Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410201049 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1410201049.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: V. B., Š. XX, Q.J., zastúpenej advokátkou JUDr. Zlaticou Višňovskou, Líščie údolie 23, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Private finance, s. r. o., Šancová 104, Bratislava, 2/ I.. T. A., W. XXX, B., obaja zastúpení G & LEGAL GROUP, s.r.o., Tomáškova 10/B, Bratislava, X/ I.. J. U., T. XXX, T.V., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi Š.A. L., na odvolania žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/6/2010-618, zo dňa 29.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť v katastrálnom území R., G. Q. - L.. Č.. R., G. Q. I., zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, na U. Č.. XXXX, XXXX J. XXXX, M. XX, XX, XX, P.. Č. XXXX, Q. Č.. XX, M. XX, X. U., F. U. X/X a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu XXXX/XXXXXX (ďalej len „nehnuteľnosť“, alebo „byt“) patrí do dedičstva po poručiteľovi Š. L., M.. XX.X.XXXX, naposledy bytom Q., M. XX, B. S. XX.X.XXXX; žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne do rúk právnej zástupkyne žalobkyne JUDr. Zlatici Višňovskej trovy konania 1.854,38 eura. V odôvodnení uviedol, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Co/293/2012-563, zo dňa 29.10.2015, zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8.3.2012, sp. zn. 19C/6/2010, ktorým bola žaloba žalobkyne v plnom rozsahu zamietnutá; dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku bola skutočnosť, že okresný súd mal pri rozhodovaní riešiť prejudiciálnu otázku ohľadom platnosti aj Zmluvy o záložnom práve a Mandátnej zmluvy. Ak by dospel k záveru, že mandátna zmluva je neplatná, neexistoval by mandát mandatára 99. realitná spoločnosť s.r.o. zastúpená konateľom Ing. T. Q. (teraz žalovaným 1/) na podpis Zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 12.3.2007. Okresný súd Bratislava IV mal v ďalšom konaní posúdiť uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (Zmluva o pôžičke, Zmluva o záložnom práve, Mandátna zmluva vrátane udelenia splnomocnenia, Zmluva o prevode vlastníctva bytu) aj v kontexte ich vzájomnej súvislosti, že čoho sa týmito zmluvami mienilo dosiahnuť; ďalej mal vziať do úvahy skutočnosť, že v podstate týmito zmluvami sa môže dosiahnuť nielen zabezpečenie návratnosti poskytnutej sumy v navýšenej hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho celému nehnuteľnému majetku v nepochybne väčšej hodnote, než bola výška poskytnutého plnenia zo zmluvy o pôžičke a zároveň sa mal vysporiadať aj s otázkou, či týmto postupom zo strany žalovaného 1/ nedošlo k výraznému zásahu do práv dlžníka vo výkone práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov z hľadiska jeho rozporu s dobrými mravmi. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi Š. L. - otcovi žalobkyne), ktorej základom je tvrdenie, že Zmluva o pôžičke, Zmluva o záložnom práve a Mandátna zmluva, sú absolútne neplatné právne úkony z dôvodu, že sú jednak v rozpore s dobrými mravmi a z dôvodu, že z uzavretých zmlúv vyplýva značný nepomer medzi požičiavanou sumou a hodnotou zabezpečenia, pričom cieľom žalovaného 1/ nebolo dosiahnutie zabezpečenia pohľadávky, ale dosiahnutie prechodu dlžníkovho vlastníctva k nehnuteľnému majetku. Vo vzťahu k skutkovému stavu podstatného pre rozhodnutie zistil, že Š. L. ako dlžník 3.10.2003 uzavrel so žalovaným 1/ ako veriteľom Zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie pôžičky 30.000,- Sk do 3.10.2004. Celkove mal Š.A. L. vrátiť žalovanému 1/ 55.200,- Sk, ktorá zahŕňala jednak požičanú sumu a jednak poplatok 25.200,- Sk. Tretina poplatku v Zmluve o pôžičke bola označená ako dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku zahŕňali náklady za jej vypracovanie a uzatvorenie. Vychádzal z toho, že Š. L. sa zaviazal požičanú sumu splácať v splátkach po 4.600,- Sk mesačne od 15.10.2003 do 3.10.2004; v Zmluve o pôžičke bolo určené, že omeškanie čo i len jednej splátky spôsobí splatnosť celého dlhu a dohodnutý bol úrok z omeškania 0,05 % za každý deň omeškania až do dňa vrátenia požičanej sumy s poplatkom veriteľa. Následne na zabezpečenie pohľadávky bola dňa 3.10.2003 uzavretá Zmluva o záložnom práve a Mandátna zmluva, v ktorej Š. L. splnomocnil žalovaného 1/, aby uskutočnil všetky úkony potrebné a nevyhnutné k realizácii záložného práva na jeho byt v k.ú. R., a aby urobil všetky právne úkony potrebné k prevodu vlastníctva k predmetu záložného práva na tretiu osobu. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že medzi žalovaným 1/ a Š. L. bol 30.7.2004 uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve o pôžičke, na základe ktorej mal žalovaný 1/ požičať Š. L. ďalších 132.000,- Sk, čím sa požičaná suma zmenila na sumu 162.000,- Sk s predchádzajúcim záväzkom 30.000,- Sk a celkový záväzok vrátiť sumu sa zmenil na 298.000,- Sk, ktorý pozostával z požičanej sumy 162.000,- Sk a z poplatku 136.000,- Sk. Požičaná suma mala byť vrátená v mesačných splátkach po 4.968,- Sk do 15.7.2009; následne bola 12.3.2007 uzavretá Zmluva o prevode vlastníctva bytu na nadobúdateľa žalovaného 2/, ktorej vklad bol 21.3.2007 povolený pod č. V 7016/07, s tým, že za predávajúceho túto zmluvu podpísal žalovaný 1/, resp. konateľ žalovaného 1/, v tom čase I.. T. Q.. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaný 1/ prevzal za Š. L. kúpnu cenu od žalovaného 2/ a na základe Zmluvy o prevode vlastníckeho práva sa 17.12.2008 vlastníčkou bytu stala žalovaná 3/, ktorá peniaze vyplatila v podstate žalovanému 2/. Podľa účtovných dokladov žalovaného 1/ došlo k vyrovnaniu pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke dňa 31.12.2012 (správne 31.12.2007), avšak Š. L. rozdiel vyplatený nebol; na základe vyhotoveného dokladu mala byť zvyšná suma kúpnej ceny vyplatená Š. L. až 15.1.2009 a to vo výške 1.301.920 Sk. 3. Súd prvej inštancie takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke v zmysle § 34, § 39, § 48 ods. 1, § 49 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že jednotlivé zmluvy, ktoré predchádzali Zmluve o prevode vlastníctva bytu na žalovanú 3/ majú viaceré vady a zároveň sú v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že zmyslom § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka ohľadne neplatnosti právneho úkonu možno konštatovať, že právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Poukázal na to, že dobré mravy netvoria spoločensky normatívny systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a podobne. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. 4. Pri skúmaní platnosti dojednania jednotlivých zmlúv mal súd prvej inštancie za to, že Zmluva o pôžičke uzavretá 3.10.2003 medzi Š. L. a vtedajším konateľom žalovaného 1/, je zmluvou, ktorá obsahuje neprimeranú úrokovú sadzbu; ozrejmil, že pôžička 30.000,- Sk bola poskytnutá s návratnosťou do 3.10.2004 o celkovej sume 55.200,- Sk, čo v podstate zahrňuje úrok a poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy 25.200,- Sk, čo je v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zákonom, kde ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 243,45 %. Neurčitou a nezrozumiteľnou robí túto zmluvu ďalej skutočnosť, že medzi čl. I a čl. II je rozpor, keď v čl. I sa hovorí, že predmetom zmluvy je dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva a v čl. II, že predmetom zmluvy je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tomto smere je zmluva neurčitá a nezrozumiteľná. Aj z výpovede svedka I.. T. Q. mu vyplynulo, že v podstate nešlo o pôžičku, ale o akúsi zálohu na byt, ktorá mala byť v podstate odrátaná od hodnoty bytu. Pokiaľ I.. T. Q. chcel poskytnúť Š. L. zálohu na predávaný byt, súd prvej inštancie bol názoru, že to mal realizovať iným právnym úkonom (napr. preddavkom) a nie zmluvou o pôžičke. 5. Rozhodnutie o tom, že Zmluva o záložnom práve je rovnako v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie založil na konštatovaní, že záloh bol niekoľkonásobne vyšší ako poskytnutá pôžička, čo je jednoznačne v neprospech dlžníka a v rozpore s dobrými mravmi. Následne posúdil ďalšie uzavreté zmluvy, kedy dňa 30.7.2004 došlo k uzatvoreniu ďalšieho právneho úkonu, a to Dodatku č. 1 k Zmluve o pôžičke, ktorý bol podpísaný v čase, keď Š. L. z prvej požičanej sumy nevrátil žalovanému 1/ žiadnu splátku, pričom bolo zjavné, že jeho majetkové a príjmové pomery sa od uzavretia zmluvy nezmenili k lepšiemu, ale jeho finančná situácia sa zhoršila; zo skutočnosti, že o tom bol informovaný I.. T. Q., keďže vedel o tom, že na predmetnom byte je dlh voči Správcovskému bytovému družstvu a v r. 2006 sa dokonca začala realizovať aj jeho dražba prostredníctvom dražobnej spoločnosti LICITOR a že 19.10.2006 I.. T. Q. vyrovnal záväzok Š. L. voči správcovi (vložením na účet dražobnej spoločnosti 205.386,- Sk), súd prvej inštancie vyvodil, že aj toto správanie žalovaného 1/ jednoznačne neviedlo k uspokojeniu jeho pohľadávky z poskytnutej pôžičky, ale k tomu, aby získal byt, resp. aby predmetný byt odpredal. Ohľadom Mandátnej zmluvy súd prvej inštancie vyslovil, že je v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi, pretože v samotnej Mandátnej zmluve Š. L. splnomocnil žalovaného 1/, aby uskutočnil všetky úkony potrebné a nevyhnutné k realizácii záložného práva a aby urobil všetky právne úkony potrebné k prevodu vlastníctva k predmetu záložného práva na tretiu osobu; tento záver odôvodnil tým, že k uzatvoreniu týchto zmlúv došlo zo strany Š. L. v tiesni, nakoľko bol nezamestnaný a nedisponoval finančnými prostriedkami, správcovi dlhoval poplatky spojené s bývaním. Túto skutočnosť mal potvrdenú aj výkonom dražby predmetného bytu, kedy Š. L. bol v čase podpisu predmetných zmlúv ako aj plnomocenstva v tiesni s tým, že nemal inú možnosť, ako podpísať predmetné splnomocnenie I.. T. Q., ktorý bude následne disponovať s jeho bytom, či už formou predaja alebo iným spôsobom. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko predmetné zmluvy sú absolútne neplatné, nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva zo Š. L. na tretiu osobu a preto žalobe vyhovel; mal za to, že v danom prípade nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nepovažoval za možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore plne úspešnej žalobkyni priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva 1.845,38 eura. 6. Proti rozsudku podali žalovaní 1/ a 2/ odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietali nedostatočne zistený skutkový stav veci a skutočnosť, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.4 2004, sp. zn. 32 Odo 1047/2003 súdu prvej inštancie vyčítali, že pri posudzovaní možného rozporu s dobrými mravmi nebral do úvahy aj ďalšiu ustálenú judikatúru vyplývajúcu z aplikačnej praxi súdov. Mali za to, že postupom žalovaného 1/ nedošlo k žiadnemu znevýhodneniu zomrelého, jeho úmysel poškodiť zomrelého nebol nikdy preukázaný, ako aj v konečnom dôsledku Š. L. obdržal za nehnuteľnosť cenu porovnateľnú s cenami obdobných nehnuteľností v čase predaja. V tomto kontexte poukázali na českú judikatúru, v zmysle ktorej použitie pojmu „dobré mravy“ pri výkone práva za účelom dosiahnutia idey spravodlivosti (aequum en bonum) nesmie viesť v konkrétnom prípade na druhej strane k oslabeniu princípu právnej istoty (bezpečnosti) občianskoprávneho styku (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.11.2002, sp. zn. 33 Odo 642/2002) a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa z 20.4.2004, sp. zn. 32 Odo 1047/2003). Mali za jednoznačné, že oni budú poškodenými, dobromyseľne kúpili predmetný byt, zveľadili ho (byt bol v čase kúpy v pôvodnom neudržiavanom stave) argumentujúc, že žalovaný 2/ ho kúpil na základe inzercie, pričom záujem o byt prejavilo viac osôb a nešlo o „vytypovanú osobu“ (čo je dôležitou esenciou pre posúdenie úkonov týkajúcich sa bytu ako neplatných v zmysle platnej judikatúry) a predaj založených nehnuteľností v čase realizácie predaja bytu označili za pomerne bežný postup nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keď účelom zriadenia záložného práva bolo zabrániť prípadnému nakladaniu s bytom, pretože sa stávalo, že potenciálny predávajúci záloh minul a nehnuteľnosť predal tretej osobe bez súčinnosti s realitnou kanceláriou. Čo sa týka nepomeru výšky hodnoty zálohu a výšky pôžičky, v čase uzatvorenia zmluvy neexistovali žiadne obmedzenia týkajúce sa výšky poskytnutej pôžičky (úveru) a hodnoty zálohu, žalovaný 1/ konal v súlade s vtedy platnými normami. Na margo argumentácie súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke je neurčitá z dôvodu, že v čl. I sa uvádza: dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva a v čl. II o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uviedli, že ide o chybu v písaní ako je v zmluve o záložnom práve, kde sa v celom dokumente píše o zriadení záložného práva s výnimkou jednej chyby v písaní v čl. II. Nerozumeli zdôvodneniu rozporu mandátnej zmluvy s dobrými mravmi; Š.A. L. oslovil ohľadom predaja nehnuteľnosti žalovaného 1/, ktorý aktívne nevyhľadával predávajúcich klientov (iba kupujúcich), a považovať každého nezamestnaného človeka za osobu v tiesni bez preukázania reálnej tiesne je otázne. Nesúhlasili tiež s názorom, že jediná možnosť Š. L. bolo podpísanie predmetného splnomocnenia; žalovaný 1/ mal možnosť, ak by chcel: predať nehnuteľnosť počas obdobia od vkladu záložného práva v podstate kedykoľvek, lebo zomrelý nesplácal pôžičku, alebo uspokojiť svoju pohľadávku v rámci výkonu dražby, ale neurobil to a počkal na pomerne rozumnú ponuku na odkúpenie nehnuteľnosti (od žalovaného 2/ už v čase pred výkonom dražby mal ponuku na kúpu Nehnuteľnosti a to za podstatne lepšiu cenu ako bola cena pri dražbe). Súdu prvej inštancie ďalej vytýkali, že vychádzal iba z dôkazov, ktoré sú v neprospech žalovaných, a neprihliadal na dôkazy, ktoré by mohli mať za následok iné rozhodnutie vo veci a teda, že dôkazy nevyhodnotil ako celok. Poznamenali, že podľa napadnutého rozsudku majú doplatiť tri osoby na konanie, ktoré v konečnom dôsledku nijakým spôsobom nepoškodilo zomrelého, lebo mu boli peniaze v plnom rozsahu vyplatené, čo potvrdzuje podpis zomrelého verifikovaný expertíznym ústavom v Žiline na potvrdení o prevzatí kúpnej ceny; poukázali na existenciu stoviek nehnuteľností nadobudnutých v dražbe alebo výkonom záložného práva, pričom takýmto rozhodnutím sa iba spochybňuje vlastnícke právo väčšinou dobromyseľných nadobúdateľov a vnáša právnu neistotu do spoločenských vzťahov a odkázali na nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý možnosť takéhoto postupu odobruje. Mali za to, že potvrdením napadnutého rozsudku budú dotknuté práva tretích dobromyseľných osôb, ich dobromyseľná držba (vlastníctvo); na pojednávaní pritom nebola nijakým spôsobom preukázaná nedobromyseľnosť žalovaného 2/ a žalovaného 3/ v súvislosti s nadobudnutím predmetného bytu. Záverom ešte raz zhrnuli, že v čase založenia bytu za účelom zabezpečenia návratnosti pôžičky bolo podľa platnej legislatívy možné zriadiť záložné právo na nehnuteľnosť, pri realizácii záložného práva je záložca oprávnený konať v mene záložcu (§ 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka), predaj bytu sa uskutočnil za štandardných podmienok (na základe inzerátov a za cenu vyššiu ako určoval znalecký posudok), zomrelý obdržal za prevod nehnuteľnosti cenu vyššiu o 20 % ako v prípade dražby, a sumu ktorú obdržal bola v tej dobe adekvátna a porovnateľná s cenami obdobných nehnuteľností, s tým, že kúpna cena po odpočítaní pôžičky s príslušenstvom bola zomrelému v plnom rozsahu vyplatená. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasila s názorom odvolateľov, že súd prvej inštancie pri posudzovaní možného rozporu s dobrými mravmi v súvislosti s uzavretím Zmluvy o pôžičke a Zmluvy o záložnom práve a mandátnej zmluvy z 3.10.2003 medzi Š. L.Á. a žalovaným 1/ nevzal do úvahy „ďalšiu“ ustálenú judikatúru vyplývajúcu z aplikačnej praxi súdov. Práve naopak, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že tieto zmluvy boli uzavreté v rozpore s dobrými mravmi, a teda sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Pokiaľ ide o Zmluvu o pôžičke zdôraznila, že pri pôžičke poskytnutej na základe tejto zmluvy predstavuje ročná úroková miera 83,32 % a ročná percentuálna miera nákladov hodnotu 243,45 %, čo jednoznačne preukazuje jej uzavretie v rozpore s dobrými mravmi, s právnym následkom jej absolútnej neplatnosti. Takto absolútne neplatný právny úkon nemôže byť konvalidovaný uzavretím dodatku; konanie v rozpore s dobrými mravmi nie je ospravedlniteľné ani argumentáciou, že neskôr žalovaný 1/ upravil úrokové sadzby v súlade s platnou legislatívou. Aj podľa výpovede svedka I.. T. Q. išlo v skutočnosti o preddavok na kúpnu cenu nehnuteľnosti, čo nasvedčuje tomu, že zmluva o pôžičke mohla byť v skutočnosti iba fingovaný právny úkon a vyvoláva pochybnosti o tom, či zmluvné strany mali vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke. K zmluve o záložnom práve a k mandátnej zmluve zo dňa 3.10.2003 uviedla, že táto bola jednoznačne uzavretá v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na nepomer medzi výškou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou predmetu zálohu. K tvrdeniam, že takéto zmluvy o záložnom práve bežne uzatvárali aj bankové subjekty, treba poukázať na dôležitý fakt, že banky uzatvárali, a aj v súčasnosti uzatvárajú záložné zmluvy v obdobnom znení na zabezpečenie svojich pohľadávok v prípade úverov, ktoré poskytujú na financovanie kúpy nehnuteľností, a takto financované nehnuteľnosti sú predmetom zálohu. Zriaďovanie záložného práva k nehnuteľnostiam nebolo, a ani v súčasnosti nie je obvyklým zabezpečovacím prostriedkom zo strany serióznych bankových inštitúcií pri poskytovaní úverov fyzickým osobám, ktoré majú charakter spotrebných úverov. Žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou odvolateľov, podľa ktorej žalovaný 1/ nekonal v rozpore so záujmami neb. Š. L., odôvodňujúc to skutočnosťou, že predmetný byt odpredal za cenu vyššiu o 325.000,- Sk v porovnaní s najnižším podaním určeným pre potreby dražby vo výške 1.275.000,- Sk, a to z nasledovných dôvodov: 1/ všeobecná hodnota predmetu dražby vo výške 1 500 000,- Sk bola určená výlučne pre účely dražby; 2/ všeobecná hodnota predmetu dražby a z nej vypočítaná výška najnižšieho podania nezodpovedala skutočnej reálnej trhovej cene predmetného bytu v čase, keď sa mala dražba realizovať, ktorá predstavovala sumu 2.011.816,- Sk; 3/ v prípade, že by sa v dražbe pokračovalo, mohla byť dražba dokonca právne napadnuteľná zo strany Š. L., jednak z dôvodu nesprávneho výpočtu všeobecnej hodnoty predmetu držby (a teda aj najnižšieho podania), jednak z dôvodu nepomeru medzi pohľadávkou oprávneného (SBD) a hodnotou predmetu dražby; 4/ pokiaľ by sa byt vydražil a dražbu by neb. Š. L. nenapadol, tak by aspoň obdržal rozdiel z výťažku dražby bezodkladne a mohol si zabezpečiť primerané bývanie. Postupom I.. T. Q., teda tým, že vyplatil dražobnej spoločnosti celú pohľadávku oprávneného a celú odmenu a náklady dražobnej spoločnosti a následnými úkonmi, iba zhoršil situáciu neb. Š. L., nakoľko jeho nevysporiadané záväzky navýšil, hoci mu muselo byť zrejmé, že tento nemá žiadny príjem, a teda ani možnosť ich splatiť; 5/ žalovaný 1/ mohol uspokojiť svoju pohľadávku už v rámci spomínanej dražby ako záložný veriteľ, pokiaľ by sledoval výlučne tento hospodársky cieľ; 6/ nevysvetliteľný postup žalovaného 1/ treba vidieť tiež v tom, že podľa predložených dokladov si pri vyúčtovaní kúpnej ceny predmetného bytu a vyplatení Š. L. vôbec neodpočítal sumu, ktorú za neb. Š. L. uhradil dražobnej spoločnosti. Jeho tvrdenie ako svedka, že malo ísť o peniaze neb. Š. L., ktoré iba on vzal a vložil na účet dražobnej spoločnosti považovala za prinajmenšom nelogické, pretože ak by neb. Š. L. mal vlastné peniaze na vyrovnanie svojich dlhov, tak by si tieto dlhy vyrovnal on sám. 8. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s argumentáciou odvolateľov, podľa ktorej predajom bytu (výkonom záložného práva) nedošlo k žiadnemu poškodeniu/znevýhodneniu neb. Š. L., a to z nasledovných dôvodov: 1/ výkonom záložného práva bol neb. Š. L. zbavený vlastníctva k bytu, ktorého hodnota niekoľkonásobne prevyšovala pohľadávku žalovaného 1/; kúpna cena (1.600.000,- Sk), za ktorú bol byt predaný žalovanému 2/ bola minimálne o 20 % nižšia ako jeho trhová hodnota v čase predaja (2.011. 