Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/48/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417201329 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1417201329.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: T. Š., D.. XX. XX. XXXX, N. A. X.. Č.. XX, N., zastúpený: Bardač s. r. o., IČO: 47 243 252, Lovinského ul. 22, Bratislava, proti žalovanej: V. Š., D.. XX. XX. XXXX, N. U. X.. Č.. XX, N., zastúpená: ADVOKA, s.r.o., IČO: 44 449 615, Komárnická ul. č. 36, Bratislava, o zaplatenie istiny 60. 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 30. októbra 2017, č. k. 16C/7/2017 - 173, takto r o z h o d o l : Odvolací sú rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 60. 000 eur s 5 % úrokom z omeškania od druhého dňa po doručení žaloby titulom náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku, ktorý mu vznikol tým, že na základe predbežných opatrení vydaných na základe návrhu žalovanej žalobcovi ušiel zisk v podobe nájmu za rodinný dom na A. X. S. N., nakoľko v rozhodnom čase (rok 2002 - 2003) sa cena nájmu za tento rodinný dom pohybovala v sume 850 eur za mesiac, resp. 27,95 eur/denne, zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 123, § 420 ods. 1, 3, § 423, § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 77 ods. 1, 2, 3 O. s. p. (účinného do 30. 06. 2016) a vecne tým, že v konaní nebolo preukázané, že žalobcovi skutočne vznikla akákoľvek škoda titulom ušlého zisku a následne ani to, že tento ušlý zisk by bol v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutiami o predbežných opatreniach, keď nebolo preukázané, že bez škodlivého zásahu, ktorý žalobca videl v rozhodovaní o návrhoch žalovanej na vydanie predbežných opatrení, by žalobca mohol titulom nájmu rodinného domu na A. X. S. N. získať práve ním požadovanú sumu. Uviedol, že v konaní neboli predložené ani označené také dôkazné prostriedky, ktoré by osvedčovali, že žalobca mohol pri pravidelnom behu vecí, t. j. bez nariadenia predbežných opatrení (1 - 4) dosiahnuť príjem z nájmu rodinného domu v ním žalovanej sume, nakoľko iba tvrdenie, že nájom v rokoch 2002 - 2003 bol v sume 850 eur/mesiac, nie je preukázaním skutočnosti, že skutočne žalobca by bol býval uvedený príjem bez konania žalovanej dosiahol. Poukázal na skutočnosť, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, kat. úz. W. D. S., a to stavby rodinného domu so súp. č. XXXX, pozemkov pri rodinnom dome - parc. č. XXXX/X záhrada a parc. č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria, zároveň je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/6 nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, kat. úz. W. D. S., a to pozemkov parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXX - záhrady a stavby so súp. č. XXXX postavenej na parc. č. XXX, výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, kat. úz. G. S., bytu č. XX na X. poschodí bytového domu, vchod Z. X. X S. N. a podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, kat. úz. O. U., a to pozemku parc. č. XXXX/ X zastavané plochy a nádvoria, stavby so súp. č. XXXX - F. F. postavenej na uvedenom pozemku s tým, že medzi stranami sporu je na Okresnom súde Bratislava IV vedené konanie o vyporiadanie BSM pod sp. zn. 6C/526/1996 (v ktorom konaní vystupuje žalobca v procesnej pozícii žalovaného a žalovaná v procesnej pozícii žalobkyne), v ktorom bolo na návrh žalovanej dňa 10. 07. 2002 vydané uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým bolo žalobcovi zakázané predať alebo iným spôsobom scudziť rodinný dom v Bratislave, A. X.. Č.. XX až do skončenia konania 6C/526/1996, keď uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 08. 2002, pričom na návrh žalovanej nariadil Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 31. 03. 2008 predbežné opatrenie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť umožniť žalovanej užívať byt v rodinnom dome nachádzajúcom sa v N. na A. X. Č.. XX až do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie BSM, keď toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 04. 2008, následne bolo dňa 23. 05. 2012 na návrh žalovanej nariadené predbežné opatrenie, ktorým až do právoplatného skončenia konania 6C/526/1996 až do uhradenia celého dlhu voči žalovanej, bolo žalobcovi zakázané nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX scudziť na základe kúpnej alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie alebo dražby alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva a súčasne bolo žalobcovi zakázané akýmkoľvek spôsobom uvedené nehnuteľnosti zaťažiť s tým, že žalobcovi bolo tiež prikázané uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo scudzením a napokon Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 06. 12. 2012, č. k. 6C/526/1996 - 928 rozhodol o vyporiadaní BSM medzi stranami sporu, ktorý Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12. 11. 2013, sp. zn. 5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013 potvrdil, pričom rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 13. 12. 2013. Poukázal na skutočnosť, že Najvyšší súd SR na dovolanie žalobcu rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2013, sp. zn. 5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013 zrušil uznesením zo dňa 30. 03. 2015, sp. zn. 8Cdo 180/2014 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, ktorý uznesením zo dňa 17. 05. 2016, č. k. 5Co/215/2015 - 1231 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06. 12. 