Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010200 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416010200.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Petra Štifta v trestnej veci obžalovaného K.. T. Q., stíhaného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 3T/75/2016-103 zo dňa 28.9.2017, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 2. mája 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný K.. T. Q., W.. XX.XX.XXXX U. F. F., M. F. Slovenská Ľ., Za W. XXX/X, uznáva vinným, že napriek zákonnej vyživovacej povinnosti prispievať na výživu svojho syna C. Q., W.. XX.X.XXXX, F. F., S. X, vyplývajúcej mu z ustanovenia § 62 zákona o rodine a určenej mu predbežnou otázkou podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku na sumu 166,- eur mesačne, ktorú je povinný platiť k rukám matky dieťaťa K.. C. Q., W.. XX.X.XXXX, si túto zákonnú povinnosť neplnil od septembra 2009 až do 28. septembra 2017 s výnimkou mesiacov, v ktorých na výživu prispel, a to v máji 2013 sumou 800,- eur, v novembri 2014 sumou 100,- eur a v decembri 2014 sumou 100,- eur, pričom po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 3T/75/2016-103 zo dňa 28.septembra 2017 prispel na výživu v mesiacoch október 2017 až apríl 2018 sumami po 100,- eur mesačne, spolu 700,- eur, v dôsledku čoho mu vznikol na výživnom dlh vo výške 14.402,- eur, pričom v rozhodnom období nebol v evidencii nezamestnaných, nepoberal príspevok v nezamestnanosti ani dávky v hmotnej núdzi, bol konateľom obchodnej spoločnosti, teda najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. Za to sa o d s u d z u j e: Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu podmienečne odkladá a určuje sa skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. d) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 3T/75/2016-103 zo dňa 28.9.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 3T/75/2016 zo dňa 21.11.2017 bol obžalovaný K.. T. Q. uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona („Tr.zák.“) s poukazom na § 138 písm. b) Tr.zák. (podľa znenia rozsudku prvostupňového súdu ako bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní, keďže v písomnom vyhotovení rozsudku bola v rozpore s tým právna kvalifikácia uvedená aj podľa § 207 ods. 3 písm. a/ Tr.zák.) na skutkovom základe, že napriek zákonnej vyživovacej povinnosti prispievať na výživu svojho syna C. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom F., S. 6, vyplývajúcej mu z ustanovenia § 62 zákona o rodine a určenej mu predbežnou otázkou podľa § 7 ods. X Trestného poriadku na sumu 166,- eur mesačne, ktorú je povinný platiť k rukám matky dieťaťa K.. C. Q., nar. XX.X.XXXX, si túto zákonnú povinnosť neplnil od septembra 2009 až doposiaľ s výnimkou mesiacov, v ktorých na výživu prispel, a to v máji 2013 sumou 800,- eur, v novembri a decembri 2014 sumami po 100,- eur, v dôsledku čoho mu vznikol na výživnom dlh vo výške 15.102,- eur, pričom v tomto období nebol v evidencii nezamestnaných, nepoberal príspevok v nezamestnanosti ani dávky v hmotnej núdzi, bol konateľom obchodnej spoločnosti. Za to bol obžalovanému prvostupňovým súdom podľa § 207 ods. 3 Tr.zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr.zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák. a § 50 ods. 1 Tr.zák. podmienečne odložený na skúšobná doba v trvaní dva roky a podľa § 50 ods. 2 Tr.zák. a § 51 ods. 4 písm. d) Tr.zák. bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné. Proti rozsudku v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Tr.por. podal odvolanie obžalovaný proti výrokom o vine a treste priamo na hlavnom pojednávaní do zápisnice po vyhlásení rozhodnutia, ktoré zdôvodnil podaním doručeným na prvostupňový súd dňa 13.12.2017 nasledovným spôsobom: „V rozsudku je uvedené, že som si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú vyživovaciu povinnosť a spáchal som prečin zanedbania povinnej výživy