Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/130/2017 z 23. 4. 2018

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/130/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207482
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111207482.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcov: 1/ J. H., nar. X.XX.XXXX, bytom
Rakúska republika, O., K. XX/X, 2/ S. H., nar. X.X.XXXX, bytom Rakúska republika, O., K. XX/X, 3/
maloletý S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom Rakúska republika, O., K. XX/X, zastúpeného žalobcami 1/ a
2/, všetci zastúpení advokátom: Mgr. Marek Para, so sídlom Bratislava, Šancová 48, proti žalovaným:
1/ W. R., nar. X.X.XXXX, bytom T., S. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Andrea Vladárová,
so sídlom Žilina, Veľká Okružná 17, 2/ Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom
Bratislava, Dostojevského rad 4, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov 1/,
2/, 3/ - proti výroku I., II., III., IV., V., na odvolanie žalovaného 2/ proti výroku I. a VII. rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 21C/15/2011- 618 zo dňa 19.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ voči I. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
o d m i e t a.

II. Napadnutý vyhovujúci I. výrok vo vzťahu k žalovanému 2/ a napadnutý zamietajúci II. výrok p o t
v r d z u j e.

III. Napadnuté III., IV. a V. výroky m e n í tak, že žalobkyni 1/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 8.000,- Eur (III. výrok), žalobcovi 2/ priznáva
voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 4.000,- Eur
(IV. výrok), žalobcovi 3/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
z prisúdenej sumy 7.000,- Eur (V. výrok).

IV. Napadnutý VII. výrok p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni
1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 4.000,- Eur a žalobcovi 3/ sumu 7.000,- Eur, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, pričom plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom uložil žalobkyni 1/ zaplatiť žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 84%, IV. výrokom uložil žalobcovi 2/ zaplatiť žalovanému
1/ a žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 92%, V. výrokom uložil žalobcovi 3/ zaplatiť
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 86%, VI. výrokom nepriznal štátu
náhradu trov konania, VII. výrokom uložil žalovanému 2/ zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh vo
výške 390,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku Okresnému súdu Trnava.



2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13, § 415, § 422 ods. 1, §
438 ods. 2, § 441, § 511 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 15 ods.
1 zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o povinnom zmluvnom
poistení), § 5 ods. 1, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní obetí poškodených násilnými trestnými
činmi, s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 2, § 155 ods. 1, 3, článku 4 ods. 1, 2, § 258, § 259
Civilného sporového poriadku, § 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch, § 7 ods. 1, položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

3. Súd prvej inštancie uzavrel, že je viazaný právnym názorom krajského súdu, ktorý vo svojom uznesení
vyslovil aj to, že obaja žalovaní sú pasívne legitimovaní. Nemohol prihliadnuť na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 301/2012, pretože nie je rozhodnutím v tejto veci a z tohto dôvodu ním nie je
viazaný. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o miere spoluzavinenia
žalovaného 1/ a neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, nakoľko v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p. C., avšak na strane druhej mohol žalovaný
1/ zabrániť nehode správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením a zastavením vozidla
ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal žalovaný 1/ dosť času a k nenapraviteľnému
následku by nebolo došlo. V konaní bolo nesporné, že žalobcovia 1/, 2/ zverili maloletú R. v tom čase
vo veku 5 rokov starej matke, ktorá mala na ňu dohliadať počas návštevy maloletej. Na pokyn starej
matky vstúpila maloletá spolu so starou matkou do vozovky a následne pri dopravnej nehode obe
zomreli. Okresný súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného 1/, že maloletá vzhľadom na svoj
vek nemohla posúdiť dôsledky svojho konania a za jej nesprávne konanie ako maloletej osoby bola
plne zodpovedná stará matka p. C.. V konaní však bolo preukázané, a potvrdené aj odvolacím súdom,
že nehodu spoluzavinila stará matka a zároveň bola preukázaná aj vina žalovaného 1/, ktorý mohol
nehode zabrániť správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením. Preto okresný súd
priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy aj vo vzťahu k maloletej R., avšak s prihliadnutím na
spoluzavinenie starej matky určil primeranú výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobcovia by si svoj
nárok mohli uplatniť aj voči starej matke, ak by nebola zomrela pri nehode.

4. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ žiadali priznať každý za každé úmrtie 33.194,- Eur, t.j. každý sa v konaní
domáha zaplatenia sumy 66.388,- Eur, teda spolu 199.164,- Eur. Občiansky zákonník maximálnu
ani minimálnu výšku zadosťučinenia neupravuje, upravené je iba to, že zadosťučinenie musí byť
primerané, rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.
Zmyslom zadosťučinenia nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy ani náhrady príjmu, logicky nemôže
viesť k neprimeranému obohateniu. V prípade smrti žiadne zadosťučinenie vrátane finančného nemôže
skutočne vzniknutú ujmu, akou je smrť nahradiť, zmyslom právnej úpravy je túto len zmierniť. Žiadna
peňažná čiastka teda ani „nízka“ ani „vysoká“ nemôže byť dostačujúcim ekvivalentným prostriedkom
ochrany osobnosti v takomto prípade. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu.

5. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku nedbanlivostného
protiprávneho konania žalovaného 1/, ktorý do nehody viedol bezúhonný život, priamo po nehode
poskytoval prvú pomoc maloletej. V krátkom čase po nehode sa preukázateľne dvakrát písomne
ospravedlnil a vyjadril úprimnú ľútosť žalobcom, pričom ponúkol i osobné ospravedlnenie, následne
vyjadril ľútosť aj osobne a to na pojednávaní v trestnom konaní a aj v civilnom. Po nehode im zaplatil
1.000,- Eur na zmiernenie ich útrap. Preukázateľné výdavky žalobcov v súvislosti s dopravnou nehodou
im boli zaplatené žalovaným 2/ v rámci poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia motorového
vozidla. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd zohľadnil vo vzťahu k nárokom
súvisiacim so smrťou p. C. jej spoluzavinenie, ktoré ustálil vo výške 50%.

6. V tomto prípade tragické, náhle a neočakávané úmrtie dvoch členov rodiny zasiahlo žalobcov takým
spôsobom, že následky sú neodvrátiteľné a trvalé. Konaním bolo preukázané, že pred nehodou rodina
žila usporiadane, harmonicky, bola citovo navzájom previazaná a súdržná. Po nehode sa najsilnejšie
prejavovali jej dôsledky na žalobkyni 1/, nakoľko naraz stratila dcéru vo veku 5 rokov a zároveň matku
vo veku 54 rokov. Dcéra sa jej narodila až po absolvovaní liečenia, od narodenia vyžadovala väčšiu
starostlivosť ako jej dvojča - žalobca 3/, vzhľadom na jej zdravotný stav. Bolo preukázané, že žalobkyňa



1/ mala so svojou matkou veľmi dobrý vzťah, keď mala len matku, otec zomrel v detstve a má i
naďalej dve sestry. Zdravotný stav žalobkyne 1/ bol po nehode natoľko zhoršený, že bola v trvalej
starostlivosti lekára, brala dlhodobo denne lieky, i keď sa jej neskôr opätovne narodili dvojčatá dňa
XX.X.XXXX, teda necelých 14 mesiacov po nehode. Vzhľadom na svoj psychický a fyzický stav nebola
schopná celodennej starostlivosti o novorodencov a žalobcu 3/ bez pomoci iných osôb. Od 4/2010
do 5/2012 jej so starostlivosťou o deti vypomáhala pracovníčka opatrovateľskej služby. Žalobkyňa 1/
podala po nehode návrh na rozvod, ktorý stiahla. Uvedené skutočnosti boli preukázané aj svedeckými
výpoveďami sestier žalobkyne. V časti nárokov uplatnených žalobcom 2/ okresný súd zohľadnil, že
smrťou dcéry došlo aj u neho k rovnakej ujme ako u žalobkyne 1/. Po nehode sa výrazne zhoršil ich
rodinný život, žalobkyňa 1/ podala návrh na rozvod, ktorý vzala späť. Následne sa im 14 mesiacov po
nehode narodili ďalšie dve deti, ktoré pred nehodou vzhľadom na svoj vek už neplánoval (v tom
čase mal 54 rokov). Žalobca 2/ musel byť oporou po nehode manželke i synovi a nemohol sa
poddať žiaľu. Musel prevziať celú starostlivosť o rodinu, ktorú zabezpečuje dodnes, nakoľko žalobkyňa
1/ toho nie je schopná. S nebohou starou matkou (v čase nehody od neho staršou o jeden rok) sa podľa
vlastného vyjadrenia stretával len raz za 4 až 5 týždňov na pár dní, keď ju navštívili v D. alebo prišla na
návštevu. Sám psychologickú pomoc po nehode nevyhľadal. Žalobca 3/ mal v čase dopravnej nehody 5
rokov a teda s dôsledkami nehody bol schopný sa vyrovnať relatívne najlepšie z celej rodiny. I keď jeho
duševný stav vyžadoval rovnako ako u žalobkyne 1/ odbornú pomoc, ale len 6 mesiacov. So stratou
sestry - dvojčaťa sa pomaly vyrovnával, aj za pomoci nových súrodencov, ktorých si prial, s ktorými má
dobrý vzťah. V čase nehody prišiel o jediného súrodenca a zároveň o jedinú starú matku.

7. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a princípu spravodlivého
usporiadania vzťahov strán, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom 1/, 2/, 3/ z titulu úmrtia
maloletej R., okresný súd priznal každému sumu 4.000,- Eur. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
prihliadol nielen na vzťahy žalobcov, ktorí pri nehode prišli o dcéru a súrodenca-dvojča, čím bolo do
ich rodinného života nenapraviteľne zasiahnuté, ale i na skutočnosť, že na vzniku nehody sa podieľala
aj stará matka, ktorej zverili maloletú R. do starostlivosti, pričom stará matka nesprávne vyhodnotila
situáciu na ceste a spoluzavinila nehodu, pri ktorej obe zomreli.

8. Žalobkyni 1/ súd priznal, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia matky sumu 8.000,-
Eur, ktorú znížil o 50% z dôvodu jej spoluzavinenia na konečnú sumu 4.000,- Eur. Pri určení výšky
nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že ich vzťah bol veľmi intenzívny, boli denne v kontakte, išlo o
jediného rodiča, ktorého žalobkyňa 1/ mala už od detstva a teda zásah do jej osobnostných práv bol
najväčší, nakoľko jednou nehodou prišla o dve blízke osoby, ku ktorým mala zo žalobcov najbližší vzťah.
Zo žalobcov sa s následkami dopravnej nehody vyrovnávala najťažšie, musela užívať lieky, nebola
schopná zvládať starostlivosť o rodinu, dokonca zvažovala aj rozvod. Žalobcovi 2/ z titulu úmrtia svokry
nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko vo vzťahu k nemu nejde o blízku osobu a ani v konaní
nebol preukázaný tak blízky vzťah medzi nimi, aby odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Okresný súd dospel k záveru, že ako satisfakčný prostriedok v tomto prípade postačí
rozsudok vydaný v trestnom konaní, kde sa konštatovalo porušenie práv. Žalobcovi 3/ z titulu úmrtia
starej matky súd priznal primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- Eur, po znížení o 50%
z dôvodu jej spoluzavinenia, t.j. vo výške 3.000,- Eur, nakoľko v čase nehody mal len 5 rokov a nebola v
konaní preukázaná ujma z titulu úmrtia starej matky v takom rozsahu ako u žalobkyne 1/. So starou
matkou nebol v tak častom kontakte ako jeho sestra neb. R., ktorá za starou matkou chodila častejšie.
Jej úmrtie nezanechalo následky fatálneho charakteru, spočívajúce napr. v závažnom a
neodstrániteľnom zhoršení jeho zdravotného stavu, v preukázateľne negatívnej trvalej duševnej traume
a podobne. Preto okresný súd dospel k záveru, že suma 3.000,- Eur je primeraná. Celkovo okresný súd
priznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ vo výške 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ vo výške 4.000,- Eur
a žalobcovi 3/ vo výške 7.000,- Eur.

9. Zároveň pre úplnosť v súvislosti s posúdením primeranosti uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy
okresný súd poukázal na právnu úpravu v štátoch Európskej únie. Z hľadiska historického
nám najpodobnejšia právna úprava v Rakúsku /obdobne aj v Nemecku/ vyvodila nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu,
pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania. Tento systém platil aj v Maďarsku do roku
2013. Najvyššie odškodné bolo v Rakúsku priznané na základe rozsudku OGH z 30.10.2003, sp. zn.
2Ob 186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3
maloleté deti. Nehodu zavinil vodič nákladného motorového vozidla, ktorý išiel v protismere. OGH priznal



manželovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000,- Eur jeho ťažkej a trvalej psychickej traumy.
Románsky model práva (Belgicko, Francúzsko) je upravený s paušálnymi sumami, v prípade Belgickej
právnej úpravy je to v prípade rodiča žijúceho v spoločnej domácnosti s usmrteným dieťaťom vo výške
7.500,- Eur rodiča žijúci mimo spoločnej domácnosti 3.750,- Eur. Ako aj právnu úpravu odškodňovania
obetí poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z.z., ktorá je stanovená
ako 50 násobok minimálnej mzdy. V roku 2008 výška minimálnej mzdy činila 268,87 Eur, t.j. maximálna
výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu činila sumu 13.443,54 Eur.

