Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315213706 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315213706.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej, v právnej veci žalobcu: P. O., nar. XX.XX.XXXX, X. B. H.. V. XX, V., zastúpeného: JUDr. Jana Kompišová, advokátka, so sídlom Komárnická 36, Bratislava proti žalovanému: Holger Christiansen Production Slovakia, s.r.o., IČO: 35 779 594, so sídlom Gaštanová Alej 7, Bernolákovo, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Horváth, s.r.o., IČO: 36 868 400, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.7.2016, č.k. 42CPr/35/2015-133, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi listom žalovaného dňa 25.9.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá. Zároveň vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), § 64 ods. 2, § 74, § 77, § 17 ods. 2, § 11a ods. 1, § 237 ods. 2 písm. a), d), § 237 ods. 3, 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že dospel k záveru, že z hľadiska formálnych náležitostí výpoveď spĺňala zákonné podmienky - teda písomnú formu a doručenie druhému účastníkovi. Zistil, že výpoveď z pracovného pomeru odôvodnil žalovaný nadbytočnosťou žalobcu, ktorá vznikla v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene - znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a pracovné miesto žalobcu - výrobný pracovník v rámci oddelenia " MOE- produkcia ", pododdelenia " komponenty " sa zrušilo s účinnosťou k 30.09.2014 o 24,00 hod. Zamestnávateľ vo výpovedi ďalej uviedol, že nakoľko v zmysle predchádzajúcej informácie poskytnutej žalobcovi pred daním výpovede zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a to ani na kratší pracovný čas, dáva žalobcovi výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP z pracovnej zmluvy zo dňa 22.08.2005 z dôvodu vyššie uvedených organizačných zmien zamestnávateľa spočívajúci v znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečenia efektívnosti práce u zamestnávateľa a že vzhľadom na toto rozhodnutie zamestnávateľa sa žalobca ku dňu 30.09.2014 stal spoločnosti zamestnávateľa s účinnosťou od 01.10.2014 od 00,00 hod. nadbytočný. 3. Súd prvej inštancie vychádzal z nasledovných predpokladov pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. b/ ZP, a to: I. rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, II. zamestnancova nadbytočnosť, III. príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j., že zamestnanec sa stal nadbytočným práve v dôsledku realizácie tohto rozhodnutia. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi, IV. ponuka inej vhodnej práce podľa ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a) a b) ZP, V. prerokovanie so zástupcami zamestnancov v zmysle citovaného ustanovenia § 74 ZP, pričom konštatoval, že medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti uvedené pod bodmi I. až IV. Spornou zostala skutočnosť, či výpoveď daná žalobcovi bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov tak, ako to vyžaduje Zákonník práce v ustanovení § 74. 4. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že súčasťou prerokovania napríklad pri výpovedi musí byť aj návrh právneho úkonu, smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru s presne a jednoznačne vymedzenými obsahovými a formálnymi náležitosťami, predpísanými pre perfektnosť tohto právneho úkonu. Ak zamestnávateľ nepredloží návrh plného textu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zrozumiteľne, v písomnej forme, pripravenej na doručovanie ako aj s náležitosťami, ktoré sú podmienkou platnosti zrušovacích právnych úkonov, nemožno považovať akékoľvek iné informovanie členov kolektívnych orgánov zástupcov zamestnancov za platné a za prerokovanie. Ústne komentovanie zrušovacích právnych úkonov na stretnutí so zástupcami zamestnancov nemožno považovať za naplnenie zmyslu platných ustanovení zákonníka práce. Poukázal na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/72/2006 - 84/2007 ZSP), v zmysle ktorej účinky splnenia povinnosti stanovenej v § 74 ods. 1 zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 zákonníka práce, t. j., že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Súčasťou prerokovania teda má byť aj návrh právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru s presne vymedzeným obsahom a formálnymi náležitosťami, teda identifikáciou tohto zamestnanca s uvedením výpovedného dôvodu, pre ktorý má byť pracovný pomer s týmto zamestnancom skončený. 