Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/1/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417010295 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1417010295.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Petra Štifta a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného F. B. pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 2T/102/2017 zo dňa 15.11.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06. februára 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému F. B., D.. XX.XX.XXXX S. N., H. N. D. XX, N., nezamestnaný, u k l a d á podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. l) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest prepadnutia vec, a to vyklápacieho noža s rúčkou napodobeniny jelenej kosti, s dĺžkou čepele 11 cm a s dĺžkou rukoväte 7 cm. Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 2T/102/2017 zo dňa 15.11.2017 bol obžalovaný F. B. uznaný vinným zo spáchania pokusu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 21. júla 2017 v čase o 21:45 hod. pred neoznačenou chatou v záhradkárskej osade na V. ulici v N. bodol nožom s dĺžkou čepele 11 cm poškodeného F. H. do hrude pod ľavú prsnú bradavku a následne bodol poškodeného M. F. do ľavého podbrušia, pričom poškodenému F. H. spôsobil bodnú ranu s ostrými okrajmi, vnikajúcu do tela poškodeného 6 cm v šiestom medzirebrí v medioklavikulárnej čiare, kde smerovala šikmo doprava, pričom došlo k poraneniu hrudnej steny so zakrvácaním do nej, prechádzajúcu pobrušnicou a skončila v parenchýme ľavého laloka pečene v segmentoch S2 - S4, kde vznikol intraparenchýmový hematóm objemu 11x16x30 mm, pričom v priebehu bodného kanála a všetkých pridružených tkanív bola krvná strata cca 670 ml, ktoré zranenie si vyžiadalo liečenie v trvaní 14-21 dní, a u poškodeného F. H. hrozilo krvácanie do hrudníka, bodnutie do srdcovej oblasti, ako aj prepichnutie pečene so život ohrozujúcim krvácaním, a poškodenému M. F. spôsobil bodnú ranu v ľavom podbruší prenikajúcu kožou, nepresahujúcu do dutiny brušnej, ktorá sa zastavila na svalových obaloch brušných svalov, kde poškodila cievy, ktoré zranenie si vyžiadalo dobu liečenia od 21. júla 2017 do 08. augusta 2017, pričom poškodenému M. F. hrozilo masívne krvácanie do brušnej dutiny, mohlo dôjsť k prepichnutiu hrubého alebo tenkého čreva vniknutím do sterkorálnej peritonidy, čo je už život ohrozujúci stav. Za to mu bol Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j), písm. l), písm. n), § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 per analogiam Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon bol podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Súd prvého stupňa podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia veci, a to vyklápacieho noža s rúčkou napodobeniny jelenej kosti s dĺžkou čepele 11 cm a s rukoväťou dlhou 7 cm. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou a ochranné protitoxikonianické liečenie ústavnou formou. V rámci probačného dohľadu súd prvého stupňa podľa §51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona uložil obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, a podľa § 51 ods. 4 písm. e) Trestného zákona písomne sa ospravedlniť poškodeným - M. F. a F. H., ako aj v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe, alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie podľa § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody S. zdravotnej poisťovni, a.s., vo výške 3 340,05 €. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného smerujúce proti výroku o treste. Odvolanie odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.12.2017, kde namieta nesprávne ustálenie poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), písm. n) Trestného zákona a nedôvodnosť postupu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Obžalovaný sa necelé 4 mesiace pred spáchaním žalovaného skutku dopustil priestupku proti majetku spočívajúceho v krádeži, čo samo osebe vylučuje záver o predchádzajúcom vedení riadneho života, pričom obžalovaný pred skutkom v zmysle znaleckého posudku dlhodobo kombinuje alkohol s benzodiazepínmi, čo je ďalšia okolnosť brániaca priznaniu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Navyše bol obžalovaný 2 razy súdne trestaný, hoci odsúdenia sú zahladené. Zahladenie odsúdenia však má ten význam, že nemožno predchádzajúce odsúdenia považovať za priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, nie je však totožné s nespáchaním trestného činu. Okresný súd neopodstatnené priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, na čo nepostačuje vyhlásenie o nepopretí skutku na hlavnom pojednávaní, a to ani v spojení s oľutovaním