10. Priznanú nemajetkovú ujmu okresný súd neznížil o už zaplatenú sumu 1000,- Eur žalovaným 1/,
nakoľko aj sám na pojednávaní uviedol, že uvedenú sumu zaplatil z titulu náhrady škody a nie z
titulu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol, vrátane úroku z omeškania.
Právny vzťah strán v tomto nie je záväzkovým právnym vzťahom a predmetná pohľadávka žalobcov v
tomto dosiaľ právoplatne neskončenom súdnom konaní ešte nevznikla, preto nie je možné žalovaných
zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania.

11. Žalobkyňa 1/ bola úspešná vo výške 8% (istina 8.000,- Eur a žalovaní 1/ a 2/ vo výške 92% (istina
58.388,- Eur a príslušenstvo 33.148,53 Eur, t.j. 9% z istiny 66.388,- Eur od 4.4.2011 ku dňu vyhlásenia
rozsudku). Vzhľadom na pomer úspechu v konaní, okresný súd priznal žalovaným vo vzťahu k žalobkyni
1/ náhradu trov konania v rozsahu ich celkového úspechu 84% (92%-8%); žalobca 2/ bol úspešný vo
výške 4% (istina 4.000,- Eur) a žalovaní vo výške 96% (istina 62.388,- Eur a príslušenstvo 33.148,53
Eur t.j. 9% z istiny 66.388,- Eur od 4.4.2011 ku dňu vyhlásenia rozsudku). Vzhľadom na pomer úspechu
v konaní, okresný súd priznal žalovaným vo vzťahu k žalobcovi 2/ náhradu trov konania v rozsahu ich
celkového úspechu 92% (96%-4%). Žalobca 3/ bol úspešný vo výške 7% (istina 7.000,- Eur) a žalovaní
vo výške 93% (istina 59.388,- Eur a príslušenstvo 33.148,53 Eur t.j. 9% z istiny 66.388,- Eur od 4.4.2011
ku dňu vyhlásenia rozsudku). Vzhľadom na pomer úspechu v konaní, okresný súd priznal žalovaným vo
vzťahu k žalobcovi 3/ náhradu trov konania v rozsahu ich celkového úspechu 86% (93%-7%).

12. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby okresný súd uložil zaplatiť žalovanému 2/, keďže
žalobcovia sú oslobodení od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. j) zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a tiež žalovanému 1/ bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením
č. k. 21C/15/2011-566 zo dňa 5.11.2015. Z podanej žaloby vznikla poplatková povinnosť každému
zo žalobcov vo výške 2.057,50 Eur (66,00 € + 3% z uplatnenej nemajetkovej ujmy 66.388,- Eur). V
konaní boli strany sporu čiastočne úspešné, preto okresný súd zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť pomernú
časť súdneho poplatku podľa úspechu žalobcov v konaní. Žalobkyňa 1/ bola úspešná v 8%, preto súd
zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť sumu 164,50 Eur t.j. 8% zo sumy 2.057,50 Eur. Žalovaný 2/ bol úspešný
v 4%, preto okresný súd zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť sumu 82,- Eur. Žalobca 3/ bol úspešný v 7%,
preto okresný súd zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť sumu 144,- Eur. Celkovo súd uložil žalovanému 2/
zaplatiť sumu 390,50 Eur (164,50 Eur + 82,- Eur + 144,- Eur).

13. Proti rozsudku výlučne voči I. výroku (vo vyhovujúcej časti) a VII. výroku (povinnosť zaplatiť súdny
poplatok) podal odvolanie žalovaný 2/, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu vo vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a VII. výrok zrušiť. Poukázal na odvolací
dôvod ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že zotrváva
na neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ napriek tomu, že Krajský súd v Trnave
už vyslovil právny názor, keď zaviazanie žalovaného 2/ bolo priamym porušením princípov právnej
istoty a zákazu retroaktivity s poukazom na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 300/2006 a sp. zn. IV.
ÚS 49/2006, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 Civilného sporového poriadku. Okresný súd v danej veci
rozhodol protichodne so zaužívanou judikatúrou v obdobných veciach, na ktorú poukázal už v
konaní (NS SR sp. zn. 4Cdo/160/07, sp. zn. 2Cdo/93/2008, 4Cdo 168/2009, Krajský súd v Banskej
Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012, sp. zn. 5Co/141/2011, Krajský súd v Prešove sp. zn. 12Co/89/2013).
Súčasná právna úprava dôsledne odlišuje právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ako dva samostatné právne inštitúty. Zákon o povinnom zmluvnom
poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 taxatívnym spôsobom vymedzuje
okruhy, ktoré sú poistením kryté a v tomto ustanovení zákon o povinnom zmluvnom poistení s
poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nepočíta. Pojem náhrada
škody nie je možné žiadnym výkladom legitímne vyložiť ako náhrada škody + náhrada nemajetkovej
ujmy (napr. s poukazom na § 16 Občianskeho zákonníka). Takýto výklad by bol jednoznačne contra
legem a teda neprípustný (aj v zmysle judikatúry ESD) a je priamym poškodzovaním jedného zo



