Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/547/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407227337 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1407227337.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v spore žalobkyne: X. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX, J., zastúpenej Mgr. Marcelom Biznárom, advokátom a konateľom spoločnosti Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s.r.o., so sídlom Bajkalská 31, Bratislava, IČO: 36 868 221, proti žalovanému: EBL Textil Service k. s., so sídlom Pezinská 1103/48, Malacky, IČO: 35 746 947, zastúpenému advokátkou JUDr. Natáliou Šramelovou, so sídlom AK Údernícka 11, Bratislava, o určenie, že neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 29.01.2013, č. k. 6C/166/2008-165, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave medzitýmny rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 29.01.2013, č. k. 6C/166/2008-165 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobný návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že jej neprítomnosť v práci v dňoch 22.11.2006 až 30.11.2006 a od 02.12.2006 do 31.12.2006 nie je neospravedlnenou absenciou, pretože žalobkyňa čerpala 25 dní dovolenky za kalendárny rok 2006 a ktorým žiadala náhradu za mzdy za dobu čerpania dovolenky, bol doručený Okresnému súdu Bratislava IV dňa 22.11.2007. Dňom 01.01.2008 došlo zo zákona (§ 18a zákona č. 511/2007 Z. z.) k prechodu výkonu súdnictva z odovzdávajúceho Okresného súdu Bratislava IV na nadobúdací Okresný súd Malacky (ďalej len súd prvej inštancie). 2. Žalobkyňa svoj návrh zdôvodnila tým, že u žalovaného pracovala nepretržite od 01.01.2006 do 31.12.2006, kedy jej vznikol nárok na dovolenku v trvaní 25 dní. Žalovaný jej celý nárok na dovolenku krátil v dĺžke 25 dní s odôvodnením, že v dňoch 22.11.2006 až 30.11.2006 a od 01.12.2006 do 31.12.2006 má žalobkyňa neospravedlnené zmeškané zmeny - absenciu. S postupom žalovaného žalobkyňa nesúhlasí, pretože žalovaný jej pracovnú zmluvu predlžoval každé tri mesiace v priebehu celého roka, a nikdy neriešil čerpanie pomernej dovolenky, alebo celej dovolenky. Za uvedených podmienok už žalobkyňa nemala záujem na predĺžení pracovného pomeru, ktorý jej mal podľa dodatku k pracovnej zmluve skončiť dňa 31.12.2006. Žalovaný jej do 09.11.2006 neoznámil nástup na dovolenku, resp. iné riešenie dovolenky, preto mu dňa 16.11.2006 oznámila, že nemá záujem na ďalšom predĺžení pracovnej zmluvy, a dňom 22.11.2006 nastupuje na dovolenku. Žalovaný jej listom zo dňa 22.12.2006 oznámil skončenie pracovného pomeru podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce a upozornil ju, že do konca roka má 25 dní absencie. V pracovnom posudku a v potvrdení o zamestnaní - zápočtovom liste však žalovaný žalobkyni nevykázal žiadnu absenciu. Taktiež Sociálna poisťovňa , pobočka Bratislava - okolie potvrdila trvanie pracovného pomeru a prihlásenie na nemocenské a dôchodkové poistenie bez prerušenia od 26.04.2004 do 31.12.2004. Žalovaný pri riešení čerpania 26 dní dovolenky za rok 2006 nepostupoval v súlade so Zákonníkom práce a za riadne čerpaných 25 dní dovolenky jej vykázal absenciu a krátil jej mzdu za mesiac november 2006 a december 2006. Nevyplatená časť mzdy predstavuje sumu 14.926,- Sk (485,45 eur). 3. Žalovaný žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Pracovný pomer so žalobkyňou bol uzavretý na dobu určitú, a podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 01.04.2006, v znení jej dodatkov zo dňa 01.7.2006 a 01.10.2006, mal trvať až do 31.12.2006. Na oznámenie žalobkyne o ukončení pracovného pomeru a o čerpaní dovolenky jej žalovaný oznámil listom zo dňa 22.11.2006, že s takto svojvoľne určeným čerpaním dovolenky nesúhlasí a vyzval ju k nástupu do zamestnania. Žalobkyňa na výzvu nereagovala, a do práce nenastúpila ani na opakovanú výzvu listom zo dňa 29.11.2006, kde ju žalovaný upozornil, že jej neprítomnosť v práci kvalifikuje ako neospravedlnenú absenciu a bude jej krátiť dovolenku. Neospravedlnená absencia bola evidovaná aj v jej mzdovom liste. Z tohto dôvodu jej žalovaný odmietol vyplatiť náhradu mzdy za vyčerpanú dovolenku, resp. náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, nakoľko rozhodol o krátení dovolenky, na ktorú by inak mala žalobkyňa nárok. Zo strany žalobkyne išlo o svojvoľný a jednostranný úkon, ktorý bol v rozpore so Zákonníkom práce. Žalobkyňa nebola oprávnená sama si určiť čerpanie dovolenky a žalovaný jej nedal súhlas na takéto čerpanie. Žalovaný tiež namietal, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení, že jej neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou. 4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 101, § 102, § 103 ods. 1, 2, § 109 ods. 2, 3, § 110 ods. 1, 2, § 111 ods. 1, 2, 3 a čl. