Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316217406 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1316217406.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: H.. H. K., X.. XX.XX.XXXX, L. E. F. Č.. XXX, B. advokátom: Mgr. Slavomír Slávik, Mlynarovičova ul. č. 13, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o určenie, že k zániku štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo a tento trvá a o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. novembra 2017, č. k. 19Cpr/15/2016 - 79, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že k skončeniu štatnozamestnaneckého pomeru založeného Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a A.. H. P. služobnou zmluvou zo dňa 13.04.2016 s účinnosťou k 31. augustu 2016 nedošlo a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej a súčasne sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu funkčného platu za každý mesiac až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo do doby, keď súd rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 17 ods. 3 písm. c), § 18 písm. g), § 27 ods. 1, 2 písm. j) a § 52 ods. 1 písm. i) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a vecne tým, že nebolo možné súhlasiť s názorom žalobcu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo výpoveďou s plynutím dvojmesačnej výpovednej doby, nakoľko štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil z dôvodu pominutia potreby plnenia služobných úloh, čo vyplýva nielen priamo zo zákona o štátnej službe, povahy a účelu štátnozamestnaneckého miesta odborníka prijatého na dočasné plnenie úloh, ale aj zo znenia služobnej zmluvy, a preto žalovaný postupoval zákonným spôsobom, keď ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru (ktorý nebol klasickým pracovným pomerom založeným pracovnou zmluvou na základe Zákonníka práce) došlo na základe zákona (objektívnym uplynutím potreby ďalšieho zamestnávania žalobcu, a nie bezdôvodným a svojvoľným rozhodnutím žalovaného) bez ohľadu na to, že štátnozamestnanecký pomer bol dohodnutý na dobu určitú, najdlhšie do 31.12.2022. Súd prvej inštancie poukázal aj na dôvodové správy k ust. § 17, § 18 a § 52 zákona o štátnej službe s tým, že trvanie dočasnej štátnej služby je vo všeobecnosti podmienené existenciou dôvodu, na základe ktorého štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe vznikol, a teda k skončeniu dočasnej štátnej služby spravidla dôjde uplynutím dohodnutej doby, prípadne na základe toho, že nastane zákonom ustanovený predpoklad, ktorý je dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v dočasnej štátnej službe. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobný návrh v prvej časti ako nevykonateľný z dôvodu, že štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo organizačným opatrením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 12/2016 zo dňa 17.08.2016 zrušené, a preto nie je možné, aby súd určil, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu na neexistujúce miesto naďalej trvá s tým, že žalovaný nemôže žalobcu zamestnať na pôvodnom štátnozamestnaneckom mieste do 31.12.2022, nakoľko žalobcovi nemôžu byť zo strany žalovaného prideľované žiadne služobné úlohy, pričom tento záver podporil tým, že žalobca pred prvoinštančným súdom dňa 04.04.2017 uviedol, že odo dňa 01.10.2016 je zamestnaný na Úrade podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu, kde od 01.04.2014 (správne má byť zrejme 01.04.2017) je v stálej štátnej službe a nemá záujem vrátiť sa na pôvodnú pozíciu, a preto v zmysle jeho žalobného návrhu je sporné určenie, že jeho štátnozamestnanecký pomer trvá. Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že žalobný návrh je v prvej časti nevykonateľný aj z dôvodu, že žalobca žiadal rozhodnúť o inej osobe (Ing. Marek Hlavatý) a o inej služobnej zmluve zo dňa 13.04.2016. Uviedol, že nakoľko nevyhovel žalobnému návrhu v časti určenia, že štátnozamestnanecký pomer trvá, bolo bez právneho významu rozhodovanie o náhradách funkčného platu v znení, ako sa žalobca v ďalšej časti žalobného návrhu domáhal. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a vecne tým, že žalovaný bol síce v konaní plne úspešný, avšak náhradu trov konania mu nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a jeho žalobe vyhovieť s tým, že v prípade potvrdenia prvoinštančného rozsudku odvolacím súdom, navrhol vysloviť, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej je odborník, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby (pracovné zaradenie žalobcu), osobitnou kategóriou štátneho zamestnanca, na ktorého sa akoby nevzťahovali ustanovenia zákona o štátnej službe, nakoľko dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa podľa zákona o štátnej službe vzťahujú bez rozdielu na všetkých zamestnancov vykonávajúcich štátnu službu a iný záver zo zákona o štátnej službe nevyplýva a navyše by viedol k absurdným záverom. Uviedol, že ak by zákonodarca zamýšľal priznať odborníkovi, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby, postavenie v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku, explicitne by to uviedol do zákona o štátnej službe, z dôvodu ktorého považoval výklad ustanovenia § 6 a ustanovenia § 52 zákona o štátnej službe súdom prvej inštancie za nesprávny. Žalobca ďalej namietol, že súd prvej inštancie neuviedol, aký vzťah majú jeho úvahy o dôvodovej správe k zákonu o štátnej službe, týkajúce sa podmienok trvania dočasnej štátnej služby, k samotnému rozhodnutiu o nedôvodnosti podanej žaloby s tým, že dôvodom, na základe ktorého vznikol jeho štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe, t. j. odborníka, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh, nie je potreba práce, ako mylne uviedol prvoinštančný súd, ale dočasná potreba plnenia odborných úloh, na ktoré je potrebné osobitné vzdelanie, schopnosti alebo vlastnosti, keď dočasnosť nie je možné vykladať v zmysle uvedenom súdom prvej inštancie, ale tak, ako vyplýva z ust. § 18 písm. g) zákona o štátnej službe, a síce, že dočasná služba trvá po dobu uvedenú v služobnej zmluve a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.05.2003, sp. zn. 21 Cdo 2372/2002 s tým, že pracovný pomer nie je možné skončiť jednostranným rozhodnutím zamestnávateľa. Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho tvrdenie, že bol oboznámený pri podpise služobnej zmluvy s povahou úloh štátnej služby, ktoré bude vykonávať nevyplynulo zo žiadneho vykonaného dôkazu a ani z obsahu spisu nevyplýva, že bol pri podpise služobnej zmluvy oboznámený s povahou jeho úloh štátnej služby, t. j., že dĺžka trvania štátnej služby závisí od potrieb plnenia úloh odborníka. Vo vzťahu k vade podanej žaloby žalobca uviedol, že súd prvej inštancie úplne opomenul postup podľa ust. § 129 ods. 1, 2 C. s. p. s tým, že ho vyzval iba na špecifikáciu žalobného návrhu, a nie na opravu, resp. doplnenie, pričom tak vykonal až po prvom pojednávaní a bez poučenia o možnosti odmietnuť podanie. V súvislosti so záujmom zotrvať na pôvodnej pracovnej pozícii žalobca uviedol, že v priebehu konania zmenil svoje rozhodnutie a stále požaduje vrátenie sa na svoje pôvodné miesto, a preto zotrval na svojom stanovisku, že skutočným právnym dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v dôsledku prijatia organizačného opatrenia MV SR č. 12/2016 a táto skutočnosť zakladá dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa ust. § 47 písm. c) (zrejme § 47 písm. b/) zákona o štátnej službe. Uviedol, že konanie pred súdom prvej inštancie je postihnuté vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, nakoľko v ňom absentuje jasné a výstižné vysvetlenie posúdenia právnych argumentov v reakcii na aplikované ustanovenia zákona o štátnej službe a zároveň vytkol súdu prvej inštancie, že sa vo viacerých bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku odvoláva na ustanovenia Zákonníka práce a používa aj jeho terminológiu („zamestnávateľ“ a podobne) napriek tomu, že tento zákon sa na prejednávanú vec nepoužije. Namietol, že zo žiadnych jeho vyjadrení nevyplýva záver, že tvrdil neplatnosť právneho úkonu alebo že by namietal podanú výpoveď. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, nakoľko prvoinštančný súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými argumentmi žalobcu, ktoré naďalej považuje za nedôvodné s tým, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť závery prezentované súdom prvej inštancie. Uviedol, že odvolanie žalobcu obsahuje jediný relevantný odvolací dôvod, a to nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko žalobca ani nerozporoval skutkové zistenia, ani nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť v konaní pred súdom prvej inštancie. Poukázal na skutočnosť, že jedinou podstatnou okolnosťou, ktorá je v konaní medzi stranami sporná, je jednoznačne určenie doby trvania dočasnej štátnej služby, t. j., či trvanie štátnozamestnaneckého pomeru bolo služobnou zmluvou určené pevným dátumom alebo inou právne relevantnou skutočnosťou, avšak žalobca sa týmto v odvolaní vôbec nezaoberal a žiadnym spôsobom nespochybnil (správny) názor súdu prvej inštancie, že služobná