subjektov práva (poisťovateľov) s poukazom na judikatúru NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 a sp. zn.
4Cdo/139/2011). Rozhodnutím súdneho dvora EÚ vo veci Haasová z 30.10.2013 (na ktoré v odôvodnení
poukazuje Krajský súd v Trnave) súdny dvor nevyložil, či v rámci ním posudzovanej vnútroštátnej
právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia zahrnutá aj náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí dopravných nehôd alebo nie. Súdny dvor EÚ iba uviedol,
ako by úprava tejto otázky mala vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať.
Ak aktuálna súkromnoprávny úprava náhrady (u nás Občiansky zákonník) náhradu za nemajetkovú
ujmu pozostalých neupravuje (nepozná) v ust. §442 a nasl., potom nie sú tieto nároky kryté ani
povinným zmluvným poistením. Občiansky zákonník upravuje v ustanoveniach vzťahujúcich sa na
náhradu škody len 2 nároky nemajetkovej povahy - bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Náhrada nemajetkovej ujmy je vyčlenená a upravená samostatne (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka)
a nemá vo vzťahu k náhrade škody subsidiárny vzťah, pričom pozostalí môžu žalovanej pôvodcu zásahu
do ich súkromia podľa uvedených ustanovení. Smernica ako akt komunitárneho práva je adresovaná
výlučne členským štátom, nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým
osobám a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho právneho poriadku formou aktu členského štátu.
Smernice teda nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a ich záväznosť je daná judikatúrou
Súdneho dvora EÚ výlučne v rozsahu: nepriamej záväznosti (nepriameho účinku) - ako interpretačný
rámec, ktorý však nesmie byť contra legem vnútroštátnemu práva a priamej záväznosti (priameho
účinku) - zaväzujúc však výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do právneho poriadku.
Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má aj určité obmedzenia všeobecnými zásadami
práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva. Nie je možné ani
eurokonformným výkladom dospieť k záveru, že nemajetková ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka je krytá povinným zmluvným poistením. Rozhodnutím vo veci C-152/84 Marshall, Súdny dvor
rozhodol, že bezpodmienečné a dostatočne určité ustanovenia smernice, ktoré neboli členským štátom
implementované do konca stanoveného obdobia alebo neboli implementované správne, majú priamy
účinok a jednotlivci sa ich môžu dovolávať proti členskému štátu. Smernice nemôžu ukladať povinnosti
jednotlivcom a nemožno sa jej dovolávať voči jednotlivcom, ale možno sa jej dovolávať proti štátu, bez
ohľadu na postavenie, v akom štát vystupuje, či ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán. Vzhľadom
na to, že poisťovňa nemá v tomto spore postavenie štátu, nie je teda subjektom, voči ktorému by sa mohli
žalobcovia domáhať priameho účinku smernice. Hoci v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 nejde
o rozhodnutie v tejto veci, prejednávaná otázka zásadného významu je identická s otázkou akú je nutné
vyriešiť aj v tejto veci, preto poukazuje na závery tohto rozsudku NS SR, podľa ktorého pojem škoda v
zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení nesubsumuje v sebe aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a že táto náhrada nie je predmetom poistného krytia
v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení, Občiansky zákonník nezahrňuje
pod pojem škody i nemajetkovú ujmu, platná legislatíva a ani právna teória neoznačuje osobu, ktorej
osobnostné práva boli porušené za „poškodenú osobu“, pri nárokoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka
je možné uplatňovať si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity
osobnosti dopustila, čo vo vzťahu k poisťovni nie je splnené. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-22/12 vo veci
Haasová c/a Petrík, Holingová nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej
vnútroštátneho práva, v rozsudku Súdneho dvora EÚ nebolo konštatované, že by ust. § 4 ods. 2
písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich
poistenie zodpovednosti motorových vozidiel, smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok
v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi, ani obrátený vertikálny priamy účinok použitý verejným
subjektom voči súkromnoprávnemu subjektu. Uvedené rozhodnutie teda potvrdzuje správnosť názoru,
že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda že poisťovňa nie je pasívne legitimovaná. Poukázal
na vyjadrenie MF SR ako tvorcu a gestora zákona o povinnom zmluvnom poistení zo dňa 31.5.2016
(zaslané za KS v Prešove v súvislosti s konaním sp. zn. 6Co/230/2015), z ktorého vyplýva, že žiaden z
relevantných orgánom EÚ či SR nikdy nespochybnil správnu a plnú implementáciu smernice EP a Rady
2009/103/ES. Dotknutá smernica nikdy nemala ani nemohla mať ambíciu riešiť, čo je obsahom náhrady
škody v jednotlivých členských krajinách, keďže táto spadá do výhradnej kompetencie členských krajín.
Preto môže byť v jednotlivých členských krajinách rôzny rozsah náhrady škody na zdraví. V SR takýto
typ odškodnenia zatiaľ nie je v civilnom práve zavedený. Náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv možno uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu.