závažnejším spôsobom konania. Súd odôvodnil toto tvrdenie na základe tvrdenia pani Q. o našej dohode platiť výživné vo výške 166 € mesačne. A., že uvedenú sumu som posielal navrhovateľke na základe môjho jednostranného rozhodnutia, nikdy nebolo určené súdom a neexistuje písomná dohoda medzi mnou a navrhovateľkou o výške výživného. Dôkaz: platenie sumy 166 € na účet p. Q. do septembra 2009. Moje tvrdenie o tom, že sme sa s p. Q. dohodli na tom, že nebude trvať na platení výživného dovtedy, pokiaľ bude suma dlžného výživného nevyrovná s výškou mnou poskytnutých naturálnych a finančných plnení (čo predstavovalo cca 645.000 Sk, t.j. 21.380 €) v prospech p. Q., súd do úvahy vôbec nevzal, hoci aj jedno aj druhé tvrdenie vychádza z ústnych dohôd medzi p. Q. a mnou. Mám za to, keby to tak nebolo, p. Q. by sa domáhala dlžného výživného okamžite. Dôkaz: p. Q. sa nedomáhala od septembra 2009 až do marca 2016 platenia výživného, čo predstavuje 76 mesiacov. Súd v tomto prípade uplatnil dva rôzne prístupy pri posudzovaní rovnakej veci. V tomto vidím pochybenie súdu. Preto trvám na tom, že som prečin zanedbania povinnej výživy nespáchal v zmysle citovaných paragrafov Trestného zákona a už vôbec nie závažnejším spôsobom konania. Z uvedeného dôvodu napádam rozsudok v celom rozsahu. Námietky voči odôvodneniu rozhodnutia súdu: 1. Súd uvádza, že po rozvode s pani Q. som posielal výživné na syna do septembra 2009. Námietka: Toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože s p. Q. som nikdy ženatý nebol. 2. Súd uvádza dve rozporuplné skutočnosti ako fakty, a to že o syna C. nejavím záujem, a súčasne v odstavci vyššie, že mi nebolo umožnené sa stretávať so synom samostatne, čo som chcel vyriešiť dohodou s p. Q., teraz viem, že to budem musieť riešiť súdnou cestou. Syna mám veľmi rád a veľmi rád sa s ním budem stretávať samostatne a starať sa o neho. Pre dokreslenie situácie dávam do pozornosti moju výpoveď pred vyšetrovateľom p. H. v F. F. založenú v súdnom spise. 3. V zmysle uvedeného nie som si vedomý svojho dlhu na výživnom. 4. V roku 2013, keď bola p. Q. vážne chorá, ma požiadala, či by som sa o C., ale aj o ňu, nedokázal postarať určité obdobie, pokiaľ nebude schopná zvládať situáciu samostatne. C. som to tak, že cca na dva mesiace išli všetky moje povinnosti bokom a prioritou sa stal C. a jej vyliečenie. Nie je pravda, že by som sa o C. nedokázal postarať samostatne, p. Q. mi sama dal peniaze na vedenie domácnosti s tým, že za opatrovateľku a gazdinú by zaplatila oveľa viac a dokonca mi z jej strany bola sľúbená odmena za túto pomoc, čo mi prišlo choré. 5. Pri určení výšky zameškaného výživného, ktorý súd vyčíslil na 15.102 €, nezohľadnil inštitút premlčania. Na základe uvedeného mám za to, že na základe uvedených faktov je rozhodnutie súdu nespravodlivé v celom rozsahu, ako aj pri stanovení výmery trestu odňatia slobody, ako aj výške zameškaného výživného.“ Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní dňa 16.1.2018. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu bolo doplnené dokazovanie výsluchom svedkyne K.. C. Q., ktorá uviedla, že výživné nie je platené v dohodnutej výške 5.000 Sk resp. 166 €, pričom v období po vynesení rozsudku prvostupňovým súdom došlo od obžalovaného k plneniu výživného v sume 100 € mesačne od októbra 2017, v sume spolu 700 €, ostatný raz prišlo výživné dňa 12.4.2018. Takto sa obžalovaný rozhodol sám, bez vzájomnej dohody, že bude platiť 100 €. So synom sa obžalovaný nekontaktuje, nestretávajú sa, ich stretnutiu nebráni. Od roku 2013 synovi nedáva ani žiadne dary k meninám, narodeninám, k Vianociam. V roku 2013 ich obžalovaný navštívil v kúpeľoch, priniesol im darčeky, vtedy dúfala, že sa jeho prístup zmení. Potom sa so synom obžalovaný ešte stretol, ale s priebehom stretnutia syn nebol spokojný a od roku 2014 sa nevideli. Obžalovaný k výpovedi svedkyne uviedol, je pravdou, že ich v roku 2013 navštívil v kúpeľoch, kedy bol aj