2012, č. k. 6C/526/1996 - 928 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že ust. § 77 ods. 3 O. s. p. upravuje povinnosť navrhovateľa predbežného opatrenia nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením vznikla, a to v prípade, ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z dôvodov v tomto ustanovení uvedených, pričom toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúce ustanovenia § 77 ods. 1 a 2 O. s. p., upravujúce zánik predbežného opatrenia a jeho zrušenie v prípade, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené s tým, že zo samotného znenia ods. 3 § 77 O. s. p. vyplýva, že sa vzťahuje na prípady, ak došlo k zániku predbežného opatrenia, alebo k jeho zrušeniu z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené. Uviedol, že žalobca prvotne vychádzal z premisy, že uplynutím 30 dňovej lehoty od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (prvého) o vyporiadaní BSM medzi stranami sporu zanikli aj predbežné opatrenia v konaní vydané (predbežné opatrenia 1 - 3), teda platí dôvod zániku podľa § 77 ods. 1 písm. c) O. s. p., avšak súčasne dôvodil, že bola splnená podmienka podľa § 77 ods. 3 O. s. p., že k zániku predbežných opatrení došlo z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené s tým, že podľa jeho názoru neboli splnené zákonom stanovené podmienky § 77 ods. 3 O. s. p. pre vznik povinnosti navrhovateľky predbežného opatrenia nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením vznikla, a teda toto ustanovenie nemožno aplikovať na daný prípad, keď predbežné opatrenia nariadené súdom (predbežné opatrenia 1 - 3) nezanikli z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, nakoľko pokiaľ predbežné opatrenia zanikli v zmysle § 77 ods. 1 písm. c) O. s. p., nemožno až ex post v následnom rozhodnutí dovolacieho súdu vzhliadnuť kvalifikačný znak, v zmysle ktorého (v čase rozhodovania dovolacieho súdu už neexistujúce súdne rozhodnutia) zanikli už skôr, avšak z dôvodu, že návrhu vo veci samej sa nevyhovelo. Uviedol, že sa stotožňuje s námietkou žalovanej, že vo veci konania o vyporiadanie BSM nejde o konanie o splnenie povinnosti, ale o osobitný druh civilnej žaloby, ktorou sa ktorýkoľvek z bývalých manželov môže domáhať, aby v prípade, že sa nedohodnú na vyporiadaní zaniknutého BSM, rozhodol súd, pričom ide o tzv. konanie iudicium duplex, v ktorom majú obe strany tak postavenie žalobcu ako aj postavenie žalovaného a rovnako spôsob vyporiadania sa týka oboch strán sporu, z dôvodu ktorého nemožno hovoriť o úspechu, resp. neúspechu vo veci, keďže žalovaná sa v konaní domáha vyporiadania BSM a okresný súd v poradí prvým rozsudkom zaniknuté BSM manželov vyporiadal, keď tento záver na zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, vplyv nemá. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi označenými predbežnými opatreniami nebolo obmedzené právo vlastníka vec užívať, z užívania nehnuteľností vylúčený nebol, pričom do užívacieho práva nepochybne patrí aj oprávnenie vec dať do nájmu, ktoré sa realizuje prostredníctvom právneho úkonu - zmluvy o nájme a nestotožnil sa s argumentom žalobcu, že pokiaľ v predbežných opatreniach bol použitý výraz „zaťažiť“, tento vyjadruje zaťaženie nájmom, a to z dôvodu, že pri zmene vlastníctva sa dostáva nadobúdateľ veci do právnej pozície nájomcu, nakoľko uvedené je v danej veci irelevantné, keďže žalobca nemohol vec v intenciách vydaných predbežných opatrení žiadnym spôsobom scudziť, čiže k zmene vlastníctva by beztak nemohlo dôjsť. Uviedol, že uvedený pojem je bežne v právnej terminológii používaný pre vyjadrenie takej dispozície s vecou, na základe ktorej bude vec predmetom záložného práva, vecného bremena, prípadne predkupného práva, z podstaty ktorých úkonov je zrejmé, že pokiaľ nastane zákonom, resp. zmluvou predpokladaná skutočnosť, môže dôjsť k zmene subjektu vlastníckeho práva, napr. pri výkone záložného práva, keď zmluvu o nájme nemožno v zásade považovať za druh zmluvy, na základe ktorej by bežne dochádzalo k scudzeniu veci (samozrejme nemožno vylúčiť prípadné dispozitívne dojednanie zmluvných strán, ktoré by smerovalo aj k zaťaženiu veci, napr. predkupným právom). Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že v konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. K žiadosti žalobcu, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval § 257 C. s. p., v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré žalobca videl v dôvodoch vyplývajúcich z rozhodnutia Centra právnej pomoci, keďže je invalidný dôchodca, ktorý poberá mesačný dôchodok vo výške cca 200 eur (v tomto smere súdu naviac žiaden dôkazný prostriedok predložený nebol), keď na druhej strane žalovaná zdôraznila, že nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, nakoľko žalobca disponuje majetkom značnej hodnoty, čo vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, kedy súd oboznamoval jednotlivé listy vlastníctva a trvala na priznaní náhrady trov konania v prípade úspechu vo veci, súd prvej inštancie uviedol, že skutkové okolnosti prejednávanej veci neumožňujú prijať záver, že u žalobcu sa jedná o preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by v konaní úspešná žalovaná, mal znášať ňou účelne vynaložené trovy konania. Poukázal na skutočnosť, že z rozhodnutia Centra právnej pomoci, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci vyplýva, že spĺňa stav materiálnej núdze, čo malo centru vyplynúť z dokladov predložených žalobcom, avšak výlučne len existencia rozhodnutia Centra právnej pomoci o priznaní nároku na právnu pomoc nemá bez ďalšieho vplyv na povinnosť žalobcu v prípade neúspechu nahradiť trovy konania protistrany, nakoľko postup podľa § 257 C. s. p. je na mieste výnimočne, pričom len nepriaznivá finančná situácia jednej strany, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnej strane, a preto samotný nízky príjem žalobcu nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, nakoľko aj z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca disponuje aj iným majetkom, okrem príjmu z dôchodku. Uviedol, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadal aj na tú skutočnosť, že stranami sporu sú bývalí manželia, ktorí medzi sebou vedú niekoľko súdnych konaní (čo je súdu známe z jeho úradnej