5. Konštatoval, že list zo dňa 23.09.2014 označený ako " Informovanie odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa v zmysle § 238 ZP spojené s predpokladaným vývojom zamestnanosti naplánovaného opatrenia v § 237 ZP" neobsahuje v prípade žalobcu náležitosti výpovede v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 ZP, teda skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu. Napriek skutočnosti, že svedkovia Ď. H. P. vo svojich výpovediach tvrdili, že ústne tieto skutočnosti zástupcovi odborovej organizácie V. podali, tento svedok túto skutočnosť nepotvrdil, naopak, výslovne uviedol, že " osoby tam neboli samostatne riešené", pričom v tomto smere mal za to, že pokiaľ samotný zástupca odborovej organizácie, s ktorým bolo rokovanie vedené nepochopil, že ide o prerokovanie konkrétnych výpovedí zamestnancov z konkrétneho výpovedného dôvodu, ku ktorým hodlá žalovaný pristúpiť, tak nebolo naplnené ustanovenie § 237 zákonníka práce, nakoľko žalovaný prerokovanie neuskutočnil pre zástupcu odborovej organizácie zrozumiteľným spôsobom a s primeraným obsahom. Vyvodil, že vyjadrenie odborového orgánu v zmysle " beriem na vedomie " z 23.09.2014 nemožno považovať za platné prerokovanie výpovede pri skončení pracovného pomeru so žalobcom. Neprihliadol ani na skutočnosti uvádzané žalovaným, keď poukazoval na to, že so zamestnancami a odborovou organizáciou bol vedený dialóg niekoľko mesiacov pred predmetnou organizačnou zmenou z dôvodu straty kľúčového zákazníka a hľadaním riešenia ako zachovať zamestnanosť. Vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že o konkrétnych výpovediach a teda o výpovedi žalobcu s uvedením výpovedného dôvodu nebolo so zástupcami odborovej organizácie relevantne rokované a preto žalovaný nesplnil hmotnoprávnu podmienku výpovede - riadne prerokovanie výpovede žalobcu s príslušným odborovým orgánom tak, aby toto prerokovanie naplnilo materiálnu stránku ustanovenia § 74 ods. 1 ZP. Na základe uvedeného rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že určil, že predmetná výpoveď je neplatná a zároveň, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá s tým, že toto určenie je základom pre ďalší uplatnený nárok žalobcu - na náhradu mzdy, o ktorej súd rozhodne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 3 C.s.p. podľa ktorého ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne vo všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku. 6. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý nijakým spôsobom neodôvodnil, a to v súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukázal v priebehu sporu, týkajúcej sa prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5MCdo/17/2008), v zmysle ktorej súčasťou prerokovania nemusí byť priložený perfektný právny úkon, ale stačí, ak žiadosť zamestnávateľa má všetky obsahové náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že ak zamestnávateľ nepredloží návrh plného textu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru v písomnej forme, pripravenej na doručovanie, nemožno považovať akékoľvek iné informovanie členov kolektívnych orgánov zástupcov zamestnancov za platne prerokované. Uvedený odklon od ustálenej judikatúry považoval za porušenie princípu právnej istoty. Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam namietal, že súd prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania nesprávne postupoval, keď na jednej strane zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, a na druhej strane neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Ak prvoinštančný súd citoval z rozhodnutia NS SR sp.zn. 2MCdo/2/2010, v zmysle ktorého mal síce formálne konať v medziach svojho práva, ale len preto, aby formálne dosiahol súlad so zákonom, takýto výklad práva treba považovať len za zdanlivý výkon práva, lebo jeho účelom je snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, podľa jeho názoru žiadna takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplynula. Konštatoval, že súd prvej inštancie neprihliadal na výpovede svedkov V. H. Ď. v rámci ich vzájomnej konfrontácie, ako aj doplňujúceho vyjadrenia p. P. na pojednávaní dňa 13.4.2016 k okolnostiam, ktoré sprevádzali vnímanie skutočností vyplývajúcich z nich. Poukázal na