Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/6/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413223461 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1413223461.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Q. č. XX, B., zastúpená: JUDr. Vojtech Földeš, advokát, advokátka kancelária so sídlom Jaskový rad č. 163, Bratislava, IČO: 42 180 228, proti žalovanému: SEM s.r.o., ul. M. Sch. Trnavského č. 22, Bratislava, IČO: 35 863 889, zastúpený: NIKU & partners, s.r.o., Prokopa Veľkého č. 51, Bratislava, IČO: 36 866 008, o vyplatenie odmeny podľa dohody o pracovnej činnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV Bratislava, č.k. 7Cpr/2/2013-326, zo dňa 19.12.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 7Cpr/2/2013-326 zo dňa 19.12.2016, v znení opravného uznesenia č.k. 7Cpr/2/2013-342, zo dňa 19.12.2016, p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou zo dňa 11.11.2013 sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému nárokov na vyplatenie odmeny podľa Dohody o pracovnej činnosti, zaplatenia poistného do Sociálnej poisťovne a Zdravotnej poisťovne, zaplatenia preddavku na daň z príjmu a zaplatenia príslušenstva pohľadávky ( úrokov z omeškania, náhrady trov konania a právneho zastúpenia). Žalobu odôvodnila tým, že uzatvorila dňa 10.2.2009 so žalovaným Dohodu o pracovnej činnosti, ktorá bola následne doplnená štyrmi dodatkami. V zmysle Dodatku č. 4, článok IV., žalobkyňa uviedla, že vykonávala prácu v sídle a prevádzke žalovaného v Bratislave, v rozsahu 8 hodín týždenne, a to upratovacie a sanitárne práce, administratívne práce a akvizícia (vyhľadávanie klientov). Súčasne bola u žalovaného v hlavnom pracovnom pomere na ustanovený týždenný pracovný čas na základe samostatnej pracovnej zmluvy. Pracovnoprávny vzťah strán sporu založený Dohodou o pracovnej činnosti zo dňa 10.2.2009 trval do 15.8.2013, kedy bol skončený uplynutím výpovednej doby po doručení výpovede žalobkyni zo strany žalovaného dňa 31.7.2013; pričom výpovedná doba bola 15 dní. V žalovanom období tak bola žalobkyňa u žalovaného paralelne v dvoch pracovnoprávnych vzťahoch. Každý pracovný deň bola na pracovisku žalovaného na základe hlavného pracovného pomeru, a cez víkendy a po pracovnom čase vykonávala práce na základe dohody. K predloženému dôkazu zo strany žalovaného - Knihy dochádzok, žalobkyňa poukázala na výpoveď svedka Miroslava V. na pojednávaní dňa 15.1.2015 s tým, že táto kniha dochádzok vo firme žalovaného v rozhodnom čase neexistovala. Tento svedok výslovne potvrdil, že kniha dochádzok bola dodatočne založená a to „v priebehu trištvrte roka oddnes dozadu“ (t.j. od 15.1.2014) a „za rok 2013 kniha dochádzok nebola“. Na tento dôkaz preto nemožno prihliadať. V intenciách Dohody o pracovnej činnosti bola žalobkyňa povinná vykonávať práce druhovo určené v Dodatku č. 4 v rozsahu 8 hodín týždenne. Žalobkyňa a konateľ spoločnosti žalovaného D.. F. X. potvrdili svoj blízky rodinný vzťah, t.j. že sú rodičmi spoločného maloletého syna. Po ich osobnom rozchode jej tento konateľ doručil výpoveď z pracovnoprávneho vzťahu založeného Dohodou o pracovnej činnosti, a súčasne došlo aj ku skončeniu hlavného pracovného pomeru. Žalobkyňa sa domnievala, že jednou z hlavných príčin, pre ktoré jej žalovaný nevyplatil odmenu za prácu vykonávanú na základe Dohody o pracovnej činnosti, je diskriminujúci prístup zo strany jeho konateľa D.. M. X., ktorý ju znevýhodňoval z osobných dôvodov, keďže je s ním v spore o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. 3. Uznesením podľa vtedy platného § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd na pojednávaní za prítomnosti obidvoch sporových strán pripustil žalobkyňou navrhnutú zmenu petitu žaloby tak, že: „Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku vyplatiť žalobkyni sumu 3.500.,-eur, z ktorej je povinný podľa všeobecne záväzných predpisov zaplatiť poistné do Sociálnej poisťovne, poistné do zdravotnej poisťovne a preddavok dane z príjmu. Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania za mesiac január 2013 vo výške 5,57%z istiny 500,-eur od 16.02.2013 do zaplatenia, za mesiac február 2013 úrok vo výške 5,75% z istiny 500,-eur od 16.03.2013 do zaplatenia, za mesiac marec 2013 úrok 5,75% z istiny 500,-eur od 16.04.2013 do zaplatenia, za mesiac apríl 2013 úrok 5,5% z istiny 500,-eur od 16.05.2013 do zaplatenia, za mesiac máj 2013 úrok 5,5% z istiny 500,-eur od 16.06.2013 do zaplatenia, za mesiac jún 2013 úrok 5,5% z istiny 500,-eur od 16.07.2013 do zaplatenia, za mesiac júl 2013 úrok 5,5% z istiny 500,- eur od 16.08.2013 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, do rúk advokáta JUDr. Vojtecha Földésa, v uplatnenej výške do 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku.“ Dňa 19.06.2014 žalobkyňa do zápisnice pred súdom uviedla, že žiada vyplatenie mzdy z Dohody o pracovnej činnosti na základe toho, že túto prácu mala vykonávať v rozhodnom období, a vo väčšine prípadov v odpoludňajších hodinách v piatok, kedy už vo firme nikto nebol a dosť často, alebo vo väčšine prípadov ju vykonávala cez víkendy. 4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov konania. Poukázal na ustanovenia § 223, 224 ods. 2 písm. a), c), e); a 228a Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), v súlade s ktorými podmienkou na vyplatenie odmeny za prácu vykonávanú na základe Dohody o pracovnej činnosti za príslušné dohodnuté obdobie vzniká výlučne len za predpokladu (podmienky) skutočného osobného vykonávania dohodnutej práce zo strany zamestnanca pre zamestnávateľa, na dohodnutom mieste a čase pre výkon práce. Trval na tom, že napriek vytvoreným primeraným pracovným podmienkam, žalobkyňa ako zamestnanec počnúc 1. januárom 2013 a končiac 14. augustom 2013 (rozhodné obdobie, za ktoré si žalobkyňa uplatňovala vyplatenie odmeny), nevykonávala vôbec pre žalovaného ako zamestnávateľa práce, ktoré bola povinná osobne vykonávať na základe Dohody o pracovnej činnosti, a tiež v zmysle citovaných ustanovení Zákonníka práce. K žalobkyňou predloženej špecifikácii ňou vykonávanej práce pre žalovaného v rozhodnom období, k režimu upratovania a čistenia sídla a prevádzkových priestorov žalovaného na X. a k vedeniu mzdovej a personálnej agendy žalovaný uviedol, že spoločnosť SEM s.r.o., je malá spoločnosť, ktorú tvoria v súčasnosti dvaja konatelia a niekoľkí zamestnanci. Podlahová plocha prevádzkových priestorov je cca 83m2, čo umožňuje žalovanej spoločnosti zabezpečovať upratovanie a čistenie týchto priestorov vo vlastnej réžii (keďže časová náročnosť týchto činnosti rozhodne nie je žalobkyňou deklarovaných 5 až 6 hodín, ale zväčša len cca 1 hodina bežného upratovania). Tieto práce boli vykonávané prostredníctvom samotného konateľa spoločnosti (D.. M. X.) a zamestnancov žalovaného, bez nutnosti zamestnávať na tieto činnosti (práce) ďalšieho zamestnanca. Na základe toho a v záujme nízkych prevádzkových nákladov sa preto konateľ spoločnosti (D.. X.) a ostatní zamestnanci podieľajú a zabezpečujú okrem ich bežnej práce (správy domov) aj práce ako zásobovanie spoločnosti materiálom, upratovanie a čistenie prevádzkových priestorov. Konateľ spoločnosti žalovaného D.. X. do mája 2013 osobne viedol aj mzdovú a personálnu agendu spoločnosti (v pracovných listoch je uvedené, akú prácu zamestnanci vykonali) a dochádzka zamestnancov sa eviduje od 01.01.2013. Kniha dochádzky bola založená do súdneho spisu ako listinný dôkaz. V prípade zamestnancov, ktorí pracujú na základe dohôd o pracovnej činnosti, je vhodnejšie a prirodzenejšie viesť evidenciu