Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/72/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508207260 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1508207260.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: J.. H. M., X.. X. X. XXXX, L. N.. J. Č.. XX, L., zast. advokátskou kanceláriou HKP Legal, spol. s r.o., Križkova ul. č. 9, Bratislava, proti žalovanej: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Panónska cesta č. 2, Bratislava, o 14.564,27 eur (438.763,22 Sk), na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 7. septembra 2017 č. k. 12C/126/2008- 226, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e s tým, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 14.293,63 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.293,63 eur, konanie v časti o zaplatenie sumy 270,64 eur zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako poskytovateľ lekárskej starostlivosti vo verejnej lekárni „Z. na R. N..“ vydal v období február 2004 až október 2004 na základe lekárskych predpisov (receptov) a zdravotných poukazov poistencom žalovanej lieky a zdravotnícke pomôcky. Túto cenu žalobca vyfaktúroval faktúrami, ktoré žalovaná uhradila až po uplynutí 30-dňovej lehoty splatnosti. Vzhľadom na to si žalobca u žalovanej uplatnil nárok na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania v zmysle § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.z., pričom poplatok z omeškania predstavuje spolu sumu 14.564,27 eur ( 438.763,22 Sk ). 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Pokiaľ ide o otázku premlčania nároku súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „V otázke premlčania sa súd rovnako stotožňuje so stanoviskom žalobcu, kedy Najvyšší súd SR ako súd dovolací k tejto otázke vyslovil jednoznačný právny názor, ktorý je pre toto konanie záväzný a v danom prípade už niet žiadneho priestoru pre použitie akejkoľvek argumentácie umožňujúcej aplikáciu Občianskeho zákonníka na otázku premlčania nároku žalobcu.“ Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že výška poplatku z omeškania nebola medzi stranami sporná, resp. žalovaná ju nerozporovala. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej týkajúcu sa zmluvy, ktorú sporové strany uzavreli dňa 18. 3. 1996, súd prvej inštancie uviedol, že túto zmluvu predloženú žalovanou, nemožno považovať za spôsobilý dôkazný prostriedok, pretože bola predložená bez dodatku č. 4, teda v nekompletnom znení, pričom originálom, resp. kompletnou zmluvou vrátane všetkých dodatkov nedisponuje ani jedna zo sporových strán. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie na túto zmluvu pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že nárok žalobcu na poplatok z omeškania primárne vyplýva z kogentného ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.z., pričom toto zákonné ustanovenie nemožno dohodou zmluvných strán modifikovať, prípadne vylúčiť. Nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia, t.j. dňom 1.1.1997, stratili platnosť dohody zmluvných strán, ktoré s ním boli v rozpore. Preto nemožno aplikovať čl. 6 ods. 2 spomenutej zmluvy (resp. zmluvný poplatok z omeškania vo výške 0,05 %); toto dojednanie je totiž v rozpore s § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.z. upravujúcim poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.293,63 eur z titulu poplatku z omeškania. V časti o zaplatenie sumy 270,64 eur žalobca vzal žalobu späť a súd prvej inštancie preto konanie v tejto časti zastavil podľa § 145 ods. 2 prvá veta C.s.p. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.293,63 eur. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu zamietne. Poukázala na to, že v konaní predložila kópiu zmluvy, ktorú uzavrela so žalobcom dňa 18.3.1996. Týmto dňom teda medzi stranami vznikol zmluvný vzťah a táto skutočnosť podľa žalovanej zakladá priamu aplikáciu ust. § 261 ods. 6 prvá veta Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18.3.1996. Podľa tohto ustanovenia zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. S účinnosťou od 1.2.2004 síce došlo k novelizácii tohto ustanovenia, ale z prechodného ust. § 763a Obch. zák. vyplýva, že v prejednávanej veci treba aplikovať Obchodný zákonník v znení platnom do 31.1.2004. Zistenie existencie uvedenej zmluvy podľa názoru žalovanej odôvodňuje odklon od právneho názoru dovolacieho súdu, pretože skutkový základ sa podstatne zmenil natoľko, že je vylúčená aplikácia doterajšieho právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ. Z toho, že v predmetnej veci treba aplikovať ust. § 261 ods. 6 prvá veta Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18.3.1996, podľa žalovanej vyplýva, že nárok žalobcu sa premlčuje v 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák. Žalobca podal žalobu na súd oneskorene - po uplynutí tejto 3-ročnej premlčacej doby. Ďalej žalovaná v odvolaní namietla, že jej zmluvnou stranou v právnom vzťahu, ktorého podstatou bolo poskytovanie lekárskej starostlivosti a uhrádzanie jej nákladov, bol poskytovateľ lekárskej starostlivosti „J.. H. M., R. X, XXX XX L., A.: XXXXXXXX.