zo strany svedkyne požiadaný, aby im vybavil cez známeho letný termín. V roku 2014 synovi poslal k Vianociam balík, ktorý svedkyňa odmietla prevziať a ten sa obžalovanému vrátil a doposiaľ ho má doma nerozbalený. Keďže sa mu balík raz vrátil, tak už tento pokus neopakoval. Po roku 2013 sa so synom stretol len jeden krát, a to bolo na rodinnej oslave a viac mu nebolo dovolené, aby sa s ním stretával sám. Obžalovaný nikdy otázku stretávania sa so synom neriešil cestou súdu. Prokurátor na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu za správy a zákonný a navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť. Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu uviedol, že trvá na podanom odvolaní aj na dôvodoch v odvolaní uvádzaných s tým, že sám sa v októbri minulého roka rozhodol posielať výživné vo výške 100 € tak, ako sa sám rozhodol platiť výživné vo výške 5.000 Sk. Matke dieťaťa posielal sms správu s požiadavkou, že sa chce stretnúť so synom, načo mu bolo odpovedané, že najprv má zaplatiť výživné a potom sa môžu stretávať. Obžalovaný sa domáha sa toho, aby bol napadnutý rozsudok zrušený. Podľa § 317 ods. 1 Tr.por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr.por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa § 207 ods. 1 Tr.zák. kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 207 ods. 3 písm. b) Tr.zák. odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523207'&ucin-k-dni='30.12.9999'> alebo <aspi:// module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523207'&ucin-k-dni='30.12.9999'> závažnejším spôsobom konania. Podľa § 138 písm. b) Tr.zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu po dlhší čas. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určí súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Podľa § 50 ods. 2 Tr.zák. v rámci povolenia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody môže súd páchateľovi uložiť aj primerané obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252351'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a <aspi:// module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%252351'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, ktorých kontrolu vykonáva probačný a mediačný úradník; spravidla mu uloží, aby podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom. Ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu, môže súd nariadiť kontrolu uložených primeraných obmedzení alebo povinností technickými prostriedkami, ak takáto kontrola nebola doposiaľ nariadená. Podľa § 51 ods. 4 písm. d) Tr.zák. povinnosti spočívajú najmä v príkaze zaplatiť v skúšobnej dobe dlh alebo zameškané výživné. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon o rodine“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 76 ods. 1 zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Podľa § 76 ods. 2 zákona o rodine proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou. Ak ide o výživné pre maloleté deti, započítanie nie je možné. Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr.por., pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním podaným obžalovaným aj voči výroku o vine, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd pritom zistil, že odvolanie je vecne nedôvodné, avšak na jeho základe musel byť zrušený rozsudok v celom rozsahu z dôvodu, že po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu došlo k dodatočnej úhrade časti výživného obžalovaným, a preto vzhľadom k tomu musela byť upravená príslušným spôsobom skutková veta vrátane výšky dlhu na výživnom. Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že procesné strany boli riadne predvolané resp. upovedomené o termíne hlavného pojednávania a bola im aj doručená obžaloba spolu s výzvou na vykonanie dôkazov. Hlavné pojednávanie konané v dňoch 3.8.2017 a 8.9.2017 bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 252 ods. 2 a ods. 3 Tr.por., pričom obžalovaný sa bez ospravedlnenia nedostavil na hlavné pojednávanie (predvolanie s poučením o možnosti vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti sa považuje za doručené tretím pracovným dňom od uložením zásielky na pošte, ku ktorému došlo dňa 4.7.2017, keďže obžalovaný si zásielku nevyzdvihol, resp. v prípade hlavného pojednávania konaného dňa 8.9.2017 bolo predvolanie obžalovanému doručené dňa 23.8.2017). Na hlavnom pojednávaní po prednesení obžaloby prokurátorom, bola prečítaná výpoveď obžalovaného z prípravného konania, následne bola vypočutá svedkyňa Ing. C. Q., boli prečítané listinné dôkazy a keďže neboli návrhy na doplnenie dokazovania, po záverečnej reči prokurátora bol vyhlásený rozsudok v znení uvedenom na začiatku tohto odôvodnenia, pričom obžalovaný sa podľa zápisnice dostavil na hlavné pojednávanie až pred vyhlásením rozsudku. Odvolací súd po posúdení prejednávanej veci uvádza nasledujúce skutočnosti. I. K výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestnej činnosti Odvolací súd má v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu za to, že vykonaným dokazovaním na prvostupňovom súde bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa všetky znaky trestného činu uvedeného v napadnutom rozsudku, t.j. prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr.zák. a odvolací súd v tomto smere poukazuje na správne skutkové zistenia a z nich odvodené právne závery prvostupňového súdu uvedené v napadnutom rozsudku, na ktoré sa odvoláva bez nutnosti ich opakovania v tomto rozhodnutí, pričom z nich zdôrazňuje, resp. ich dopĺňa nasledovnými skutočnosťami. Z vykonaných dôkazov je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že v mieste, čase a spôsobom uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku obžalovaný úmyselným konaním (formou nepriameho úmyslu, keďže vedel, že svojím konaním môže porušiť zákonom chránený záujem na riadnom plnení vyživovacej povinnosti voči svojmu dieťaťu a pre prípad, že ho poruší, bol s tým uzrozumený) si neplnil najmenej tri mesiace v období dvoch rokov riadne svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi C. Q. v období od septembra 2009 až do dňa vyhlásenia rozsudku prvostupňovým súdom (28.9.2017) s výnimkou sporadických platieb výživného v celkovej sume 1.700 eur, a to v mesiaci máj 2013 (suma 800 eur), november 2014 a december 2014 (sumami po 100 eur) a po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku prvostupňovým súdom prispel v mesiacoch október 2017 až apríl 2018 sumami po 100 eur mesačne, pričom mal zaplatiť výživné spolu za obdobie od septembra 2009 až do dňa vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu spolu sumu 16.102 eur (97 mesiacov po 166 eur), takže dlh na výživnom bol odvolacím súdom vyčíslený na sumu 14.402 eur (po odpočítaní zaplatenej sumy 1.700 eur). Riadne neplatenie výživného v období niekoľkých rokov je nepochybne spáchaním trestného činu po dlhší čas, teda závažnejším spôsobom konania podľa vyššie citovaných ustanovení § 207 ods. 3 písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr.zák. Podľa ustálenej súdnej praxe (k tomu primerane R 13/2012) je hraničným obdobím pre spáchanie trestného činu po dlhší čas doba páchania trestného činu v období dlhšom ako 12 mesiacov, čo v prípade prejednávaného trestného činu znamená obdobie riadneho neplatenia výživné po dobu viac ako 12 mesiacov, čo bolo bezpochyby splnené. Z rodného listu dieťaťa (č.l. 7) C. Q. je nespornou skutočnosť, že obžalovaný je jeho otcom. Z výpovede matky dieťaťa, svedkyne Ing. C. Q. vyplýva, že obžalovaný si riadne plnil vyživovaciu povinnosť v období do septembra 2009 v ústne dohodnutej sume 5 tis. Sk resp. 166 eur a na výživné prispel len sumami 800 eur v máji 2013, po 100 eur v novembri 2014 a decembri 2014 a po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku prvostupňovým súdom v mesiacoch október 2017 až apríl 2018 sumami po 100 eur mesačne s tým, že s obžalovaným