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení platnom od 01.07.2006, a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že na strane žalovaného došlo k viacerým porušeniam a nedodržaniu ustanovení vtedy platného Zákonníka práce, v dôsledku čoho žalovaný neumožnil žalobkyni ku dňu skončenia pracovného pomeru vyčerpať si zákonný nárok na dovolenku. Žalobkyňa pracovala u žalovaného ako referentka s miestom výkonu práce vo Volkswagene a.s. Bratislava od 26.04.2004 do 31.12.2006. Jej pracovný pomer bol najskôr uzavretý na dobu určitú v trvaní jeden rok do 25.04.2005. Následne žalovaný uzatváral so žalobkyňou do konca roku 2005 viacero pracovných zmlúv na dobu dvoch mesiacov a v roku 2006 vždy na dobu troch mesiacov. Takto uzatvárané pracovné pomery boli v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce platného v tom čase (§48 ods. 1 ZP), keďže pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť, predĺžiť alebo opätovne dohodnúť najdlhšie na 3 roky a predĺžením pracovného pomeru sa rozumie pokračovanie v tom istom pracovnom pomere, nie uzatvorenie nového pracovného pomeru. Ani dodatky č. 1 a 2 k pracovnej zmluve zo dňa 01.04.2006 nemožno podľa súdu prvej inštancie považovať za predĺženie pracovnej zmluvy, keďže sa v nich určuje deň nástupu do práce a konštatuje sa vznik pracovného pomeru. Z tohto pohľadu súd uveril tvrdeniu žalobkyne, že počas trvania jej pracovného pomeru u žalovaného bola stále v neistote, či jej pracovný pomer predĺži alebo nepredĺži. Súd prvej inštancie mal dokazovaním preukázané, že v prevádzke, kde pracovala žalobkyňa, bolo možné čerpať si dovolenku v dvoch častiach, a to dva týždne v lete a dva týždne v zime v čase, kedy mali celozávodnú dovolenku pracovníci Volkswagenu a. s., pre ktorých žalovaný zabezpečoval podľa zmluvy výmenu odevov. Žalovaný v rozpore s ustanoveniami ZP neviedol plán dovoleniek aj pri takejto forme čerpania dovolenky. K čerpaniu dovolenky dochádzalo v tejto prevádzke tak, že žalobkyňa i svedkyňa R. len telefonicky oznámili žalovanému, že si berú dovolenku. Žalovaný teda porušoval ustanovenia ZP tým, že ako zamestnávateľ neoznámil žalobkyni a jej kolegyni nástup na dovolenku, a to najmenej 14 dní vopred. Takto si obidve pracovníčky v roku 2005 čerpali riadnu dovolenku aj v lete, a aj v zime. V roku 2006 prebiehala na pracovisku vo Volkswagene a.s. výroba nového auta, a žalobkyňa spolu s pani R. si nemohli vziať dovolenku, pretože vo Volkswagene a.s. sa pracovalo. Túto skutočnosť potvrdzujú aj mzdové listy oboch pracovníčok, podľa ktorých v lete 2006 nečerpali riadnu dovolenku (pani R. si riadnu dovolenku v trvaní 16 dní čerpala až v marci 2007). Súd preto neuveril tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa si mohla zobrať dovolenku kedykoľvek v auguste, či v septembri 2006. Žalovaný tento stav neriešil, žalobkyni a ďalšej pracovníčke neoznámil inú možnosť čerpania si dovolenky tak, aby si ju mohli vyčerpať do konca kalendárneho mesiaca, a neurčil im nástup na túto dovolenku v zákonnej 14 dňovej lehote, a ani sa s pracovníčkami nedohodol inak. Spôsob čerpania dovolenky neriešil žalovaný so žalobkyňou ani po tom, ako sa dozvedel, že žalobkyňa už nemá záujem na predĺžení pracovnej zmluvy, a pracovný pomer ukončuje 31.12.2006. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na zistenie, že nebolo bežnou praxou u žalovaného, aby pracovníkom, ktorí u neho končili pracovný pomer, neumožnil čerpanie dovolenky ku dňu ukončenia pracovného pomeru, resp. že by z jeho strany došlo k preplateniu nevyčerpanej riadnej dovolenky. Žalobkyňa napriek nesúhlasu žalovaného čerpala od 22.11.2006 dovolenku tak, ako to oznámila žalovanému, čo žalovaný vyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu. Napriek tomu žalobkyňa nastúpila do práce dňa 02.12.2006 na zastupovanie pracovníčky R.. Súd túto skutočnosť vyhodnotil v prospech žalobkyne, ktorá napriek tomu, že nahlásila čerpanie dovolenky, nastúpila na pracovisko, a tak zabezpečila žalovanému bezproblémové plnenie úloh na prevádzke voči zmluvnému partnerovi. Napriek tomu, že žalobkyňa nastúpila do práce, žalovaný opätovne neriešil žiadnu možnosť čerpania jej dovolenky pred skončením jej pracovného pomeru a neupozornil ju na skutočnosť, že jej neprítomnosť v práci bude považovať za absenciu a bude jej z toho dôvodu krátiť nárok na dovolenku. 