14. Proti rozsudku výlučne voči I. výroku (vyhovujúcej časti), II. výroku (zamietnutej časti), III. výroku (o
náhrade trov konania žalobkyne 1/ voči žalovaným), IV. výroku (o náhrade trov konania žalobcu



2/ voči žalovaným), V. výroku (o náhrade trov konania žalobcu 3/ voči žalovaným) podali odvolanie
žalobcovia 1/, 2/, 3/ a navrhli, aby odvolací súd sám rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinný zaplatiť
žalobkyni 1/ sumu 66.388,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 66.388,- Eur, žalobcovi 3/ sumu 66.388,- Eur, pričom
plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, žalovaní 1 a 2/ sú povinní
zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázali na odvolacie dôvody
ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovali tým, že výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ z titulu usmrtenia jej matky (4.000,- Eur) okresným súdom je
veľmi nízka a neodzrkadľuje trápenie žalobkyne 1/, ktorým si po dopravnej nehode prešla, keď život
žalobkyne 1/ už nikdy nebude taký ako predtým. K dopravnej nehode došlo v roku 2008 a ani niekoľko
rokov po nehode sa žalobkyňa 1/ nevie spamätať z následkov dopravnej nehody. Žalobcovi 2/ z titulu
jeho svokry nebola priznaná žiadna náhrada, tento právny názor okresného súdu je nesprávny, keď
táto bola súčasťou jeho blízkej rodiny a ujmu zo straty svojej svokry pociťoval o to silnejšie, keď videl
ako sa s následkami smrti vyrovnáva žalobkyňa 1/ (jeho manželka). Žalobcovi 3/ bola priznaná náhrada
6.000,- Eur (rovnako ako u žalobkyne 1/) znížená o 50 % z dôvodu spoluzavinenia, vo výške 3.000,- Eur.
V konaní bolo preukázané, že žalobca 3/ so svojou starou matkou trávil voľný čas kedykoľvek to bolo
možné, je nepodložené tvrdenie súdu, že usmrtenie starej matky na ňom nezanechali také následky,
pretože žalobca 3/ netrávil s ňou toľko voľného času, ako nebohá R. (jeho sestra). Na maloletom
dieťati je každá strata rodinného príslušníka obrovskou stratou, o to väčšou ako mal. žalobca stratil
jediného starého rodiča. Puto medzi starým rodičom a vnukom je putom veľmi špecifickým a následky
straty takého puta pociťuje mal. dieťa silnejšie ako hocikto iný v rovnakom postavení. Stratou mal. R.
utrpela obrovskú ujmu celá rodina. V prípade žalobkyne 1/ išlo o vytúžené dieťa, keď predtým nemohla
otehotnieť a s jej stratou sa vyrovnávala veľmi ťažko, keď priznanie náhrady 4.000,- Eur je veľmi nízke.
Žalobkyňa 1/ musela po strate rodinných príslušníkov vyhľadať odbornú pomoc, ktorej účinky sa však do
dnešnej doby nedostavili. Žalobca 2/ síce nemusel vyhľadať po tragickej nehode odbornú pomoc, avšak
ujmu pociťoval obrovskú z dôvodu usmrtenia jeho dcéry. Aj vo vzťahu k nemu je priznaná náhrada z titulu
usmrtenia mal. R. neprimeranou. Obrovskú traumu zo straty sestry (dvojičky) pociťoval aj žalobca 3/, s
ktorou trávil všetok svoj voľný čas. Musel posunúť svoj nástup do školy o jeden rok, nevedel sa vyrovnať
s tragickou udalosťou. Hoci po narodení nových súrodencov sa vie lepšie vysporiadať so stratou sestry, v
čase Vianoc a narodením ho pochytí veľký smútok. Nie je namiesto tvrdenie, že žalobca 3/ sa vzhľadom
na svoj vek v čase nehody (5 rokov) vyrovnal s následkami najlepšie. V súvislosti s primeranosťou
uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy žalobcovia poukazujú na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/18/2016.
Žalobcovia sú toho názoru, že 100 % zavinenie na dopravnej nehode nesie iba žalovaný 1/, preto je
nesprávne tvrdenie okresného súdu o 50 % spoluzavinení nebohej pani C. ako chodkyne, poukázali za
str. 24 znaleckého posudku „nereagovanie vodiča na chybné konanie“. Nebohá pani C. by pri porušení
povinnosti žalovaného 1/ prešla v riadnom čase na chodník vozovky. Ak by pani C. zaregistrovala, že
vozidlo ide po vozovke neprimeranou rýchlosťou, na vozovku by nevstúpila. Je preto zrejmé, že žalovaný
1/ išiel neprimeranou rýchlosťou. Rovnako možno argumentovať aj v otázke určenia výšky náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu usmrtenia mal. R., pri ktorej okresný súd priznal výšku náhrady z dôvodu
spoluzavinenia nehody p. C. ako osobou zodpovednou za mal. R..

