Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/367/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511225861 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1511225861.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO : 47 255 706 proti žalovaným: 1/ Q. M., N.. XX.X.XXXX, trvalo bytom A. XX, A., 2/ J.. P. M., N.. XX.XX.XXXX, trvalo bytom A. XX, A. a 3/ T. K., N.. XX.X.XXXX, trvalo bytom Č. XXX, o zaplatenie 11 390,13 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 39C/37/2012-201 zo dňa 25. mája 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 2 778,01 € a riadneho úroku vo výške 11,1 % ročne z istiny 10 246,51 € od 22.12.2010 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 10 246,51 € od 22.12.2010 do 31.3.2011 a zo sumy 1 634,39 € od 1.4.2011 do zaplatenia. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Svoj rozsudok v časti o zastavení konania odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1 O.s.p. Žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť po začatí pojednávania vo veci samej podaním doručeným súdu dňa 24.5.2016, a to z dôvodu čiastočného premlčania nároku. Súd prvej inštancie konanie preto v súlade s dispozitívnym prejavom žalobcu zastavil 1.2. Vo veci samej súd prvej inštancie svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2 a § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o bankách“). Z vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1/ a 2/ uzavretá dňa 29.7.2005, jej predmetom bol spotrebný bezúčelový úver vo výške 200 000,- Sk, t.j. 6 638,78 € s úrokovou sadzbou 11,1 % ku dňu uzavretia zmluvy, poplatok za poskytnutie úveru 4 000,- Sk splatný v deň podpisu zmluvy, poplatok za správu úveru 50,- Sk mesačne, ktorý sa žalovaní 1/ a 2/ zaviazali splatiť pri výške splátok 2 820,- Sk, 93,60 € mesačne od 10.8.2005 do 10.7.2015 t.j. 10 rokov alebo 120 mesiacov (2 820 × 120 = 338 400,- Sk, t.j. 11 232,82 €). Zo splátok úveru podľa zmluvy Čl. III bod 7 veriteľ najskôr uhrádzal splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a nakoniec istinu. Rozpis splátok - splátkový kalendár nebol súdu predložený a v zmluve sa ani neuvádza, že by tvoril nedeliteľnú súčasť zmluvy, resp. prílohu k zmluve. 1.3. Žalobca tvrdil, že k odstúpeniu od úverovej zmluvy došlo až po postúpení pohľadávky a z histórie účtu je preukázané, že k odpisu istiny a zmluvných úrokov a úrokov z omeškania došlo dňa 21.12.2010 (Zmluva o postúpení pohľadávok bola medzi postupcom a žalobcom uzatvorená 22.12.2010). Žalobca mandátnou zmluvou a plnomocenstvom (č. l. 11 spisu) splnomocnil mandatára spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom K. XX, A., zaoberajúceho sa správou a vymáhaním pohľadávok, na činnosť smerujúcu k vyrovnaniu pohľadávok mandanta voči tretím osobám/dlžníkom a to mimosúdnou aj súdnou cestou. Mandant ako splnomocniteľ splnomocnil mandatára zastupovaním vo všetkých právnych veciach súvisiacich s uplatňovaním a vymáhaním pohľadávok (vrátane práv spojených s realizáciou všetkých zabezpečovacích inštitútov). Splnomocnenie sa malo vzťahovať na všetky úkony splnomocnenca v mene splnomocniteľa pred súdmi, a inými orgánmi a na všetky úkony v mene splnomocniteľa pri mimosúdnom vymáhaní označených pohľadávok (napr. upomienky, výzvy na úhradu, uzavieranie splátkových kalendárov a iné dohody o vysporiadaní alebo zániku záväzku, odstupoval od zmlúv na základe ktorých pohľadávky vznikli alebo tieto vypovedal alebo vyvolal predčasnú splatnosť). Listom zo dňa 17.2.2011 (č. l. 9-10 spisu) mandatár vyzval žalovaných na zaplatenie 11 711,30 € ako pohľadávky z titulu nezaplateného úveru vyčísleného k 17. 2.2011 spolu s výzvou oznámil žalovaným, že nakoľko sa dostali do omeškania s plnením uvedeného záväzku „odstúpil týmto veriteľ podľa § 506 Obchodného zákonníka od zmluvy o úvere, čím sa stal záväzok splatný v celom rozsahu spolu s príslušenstvom“. Právny predchodca žalobcu oznámil postúpenie pohľadávky v sume 11 390,13 € s príslušenstvom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 21.12.2010 žalovanému 1/ listom z 28.12.2010. Žalovaný 1/ prevzal oznámenie 7.2.2011. Postúpená pohľadávka predstavovala istinu v sume 10 246,51 €, úroky z omeškania v sume 1 143,62 €. Výška omeškaných splátok ku dňu postúpenia predstavovala 4 727,34 €. Žalobca, nakoľko nebol účastníkom zmluvy o splátkovom úvere, od tejto zmluvy nemohol platne odstúpiť a ani splnomocniť na právny úkon odstúpenia od zmluvy mandatára. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorých odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje a účastníci majú právo žiadať to, čo si vzájomne plnili. V takomto prípade vzniká právo domáhať sa len vrátenia poskytnutej istiny úveru, nie však úrokov za úver zo zmluvy zrušenej s účinkami od jej vzniku. 