Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/96/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416204802 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416204802.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: ETP Management budov, s.r.o., Záhradnícka ul. č. 30, Bratislava, IČO: 35 970 707, zastúpený: MALICH advokátska kancelária, s.r.o., Dunajská ul. č. 25, Bratislava, IČO: 47 256 991, proti žalovanej: K. H., R.. XX. XX. XXXX, T. D. Q. B.. Č.. X, D., zastúpená: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Prievozská ul. č. 4/B, Bratislava, IČO: 47 239 921, o zaplatenie istiny 673,82 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11. apríla 2018, č. k. 25C/106/2016 - 266, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 673,82 eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 673,82 eur od 03. 03. 2016 do zaplatenia, titulom neplnenia záväzkov v období od 01. 09. 2012 do 03. 03. 2016 spojených s vlastníctvom bytu č. 24 nachádzajúceho sa na X. N.. D. A. na Q. B. Č.. X-X C. D., U.Í. na Q. C. Č.. XXXX C. pre J. Ú. A. O. I. I. I.. Č.. XXXX, N. na N. Č. XXXX O. XXXX. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 8a ods. 1, § 8b ods. 2 písm. e), § 10 ods. 1 zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka a čl. IV. bodom 1. písm. q) Zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8 a vecne tým, že časť nároku považoval vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku premlčania za premlčanú a časť nároku, vzhľadom na nesprávne vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu zo strany žalobcu, za vecne nedôvodný. Poukázal na skutočnosť, že žalobcom uplatnený nárok sa skladá zo žalobcom tvrdených dlžných súm pochádzajúcich z obdobia do 31. 07. 2012, jednak z nedoplatkov, resp. čiastočných nedoplatkov na zálohových platbách v období rokov 2012, 2013, 2014, z nedoplatku z ročného vyúčtovania za rok 2014 a z nedoplatkov za žalobcom vystavené upomienky, keď žalobca uplatnený nárok nešpecifikoval ako nedoplatky z vyhotovených ročných vyúčtovaní za jednotlivé roky (s výnimkou roku 2014), ale ako nedoplatky s jednotlivými zálohovými platbami. Námietku premlčania nároku na zaplatenie sumy 714,20 eur (resp. po znížení o sumu 487,42 eur, sumy 226,78 eur), vznesenú žalovanou posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú s tým, že žalobca túto sumu bližšie nešpecifikoval, pričom ani nerozporoval, že žalovaná v období roku 2012 vykonala úhrady v celkovej výške 2.412,99 eur, pričom výška predpisov mesačných zálohových platieb za rok 2012 predstavovala spolu sumu 1.824,84 eur, resp. po zohľadnení ostatných žalobcom uvádzaných predpisov sumu 1.910,37 eur, teda stále nižšiu sumu ako súčet úhrad žalovanej v roku 2012, z dôvodu ktorého potom nie je zrejmá ani dôvodnosť uplatneného nároku, nakoľko, ak by išlo o nedoplatky na jednotlivých mesačných zálohových platbách v roku 2012, resp. v predchádzajúcich rokoch, tieto zálohové platby boli splatné vždy do 25. dňa konkrétneho mesiaca, a preto sú podľa § 101 Občianskeho zákonníka premlčané. Uviedol, že žalobca doručil žalovanej za rok 2012 dve vyúčtovania, jedno za obdobie mesiacov 1 až 7/2012 s preplatkom 55,37 eur a so stavom konta pred vyúčtovaním 0 eur, druhé vyúčtovanie za obdobie mesiacov 8 až 12/2012 už s nedoplatkom za obdobie 8 až 12/2012 vo výške 136,58 eur a so záporným stavom konta pred vyúčtovaním vo výške 959,83 eur s tým, že žalobca sa nemohol úspešne domáhať započítania nedoplatkov na zálohových platbách s užívaním bytu, keďže platenie záloh podlieha ročnému zúčtovaniu, po ktorom vzniká právo na zaplatenie skutočného nedoplatku, keďže ročné vyúčtovanie platieb slúži práve na to, aby správca vždy ku konkrétnemu dátumu po uplynutí kalendárneho roka vyúčtoval zaplatené preddavky vo vzťahu k skutočným nákladom, pričom vo vzťahu k predpisom zálohových platieb už môžu mať oneskorené úhrady význam len z pohľadu sankcií spojených s oneskorenou úhradou mesačných zálohových platieb. Poukázal na skutočnosť, že správca bytového domu má právo a voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov aj povinnosť vymáhať nedoplatky na mesačných zálohových platbách voči jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, avšak žalobca sa domáhal zaplatenia nedoplatkov na zálohových platbách v rokoch 2012, 2013, 2014, pričom žalobu podal až dňa 24. 05. 2016, kedy už vyhotovil vyúčtovania za roky 2012, 2013, 2014, a nakoľko mal v čase podania žaloby už prehľad o tom, aké sú výsledky ročných vyúčtovaní za roky 2012, 2013, 2014 (vrátane započítania prípadných zmluvných sankcií spojených s oneskorenou úhradou zálohových platieb), nemohol už byť úspešný s nárokom na zaplatenie mesačných zálohových platieb v uvedených rokoch a na zaplatenie prípadných sankcií, pretože sa už mohol domáhať priamo nedoplatku z ročného vyúčtovania a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 83/2006. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca vyúčtoval žalovanej za obdobie 1-7/2012 preplatok vo výške 55,37 eur, za obdobie 8-12/2012 nedoplatok vo výške 136,58 eur, za rok 2013 preplatok vo výške 38,97 eur, za rok 2014 nedoplatok vo výške 56,08 eur, teda v konečnom súčte nedoplatok vo výške 98,32 eur, avšak vo vyúčtovaniach za rok 2012 (obdobie od 01. 08. do 31. 12.) a za rok 2014 žalobca zohľadňoval v skutočných nákladoch aj sumu poplatkov z omeškania, t. j. za rok 2012 sumu 114,54 eur a za rok 2014 sumu 240,22 eur a nakoľko nárok žalobcu na zaplatenie sumy 714,20 eur uvedenej ako počiatočný stav v sumárnej analýze platieb (resp. po znížení o 487,42 eur sumu 226,78 eur) za dôvodný nepovažoval, neboli správne a dôvodne uplatnené ani nároky na zaplatenie poplatkov z omeškania a z dôvodu, že žalobca premietol účtovanie poplatkov z omeškania do vyúčtovaní za rok 2012 (obdobie od 01. 08. do 31. 12.) a za rok 2014, súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný ani nárok vo vzťahu k výslednému nedoplatku za obdobie rokov 2012, 2013 a 2014, a tiež ani k výslednému nedoplatku za roky 2015 a 2016, a preto žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalovanej s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne a nedostatočne odôvodnil zistený skutkový stav, ktorý nezohľadňuje ním uvedené skutočnosti a predložené dôkazy v konaní, najmä tie, ktoré uviedol vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09. 02. 2018. Namietol, že súd prvej inštancie iba nelogicky a arbitrárne uviedol niektoré sumy a číselné hodnoty mimo kontext celkového priebehu platobnej histórie žalovanej, tak ako ju uviedol a doložil v konaní, a k otázke ročných vyúčtovaní za rok 2012, zasielaných v roku 2013 žalovanej, ako aj k námietkam (reklamáciám) žalovanej uviedol, že žiadne z uvedených tvrdení a dôkazov súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil a svoj postup v tomto smere ani bližšie nevysvetlil, a preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku arbitrárne a nepreskúmateľné. Vo vzťahu k časti žalovaného nedoplatku (226,78 eur), ktorého vznik predchádzal prevzatiu výkonu správy bytového domu žalobcom uviedol, že v konaní preukázal príslušnými dokladmi, že išlo o skutočný nedoplatok žalovanej a vytkol súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku neuviedol riadne a úplne celkovú sumu nedoplatkov žalovanej za predmetné obdobie, čím sa jeho úvahy stali nepreskúmateľné. Uviedol, že je nepochybné, že žalovaná sa v predmetnom období nikdy voči nemu ako správcovi bytového domu nedostala do preplatku, a preto neprichádza do úvahy ani žiadna kompenzačná námietka, či námietka premlčania zo strany žalovanej a odmietol tvrdenia súdu prvej inštancie odkazujúce na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/83/2006, nakoľko sa uvedené rozhodnutie nevzťahuje na právnu situáciu, ktorá je predmetom konania, keďže by sa predovšetkým strácala opodstatnenosť a vymáhateľnosť pravidelných zálohových platieb vlastníkov bytov a nebytových priestorov ako takých, hoci nároky správcu bytového domu na úhradu týchto zálohových platieb vyplývajú zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ako aj z príslušnej zmluvy o výkone správy. Poukázal na skutočnosť, že v konaní preukázal, že pri vypracovaní ročného vyúčtovania vychádzal z postupu, ktorým sa každoročne spracúvajú tieto vyúčtovania pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome, pričom voči nemu na doterajších schôdzach neboli sťažnosti zo strany ostatných vlastníkov s tým, že v rámci procesu prípravy ročného vyúčtovania sa najprv porovnávajú predpísané pravidelné (ročné) zálohy pripadajúce na vlastníka v bytovom dome voči (ročným) skutočným nákladom pripadajúcim na vlastníka v bytovom dome a až v nasledujúcom kroku sa výsledný preplatok či nedoplatok porovnáva so skutočne zaplatenými platbami konkrétneho vlastníka bytu alebo nebytového priestoru, keď uvedená skutočnosť vyplýva z položky ročného vyúčtovania označenej ako „stav konta“, ktorou sa zohľadňuje stav preplatkov či nedoplatkov vlastníka na zaplatených platbách ku konkrétnemu dátumu. Uviedol, že vyššie uvedený štandardný postup bol žalovanej viackrát jeho pracovníkmi vysvetlený, pričom jej bola zasielaná aj príslušná sumarizácia nákladov a platieb, potvrdzujúca správnosť ročných vyúčtovaní i pravidelných zálohových platieb. Namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa v tomto smere neodkazuje na žiadne konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by podporilo tvrdenie súdu prvej inštancie o „zahrnutí“ pravidelných zálohových platieb do ročného vyúčtovania bez ohľadu na ich skutočnú úhradu vlastníkom bytového domu. Žalobca v podanom odvolaní namietol