skutku. To napokon vyplýva aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp.zn. Tpj 55/2016, na ktoré poukázal okresný súd v napadnutom rozsudku. Priznanie poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona si vyžaduje širšiu mieru aktivity zo strany obžalovaného, ktorá v tomto prípade zistená nebola. Mimoriadne zníženie dolnej hranice sadzby trestu odňatia slobody s analogickým použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona nie je obligatórne, čo je konštatované aj vo štvrtej právnej vete stanoviska. Preto použitie mimoriadneho zníženia trestnej sadzby nemôže byť automatické. Rovnako ako ani schválenie dohody o vine a treste súdom nie je automatické, nemôže ani súd pristúpiť k mechanickému zníženiu dolnej hranice trestu odňatia slobody u obžalovaného, ktorý spravil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku. Súd pri úvahách o treste je povinný zohľadniť aj samotné okolnosti skutku. Súd prvého stupňa však vôbec neprihliadol na to, že obžalovaný nožom postupne zaútočil na dvoch poškodených na také časti ich tela, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány, a bolo len vecou náhody, že u oboch poškodených nevznikol život ohrozujúci stav. Tieto okolnosti vedú k záveru, že u obžalovaného nie je opodstatnené znižovať trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Vyhlásenie obžalovaného o nepopretí skutku je možné zohľadniť len v rámci zákonom stanoveného rozpätia uvedeného v § 155 ods. 1 Trestného zákona, ktorého hornú hranicu je dôvodné upraviť podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona. Iba trest uložený v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 155 ods. 1 Trestného zákona bude schopný naplniť účel trestu, ktorý vyplýva z § 34 ods. 1 Trestného zákona. Okresným súdom uložený trest nespĺňa požiadavku na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred osobou obžalovaného. Neberie do úvahy vysokú závažnosť žalovaného skutku pozostávajúceho z dvoch útokov, ktorých závažnosť je vyhodnotená a odôvodnená vyššie, konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Obžalovaný navyše pri žalovanom skutku preukázal vysokú mieru bezohľadnosti a neúcty k ľudskému životu a zdraviu, z čoho vyplýva, že v záujme ochrany spoločnosti je nevyhnutné nielen výchovne pôsobiť na obžalovaného, ale ho aj izolovať od spoločnosti, a tak mu zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti. Tento záver odôvodňuje aj doterajší nie bezúhonný život obžalovaného. Uložený trest nenapĺňa ani generálno - prevenčnú funkciu, pretože nie je spôsobilý pôsobiť odraďujúco na potenciálnych páchateľov obdobnej závažnej násilnej trestnej činnosti, a taktiež nevyjadruje ani morálne odsúdenie páchateľa. Výkon trestu uložený v trestnej sadzbe § - u 155 ods. 1 Trestného zákona nie je možné podmienečne odložiť. Ak by aj boli splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby (čo neboli), nie sú splnené podmienky § - u 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. V zmysle § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Vzhľadom na okolnosti prípadu určujúce vysokú závažnosť skutku ani v spojení s osobou obžalovaného, konkrétne vysokou mierou neúcty k ľudskému životu a zdraviu, ktorú preukázal pri skutku, ale aj v spojení s jeho doterajším životom, nemožno mať dôvodne zato, že na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného nie je výkon trestu nevyhnutný. Z týchto dôvodov prokurátor navrhol, aby Krajsky súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok a uložil obžalovanému trest s priznaním jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona v zákonnej sadzbe upravenej podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona a zaradil ho do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný, ktorému bolo odvolanie prokurátora v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené, sa k nemu prostredníctvom obhajcu písomne vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 26.01.2018. Obhajoba považovala napadnutý rozsudok za zákonný, správny a spravodlivý. V celom rozsahu sa stotožňuje s jeho náležitým odôvodnením. Súd sa dôsledne v zmysle zákonných ustanovení vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom ich vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil a podložil relevantnými súdnymi rozhodnutiami. Uložený trest zodpovedá zásadám ukladania trestov v zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, ktorých účelom je na jednej strane zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a na druhej strane vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, pôsobil motivujúco, a súčasne odradí iných od páchania trestných činov. Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Uložený trest v trvaní 3 roky nepochybne pôsobí odstrašujúco a je dostatočne prísny, pričom uloženie skúšobnej doby v rovnakom rozsahu pôsobí motivačne a zároveň nabáda obžalovaného na vedenie riadneho života, čím plní výchovnú funkciu a týmto aj významnou mierou chráni spoločnosť, nehovoriac o tom, že takto určená skúšobná doba je aj lehotou na úhradu spôsobenej škody zo strany obžalovaného, čo je nepochybne spoločensky významné, žiaduce a prospešné. Súd správne prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, prihliadol na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Obhajoba má za to, že neobstojí argument prokuratúry, že súd neopodstatnene priznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona, priznanie tejto skutočnosti má reálny zmysel a ide o samostatnú faktickú okolnosť, pričom súd týmto nemusel vykonať žiadne dokazovanie, čo je potrebné považovať za priame napomáhanie príslušným orgánom t.j. súdu. Obhajoba sa taktiež nestotožňuje so stanoviskom prokuratúry, že súd neopodstatnene uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu za aplikácie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Mimoriadne zníženie trestu súd dôkladne a vyčerpávajúco odôvodnil a podložil judikatúrou, najmä Stanoviskom Najvyššieho súdu SR sp.zn. Tpj 55/2016. Vzhľadom na uvedené obhajoba navrhla zamietnuť odvolanie prokurátora ako nedôvodné. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca krajskej prokuratúry zotrval na dôvodoch písomne podaného odvolania a navrhol rozhodnúť tak, ako je v ňom uvedené. Trest prepadnutia veci navrhol ponechať v platnosti. Zdôraznil, že nebolo na mieste použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu vzhľadom na spôsob spáchania trestného činu, a skutočnosť, že závažnejšie následky nenastali len z dôvodu náhody. Navrhol zrušiť výrok o treste a obžalovanému uložiť trest v sadzbe určenej zákonom pre § 155 ods. 1 Trestného zákona s priznaním jednej jedinej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) a následne § 38 ods. 3 Trestného zákona, ktorým dôjde k upraveniu hornej hranice trestnej sadzby v prospech obžalovaného, so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obhajca zotrval na všetkých doterajších jeho prednesoch a podaniach. Uložený trest považoval za zákonný a dostatočný jednak na ochranu spoločnosti, ale zároveň aj na prevýchovu obžalovaného. Dohľad probačného a mediačného úradníka nad životom obžalovaného bude dostatočnou zárukou, a bude dostatočne vplývať na obžalovaného, aby v ďalšom viedol riadny život. Odvolanie prokurátora považoval za nedôvodné a toto navrhol zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Obžalovaný sa pripojil ku konečnému návrhu svojho obhajcu. Trest, ktorý navrhol prokurátor, považoval za príliš prísny. Vo výkone väzby mal veľa času premýšľať o svojom živote, veľa sa poučil. Prejavil vôľu, aby odvolací súd potvrdil verdikt prvostupňového súdu, aby sa zamestnal a mohol splniť všetky podmienky prvostupňového súdu, a postaral sa o svoju mamu. Záverom uistil súd uistiť, že v ten deň pil alkohol naposledy. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, alebo Podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona alebo ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 2, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne uvádza, že odvolanie podané prokurátorom je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné a s jeho argumentáciou sa odvolací súd plne stotožnil. Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV podal dňa 09.10.2017 obžalobu na F. B. pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.11.2017 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že nepopiera spáchanie skutku. Po kladných odpovediach na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), e), f), g), h) Trestného poriadku a odporúčajúcom návrhu prokurátora súd prvého stupňa uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania viny nevykonal. Na základe prijatia vyhlásenia o vine súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného trestného činu na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Výrok o vine nebol a ani v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku nemohol byť napadnutý odvolaním, a preto ho odvolací súd nad rámec dôvodov, pre ktoré možno podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku v rámci obmedzeného revízneho princípu nepreskúmaval. K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku a znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorých vyplynulo, že obžalovaný má 3 záznamy v registri trestov, a to podmienečné zastavenie trestného stíhania, v skúšobnej dobe ktorého sa