1.4. Žalovaná 2/ namietla aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Podľa Čl. V bodu 5.1. Zmluvy o postúpení, predmetom zmluvy malo byť odplatné postúpenie pohľadávok so všetkými právami, ktoré sú spojené s postupovanými pohľadávkami, ktoré spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách (bod 4.2. písm. d) zmluvy). V konaní nebol napriek výzve súdu preukázaný žiaden úkon banky, ktorým by pristúpila k predčasnému ukončeniu zmluvy so žalovanými 1/ a 2/, alebo k zosplatneniu dlhu žalovaných z dôvodu porušenia povinnosti úver riadne splácať. Pohľadávka bola na žalobcu postúpená v čase keď podľa výpisu z bankovej knihy žalovaní 1/ a 2/ boli v omeškaní so zaplatením 4 727,34 € a konečná splatnosť úveru mala nastať 10.7.2015. Skutočnosť, že k zosplatneniu úveru nedošlo pred postúpením pohľadávky preukazuje i história úverového účtu a špecifikácia postupovanej pohľadávky tvoriaca prílohu zmluvy o postúpení pohľadávok. Nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňuje, vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V súčasnosti právne vzťahy zo spotrebiteľských úverov upravuje zákon č. 129/2010 Z. z. ako osobitný predpis. Zmluva však bola uzavretá 29.7.2005 preto treba v zmysle § 25 ods. 1 zákona tento vzťah posudzovať podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia, t. j. podľa zákona č. 258/2001 Z. z.. Zmluva o úvere patrí k absolútnym obchodným vzťahom (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), z ktorého dôvodu sa otázky neupravené osobitným zákonom o spotrebiteľských úveroch riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, a keďže ide o zmluvu spotrebiteľskú, aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka, upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy a zákonom na ochranu spotrebiteľa. 1.5. Postúpenie pohľadávky je jedným zo spôsobov, keď za jej trvania nastáva zmena v osobe veriteľa. Túto zmenu spôsobuje vlastné rozhodnutie doterajšieho veriteľa. K uzavretiu zmluvy nie je potrebný súhlas dlžníka. V prípade kde postupcom pohľadávky je banka, je pre jej platné postúpenie nutné dodržať podmienky určené v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave úkonu postúpenia pohľadávky obsiahnutej v Občianskom zákonníku špeciálnou úpravou. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, môže banka postúpiť bankovú pohľadávku, alebo jej časť, ktoré sa stali splatnými, ak pred úkonom postúpenia pohľadávky napriek predchádzajúcej výzve banky je dlžník v nepretržitom omeškaní s úhradou splatného záväzku viac ako 90 dní. Predloženie takejto písomnej výzvy predchádzajúcej úkonu postúpenia, súd od žalobcu žiadal. Žalobca súdu výzvu banky predchádzajúcu postúpeniu nepredložil. Keďže v prejednávanom prípade bol predmetom postúpenia záväzok žalovaných na úhradu ktorého ich banka pred úkonom postúpenia nevyzvala, nemohol súd návrhu žalobcu vyhovieť. Bez preukázania úkonu výzvy na plnenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách sa stáva bezpredmetným konštatovanie, že k času postúpenia pohľadávky bol zročný úverový dlh žalovaných 1/ a 2/ podľa bankovej knihy 4.727,34 € a že s ním boli v omeškaní nepretržite viac ako 90 dní . Právo banky postúpiť pohľadávku bolo obmedzené podmienkami uloženými jej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách a pokiaľ banka niektorú z týchto podmienok nesplnila, konala v rozpore so zákonom (zákon o bankách) a takýto právny úkon nie je platný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Neplatnosť sa vzťahuje na celú takto postúpenú sumu, bez ohľadu na to, či s úhradou jej časti už boli žalovaní 1/ a 2/ v omeškaní. Banka postupovala žalobcovi pohľadávku ako nedielny celok. Za oddeliteľnú časť právneho úkonu je v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka možné považovať len jednotlivé, samostatné pohľadávky a nie časti týchto pohľadávok. Absolútne neplatný právny úkon nemohol žalobca konvalidovať ani tým, že po uzavretí zmluvy o postúpení, odstúpil od zmluvy a žalovaných na zaplatenie dlhu vyzval. Z neplatného konania banky nemohol žalobca platne nadobudnúť aktívnu legitimáciu pre vymáhanie žalovaného dlhu od žalovaných 1/ a 2/ ako dlžníkov zo zmluvy o úvere a žalovaného 3/ ako ručiteľa pohľadávky a preto súd prvej inštancie žalobný návrh vo zvyšku zamietol. (Po čiastočnom späťvzatí žaloby sa jednalo o sumu 8 612,12 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8 612,12 € od 1.4.2011 do zaplatenia). Nakoľko žalovaná 2/ vzniesla v priebehu konania i námietku premlčania, súd prvej inštancie sa v odôvodnení zaoberal i čiastočným premlčaním nároku žalobcu, hoci v dotknutej časti žalobca vzal žalobu späť. 1.6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 O.s.p. účinných v čase rozhodovania. Žalobca zavinil, že konanie sa muselo čiastočne zastavať a vo zvyšku boli žalovaní 1/, 2/ a 3/ v celom rozsahu úspešní. Vznikol im nárok na náhradu trov konania, avšak v konaní im žiadne nevznikli, súd prvej inštancie preto vyslovil, že žalovaným náhradu trov konania nepriznáva. 