taktiež procesne nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane označil ročné vyúčtovania za nesporné, avšak na druhej strane tieto napadol a posudzoval v časti ako nedôvodné, čím sám súd prvej inštancie posudzoval správnosť a dôvodnosť jednotlivých položiek ročných vyúčtovaní, čo je skutočnosť vyžadujúca odborné znalosti, resp. vedecké poznatky s tým, že iba z dôvodu vyjadreného predbežného právneho názoru súdu prvej inštancie, ktorý sa týkal povahy ročných vyúčtovaní, ustúpil od návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania vo veci správnosti ročného vyúčtovania, ktorý predniesol na začiatku konania. Poukázal na skutočnosť, že každé ročné vyúčtovanie pozostáva z viacerých položiek, pričom až ich celkový súčet znamená výslednú sumu nedoplatku či preplatku, z dôvodu ktorého odmietol závery súdu prvej inštancie, ktorý v dôsledku možnej spornosti jedinej položky ročných vyúčtovaní zamietol ako nedôvodnú celú žalobu s tým, že ak chcel súd prvej inštancie rozporovať niektorú položku ročných vyúčtovaní, mal vykonať opätovné prepočítanie ročných vyúčtovaní, čo však nevykonal. Vytkol súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplýva, ktorej časti žalovanej sumy sa týkal vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho je uvedená časť napadnutého rozsudku nepreskúmateľná, keďže ani údajne neprípustný počiatočný stav týkajúci sa poplatkov z omeškania vyčíslených v ročnom vyúčtovaní za rok 2013, sa nijakým spôsobom nemohol dotýkať správnosti a dôvodnosti ročných vyúčtovaní za roky 2013, 2014 alebo 2015, ktoré sú tiež predmetom žaloby, keďže tieto vychádzali z neskoršieho nedoplatku žalovanej, čo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nevysvetlil. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie úplne súhlasí a stotožňuje sa s oboma jeho výrokmi. 4. Žalobca, ktorému súd prvej inštancie dňa 21. 09. 2018 uvedené vyjadrenie žalovanej doručil, sa k nemu v stanovenej lehote nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený stranám sporu zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (účinného od 01. 07. 2016) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 9. V posudzovanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 673,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo žalovanej sumy od 03. 03. 2016 až do zaplatenia, pričom svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná neuhrádzala riadne a včas príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv a riadne a včas neuhrádzala úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu a odmenu správcovi, resp. nedoplatky vyplývajúce z ročných vyúčtovaní. 10. Hmotnoprávnym základom žalobcom vymedzeného nároku sú ustanovenia § 8a ods. 1 a ods. 2, § 8b ods. 2 písm. e), § 10 ods. 1 a ods. 6 zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31.10.2018, ako aj čl. IV. bod 1. písm. q), čl. V. bod 2. písm. a) a b) a čl. V. bod 3. zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8. Predmetné ustanovenia zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov boli v rozhodnom období rokov 2012 až 2016 účinné v nezmenenom znení. 11. Podľa § 8a ods. 1 veta prvá a šiesta zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. 10. 2018, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä vzájomné práva a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri zabezpečovaní prevádzky, údržby a opráv domu, spôsob výkonu správy spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku, zásady hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv vrátane rozsahu oprávnenia disponovať s nimi, zásady platenia úhrad za plnenia a hospodárenie s nimi, zásady určenia výšky platieb za správu, rozsah a obsah správy o činnosti správcu podľa odseku 2. 12. Podľa § 8a ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. 10. 2018, správca je povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení domu, o stave spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. 13. Podľa § 8b ods. 2 písm. e) zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. 10. 2018, pri správe domu je správca povinný sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. 14. Podľa § 10 ods. 1 veta prvá zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. 10. 2018, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. 15. Podľa § 10 ods. 6 veta prvá zákona č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. 10. 2018, úhrady za plnenia sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome povinní mesačne vopred uhrádzať na účet domu v banke. 16. Podľa článku IV. bod 1. písm. q) Zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8, je správca povinný sledovať úhrady mesačných zálohových platieb a úhrady nedoplatkov vyplývajúcich z vyúčtovaní, prípadných iných nedoplatkov a vymáhať od vlastníkov vzniknuté nedoplatky v zmysle čl. XII tejto zmluvy. 