Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/279/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511225594 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1511225594.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: K. Š., V. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s.r.o., IČO: 36 868 221, Bajkalská 21, Bratislava, proti žalovanému: Z. T., X. XX, G., zastúpenému JUDr. Zoltánom Valentovičom, Pri Zvonici 27, Bratislava, o určenie neplatnosti právneho úkonu a notárskej zápisnice, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26.04.2016, č.k. 50C/201/2011-370, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice J. XX/XXXX, J. XXXXX/XXXX, J. XXXXX/XXXX zo dňa 13.08.2010, ako aj určenia neplatnosti uznania záväzku a dohody o jeho zaplatení zo dňa 13.08.2010, spísaného medzi ním a žalovaným. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca v žalobe zo dňa 29.11.2011, doplnenej dňa 21.12.2011, uviedol, že ako konateľ spoločností Pronto car, s.r.o. a L&G Centrum, s.r.o. sa zoznámil so žalovaným pri podnikaní, pričom v období rokov 2009 a 2010 ho skupina osôb okolo žalovaného fyzickým a psychickým nátlakom donútila podpísať listiny, na základe ktorých sa žalovaný stal konateľom týchto spoločností. Žalobca po fyzickom ataku žalovaného a jeho ochranky dňa 13.08.2010 podpísal notársku zápisnicu J. XX/XXXX, J. XXXXX/XXXX, J. XXXXX/XXXX (ďalej len „notárska zápisnica zo dňa 13.08.2010“) a uznal dlh voči žalovanému v celkovej sume 300.000 eur, pričom súhlasil aj s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a jej exekúciou. Žalobca listom datovaným 04.01.2011 oznámil žalovanému odstúpenie od notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010 a od uznania dlhu. Žalovaný mu prisľúbil, že vykoná nápravu a uvedie veci do pôvodného stavu, k čomu však nedošlo. 3. Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu v prvom rade z procesného hľadiska, keďže išlo o určovaciu žalobu v zmysle ustanovení § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). Dospel pritom k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010, táto nie je právnym úkonom, ale verejnou listinou s náležitosťami podľa § 47 písm. a) až j) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej ako „notársky poriadok“), ktorá potvrdzuje obsah v nej uvedený. Z tohto dôvodu nie je možné posudzovať jej (ne)platnosť z hľadiska ustanovenia § 37 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Žalobca mohol mať naliehavý právny záujem len na určení neplatnosti uznania dlhu, ktoré bolo ako jeho právny úkon obsiahnuté v notárskej zápisnici, a nie na určení neplatnosti notárskej zápisnice samotnej, preto jeho žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 4. Súd prvej inštancie po vykonaní rozsiahleho dokazovania vo vzťahu k žalobe o určenie neplatnosti uznania dlhu, posúdil žalobu podľa ustanovení § 34, § 37 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že jej nemožno vyhovieť. Pokiaľ žalobca považoval právny úkon - uznanie dlhu za neplatný z dôvodu, že ho neurobil slobodne, ale ako dôsledok použitia fyzického násilia a nátlaku, svoje tvrdenia nepreukázal. Svedkovia vypočutí v konaní (K. X., JUDr. F. X., Q. J., S. V., O. I., Ing. Y. P.) nepotvrdili existenciu akéhokoľvek nátlaku na žalobcu zo strany žalovaného, a to nielen v súvislosti so spísaním notárskej zápisnice, okrem 1/ manželky žalobcu, X. Š., ktorá mala vedomosť o viacerých fyzických útokoch na žalobcu a bola pri jednom útoku i prítomná, 2/ K. P., ktorý síce nebol osobne svedkom fyzického útoku na žalobcu, avšak sprostredkovane vedel o tom, že žalovaný na neho kričal a robil psychický nátlak v súvislosti s vrátením peňazí, 3/ brata žalobcu S. Š., ktorý potvrdil, že osoby pohybujúce sa okolo žalovaného robili na žalobcu nátlak na vrátenie peňazí a napokon 4/ S. É., ktorý bol svedkom hrozby žalovaného voči žalobcovi v súvislosti s vrátením peňazí v určenej lehote. Väčšina vypočutých svedkov teda