na základe pracovných listov, ktoré odovzdávajú zamestnanci poverenej osobe na vedenie evidencie dochádzky. Do mája 2013 bol touto osobou D.. X. a v súčasnosti sa vedie v elektronickom evidenčnom systéme. Žalobkyňa v roku 2013 v rozhodnom období nevykonávala pre žalovanú spoločnosť žiadnu prácu ( ani v piatok, ani v dňoch pracovného voľna a pokoja ), čo potvrdili aj zamestnanci a zmluvní partneri žalovaného, ktorí zhodne uviedli, že žalobkyňu nikdy nevideli pracovať v žalovanej spoločnosti. V prevádzkových priestoroch žalovaného sa aj cez víkendy nezriedka pohybujú zamestnanci vykonávajúci technický servis, údržbu a odstraňovanie havarijných stavov v spravovaných bytových domoch. Ani títo technickí zamestnanci žalovaného žalobkyňu počas víkendov nikdy v prevádzkových priestoroch žalovanej spoločnosti nevideli vykonávať prácu. K údajnému žalobkyňou deklarovanému nahrávaniu, triedeniu a sumarizovaniu údajov v informačnom systéme žalovanej spoločnosti, a k vybavovaniu na úradoch obce a štátu podľa pokynov štatutárneho zástupcu žalovanej spoločnosti, konateľ spoločnosti uviedol, že každý počítač spoločnosti v prevádzkových priestoroch, na ktorom sa dá pracovať v informačnom systéme žalovaného ako správcu bytových domov, je zapojený v sieti ako klient a musí sa pripojiť cez heslo na firemný server. Každý počítač má navyše po zapnutí počítača svoje vlastné prístupové heslo. To isté platí aj pre e-mailový systém, prístup do neho je tiež chránený heslom. Žalobkyňa nemohla prísť do prevádzkových priestorov žalovanej spoločnosti a pracovať v informačnom systéme spoločnosti, pretože nepoznala heslo potrebné pre prístup do počítačov a ani do e-mailového systému. Žalobkyňa spočiatku súdu tvrdila, že upratovala a až následne, keď ju súd zaviazal predložiť zoznam a rozsah vykonávanej práce, účelovo začala tvrdiť a deklarovať, že robila všetky činnosti podľa predmetnej Dohody o pracovnej činnosti, teda aj nahrávanie údajov do informačného systému. Pritom všetky údaje v rozhodnom období nahrávala pani E. B.. Ani akvizičnú činnosť (ktorú mala žalobkyňa podľa jej špecifikácie údajne vykonávať v rozhodnom období) žalovaná spoločnosť v rozhodnom čase nevykonávala a zameriavala sa na udržanie si spravovaných bytových domov. V tom rozhodnom období žalovaný neuzavrel zmluvu o výkone správy na ďalší bytový dom. Podanie žaloby vo veci je podľa názoru konateľa len jeden z viacerých aktov osobnej pomsty žalobkyne voči nemu za to, že s ňou ukončil v marci 2013 dlhodobý intímny vzťah. Vzhľadom na preukázanú neprítomnosť žalobkyne ako zamestnanca v práci a nevykonávanie dohodnutej práce v mieste a čase dohodnutom pre výkon práce (počas celého rozhodného obdobia) nevznikol žalobkyni ako zamestnancovi nárok voči žalovanému ako zamestnávateľovi na odmenu podľa predmetnej Dohody o pracovnej činnosti. Konateľ spoločnosti v roku 2013 žalobkyňu vyzýval, či už telefonicky alebo aj osobne na to, aby nastúpila na výkon práce v rámci hlavného pracovného pomeru, keďže evidoval v rozhodnom období jej dlhodobé absencie. Preto bol pripravený ukončiť s ňou pracovný pomer okamžite. Pred odoslaním príslušných dokumentov sa však žalobkyňa dostavila do práce a navrhla žalovanému ukončiť s ňou pracovný pomer dohodou. Konateľ spoločnosti po zvážení všetkých okolností a s ohľadom na ich blízky vzťah pristúpil na takéto riešenie. Dňa 19.06.2014 konateľ spoločnosti D.. F. X. doplnil svoju výpoveď a uviedol, že žalobkyňa nebola každý deň v práci, a v práci nemohla byť ani po pracovnej dobe, resp. cez víkendy, nakoľko ju tam nemal kto vpustiť za účelom vykonávania tvrdených pracovných činností, keďže jej neboli dané kľúče od prevádzkových priestorov. Za rozhodné obdobie január až august 2013 z Dohody o vykonaní pracovnej činnosti neexistujú ani žiadne výplatné pásky. 