17. Podľa článku V. bod 2. písm. a) Zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8, vlastníci sú povinní uhrádzať na účet domu mesačne, a to vždy do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, zálohové platby, ktoré pozostávajú z mesačného preddavku na úhrady za plnenia, z príspevku do fondu prevádzky, údržby a opráv a z odmeny správcu. 18. Podľa článku V. bod 2. písm. b) Zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8, vlastníci sú povinní uhradiť na účet domu nedoplatky, ktoré im vyplynuli z vyúčtovania, a to do 30 dní odo dňa doručenia vyúčtovania. 19. Podľa článku V. bod 3 Zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8, v prípade omeškania s platbami podľa tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli na zmluvnej pokute vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, a to po uplynutí 3 dní po splatnosti zálohových platieb /od 29. dňa/ a ročného vyúčtovania. Penalizácia úhrady z dlžnej čiastky bude realizovaná v rámci ročného vyúčtovania za predchádzajúci kalendárny rok. Úroky z omeškania i zmluvná pokuta budú výnosom fondu údržby a opráv. 20. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 21. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné úspešne sa domáhať zaplatenia nedoplatku na zálohových platbách (preddavkoch) za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ už správcovi bytového domu vznikla zákonom uložená povinnosť vykonať do 31. mája nasledujúceho roka vyúčtovanie predpísaných zálohových platieb a skutočných nákladov spojených s užívaním bytu za predchádzajúci rok. Povinnosť žalovanej ako vlastníka bytu uhrádzať mesačne zálohové platby je určená zákonom a vyplýva aj zo Zmluvy o výkone správy, pričom v prípade neplnenia tejto povinnosti sa jej splnenia možno domáhať aj žalobou na súde. Na jednej strane je teda povinnosť vlastníka bytu platiť mesačne zálohové platby, na strane druhej je však povinnosť správcu vykonať za každý rok ročné vyúčtovanie, z ktorého vyplynie buď pohľadávka správcu voči vlastníkovi bytu z titulu nedoplatku (v prípade, ak skutočné náklady sú vyššie ako zaplatené zálohové platby) alebo záväzok správcu voči vlastníkovi bytu z titulu preplatku (v prípade, ak skutočné náklady sú nižšie ako zaplatené zálohové platby). 22. Z uvedenej konštrukcie vzájomných práv a povinností vlastníka bytu a správcu bytového domu vyplýva, že správca má právo od vlastníka bytu požadovať zaplatenie mesačných zálohových platieb v dobe ich splatnosti, avšak po vzniku povinnosti vykonať ročné vyúčtovanie sa už môže domáhať len zaplatenia skutočného nedoplatku vyplývajúceho z ročného vyúčtovania, avšak tým nie je dotknutá prípadná povinnosť vlastníka bytu zaplatiť zmluvnú pokutu ako sankciu za oneskorenú úhradu mesačných zálohových platieb. 23. Pokiaľ teda žalobcovi ako správcovi bytového domu vznikne v priebehu konania povinnosť vykonať ročné vyúčtovanie, aby bol v konaní úspešný, musí uviesť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku ako nároku z ročného vyúčtovania a tieto svoje tvrdenia musí aj preukázať, predovšetkým predložením ročného vyúčtovania. V takomto prípade nejde o zmenu žaloby v zmysle § 140 C. s. p. (pokiaľ by žalobca nerozširoval uplatnené právo), keďže sa nejedná o uplatnenie iného práva, ani o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, nakoľko v oboch prípadoch ide o ten istý nárok, avšak v prípade zálohových platieb by bol uplatnený v jeho predpokladanej výške, zatiaľ čo v prípade nedoplatku už v jeho skutočnej výške. V opačnom prípade, ak by žalobca v konaní netvrdil rozhodujúce skutočnosti a tieto by nepreukázal príslušnými dôkazmi (predložením ročného vyúčtovania), neuniesol by bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom existencie žalovanej pohľadávky, čo by malo za následok zamietnutie žaloby. 24. Je nutné uviesť, že platí, že správca ako žalobca nie je povinný uplatnený nárok právne kvalifikovať, resp. tento po vykonaní ročného vyúčtovania právne prekvalifikovať. Civilný proces je ovládaný zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd teda skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom tejto strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. 25. S vyššie uvedenou právnou kvalifikáciou žalovaného nároku súvisí aj druhá sporná právna otázka týkajúca sa právneho posúdenia jednotlivých úhrad dlžných súm zo strany žalovanej a ich „započítania“ na jej dlh voči žalobcovi, resp. otázka možného premlčania (časti) uplatneného nároku, keď žalovaná v konaní namietla premlčanie časti žalovanej sumy vo výške 226,78 eur, ktorá vznikla ešte pred prevzatím správy bytového domu žalobcom dňa 01. 08. 