ak Nariadenie Rím I neuplatňuje niektoré otázky, aplikuje sa v súlade s čl. 4. ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím I právny poriadok obvyklého pobytu predajcu pri zmluvách o predaji tovaru, t.j. právo Českej republiky. V zmysle uvedeného postupoval aj súd prvej inštancie , ktorý správne nároky žalobcu, ako aj proces reklamácie a uplatňovania vád posudzoval podľa Viedenského dohovoru a otázku započítania žalovaným tvrdených nárokov a nároky žalobcu na úroky z omeškania posudzoval už z pohľadu českého práva. Zmluvný vzťah medzí žalobcom a žalovaným v ktorom si žalovaný objednal od žalobcu tovar, ktorý mu bol riadne a včas dodaný, pričom podmienky zmluvy boli určené v e-mailoch zo dňa 28.6.2013 a 3.7.2013 je i podľa názoru odvolacieho súdu kúpnou zmluvou, ktorá sa s odkazom na vyššie uvedené spravuje Viedenským dohovorom. K otázke exkluzivity odvolací súd uvádza, že ak je medzi stranami sporu sporné tvrdenie, v tomto prípade žalobca popiera dohodu o exkluzivite, ktorej sa domáha žalovaný, pričom vyjadrenie oboch konateľov strán si vzájomne odporuje, súd prvej inštancie musel dospieť k výsledku na základe dokazovania. Bolo preto úlohou žalovaného, aby predložil dôkazy, ktoré by osvedčovali jeho verziu. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie k vyriešeniu otázky exkluzivity, a to prostredníctvom výpovedí svedkov a viacerých listinných dôkazov, pričom došiel k správnemu záveru, že exkluzivita dohodnutá nebola. V zmysle konštantnej judikatúry sa pritom súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí zaoberať každou okolnosťou prípadu. K započítaniu a nárokom na bonusy odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne určil české právo ako právo rozhodné pre započítanie a to zmysle čl. 17 Nariadenia Rím I. Žalovaný si jednostranne započítal svoju pohľadávku z bonusov voči primárnej pohľadávke žalobcu na úhradu faktúr, t.j. pohľadávka žalovaného smeruje voči pohľadávke žalobcu a na započítanie sa uplatní české právo. Zároveň je potrebné uviesť , že tak slovenské, ako aj české právo, ako základnú podmienku započítania určuje, že započítavané plnenia musia byť rovnakého druhu, v opačnom prípade je započítanie neplatné. K splneniu tejto podmienky však nedošlo, keďže si žalobca uplatňoval bonusy, ktoré boli faktického plnenia -10 + 1 výrobok zdarma a bonus 8% reklamy, ktoré mali byť poskytované vo forme promo materiálov, tlačenej reklamy, papierových tašiek, atď. Započítanie nebolo dostatočne určité, keďže neboli jednoznačne vymedzené záväzky, ktoré mali započítaním zaniknúť. K nárokom z nekalej súťaže odvolací súd uvádza ,že žalovaný svoj nárok z nekalej súťaže odvodzoval z údajne prisľúbenej exkluzivity, s ktorou sa súd prvej inštancie vysporiadal, preto nebolo potrebné sa v odôvodnení zaoberať exkluzivitou aj vo vzťahu k vzniku nekalosúťažných nárokov. K nedostatkom kozmetiky v označovaní trvanlivostí odvolací súd uvádza, že vytýkané vady tovaru z nesplnenia povinnosti správne označiť kozmetické výrobky nie sú vadou, pretože žalobcovi platná legislatíva takúto povinnosť neukladá; a zároveň vady neboli uplatnené bezodkladne po dodaní tovaru, tak ako to upravuje Viedenský dohovor, hoci žalovaný mal možnosť obhliadku tovaru vykonať. K poslednej objednávke a k odstúpeniu distribučnej zmluvy odvolací súd uvádza, že odstúpenie od distribučnej zmluvy nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy na poslednú objednávku, keďže sa jednalo o nezávislý obchodný vzťah. 15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, a to v súlade s § 262 ods. 2, C.s.p. 17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).