5. Na základe takto vyhodnoteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie žalovaného, ktorý žalobkyni nedal súhlas s čerpaním dovolenky do skončenia jej pracovného pomeru a toto čerpanie vyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu napriek tomu, že vedel o tom, že žalobkyňa končí pracovný pomer; a ktorý neplnil povinnosti stanovené mu Zákonníkom práce, možno hodnotiť ako konanie účelové, konanie v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s pravidlami, ktoré u žalovaného platili voči ostatným pracovníkom. Súd zdôraznil, že žalovaný v konaní nepreukázal žiadne prevádzkové ani organizačné dôvody, pre ktoré odoprel súhlas žalobkyni s vyčerpaním dovolenky do skončenia jej pracovného pomeru. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že v priebehu celého pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného si táto riadne plnila pracovné povinnosti a nebola riešená pre porušenie pracovnej disciplíny. 6. Na základe týchto skutkových zistení a právnych záverov súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo dňa 29.01.2013, č. k. 6C/166/2008-165 určil, že neprítomnosť žalobkyne v práci v dňoch 22.11.2006 až 30.11.2006 a od 02.12.2006 do 31.12.2006 nie je neospravedlnenou absenciou, pretože žalobkyňa čerpala 25 dní dovolenky za kalendárny rok 2006. 7. Medzitýmny rozsudok bol doručený žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 03.04.2013 a žalovanému prostredníctvom jeho právnej zástupkyne dňa 04.04.2013. 8. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote, dňa 18.04.2013, odvolanie žalovaný. Namietol, že nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých došlo k viacerým porušeniam a nedodržaniu ustanovení vtedy platného Zákonníka práce. Ustanovenie § 48 ods. 1 ZP platného v tom čase, vôbec nerieši dĺžku doby, na ktorú je možné uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú. Podľa § 48 ods. 2 ZP platného v tom čase, opätovné uzavretie pracovného pomeru na určitú dobu alebo predĺženie pracovnej zmluvy medzi tými istými účastníkmi v rámci doby 3 roky nie je obmedzené počtom opätovne dohodnutých pracovných zmlúv alebo predĺžení. Zákon povoľoval predlžovať alebo opätovne dohodnúť medzi žalobkyňou a žalovaným pracovný pomer na dobu určitú na obdobie 3 rokov bez akéhokoľvek obmedzenia, či už počtom predĺžení alebo nových pracovných pomerov alebo vecným dôvodom. Nedošlo k porušeniu ZP, naopak, žalovaný postupoval v plnom súlade s jeho ustanoveniami. Z výsluchu účastníkov a zo svedeckých výpovedí nevyplynulo, že k čerpaniu dovolenky v prevádzke žalovaného v sklade Volkswagenu dochádzalo tak, že zamestnankyne len telefonicky oznámili, že si berú dovolenku. Dovolenky pracovníkov tejto prevádzky boli určené 2 týždne v lete a 2 týždne v zime súbežne s celozávodnou dovolenkou Volkswagenu. Zamestnankyne ako prvé vedeli, kedy je celozávodná dovolenka, mali plnú slobodu, keď chceli dovolenku, tak ju dostali. Žiadne porušenie povinností žalovaného, že ako zamestnávateľ neoznámil žalobkyni a jej kolegyni nástup na dovolenku, a to najmenej 14 dní vopred, nebolo zistené, ani preukázané. Takéto tvrdenie o porušení oznamovacej povinnosti nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nesporne bolo preukázané len to, že v roku 2006 v závode Volkswagen a.s. sa rozbiehala výroba nového auta, a že ani kmeňoví zamestnanci nemali hromadnú celozávodnú dovolenku, nakoľko bežala nepretržitá prevádzka. Výpoveď svedkyne Krchňákovej o nemožnosti čerpania dovolenky v lete 2006 bola v zápisnici prekrútená a účelovo dezinterpretovaná. Žalobkyňa si v lete 2006 čerpala dovolenku, a taktiež čerpala náhradné voľno za odpracované nadčasy. Žalobkyňa nevysvetlila dôvod, prečo si nevyčerpala dovolenku v čase dovolenkového koridoru (od júna do septembra), ani nepreukázala, že by jej žalovaný v dovolenkovom období roku 2006 bránil v čerpaní jedného alebo dvoch týždňov dovolenky. Až v novembri 2006, kedy už mala žalobkyňa novú prácu, o čom žalovaný nevedel, jej žalovaný nedal súhlas s čerpaním dovolenky v čase od 22.11.2006 do 31.12.2006, a to jednak z prevádzkových dôvodov, a jednak preto, že sa jednalo o dlhú dovolenku. Toto svoje stanovisko nemohol žalovaný zmeniť ani po tom, ako sa dozvedel, že žalobkyňa nemá záujem na ďalšom predĺžení pracovného pomeru. Jednodňové zastupovanie kolegyne (dňa 02.12.2006) nemožno považovať za snahu žalobkyne o zabezpečenie bezproblémového plnenia úloh žalovaného, keďže išlo o osobnú dohodu