2012, pričom žalobca s poukazom na ust. § 580 Občianskeho zákonníka uviedol, že mesačné zálohové platby žalovanej boli vždy použité na započítanie najstaršieho nedoplatku, keďže ide o vzájomné pohľadávky rovnakého druhu, pričom žalobca vždy využil prijatú platbu žalovanej, resp. preplatok žalovanej z ročného vyúčtovania na úhradu jej najstaršieho nedoplatku. 26. Ak dlžník plní jeden z viacerých dlhov, ktoré mal voči tomu istému veriteľovi bez toho, aby výslovne určil, ktorý zo svojich dlhov chce splniť, pričom plnenie poskytnuté dlžníkom nestačí na splnenie všetkých jeho splatných dlhov, vzniká otázka, ktorý z dlhov dlžníka má zaniknúť splnením. Občiansky zákonník neobsahuje výslovnú úpravu tejto situácie, tak ako je tomu v obchodnoprávnych vzťahoch (§ 330 Obchodného zákonníka). Jediná úprava je obsiahnutá v § 566 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky, pričom pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, pokiaľ dlžník neurčí inak. Aj keď obchodnoprávnu úpravu obsiahnutú v § 330 Obchodného zákonníka nie je možné použiť cestou analógie legis podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aplikácia tohto pravidla (cestou analógie iuris) je akceptovaná odbornou praxou (pozri napr. FEKETE, I. - FEKETEOVÁ, M. Plnenie niekoľkých dlhov tomu istému veriteľovi v občianskom práve. Justičná revue, 58, 2006, č. 11, s. 1674-1682) i judikatúrou (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 07. 07. 2004 sp. zn. 21Cdo/326/2004: „V prípade, že plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých dlhov u toho istého veriteľa a že dlžník pri plnení neurčil, ktorý z viac dlhov (prípadne v akej časti) chce vyrovnať, neprechádza právo voľby, ktorý z viac dlhov bol uhradený, príp. v akej výške, na veriteľa. Pri splnení dlhu veriteľ totiž môže prejaviť svoju vôľu len v jednostrannom právnom úkone, ktorým plnenie prijme (ak si to vyžaduje povaha predmetu plnenia), a jeho prípadná vôľa, na ktorý z viac dlhov si plnenie započíta (ak nestačí poskytnuté plnenie na úhradu všetkých dlhov dlžníka), nemá žiadnu právnu relevanciu. Pri úvahe, ktorý z dlhov bol za tejto situácie vyrovnaný, potom možno vychádzať buď zo zásady priority (prednostného vyrovnania niektorého z viac dlhov, založeného napríklad na dobe ich splatnosti, na úrovni ich zabezpečenia, na ich povahe a pod.) alebo zo zásady proporcionality (pomerného vyrovnania všetkých dlhov). Ak sa nemôže uplatniť zásada priority, nakoľko pravidlá stanovené pre prednostné vyrovnanie dopadajú na viac dlhov, je treba postupovať - ako je zrejmé z povahy veci - podľa zásady proporcionality.“). 27. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že ide o započítanie dvoch proti sebe stojacich pohľadávok rovnakého druhu, pretože existuje len pohľadávka (právo) žalobcu, ktorej zodpovedá dlh žalovanej a zaplatením peňažnej sumy žalovanou dochádza k splneniu a teda k zániku dlhu v zmysle § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Splnenie dlhu žalovanou je jednostranný solučný úkon, ktorému zodpovedá jednostranný úkon žalobcu spočívajúci v prijatí plnenia. Ak by plnenie poskytnuté žalovanou nestačilo na splnenie všetkých jej splatných dlhov, zanikol by ten dlh, ktorý by žalovaná určila. Ak by žalovaná ako dlžníčka neurčila, ktorý dlh plnila, bol by splnený dlh najskôr splatný. V takejto situácii teda neprechádza právo voľby, ktorý z viac dlhov bol uhradený, príp. v akej výške, na žalobcu ako na veriteľa, pretože ten nemôže svojím následným jednostranným prejavom vôle právne relevantným spôsobom ovplyvniť skôr urobený jednostranný solučný úkon žalovanej. 28. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v zmysle čl. XI. bod 2. Zmluvy o výkone správy bytového domu na Lipského 6, 8, sa vlastníci bytov a správca dohodli, že v prípade, ak vlastník v čase, keď uskutočňuje úhradu, má voči účtu domu viac ako jeden nedoplatok, a uhradí na účet domu platbu, ktorá nepostačuje na vyrovnanie všetkých jeho nedoplatkov, pričom zároveň výslovne neurčí, ktorý zo svojich nedoplatkov uhrádza, správca je oprávnený určiť, na úhradu ktorého z týchto nedoplatkov sa platba použije. Aj keď má odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu pochybnosti o platnosti takejto dohody, bližšie sa ňou nezaoberal, keďže žalobca podľa jeho vyjadrenia započítal platby žalovanej vždy na jej najstarší nedoplatok, t. j. žalobca zvolil postup, ktorý je zhodný s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolacieho súdu. 29. Aplikujúc vyššie uvedené právne závery na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a síce že žalobou uplatnený nárok je v celom rozsahu nedôvodný. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že žalobca absolútne „zlyhal“ pri identifikácii žalovanej pohľadávky, napriek tomu, že jeho povinnosťou je uviesť v žalobe rozhodujúce skutočnosti a na ich preukázanie označiť dôkazy, keď opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. 30. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalovanú sumu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vymedzil tak, že v podanej žalobe a v jej doplnení žalovanú sumu vymedzil len ako nedoplatok za obdobie od 01. 09. 2012 do 03. 03. 2016, pričom k žalobe ani len nepriložil ročné vyúčtovanie alebo sumárnu analýzu platieb, následne vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 21. 04. 2017, žalobca vo vzťahu k žalovanej sume uviedol len toľko, že žalovaná v období od augusta 2012 do marca 2016 neuhradila mesačné zálohové platby za mesiace október 2012, február 2013, jún 2013, január 2014 a október 2014, pričom žalobca mesačné zálohové platby žalovanej vždy „použil“ na započítanie najstaršieho nedoplatku, následne vo vyjadrení zo dňa 18. 01. 2018 žalobca žalovaný nárok vymedzil ako nedoplatok vzniknutý počas trvania predchádzajúceho výkonu správy (vo výške 226,78 eur), nedoplatky vzniknuté neuhradením pravidelných mesačných zálohových platieb za mesiace október 2012, február 2013, jún 2013 a január 2014 znížené o platby navyše v mesiacoch apríl 2014 a jún 2014 (vo výslednej sume 315,50 eur), nedoplatky vzniknuté čiastočným neuhradením pravidelných mesačných zálohových platieb za mesiace august 2013, február 2014, marec 2014 a apríl 2014 (spolu vo výške 27,72 eur), nedoplatok na ročnom vyúčtovaní za rok 2014 (vo výške 56,08 eur) a nedoplatok vzniknutý neuhradením nákladov na zaslanie upomienok v mesiacoch február 2014 a jún 2014 (vo výške 8,84 eur), v ďalšom vyjadrení zo dňa 09. 02. 2018 žalobca žalovaný nárok vymedzil ako nedoplatok vzniknutý počas trvania predchádzajúceho výkonu správy (vo výške 226,78 eur), nedoplatky vzniknuté neuhradením pravidelných mesačných zálohových platieb za mesiace október 2012, február 2013, január 2014 a máj 2014 znížené o platby navyše v mesiacoch apríl 2014 a jún 2014 (vo výslednej sume 306,65 eur), nedoplatky vzniknuté čiastočným neuhradením pravidelných mesačných zálohových platieb za mesiace jún 2013, august 2013, február 2014, marec 2014 a apríl 2014 znížené o platby navyše v mesiacoch júl 2015, august 2015, september 2015, október 2015, november 2015, december 2015, január 2016 a február 2016 (vo výslednej sume 151,20 eur), nedoplatok vzniknutý neuhradením nákladov na zaslanie upomienok v mesiacoch február 2013, február 2014 a jún 2014 (spolu vo výške 13,26 eur), znížený o preplatok žalovanej na ročných vyúčtovaniach vo výške 16,22 eur. 31. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z predchádzajúceho prehľadu jednoznačne vyplýva, že žalobca vo svojich písomných podaniach vymedzil žalovanú pohľadávku zakaždým odlišne, a to nielen vo vzťahu k jej čiastkovým položkám, ale aj vo vzťahu k jej celkovej výške, keď vo vyjadrení žalobcu zo dňa 18. 01. 2018 predstavuje súčet uvedených nedoplatkov sumu 634,92 eur, vo vyjadrení žalobcu doručenom súdu prvej inštancie dňa 09. 02. 2018 sumu 681,67 eur a žalobca aj napriek tomu trval (z dôvodu procesnej ekonómie) len na zaplatení sumy 673,82 eur v zmysle pôvodne podanej žaloby. 32. Je síce pravdou, že žalovanú pohľadávku možno v súdnom konaní identifikovať rozmanitým spôsobom, najmä uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená, uvedením jej výšky a splatnosti, prípadne aj inými skutočnosťami, avšak vždy tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou žalobcu voči žalovanému. Pokiaľ by súd nemohol dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka žalobcu voči žalovanému bola v konaní uplatnená, malo by to za následok procesný neúspech žalobcu v podobe zamietnutia žaloby. 33. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že žalobca si uplatnil voči žalovanej pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvného vzťahu založeného medzi stranami sporu Zmluvou o výkone správy bytového domu na Q. X, X s tým, že dlh žalovanej mal spočívať v nezaplatených príspevkoch do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu, odmene za správu, ako aj v nezaplatených poplatkoch za omeškanie (zmluvná pokuta) a nákladoch na zaslanie upomienok, a to za obdobie august 2012 až marec 2016, avšak ďalšia presná identifikácia žalovanej pohľadávky je na základe žalobcom tvrdených skutočností a predložených dôkazov nemožná, pričom v konaní nebola medzi sporovými stranami sporná ani výška predpisov mesačných zálohových platieb v jednotlivých rokoch ani výška skutočných nákladov za jednotlivé roky, keď žalovaná namietala existenciu nedoplatku vzniknutého počas trvania predchádzajúceho výkonu správy do augusta 2012, ako aj dôvodnosť žalobcom uplatnených poplatkov z omeškania a nákladov na zaslanie upomienok. 34. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca odvodzoval svoj nárok z troch (čiastkových) právnych titulov: zálohových platieb podliehajúcich ročnému vyúčtovaniu (v zmysle článku V. bodu 2. písm. a/ a písm. b/ Zmluvy o výkone správy bytového domu), poplatkov z omeškania (v zmysle článku V. bodu 3. Zmluvy o výkone správy bytového domu) a nákladov na zaslanie upomienok, a preto ak chcel byť v konaní úspešný, musel by v rámci svojich podaní a prednesov vymedziť, akú časť žalovanej sumy tvoria nedoplatky na zálohových platbách, resp. ročných vyúčtovaniach, akú časť tvorí nezaplatený poplatok z omeškania a akú časť náklady na zaslanie upomienok a následne by musel identifikovať aj tieto čiastkové nároky, teda uviesť nedoplatky z akých ročných vyúčtovaní si v konaní uplatnil, poplatky z omeškania (zmluvnú pokutu) z akej dlžnej sumy a za aké obdobie si v konaní uplatnil a náklady, za ktoré upomienky si v konaní uplatnil, avšak žalobca istinu s príslušenstvom uvedeným spôsobom nešpecifikoval a k výsledku nie je možné dospieť ani na základe ním predložených dôkazov, pričom už len tento samotný fakt by podľa názoru odvolacieho súdu postačoval na zamietnutie žaloby v celom rozsahu. 35. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je povinnosťou súdu tieto skutočnosti vyhľadávať v listinných dôkazoch predložených žalobcom a ani tieto sumy vypočítavať na základe ním predložených listinných dôkazov, nakoľko je výlučne povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutočnosti na preukázanie žalovaného nároku, a preto pokiaľ tak žalobca neurobil, neuniesol v konaní bremeno tvrdenia, v dôsledku čoho bola jeho žaloba správne zamietnutá. 36. Je nutné zároveň poukázať na skutočnosť, že zo žaloby žalobcu vyplýva, že si uplatnil nárok na zaplatenie nedoplatkov za obdobie mesiacov august 2012 až marec 2016, keď najneskôr na konci mája 2017 (teda ešte pred vyhlásením napadnutého rozsudku) musel mať k dispozícii ročné vyúčtovanie za rok 2016, a preto v čase rozhodovania súdu prvej inštancie tak mohol existovať už len nárok na zaplatenie nedoplatkov vyplývajúcich z jednotlivých ročných vyúčtovaní. Ak by mal odvolací súd vychádzať len z posledných dvoch písomných vyjadrení žalobcu, v ktorých žalobca veľkú časť žalovanej sumy vymedzil ako nedoplatky na zálohových platbách, dospel by v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu v tejto časti nie je daný, nakoľko však žalobca vo svojom skoršom vyjadrení uviedol, že jednotlivé platby žalovanej započítaval na jej „najstaršie“ nedoplatky, musel sa odvolací súd vysporiadať aj s touto žalobcovou argumentáciou. 37. Žalovaná v konaní namietala predovšetkým existenciu počiatočného nedoplatku za obdobie predchádzajúceho výkonu správy do augusta 2012 vo výške 226,78 eur. Žalobca túto sumu bližšie nešpecifikoval, nevymedzil, aká jej časť je tvorená nedoplatkami na ročných vyúčtovaniach, aká časť je tvorená poplatkami z omeškania a aká časť nákladmi za upomienky, z dôvodu ktorého odvolací súd nevie ani len posúdiť, či tento nárok alebo jeho časť nie je premlčaná, nakoľko žalobca nepredložil ani predpisy zálohových platieb za roky 2010, 2011 a 2012 (január až júl) a ani ročné vyúčtovania za roky 2010 a 2011; predložil len sumárnu analýzu platieb za obdobie od 01. 01. 2010 do 30. 07. 2012, ktorá však nie je bez predloženia ročných vyúčtovaní dostatočná na preukázanie existencie uplatneného nároku, a preto odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je v tejto časti pre neunesenie bremena tvrdenia i dôkazného bremena žalobcom nedôvodná. 38. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu považuje za potrebné uviesť, že z predloženej sumárnej analýzy platieb za obdobie od 01. 08. 2012 do 31. 03. 2016 vyplýva (a medzi stranami to ani nebolo sporné), že žalovaná v predmetnom období uhrádzala výlučne predpísané zálohové platby, nakoľko je to zrejmé z toho, že žalovaná posielala platby vo výške stanovenej predpismi zálohových platieb a v zásade na mesačnej báze s tým, že jedinými výnimkami sú platby zo dňa 14. 06. 2013 vo výške 22,04 eur a dňa 30. 06. 2013 vo výške 114,54 eur, ktorými žalovaná evidentne uhradila tvrdený nedoplatok v ročnom vyúčtovaní za obdobie od 01. 08. 2012 do 31. 12. 2012 vo výške 136,58 eur (z toho suma 114,54 eur tvorila poplatky z omeškania), a platba dňa 12. 08. 2013 vo výške 136 eur, ktorou žalovaná pravdepodobne uhradila tvrdený nedoplatok na základe listu žalobcu zo dňa 18. 07. 2013 označeného ako „Vec: Reklamácia vyúčtovania r. 2012“, a preto podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné takéto platby žalovanej považovať za plnenie dlhu v zmysle § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaná zasielaním platieb vo výške stanovenej predpismi zálohových platieb jednoznačne prejavila vôľu platiť práve tento dlh voči žalobcovi, z dôvodu ktorého si žalobca nemohol takéto platby ľubovoľne započítať na akýkoľvek najstarší (splatný) dlh žalovanej, ako to v konaní tvrdil, a ako to aj pravdepodobne vykonával. Je to zrejmé aj z toho, že žalovaná neuznávala a namietala proti žalobcom predloženým ročným vyúčtovaniam, ktoré obsahovali aj poplatky z omeškania (zmluvnú pokutu). Žalovaná tak robila nielen v priebehu konania, ale aj predtým, ako to vyplýva z predloženej vzájomnej korešpondencie medzi žalobcom a žalovanou. Pokiaľ teda žalobca započítaval zálohové platby žalovanej aj na tieto poplatky z omeškania (a teda ich nepovažoval za zálohové platby), postupoval nesprávne, čo malo v konečnom dôsledku vplyv aj na výšku dlhu žalovanej. 