činnosti) a je nepochybné, že vzťahy medzi nimi sú narušené, pričom v podaní prejednávanej žaloby možno vidieť aj šikanózny výkon práva, ktorý v zmysle čl. 5 nemôže požívať právnu ochranu v tom smere, že žalobca podá proti žalovanej žalobu o zaplatenie nie zanedbateľnej sumy, spoliehajúc sa, že v prípade neúspechu nebude musieť nahrádzať trovy konania, pretože mu bol priznaný nárok na priznanie právnej pomoci a jeho deklarovaným príjmom je len invalidný dôchodok a nakoľko mal a má v konaní postavenie tzv. dominus litis - pán sporu v tom zmysle, že môže kedykoľvek za konania zobrať žalobu späť, resp. ju meniť, pričom pokiaľ si uplatnil nárok na zaplatenie 60.000 eur, bolo to prejavom jeho dispozičného oprávnenia, a preto nemožno spravodlivo od žalovanej, ktorá žiadnym spôsobom nedala príčinu na podanie žaloby požadovať, aby len z dôvodu, že žalobca mal Centrom právnej pomoci priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti žiadateľa, ktoré rozhodnutie neprináleží súdu v tomto konaní preskúmavať, a nízkeho príjmu žalobcu, sama znášala trovy konania, ktoré účelne vynaložila pri bránení sa v konaní. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) a napadnutý rozsudok je arbitrárny z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o údajnom nepreukázaní ujmy na majetkových hodnotách, resp. ušlého zisku, že údajne mu nebolo bránené v daní veci do nájmu, o údajnom nesplnení predpokladov na vznik zodpovednosti za ujmu/škodu, o údajnej neexistencií dôvodov hodných osobitného zreteľa na jeho strane podľa § 257 C. s. p., a že údajne v podaní žaloby možno vidieť aj šikanózny výkon práva (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, § 77 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. novembra 2015, najmä v otázke predpokladov na vznik nároku na náhradu ujmy a v otázke posudzovania úspechu v konaniach iudicium duplex, pojmu „zaťažiť“, § 151 ods. 1 písm. d) C. s. p., § 257 C. s. p., a čl. 5 C. s. p. a navrhol rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov celého konania v rozsahu 100 % alebo v prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú dané dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku, podľa § 389 ods. 1 v spojení s § 391 ods. 1 C. s. p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces došlo tým, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nedôvodí, ako sa vyporiadal so základnými otázkami, predovšetkým neuviedol vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu ujmy - škody podľa § 77 ods. 3 O. s. p., ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s predbežným opatrením nariadeným uznesením Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 6C/526/1996 zo dňa 29. júna 2015 (ďalej len „Predbežné opatrenie 4/“), keď síce v odôvodnení napadnutého rozsudku všeobecne dôvodí údajným nesplnením zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti, avšak tam uvádzaná nesprávna právna argumentácia súdu prvej inštancie sa vzťahuje výhradne iba na 3 zo 4 predbežných opatrení, a to na uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 6C/526/1996 - 136 zo dňa 10. júla 2002 (ďalej len „Predbežné opatrenie 1/“), uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 6C/526/1996 - 416 zo dňa 31. marca 2008 (ďalej len „Predbežné opatrenie 2/“), uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 6C/526/1996 - 778 zo dňa 23. mája 2012 (ďalej len „Predbežné opatrenie 3/“; ďalej Predbežné opatrenie 1/ až 4/ aj len „Predbežné opatrenie“). Namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku celkom absentuje zdôvodnenie k predpokladom vzniku zodpovednosti za ujmu podľa § 77 ods. 3 O. s. p., v spojení s Predbežným opatrením 4/, a teda nevie, či sa súd prvej inštancie týmito zásadnými otázkami zaoberal a vyhodnotil ich ako nedôvodné, zaoberal a vyhodnotil ich ako dôvodné, opomenul tieto zohľadniť vo výroch (zrejme výrokoch, pozn. odvolacieho súdu) napadnutého rozsudku, alebo sa týmito nezaoberal, pretože to nepovažoval za potrebné alebo preto, že sa nimi jednoducho opomenul zaoberať s tým, že nakoľko ide o zásadné otázky, ich nezodpovedanie je porušením jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že nedôvodí vo vzťahu k žalobou eventuálne uplatňovaným nárokom na náhradu škody podľa § 424 a eventuálne aj podľa § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, keďže sa podanou žalobou domáha nielen ochrany svojich porušených subjektívnych práv, ktoré vznikli na základe § 77 ods. 3 O. s. p. zo zodpovednosti za ujmu, ale eventuálne aj svojich porušených subjektívnych práv, ktoré vznikli na základe § 424 Občianskeho zákonníka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním žalovanej proti dobrým mravom, a tiež eventuálne aj svojich porušených subjektívnych práv, ktoré vznikli na základe § 420 Občianskeho zákonníka zo všeobecnej zodpovednosti za škodu, pričom uvedené subjektívne práva si uplatnil eventuálne, teda v prípade, ak by aj súd prvej inštancie mal nesprávne za to, že nevznikli jeho subjektívne práva na základe § 77 ods. 3 O. s. p., tak potom sa mal zaoberať existenciou jeho subjektívnych práv, ktoré vznikli na základe § 424 Občianskeho zákonníka a ak by mal nesprávne za to, že ani tieto nevznikli, mal sa zaberať jeho subjektívnymi právami, ktoré vznikli na základe § 420 Občianskeho zákonníka. Namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku však celkom absentuje odôvodnenie, ktoré by sa týkalo ním uplatnených subjektívnych práv, ktoré vznikli na základe § 424 Občianskeho zákonníka a rovnako tak v odôvodnení napadnutého rozsudku celkom absentuje odôvodnenie, ktoré by sa týkalo ním uplatnených subjektívnych práv, ktoré vznikli na základe § 420 Občianskeho zákonníka, a preto nevie, či sa súd prvej inštancie týmito zásadnými otázkami zaoberal a vyhodnotil ich ako nedôvodné, zaoberal a vyhodnotil ich ako dôvodné, no opomenul tieto zohľadniť vo výroch (zrejme