2. Proti tomuto rozsudku, proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že neboli splnené procesné podmienky; že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie; ďalej že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1. Poukázal na podanie, ktoré doručil súdu prvej inštancie dňa 24.5.2016, v ktorom sa podrobne zaoberal zákonom o bankách a zákonom o spotrebiteľských úveroch (citoval konkrétne zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Úvodné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzujúce to, čo tento zákon upravuje, nijakým spôsobom neodkazuje na zákon o bankách v časti, ktorá by sa týkala rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poukázal tiež na dôvodovú správu k § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. S odkazom na dôvodovú správu k § 92 zákona o bankách žalobca zastal názor, že účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie § 98 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, akou je banka, ktorá nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by banka postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako boli splnené stanovené podmienky a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušila by tým bankové tajomstvo. Účel § 92 ods. 8 zákona o bankách je vyjadrený i v dôvodovej správe, podľa ktorej ustanovenia odsekov 1 až 7 (teraz 8) upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Hlavný účel § 92 zákona o bankách bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Ďalej treba osobitne vnímať, že zákon o spotrebiteľských úveroch priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom tento zákon zároveň definuje, že týmto zákonom sú dotknuté ustanovenia zákona o bankách. Nie je teda správne aplikáciou § 92 ods. 8 zákona o bankách určovať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok a prípadný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nového veriteľa. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 a I. ÚS 640/2014. Žalobca tiež v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR o priorite takého výkladu zmlúv, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy. Zákon o bankách, ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Podľa Ústavného súdu SR je potom zákonný len taký postup, kedy nemožno vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti žalobca poukázal i na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12. Možnosť postúpiť pohľadávku bola zakotvená i vo Všeobecných obchodných podmienkach právneho predchodcu žalobcu. V zmysle § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že pri postúpení pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa postupuje podľa § 524 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalobca poukázal na celý rad súdnych rozhodnutí, ktorými súdu žalobcovi priznali jeho nárok pri rovnakej argumentácií týkajúcej sa § 92 ods. 8 zákona o bankách. 2.2. Vo svojom odvolaní žalobca tiež namietal, že bez ohľadu na jeho vyššie uvedenú argumentáciu, žalobca súdu prvej inštancie doložil tri výzvy banky - právneho predchodcu žalobcu, adresované každému zo žalovaných. Súd tieto výzvy v napadnutom rozsudku vôbec neuvádza, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Žalobca ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie sa mal a odvolací súd sa musí vyporiadať s jeho argumentáciou. V tejto súvislosti poukázal na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR a Listinu základných práv a slobôd a na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých vyplýva, že vyrovnať sa s argumentom strany sporu znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Citoval aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 191/2010 a Ústavného súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 7/2009, v ktorých boli judikované kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ďalej poukázal na náležitosti odôvodnenia rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a komentár k predmetnému ustanoveniu, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/2003 a III. ÚS 107/2007, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, 7 Cdo 136/2013 a 7 Cdo 201/2014 a rozhodnutie ESĽP vo veci Beian proti Rumunsku. Namietal, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu uvedenou v podaní zo dňa 20.5.2016, v ktorom sa žalobca podrobne zaoberal skutočnosťami, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Napokon tiež prezentoval názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nepredvídateľné, nakoľko žalobca nedostal možnosť zaujať postoj k úvahám súdu a navrhnúť a predložiť relevantné dôkazy a poukázal pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co 330/2013. 