neboli nikdy manželmi ani nežili v spoločnej domácnosti. Prvostupňový súd rovnako ako v prípravnom konaní konajúci orgán činný v trestnom konaní určil výšku vyživovacej povinnosti obžalovaného na maloletého syna ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr.por. na sumu 166 eur mesačne, teda na sumu, v ktorej obžalovaný riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť k dieťaťu pred rozhodným obdobím, pričom pri určení výživného, ktorým sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej, bolo prihliadnuté na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného a tieto vyplývajú z výpovedí Ing. C. Q. a obžalovaného. Pritom nie je určujúce, či sa na uvedenej výške vyživovacej povinnosti obžalovaný s matkou dieťaťa dohodli, ako uvádza svedkyňa Ing. C. Q. alebo či išlo o plnenie výživného v tejto výške na základe rozhodnutia obžalovaného ako to uvádzal v konaní obžalovaný. Odvolací súd nezistil žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by takto určenú výšku vyživovacej povinnosti mali spochybňovať, navyše výška vyživovacej povinnosti obžalovaného voči svojmu maloletému dieťaťu nebola určená rozhodnutím súdu v občianskoprávnom konaní (civilnom mimosporovom konaní). Vyživovacia povinnosť zaťažuje obidvoch rodičov dieťaťa bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve alebo mimo manželstva. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa zákona o životnom minime, pričom obžalovaný si neplnil vyživovaciu povinnosť ani len v tejto minimálnej výške. Odvolací súd pripomína, že podľa ustálenej súdnej praxe (R 32/1979, R 55/1993, R 56/1993) vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu vzniká priamo zo zákona a nezaplatené výživné nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale nesplnením povinnosti vyplývajúcej zo zákona o rodine, ktorej zavinené porušenie samo osebe je trestným činom. Preto za začiatok páchania trestného činu zanedbania povinnej výživy rodiča voči dieťaťu treba považovať deň, od ktorého prestal rodič zavinene plniť svoju vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či o povinnosti platiť výživné a o jeho výške rozhodol už predtým súd v občianskoprávnom konaní. Ak takéto rozhodnutie nebolo dosiaľ vydané, súd v trestnom konaní rozhodne o výživnom ako o predbežnej otázke. Pretože ide o otázku viny, súd v trestnom konaní nie je viazaný rozhodnutím súdu v občianskoprávnom konaní ani vtedy, keď tento súd už rozhodol, ale posudzuje túto otázku samostatne, pričom rozhodnutie súdu v občianskoprávnom konaní zhodnotí súd v trestnom konaní ako každý jednotlivý dôkaz. Podľa § 122 ods. 13 Tr.zák. ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok; to neplatí, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 <aspi:// module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523207'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. V takom prípade ide o pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe (R 15/2011) v prípade, ak obžalovaný pokračuje v zavinenom neplnení vyživovacej povinnosti podľa § 207 Tr.zák. aj po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu a odvolacie konanie prebieha len na základe odvolania podaného výlučne v jeho prospech, nemôže odvolací súd aplikovať ustanovenie § 122 ods. 13 veta druhá Tr.zák., pretože by tým došlo k porušeniu zákazu refomatio in peius ako zásady spravodlivého procesu vyjadrenej v § 322 ods. 3 vete druhej Tr.por., v zmysle ktorej sa zmena k horšiemu môže prejaviť najmä v skutkových zisteniach vrátane väčšieho rozsahu spáchanej trestnej činnosti. Preto aj odvolací súd vzhľadom na zákaz reformatio in peius ustanovený v § 322 ods. 3 Tr.por. (zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech obžalovaného, ak je odvolanie podané iba v jeho prospech) nemohol zmeniť napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného v žiadnom ohľade, a teda ani v rozsahu neplnenia vyživovacej povinnosti z pohľadu obdobia