zmluva obsahuje dve alternatívne možnosti skončenia služobného pomeru, keď čas trvania služobného pomeru je vymedzený jednak potrebou plnenia úloh štátnej služby konkrétneho projektu a zároveň tak, že trvá najdlhšie do 31. decembra 2022, keď z tejto formulácie vyplýva, že čas trvania dočasnej štátnej služby je ohraničený pevným dátumom, avšak slovné spojenie „trvá najdlhšie“ vyjadruje len alternatívnu možnosť, že štátnozamestnanecký pomer môže trvať najdlhšie do presne stanoveného dátumu, ak predtým nenastane iná právne relevantná skutočnosť, na ktorú možno viazať okamih skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorá v danom prípade nastala pominutím potreby plnenia úloh štátnej služby odborníka. Uviedol, že úvahy žalobcu o podmienkach, resp. aplikovateľnosti výpovede na skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru sú irelevantné, nakoľko k jeho zániku nedošlo z dôvodu neplatnosti výpovede, ale na základe zákonom predpokladaných okolností, ktoré boli v konaní jasne preukázané. Uviedol, že žalobca bol pri podpise služobnej zmluvy oboznámený s povahu úloh štátnej služby, ktoré bude vykonávať a oboznámenie žalobcu so skutočnosťou, že dĺžka trvania štátnej služby závisí od potrieb plnenia úloh odborníka vyplýva z vlastnoručného podpisu žalobcu na služobnej zmluve. K nevykonateľnosti žalobného petitu žalovaný uviedol, že žalobca mal od pojednávania dňa 23.05.2017 dvadsať dňovú lehotu na predloženie svojho doplňujúceho vyjadrenia vrátane predloženia novej služobnej zmluvy, ktorú si nesplnil napriek tomu, že na pojednávaní dňa 03.10.2017 mu bola poskytnutá ďalšia desaťdňová lehota na spresnenie žalobného petitu, ktorú tiež nevyužil s tým, že žalobný návrh je nevykonateľný už iba z dôvodu, že štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené, z dôvodu ktorého objektívne neexistuje právny záujem na výsledku konania a zároveň žalobca de facto potvrdil, že netrvá na rozhodnutí o prvej časti svojej žaloby, keď na pojednávaní oznámil, že je zamestnaný a na svoje pôvodné miesto by sa už nevrátil, a preto mu nie je jasné, kedy mal žalobca v priebehu konania svoje rozhodnutie zmeniť, nakoľko jeho zámer nevrátiť sa na pôvodné štátnozamestnanecké miesto, vyplynul z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 04.04.2017 a niet dôkazu, ktorý by preukázal opak. Žalovaný spochybnil právnu perfektnosť žalobného petitu aj pokiaľ ide o jeho druhú časť týkajúcu sa náhrady funkčného platu žalobcu, namietajúc neurčitosť uplatnených peňažných nárokov, určenie doby, za ktorú žiada náhradu platu s tým, že aj v tejto časti je žalobný petit naďalej (napriek niekoľkým príležitostiam upraviť petit) zmätočný a nevykonateľný. Žalovaný označil za absolútne neprípustný názor žalobcu, že je povinnosťou súdu vyzývať na správne žalovateľný petit podľa § 129 C. s. p., nakoľko zo žaloby v zmysle jej spresnenia je zrejmé, čoho sa týka, čo sa ňou sleduje a toto podanie nie je neúplné alebo nezrozumiteľné, aby musel byť súdom vyzývaný na jeho doplnenie alebo opravu a poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.12.2011, sp. zn. 6Cdo 125/201 uviedol, že ak je navrhovaný petit po obsahovej stránke nevykonateľný, nemá súd inú možnosť, len takúto žalobu bez ďalšieho zamietnuť. 4. Žalobca nevyužil svoje procesné právo na odvolaciu repliku (§ 374 ods. 1 C. s. p.) a k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.02.2018, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 26.04.2018, sa v zákonnej lehote nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. júla 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol stranám sporu a ich právnym zástupcom oznámení zákonným spôsobom. 6. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 7. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal zo záveru, že odborník, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby je špecifickou, resp. osobitnou kategóriou štátneho zamestnanca, na ktorého sa nevzťahujú všetky ustanovenia zákona o štátnej službe, nakoľko prvoinštančný súd celkom jasne a zrozumiteľne deklaroval svoj právny názor, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil podľa ust. § 52 ods. 1 písm. i) zákona o štátnej službe uplynutím dočasnej štátnej služby, t. j. zo zákona. 