Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/216/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416201349 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416201349.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej: L. Z., J. XX, L., o zaplatenie 2.758,02 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 22C/32/2016-61, zo dňa 26.4.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti istiny vo výške 396,01 eura spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 396,01 eura od 16.1.2016 do zaplatenia; v zastavenej časti žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 620 eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 620 eur od 16.1.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol; žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 17.2.2016 domáhal proti žalovanej zaplatenia 2.758,02 eura s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.758,02 eura od 16.1.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uznesením č.k. 22C/32/2016-41, zo dňa 15.12.2016, rozhodol, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu (Všeobecná úverová banka, a.s.) vstúpil terajší žalobca. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu preukázané, že 13.10.2011 vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou záväzkový vzťah a to uzavretím zmluvy - žiadosti o vydanie Bankomatky Quatro, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanej peňažné prostriedky vo výške úverového rámca prostredníctvom kreditnej karty, ktorý mala žalovaná splácať v pravidelných mesačných splátkach. Z výpisu z Bankomatky Quatro žalovanej mal za preukázané, že žalovaná vyčerpala celkovo 1.380 eur, pričom žalobcovi postupne uhradila 760 eur. 3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že predmetná úverová zmluva spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), keďže právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver v rámci svojho podnikania a žalovaná pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci podnikateľskej činnosti. Poukázal na to, že úverová zmluva, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti ustanovené zákonom č. 129/2010 Z.z. (§ 9). Po preskúmaní uzatvorenej zmluvy dospel k záveru, že táto neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy; termíne konečnej splatnosti úveru; ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f), písm. j), písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. 4. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že v zmluve je uvedená len mesačná splátka, pričom nie je zrejmé, aká je výška splátok istiny, aká je výška splátok úrokov a aká je výška splátok iných poplatkov. V Obchodných podmienkach, ktoré predložil žalobca a ktoré majú byť súčasťou uzatvorenej zmluvy, je v čl. VI. Úroky a poplatky v bode 37 uvedené, že dlžný zostatok s výnimkou úrokov vypočítaných na základe sankčnej úrokovej sadzby sa denne úročí štandardnou úrokovou sadzbou; pri výpočte úrokov sa vychádza z počtu kalendárnych dní v príslušnom roku; výška štandardnej úrokovej sadzby a sankčná úroková sadzba je variabilná, určuje ju banka a je uvedená v cenníku. Poukázal na to, že vymedzenie úrokov spôsobom uvedeným v Obchodných podmienkach je neurčité a nezrozumiteľné a z uvedeného nevyplýva ani výška jednotlivých zložiek mesačnej splátky, pričom priemerný spotrebiteľ nemá možnosť si uvedenú výšku ani vypočítať; spotrebiteľ tak v čase uzatvárania zmluvy ani v priebehu trvania zmluvného vzťahu nemal vedomosť o tom, z akých položiek, v akej výške pozostáva navýšenie úveru. Rovnako tam nie je uvedená ani doba trvania úverovej zmluvy a dátum konečnej splatnosti. Napokon súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmluve nie je uvedená RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. V spodnej časti zmluvy sa nachádza len spôsob výpočtu RPMN. Uviedol, že skutočnosť, že sa jedná o revolvingový úver nezbavuje právneho predchodcu žalobcu, aby táto náležitosť bola súčasťou zmluvy, a to aj z toho dôvodu, že RPMN nezahŕňa len úroky, ale aj ďalšie náklady spojené s týmto úverom. Ozrejmil, že zákon nepozná výnimku pri revolvingových úveroch, ktorá by umožňovala absenciu RPMN priamo v zmluvnom dojednaní. Preto, ak právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli zmluvu, ktorej predmetom je spotrebiteľský úver (aj keď vo forme revolvingu), uvedená obligatórna náležitosť musí byť v zmluve uvedená a bolo povinnosťou právneho predchodcu žalobcu nastaviť podmienky splácania úveru tak, aby mu umožňovali vypočítať výšku RPMN. K písomnému vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 21.4.2016, v ktorom tvrdil, že vzhľadom na charakter revolvingového úveru nie je možné určiť výšku RPMN priamo v úverovej zmluve, pretože sa úver čerpá a dopĺňa na základe vôle žalovanej, a tým sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN, poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 17Co/215/2012, Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.3.2014, sp. zn. 2Co/135/2013 a Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 6Co/138/2013, z ktorých vyplýva opačný právny názor, podľa ktorého aj pri revolvingovom úvere musí byť v zmluve uvedený údaj o RPMN so zreteľom na to, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolvingový príp. iný druh úveru), aj pri revolvingovom úvere musí byť v zmluve uvedený údaj o RPMN. 5. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že nakoľko predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, keď absentuje údaj o dobe trvania zmluvy, dátume konečnej splatnosti úveru, RPMN a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o výške mesačnej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f), písm. j), písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na uvedenom základe s poukazom na § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na vrátenie skutočne poskytnutých prostriedkov, bez úrokov a poplatkov. Žalovaná čerpala finančné prostriedky vo výške 1.380 eur, žalobcovi uhradila 760 eur; na istine tak ostala nesplatená suma 620 eur. Súd prvej inštancie považoval preto žalobu v tejto časti za dôvodnú a žalovanú zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Nakoľko žalovaná sa dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania, zaviazal ju v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. aj na zaplatenie žalobcom uplatnených úrokov z omeškania 8,05 % od 16.1.2016 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty splatnosti) až do zaplatenia. 6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., s tým, že žalobca žiadal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 2.362,01 eura spolu s príslušenstvom, pričom žalobcovi priznal sumu 620 eur s príslušenstvom. Porovnaním úspechu žalobcu a žalovanej dospel k záveru, že v konaní bola úspešná žalovaná v pomere 47,50 %. Nakoľko žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal. 7. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie úverovej zmluvy ako zmluvy bezúročnej a bez poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. f), písm. j), písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Oponoval, že žalovanej bol poskytnutý osobitný typ spotrebiteľského úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Z objektívnych dôvodov tak ani nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru, ktorý je typický pre splátkové úvery uzavreté na dobu určitú. K uvedeniu doby trvania úverového vzťahu poukázal na čl. X bod 60 Obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy, v zmysle ktorých sa úverová zmluva uzatvára na dobu neurčitú, čím je splnená zákonná povinnosť uvedenia doby trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ ide o neuvedenie RPMN zdôraznil, že pri revolvingovom úvere, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu, dlžník platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver; časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. V priebehu trvania revolvingu tak nie je možné na počiatku zmluvného vzťahu určiť výšku RPMN pre celú dobu trvania úverového vzťahu, pretože sa úver čerpá podľa vôle dlžníka a následne veriteľom dopĺňa, čím sa tak menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. Podporne odkázal na závery vyjadrené v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.1.2011, sp. zn. 6Co/95/2010. Vzhľadom na objektívnu nemožnosť určenia výšky RPMN pre celú dobu trvania úverového vzťahu upriamil pozornosť na čl. V zmluvy s označením „Vyhlásenie Klienta“, bod 2, ktorý obsahuje indikatívny výpočet RPMN vo výške 27,47 % pre poskytnutý úver s úverovým rámcom 900 eur, štandardnou splátkou 30 eur mesačne a výškou ročnej úrokovej sadzby 22,80 %. Zároveň uviedol, že indikatívny výpočet RPMN obsahuje aj celkovú čiastku úveru 1.431,59 eura, ktorú by bola žalovaná povinná zaplatiť za danej modelovej situácie, vrátane celkových nákladov spojených s úverom vo výške 531,59 eura. S výškou úrokovej sadzby, ako aj výškou RPMN tak bola žalovaná preukázateľne oboznámená v úverovej zmluve. Indikatívny výpočet výšky nákladov spojených s úverom vyčíslený na základe výpočtu podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je splnením zákonnej povinnosti veriteľa oboznámiť spotrebiteľa s nákladmi na úver. Právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.) nepovažoval za správny a v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES (ďalej len „Smernica 2008/48/ES“) ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Mal za to, že predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora EÚ predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa čl. 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. V predmetnom rozhodnutí Súdny dvor EÚ rozhodol, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) Smernice 2008/48/ ES stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z čl. 10 ods. 2 písm. i) a čl. 10 ods. 3 Smernice 2008/48/ES vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že Smernica 2008/48/ES nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, považoval za dôležité zdôrazniť, že členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (analogicky rozsudok zo dňa 12.7.2012, SC Volksbank Romania, 0602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Čl. 10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES. Na základe vyššie uvedeného sa má čl. 10 ods. 2 písm. h), písm. i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súdny dvor EÚ zároveň rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu, avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti ako je RPMN, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ tak rozhodol, že § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na jej jednotlivé zložky, t.j. na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle Smernice 2008/48/ES a tak ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.3.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 9. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluva uzavretá 13.10.2011 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z.z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. 