5. Vo veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 7Cpr/2/2013 - 160 zo dňa 09.04.2015 tak, žalobu v celom rozsahu zamietol. K žalobkyňou predloženej „špecifikácii prác“ uviedol, že je z nej zrejmý rozpis práce, ktorú by mala vykonávať pre zamestnávateľa v spornom období, ale nebolo jednoznačne z jej strany preukázané, že v rozhodnom období tieto práce skutočne aj osobne vykonala ako zamestnanec spoločnosti na základe Dohody o pracovnej činnosti a v zmysle ustanovení § 224 ods. 1 a 228a ZP. Každý počítač žalovaného v prevádzkových priestoroch, na ktorom sa dá pracovať v informačnom systéme, je zapojený v sieti a žalovaná spoločnosť ako klient sa musí pripojiť cez heslo na firemný server, pričom každý počítač má po zapnutí počítača svoje vlastné prístupové heslo (to isté platí aj pre mailový systém). Žalobkyňa nepoznala heslo potrebné pre prístup do počítačov a ani do mailového systému ( tieto heslá súdu nevedela uviesť), pričom v rozhodnom období žalovaný neuzavrel Zmluvu o výkone správy na ďalší bytový dom. Svedkyňa L. X. potvrdila, že niekoľkokrát žalobkyňu odviezla cez víkend do firmy žalovaného, ale vykonávanie sporných prác žalobkyňou nepotvrdila a v priestoroch žalovanej spoločnosti nikdy nebola. Ako kamarátka žalobkyne mala vedomosť o dlhodobom intímnom vzťahu žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného D.. F. X., a o rozvrate ich vzťahu. Súd poukázal na to, že na vstupných dverách do prevádzkových priestorov žalovaného bola dňa 18.03.2013 vymenená kľúčová vložka, bolo vydaných 6ks nových kľúčov, ale o tejto výmene žalobkyňa nebola informovaná a nový kľúč jej vydaný nebol. Žiadny z vypočutých svedkov nevidel žalobkyňu pri výkone práce pre spoločnosť žalovaného, a to ani pri upratovaní a čistení priestorov sídla a prevádzky žalovaného; ani pri nahrávaní, triedení a sumarizovaní údajov v informačnom systéme. Žalobkyňa vo výpovedi na pojednávaní dňa 19.06.2014 uviedla, že bola do 31.08.2013 po dobu 3-4 týždňov práceneschopná pre chorobu. Preto objektívne nemohla sporné práce vykonávať v mesiaci august 2013, hoci sa v konaní pôvodne domáhala voči žalovanému nároku na vyplatenie odmeny zamestnanca aj za mesiac august 2013. Žalobkyňa napriek predloženej špecifikácii práce ňou údajne vykonaných prác v rozhodnom období, nepreukázala, že ich skutočne vykonala. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že v prevádzkových priestoroch spoločnosti sa pohybovali zamestnanci žalovaného vykonávajúci technický servis, údržbu a odstraňovanie havarijných stavov v spravovaných bytových domoch, ale ani títo technickí zamestnanci žalobkyňu v prevádzkových priestoroch žalovaného nevideli vykonávať upratovanie a čistenie priestorov. Zo svedeckých výpovedí súd mal za preukázané, že žalobkyňa v rozhodnom období do priestorov spoločnosti žalovaného chodila na návštevu za konateľom Ing. M. X., s ktorým mala intímny vzťah a dieťa. 6. Na základe podaného odvolania žalobkyne odvolací súd uznesením č.k. 14CoPr/10/2015 - 230 z 22.03.2016 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie vyhodnotil ako predčasné. Konštatoval, že nebolo sporné, že na základe dohody strán sporu zo dňa 10.02.2009, v znení jej Dodatku č. 4 zo dňa 01.08.2012, bola v čl. III dohodnutá pevná odmena žalobkyne vo výške 500,-eur mesačne za vykonávanie prác špecifikovaných v čl. I. a v rozsahu prác špecifikovaných v čl. IV dohody podľa § 224 ods. 2 písm. e) ZP. Povinnosť preukázať vykonanie, respektíve nevykonanie dohodnutých prác v rozhodnom období žalobkyňou bolo na strane zamestnávateľa, t.j. žalovanej spoločnosti. V situácii, kedy bola dohodnutá pevne stanovená výška mesačnej odmeny a podľa čl. III, bod 2 dohody odmenu bolo možné skrátiť o primeranú alikvotnú časť v prípade nevykonania prác v dohodnutom rozsahu alebo v požadovanej kvalite, bol zamestnávateľ povinný mesačne vyhodnocovať, či zmluvné podmienky pre vyplatenie odmeny žalobkyňa splnila a ak nie, v akom rozsahu. Navyše súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie na preverenie obrany žalovaného, či skutočne žalobkyňa v rozhodnom období nedisponovala kľúčmi od pracoviska a prístupovými heslami pre prácu s počítačmi. 