8. Je nutné uviesť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal pojmovým vymedzením štátneho zamestnanca podľa § 6 zákona o štátnej službe vo vzťahu k žalobcovi ako odborníkovi s tým, že nie je možné naň aplikovať zákon o štátnej službe, ale uviedol, že ide o osobitnú kategóriu zamestnanca a nie je možné na túto kategóriu aplikovať všetky ustanovenia Zákonníka práce, čím v zhode s názorom žalobcu ustálil, že Zákonník práce sa na posudzovaný spor nepoužije. Komparatívnym jazykovým výkladom ustanovenia § 52 ods. 1 písm. i) zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer sa končí dňom uplynutia dočasnej štátnej služby a ustanovení o výpovedi (§ 47 a nasl. zákona o štátnej službe) súd prvej inštancie iba mienil podporiť svoj právny záver, ktorý vyvodil zo skutkových zistení, a síce, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo z dôvodu pominutia potreby plnenia úloh odborníka, a teda uplynutím dočasnej štátnej služby, a nie výpoveďou zo strany žalovaného s tým, že aj z terminologického hľadiska („štátnozamestnanecký pomer“ vs. „štátny zamestnanec“) je zrejmé, že pod ustanovenie § 52 ods. 1 písm. i) možno subsumovať zamestnanca ako odborníka prijatého na plnenie úloh dočasnej štátnej služby nezávisle od úvah, či tento spadá do výpočtu štátnych zamestnancov podľa § 6 zákona o štátnej službe, s ktorým pojmom operujú ustanovenia citovaného zákona upravujúce výpovedné dôvody. 9. Odvolací súd však v tejto súvislosti dodáva, že v konaní bolo nadbytočné zaoberať sa výkladom pojmu štátny zamestnanec v zmysle zákona o štátnej službe, nakoľko táto skutočnosť vzhľadom na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav nie je právne významnou pre určenie vo veci spornej otázky, a to či a akým spôsobom došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. 10. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nevysvetlil, aký majú vzťah jeho úvahy o dôvodových správach k ust. § 17 a § 18 zákona o štátnej službe k rozhodnutiu o nedôvodnosti žaloby, odvolací súd uvádza, že ich význam je podstatný práve pre právne posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Súd prvej inštancie svojím poukazom na dôvodové správy zdôraznil, že trvanie, resp. skončenie dočasnej štátnej služby nie je vymedzené výlučne uplynutím dohodnutej doby, ale dočasná štátna služba môže skončiť aj na základe inej zákonom stanovenej skutočnosti - predpokladu, ktorý je dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v dočasnej štátnej službe. Z ustanovenia § 18 písm. g) zákona o štátnej službe vyplýva, že dočasná štátna služba odborníka, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby, trvá po dobu dohodnutú v služobnej zmluve. Citované ustanovenie priorizuje dispozičnú autonómiu zmluvných strán a ponecháva úpravu podmienok trvania dočasnej štátnej služby v dispozícii zmluvných strán, pričom z čl. I. bod 1. Služobnej zmluvy uzatvorenej dňa 10.02.2016 medzi žalobcom ako štátnym zamestnancom a žalovaným ako služobným úradom jednoznačne vyplýva, že čas trvania štátnozamestnaneckého pomeru bol dohodnutý na dobu určitú s tým, že funkcia žalobcu - štátneho zamestnanca - odborníka, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby, trvá najdlhšie do 31. decembra 2022, t. j. z tejto formulácie zmluvných podmienok trvania dočasnej štátnej služby žalobcu je zrejmé, že dátum trvania štátnozamestnaneckého pomeru bol stanovený najdlhším možným obdobím za predpokladu existencie potrieb plnenia úloh štátnej služby, pričom ak by nastala situácia, že potreba plnenia úloh štátnej služby na služobnom mieste žalobcu je aktuálna aj dňa 31.12.2022, nezávisle od tejto potreby by služobný pomer žalobcu skončil z dôvodu uplynutia maximálne stanovenej doby trvania jeho dočasnej štátnej služby. Určenie času trvania dočasnej štátnej služby formuláciou „...trvá najdlhšie do...“ teda pripúšťa možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru aj pred uplynutím stanoveného dátumu, a to v posudzovanom prípade vtedy, ak pominie dočasná potreba plnenia úloh žalobcu v príslušnom odbore štátnej služby, a preto nie je dôvodná ani námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho výkladu ust. § 18 písm. g) zákona o štátnej službe, nakoľko súd prvej inštancie správne a logicky postupoval v zmysle dikcie tohto ustanovenia, keď posudzoval podmienky trvania služobného pomeru žalobcu podľa obsahu služobnej zmluvy. 