nepresvedčivosť, neistotu, prerušovanú plynulosť výpovede svedka V. a jeho neochotu odpovedať na otázky, pričom z výpovedí svedkov Ď. H. P. nebolo možné prehliadnuť opak. Konštatoval, že samotná okolnosť, že svedok je zamestnancom strany sporu, nie je okolnosťou, ktorá by mohla akýmkoľvek spôsobom založiť nedôveryhodnosť jeho výpovede. V súvislosti s konštatovaním súdu prvej inštancie, že prerokovanie výpovede danej žalobcovi nebolo zástupcovi zamestnancov p. V. zrozumiteľné, nakoľko nepochopil, že ide o úkon v zmysle § 74 Zákonníka práce, uviedol, že ide o hmotnoprávnu vadu rozhodnutia, nakoľko prvoinštančný súd neaplikoval subsidiárne na danú výpoveď svedka V. ustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka), podľa ktorého je úkon neurčitý, vtedy, ak zrozumiteľne vyjadrený obsah má také vecné nedostatky, že ich nie je možné preklenúť ani výkladom. Zároveň súd prvej inštancie rezignoval v rozpore so zákonom na výklad prerokovania výpovede, pričom stroho konštatoval jeho neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť, hoci mal zisťovať obsah úkonu a pokúsiť sa cestou výkladu odstrániť túto jeho prípadnú neurčitosť či nezrozumiteľnosť, mal prihliadnuť na okolnosti prípadu a zisťovať vôľu strán v čase prerokovania a mal prihliadať na predchádzajúcu prax a následne správanie strán. Poukázal tiež na to, že svedok V. má základné školské vzdelanie, je zamestnaný na pozícii výrobného pracovníka a úkonu prerokovania sa zúčastnil po prvýkrát, práve preto nemôže súd ponechať posúdenie platnosti prerokovania na uvedenú súkromnú osobu. Uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti vrátane svedkovej nedostatočnej vedomosti o priebehu rokovaní a zaužívanej praxi v komunikácii medzi žalovaným a zástupcami zamestnancov nemôžu ísť bez ďalšieho na ťarchu žalovaného. Berúc do úvahy predchádzajúcu zaužívanú prax pri prerokovávaní, vysokú úroveň komunikácie zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, nemožno podľa jeho názoru vyvodiť, že si nesplnil svoje povinnosti ako zamestnávateľ a chcel len formálne naplniť povinnosti vyplývajúce pre neho zo zákona. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil alebo zmenil tak, že žalobu zamietne. 7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.9.2016, v ktorom uviedol, že v otázke prerokovania je potrebné sa pridržiavať prehlásení predsedu ZO OZ KOVO HCHP p. I. a podpredsedu p. V., ktoré korešpondujú s ich výpoveďami pred súdom ako aj vyjadrenia Metodického pracoviska OZ KOVO zo dňa 17.10.2014. Poukázal na to, že list žalovaného s informáciami o predpokladanom vývoji zamestnanosti a plánovaným opatreniam ohrozujúcich zamestnanosť nenahrádza prerokovanie výpovede s tým, že upozornil, že výpoveď mu bola doručená len dva dni po doručení listu zamestnávateľa odborovej organizácii. V danom kontexte potom považoval akúkoľvek diskusiu ohľadom výpovede za nadbytočnú, nakoľko k prerokovaniu výpovede vôbec neprišlo. Rovnako považoval za irelevantné, či v prípadoch skončenia pracovného pomeru iných zamestnancov sa svedkovia nevyjadrovali k neprerokovaniu výpovedí. Vo vzťahu k svedkovi V. uviedol, že ak táto osoba mala určitú kompetenciu a zamestnávateľ to akceptoval, nemožno hovoriť o tom, že svedok nevedel o akú písomnosť ide a čo sa vlastne od neho žiada, s tým, že ak zamestnávateľ chce vnímať osobu svedka ako nespôsobilú, potom akákoľvek komunikácia s ním by bola bez právnych následkov. Poukázal na to, že ani opakovaný hoci aj správny postup zamestnávateľa v minulosti by sám osebe nebol dôkazom správnosti postupu zamestnávateľa v ďalšej inej veci. Zdôraznil ochrannú funkciu pracovného práva voči zamestnancovi v pracovnoprávnych vzťahoch (s poukazom na nálezy Ústavného súdu ČR). Postup súdu prvej inštancie považoval za správny z hmotnoprávneho aj procesnoprávneho hľadiska a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 8. V replike doručenej prvoinštančnému súdu dna 21.10.2016 žalovaný uviedol, že vykonané dôkazy treba hodnotiť v ich vzájomných súvislostiach a podľa ich obsahu. Zdôraznil, že konfrontácia svedkov V., Ď., resp. zástupcu žalovaného P. potvrdila, že predložené písomné čestné vyhlásenia zástupcov zamestnancov (V. H. I.) boli podpísané bez bližšej diskusie ako tzv. formulárové vyhlásenia. Teoreticko- metodické vyjadrenie Metodického pracoviska odborovej organizácie OZ KOVO nepovažoval za relevantné, keďže nemalo potrebné