7. Po vrátení veci a doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 223 ods. 1,5; 224 ods. 1, 2; 226 ods. 1, 2, 4; 228a ods.1, 2, 3, 4 Zákonníka práce. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že strany sporu dňa 10.02.2009 uzatvorili podľa § 223 a nasl. a 228a ZP Dohodu o pracovnej činnosti v znení jej Dodatkov č. 1 až č. 4. Jej predmetom bol druh a rozsah práce žalobkyne pre zamestnávateľa; miesto výkonu práce - Bratislava, sídlo a prevádzka zamestnávateľa; rozsah pracovného času žalobkyne - 8 hodín týždenne; odmena žalobkyne za jej riadne vykonanú prácu v dohodnutom rozsahu vo výške 500,- eur mesačne, ktorá jej bude vyplácaná mesačne bankový účet vo výplatnom termíne, vždy po uplynutí plateného obdobia. Osobitne bolo dojednané, že dohodnuté platové podmienky skončia žalobkyni dňom ukončenia jeho práce, a tiež, že odmenu možno krátiť o primeranú alikvotnú časť v prípade nevykonania práce v dohodnutom rozsahu alebo v prípade nevykonania práce v požadovanej kvalite (článok III. Dohody o pracovnej činnosti). Konateľ žalovanej spoločnosti Ing. X. do mája 2013 osobne viedol aj mzdovú a personálnu agendu spoločnosti v evidenčnom programe SOLID firmy HOUR. Svedok F. , ktorý poskytuje služby žalovanej spoločnosti ako zmluvný ekonóm, začal túto agendu spracovávať od mája 2013 a Ing. F. X. mu bola odovzdaná kompletná mzdová a personálna agenda za január až máj 2013, vrátane evidencie dochádzky. Svedok ju podľa dohody spracoval od začiatku roka 2013 v ekonomickom evidenčnom programe POHODA, ktorý používa spoločnosť žalovaného na účtovanie a ekonomiku. Túto mzdovú a personálnu agendu svedok spracoval spätne aj za obdobie január až máj 2013 (vrátane evidencie dochádzky) do tohto nového evidenčného systému podľa podkladov z pôvodne používaného evidenčného systému SOLID. Dochádzka zamestnancov spoločnosti žalovaného pracujúcich na základe dohôd bola odsúhlasovaná vždy konateľom Ing. F. X. na základe pracovných listov, ktoré títo zamestnanci odovzdávali za uplynulý nimi odpracovaný mesiac. Pracovnoprávny vzťah strán sporu založený predmetnou Dohodou o pracovnej činnosti v znení jej dodatkov skončil dňa 15.08.2013. Podľa Zákonníka práce vzniká nárok zamestnanca voči zamestnávateľovi na vyplatenie odmeny za prácu vykonávanú na základe takejto dohody výlučne len za predpokladu skutočného osobného vykonávania dohodnutej práce zo strany zamestnanca v príslušnom dohodnutom období, mieste a čase. Odmena za vykonanie práce je splatná po dokončení a odovzdaní práce. Strany sporu sa dohodli, že dohodnuté platové podmienky skončia žalobkyni ako zamestnancovi dňom ukončenia jej práce a tiež, že odmenu žalobkyni ako zamestnanca možno krátiť o primeranú alikvotnú časť v prípade nevykonania práce v uvedenom rozsahu alebo v prípade nevykonania práce v požadovanej kvalite (článok III. Dohody o pracovnej činnosti). 