11. K námietke žalobcu, ktorá je podstatou tohto sporu, že jeho štátnozamestnanecký pomer skončil z dôvodu jednostranného rozhodnutia žalovaného, čím bol naplnený výpovedný dôvod podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nepochybne preukázané, že žalovaný ako služobný úrad sa sám nerozhodol zrušiť štátnozamestnanecké miesto žalobcu, kedy by bol povinný zvažovať, či nemá iné vhodné miesto pre žalobcu, nakoľko v posudzovanej veci bola nespornou skutočnosť, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu so žalovaným sa skončil na základe Organizačného opatrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 12/2016 zo dňa 17.08.2016 s účinnosťou od 01.09.2016, keď došlo k zrušeniu ID 43492, funkcie: generálny štátny radca, na ktorom žalobca vykonával dočasnú štátnu službu odborníka s tým, že štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím dočasnej štátnej služby podľa § 52 ods. 1 písm. i) zákona o štátnej službe z dôvodu pominutia potreby plnenia služobných úloh štátnej služby na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. 12. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že nakoľko Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity prehodnotil projekt a svojím stanoviskom č. USVRK-KUS-2016/001028-109 zo dňa 17.08.2016 požiadal ministra vnútra Slovenskej republiky o vykonanie organizačných a systematizačných zmien s účinnosťou od 01.09.2016, žalovaný na podnet uvedeného Úradu, už iba deklaroval skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona Potvrdením zo dňa 22.08.2016, a preto nemožno dospieť k záveru, že žalovaný dal výpoveď žalobcovi z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, z dôvodu ktorého sa vzhľadom dané skutočnosti týkajúce sa spornej otázky výpovede, javí ako nelogická odvolacia argumentácia žalobcu, že nenamietal podanú výpoveď, nakoľko uvedené súd prvej inštancie ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nedeklaroval, keďže iba zhrnul argumenty, pre ktoré neprichádza do úvahy skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. 13. Zo zreteľného koncipovania základných ustanovení predmetnej služobnej zmluvy, ktorú žalobca vlastnoručne podpísal, možno presvedčivo konštatovať, že žalobca bol oboznámený s povahou úloh jeho služobného pomeru, ako aj s podmienkami doby trvania dočasnej štátnej služby závislej od potrieb plnenia služobných úloh odborníka, pričom o vedomosti žalobcu, akými okolnosťami bola podmienená doba trvania jeho služobného pomeru, svedčí aj to, že vo svojom odvolaní zámerne nenamietal čas trvania jeho štátnej služby v zmysle ustanovení čl. I. bod 1. písm. d) služobnej zmluvy, nakoľko ide o jasné, zrozumiteľné a určité zmluvné ustanovenie, ktorého výklad je objektívne nesporný. 14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym názorom žalovaného, že pokiaľ ide o žalobcom namietaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti so špecifikáciou jeho žalobného návrhu, v danom prípade neboli splnené podmienky pre postup v zmysle § 129 C. s. p., nakoľko z neho bolo zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, avšak určitosť predmetu konania a žalobného návrhu - petitu ešte nezaručuje jeho vykonateľnosť vzhľadom na objektívny skutkový a právny stav veci, keď je nutné uviesť, že súdom zistená nevykonateľnosť žalobného návrhu vôbec nezakladá jeho zákonnú povinnosť vyzývať na doplnenie žaloby postupom podľa § 129 C. s. p. pod hrozbou odmietnutia podania. V dispozícii súdu je síce vyzvať žalobcu na spresnenie, resp. špecifikáciu údajov obsiahnutých v žalobnom návrhu, avšak nevykonateľnosť žalobného návrhu, ktorá spočíva v tom, že žalobca vo svojom určovacom návrhu označil iného účastníka zmluvného vzťahu a inú služobnú zmluvu, než ktorej sa spor týka, je poznateľná i na začiatku súdneho konania, ale žalobný návrh, ktorým sa vo všeobecnosti žalobca domáha určenia, že právny vzťah trvá, je v zásade vykonateľný, a preto až na základe skutkových zistení v konkrétnej právnej veci, ktoré vyjdú na povrch v priebehu konania (v posudzovanom spore neexistencia štátnozamestnaneckého miesta a nezáujem žalobcu vrátiť sa na pôvodnú pracovnú pozíciu) možno dospieť k záveru, že žalobný návrh je nevykonateľný, v dôsledku čoho (okrem iných dôvodov neopodstatnenosti uplatneného nároku) bolo potrebné žalobu zamietnuť. 15. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, namietajúceho nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie na základe skutkových zistení dospel k správnemu skutkovému záveru, ktorý subsumoval pod náležité právne normy a tieto správne interpretoval. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré boli medzi stranami sporné a zároveň skonštatoval, ktoré skutočnosti považoval za nesporné, a teda rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska preskúmateľnosti súrodým, usporiadaným a konzistentným súdnym rozhodnutím. 16. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. S poukazom na citované zákonné ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol vecne správne, a preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).