816,- Sk); 3/ ustanovenia v kúpnej zmluve upravujúce vyplatenie kúpnej ceny sú jednoznačne v neprospech neb. Š.A. L., obvykle sa kúpna cena vypláca pri uzavretí zmluvy, aby si predávajúci mohol zabezpečiť iné bývanie a následne sa z bytu vysťahovať; 4/ kúpnu cenu prevzal žalovaný 1/ od žalovaného 2/ pri jej uzavretí t.j. 12.3.2007, avšak rozdiel medzi prevzatou kúpnou cenou a svojou pohľadávkou neb. Š. L. neodovzdal riadne a včas, ale zadržiaval 22 mesiacov. Neuznala tiež argumentáciu, že napadnutým rozsudkom budú poškodení žalovaný 2/ a 3/, ktorí dobromyseľne kúpili byt a zveľadili ho, nakoľko neoddeliteľnou súčasťou kúpnej zmluvy z 12.3.2007 je Zmluva o záložnom práve a mandátna zmluva, z čoho je zrejmé, že žalovaný 2/ vedel o podmienkach priameho predaja nehnuteľností tretej osobe a udelenia plnej moci podľa mandátnej zmluvy, a teda, že uzavretá zmluva o prevode je v rozpore s dohodnutými podmienkami a udeleným mandátom; v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie, že by žalovaný 2/ kúpil byt na základe inzercie; žalovaný 2/ v byte nikdy nebýval, takže ho nemohol ani zveľadiť a dokonca ani po kúpe bytu sa ako jeho vlastník neprihlásil u správcu domu, urobil to až v čase, keď sa pripravoval ďalší predaj bytu; žalovaný 2/ neplatil pravidelne žiadne platby týkajúce sa predmetného bytu. Tieto uhradil až pred jeho predajom žalovanej 3/, je zrejmé, že iba z dôvodu toho, aby správcom bytového domu bol vystavený doklad o uhradení poplatkov, bez ktorého by kataster nepovolil vklad kúpnej zmluvy; žalovaný 2/ v konaní nikdy riadne nepreukázal, že by disponoval sumou na zaplatenie kúpnej ceny, nebol doložený žiadny doklad o jej zaplatení, údajne bola uhradená v hotovosti; žalovaný 2/ uviedol, že byt kupoval ako investíciu, avšak podľa v konaní tvrdených skutočností, akoby na ňom prerobil (kúpil za 1.600.000,- Sk, potom uhradil dlžné nájomné v sumách 64.299,- Sk, 3.400,- Sk a 3.400,- Sk a následne ho mal predať za sumu 1.650.000,- Sk, teda náklady prevyšujú cenu pri predaji o cca 20.000,- Sk). Otázne však ostáva, prečo by tak robil, ak trhová cena bytu bola omnoho vyššia a byt na bývanie nepotreboval; žalovaná 3/ zase tvrdila, že kúpou bytu chcela riešiť svoje bývanie v Bratislave a byt jej ponúkol I.. T. Q., ktorého poznala. Aj toto vysvetlenie je otázne, pretože v tom čase bol byt ešte stále neuvoľnený, tak prečo išla do kúpy takého bytu, do ktorého sa žalovaný 2/ nedostal celkovo 1,5 roka po jeho zakúpení; ani žalovaná 3/ nikdy v konaní nepreukázala, že disponovala sumou na zaplatenie kúpnej ceny a tiež nebolo hodnoverne preukázané, či skutočne k jej zaplateniu došlo. Faktom je, že žalovaná 3/ sa do bytu ani po smrti Š. L. nikdy nenasťahovala a svoje tvrdenia o tom, že byt rekonštruovala počas konania vôbec nepreukázala. 9. Žalobkyňa v odvolaní považovala za nevyhnutné poukázať na to, že skutočným motívom žalovaného 1/ bolo poškodiť neb. Š. L.D.; v uzavretej Zmluve o záložnom práve a Mandátnej zmluve bol dohodnutý postup na uspokojenie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke. Záložné právo podľa Zmluvy o záložnom práve mohlo byť realizované nasledovnými spôsobmi: predajom predmetu zálohu na dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách, predajom predmetu záložného práva v exekúcii, priamym predajom tretej osobe, ktorá zaplatí za predmet záložného práva minimálne cenu stanovenú súdnym znalcom z príslušného odboru. Ozrejmila, že v Mandátnej zmluve zároveň Š. L. splnomocnil žalovaného 1/, aby uskutočnil všetky úkony potrebné a nevyhnutné k realizácii záložného práva, a aby urobil všetky právne úkony potrebné k prevodu vlastníctva k predmetu záložného práva na tretiu osobu. Katastrálne konanie začaté po podaní návrhu na vklad tejto Zmluvy o záložnom práve bolo príslušnou správou katastra prerušené z viacerých dôvodov: 1. chýbal výpis z Obchodného registra žalovaného 1/, 2. nebol uhradený správny poplatok 0,1 % z ceny nehnuteľnosti, 3. nebol doložený znalecký posudok ohľadom stanovenia ceny predmetu zálohu a 4. v zmluve bolo potrebné opraviť číslo listu vlastníctva a číslo vchodu. Napriek tomu, že v spise príslušného katastra však chýbajú doklady preukazujúce, že všetky vytknuté vady boli riadne odstránené , vklad záložného práva k Nehnuteľnostiam v prospech záložného veriteľa - žalovaného 1/ bol povolený. Dňa 30.7.2004 bol medzi žalovaným 1/ a neb. Š. L. uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve o pôžičke, na základe ktorého mal žalovaný 1/ požičať Š. L. ďalšiu sumu vo výške 132.000,- Sk, čím sa výška požičanej sumy z pôvodnej výšky 30.000,- Sk zmenila na 162.000,- Sk a záväzok vrátiť 55.200,- Sk sa mení na 298.080,- Sk (zložený z požičanej sumy 162.000,- Sk a poplatku 136 080,- Sk). Tento dodatok k zmluve o pôžičke bol podpísaný v čase, keď neb. Š. L. z prvej požičanej sumy nevrátil žalovanému 1/ žiadnu splátku a jeho majetkové a príjmové pomery sa od uzavretia zmluvy nezmenili k lepšiemu, z čoho jej vyplynula otázka, aký bol skutočný dôvod uzavretia tohto dodatku zo strany žalovaného 1/ - mala za to, že skutočným dôvodom bolo zhoršiť už aj tak zlú