8. Svedkyňa L. potvrdila, že v priestoroch spoločnosti žalovaného nikdy nebola a žalobkyňu nikdy pri práci v týchto priestoroch nevidela. Súd opätovne prihliadol na preukázanú skutočnosť, že po výmene zámkov vstupných dverí prevádzkových priestorov žalovaného (potvrdenie kľúčovej služby KEYmax o výmene zámku, kópia daňového dokladu z 18.03.2013), nebola žalobkyňa o tejto výmene žalobkyňa informovaná a nový kľúč jej vydaný nebol. Nemohla sa tak sama do týchto priestorov dostať. Zo svedeckých výpovedí mal súd ďalej za preukázané, že žalobkyňou nedošlo a ani nemohlo dôjsť z objektívnych dôvodov k ňou tvrdenému nahrávaniu, triedeniu a sumarizovaniu údajov v informačnom systéme spoločnosti žalovaného, k vybavovaniu na úradoch obce a štátu podľa pokynov štatutárneho zástupcu žalovanej spoločnosti, nakoľko každý počítač v spoločnosti a mailový systém, na ktorom sa dalo pracovať v informačnom systéme vyžadoval vlastné prístupové heslo. Žalobkyňa tieto heslá nepoznala. Žalobkyňa v doplňujúcich otázkach do zápisnice pred súdom nevedela uviesť nielen heslo, vzhľadom na odstup času, ale ani spôsob práce v počítačovom programe, či počet hesiel. Zotrvala na tvrdení , že v tom čase v počítači zamestnávateľ nemal žiaden špeciálny program a údaje nahadzovala do excelovskej tabuľky (žalobkyňa opomenula, že v tomto rozhodnom období žalovaný neuzavrel Zmluvu o výkone správy na ďalší bytový dom). Ani vypočutí svedkovia nepotvrdili vykonávanie práce žalobkyňou podľa dohody. Navyše v mesiaci august 2013 žalobkyňa objektívne pre chorobu nemohla tvrdené práce vykonávať. Keďže žalobkyňa nevykonávala dohodnuté práce v rozhodnom období, zo strany žalovaného jej nebola vyplácaná dohodnutá odmena. Súd preto žalobu opätovne zamietol v celom rozsahu. Žalovanému ako plne úspešnej strane sporu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) samostatným uznesením. 9. Rozsudok napadla opätovne odvolaním žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 04.01.2017. Poukázala na § 320 CSP, podľa ktorého zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Keďže napadnutý rozsudok je datovaný dátumom 12.12.2016, súd ho vyhotovil v písomnej forme ešte pred jeho vyhlásením dňa 19.12.2016, t. j. týždeň pred vyhlásením rozsudku. Znemožnil tak žalobkyni realizovať jej právo podľa citovaného ustanovenia. Bolo jej súčasne doručené opravné uznesenie a preto podáva odvolanie voči rozsudku aj v znení tohto opravného uznesenia. Podľa názoru žalobkyne sa súd prvej inštancie neriadil závermi zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č.k. 14CoPr/10/2015-230 zo dňa 22.03.2016. Žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti na podporu svojich tvrdení, ale zopakoval tie isté tvrdenia ako v predchádzajúcom konaní. Týka sa to napr. hodnotenia svedeckej výpovede L., na ktoré opätovne súd prvej inštancie prihliadol rovnako ako v predchádzajúcom zrušenom rozsudku. Žalobkyňa považuje za nepreukázané tvrdenie súdu k listinnému dôkazu - potvrdenie kľúčovej služby o výmene zámku z 18.03.2013, že žalobkyňa týmito kľúčmi nedisponovala, a teda nemala prístup do priestorov spoločnosti. Žalovaný až dodatočne, po vyše dvoch rokoch, predložil súdu dôkaz o tom, že v jeho firme údajne došlo k výmene kľúčov, a ako dôkaz predložil účtovný doklad z 18.03.2013 a písomné potvrdenie z 09.03.2015 o montáži bezpečnostnej vložky a dodaní 6 kľúčov do vstupných dverí. Následne žalovaný predložil zoznam, komu všetkému boli nové kľúče vydané, pričom sa to týkalo 5 kľúčov. V rozhodnom období od januára až do júla 2013 boli vydané len 3 kľúče. Vzhľadom na to, že žalobkyňa má s Ing. X. maloletého syna a od roku 2009 vykonávala prácu na základe dohody o pracovnej činnosti a súbežne s tým bola aj v hlavnom pracovnom pomere, považuje za nemorálne tvrdenia konateľa žalovaného, že za daného stavu by nemala mať od firmy kľúče. Najmä, keď tam pracovala aj v pracovnom pomere na ustanovený týždenný pracovný čas. To, že si nepamätala prístupové heslá po uplynutí troch rokov je iba prirodzené, pretože málokto by si takéto heslá po tak dlhej dobe mohol zapamätať. Žalovaný do dnešného dňa napokon nespochybnil prehľad prác, ktoré žalobkyňa v roku 2013 vykonala, pričom sa súd nevysporiadal s jej účasťou na konferencii správy budov, ktorá sa konala v Novo Lubovnianskych kúpeľoch dňa 18. až 19. apríla 2013. Z týchto dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol v zmysle žalovaného petitu. Súčasne si uplatnila aj nárok na náhradu trov konania. 10. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobkyne právnej zástupkyni žalovaného, ktorá sa k odvolaniu vyjadrila písomne podaním doručeným súdu dňa 27.01.2017. K procesnému postupu súdu prvej inštancie uviedla, že rozhodne neodňal žalobkyni nesprávnym úradným postupom jej práva, ako to tvrdí v podanom odvolaní. Súd riadne a dostatočne vykonal rozsiahle a komplexné dokazovanie v súlade správnym názorom odvolacieho súdu a v zmysle jeho intencií úplne zistil skutkový stav. Zdôraznil, že podľa § 228a Zákonníka práce, dohodnutá odmena sa poskytuje len za vykonávanú prácu na základe dohody o pracovnej činnosti za príslušné dohodnuté obdobie. Vzniká teda výlučne len za predpokladu skutočného osobného vykonania dohodnutej práce zo strany príslušného zamestnanca pre zamestnávateľa. Žalovaný trvá na tom, že napriek ním, ako zamestnávateľom vytvoreným pracovným podmienkam, žalobkyňa ako zamestnanec v rozhodnom období, za ktoré si aktuálne uplatňuje vyplatenie odmeny, nevykonala vôbec práce, ktoré bola povinná osobne vykonávať na základe dohody o pracovnej činnosti, a tiež v zmysle § 224 ods. 1 a § 228a Zákonníka práce. Táto skutočnosť bola bez pochybností preukázaná na základe rozsiahleho dokazovania. Žalovaný sa pridržiava v celom rozsahu svojich vyjadrení v obsiahlom písomnom podaní zo dňa 16.08.2016, a taktiež v záverečnom prednese na pojednávaní dňa 21.11.2016. K tvrdeniu žalobkyne, že jej boli postupom súdu odňaté procesné práva, právna zástupkyňa žalovaného poukázala na to, že dňa 21.11.2016 bolo odročené pojednávanie výlučne len za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 19.12.2016. Na pojednávaní dňa 21.11.2016 na otázku súdu, či sú nejaké ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, uviedol právny zástupca žalobkyne, že nemá návrhy na ďalšie dôkazy. Takéto nové dôkazy právny zástupca žalobkyne nepredniesol ani v záverečnom prednese. Následne súd prvej inštancie odročil pojednávanie na deň 19.12.2016 len za účelom vyhlásenia rozsudku. Na tomto pojednávaní rozsudok vyhlásil za osobnej prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, kde jej súčasne doručil aj písomné vyhotovenie rozsudku. Zrejmá nesprávnosť v uvedení dátumu vyhlásenia rozsudku na deň 12.12.2016, bola odstránená vydaním opravného uznesenia. Ani za tohto procesného stavu nič nebránilo žalobkyni a jej právnemu zástupcovi, aby v období od 21.11.2016 až do vyhlásenia rozsudku dňa 19.12.2016 využili osobitné procesné právo účastníka súdneho konania ako zamestnanca predložiť alebo označiť ďalšie skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Napriek tomu žalobkyňa zjavne účelovo tvrdí v podanom odvolaní, že jej súd odňal možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle § 320 CSP. Žalobkyňa vychádza z nesprávnej úvahy, že deň vyhlásenia rozsudku a deň faktického vyhotovenia rozsudku v písomnej forme musia byť identické, a že dátum uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku je dátumom jeho vyhotovenia v písomnej forme a nie dátumom vyhlásenia rozsudku. Jej úvaha je tak v rozpore s § 219 ods. 2 CSP. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny a priznal žalovanému aj plnú náhradu trov odvolacieho konania. 11. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalovaného právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 06.02.2017, ktorý voči nemu nepodal ďalšiu repliku. 