Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/259/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316218140 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1316218140.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára JUDr. a Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: K. K., Z.. X.X.XXXX, trvalo bytom P. XX, Q., o zaplatenie 844,30 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 16C/251/2016-37 zo dňa 6. júna 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 844,30 € a vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 2 písm. a/, §261 ods. 6 písm. d/, § 273 ods. 1, § 708 ods. 1 a 2, § 497, § 502 ods. 1 a § 710 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2 a 5 a § 2 písm. e/ zákona č. 129/2010 Z. z. a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalobca ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania bankových služieb (napr. prijímanie vkladov, poskytovanie platobných služieb a zúčtovania) a žalovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 27.9.2012 v písomnej forme Zmluvu o spolupráci pri poskytovaná bankových produktov a služieb (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bol na jednej strane záväzok žalobcu zriadiť a viesť osobný účet pre žalovaného č. XXXXXXXXXX v mene euro a v súvislosti s tým mu vydať a umožniť používať platobnú kartu Maestro - Medzinárodná s denným limitom 1 000,- € a poskytovať služby elektronického bankovníctva, a na druhej strane záväzok žalovaného, za služby poskytované žalobcom, platiť poplatky podľa sadzobníka poplatkov žalovaného, ktoré bol žalobca oprávnený účtovať na ťarchu účtu žalovaného zriadeného na základe tejto zmluvy, resp. iného jeho účtu. Žalovaný v zmluve prehlásil, že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi so zmluvou a so sadzobníkom, a všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré boli súčasťou zmluvy a zaviazal sa ich dodržiavať. Podľa všeobecných obchodných podmienok (bod 3.8) bolo povinnosťou žalovaného mať na účte dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky zmysle sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči žalobcovi. Pri zúčtovaní úrokov, poplatkov mohlo medzi žalobcom a žalovaným dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu (bod 3.12), teda k automaticky prijatému prečerpaniu, pri ktorom žalobca umožnil žalovanému nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak takého nepovolené prečerpanie nastalo, bol žalovaný povinný bez zbytočného takéto nepovolené prečerpanie vyrovnať s tým, že po dobu nepovoleného prečerpania bol žalovaný povinný platiť úrok pri nepovolenom prečerpaní. Nepovolené prečerpania sa podľa všeobecných obchodných podmienok považovalo za podstatné porušenie zmluvných podmienok, v prípade ak klient v stanovenej lehote nepovolené prečerpanie nevyrovnal, na základe čoho mohol žalobca odstúpiť od zmluvy. Z výpisu z účtu žalovaného vyplývalo, že ten sa dostal na svojom účte do nepovoleného prečerpania, ktoré ku dňu 20.8.2015 predstavovalo sumu 844,30 €, ktorú žalovaný žalobcovi doposiaľ neuhradil. Výška žalobcom uplatneného úroku (28 % ročne) z nepovoleného prečerpania nevyplývala zo žiadneho žalobcom predloženého dôkazného prostriedku. 1.2. Na základe zisteného skutkového stavu považoval súd prvej inštancie za nesporné, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 27.9.2012 v písomnej forme zmluvu, ktorá obsahovala podstatné znaky zmluvy o bežnom účte podľa § 708 Obchodného zákonníka, ktorá podľa § 261 ods. 4 písm. d/ Obchodného zákonníka predstavuje absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov pri jeho uzatváraní použil právny režim Obchodného zákonníka, okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použil právny režim, resp. právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (napr. právna úprava spotrebiteľských zmlúv). Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o bežnom účte, keďže žalobca vystupovala ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a žalovaný ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu. Nesporné bolo, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o povolenom prečerpaní bežného účtu. Aj napriek tomu žalovaný prekročil rámec peňažných prostriedkov na bežnom účte (tzn. automaticky prijaté prečerpanie účtu napr. pri zúčtovaní úrokov, poplatkov atď.), pričom ku dňu 20.8.2015 toto „nepovolené prečerpanie“ dosiahlo výšku 844,30 €. Podľa bodu 8.12 všeobecných obchodných podmienok vznikla žalovanému povinnosť toto prekročenie bežného účtu bez zbytočného odkladu žalobcovi vyrovnať, pričom nesporné bolo, že žalovaný si túto svoju povinnosť nesplnil, a preto považoval súd žalobu žalobcu v časti celej istiny v sume 844,30 €, predstavujúcej výšku prekročenia rámca bežného účtu žalovaným, za dôvodnú. Podľa čl. 8.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, bol žalovaný po dobu prekročenia rámca bežného účtu povinný platiť aj úrok, vypočítaný na základe úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní“. Žalobca si v tejto súvislosti uplatnil voči žalovanému úrok vo výške 28 % ročne, avšak zo žiadnych žalobcom predložených dôkazných prostriedkov nevyplývala dohoda o výške tohto úroku, ani zo všeobecných obchodných podmienok, a ani zo sadzobníka poplatkov. Vzhľadom na uvedené, keďže žalobca nepreukázal výšku svoju nároku na úroky z prekročenia rámca bežného účtu, súd mu tieto úroky nemohol priznať, a preto v časti nároku na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne od 21.8.2015 z dlžnej sumy, žalobu žalobcu zamietol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2017, sp. zn. 16Co 165/2017, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol nárok žalobcu na úrok z prekročenia rámca bežného účtu z dôvodu jeho nepreukázania žiadnymi dôkaznými prostriedkami, pričom uvedené rozhodnutie súdu vychádzalo z totožného skutkového stavu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 844,30 €, predstavujúcej nárok žalobcu na vyrovnanie prekročenia rámca bežného účtu žalovaného žalovaným, pričom v časti nároku žalobcu na úroky z tohto prekročenia rámca bežného účtu, súd žalobu zamietol. 