finančnú situáciu neb. Š. L., zvýšiť mu tak záväzok voči žalovanému 1/ a v budúcnosti previesť predmet zálohu - byt vo vlastníctve neb. Š. L. na tretiu osobu za podmienok určovaných záložným veriteľom, t.j. žalovaným 1/. Zopakovala, že keď sa v roku 2006 začala realizovať dražba v prospech oprávneného Správcovské bytové družstvo, rámci ktorej mal byť predmetný byt odpredaný a výťažku predaja uspokojená pohľadávka oprávneného, dňa 19.10.2006 I.. T. Q. - konateľ žalovaného 1/ vyrovnal záväzok za Š. L., keď na účet dražobnej spoločnosti vložil 205.386,- Sk. Žalobkyňa z uvedeného úkonu vyvodila, že úmyslom žalovaného 1/ nebolo sledovať výlučne hospodársky účel, a to uspokojenie pohľadávky z poskytnutej pôžičky, nakoľko pohľadávka žalovaného 1/ bola v tom čase zabezpečená záložným právom a v prípade realizácie dražby by bola aj jeho pohľadávka z výťažku uspokojená. Ďalej upriamila pozornosť na to, že dňa 12.3.2007 bola uzavretá Zmluva o prevode vlastníctva bytu, ktorej predmetom prevodu bol byt vo vlastníctve neb. Š. L. na nadobúdateľa, ktorým bol žalovaný 2/; túto zmluvu za Š. L. ako vlastníka predmetu prevodu a prevodcu podpísal žalovaný 1/, resp. konateľ žalovaného 1/. V zmluve sa pritom uvádza, že k uzavretiu Zmluvy o prevode bol žalovaný 1/ splnomocnený na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 3.10.2003 a ďalšie splnomocnenie doložené k Zmluve o prevode bytu nebolo. V zmluve bola „dohodnutá cena prevádzaného bytu a spoluvlastníckeho podielu na 1.600.000,- Sk, avšak prílohou tejto zmluvy nebol znalecký posudok oceňujúci prevádzané nehnuteľnosti. Ak žalovaný 1/ prevzal ako zástupca za neb. Š. L. kúpnu cenu - spoločne to tvrdí žalovaný 1/ a žalovaný 2/, v konaní zostala nezodpovedaná otázka, prečo nedošlo k vyrovnaniu záväzku zo Zmluvy o pôžičke ihneď a následne k vyplateniu rozdielu Š. L., ktorý si mohol v tom čase zo zostatku zakúpiť menší byt, resp. byt mimo Bratislavy. Dňa 31.12.2007 podľa účtovných dokladov žalovaného 1/ došlo konečne k vyrovnaniu pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, avšak ešte stále nebol rozdiel vyplatený neb. Š. L. a žalovaný 1/ bezdôvodne zadržiaval prevzatú kúpnu cenu; následne bola uzatvorená medzi žalovaným 2/ ako predávajúcim a žalovanou 3/ ako kupujúcou zmluva o prevode vlastníckeho práva, na základe ktorej sa vlastníčkou nehnuteľností stala žalovaná 3/. Až po uzavretí tejto zmluvy 15.1.2009 bol vyhotovený doklad o údajnom vyplatení zvyšku kúpnej ceny neb. Š. L., t.j. 22 mesiacov po tom, ako bol byt odpredaný. Žalobkyňa mala za to, že takéto konanie žalovaného 1/ ako zástupcu neb. Š. L. bolo jednoznačne v rozpore so záujmami zastúpeného a súčasne v rozpore s dobrými mravmi, a teda dohoda o zastúpení podľa § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka je z týchto dôvodov neplatná. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľov o tom, že Š. L. bola riadne vyplatená kúpna cena za byt, ktorú skutočnosť má preukazovať doklad zo dňa 15.1.2009, tento naďalej považuje žalobkyňa za nehodnoverný. Znalecký posudok síce potvrdil, že podpis patrí neb. Š. L., ale žalobkyňa má oprávnené pochybnosti o tom, či finančnú čiastku tam uvedenú v skutočnosti aj prevzal. Správanie sa neb. Š. L. sa po tomto dátume nijako nezmenilo, hoci by sa oprávnene očakávalo, že keď konečne po dvadsiatich dvoch dostal takúto sumu peňazí, začal by riešiť otázku nového bývania a vypratania predmetného bytu; následne o jeden a pol mesiaca v danom byte spáchal samovraždu, ku ktorej sa ľudia uchyľujú v bezvýchodiskovej situácii, nemožno teda predpokladať, že by si siahol na život vtedy, keď už mal v rukách peniaze a konečne mu svitalo na nejaké riešenie jeho hroznej situácie; byt bol v dezolátnom stave, v byte sa nenachádzalo žiadne nakúpené jedlo, prípadne fľaše od alkoholu, pričom by sa dalo logicky predpokladať, že časť peňazí by za jeden a pol mesiaca určite minul aspoň na stravu, prípadne alkohol; svedok I.. T. Q. vo svojej výpovedi síce uviedol, že predmetná čiastka mala byť v hotovosti neb. Š. L. vyplatená u neho v kancelárii, ale toto tvrdenie mu nedosvedčil žiadny svedok. Napokon pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľov, že neb. Š. L. počas svojho života nikdy prevod bytu nespochybnil, považovala za nevyhnutné poukázať na to, že v skutočnosti Š. L. o prevode bytu možno nemal vedomosť, nakoľko kúpnu zmluvu o prevode bytu na žalovaného 2/ nepodpisoval (pozn. podpisoval ju I.. T. Q. ako štatutárny zástupca žalovaného 1/ na základe mandátnej zmluvy) a v byte naďalej býval až do svojej smrti. Neb. Š. L. nebol človekom s takým právnym povedomím, aby si svoje vlastníctvo overoval v evidencii nehnuteľností. Ďalším dôvodom môže byť tiež skutočnosť, že ak sa o prevode dozvedel, opäť z dôvodu neznalosti práva, zjavne ani netušil, že by taký prevod mohol právne napadnúť a riešiť súdnou cestou. Je tiež možné, že práve zistenie skutočnosti, že prišiel o byt konaním žalovaného 1/, mohlo byť dôvodom, prečo neb. Š. L. spáchal samovraždu. 