výrokoch, pozn. odvolacieho súdu) napadnutého rozsudku, alebo sa týmito nezaoberal, pretože to nepovažoval za potrebné alebo preto, že sa nimi jednoducho opomenul zaoberať. Vytkol súdu prvej inštancie, že nedôvodí, na základe akých vykonaných dôkazov v napadnutom rozsudku dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne „žalobca podá proti žalovanej žalobu o zaplatenie nie zanedbateľnej sumy, spoliehajúc sa, že v prípade neúspechu nebude musieť nahrádzať trovy konania, pretože mu bol priznaný nárok na priznanie právnej pomoci a jeho deklarovaným príjmom je len invalidný dôchodok“, napriek tomu, že ide o také otázky, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, teda tie, ktoré má na mysli aj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30. novembra 2009: „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“. Namietol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nekoherentné, nie je presvedčivé, pretože je nelogické a pre verejnosť (vrátane žalobcu) evidentne neprijateľné a nespravodlivé, nakoľko je nelogické, nespravodlivé a nepresvedčivé, keď súd prvej inštancie bez vykonaného súvisiaceho dokazovania v odôvodení napadnutého rozsudku nepravdivo konštatuje, že v žalobe možno vidieť aj šikanózny výkon práva na tom základe, že údajne: „žalobca podá proti žalovanej žalobu o zaplatenie nie zanedbateľnej sumy, spoliehajúc sa, že v prípade neúspechu nebude musieť nahrádzať trovy konania, pretože mu bol priznaný nárok na priznanie právnej pomoci a jeho deklarovaným príjmom je len invalidný dôchodok“. Uviedol, že považuje za absolútne nespravodlivé, keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku bez bližšieho odôvodnenia, a bez toho, aby svoje závery oprel o konkrétne skutkové zistenia podložené vykonaným dokazovaním, žalobu považoval za šikanóznu a bagatelizoval jeho práva, ktorých sa domáha podanou žalobou, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces, ale zjavne aj nesprávne právne posúdil čl. 5 C. s. p. a dospel tiež k nesprávnemu skutkovému zisteniu o údajnom šikanóznom výkone práva, nakoľko sa domáha uplatnených práv nie preto, že nebude musieť nahrádzať trovy konania, pretože mu bol priznaný nárok na priznanie právnej pomoci, ako naznačuje súd prvej inštancie, ale preto, že desiatky rokov je v materiálnej núdzi a tak sa dostal do narastajúcich dlhov, z ktorej sa nevie vymaniť len v dôsledku správaniu sa žalovanej, ktorá mu Predbežnými opatreniami zabránila v dosiahnutí pre neho ako invalidného dôchodcu jediného možného príjmu plynúceho z prenájmu jeho rodinného domu - stavby so súpisným č. XXXX, druh stavby: rodinný dom, popis stavby: A. XX, postavenej na pozemku parcely reg. „C“, parc. č.: XXXX/XX (ďalej len „rodinný dom“), pričom uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie je skôr ako nesprávnym skutkovým zistením prejavom predsudku, ktorý však mal podľa jeho názoru vplyv na rozhodnutie vo veci samej napadnutým rozsudkom, nakoľko pravdepodobne ovplyvnil hodnotenie dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Vytkol súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne nepreukázal existenciu ujmy/škody, keď uvedené nesprávne skutkové zistenie založil na nesprávnom skutkovom zistení, že údajne: „V konaní neboli predložené ani označené také dôkazné prostriedky, ktoré by osvedčovali, že žalobca mohol pri pravidelnom behu vecí, t. j. bez nariadenia predbežných opatrení (1 - 4) dosiahnuť príjem z nájmu rodinného domu v ním žalovanej sume, keď iba tvrdenie, že nájom v čase rokov 2002 - 2003 bol v sume 850 eur/mesiac, nie je preukázaním skutočnosti, že skutočne by bol býval uvedený príjem bez konania žalovanej dosiahol s tým, že v konaní preukázal vznik ujmy/škody, ktorej náhrady sa domáha podanou žalobou, nakoľko uviedol skutkové tvrdenie, že je invalidný dôchodca s mesačným dôchodkom vo výške cca 200 eur, pričom toto skutkové tvrdenie v konaní nebolo popreté a je tak podľa § 151 ods. 1 C. s. p. medzi stranami nesporným; zároveň uviedol skutkové tvrdenie, že síce má niekoľko v žalobe menovaných nehnuteľností, v dôsledku Predbežných opatrení je v materiálnej núdzi, ktorú preukázal aj listinným dôkazom, rozhodnutím Centra právnej pomoci, sp. zn.: 12919/2016- KaBA, ČRZ: 73767/2016 zo dňa 10. novembra 2016 v spojení s rozhodnutím Centra právnej pomoci, sp. zn. 12919/2016-KaBA, ČRZ: 82469/2016 zo dňa 19. decembra 2016, ktorým mu bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci a určený advokát v tejto právnej veci, keďže preukázal, že sa nachádza v stave materiálnej núdze. Poukázal na skutočnosť, že v žalobe (najmä bod 1.4 žaloby) uviedol skutkové tvrdenie, že sa dostal do materiálnej núdze, ktorá vyžadovala prenájom rodinného domu, ako aj skutkové tvrdenie, že svoju materiálnu núdzu potreboval riešiť prenájmom rodinného domu a pozemkov pri rodinnom dome, keď žalovaná uvedené nepoprela, a preto tieto jeho skutkové tvrdenia boli medzi stranami nesporné podľa § 151 ods. 1 C. s. p. Uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie predložil listinný dôkaz, printscreen publikovanej realitnej inzercie pre prenájom rodinných domov v lokalite W. D. S. a odborné vyjadrenie odborne spôsobilej osoby - L. V. V.-F., ktoré preukazujú, že prenájom rodinných domov bol a je v príslušnej lokalite bežný, čiže neustále dostupný, o prenájom rodinných domov v príslušnej lokalite bol a je výrazný záujem, nakoľko výška nájomného mala výrazne rastúci trend a nájom rodinného domu by sa v rokoch 2002 až 2013 pohyboval minimálne v priemere okolo 850 eur/mesiac (táto skutočnosť bola medzi stranami nesporná) s tým, že v konaní tvrdil, že prenájom rodinného domu mu nebol umožnený v dôsledku Predbežného opatrenia 2/ minimálne po dobu 2140 dní (nie je možné prenajať rodinný dom, keď ho mala žalovaná na základe Predbežného opatrenia 2/ právo užívať) a v dôsledku Predbežného opatrenia 4/ minimálne po dobu ďalších 119 dní (Predbežným opatrením 4/ mu bolo zakázané rodinný dom zaťažiť, teda mu bolo zakázané rodinný dom aj prenajať). Uviedol, že tieto svoje skutkové tvrdenia uvedené v žalobe preukázal aj listinnými dôkazmi, čím preukázal vznik ujmy v podobe škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s Predbežným opatrením 1/ až 4/, a to ako skutočný ušlý zisk vo výške 63. 