medzi žalobkyňou a jej kolegyňou. Žalobkyňa čerpala dovolenku svojvoľne napriek nesúhlasu žalovaného, na čo bola žalovaným riadne upozornená. Žalobkyňa závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, a preto v tejto súvislosti vyznieva absurdne „pochvala“ zo strany súdu za jej ochotu a láskavosť, že na jeden deň zabezpečila plnenie úloh voči zmluvnému partnerovi žalovaného. Súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy dôkazy a okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo ohľadom nového pracovného pomeru žalobkyne, ktorý mala uzavretý odo dňa 01.12.2006, t.j. ešte za trvania pracovného pomeru so žalovaným. Žalobkyňa mala súbežne uzavreté dva pracovné pomery na plný úväzok, ktoré si navzájom kolidovali, čím žalobkyňa porušila základné pracovné povinnosti podľa § 81 ZP u pôvodného zamestnávateľa. Súd vykonal všetky dôkazy, ktoré navrhla žalobkyňa, ale dôkaz navrhovaný žalovaným o predložení mzdového listu žalobkyne v novom zamestnaní za r. 2006, ktorým by sa preukázalo, že žalobkyňa nežiadala dovolenku na „oddýchnutie si“ pred nástupom do nového zamestnania, ako sama uviedla, ale v čase čerpania dovolenky u žalovaného riadne pracovala u nového zamestnávateľa, súd nepripustil. Žalovaný upozornil žalobkyňu, že si nemôže v kuse vyčerpať dovolenku od 22.11.2006 do 31.12.2006 z prevádzkových dôvodov ešte predtým, ako sa od žalobkyne dozvedel, že nemieni predĺžiť, resp. opätovne uzavrieť pracovný pomer. Skutočnosť, že existovali prevádzkové dôvody v súvislosti s výrobou nového auta vo Volkswagen a.s., nebola sporná, a preto žalovaný ani nenavrhoval vykonanie takéhoto dôkazu. Žalovaný počítal so žalobkyňou do ďalšieho pracovného pomeru a z jeho strany by jej bolo ponúknuté predĺženie pracovného pomeru, kedy by žalobkyňa mala možnosť čerpať nevyčerpanú dovolenku z predchádzajúceho roka. Tvrdenie súdu, že žalovaný počas pracovného pomeru porušoval svoje povinnosti a vo vzťahu k žalobkyni postupoval v rozpore s dobrými mravmi a s pravidlami, ktoré platili voči ostatným zamestnancom, je nepravdivé a účelové, a v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Súd predmetným rozhodnutím žalovanému uprel zákonné právo na určenie času čerpania dovoleniek v súlade so svojimi prevádzkovými možnosťami; a vôbec nevzal do úvahy napr. § 113 ods. 2 vtedy platného ZP, ani § 116 ods. 2 ZP. Rozhodnutie súdu je aj v rozpore s § 80 písm. c) OSP, keďže súd nemôže určiť skutočnosť, ktorú podľa zákona môže určiť len zamestnávateľ. Ani prípadnému porušeniu povinností zo strany zamestnávateľa nezodpovedá právo zamestnanca svojvoľne nastúpiť dovolenku napriek nesúhlasu zamestnávateľa. Žalobkyňa nepreukázala, prečo si v čase dovolenkového koridoru nečerpala dovolenku za kalendárny rok 2006, ako to bolo obvyklé vo firme žalovaného, ani nepreukázala, že by jej žalovaný v tomto dovolenkovom čase v čerpaní dovolenky bránil. Výpovede žalobkyne a svedkyne R. nenasvedčovali tomu, že by sa tieto dve zamestnankyne nemohli pri čerpaní dovolenky navzájom zastúpiť, ani medzi nimi neboli žiadne nezhody ohľadom zastúpenia sa pri postupnom čerpaní dovolenky, takže žalobkyni nič nebránilo, aby si dovolenku čerpala v priebehu kalendárneho roka 2006. Pracovný pomer na dobu určitú uzavrela žalobkyňa so žalovaným slobodne a dobrovoľne, nemožno hovoriť o forme diskriminácie voči žalobkyni, keďže uzavretie, predĺženie a opätovné dohodnutie bolo plne v súlade so zákonom. Nárok žalovaného na krátenie dovolenky sa opiera o § 109 ods. 2 ZP platného v tom čase. Na základe všetkých uvedených skutočností žiadal žalovaný odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne. 9. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 26.06.2013, ktorý sa k nemu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 26.07.2013. Podľa žalobkyne je odvolanie žalovaného neopodstatnené, pretože z vykonaného rozsiahleho dokazovania bolo preukázané, že žalobný návrh je dôvodný. Dôvody uvedené žalovaným v odvolaní sú účelové a prispôsobené jeho potrebám. Súd vykonal všetky procesné úkony smerujúce k objasneniu veci, vykonal potrebné dôkazy a po dôkladnom vyhodnotení dôkaznej situácie zákonným spôsobom rozhodol. Žalobkyňa sa preto nestotožňuje s účelovou argumentáciou žalovaného. Žalovaný nepostupoval v súlade s ust. § 111 ods. 1 a 3 ZP, žalobkyni nepredložil na prerokovanie plán dovolenky na rok 2006. Hoci žalovaný vedel o trvaní pracovného pomeru žalobkyne do 31.12.2006, že nemá vyčerpanú dovolenku, že má nárok na 25 dní dovolenky, a že je povinný oznámiť žalobkyni nástup