15. Konanie o náhrade nemajetkovej ujmy je oproti ostatným konaniam špecifické, žalobca preukazuje,
či zásahmi do práv demonštratívne vymedzených v § 11 Občianskeho zákonníka došlo k ujme na
týchto právach, avšak výšku určuje súd. Pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné vziať zreteľ
na skutočnosť, že úspech žalobcu v konaní je závislý iba od úvahy súdu, na rozdiel od iných konaní,
v ktorých je napr. na podklade listinných dôkazov presne špecifikovaná výška ceny predmetu sporu.
Okresný súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, je
otázne, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy možno hovoriť o úspechu čiastočnom. Úvaha
okresného súdu o výške náhrady nemôže byť v neprospech žalobcov, pokiaľ sa týka rozhodnutia o
náhrade trov konania. V konaní, v ktorom okresný súd rozhodol, že žalobcovi bola spôsobená zásahom
do práv uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka, a súd prizná náhradu nemajetkovej ujmy odhliadnuc
od výšky, ktorú požadoval v žalobcom petite, je úspech žalobcu v konaní 100 %. Na podporu uvedeného
poukázali na uznesenie NS SR sp. zn. 1MCdo 13/2010 a nález ÚS SR sp. zn. IV. 142/2014.

16. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa k odvolaniu žalovaného 2/ vyjadrili tak, že odkázali na obsah svojho odvolania
ako aj ostatných písomností predložených v konaní.

17. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcov vyjadril tak, že odkázal na obsah svojho odvolania.



18. Žalovaný 1/ odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcov 1/, 2/, 3/ sa písomne vyjadril a uviedol, že
rozsudok v napadnutých I., II., III., IV. V. výrokoch navrhuje potvrdiť, žalovanému 1/ priznať trovy
odvolacieho konania vo výške 100 %. Okresný súd správne uzavrel mieru spoluzavinenia nebohej
chodkyne C. vo výške 50 % (bod 5, bod 27 bod 29 napadnutého rozsudku) s odkazom na závery
zrušujúceho uznesenia. Okresný súd v zmysle pokynu Krajského súdu v Trnave správne ustálil, že
stará matka (bod 29 napadnutého rozsudku) mala dohliadať na maloletú, ktorá na jej pokyn vstúpila
na vozovku, nehodu spoluzavinila stará matka, i keď žalovaný 1/ mohol nehode včasným brzdením
zabrániť. Okresný súd správne uzavrel, že žalobcovia by si mohli uplatniť svoj nárok voči starej matke,
ak by nebola zomrela pri nehode. S posudkom č. 13/2009 vypracovaným znalcom Ing. Igorom Šimkom
sa okresný súd oboznámil, pričom znalec konanie nebohej pani C. vyhodnotil aj vzhľadom na kamerový
záznam, ktorý mal k dispozícii (str. 21 a 22 znaleckého posudku). Je nepravdivé tvrdenie žalobcov, že
chodkyňa nebohá pani C. sa pred vstupom na vozovku pozrela do oboch strán, a že následne vykročila
na vozovku spolu s mal. R.. Okresný súd určil priznanú výšku žalobkyni 1/ pokiaľ by nebolo stanovené
spoluzavinenie nebohej chodkyne pani C., z titulu úmrtia mal. R. (8.000,- Eur) a z titulu úmrtia matky
p. C. (8.000,- Eur). Čo sa týka žalobcu 2/ intenzita zásahu bola neporovnateľne nižšia ako u žalobkyne
1/, čo okresný súd správne premietol do výroku rozsudku (bod 39 napadnutého rozsudku). Priznaná
náhrada za úmrtie dcéry R. je riadne odôvodnená (bod 37 napadnutého rozsudku). Stotožňuje sa aj s
priznanou výškou žalobcovi 3/ z titulu úmrtia mal. R. a úmrtia starej matky p. C. (bod 40 a 37 napadnutého
rozsudku). Ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemôže mať vplyv na zákonnú úpravu v § 255
ods. 2 Civilného sporového poriadku, z ktorého okresný súd vychádzal. Žalovaný 1/ od počiatku namietal
uplatnenú výšku, v odvolaní proti rozsudku poukázal, že žalobcovia nevychádzali zo zákonných kritérií a
intenzita zásahu vo vzťahu k jednotlivým žalobcom nie je rovnaká. Uvedených skutočností si žalobcovia
museli byť vedomí aj s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.6.2015 a tiež na
rozhodovaciu prax a judikatúru iných súdov. Z hľadiska kritérií úspechu a neúspechu sporových strán
vo veci, treba mať na zreteli aj tú skutočnosť, že žalobcovia sa domáhali aj 9 % úroku z omeškania
ročne od podania žaloby (od 4. 4. 2011). V tejto časti okresný súd žalobu zamietol a odôvodnil v bode
46 až 49 napadnutého rozsudku. Táto zamietnutá časť predstavuje spolu sumu 33.134,90 Eur do dňa
19.10.2016 (16.582,45 Eur úrok zo sumy 33.194,- Eur za neb. P. C. a 16.582,45 Eur za mal. R.. Až
v podanom odvolaní žalobcovia nepriznanie úroku nenamietajú. Súčasná právna úprava vychádza len
z pomeru úspechu a neúspechu podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Ak by sa odvolací
súd nestotožnil s týmto názorom, pri rozhodovaní o trovách konania treba zohľadniť, že žalobcovia
boli neúspešní v uplatnenom nároku týkajúcom sa aj úroku z omeškania. Porovnaním priznanej výšky
nemajetkovej ujmy a zamietavého II. výroku, bol žalovaný 1/ úspešný v omnoho väčšom rozsahu, než
žalobcovia priznanou nemajetkovou ujmou úspešní.