jej neplnenia, resp. výšky dlhu na výživnom. Naopak do celkového dlhu na výživnom museli byť započítané platby na výživnom od obžalovaného zaplatené matke maloletého dieťaťa po vyhlásení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ako to vyplynulo z doplneného dokazovania vykonaného na odvolacom súde, podľa ktorého obžalovaný prispel na výživu syna v mesiacoch október 2017 až apríl 2018 sumami po 100 eur mesačne, spolu 700 eur, čo vyplývalo z výpovede svedkyne K.. C. Q. a uvedené nerozporoval vo vyjadrení na odvolacom súde ani samotný obžalovaný. Skutočnosť zaplatenia akejkoľvek časti výživného po rozhodnutí prvostupňového súdu zakladala dôvod zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr.por. (ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy). Pritom odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku a doplnení skutkovej vety rozsudku o uvedenú skutočnosť a úpravu celkového dlhu na výživnom v prospech obžalovaného (zníženie o zaplatenú sumu 700 eur) rozhodol vo veci vo zvyšných výrokoch rovnakým spôsobom ako prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, keďže zaplatenie predmetnej časti výživného v sume 700 eur k celkovej výške dlžného (zameškaného) výživného v napadnutom rozsudku (15.102 eur) je v takej relatívne malej výške, že to podľa odvolacieho súdu nezakladalo dôvod zmiernenia uloženého podmienečného trestu odňatia slobody, keďže tento bol prvostupňovým súdom uložený pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. II. K výroku o treste Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Tr.zák.) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Tr.zák.). Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Tr.zák.). Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4 Tr.zák.). Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a ods. 6 Tr.zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 Tr.zák. je úmyselným trestným činom (v prejednávanej veci, inak môže byť spáchaný aj z nedbanlivosti), za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov (zákonom ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v § 207 ods. 3 Tr.zák. je 1 rok až 5 rokov), t. j. ide o prečin (§ 10 ods. 1 písm. b/ Tr.zák.). Teda v prípade spáchania uvedeného trestného činu zákonodarca ustanovil s poukazom na už uvedené ustanovenie § 34 ods. 6 Tr.zák., že súd nemusí ukladať trest odňatia slobody, či už vo forme podmienečného odkladu jeho výkonu alebo ako nepodmienečný. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku uložil obžalovanému podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov so skúšobnou dobou 2 roky a s povinnosťou zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné. Obžalovaný v odvolaní uvádzal, že pri stanovení výmery trestu odňatia slobody je napadnutý rozsudok nespravodlivý. Odvolací súd po posúdení celej veci musí konštatovať, že prvostupňovým súdom uložený trest z pohľadu druhu trestu, ako aj výmery trestu, je trestom uloženým v súlade so zákonom a s účelom trestu a ide aj o trest spravodlivý a primeraný zodpovedajúci závažnosti spáchaného trestného činu, okolnostiam prípadu a osobe obžalovaného. Prvostupňový súd správne u obžalovaného nezistil žiadne priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Hoci je obžalovaný doteraz súdne netrestanou osobou, nemohla mu byť priznaná poľahčujúca okolnosť, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j) Tr.zák.), keďže z evidencie priestupkov obžalovaného vyplýva, že tento bol v rokoch 2012 až 2014 postihnutý blokovými pokutami za spáchanie spolu piatich priestupkov a vedením riadne života podľa § 36 písm. j/ Tr.zák. sa nerozumie len zisťovanie tej skutočnosti, či daná osoba bola alebo nebola súdne trestaná, ale rozumie sa ním dodržiavanie právneho poriadku ako celku a ďalších základných noriem spoločnosti, a preto nie je možné hovoriť ohľadom obžalovaného o vedení riadneho života pred spáchaním trestného činu. Odvolací súd z