skutkové informácie, je všeobecné, bez konkrétnej súvislosti s prejednávaným prípadom. Pripomenul, že dňa 23.9.2014 boli prerokované výpovede zamestnancov čo sa týka ich podstatných náležitostí, pričom pracovné pomery skončil najprv výpoveďou so všetkými zamestnancami, ktorých mená boli uvádzané v jeho písomnosti zo dňa 23.9.2014, avšak na rozdiel od žalobcu, so všetkými ostatnými dotknutými zamestnancami sa žalovaný dohodol na nahradení daných výpovedí dohodou o skončení pracovného pomeru. Mal za to, že ochranná funkcia pracovného práva má opodstatnenie v prípadoch, kedy by zamestnávateľ zneužil svoje právne postavenie na úkor zamestnanca, čo nie je daný prípad, naopak, vykonané dokazovanie nasvedčuje zneužitiu práva žalobcom na úkor žalovaného. 9. V duplike doručenej súdu prvej inštancie dňa 26.1.2017 žalobca reagoval tak, že s poukazom na predchádzanie zbytočným prieťahom v konaní žiadal o odvolaní rozhodnúť. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 12. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 13. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy. 14. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní (aj) s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 15. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 17. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (účinného v čase výpovede) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. 18. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. 19. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 20. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne skúmal predpoklady pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a tieto aj správne posúdil, predovšetkým spornú skutočnosť, ktorou bolo prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej judikatúry, keď uviedol, že ak zamestnávateľ nepredloží návrh plného textu výpovede v písomnej forme pripravenej na doručovanie, nemožno považovať akékoľvek iné informovanie členov kolektívnych orgánov za platne prerokované. Odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré poukázal žalovaný, je vytrhnuté z kontextu a nemožno ho vykladať izolovane od ostatného obsahu odôvodnenia. Faktom totiž je, že súd prvej inštancie poukázal na judikatúru v otázke splnenia povinnosti zamestnávateľa podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorej účinky splnenia tejto povinnosti nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný zároveň opomenul vziať do úvahy skutočnosť, že jeho žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru vôbec neobsahovala náležitosti výpovede a v spore nebolo preukázané, že k žiadosti bola pripojená samotná výpoveď. Ak žalovaný dôvodil tým, že výpoveď daná žalobcovi bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov ústne na rokovaní dňa 23.9.2014, túto skutočnosť v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal. Odvolací súd upriamuje pozornosť na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v rámci ktorého konštatoval, že síce svedkyňa Ď. a štatutárny zástupca žalovaného P. vo svojich výpovediach tvrdili, že skutočnosti ohľadom výpovedných dôvodov týkajúcich sa žalobcu, zástupcovi zamestnancov ústne podali, zástupca zamestnancov (svedok V.) túto skutočnosť nepotvrdil, naopak, výslovne uviedol, že „osoby tam neboli samostatne riešené“. Odvolací súd poukazuje na to, že za danej dôkaznej situácie, keď žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti výpovede a nebola k nej pripojená ani samotná výpoveď, pričom zástupca zamestnancov nepotvrdil ústne prerokovanie výpovede, nemožno dospieť k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ dostatočne preukázal ním tvrdenú skutočnosť, že k prerokovaniu výpovede došlo, a to ani v prípade, ak jeho štatutárny zástupca a zamestnanec vypovedali v jeho prospech, keď ide o taký závažný úkon, akým je výpoveď z pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu je podstatné vyvodenie práve takéhoto záveru, t.j. neunesenie dôkazného bremena žalovaným, pričom je nad rámec tohto konštatovania zaoberať sa otázkou zrozumiteľnosti a primeraného obsahu prerokovania výpovede. Ak teda súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná, rozhodol vecne správne. 21. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. zohľadňujúc skutočnosť, že súd prvej inštancie si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).