na dovolenku 14 dní vopred (čo mal urobiť najneskôr do 09.11.2006, na skrátenie tejto lehoty nedala žalobkyňa súhlas), účelovo tak neurobil. Spôsob čerpania dovolenky žalovaný neriešil so žalobkyňou ani po tom, čo sa dozvedel, že žalobkyňa nemá záujem predĺžiť pracovný pomer. Žalovaný v súvislosti so vzniknutou situáciou neprihliadal ani na oprávnený záujem žalobkyne na čerpanie právneho nároku na dovolenku 5 týždňov. Žalovaný konal v rozpore s právnymi predpismi, opakovane sám nesplnil viacero povinností uložených ZP a dohodnutých v pracovnej zmluve, čím konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa ako zamestnankyňa žalovaného, za celé takmer tri roky trvania pracovného pomeru sa nedopustila konania, za ktoré by bola zamestnávateľom riešená pre porušenia pracovnej disciplíny. Plnila si svoje pracovné povinnosti až do chvíle, kedy nastúpila na dovolenku. Urobila tak preto, lebo žalovaný do 22.11.2006 ignoroval všetky povinnosti vzťahujúce sa na plánovanie a čerpanie dovolenky, vyplývajúce mu zo ZP a ktoré boli dohodnuté v pracovnej zmluve. Žalovaný sa striktne drží svojho práva a od žalobkyne vyžaduje, že dovolenku môže nastúpiť len s jeho súhlasom, ale dovolenku jej odmietol dať i napriek tomu, že nenavrhol žiadne iné riešenie, hoci vedel, že čerpanie dovolenky má zo zákona prednosť pred náhradou mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Svojim konaním zneužil jednostranne svoje právo rozhodnúť o nástupe žalobkyne na dovolenku a bezdôvodne jej neumožnil čerpať 25 dní dovolenky pred koncom pracovného pomeru v jeho posledných 25 pracovných dňoch. Žalovaný sám rozhodol, že čerpanie dovolenky žalobkyňou bez jeho súhlasu je neospravedlnené zameškanie práce a z dôvodov nesprávneho posúdenia neospravedlneného zameškania práce krátil žalobkyni mzdu v mesiaci 11/2006 a 12/2006. Žalobkyňa uposlúchla výzvu žalovaného, aby nastúpila na pracovisko, čo aj urobila dňa 02.12.2006. Hoci o tom žalovaný vedel, neriešil so žalobkyňou žiadnu možnosť čerpania dovolenky pred skončením jej pracovného pomeru. Od 03.12.2006 žalobkyňa opäť zostala čerpať dovolenku. Žalovaný ju nevyzval, aby nastúpila do práce, pretože jej nedal súhlas na čerpanie dovolenky, a preto bola žalobkyňa dobromyseľná v tom, že od 03.12.2006 čerpá dovolenku so súhlasom žalovaného. Žalovaný tým, že jeho výkon práv a povinností bol v rozpore s dobrými mravmi, porušil aj zásadu rovnakého zaobchádzania. Zamestnancom s pracovným pomerom na dobu neurčitú žalovaný udeľoval dovolenky v priebehu kalendárneho roka podľa ich plánu dovoleniek, žalobkyni neumožnil čerpať v priebehu kalendárneho roka ani deň dovolenky. Taktiež z pracovného posudku a zo zápočtového listu nevyplýva, že by žalobkyňa vykazovala absenciu v práci, ani v jednom dokumente nie je spomínaná absencia a krátenie dovolenky. Žalobkyňa preto žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil. 10. Vec s odvolaním žalovaného bola predložená odvolaciemu súdu dňa 18.09.2013, ktorý vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručil žalovanému na vedomie dňa 23.07.2015. 11. Žalovaný v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 03.08.2015, zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní, a okrem iného opätovne poukázal na v rozhodnom čase platné ust. § 113 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 116 ods. 2 ZP s tým, že zamestnanec je v prvom rade povinný plniť si svoje pracovné úlohy, a okrem iného aj plniť pokyny nadriadených. ZP počíta aj s tým, že ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov, zamestnávateľ má právo zamestnancovi zmeniť čerpanie dovolenky, odvolať ho z dovolenky, a v naliehavých prípadoch aj neurčiť čerpanie dovolenky v kalendárnom roku. Tak aj žalovaný nesúhlasil so svojvoľným nástupom žalobkyne na dovolenku v čase, keď mal naliehavú prevádzkovú potrebu. Žalovaný považuje rozsudok za nezákonný a v úplnom rozpore s ust. ZP a s ust. § 80 písm. c) OSP. Podľa názoru súdu si žalobkyňa mohla svojvoľne určiť nástup na dovolenku, čerpať ju, medzitým prerušiť čerpanie dovolenky (keď sa dohodla s inou zamestnankyňou na zastupovaní) a následne opäť čerpať dovolenku až do konca roku 2006, a to všetko bez ohľadu na to, či je to v záujme žalovaného, resp. či s tým žalovaný ako zamestnávateľ súhlasí alebo nie. 12. Odvolaciu repliku žalovaného doručil odvolací súd žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 27.08.2018, na ktorú žalobkyňa reagovala podaním doručeným súdu elektronicky dňa 10.09.2018. Žalobkyňa v ňom v podstate už žiadnu novú argumentáciu