3. Žalovaní 1/. 2/ a 3/ sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrili. 4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že k odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci a Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ, uzatvorili dňa 29.7.2005 Zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru v sume 200 000,- Sk (6 638,78 €), s ročnou úrokovou sadzbou 11,1 % a s dohodnutým poplatkom za správu úveru vo výške 50,- Sk (1,66 €) mesačne, ktorý bol splatný v mesačných splátkach vo výške 2 820,- Sk (93,60 €) splatných vždy v 20. deň v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 10.8.2005 a konečnou splatnosťou úveru dňa 10.7.2015. Zároveň žalovaný 3/ ako ručiteľ a Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ, uzatvorili dňa 29.7.2005 Dohodu o ručení podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou bol zabezpečený záväzok žalovaných 1/ a 2/ voči Slovenskej sporiteľni, a.s. vyplývajúci z vyššie uvedenej Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 29.7.2005. 8. Nakoľko žalobca nebol účastníkom vyššie uvedených zmlúv, z ktorých odvodzoval svoj nárok, súd prvej inštancie správne pristúpil k dôslednému prieskumu jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiada zo strán sporu nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). 9. Žalobca si svoje postavenie aktívne vecne legitimovaného subjektu v konaní odvodzoval od svojho postavenia veriteľa vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanému, ktorá naňho ako postupníka bola postúpená pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010. Nakoľko pôvodným veriteľom žalovanej pohľadávky bola právnická osoba, ktorá je bankou v zmysle § 2 ods. 1 zákona o bankách, vzťahujú sa na ňu osobitné povinnosti, ktoré musí splniť, pokiaľ chce pohľadávku, ktorá vznikla v rámci vykonávania bankovej činnosti, postúpiť na tretiu osobu. Tieto povinnosti sú upravené v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2016, teda v čase postúpenia predmetnej pohľadávky (21.12.2010), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 10. Predmetné ustanovenie bolo novelizované s účinnosťou od 1.1.2017, teda po postúpení žalovanej pohľadávky, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 122y k úpravám tohto zákona účinným od 1.1.2017 ustanoveniami tohto zákona sa od 1. januára 2017 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1. januárom 2017; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2017 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2016. Z tohto dôvodu je pri skúmaní splnenia predpokladov postúpenia žalovanej pohľadávky potrebné na vec aplikovať § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Taktiež v tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že na posudzovanú vec nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, nakoľko zmluva o úvere, z ktorej vyplýva žalovaná pohľadávka vznikla dňa 13.10.2005, teda pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. 11. Z vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že základné predpoklady pre postúpenie pohľadávky banky vzniknutej pri bankovej činnosti tretej osobe sú uvedené, resp. plynú z prvej vety tohto ustanovenia a sú nimi: a) existencia pohľadávky banky voči klientovi, b) omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, c) písomná výzva banky klientovi (na zaplatenie dlhu). 12. Až po kumulatívnom splnení vyššie uvedených predpokladov môže banka platne postúpiť pohľadávku vzniknutú v rámci bankových činností. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého účelom ustanovení medzi ktoré je zaradený § 92 ods. 8 zákona o bankách je iba ochrana bankového tajomstva, poukazujúc pritom najmä na systematické zaradenie predmetného ustanovenia. Dané ustanovenie je zaradené v 14. časti zákona o bankách s názvom Ochrana klientov a bankové tajomstvo. Hoci pôvodne sa táto časť zákona nazývala iba Bankové tajomstvo, zákonodarca precizoval jej názov a sám tak vyjadril zamýšľaný účel dotknutých ustanovení. Táto časť obsahuje povinnosti banky voči klientom, ale aj povinností verejnoprávnej povahy voči štátnym orgánom a niektoré povinnosti klientov, pričom tieto sa ani v prevažnej miere netýkajú len bankového tajomstva. Táto otázka riešená žalobcom je však v zásade pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky nepodstatná, nakoľko odvolací súd predovšetkým nemôže súhlasiť s názorom žalobcu, podľa ktorého porušenie povinností uvedených v tejto časti zákona o bankách predstavuje iba porušenie bankového tajomstva a nemá vplyv na vzťah banky a klientov, resp. banky a tretích osôb. Takýto izolujúci výklad ustanovení 14. časti zákona o bankách nie je ničím podložený. 