osvedčil, a 2 zahladené odsúdenia. Dňa 30.03.2017 sa dopustil priestupku proti majetku, za čo bol sankcionovaný blokovou pokutou. U obžalovaného nebola diagnostikovaná duševná porucha, bola však zistená polymorfná závislosť na benzodiazepínoch, alkohole, opioidoch a hypnotikách, a tiež zmiešaná porucha osobnosti s črtami nezdržanlivosti, vôľovej slabosti, impulzivity a dissociality. Pobyt obžalovaného na slobode je v prípade neabstinovania od návykových látok potenciálne nebezpečný. V triezvom stave nie je agresivity dominantnou črtou jeho osobnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa pochybil, keď priznal obžalovanému poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a § 36 písm. n) Trestného zákona, čo bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. V zhode s odvolacími námietkami prokurátora odvolací súd zistil, že obžalovaný F. B. neviedol pred spáchaním prejednávaného trestného činu riadny život. Za vedenie riadneho života v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona treba rozumieť také správanie, ktorým sa páchateľ nikdy predtým nedopustil žiadneho trestného činu, a nedostal sa do vážneho rozporu s inými normami, ktoré sú v spoločnosti všeobecne akceptované ako dôležité, predstavujúce morálne normy spoločnosti. Uvedeným kritériám by mohlo okrem úplne bezúhonného života zodpovedať aj napr. spáchanie menej závažného priestupku v cestnej premávke. V žiadnom prípade však za bezúhonného v tomto zmysle nemožno považovať takého páchateľa, ktorý sa dopustil úmyselného trestného činu 3 razy, a to bez ohľadu na to, že v jednom prípade bolo jeho trestné stíhanie podmienečne zastavené, a v dvoch prípadoch je odsúdenie zahladené. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona slúži na odlíšenie páchateľov, ktorí sa dostali do rozporu s Trestným zákonom prvý raz, od ostatných páchateľov. Jej účelom je zohľadnenie lepšej prognózy nápravy u prvotrestaného páchateľa, na rozdiel od osôb, ktoré už boli za trestný čin odsúdené a následne splnili zákonné podmienky pre zahladenie odsúdenia. V možnostiach nápravy uvedených skupín páchateľov sú zrejmé rozdiely. Účelom zahladenia odsúdenia je umožnenie odsúdenému páchateľovi, ktorý po určenú dobu po svojom odsúdení viedol riadny život, zaradiť sa do pracovného a spoločenského života, avšak v žiadnom prípade nemôže byť podkladom pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, ale len dôvodom pre neuznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Okrem troch záznamov obžalovaného v registri trestov, priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona vylučuje spáchanie priestupku proti majetku spočívajúceho v krádeži v N. len cca 4 mesiace pred prejednávaným trestným činom a dlhodobé užívanie viacerých typov návykových látok. Súd prvého stupňa nedôvodne priznal obžalovanému aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Otázka právnych účinkov vyhlásenia o vine (nepopretí skutku) vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam bola predmetom zjednocovania rozdielneho výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zaujal vo svojom stanovisku č. Tpj 55/2016 taký právny názor, že "objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa (procesne ako obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku (najmä pri využití práva záverečnej reči a posledného slova)." Vychádzajúc nielen z citovaného zjednocujúceho stanoviska, ale aj z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona odvolací súd konštatuje, že pre priznanie poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v napomáhaní príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti sa vyžaduje určitá aktivita obvineného vo vzťahu k orgánom prípravného konania, ktorého účelom je objasňovanie trestnej činnosti, spočívajúca v poskytnutí takej súčinnosti, bez ktorej by k objasneniu určitých podstatných skutkových okolností došlo len s vynaložením nezanedbateľného úsilia orgánov činných v trestnom konaní. V zmysle uvedeného nie je možné prijať záver, že obžalovaný F. B. napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, keďže až do momentu svojho vyhlásenia o nepopretí skutku na hlavnom pojednávaní ku skutku pre amnéziu v dôsledku požitia alkoholu nič neuviedol, a preto nemohol napomáhať vyšetrovateľovi PZ pri objasňovaní trestnej činnosti. Hoci obžalovaný v prípravnom konaní svoju vinu bez výhrad nepriznal, úprimnosť jeho priznania a ľútosti umocnil na hlavnom pojednávaní svojím vyhlásením o nepopretí skutku v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čo zodpovedá poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, ktorú obžalovanému priznal súd prvého stupňa v súlade so zákonom a citovaným zjednocujúcim