10. V posudzovanej veci odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie má za to, že úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovanej je potrebné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. Je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský úver formou revolvingu (na základe kreditnej karty). Pri tejto forme úveru je stanovený „len“ tzv. úverový rámec, teda suma, do výšky ktorej spotrebiteľ môže úver čerpať. Skutočná výška čerpaných prostriedkov a od nej sa odvíjajúca výška splátok, prípadne spôsob čerpania (pravidelnosť, výška a podobne) sú však v čase uzatvorenia úverovej zmluvy neznáme. Nakoľko tieto údaje sú podkladovými pre určenie RPMN, nemožno údaj o reálnej výške RPMN pre daný, ešte len budúci úver, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy určiť. Na druhej strane však uvedenie RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či ide o revolvingový úver, resp. iný druh spotrebiteľského úveru. V zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. RPMN a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, majú byť vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. Z uvedeného je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy je možné vypočítať RPMN z hodnoty úverového rámca, ktorý sa poskytuje spotrebiteľovi, a ktorá hodnota v čase uzatvorenia zmluvy je nemenná. Postup veriteľa pri výpočte RPMN v týchto prípadoch vyplýva aj z obsahu prílohy č. 2 bod II. zákona č. 129/2010 Z.z. Výšku RPMN je tak možné stanoviť pre určitú východiskovú situáciu, pričom výpočet musí vychádzať z nastavených parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu, t.j. z výšky úverového rámca ako výšky poskytnutého úveru (v danom prípade 900 eur), výšky splátok (v zmluve bola stanovená štandardná mesačná splátka - pevná - 30 eur), výšky dohodnutého úroku (v danom prípade 22,80 % ročne), príp. výšky dohodnutých poplatkov, výšky celkových nákladov spotrebiteľa a celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť. Tomuto má podľa žalobcu korešpondovať indikatívny výpočet RPMN uvedený v čl. V zmluvy. Z obsahu čl. V zmluvy vyplýva, že indikatívny výpočet RPMN vychádza z úverového rámca 900 eur, počtu splátok 49, výšky prvej až predposlednej splátky 30 eur a výšky poslednej splátky 21,59 eura. Za danej modelovej situácie, ktorá však nezohľadňuje parametre nastavené v zmluve, kde štandardná mesačná splátka predstavuje pevnú sumu (30 eur) po celý čas splácania, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť predstavuje 1.461,59 eura (30 eur x 48 + 21,59 eura). Výška RPMN pri takto stanovených parametroch je 28,93 % (údaj získaný z dostupných internetových kalkulačiek). V zmluve je v rozpore s týmto uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť 1.431,59 eura a RPMN 27,47 %. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je rovnako ako RPMN obligatórnou náležitosťou zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť ako aj výška RPMN uvedená v zmluve nezodpovedá údajom, ktoré žalobca použil pri ich výpočte, a nezodpovedá ani parametrom úverovej zmluvy, podľa ktorých by celková čiastka, ktorá má byť spotrebiteľom zaplatená predstavuje sumu 1.470 eur (30 eur x 49). Účelom zákona nie je uviesť v zmluve akýkoľvek číselný údaj, ktorý veriteľ označí ako RPMN, resp. ako celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, aby tak formálne vyhovel požiadavke zákona. Údaje o RPMN a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uvedené v indikatívnom výpočte nemajú vo vzťahu k uzavretej zmluve žiadnu výpovednú hodnotu, preto nie je naplnená požiadavka obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. 11. Záverom teda možno zhrnúť, že pokiaľ predmetná úverová zmluva neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a RPMN v zmysle predchádzajúceho odseku, je opodstatnený záver, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o č. 129/2010 Z.z. 12. Na ďalšie zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že predmetná zmluva neobsahuje ani údaj o priemernej hodnote RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenej podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok v zmysle § 11 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. V zmluve je uvedené, že priemerná hodnota RPMN pre kreditné karty sa nezverejňuje, čo nemožno považovať za pravdivý údaj, nakoľko priemerná hodnota RPMN pre kreditné karty zverejnená na webovej stránke Ministerstva financií SR v rozhodnom čase predstavovala 23,96 %. Účelom zakotvenia obligatórneho charakteru (uvádzania) údaja priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je to, aby spotrebiteľ, ktorý ju uzatvára, mal možnosť porovnať tento údaj (vypovedajúci o priemernej výške RPMN od všetkých poskytovateľov úverov pre obdobné typy úverov) s údajom - výškou RPMN, pri ktorej mu je poskytovaný úver od dodávateľa, s ktorým uzatvára predmetnú zmluvu a posúdiť, či poskytovaný úver je pre neho výhodný alebo nie (v porovnaní s inými poskytovateľmi obdobných úverov). Absencia tohto údaja v zmluve preto znemožňuje spotrebiteľovi vyhodnotiť výhodnosť jemu poskytovanému úveru a preto neuvedenie i tejto obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere má za následok, že poskytnutý úver sa považuje podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. 13. Na uvedenom základe, s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby v zostávajúcej časti uplatneného nároku žalobcu z dôvodu, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani ďalšie námietky uvádzané žalobcom v podanom odvolaní odvolací súd nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade ich preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).