12. Krajský súd prejednal odvolanie žalobkyne ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP. Po preskúmaní výsledkov doplneného dokazovania na súde prvej inštancie, skutkových a právnych záverov súdu v napadnutom rozsudku a odvolacích námietok žalobkyne dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie dostatočne zistil skutkový stav, na jeho základe vyvodil vo veci správne skutkové a právne závery, riadne sa vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalobkyne, ktorými preukazovala uplatnený nárok a napadnutý rozsudok aj riadne odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). 13. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie považuje odvolací súd potrebné zdôrazniť len nasledovné: základom obrany žalovaného v spore bolo tvrdenie, že síce so žalobkyňou uzavrel dňa 10.09.2009 Dohodu o pracovnej činnosti, v znení jej štyroch dodatkov, ale v rozhodnom období od januára do augusta 2013, za ktoré žalobkyňa požaduje vyplatenie dohodnutej odmeny s príslušenstvom, v skutočnosti žiadne práce nevykonala. Toto tvrdenie preukázal svedeckými výpoveďami zamestnancov spoločnosti a skutočnosťou, že vzhľadom na výmenu zámkov na vstupných dverách do prevádzky spoločnosti v marci 2013, ktoré žalobkyňa nemala k dispozícii, objektívne tieto práce ani nemohla vykonávať. Do priestorov spoločnosti žalovaného sa mohla dostať len tak, že by ju vpustili iní zamestnanci, ktorí to však popreli. Odvolacia námietka žalobkyne, že v rozhodnom období boli zo 6 nových kľúčov rozdelené len 3 kľúče, nemá žiadnu výpovednú hodnotu, pretože tento fakt sám o sebe nepreukazuje, že nový kľúč bol žalobkyni odovzdaný. Ani odvolací súd nemal žiaden relevantný dôvod spochybňovať hodnovernosť predložených listinných dôkazov o výmene zámky na vstupných dverách priestorov spoločnosti žalovaného. Súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal aj s námietkami žalobkyne ohľadne evidencie dochádzky a vedení personálnej agendy spoločnosti v rozhodnom období, najmä vo vzťahu k zamestnancom na základe dohody o pracovnej činnosti, a odvolací súd nepovažuje za potrebné k tomu nič viac doplniť. V priebehu dokazovania žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení a nepreukázala, že vykonala pre žalovaného dohodnuté práce, za ktoré by jej prináležala odmena v žalovanej výške. Podľa obsahu uzavretej dohody so žalovaným, mala jej byť odmena za výkon dohodnutých prác vyplácaná v mesačných výplatných termínoch. Žalobkyňa sa preto už v priebehu žalovaného obdobia, t.j. pri nevyplatení odmeny za prvý mesiac v roku 2013, mala domáhať jej vyplatenia, resp. vyzvať zamestnávateľa na uvedenie dôvodov krátenia, resp. úplného nevyplatenia dohodnutej odmeny. Žalobkyňa sa však vyplatenia odmeny začala preukázateľne domáhať až v mesiaci júl 2013, t.j. za 7 mesiacov, a následne žiadala odmenu za vykonanie dohodnutých prác aj za mesiac august 2013, hoci v tomto mesiaci bola práceneschopná. V tomto období už boli jej vzťahy s konateľom žalovanej spoločnosti vážne narušené a následne došlo k ukončeniu oboch pracovných pomerov žalobkyne v spoločnosti žalovaného, t.j. hlavného aj vedľajšieho na základe dohody o pracovnej činnosti. Aj uvedené skutočnosti potvrdzujú správnosť záverov súdu prvej inštancie, že tvrdené práce žalobkyňa pre žalovaného nevykonala a nemá nárok na zaplatenie žalovanej čiastky. 14. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne o porušení jej procesných práv podľa § 320 CSP vo vzťahu k dátumu vyhlásenia napadnutého rozsudku. Tak ako správne uviedol žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, pri písomnom vypracovaní rozsudku došlo k pochybeniu v uvedení dátumu jeho vyhlásenia, ktoré bolo následne hneď odstránené opravným uznesením. Navyše žalobkyňa a jej právny zástupca boli osobne prítomní na vyhlásení rozsudku dňa 19.12.2016, a objektívne do tohto času mali možnosť realizovať všetky svoje procesné práva. 15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP, a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).