neuviedla, keďže zotrvala na doposiaľ poskytnutých vyjadreniach, vrátane vyjadrenia k odvolaniu žalovaného, ktorým napadol medzitýmny rozsudok. Žalobkyňa považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. S poukazom na vykonané dokazovanie je názoru, že súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutkový stav veci a vo veci správne rozhodol. Rozhodnutie má oporu v dokazovaní, a aj v zákone. Skutočnosti uvádzané žalovaným v odvolaní sú právne irelevantné a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v zákone. Žalovaný nepreukázal, že v danom období u neho existovali naliehavé prevádzkové dôvody, pre ktoré si žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku, na ktorú jej vznikol nárok. Žalovaný tak porušil svoju povinnosť v zmysle ust. § 113 ods. 2 ZP, a to aj napriek tomu, že mal vedomosť o termíne skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Postup žalovaného v danej veci je rozhodne v rozpore so základnými zásadami ZP. Žalobkyňa sa plne stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a navrhuje odvolaciemu súdu, aby ho ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 13. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, dospel po preskúmaní odvolacích námietok k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok zrušiť, a ani zmeniť. 15. Aj keď v prejednávanej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a preto odvolanie žalovaného bolo možné prejednať bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok vo veci vyhlásiť verejne, vzhľadom na dĺžku súdneho konania mal odvolací súd snahu umožniť stranám sporu, aby svoj dlhoročný spor ukončili mimosúdne alebo súdnym zmierom. Z tohto dôvodu nariadil na prejednanie odvolania žalovaného pojednávanie, a predvolanie dňa 26.09.2018 doručoval právnemu zástupcovi žalobkyne, žalovanému a jeho právnej zástupkyni, do ich elektronických schránok. Právneho zástupcu žalobkyne zároveň vyzval, aby zabezpečil účasť žalobkyne na pojednávaní, a právnej zástupkyni žalovaného doručoval aj podanie žalobkyne zo dňa 10.09.2018. 16. Odvolacie pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti žalovaného a jeho právnej zástupkyne, ktorí svoju neprítomnosť neospravedlnili, ani nepožiadali o odročenie pojednávania. Na odvolacom pojednávaní právny zástupca žalobkyne opätovne uviedol, že žalovaný konal v rozpore so ZP, a to z dôvodu, že neumožnil žalobkyni vyčerpať si dovolenku za rok 2006, hoci mal vedomosť, že žalobkyňa mieni ukončiť u neho pracovný pomer ku dňu 31.12.2006. U žalovaného tiež chýbal plán dovoleniek na tento rok. Čerpanie dovolenky žalobkyňa riadne oznámila žalovanému obvyklým spôsobom, pričom dovolenku nahlásila pracovníčke žalovaného, ktorá mala na starosti túto agendu - personalistke. U žalobkyne sa preto nejedná o neospravedlnenú absenciu, keď si čerpala dovolenku za rok 2006 v počte 25 dní. Žalovaný so žalobkyňou uzatváral pracovné zmluvy neštandardným spôsobom, pretože pracovná doba na dobu určitú jej bola vždy predlžovaná buď na dobu dvoch, troch mesiacov, pričom sama žalobkyňa musela žalovaného často krát upozorňovať, že sa blíži termín ukončenia jej pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. Až na základe takéhoto jej upozornenia jej žalovaný doručil novú pracovnú zmluvu, príp. dodatok k pracovnej zmluve. 17. Žalobkyňa pred odvolacím súdom potvrdila, že počas čerpania dovolenky u žalovaného si našla novú prácu s možnosťou uzatvorenia pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, a preto od 06.12.2006 začala na skúšku pracovať v ďalšej organizácii. Nový zamestnávateľ ju o to požiadal, aby zistil, či nie je alergická na karbón, keďže sa u neho vyrábali karbónové bicykle. Z tohto dôvodu nastúpila u nového zamestnávateľa dňa 06.12.2006 do práce na skúšku, a to asi do 20.12., t.j. dovtedy, kedy tam všetci nezačali čerpať dovolenku. Následne, až od 01.01.2007 nastúpila u tohto nového zamestnávateľa do pracovného pomeru. Čo sa týka čerpania dovoleniek u žalovaného, v predchádzajúcich rokoch si ju mohli čerpať počas celozávodnej dovolenky vo Volkswagene, avšak v roku 2006 bola vo Volkswagene mimoriadna situácia, a preto dovolenku si mohli čerpať len individuálne. Spolu s jej kolegyňou bolo ich pracovnou náplňou vydávať pracovné prostriedky zamestnancom Volkswagenu. Aj keď žalovaný vedel, že si v roku 2006 nemôžu čerpať dovolenku ako po iné roky, žalovaného vôbec nezaujímalo, či majú alebo nemajú dovolenku vyčerpanú, a preto si s kolegyňou mysleli, že si dovolenku zoberú v mesiaci december. 