39. Z predložených ročných vyúčtovaní za roky 2014, 2015 a 2016 vyplýva, že žalobca voči žalovanej evidoval dlh spočívajúci v zmluvnej pokute (poplatkoch z omeškania) v celkovej výške 816,80 eur (240,22 eur + 240,65 eur + 335,93 eur), avšak žalobca vo svojich podaniach neuviedol a ani nepreukázal, ako tieto poplatky z omeškania vypočítal (z akej sumy a za aké obdobie), keď ako vyplýva z obsahu spisu, vo svojom vyjadrení zo dňa 09. 02. 2018 dokonca uviedol, že súdu zasiela na ilustráciu (!) oprávnenosti ich výpočtu vyčíslenie poplatkov z omeškania za roky 2014 a 2015, nakoľko však vyčíslenie poplatkov z omeškania za rok 2016 žalobca nepredložil, ani odvolací súd nemohol ustáliť, či žalobca v celom rozhodnom období postupoval pri výpočte poplatkov z omeškania v súlade so Zmluvou o výkone správy, pričom odvolací súd aj z predložených vyčíslení poplatkov z omeškania za roky 2014 a 2015 zistil, že žalobca pri ich výpočte nepostupoval správne, nakoľko „vyruboval“ poplatky z omeškania aj z výsledkov ročných vyúčtovaní, ktoré už však obsahovali aj poplatky z omeškania za predchádzajúci rok. 40. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca počítal poplatky z omeškania ako zmluvnú pokutu aj zo skôr „vyrubených“ poplatkov z omeškania, čo je však neprípustné a v rozpore s ust. § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď na uvedenom nemení nič ani znenie článku V. bod 3. Zmluvy o výkone správy bytového domu, v zmysle ktorého „penalizácia úhrady z dlžnej čiastky bude realizovaná v rámci ročného vyúčtovania za predchádzajúci kalendárny rok“ s tým, že to, že žalobca vyčíslenie poplatkov z omeškania „technicky“ zaradí do ročného vyúčtovania, mu nedáva právo následne počítať aj z týchto poplatkov z omeškania ďalšie poplatky z omeškania, keďže takáto dohoda by bola pre rozpor s kogentnými ustanoveniami zákona absolútne neplatná. Uvedené platí aj o nákladoch za upomienky, z ktorých žalobca taktiež počítal poplatky z omeškania a nakoľko žalobca počítal poplatky z omeškania aj z dlhu žalovanej za obdobie predchádzajúcej správy (do augusta 2012), na zaplatenie ktorého žalobca nemal nárok, a zároveň nemal nárok na zaplatenie poplatkov z omeškania z tohto dlhu, a preto žalobcom uplatnené poplatky z omeškania sú tak do veľkej miery nedôvodné a vo zvyšku je ich výška nepreukázaná. 41. Vo vzťahu k nákladom (poplatkom) za zaslanie upomienok odvolací súd uvádza, že žalobca v prvom rade nepreukázal, že tieto upomienky žalovanej zasielal, keďže ich v konaní nepredložil a zároveň nepreukázal, že má na zaplatenie týchto nákladov nárok, keďže tento nevyplýva z predloženej Zmluvy o výkone správy ani z iných žalobcom predložených listinných dôkazov. Navyše, vymáhanie nedoplatkov je súčasťou výkonu správy, za ktorú žalobcovi náleží odmena, a preto si podľa odvolacieho súdu žalobca nemôže nárokovať preplatenie nákladov za zaslanie upomienok, pokiaľ toto nie je výslovne dohodnuté v Zmluve o výkone správy, z dôvodu ktorého je aj v tejto časti žalobou uplatnený nárok nedôvodný. 42. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces, a preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p., keď je z neho zrejmé, ako ustálil skutkový stav a ako vec právne posúdil, a aj právny dôvod zamietnutia žaloby s tým, že odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, preto nebolo potrebné v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie. 43. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sám posudzoval správnosť a dôvodnosť jednotlivých položiek ročných vyúčtovaní, na čo sú potrebné odborné, resp. vedecké znalosti, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, pretože medzi stranami sporu neboli sporné jednotlivé položky ročných vyúčtovaní (príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, odmena za správu), nakoľko žalovaná namietala len spôsob, akým boli započítavané jednotlivé zálohové platby na jej dlh (na skutočné náklady), resp. spôsob výpočtu poplatkov z omeškania, z dôvodu ktorého na posúdenie týchto otázok nebolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, pretože sa nejedná o posúdenie skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky. 44. Odvolací súd teda dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.). 45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).