10. Žalovaná 3/ vo vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu súhlasila s dôvodmi odvolania žalovaných 1/ a 2/. Bola názoru, že postupom žalovaného 1/ nedošlo k žiadnemu poškodeniu alebo znevýhodneniu zomrelého; jeho úmysel poškodiť Š. L. nebol nikdy preukázaný, v konečnom dôsledku obdržal za nehnuteľnosť cenu porovnateľnú s cenami obdobných nehnuteľností v čase predaja. Uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť kúpila dobromyseľne v pôvodnom stave za účelom zhodnotenia peňazí, pričom investovala do opravy nehnuteľnosti a týmto rozsudkom by najviac stratila ona. 11. Žalobkyňa v stanovisku k vyjadreniu žalovanej 3/ nesúhlasila s názorom, že postupom žalovaného 1/ nedošlo k žiadnemu poškodeniu alebo znevýhodneniu Š. L.; dôvodila, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný 1/ postupoval v rozpore s dobrými mravmi jednak pri uzavretí jednotlivých zmluvných dokumentov s Š.A. L., jednak pri predaji predmetného bytu, keď nekonal v záujme neb. Š. L., ktorého zastupoval pri predaji bytu, ale naopak sledoval svoje vlastné záujmy; rovnako sa nestotožnila s tvrdením žalovanej 3/, že predmetný byt nadobudla dobromyseľne v pôvodnom stave za účelom zhodnotenia peňazí. Poukázala na to, že žalovaná 3/ vo svojej výpovedi najprv uviedla, že byt kupovala za účelom riešenia svojho bývania v Bratislave, teraz tvrdí, že za účelom zhodnotenia peňazí. Žalovaná 3/ vypovedala, že predmetný byt kupovala na základe ponuky G. I.. T. Q., ktorého poznala, takže v čase kúpy mala od neho dostatok informácií o tom, o aký byt sa jedná, že nie je voľný, a akým spôsobom bol prevedený byt na žalovaného 2/, od ktorého ho mala kúpiť. V takomto prípade nemožno hovoriť na strane žalovanej 3/ o dobromyseľnosti. K tvrdeniu o investovaní do rekonštrukcie bytu, opätovne poukázala na skutočnosť, že žalovaná 3/ uvedené žiadnym spôsobom nepreukázala, napriek tomu, že žalobkyňa opakovane žiadala preukázanie tohto tvrdenia. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaných 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 27.4.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 14. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaných 1/ a 2/ v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nedostatočných skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o určenie, že byt patrí do dedičstva po poručiteľovi Š. L., nar. XX.X.XXXX. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaných z hľadiska skutočností uvádzaných na ich obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku voči žalovaným na určenie, že byt patrí do dedičstva po poručiteľovi Š. L., ktorého určenia sa žalobkyňa domáhala titulom neplatnosti Zmluvy o pôžičke, Zmluvy o záložnom práve, Mandátnej zmluvy ako aj neplatnosti Zmlúv o prevode vlastníctva bytu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil splnenie všetkých základných predpokladov pre aplikáciu § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žaloby, keď mal za to, že Zmluva o pôžičke, Záložná zmluva, Mandátna zmluva, a implicitne aj Zmluva o prevode vlastníctva bytu sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, v dôsledku čoho nemohlo prejsť k prevodu vlastníckeho práva z Š. L. na tretiu osobu, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p., logicky a presvedčivo odôvodnil. 15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd pripomína, že v prípade, ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné priamo žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného práva. Tam, kde možno žalovať určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemožno žalovať určenie neplatnosti zmluvy. To však nevylučuje posúdenie platnosti či neplatnosti právneho úkonu prejudiciálne, keď v konečnom dôsledku až na základe zodpovedania všetkých prejudiciálnych otázkach bude vyriešený základ uplatneného nároku na určenie, či nehnuteľnosť patrí alebo nepatrí do dedičstva po neb. Š. L.. Z právneho názoru vysloveného v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/293/2012-563, zo dňa 29.10.2015, je zrejmé, že základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o základe uplatneného nároku mal okrem platnosti dvoch Zmlúv o prevode vlastníctva v rámci predbežnej otázky zaoberať aj platnosťou Zmluvy o pôžičke, Zmluvy o záložnom práve a Mandátnej zmluvy. Ako prioritné mal posudzovať, či právne úkony z týchto zmlúv sú platnými právnymi úkonmi v nadväznosti na tvrdenia žalobkyne, ktorá namietala ich absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi tak, aby sa námietkami hmotnoprávnej povahy ohľadom absolútnej neplatnosti uvedených zmlúv vecne zaoberal a dal odpoveď na relevantné otázky, ktoré by dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia. 16. Preto možno zhrnúť, že pokiaľ súd prvej inštancie okrem obidvoch zmlúv o prevode vlastníctva posudzoval aj otázku platnosti Zmluvy o pôžičke, Zmluvy o záložnom práve a Mandátnej zmluvy ako otázku predbežnú pre rozhodnutie o určení, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, vec posúdil v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave za použitia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 34, § 39, § 48 ods. 1, § 49 a § 3 ods. 1) a na tomto základe bol správny aj jeho právny záver, že jednotlivé