“ Tento však nie je žalobcom. Žalobcom je totiž fyzická osoba „J.. H. M., J. XX, XXX XX L., X.. X.X.XXXX.“ Tento však nebol zmluvným poskytovateľom lekárskej starostlivosti a ani veriteľom žalovanej a žalovaná teda s ním nikdy nebola v právnom vzťahu. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil. Uviedol, že jeho oprávnenie na podnikanie, resp. na prevádzkovanie verejnej lekárne zaniklo ku dňu 31.7.2005. Žalobu podal na súd prvej inštancie až v roku 2008 a preto bolo objektívne nemožné, aby predmetný nárok uplatnil ako fyzická osoba - podnikateľ. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že 7. Podstata odvolacej argumentácie žalovanej spočíva v tom, že žalovaná tvrdí, že dňa 18.3.1996 uzavrela so žalobcom nepomenovanú zmluvu č. XXXXXXXX (č.l. 178), na ktorú sa vzťahuje ust. § 261 ods. 6 prvá veta Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18.3.1996 a keďže teda táto zmluva nie je upravená v hlave II tretej časti Obchodného zákonníka a je upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravuje sa iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka vrátane ustanovení upravujúcich premlčanie predmetného nároku žalobcu. Podľa žalovanej je nárok žalobcu premlčaný z hľadiska 3- ročnej premlčacej doby upravenej v § 101 Obč. zák. Týmto obsahom odvolacej argumentácie žalovanej bol odvolací súd viazaný a preto sa nezaoberal skutočnosťou, že v čl. 6 bod 2. spomenutej zmluvy zmluvné strany dojednali poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Inými slovami, žalovaná v odvolaní nespochybnila výšku poplatku z omeškania uplatnenú žalobcom (0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania). 8. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že na spomenutú zmluvu nemožno prihliadnuť, pretože nie je kompletná (neobsahuje dodatok č. 4). Je nepochybné, že táto zmluva existuje a že ju uzavreli a podpísali sporové strany. Nie je preto žiadny dôvod na to, aby nebola vzatá do úvahy. Odvolací súd je však toho názoru, že ani existencia tejto zmluvy nemôže spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Ust. § 261 ods. 6 Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18.3.1996 má dispozitívny charakter, čo nepochybne vyplýva z ust. § 262 ods. 1, podľa ktorého strany si mohli dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje Obchodným zákonníkom. Čl. 1 zmluvy z 18.3.1996 obsahuje dojednanie zmluvných strán, podľa ktorého vzťah založený touto zmluvou sa bude riadiť Obchodným zákonníkom a čl. 7 bod 3. obsahuje dojednanie zmluvných strán, že v zmluvou neupravených vzťahoch medzi zmluvnými stranami platia príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Tvrdenie žalovanej, že z ust. § 261 ods. 6 prvá veta Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18.3.1996 vyplýva, že vzťah založený predmetnou zmluvou sa spravoval Občianskym zákonníkom, by mohlo obstáť iba za predpokladu, že by tu nebolo dojednanie zmluvných strán, že ich vzťah založený predmetnou zmluvou sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. Na tomto závere nič nemení ani ust. § 263 Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18. 3. 1996. Toto ustanovenie sa totiž žiadnym spôsobom nedotýka ust. § 262 ods. 1 Obch. zák. Treba uviesť, že i keď súd prvej inštancie sa z tohto hľadiska vecou nezaoberal (zaujal stanovisko, že k predmetnej zmluve z dôvodu jej nekompletnosti nemožno prihliadnuť), nejedná sa o žiadnu novotu, pretože dojednaním zmluvných strán obsiahnutým v čl. 1 a v čl. 7 bod 3. zmluvy žalobca argumentoval v podaní z 31. 3. 2016 (č. l. 191). 9. V podaní z 11.4.2016 (č.l. 195) žalovaná uviedla: „Odporca akceptuje, že vzťah medzi účastníkmi tohto konania je obchodnoprávny a na právnu úpravu ich vzťahov je dôvodné aplikovať Obchodný zákonník. S poukazom na § 261 ods. 6 prvá veta, § 763a, § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré expressis verbis odkazujú na aplikáciu Občianskeho zákonníka a § 101, resp. § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka odporca trvá na tom, že si navrhovateľ uplatnil predmetné právo na úhradu úrokov z omeškania voči nemu na súde až po uplynutí 3 - ročnej všeobecnej premlčacej doby tak, ako to bolo v tomto konaní skutkovo preukázané.