pohľadu uloženého trestu musí poukázať, že obžalovaný neplnil úmyselným konaním vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu v pravidelných mesačných splátkach ako to predpokladá zákon ani len v minimálnej zákonom o rodine predpokladanej sume po dobu niekoľkých rokov s celkovým dlhom na výživnom vyše 14 tis. eur. Preto bolo nevyhnutné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody. Vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý je doteraz netrestanou osobou, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného podľa odvolacieho súdu výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný a účelu trestu zodpovedá uloženie trestu nespojeného s odňatím slobody a je možné uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Z pohľadu výmery trestu je uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby (1 rok až 5 rokov) vo výmere 18 mesiacov trestom skôr miernym, pričom odvolacím súdom nemohlo ani dôjsť k jeho sprísneniu vzhľadom na ustanovenie § 322 ods. 3 Tr.por. (už vyššie uvádzaný zákaz reformatio in peius) a určená skúšobná doba v trvaní 2 rokov bude postačovať na zistenie, či v konaní obžalovaného išlo o exces, jednorazové vybočenie z vedenia riadneho života a nepáchania trestnej činnosti, alebo naopak prevládnu v konaní a správaní obžalovaného protiprávne prvky a bude nutné nariadiť výkon uloženého trestu odňatia slobody. Na posilnenie účelu uloženého podmienečného trestu odňatia slobody bola v súlade s napadnutým rozsudkom obžalovanému uložená podľa § 50 ods. 2 Tr.zák. a § 51 ods. 4 písm. d) Tr.zák. povinnosť spočívajúca v príkaze zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné, ktoré je v skutkovej vete rozsudku určené v sume 14.402 eur. Obžalovaný sa vzhľadom na uložený druh trestu upozorňuje, aby počas skúšobnej doby viedol riadny život a splnil v skúšobnej dobe uloženú povinnosť zaplatiť zameškané výživné; v opačnom prípade podľa Trestného zákona súd rozhodne, že sa vykoná uložený trest odňatia slobody, ktorý bol podmienečne odložený. K tým relevantným odvolacím námietkam, ku ktorým sa nevyjadril už vyššie a ktoré vyhodnotil za nedôvodné, odvolací súd uvádza nasledujúce skutočnosti. Pokiaľ sa obžalovaný odvoláva na to, že v období pred tým, ako prestal platiť výživné, matke dieťaťa poskytol naturálne a finančné plnenia v sume cca 21.380 eur, ktoré mali pokryť výživné na dieťa do budúcnosti, odvolací súd uvádza, že podľa zákona o rodine sa výživné platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Taktiež podľa zákona o rodine do výživného na maloleté dieťa nie je možné započítať žiadne pohľadávky a teda ani platby a naturálne plnenia dané matke dieťaťa. Táto obrana obžalovaného je navyše irelevantná a účelová aj z toho dôvodu, že k predmetným naturálnym a finančným plneniam malo dôjsť podľa výpovede obžalovaného v rokoch 2003 až 2005, pričom výživné obžalovaný riadne platil v sume 166 eur mesačne ešte niekoľko rokov po týchto plneniach až do mesiaca september 2009, kedy svojvoľne prestal s platením výživného na dieťa. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že obžalovaný sa s K.. C. Q. rozviedol, tak táto zrejmá nesprávnosť (obžalovaný nebol s matkou spoločného dieťaťa ženatý) nemá vplyv na výroky napadnutého rozsudku. Možnosť resp. nemožnosť stretávania sa rodiča s dieťaťom nemá žiadny vzťah na zákonnú povinnosť platiť výživné na maloleté dieťa a pokiaľ je rodič obmedzovaný druhým rodičom v jeho rodičovských právach, sú na to zákonné inštitúty, ktorými sa môže domáhať svojich práv súdnou cestou a uvedené nie je možné riešiť tým spôsobom, že rodič nebude platiť na dieťa výživné. Skutočnosť, že sa obžalovaný v čase vážnej choroby matky dieťaťa cca dva mesiace mal starať o maloleté dieťa aj o matku dieťaťa, nie je z pohľadu prejednávanej veci podstatné, keďže z vyjadrenia obžalovaného a z výpovede svedkyne K.. C. Q. vyplýva, že všetky s tým vzniknuté finančné náklady v tom čase uhrádzala