18. Odvolací súd po prejednaní odvolania dospel v prvom rade k záveru, že napadnutým medzitýmnym rozsudkom bol medzi stranami sporu vyriešený základ prejednávanej veci, a preto rozhodnutie touto formou bolo v súlade s ust. § 152 ods. 2 veta druhá OSP (v znení účinnom do 30.06.2016). 19. Odvolací súd vychádzal z toho, že za základ prejednávanej veci, o ktorom súd môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je potrebné spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Sú to teda všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť. Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či má žalobca vôbec na požadované plnenie právo. Rozhodnutie o základe veci je v prvom rade rozhodnutím o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých závisí posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú výšky nároku. 20. Odvolací súd preto nepovažoval námietku žalovaného o rozhodnutí súdu v rozpore s ust. § 80 písm. c) OSP za dôvodnú, keďže rozhodnutím bola vyriešená spornosť toho, či má žalobkyňa právo na náhradu mzdy za vyčerpanú dovolenku, ktorú jej žalovaný bezdôvodne krátil, keď rozhodol, že čerpanie dovolenky žalobkyňou bez jeho súhlasu je neospravedlnené zameškanie práce (absencia) a z tohto dôvodu aj žalobkyni krátil mzdu v mesiaci 11/2006 a 12/2006. 21. Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné prejudiciálne otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy, ako aj s obranou žalovaného. Skutkové zistenia, a na ich základe aj záver súdu prvej inštancie o tom, že neprítomnosť žalobkyne nie je neospravedlnenou absenciou, pretože čerpala 25 dní dovolenky za kalendárny rok 2006, považuje odvolací súd za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Súd prvej inštancie vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie tak, aby riadne zistil skutkový stav veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a na základe ich vyhodnotenia dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. 22. V odvolaní uvedené námietky žalovaného nie sú spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, plne zodpovedajúce ust. § 157 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa preto už len nasledovne: 23. Podľa čl. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2007 (ďalej len ZP), pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 24. Podľa § 110 ods. 2 ZP, za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovného pomeru zamestnanca k tomu istému zamestnávateľovi. 25. Podľa § 111 ods. 1 ZP, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. 26. Podľa § 111 ods. 2 ZP, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov a zlučiteľné so záujmom zamestnancov. Hromadné čerpanie dovolenky nesmie byť viac ako dva týždne a v umeleckých súboroch z povolania štyri týždne. V divadle a v inej umeleckej ustanovizni, ktorej predmetom činnosti je interpretovať hudobné diela, možno určiť hromadné čerpanie dovolenky v celej výmere. 27. Podľa § 111 ods. 3 ZP, ak sa poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach, musí byť aspoň jedna časť najmenej dva týždne, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne inak. Čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca. 28. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach nemôže obstáť. Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tieto totižto majú oporu v obsahu spisového materiálu. 29. Vo veci bolo vykonaným dokazovaním nesporne preukázané, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere u žalovaného od 26.04.2004, pričom v období od 26.04.2004 do 31.12.2006 s ňou žalovaný uzatvoril 9 (!) samostatných pracovných zmlúv, a to vždy na dobu určitú napriek tomu, že žalobkyňa bola u žalovaného v nepretržitom pracovnom pomere. K predlžovaniu jej pracovného pomeru nedochádzalo písomnými dodatkami k pracovnej zmluve zo dňa 26.04.2004 alebo osobitnou písomnou dohodou o predĺžení pracovného pomeru na určitú dobu, ale uzatváraním vždy nových pracovných zmlúv. Takýto postup žalovaného nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za súladný so zákonom - § 48 ods. 2 ZP ani v jeho znení v rozhodnom čase v rokoch 2004 až 2006, t.j. v znení platnom a účinnom do 31.08.2007. Zákonník práce uprednostňoval a stále uprednostňuje uzatváranie pracovných pomerov na neurčitý čas. Uzatvorenie 9 samostatných pracovných zmlúv priamo na seba nadväzujúcich, popieral zmysel a účel tohto druhu pracovného pomeru (prechodná potreba pracovnej sily pri sezónnych a kampaňových prácach alebo pri zastupovaní pracovníčky počas