“ Z toho je zrejmé, že ani samotná žalovaná nespochybňuje, že medzi stranami vznikol obchodnoprávny vzťah. Žalovaná však opomenula, že ak medzi stranami vznikol obchodnoprávny vzťah, uplatní sa aj ust. § 262 ods. 1 Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18. 3. 1996 a práve toto ustanovenie - ako je to uvedené v predchádzajúcom odseku - zmluvné strany použili v zmluve z 18. 3. 1996. 10. V súvislosti s charakterom vzťahu medzi stranami poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 8. 2015 sp. zn. 2 M Cdo 17/2014, v odôvodnení ktorého najvyšší súd okrem iného uviedol: „Sporná zostala otázka, ako bolo potrebné kvalifikovať právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania z hľadiska použitia hmotného práva a v nadväznosti na to i dĺžky premlčacej doby. Dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti - prevádzkovateľom verejnej lekárne (žalobcom) a Zdravotnou poisťovňou (žalovanou) je vzťahom obchodno-právnym a nie občiansko-právnym.“ Ak vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti - žalobcom a zdravotnou poisťovňou - žalovanou bol vzťahom obchodnoprávnym, ako to uzavrel Najvyšší súd SR v uvedenom uznesení, potom predmetná zmluva z 18. 3. 1996 nemôže byť nepomenovanou zmluvou v zmysle § 51 Obč. zák., ako to tvrdila žalovaná a táto zmluva teda nie je upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku. Ide podľa názoru odvolacieho súdu o zmluvu, ktorá má svoj základ v ust. § 38 zák. č. 273/1994 Z.z. Z toho vyplýva, že ust. § 261 ods. 6 prvá veta Obch. zák. v znení platnom ku dňu 18. 3. 1996 by sa vo vzťahu medzi stranami neuplatnilo ani v prípade, ak by tu nebolo dojednanie zmluvných strán podľa § 262 ods. 1 Obch. zák. a predmetná zmluva by sa teda ani v takom prípade nespravovala Občianskym zákonníkom. 11. Možno teda uzavrieť, že nárok žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania sa premlčuje v 4-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 397 Obch. zák. Všetky faktúry vystavené žalobcom boli splatné v roku 2004, pričom nárok na poplatok z omeškania so zaplatením každej faktúry sa premlčuje samostatne. Žalobca vzal žalobu späť v časti poplatku z omeškania so zaplatením faktúry č. XXXXXXX vo výške 6 818,61 Sk (226,34 eur) a v časti poplatku z omeškania so zaplatením faktúry č. XXXXXXX vo výške 1.334,59 Sk (44,30 eur), čo spolu predstavuje sumu 270,64 eur (226,34 + 44,30 = 270,64 eur). Poplatok z omeškania so zaplatením ostatných faktúr nie je premlčaný. Najstaršiu faktúru č. XXXXXXX totiž žalovaná uhradila dňa 16. 4. 2004, takže 4-ročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde začala žalobcovi plynúť dňa 17. 4. 2004 a uplynula dňom 16. 4. 2008. Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie dňa 2. 4. 2008, teda včas. Keďže premlčaný nie je nárok žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania so zaplatením najstaršej faktúry, premlčaný nemôže byť ani nárok žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania so zaplatením faktúr, ktoré boli vystavené neskôr a v prípade ktorých teda neskôr uplynula lehota ich splatnosti a žalovaná ich uhradila neskôr ( napr. faktúra č. XXXXXXX sa stala splatnou dňa 3. 6. 2004 a žalovaná ju uhradila dňa 9. 6. 2004, premlčacia doba teda začala plynúť dňa 10. 6. 2004 a uplynula dňom 9. 6. 2008 ). 12. Pokiaľ ide o označenie žalobcu, tento bol v právnom vzťahu so žalovanou ako fyzická osoba - podnikateľ. Keďže jeho oprávnenie na podnikanie, resp. na prevádzkovanie verejnej lekárne zaniklo ešte v roku 2005, teda 3 roky pred podaním žaloby, je samozrejmé, že nemôže v konaní vystupovať ako poskytovateľ lekárskej starostlivosti. Žalobca preto v konaní vystupuje ako fyzická osoba - nepodnikateľ. To však neznamená, že by mu v konaní chýbala aktívna vecná legitimácia. V právnom vzťahu so žalovanou bol totiž tiež ako fyzická a nie právnická osoba. 13. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.293,63 eur. Preto odvolací sú rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Keďže súd prvej inštancie opomenul vo výroku napadnutého rozsudku určiť lehotu na plnenie, odvolací súd túto vadu napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie odstránil tak, že určil, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi priznanú sumu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie. 14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 270,64 eur zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).