svedkyňa, a nie obžalovaný. Pokiaľ obžalovaný namietal v odvolaní, že pri určení zameškaného výživného nebolo zohľadnené premlčanie, tak odvolací súd uvádza, že inštitút premlčania práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného v zmysle § 77 ods. 1 zákona o rodine (právo na výživné ako také sa podľa zákona o rodine nepremlčuje) je inštitútom rodinného resp. občianskeho práva a nemá relevantný vzťah k odvetviu trestného práva. Pokiaľ Trestný zákon vyhlási určité konanie za trestné (pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr.zák. je neplnenie zákonom ustanovenej povinnosti vyživovať iného priamo obsahom objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu), možné premlčanie takého konania sa posudzuje podľa ustanovení Trestného zákona o premlčaní trestného stíhania, ku ktorému v prejednávanej veci nedošlo, keďže podľa § 87 ods. 1 písm. d) Tr.zák. trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky, pričom premlčanie trestného stíhania sa prerušuje podľa § 87 ods. 3 písm. a) Tr.zák. vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide (v prejednávanej veci došlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia dňa 1.3.2016). Také konštatovanie obdobne platí aj ohľadom povinnosti uloženej obžalovanému zaplatiť zameškané výživné v skúšobnej dobe podľa § 50 ods. 2 Tr.zák. a § 51 ods. 4 písm. d) Tr.zák., k čomu odvolací súd uvádza, že ide o povinnosť viažucu sa k uloženému podmienečnému trestu odňatia slobody a majúcu vzťah k zistenému dlhu na výživnom uvedenom v skutkovej vete rozsudku (ide o trestnoprávny inštitút, ktorý je prostriedkom trestného práva na dosiahnutie účelu uloženého podmienečného trestu odňatia slobody, ktorý má obžalovaného viesť k tomu, aby v skúšobnej dobe viedol riadny život, pričom hodnotenie plnenia uložených primeraných obmedzení a povinností je jedným z kritérií, na základe ktorých súd rozhodne o tom, či sa obžalovaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil, alebo nie). Skutočnosť, že podľa zákona o rodine výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, je z pohľadu trestného práva irelevantné, pretože ide o inštitút občianskeho resp. rodinného práva, a teda uloženie povinnosti obžalovanému, ktorému bol trest odňatia slobody podmienečne odložený, zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné podľa § 51 ods. 4 písm. d/ Tr.zák. nemožno stotožňovať so súdnym konaním o určenie výživného podľa zákona o rodine, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie vyplývajúce z druhej vety § 77 ods. 1 zákona o rodine. Uvedená problematika už bola výslovne aj posudzovaná ustálenou súdnou praxou týmto spôsobom s rovnakým záverom (II. ÚS 314/17). Ďalšie odvolacie námietky, ku ktorým sa odvolací výslovne nevyjadril v tomto rozhodnutí, boli odvolacím súdom, vzhľadom na skutočnosti rozvedené vyššie, vyhodnotené za irelevantné a nie je dôvod sa nimi bližšie zaoberať (odmietnutie prevzatia balíka k Vianociam matkou dieťaťa - náklady na darčeky pre dieťa k sviatkom resp. k Vianociam nie je možné podľa ustálenej súdnej praxe započítať do úhrady výživného). Odvolací súd zhrnutím uvádza, že na základe podaného odvolania, ktoré bolo síce vecne nedôvodné, musel byť rozsudok prvostupňového súdu zrušený odvolacím súdom v celom rozsahu, pričom bola upravená skutková veta rozsudku tak, že bol celkový dlh na výživnom znížený o platby na výživnom zaplatené obžalovaným po vyhlásení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu a tieto boli aj uvedené do skutkovej vety, pričom ohľadom ostatnej časti napadnutého rozsudku odvolací súd rozhodol vecne rovnakým spôsobom ako prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Odvolací súd rozhodol vo veci sám rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Tr.por., keďže nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu doplneného dokazovaním vykonaným pred odvolacím súdom. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.