13. Účelom § 92 ods. 8 zákona o bankách skutočne primárne je úprava výnimky z bankového tajomstva, ako uviedol v odvolaní žalobca, nakoľko pri postúpení pohľadávky by inak nevyhnutne došlo k jeho vyzradeniu. Bez tejto zákonnej výnimky by postúpenie pohľadávky bankou vôbec nebolo možné. Porušenie bankového tajomstva postúpením pohľadávky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách tak môže zakladať zodpovednosť banky za verejnoprávny delikt. Právne následky porušenia tohto ustanovenia však administratívnoprávnou zodpovednosťou banky či prípadnou trestnoprávnou zodpovednosťou zodpovedného subjektu nie sú vyčerpané. Ďalším následkom, ktorý je spojený s vykonaním protiprávneho úkonu v podobe postúpenia pohľadávky banky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v tomto prípade i neplatnosť tohto právneho úkonu, teda neplatnosť postúpenia pohľadávky. Uvedené nevyplýva zo zákona o bankách, ale z § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Je pritom bezpredmetné, aký verejný či súkromný záujem je chránený porušenou právnou normou (teda aj či je to záujem na ochrane bankového tajomstva). Argumentácia žalobcu, ktorý nepripúšťa vplyv porušenia § 92 ods. 8 zákona o bankách na platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky poukazujúc na účel predmetného ustanovenia, je preto pri prihliadnutí na § 39 Občianskeho zákonníka zjavne nesprávna. Zároveň Občiansky zákonník i v § 525 ods. 2 zakazuje postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom, pričom znova pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je podstatné, aký právny záujem bol chránený porušenou právnou normou alebo dohodou medzi dlžníkom a veriteľom. Pre platné postúpenie pohľadávky je potrebné dodržať všetky podmienky vyplývajúce pre postúpenie danej pohľadávky či už z právnych predpisov alebo z dohody medzi veriteľom a dlžníkom. 14. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v posudzovanej veci neboli kumulatívne splnené základné požiadavky kladené na postúpenie pohľadávky bankou ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ ide o prvý predpoklad (a), ktorým je existencia žalovanej pohľadávky banky voči žalovanému, táto bola v konaní (aspoň v časti) preukázaná. Rovnako možno mať za preukázané (b) omeškanie klienta (žalovaného) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením aspoň časti svojho peňažného záväzku voči banke. Podľa výpisu z úverového účtu sa žalovaný 1/ prvýkrát dostal do omeškania, keď dňa 12.10.2005 nezaplatil celú splátku, do dňa postúpenia pohľadávky (21.12.2010) uplynulo nepochybne viac, ako 90 dní. Žalobca však v konaní nepreukázal (c) doručovanie písomnej výzvy banky klientovi (žalovanému). Žalobca predložil prvoinštančnému súdu iba zjavne elektronicky vyhotovené výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky adresované žalovaným 1/, 2/ a 3/ zo dňa 28.10.2009 a zo dňa 17.2.2011. Z týchto výziev nie je zrejmé kedy boli skutočne vyhotovené, kedy a či boli zaslané žalovaným, ani či im boli doručené, resp. okolnosti za ktorých prípadne k doručeniu nedošlo. Len na základe týchto dokumentov nemožno mať za preukázanú realizáciu písomnej výzvy klientovi (žalovanému) predpokladanej § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Z hľadiska účelu predmetného ustanovenia je zrejmé, že nestačí predmetnú výzvu len vyhotoviť, ale treba ju aj doručiť, resp. minimálne vykonať pokus o doručenie výzvy klientovi banky. 15. V zmysle vyššie uvedeného bol správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal platnosť postúpenia pohľadávky banky na žalobcu, v dôsledku čoho nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. Takéto rozhodnutie prvoinštančného súdu nemôže byť pre žalobcu prekvapivé, nakoľko sám sa k dôvodom zamietnutia žaloby (podmienkam vyplývajúcich z § 92 ods. 8 zákona o bankách) vyjadroval už v priebehu prvoinštančného konania (v podaní zo dňa 20.5.2016 doručenom súdu prvej inštancie dňa 24.5.2016). 16. Pokiaľ sa súd prvej inštancie zaoberal i otázkami spotrebiteľskej povahy zmluvy, z ktorej vyplývala žalovaná pohľadávka a jej premlčania, riešil ich už nad rámec potrebný pre rozhodnutie vo veci a odvolací nemá za potrebné sa vyjadriť k týmto záverom súdu prvej inštancie a argumentácií žalobcu, ktorý s nimi polemizoval. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 17. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).