139, 05 eur, keď musel, potreboval a chcel prenajať rodinný dom, bez právnej prekážky spočívajúcej v Predbežných opatreniach by ho mohol prenajať a prenajal by ho, no v dôsledku právnej prekážky spočívajúcej v Predbežných opatreniach rodinný dom prenajať nemohol po danú dobu. Namietol, že súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že mu údajne nebolo bránené v daní veci do nájmu, ktoré vychádza aj z nesprávneho skutkového zistenia a právneho posúdenia týkajúceho sa obsahu pojmu „zaťažiť“ použitého v Predbežných opatreniach, keďže Predbežným opatrením 2/ mu bola uložená povinnosť umožniť žalovanej užívať byt v rodinnom dome, ktorý nie je členený na byty, čiže žalovanej sa umožnilo užívať celý rodinný dom, čím mu nepochybne bolo bránené v daní rodinného domu do nájmu, a to po dobu minimálne 2140 dní s tým, že Predbežným opatrením 4/ sa mu zakázalo rodinný dom, pozemky pri rodinnom dome, záhradu, byt č. 21 a pozemok a stavbu F. F. „scudziť na základe kúpnej zmluvy alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, predajom na dobrovoľnej dražbe, alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva a súčasne mu bolo zakázané uvedené nehnuteľnosti zaťažiť a bolo mu prikázané uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo odcudzením.“, čím mu bolo explicitne zakázané „zaťažiť“ rodinný dom a nakoľko tento pojem zahŕňa aj uzatvorenie nájomnej zmluvy, tak Predbežné opatrenie 4/ mu explicitne zakázalo dať, okrem iného, aj rodinný dom do nájmu, a to po dobu minimálne 119 dní. Uviedol, že súd prvej inštancie tak nesprávne stotožnil pojem „zaťažiť“ len so scudzovacími úkonmi, nakoľko „zaťažením“ nehnuteľnosti sa bežne rozumie jej zaťaženie napríklad nájomným alebo iným užívacím právom tretej osoby. Namietol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zaoberá iba predpokladmi na vznik zodpovednosti za ujmu podľa § 77 ods. 3 O. s. p., pričom súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že tieto predpoklady zodpovednosti za ujmu údajne naplnené neboli, hoci boli, a preto vychádza okrem iného z nesprávneho právneho posúdenia § 77 ods. 3 O. s. p. najmä v otázke predpokladov na vznik nároku na náhradu ujmy a osobitne aj v otázke posudzovania úspechu v konaniach iudicium duplex, keď sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, podľa ktorého v konaniach iudicium duplex, kde majú obe strany postavenie žalobcu aj žalovaného údajne „nemožno hovoriť o úspechu, resp. neúspechu“ v nadväznosti na § 77 ods. 3 O. s. p., a preto napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho názoru, že pri predbežných opatreniach vôbec nemožno aplikovať § 77 ods. 3 O. s. p., teda zodpovednosť za ujmu spôsobenú takým predbežným opatrením. Uviedol, že aj v konaniach iudicium duplex možno vždy nepochybne identifikovať úspešnú stranu, pretože mieru úspechu možno zistiť porovnaním žalobného návrhu s právoplatným výrokom príslušného rozsudku, čo je napokon bežný postup použitý aj súčasnou úpravou civilného procesu v § 255 ods. 1 C. s. p. a súdom prvej inštancie aplikovaný nesprávny výklad § 77 ods. 3 O. s. p. je vylúčený logickým výkladom tohto ustanovenia za použitia argumentu ad absurdum, keď by výklad, ktorý navrhuje súd prvej inštancie viedol k absurdným dôsledkom, keďže by sa napríklad nedôvodne obmedzovala zodpovednosť navrhovateľa predbežného opatrenia, a tak by navrhovateľ predbežného opatrenia v konaniach iudicium duplex mohol tieto návrhy používať ako nátlakovú metódu voči druhej strane (čo je práve prípad aj Predbežných opatrení, ktoré boli podané špekulatívne a cielene v neproporcionálnom rozsahu). Namietol, že napadnutý rozsudok sa vôbec nevenuje predpokladom zodpovednosti za škodu vo vzťahu k Predbežnému opatreniu 4/ a vo vzťahu k Predbežnému opatreniu 1/ až 3/ vychádza zo zjavne nesprávneho právneho posúdenia predpokladov vzniku nároku zo zodpovednosti za ujmu podľa § 77 ods. 3 O. s. p., keďže síce správne súd prvej inštancie dospel ku skutočnosti, že Predbežné opatrenia 1/ až 3/ zanikli, no nesprávne dospel k tomu, že údajne ich zánik nezakladá vznik nároku zo zodpovednosti za ujmu podľa § 77 ods. 3 O. s. p., a preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď zánik predbežného opatrenia nesprávne posudzuje inak ako komplexne pre celé konanie, a inak ako z pohľadu, či bolo alebo nebolo predbežné opatrenie dôvodne nariadené. Uviedol, že citované ustanovenie pritom zakladá na základe súdneho rozhodnutia - predbežného opatrenia, osobitný zodpovednostný vzťah navrhovateľa predbežného opatrenia voči osobe, ktorej bolo predbežné opatrenie nariadené, pre prípad práve jeho nedôvodného nariadenia a z tohto osobitného charakteru preto vyplýva, že podmienka, aby konkrétne predbežné opatrenie „zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené“ má osobitný, sui generis, význam s tým, že ustálená súdna prax preto dospieva k takému záveru, že k jej naplneniu dochádza aj zmenou predbežného opatrenia odvolacím súdom, resp. jej iným zánikom, keď sa neskôr ukáže, že konanie vo veci samej právoplatne neskončilo (napríklad ako v tomto prípade v dôsledku zrušenia meritórneho rozhodnutia mimoriadnymi opravnými prostriedkami), pričom kritériom pre posúdenie vzniku danej zodpovednosti je preto skutočnosť, či k zániku predbežného opatrenia došlo z iného dôvodu ako konečným právoplatným rozhodnutím, ktorým bol navrhovateľ predbežného opatrenia úspešný vo veci samej alebo jeho nárok vo veci samej bol uspokojený, keď uvedené kritérium je v konaní o vyporiadaní BSM splnené, keďže došlo k zániku predbežného opatrenia, ale konanie o vyporiadanie BSM doposiaľ nie je právoplatne ukončené. Uviedol, že nakoľko je absolútne nepochybné, že Predbežné opatrenie 1/ až 4/ boli nariadené nedôvodne a zanikli, boli splnené predpoklady zodpovednosti za ujmu podľa § 77 ods. 3 O. s. p., a žalobu podal preto dôvodne. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že z opatrnosti namieta, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj predpokladov zodpovednosti podľa § 424 a § 420 Občianskeho zákonníka, resp. z nesprávnych skutkových zistení, týkajúcich sa ich nenaplnenia, pretože predpoklady zodpovednosti podľa týchto ustanovení naplnené boli, teda žalované nároky vznikli, nakoľko však bližšie dôvody nesprávnosti takéhoto právneho posúdenia alebo skutkových zistení bez príslušného odôvodnenia napadnutého rozsudku uviesť nemôže, potvrdzuje to dôvodnosť odvolacieho dôvodu porušenia jeho práva na spravodlivý proces. Namietol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia § 257 C. s. p. a následne z nesprávneho skutkového zistenia o údajnej neexistencií dôvodov hodných osobitného zreteľa na jeho strane a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/2/2008 zo dňa 25. februára 2009, a k tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nepredložil dôkazný prostriedok, že je invalidný dôchodca uviedol, že skutkové tvrdenie, že poberá invalidný dôchodok vo výške cca 200 eur v konaní popreté nebolo, čiže je nesporné, že neprihliadol na jeho materiálnu núdzu, ktorá bola konštatovaná v zmysle § 194 ods. 2 C. s. p. už predsa právoplatným rozhodnutím Centra právnej pomoci s tým, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že nikdy voči žalovanej nepodával nedôvodné návrhy na nariadenie predbežných opatrení ani návrhy na nariadenie neodkladných, či zabezpečovacích opatrení; a neprihliadol na skutočnosť, že bol nedôvodnými a neproporcionálnymi Predbežnými opatreniami šikanózneho charakteru navrhnutými žalovanou obmedzený na svojich právach viac ako dvadsať rokov, a čo je dôvodom jeho materiálnej núdze s tým, že práve Predbežnými opatreniami mu bola spôsobená škoda, ktorej domáhaním sa, nechce dosiahnuť nič viac, ako len to, čo mu právom patrí a čím by mohol splatiť dlhy, ktoré sú vyvolané touto jeho materiálnou núdzou. 3. Žalovaná, ktorej bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 28. 02. 2018, sa k nemu nevyjadrila. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. apríla 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 5. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 7. K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa nároku na náhradu ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s uzneseniami vydanými v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva strán tohto sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C/526/1996 a ktorými boli na návrh žalovanej v tomto konaní nariadené predbežné opatrenia, zamietol (od účinnosti Civilného sporového poriadku, t. j. od 01. 07. 2016 neodkladné opatrenia, pozn. odvolacieho súdu), keď dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný vznik akejkoľvek škody titulom ušlého zisku a ani skutočnosť, že by bol ušlý zisk v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutiami o predbežných opatreniach. 9. Z obsahu žaloby žalobcu vyplýva, že na Okresnom súde Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/526/1996 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva strán tohto sporu, bolo uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2002, č. k. 6C/526/1996 - 136, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 08. 2002 na návrh žalovanej nariadené predbežné opatrenie, ktorým bolo žalobcovi zakázané predať alebo iným spôsobom scudziť rodinný dom v N., A. X.. Č.. XX, stojaci na parcele č. XXXX/X v katastrálnom území W. D. S. až do skončenia konania, následne uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 31. marca 2008, č. k. 6C/526/1996 - 416, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 04. 2008, bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť umožniť žalovanej užívať byt v rodinnom dome nachádzajúcom sa v N., na A. X.. Č.. XX až do právoplatného skončenia o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ďalším uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. mája 2012, č. k. 6C/526/1996 - 778, ktoré nadobudlo vykonateľnosť dňa 31. 05. 2012 bolo nariadené tretie predbežné opatrenie, ktorým bolo žalobcovi zakázané do právoplatného skončenia konania č. 6C/526/1996 (správne spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) až do uhradenia celého dlhu voči žalovanej, nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, stavbu - F. F., druh stavby - budova pre športové a rekreačné účely, nachádzajúca sa v O. U., Z.. Č.. XXXX, stojaca na pozemku, reg. „C“, parc. č. XXXX/X vo výmere 767 m2, katastrálne územie O. U., P. O., P. O. U., pozemok registra „C“, evidovaný na katastrálnej mape, nachádzajúci sa v O. U., katastrálne územie O. U., P. O., P. O. U., ktorý je vedený na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správa katastra Malacky, evidovaný na Liste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. XXXX/X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 767 m2, spôsob využitia, pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom a pozemok umiestnený mimo zastavaného územia obce, ktoré potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26. októbra 2012, č. k. 5Co/469/2012 - 887, scudziť na základe kúpnej alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie alebo dražby alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva a súčasne bolo žalobcovi zakázané akýmkoľvek spôsobom uvedené nehnuteľnosti zaťažiť s tým, že žalobcovi bolo tiež prikázané uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo scudzením a vo zvyšku návrh zamietol