nepotvrdila tvrdenia o tom, že žalobca pri uznaní dlhu nedisponoval slobodnou vôľou. Skutočnosť, že žalobca podpísal uznanie dlhu pod nátlakom, nepreukázali ani výsledky dokazovania odborným stanoviskom, vypracovaným Mgr. S. H., znalcom z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo. 5. Pokiaľ žalobca založil neplatnosť uznania dlhu na tom, že žalovaný mu finančné prostriedky, ktoré boli predmetom uznania, nikdy neodovzdal, a teda jeho záväzok voči žalovanému v čase uznania neexistoval, tieto tvrdenia rovnako nepreukázal. V konaní nebolo sporné, že žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky, sporná bola výška požičaných a následne vrátených finančných prostriedkov; spornou skutočnosťou sa tak stalo, či dlh žalobcu ku dňu uznania skutočne existoval. Žalovaný tvrdil, že žalobcovi poskytol peňažné prostriedky v sume 300.000 eur, ako aj ďalšie prostriedky, ktoré mu žalobca vrátil, s výnimkou sumy 300.000 eur, ktorá bola predmetom uznania dlhu v notárskej zápisnici zo dňa 13.08.2010. Žalobca spočiatku tvrdil, že od žalovaného obdržal sumu 70.000 eur, na dvakrát, neskôr uviedol, že mu žalovaný požičal peňažné prostriedky v sume 130.000 eur, ktoré mu vrátil. Rozpornosť v jeho výpovedi neodstránila manželka žalobcu, ktorá tvrdila, že predmetom pôžičky bola suma asi 120.000 eur, a ani brat žalobcu, podľa ktorého si žalobca od žalovaného požičal sumu 100.000 eur; ostatní v konaní vypočutí svedkovia nemali bližšie vedomosti o predmete pôžičky, ani o tom, či žalobca pôžičku žalovanému splatil. Na tomto skutkovom základe súd prvej inštancie konštatoval, že bolo na žalobcovi, aby preukázal tvrdenia, že dlh, ktorý uznal v čase podpísania notárskej zápisnice, neexistoval, resp. zanikol. Uznanie dlhu totiž zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o jeho existencii v čase uznania. Ak by žalobca v konaní preukázal, že k uzavretiu zmlúv o pôžičke a k odovzdaniu peňazí nedošlo v označených dňoch 15.09.2009, 11.11.2009, 14.01.2010 a 12.05.2010, nič by to nemenilo na skutočnosti, že platí vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh v celkovej sume 300.000 eur ku dňu 13.08.2010, t.j. ku dňu uznania, existoval. Žalobca, ktorý mohol neexistenciu dlhu, prípadne jeho zánik preukázať najskôr ku dňu 13.08.2010, existenciu dlhu ničím a nijako nevyvrátil. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu i v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže žalovaný trovy konania nevyčíslil v zákonom stanovenej trojdňovej lehote od vyhlásenia rozsudku a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývali. 7. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolaním, ktoré podľa obsahu smerovalo proti zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti uznania záväzku a dohody o jeho zaplatení zo dňa 13.08.2010, pričom žiadal, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe vyhovel, resp. rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Podľa mienky žalobcu v konaní bezpochyby preukázal, že pôžičku v sume 300.000 eur, poskytnutú žalovaným v štyroch splátkach, a to dňa 15.09.2009 v sume 56.000 eur, dňa 11.11.2009 v sume 56.000 eur, dňa 14.01.2010 v sume 94.000 eur a dňa 12.05.2010 v sume 94.000 eur, od žalovaného nikdy neprevzal, a preto dlh, ktorý bol predmetom uznania podľa notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010, v čase jej spísania neexistoval. Poskytnutie pôžičky nevyplývalo ani z listinných dôkazov predložených žalovaným, nakoľko výpisy z bankového účtu sa vzťahovali na spoločnosť MIRA CAR, s.r.o. a nebola z nich zrejmá časová súvislosť jednotlivých výberov s dňom uznania záväzku. Zároveň, pôžička v deklarovanej výške zahŕňala i peňažné prostriedky poskytnuté mu na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej s Ing. Y. P. a žalovaný nepreukázal právny titul, na podklade ktorého by došlo k prevodu pohľadávky z pôvodného veriteľa na jeho osobu. Žalobca poukázal na to, že uznanie dlhu nie je novým, samostatne