stanoviskom. Ani odvolací súd nezistil u obžalovaného žiadne priťažujúce okolnosti, a teda počet poľahčujúcich okolností prevyšuje počet priťažujúcich okolností v pomere 1:0, čo bolo dôvodom pre zníženie hornej hranice trestnej sadzby uvedenej v § 155 ods. 1 Trestného zákona (4 až 10 rokov) o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona. Odvolací súd konštatuje, že citované stanovisko trestnoprávneho kolégia obsahuje taký výklad ustanovenia § 39 ods. 2 písm. b), ods. 4 Trestného zákona, ktorý umožňuje za predpokladu vyhlásenia viny obžalovaným na hlavnom pojednávaní postupovať analogicky podľa tohto ustanovenia tak, že môže dôjsť k zníženiu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu tak, ako tomu môže byť pri uzavretí dohody o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným. Správne však dôvodí prokurátor v odvolaní, že takýto postup nevyplýva en block z aktu vyhlásenia viny, ale musí byť odôvodnený pomermi obžalovaného alebo okolnosťami prípadu, a zároveň korešpondovať s účelom trestu deklarovaným v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, prečo by nemal byť obžalovanému ukladaný trest v trestnej sadzbe uvedenej v § 155 ods. 1 Trestného zákona a to najmä s poukazom na to, že obžalovaný úmyselne bodol nožom postupne 2 osoby, a to do takých oblastí tela, kde mohol priamo a bezprostredne ohroziť ich život, pričom bolo len vecou náhody, že k nenapraviteľnému následku nedošlo. V kombinácii s osobou obžalovaného, ktorý dlhodobo užíva viaceré typy návykových látok, a vykazuje dissociálne rysy, odvolací súd považuje trest odňatia slobody pod spodnou hranicou trestnej sadzby za neprimerane mierny, pričom vôbec neprichádzalo do úvahy podmienečné odloženie trestu odňatia slobody, pretože ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona umožňuje podmienečne odložiť trest odňatia slobody len vtedy, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Žiadna z týchto podmienok v danom prípade nie je splnená, pričom zákon vyžaduje pre podmienečný odklad výkonu trestu kumulatívne splnenie všetkých podmienok. Doterajší život obžalovaného vykazuje znaky viacnásobného porušenia Trestného zákona a iných právnych predpisov, jeho osoba je v zmysle záverov znaleckého dokazovania nezdržanlivá, polymorfne závislá a dissociálna, obžalovaný je nezamestnaný, tzn. nie je etablovaný v žiadnej užšej spoločnosti s konštruktívnym cieľom, kde by bol vedený k dodržiavaniu pravidiel občianskeho spolužitia, a napokon okolnosti skutku, za ktorý je obžalovaný stíhaný, sú závažné a jeho konanie bolo životu nebezpečné a nasmerované voči 2 osobám. Preto odvolací súd konštatuje, že výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody v zákonnej sadzbe je v prípade obžalovaného nevyhnutný pre ochranu spoločnosti, prevýchovu obžalovaného i pre potreby generálnej prevencie a morálneho rozmeru trestu. Trest uložený súdom prvého stupňa, ktorý bol mimoriadne znížený pod spodnú hranicu trestnej sadzby a dokonca bol podmienečne odložený s probačným dohľadom, odvolací súd považoval za neprimerane mierny, a preto výrok o trest napadnutého rozsudku zrušil aj podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Aplikujúc kritériá a zásady pre ukladanie trestov vyjadrené v citovaných ustanoveniach § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona odvolací súd dospel k záveru, že na splnenie preventívneho, výchovného i morálneho účelu trestu postačí uloženie trestu odňatia slobody na spodnej hranici upravenej trestnej sadzby. Pri tomto závere prihliadal odvolací súd na poľahčujúcu okolnosť priznania k trestnému činu podľa § 36 písm. l) Trestného zákona ako aj na to, že po odbornej zdravotníckej liečbe a hospitalizácii u žiadneho z poškodených nenastali pooperačné ani iné komplikácie v podobe trvalých následkov obmedzujúcich poškodených v bežnom spôsobe života. Obžalovaný F. B. nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním prejednávanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody uloženého pre úmyselný trestný čin, preto ho odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku dopustil drobného pochybenia aj vo výroku o treste prepadnutia veci, kedy síce správne rozhodol o prepadnutí noža použitého obžalovaným na spáchanie trestného činu podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, avšak opomenul podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vysloviť, že vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát. Odvolací súd preto do svojho rozhodnutia pojal aj výrok o treste prepadnutia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody nebol predmetom revízie odvolacím súdom a ostáva rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.