zmluvy, ktoré predchádzali Zmluve o prevode vlastníctva bytu na žalovanú 3/ majú viaceré vady a zároveň sú v rozpore s dobrými mravmi, ktorý odôvodnil o.i. tým, že Zmluva o pôžičke uzavretá 3.10.2003 L. Š. L. a vtedajším konateľom žalovaného 1/ je zmluvou, ktorá obsahuje neprimeranú úrokovú sadzbu; zmluvu o pôžičke súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. S ohľadom na uvedené niet žiadnych pochybností o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Treba mať na pamäti, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej; v súlade s dobrými mravmi je také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). Napokon hodno podotknúť, že aj keď v čase uzatvárania Zmluvy o pôžičke, či jej dodatku neboli v platnosti žiadne normy (a pre mimospotrebiteľské vzťahy v súčasnosti ani nie sú), ktoré by výslovne určovali do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky, z tejto okolnosti nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. 17. Pri právnom úkone Zmluvy o pôžičke bolo dojednané, že veriteľ sa zaväzuje Š. L. (pôvodný vlastník bytu) požičať sumu 30.000,- Sk, pričom dlžník sa zaviazal túto sumu vrátiť v lehote 12 mesiacov odo dňa prevzatia sumy na konečnú čiastku 55.200,- Sk (t.j. podľa obsahu tohto právneho úkonu bol úrok vo výške 25.200,- Sk; pričom v nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská sa nebolo možné stotožniť s tým, že v zmysle článku I. bod 1 predmetnej zmluvy bol poplatok za vypracovanie zmluvy a administratívu vo výške 2/3 uvedenej sumy t.j. 16.800,- Sk a len zvyšná 1/3 tvorila úrok; sumu 25.200,- Sk v celosti bolo potrebné považovať za odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov pri zanedbateľných nákladoch na vypracovanie relatívne jednoduchej Zmluvy o pôžičke). Pri takto dojednanom právnom úkone bola ročná úroková miera 83,30 %, čo zhodne s názorom súdu prvej inštancie nemožno hodnotiť ako súladné s dobrými mravmi. Len pre úplnosť hodno podčiarknuť, že uvedený záver jednoznačne potvrdzuje aj ustálená súdna prax, ktorá vyhodnotila úrokovú sadzbu za rozpornú s dobrými mravmi aj pri nižšej intenzite (aj keď sa jedná o prevažne spotrebiteľské vzťahy, aj z tohto sa dá spoľahlivo dovodiť, čo je vnímané ako nesúladné s dobrými mravmi pri požičiavaní peňažných prostriedkov). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ako rozporný s dobrými mravmi bol vyhodnotený úrok vo výške 28,97 % ročne (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/151/2013, zo dňa 5.9.2013), 60 % ročne (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 67/2008, zo dňa 10.12.2008), 60 % ročne a 48 % ročne (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011), 52,30 % ročne (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/599/2014, zo dňa 17.12.2014), 27,81 % ročne (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/276/2015, zo dňa 20.2.2017), 39,15 % ročne (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/152/2015 zo dňa 25.4.2016). Pri úrokovej sadzbe 83,30 % ročne možno zmluvu o pôžičke uzavretú medzi žalovaným 1/ a zomrelým Š. L. označiť až za úžernú, ktorá žiadnu právnu ochranu nepožíva. Za neplatnú z dôvodu rozporu dojednaných úrokov s dobrými mravmi preto nemohla byť považovaná iba časť dojednania podstatne prevyšujúca obvyklú úrokovú mieru (§ 41 Občianskeho zákonníka), ale za neplatnú bolo potrebné považovať celú zmluvu o pôžičke; dôvod neplatnosti sa vzťahoval na celý právny úkon (civilná úžera nepožíva ochranu v žiadnom rozsahu). 18. Právny úkon postihnutý absolútnou neplatnosťou nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práva alebo povinnosti. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Osud absolútne neplatného právneho úkonu sleduje aj právny úkon s akcesorickou povahou. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola neplatná Zmluva o pôžičke, neplatný bol aj dodatok k tejto zmluve (nemožno meniť obsah právneho úkonu, ktorý nikdy nevznikol), neplatnou bola takisto aj nadväzujúca Zmluva o záložnom práve (záložná zmluva nemôže zabezpečovať neexistujúci záväzok), a Mandátna zmluva vrátane udeleného splnomocnenia (táto oprávňovala mandatára k úkonom zo záložného práva, pričom v dôsledku neplatnosti záložnej zmluvy je logicky tiež neplatná a neplatné je aj predmetné splnomocnenie, nakoľko toto žalovaného 1/ oprávňovalo konať na základe Mandátnej zmluvy za účelom realizácie záložného práva), a napokon absolútne neplatnou bola aj Zmluva o prevode vlastníctva bytu (v dôsledku uvedeného túto zmluvu uzatvárala osoba t.j. žalovaný 1/, ktorý nemal žiadne oprávnenie konať za vlastníka bytu Š. L., a ani sám vlastníkom bytu nebol). Na uvedenom základe bol dôvodný záver súdu prvej inštancie, že predmetné zmluvy boli absolútne neplatné a tak nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva zo Š. L. na tretiu osobu (žalovaných 2/ a 3/), pričom nebolo možné uvažovať ani v intenciách dobromyseľného nadobúdateľa (nebolo možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám). 19. Keďže žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovaných 1/ a 2/ preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).