zaväzovacím dôvodom, na jeho podklade nezaniká pôvodný záväzok dlžníka a nevzniká záväzok nový; ide o samostatný zabezpečovací inštitút, zakladajúci právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania, ku ktorému úkonu je možné pristúpiť až potom, čo dlh vznikol. Keďže záväzok v sume 300.000 eur v čase jeho uznania voči žalovanému neexistoval, považoval žalobca uznanie záväzku zo dňa 13.08.2010, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a exekúciou za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca zdôraznil, že tieto úkony urobil neslobodne, pod nátlakom žalovaného, resp. členov jeho „skupiny“, ktorá okolnosť nemôže rovnako zakladať vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu. 8. Žalobca ďalej uviedol, že po vyhlásení rozsudku vo veci samej vykonala dňa 02.05.2016 Národná kriminálna agentúra policajnú akciu, pri ktorej zadržala žalovaného a ďalších členov skupiny tzv. „Y.“ a obvinila ho zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a z vydierania. Žalobca bol v danej trestnej veci vypočutý ako svedok a vyjadroval sa, okrem iného, aj k okolnostiam spísania notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010, z čoho následne vyvodil predpoklad, že uvedený skutok bol predmetom vyšetrovania. Žalobca preto navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním informácií z Národnej kriminálnej agentúry, expozitúry Bratislava, ohľadne všetkých trestných konaní, v ktorých žalovaný vystupuje v procesnom postavení obvineného. Zároveň navrhol vypočuť v konaní ako svedka J. S., ktorý mal mať vedomosti o okolnostiach spísania notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010. Navrhované dôkazy nemohol označiť v konaní na súde prvej inštancie, nakoľko o nich nemal vedomosť a s navrhovaným svedkom sa zoznámil až potom, ako bol žalovaný vzatý do väzby. 9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a na jeho základe žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v napadnutej časti) ako vecne správny potvrdil. 10. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, v písomnom podaní zo dňa 25.10.2017 zotrval na dôvodnosti podaného odvolania. Mal za to, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutkové a právne okolnosti a nevyjadril sa ani k dôvodom podaného odvolania. Súčasne predložil písomné vyhlásenie J. S., v ktorom mal menovaný popisovať okolnosti spísania právnych úkonov, ktorých platnosť napadol v konaní žalobca. 11. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.07.2018 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 12. Predmetom sporu v danej veci boli dve určovacie žaloby, a to o 1/ určenie neplatnosti notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010 a 2/ určenie neplatnosti uznania záväzku a dohody o jeho zaplatení zo dňa 13.08.2010, spísaných medzi žalobcom a žalovaným. Vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu, podľa obsahu, smerovalo len proti tej časti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti uznania záväzku a dohody o jeho zaplatení zo dňa 13.08.2010, odvolací súd preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v napadnutom rozsahu. 13. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. účinného do 30.06.2016, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 14. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 15. V zmysle predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy podľa § 80 písm. c) O.s.p. (podľa ktorej súd prvej inštancie posudzoval procesnú prípustnosť žaloby), návrhom na začatie konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V prípade určovacej žaloby bolo súčasťou právneho posúdenia veci súdom vyhodnotenie jej procesnej prípustnosti z hľadiska preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. 16. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa primárne, ako základnou otázkou, zaoberal posúdením existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, pričom dospel k správnemu právnemu záveru, že tento bol v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. daný, nakoľko žalobca sa mohol s úspechom dovolávať len neplatnosti právneho úkonu, ktorým je nepochybne uznanie záväzku a dohoda o jeho zaplatení, a nie neplatnosti samotnej notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010, ktorá je verejnou listinou. Následne súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za nedôvodnú, nakoľko žalobca v súvislosti s uznaním záväzku nepreukázal existenciu fyzického alebo psychického nátlaku zo strany žalovaného, a ani to, že jeho záväzok, obsiahnutý v notárskej zápisnici, v čase jeho uznania neexistoval. 17. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.) v tom, že žalobca v konaní nepreukázal, že k uznaniu dlhu bol donútený žalovaným a členmi jeho skupiny a ani to, že jeho dlh, ktorý uznal pri podpise notárskej zápisnice, neexistoval. Súd prvej inštancie na zistenie žalobcom tvrdených skutočností vykonal všetko potrebné dokazovanie (výsluch navrhovaných svedkov, vyžiadanie odborného stanoviska) a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. k správnym skutkovým záverom, v ktorých konštatoval, že väčšina vyslúchnutých svedkov nepotvrdila skutočnosť, že by žalovaný vyvíjal kedykoľvek a akýkoľvek nátlak na žalobcu, a to ani vo väzbe na spísanie notárskej zápisnice dňa 13.08.2010 a právneho úkonu - uznania záväzku. Na preukázanie okolností predchádzajúcich návšteve notárskeho úradu JUDr. F. X., kde bola spísaná notárska zápisnica, vrátane tých okolností, týkajúcich sa jej priebehu, boli pritom vypočuté osoby priamo zainteresované, resp. zúčastnené (JUDr. F. X., Ing. Y. P., S. V.), t.j. svedkovia, ktorí mali priamu a ničím nesprostredkovanú vedomosť o priebehu spísania notárskej zápisnice. Tvrdenie, že žalovaný donútil žalobcu podpísať notársku zápisnicu zo dňa 13.08.2010 nepotvrdilo ani písmoznalecké skúmanie, zamerané na zistenie, či podpis žalobcu na notárskej zápisnici zo dňa 13.08.2010 bol vyhotovený pod nátlakom. Na základe týchto skutkových zistení súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver o tom, že žalobca nepreukázal, že uznanie dlhu nevykonal slobodne; argumentácii žalobcu o existencii nátlaku zo strany žalovaného alebo osôb s ním spolupracujúcich, na ktorej žalobca zotrval i v odvolacom konaní, preto nemožno priznať úspech. 18. Za nedôvodné a nepreukázané považoval odvolací súd tvrdenia žalobcu týkajúce sa neexistencie dlhu v čase jeho uznania. 19. Uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže ten nemusí dokazovať vznik dlhu (vrátane jeho výšky), ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak, je na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.06.2008, sp. zn. 33 Odo 725/2006, ako aj zo dňa 25.07.2007, sp. zn. 33 Odo 808/2005). 20. Žalobca v notárskej zápisnici zo dňa 13.08.2010 vyhlásil, že uznáva svoj dlh voči žalovanému, čo do dôvodu, aj výšky a toto vyhlásenie uviedol i v listine zo dňa 13.08.2010, tvoriacej neoddeliteľnú súčasť predmetnej notárskej zápisnice. Žalobca tak potvrdil, že mu žalovaný ako veriteľ poskytol pôžičku, a to dňa 15.09.2009 v sume 56.000 eur, dňa 11.11.2009 v sume 56.000 eur, dňa 14.01.2010 v sume 94.000 eur a dňa 12.05.2010 rovnako v sume 94.000 eur, t.j. celkovo v sume 300.000 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť žalovanému najneskôr do 31.10.2010. Bolo na žalobcovi, pokiaľ chcel mať v spore úspech, aby preukázal skutočnosti spôsobilé vyvrátiť obsah právnej domnienky založenej uznaním dlhu. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno o tom, že jeho dlh voči žalovanému, vo výške 300.000 eur, ku dňu 13.08.2010 nevznikol. Sám v konaní neprodukoval žiaden dôkaz, z ktorého by po jeho vyhodnotení jednoznačne vyplynulo, že od žalovaného finančné prostriedky v celkovej sume 300.000 eur ku dňu 13.08.2010 neprevzal. Za taký dôkaz nemožno považovať svedeckú výpoveď jeho manželky X. Š., ktorá mala poznatok o pôžičke vo výške cca 120.000 eur, ani výpoveď jeho brata S. Š. o pôžičke cca 100.000 eur, keď títo svedkovia disponovali len sprostredkovanou vedomosťou o okolnostiach súvisiacich s poskytnutím peňažných prostriedkov od žalobcu a nevedeli sa bez akýchkoľvek pochybností vyjadriť ani k okolnostiam vrátenia pôžičky; ostatní v konaní vypočutí svedkovia nemali vedomosť ani o sume peňažných prostriedkov, ktorá bola predmetom pôžičky zo strany žalovaného, ani o sume žalobcom vrátených prostriedkov. 21. V tomto smere za neopodstatnenú považoval odvolací súd námietku žalobcu ohľadne výpisov z bankového účtu spoločnosti MIRA CAR, s.r.o., ktoré žalovaný predložil ako dôkaz o poskytnutí pôžičky, poukazujúc pritom na značný časový odstup jednotlivých výberov z účtu od vykonania úkonu uznania dlhu, ako i poukaz na to, že súčasťou uznania dlhu bola pohľadávka Ing. Y. P., a nie žalovaného. Treba opätovne zdôrazniť, že uznávací prejav žalobcu ako dlžníka voči žalovanému ako veriteľovi, mal v procese dokazovania za následok prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, aby dostupnými dôkaznými prostriedkami vyvrátil dôsledky právnej domnienky o existencii a trvaní dlhu v čase jeho uznania. Žalovaný vzhľadom na uznanie dlhu nemal povinnosť preukazovať okolnosti jeho vzniku, jeho výšku a ani trvanie, keď táto povinnosť, v negatívnom zmysle (t.j. že dlh v danej výške nevznikol a ani netrvá), zaťažovala v konaní žalobcu. Žalobca však sám neprodukoval žiaden dôkaz, z ktorého by jednoznačne vyplynuli jeho tvrdenia, že od žalovaného finančné prostriedky v celkovej sume 300.000 eur neprevzal. 22. Pokiaľ sa žalobca domnieval, že na podporu jeho tvrdení existujú iné dôkazy, ktoré nemohol uplatniť v konaní na súde prvej inštancie a navrhoval v odvolacom konaní doplniť dokazovanie 1/ vyžiadaním informácií z Národnej kriminálnej agentúry, expozitúry Bratislava, o trestných konaniach, v ktorých žalovaný vystupuje v procesnom postavení obvineného, ako aj 2/ výsluchom J. S. ako svedka, ktorý mal mať vedomosti o okolnostiach spísania notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2010, odvolací súd udáva, že z ustanovenia § 383 C.s.p. vyplýva, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavujú prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 C.s.p. (§ 384 ods. 3 C.s.p.). Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd môže aj počas odvolacieho konania prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú 1/ procesných podmienok, 2/ vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, 3/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo 4/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.). Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. 23. V danom prípade neboli naplnené podmienky pre doplnenie, prípadne zopakovanie dokazovania odvolacím súdom, tak ako predpokladajú vyššie citované ustanovenia C.s.p. keďže (ako bolo uvedené už vyššie) súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, a teda správne ustálil skutkový stav, keď vo veci vypočul svedkov, vrátane tých, ktorí sa priamo zúčastnili spísania notárskej zápisnice a právneho úkonu - uznania dlhu zo dňa 13.08.2010; výsluch ďalšieho navrhovaného svedka (J. S.), ktorý mal mať naviac len sprostredkovanú, a nie priamu vedomosť o okolnostiach súvisiacich s predmetnou notárskou zápisnicou, nebol pre rozhodnutie o veci potrebný. Z rovnakých dôvodov vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnený návrh žalobcu na vyžiadanie informácií z Národnej kriminálnej agentúry vo vzťahu ku trestným konaniam, v ktorých mal žalovaný vystupovať ako obvinený; táto informácia by sama o sebe nemala vplyv na súdom prvej inštancie správne zistený a ustálený skutkový stav. 24. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutej časti o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti uznania záväzku a dohody o jeho uznaní, ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 25. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).