a napokon uznesením zo dňa 29. júna 2015, sp. zn. 6C/526/1996, po zrušení v poradí prvého rozsudku (zo dňa 06. decembra 2012, č. k. 6C/526/1996 - 928), ktorým súd prvej inštancie rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, bolo nariadené štvrté predbežné opatrenie, ktorým až do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie BSM sp. zn. 6C/526/1996, až do uhradenia celého dlhu žalovanej (vyplývajúceho z právoplatného rozhodnutia), zakázal žalobcovi scudziť na základe kúpnej alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, predajom na dobrovoľnej dražbe alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva nehnuteľnosti vedené na Listoch vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a súčasne bolo žalobcovi zakázané akýmkoľvek spôsobom dané nehnuteľnosti zaťažiť a napokon prikázané uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo odcudzením, pričom Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn. 5Co/446/2015 uvedené uznesenie zmenil tak, že žalobcovi až do právoplatného skončenia konania sp. zn. 6C/526/1996 zakázal, aby nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX scudzil na základe kúpnej alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, predajom na dobrovoľnej dražbe alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva a súčasne bolo žalobcovi zakázané akýmkoľvek spôsobom dané nehnuteľnosti zaťažiť, zároveň žalobcovi prikázal uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo odcudzením a v prevyšujúcej časti návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. 10. Z dikcie ust. § 77 ods. 3 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016) vyplýva, že upravuje právne dôsledky zániku alebo zrušenia predbežného opatrenia pre prípad, že k jeho zániku alebo zrušeniu došlo inak ako uspokojením práva navrhovateľa alebo v dôsledku toho, že návrhu vo veci samej bolo vyhovené, kedy má ten, komu nariadením predbežného opatrenia vznikla ujma, právo na jej uspokojenie, keď pod ujmou treba rozumieť predovšetkým vznik škody, ale aj právo na uspokojenie inej ujmy, pričom zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu spôsobenú nariadeným predbežným opatrením nesie ten, kto o jeho nariadenie požiadal, a to bez zreteľa na to, či predbežné opatrenie bolo nariadené v súlade so zákonom alebo nie, podstatné je len to, že k jeho zániku, či zrušeniu došlo z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené. Predbežné opatrenie totiž nariaďuje súd len na základe jednostranných tvrdení navrhovateľa predbežného opatrenia, postačuje osvedčenie (spravdepodobnenie) dôvodov jeho nariadenia, súd rozhoduje bez pojednávania a bez vyjadrenia ostatných účastníkov (§ 72 ods. 8 O. s. p.). Tieto procesné „úľavy“ robia konanie o vydanie predbežného opatrenia, takpovediac, programovo náchylné k „chybným“ rozhodnutiam, teda takým, ktoré sa neskôr v konfrontácii so skutočnosťou môžu ukázať ako založené na nesprávnom skutkovom stave, pričom navrhovateľ predbežného opatrenia si musí byť vedomý rizík vyplývajúcich z existujúcich procesných úľav, ako aj výhod, ktoré mu tieto procesné úľavy poskytujú (uľahčený prístup k dočasnej ochrane jeho práva formou predbežného opatrenia), v dôsledku čoho musí byť nevyhnutne pripravený znášať aj negatívne následky. 11. V ust. § 74 a § 75 O. s. p., ktorý bol účinný do 30. 06. 2016, je premietnutá tá skutočnosť, že predbežné opatrenie súd nariaďuje na základe navrhovateľom tvrdených a osvedčených skutočností, o ktorých spravidla nevykonáva dokazovanie a žalovaný k nim nemá možnosť sa vopred vyjadriť. Zodpovednosť za výsledok konania preto do značnej miery závisí na tom, kto nariadenie predbežného opatrenia navrhol. 12. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV síce rozsudkom zo dňa 06. decembra 2012, č. k. 6C/526/1996 - 928 rozhodol o vyporiadaní BSM medzi stranami sporu, ktorý Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12. novembra 2013, sp. zn. 5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013 potvrdil, a nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 13. 12. 2013, došlo k zániku nariadených predbežných opatrení, keďže konanie právoplatne skončilo, avšak Najvyšší súd SR o dovolaní žalobcu rozhodol uznesením zo dňa 30. marca 2015, sp. zn. 8 Cdo 180/2014 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. novembra 2013, sp. zn. 5Co/198/2013, 5Co/199/2013, 5Co/200/2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17. mája 2016, č. k. 5Co/215/2015 - 1231 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06. decembra 2012, č. k. 6C/526/1996 - 928 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 13. Ujmou spôsobenou predbežným opatrením sa rozumie hmotná i nehmotná škoda, ktorá vznikla účastníkovi alebo tretej osobe, t. j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, teda každá škoda (skutočná škoda a ušlý zisk) alebo bezdôvodné obohatenie, ku ktorým dôjde v dôsledku zabezpečovania nárokov v civilnom procese na základe predbežného opatrenia s tým, že podstatou uplatnenia nároku na náhradu ujmy, komu predbežným opatrením vznikla, je, že k zániku, či k zrušeniu predbežného opatrenia došlo z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené. 14. Súd prvej inštancie preto v konaní postupoval správne podľa zásad typických pre rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu škody s tým, že aj keď ujma môže mať i povahu nemajetkovú, nič to nemení na správnosti a ústavnej konformite záveru, že pred rozhodovaním o jej výške musí byť nespochybniteľne preukázaný základ nároku, teda zrušenie alebo zánik predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 3 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-99/1963-ucinnost-od-14.06.2016>O. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-99/1963-ucinnost-od-14.06.2016> s. p., vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi, nakoľko až následne má pre konajúci súd význam zaoberať sa výškou ujmy. 15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že nakoľko v konaní nebol preukázaný základ nároku, t. j. škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť titulom ušlého zisku, o ktorý mal prísť v dôsledku nariadených predbežných opatrení, ktorými mu bolo zakázané prenajímať rodinný dom na A. X.. Č.. XX S. N., nebolo potrebné sa zaoberať nielen existenciou ďalších zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ale ani inými námietkami strán v spore (premlčanie a pod.). 16. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Doktrína teda vysvetľuje ušlý zisk ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného, ktoré poškodený mohol odôvodnene, teda dokladovateľným spôsobom očakávať vzhľadom na pravidelný, normálny chod vecí, t. j. nestačí iba hypotetický ušlý zisk, ale musí ísť vždy o zisk, ktorý sa dal reálne očakávať, a preto je povinnosťou poškodeného vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. 17. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z hľadiska vzniku ušlého zisku nestačí iba všeobecný, resp. pravdepodobný predpoklad, ale musí vždy ísť o prospech, ktorý sa dal podľa obvyklého priebehu vecí na základe dostatočne overených (doložených) a vyčíslených vecných podkladov očakávať s tým, že judikatúra z tohto dôvodu považuje za ušlý zisk majetkovú ujmu spôsobenú tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku a prax vychádza z toho, že každý prípad je nutné posudzovať individuálne tak, aby bola zistená ako vysoko pravdepodobná výška ušlého zisku, t. j. výška, ktorá sa podľa bežného uvažovania v praktickom styku blíži už k istote (rozsudok NS ČR, sp. zn. II. Odon 15/1996). 18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník neustanovuje kogentné pravidlá, akým spôsobom je súd povinný postupovať pri zisťovaní výšky ušlého zisku, nakoľko je vždy rozhodujúci stav, aký tu bol pred vznikom škody, teda predtým, ako poškodenému škoda vznikať začala, pričom spôsob zisťovania výšky ušlého zisku potom v každom jednotlivom prípade závisí od skutkových okolností a tvrdení poškodeného o konkrétnych okolnostiach, z ktorých vyvodzuje, že by v žalovanom období dosahoval pri svojej bežnej činnosti zisk, o ktorý prišiel. 19. Z obsahu žaloby žalobcu vyplýva, že si svoj nárok uplatnil na tom skutkovom základe, že nariadením predbežného opatrenia uznesením zo dňa 31. marca 2008, č. k. 6C/526/1996 - 416, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 04. 2008 a ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť umožniť žalovanej užívať byt v rodinnom dome nachádzajúcom sa v N., na A. X.. Č.. XX až do právoplatného skončenia o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, mu po dobu jeho trvania (2. 140 dní) vznikol ušlý zisk vo výške 59. 813 eur, nakoľko ho nemohol prenajímať a uznesením zo dňa 29. júna 2015, sp. zn. 6C/526/1996 mu vznikol ušlý zisk za 119 dní, po dobu ktorú bolo znemožnené rodinný dom a pozemky pri ňom prenajímať, minimálne vo výške 3. 326, 05 eur. 20. V posudzovanej veci však žalobca nielen nepreukázal, že pred nariadením štyroch predbežných opatrení v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu vôbec akýkoľvek zisk z prenájmu rodinného domu, ktorého je výlučným vlastníkom dosahoval, resp. v danom období vôbec dosiahnuť mohol. 21. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie pri posudzovaní úspechu v konaniach iudicium duplex, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, podľa ktorého v konaniach iudicium duplex, kde majú obe strany postavenie žalobcu aj žalovaného údajne „nemožno hovoriť o úspechu, resp. neúspechu“ v nadväznosti na § 77 ods. 3 O. s. p., nakoľko aj v týchto konaniach možno vždy nepochybne identifikovať úspešnú stranu, pretože mieru úspechu možno zistiť porovnaním žalobného návrhu s právoplatným výrokom príslušného rozsudku odvolací súd uvádza, že o spory označované ako iudicium duplex ide v prípade konaní, v ktorých účastníci na oboch stranách majú tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného, a v ktorých súd nie je viazaný návrhmi účastníkov, pretože spôsob vyporiadania vyplýva priamo zo zákona, keď ide predovšetkým o konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, t. j. v týchto konaniach o úspechu alebo neúspechu vo veci nie je možné hovoriť, keďže spôsob vyporiadania sa týka obidvoch strán. 22. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol vecne správne aj o nároku na náhradu trov konania, keď žalovanej priznal nárok v plnom rozsahu, nakoľko skutočnosť, že žalobcovi bol rozhodnutím Centra právnej pomoci zo dňa 10. 11. 2016, sp. zn. 12919/2016-KaBa, ČRZ: 73767/2016 priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci, neznamená, že je zbavený povinnosti v prípade neúspechu v spore, nahradiť úspešnej strane trovy, ktoré jej v konaní vznikli, ako sa žalobca mylne domnieva, nakoľko ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca nielen žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, že je invalidný dôchodca s výškou dôchodku v sume 200 eur mesačne, ale ani ním tvrdenú materiálnu núdzu napriek tomu, že povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, mu vyplýva priamo zo zákonného ustanovenia § 132 ods. 1 C. s. p. 23. Odvolací súd zároveň argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní, že nakoľko žalovaná jeho tvrdenie o výške mesačného dôchodku (200 eur) v konaní nepoprela, je výška jeho dôchodku nesporná (§ 151 ods. 1 C. s. p.) posúdil ako absolútne právne irelevantnú, nakoľko zákonné ustanovenie § 151 C. s. p. upravuje procesnú povinnosť strán uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, avšak týkajúce sa sporu, nakoľko táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania. 24. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, keď súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).