jej materskej dovolenky a pod.) a nemožno ho považovať ani za súladný s jednou zo základných zásad ZP (čl. 2). Novelou Zákonníka práce, účinnou od 01.09.2007, bola v ust. § 48 ods. 2 k zákonnej podmienke dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu najdlhšie na tri roky, dokonca explicitne zakotvená ďalšia zákonná podmienka, a to že predĺžiť alebo opätovne dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu v rámci troch rokov je možné najviac jedenkrát (a podľa súčasného znenia tohto zákonného ustanovenia možno pracovný pomer na určitú dobu dohodnúť najdlhšie na dva roky, a predĺžiť ho alebo opätovne dohodnúť možno v rámci dvoch rokov najviac dvakrát). 30. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného mal skončiť uplynutím dohodnutej doby (§ 59 ods. 2 ZP) dňa 31.12.2006, o čom žalovaný ako zamestnávateľ musel vedieť bez toho, aby ho o tom žalobkyňa musela upovedomovať. Rovnako mu muselo byť známe, koľko dní žalobkyňa v roku 2006 vyčerpala a koľko nevyčerpaných dní dovolenky jej ostáva ku koncu roka 2006. Napriek tomu si nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 111 ods. 3 ZP oznámiť žalobkyni nástup na dovolenku, a to najmenej 14 dní vopred (žalovaný to v konaní netvrdil, ani nepreukázal). Žalobkyni dokonca nestanovil nástup na dovolenku ani po tom, ako sa z jej listu zo dňa 16.11.2006 dozvedel, že žalobkyňa ukončuje pracovný pomer dňom 31.12.2006. 31. Námietky žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala, prečo si v čase „dovolenkového koridoru“ nečerpala dovolenku za kalendárny rok 2006, ako to bolo obvyklé vo firme žalovaného, ani nepreukázala, že by jej žalovaný v tomto dovolenkovom čase v čerpaní dovolenky bránil, nie sú namieste, keďže z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo nielen to, že v predchádzajúcich rokoch bolo obvyklé, že si žalobkyňa čerpala dovolenku počas celozávodnej dovolenky pracovníkov Volkswagenu. To však v roku 2006 možné nebolo, keďže vo Volkswagene bola mimoriadna situácia v súvislosti s výrobou nového vozidla, pracovníci Volkswagenu nemali celozávodnú dovolenku. Nebol preto dôvod, aby si žalobkyňa nepožiada o schválenie dovolenky podľa vlastných preferencií, navyše za situácie, keď jej sám zamestnávateľ neurčil nástup na dovolenku, a to najmenej 14 dní vopred tak ako bol v zmysle čl. IV pracovnej zmluvy povinný. 32. Hoci sa žalovaný v konaní bránil tým, že žalobkyni nedal súhlas s čerpaním dovolenky v čase od 22.11.2006 do 31.12.2006 z prevádzkových dôvodov, a aj preto, že sa jednalo o dlhú dovolenku, svoje tvrdenie o naliehavých prevádzkových dôvodoch, pre ktoré si žalobkyňa s jeho súhlasom nemohla vyčerpať dovolenku, na ktorú jej vznikol zákonný nárok, ničím nepreukázal, aj keď dôkazné bremeno tohto tvrdenia bolo na strane žalovaného. Potom takéto bezdôvodné neurčenie čerpania dovolenky a odopretie súhlasu žalobkyni s vyčerpaním dovolenky do skončenia jej pracovného pomeru, možno označiť za šikanózny výkon práva, ktorý bol v rozpore nielen so ZP, s Ústavou SR, ale aj s medzinárodnými dohovormi. 33. Aj podľa názoru odvolacieho súdu možno tak hodnotiť konanie žalovaného voči žalobkyni ako zjavne účelové, ničím nepodložené a v rozpore s dobrými mravmi, keď jej nedôvodne neschválil dovolenku, neprítomnosť žalobkyne v práci zaevidoval ako absenciu a dovolenku jej krátil o 25 dní, a následne jej krátil mzdu za mesiac november 2006 a december 2006. 34. Pojem dobré mravy nedefinuje žiadna právna norma, no vo všeobecnosti možno hovoriť o takých pravidlách morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť, ktorá smeruje proti takýmto pravidlám potom možno označiť za konanie proti dobrým mravom. Aj v pracovnoprávnych vzťahoch treba dodržiavať nielen zákonné ustanovenia, ale aj dobré mravy. Správanie, konanie a postoj žalovaného voči žalobkyni, ktorá skoro tri roky pre neho riadne pracovala a riadne si aj plnila svoje pracovné povinnosti, znaky dobrých mravov jednoznačne nespĺňa. 35. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie, a súd prvej inštancie rozhodol o základe sporu vecne správne a spravodlivo. Odvolací súd preto medzitýmny rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. Pretože odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu, ktoré nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (rozhodnutím bol vyriešený len skutkový základ sporu), o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne až súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí. 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).