1.3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal podľa §262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže mal neúspech len v nepatrnej časti uplatneného nároku - v príslušenstve (úrok), pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na § 129 ods. 1 C.s.p. a mal za to, že v prípadoch neúplných podaní súd obligatórne vyzve na doplnenie takéhoto podania. Súd žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval a vo veci meritórne rozhodol. Súd prvej inštancie rozhodol o neurčitej žalobe. Žalobca ďalej namietal, že prvoinštančný súd dourčil žalobcovi výzvu na špecifikáciu pohľadávky alebo doplnenie dôkazov, na ktorú by žalobca reagoval. Pritom hlavným dôvodom na zamietnutie žaloby v časti príslušenstva bol len chýbajúci dôkazný prostriedok. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že v žalobe uviedol, z čoho vyplýva požadovaná úroková sadzba a zároveň odkazuje na dokument „Výveska úrokových sadzieb“, ktorý aj pripojil k žalobe. V prípade keby aj administratívnym pochybením došlo k tomu, že uvedený dokument nebol k žalobe priložený, nič súdu nebránilo dodatočne si ho vyžiadať a rozhodnúť tak na základe všetkých dostupných dôkazných prostriedkov. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle §379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný dňa 27.9.2012 uzavreli zmluvu, na základe ktorej žalobca ako banka viedol žalovanému ako klientovi bežný účet. Žalovaný nebol oprávnený prečerpať svoj účet, teda mal povinnosť zabrániť tomu, aby sa zostatok na účte dostal do mínusových hodnôt. Na účte žalovaného napriek tomu došlo k nepovolenému prečerpaniu, ktoré žalovaný nevyrovnal. Podľa výpisu z účtu žalovaného, nepovolené prečerpanie malo vznikať v období od 2.1.2015 do 20.8.2015. Žalobca k žalobe pripojil Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 27.9.2012, Sadzobník poplatkov účinný od 1.7.2016 a svoje Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj ako „VOP“) účinné od 1.10.2016, na tieto dôkazy odkazoval i v žalobe. Dôkaz označený v žalobe ako Výveska úrokových sadzieb produktov Prima banka, a.s. k žalobe pripojený nebol. Žiadne iné dôkazy žalobca v konaní na súde prvej inštancie, ani v odvolacom konaní neoznačil, ani nepredložil. 7. Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom odvolania žalobcu, preskúmaval uplatnený nárok, iba pokiaľ išlo o súdom prvej inštancie zamietnuté príslušenstvo dlžnej istiny v podobe debetného úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 844,30 € od 21.8.2015 do zaplatenia. Prvoinštančný súd postupoval správne, keď skúmal právny dôvod, na základe ktorého si žalobca debetný úrok nárokoval. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že právo na debetný úrok mu vyplýva zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu v spojení s VOP. Obsahom samotnej zmluvy, ktorú žalobca súdu predložil, však nie je dojednanie o debetnom úroku. Daná zmluva v otázkach ňou neupravených odkazuje na VOP žalobcu. Žalobca však tento dokument v priebehu celého súdneho konania nebol schopný predložiť v znení aktuálnom v čase vzniku dlhu (t.j. v období od 2.1.2015 do 20.8.2015). Žalobcom predložené VOP účinné od 1.10.2016 sú v tomto konaní ako dôkaz bezvýznamné, nakoľko nemajú spätnú účinnosť. V tejto súvislosti žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepredložil súdu taký dôkaz, z ktorého by vyplývala existencia ním tvrdeného práva. 8. Až na zákonom stanovené výnimky (mimosporové konania, sporové konania so slabšou stranou) nie je úlohou súdu vyhľadávať a vykonávať dôkazy, ktoré strany sporu sami nenavrhli. Daný spor síce predstavuje konanie so slabšou stranou, avšak tou je žalovaný, nie žalobca, preto iba v prospech žalovaného by súd mohol vykonávať aj ním nenavrhnuté dôkazy. Odvolacie námietky žalobcu, zameriavajúce sa na to, že podľa jeho názoru nepredloženie listinného dôkazu predstavuje vadu žaloby, ktorú mal súd prvej inštancie odstraňovať, sú celkom zjavne neopodstatnené. Vadami žaloby sú jej nedostatky z hľadiska procesného práva, ktoré súdu neumožňujú vo veci meritórne konať a rozhodnúť. Pokiaľ žalobca svoj nárok nepreukáže, teda neunesie dôkazné bremeno, súd môže, resp. musí meritórne rozhodnúť, a to tak že žalobu zamietne. Skutočnosť, že žaloba je nedôvodná, neznamená, že je ako právny úkon vadná a nezakladá povinnosť súdu postupovať podľa § 129 C.s.p.. Ak ja žalobca nepriložil k žalobe jeden z označených dôkazov (Výveska úrokových sadzieb produktov Prima banka, a.s.), vyzývať žalobcu na jeho dodatočné priloženie by malo význam iba vtedy, keby bol tento dôkaz bol podstatný pre rozhodnutie vo veci samej. Z povahy daného dôkazu však vyplýva, že bez toho, aby bol debetný úrok medzi stranami sporu dohodnutý v zmluve či vo VOP (ktoré k žalobe priložené boli, avšak nepreukazovali existenciu žalobcom tvrdeného nároku v rozhodnom čase), samotná Výveska úrokových sadzieb produktov Prima banka, a.s. nemôže preukázať existenciu nároku žalobcu na debetný úrok. 9. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).