19. Žalovaný 1/ sa vyjadril k odvolaniu žalovaného 2/ a uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom
okresného súdu, že pasívna legitimácia žalovaného 2/ je daná (bod 3 a 4 napadnutého rozsudku),
keď poukaz žalovaného 2/ na rozsudok NS SR sp. zn. 3Co/301/2012 nie je správny. Závery NS SR
v uvedenom rozsudku sú prekvapivé a právne neudržateľné z hľadiska spôsobu neaplikovania práva
EÚ súdom členského štátu EÚ, priečia sa legálnemu rámcu, ktorý bol vytváraný zmluvou o EÚ a jej
fungovaní. Extenzívnou interpretáciou pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení
doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda, že aj táto
náhrada je predmetom poistného krytia, čo už ustálil aj Krajský súd v Trnave a okresný súd to premietol
do rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému 2/.

20. Žalovaný 2/ sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/ a uviedol, že senát
NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/301/2012 ukázal, že sa vyzná v problematike Európskeho práva.
Rozsudok ESD C-22/12 nič nezmenil na doterajšom právnom stave v SR. Harmonizácia sa netýka
spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej kompetencie.
Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-22/12 zámerne neuviedol, že povinné zmluvné poistenie kryje aj nároky
pozostalých, ale iba to, že toto poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám, ktoré boli usmrtené pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Z § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom
poistení vyplýva, že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba škodu
na zdraví, pričom škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu Občiansky zákonník jasne od seba odlišuje.
Rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/301/2012 NS SR potvrdil doterajšiu právnu argumentáciu, ktorú rozšíril
ešte o výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení po rozhodnutí SP vo veci
C-22/12 a to pri výklade smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 (prvá smernica), článku 1 ods. 1



a 2 smernice Rady č. 84/5/EHS z 30.12.1983, doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 (druhá smernica) a článku 1 prvý oddiel smernice Rady
90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 (tretia smernica). Podľa § 8 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom
poistení poistné pri poistení zodpovednosti sa stanovuje vo výške zabezpečujúcej splniteľnosť všetkých
záväzkov poisťovateľa vyplývajúcich z poistenia zodpovednosti vrátane tvorby rezerv podľa osobitného
predpisu. V časti zákonného poistenia nikdy nebola nemajetková ujma považovaná za škodu a aj pri
demonopolizácii poistenia poisťovne nikdy nekalkulovali poistné na tento druh poistného krytia, nikdy na
to netvorili technické rezervy a orgán dohľadu nikdy nenamietal porušenie zákona z tohto titulu. Súdnymi
rozhodnutiami, preto nemožno meniť rozsah poistného krytia nad rámec zákona o povinnom zmluvnom
poistení a poistnej zmluvy, pretože sa tým zasahuje nielen do súkromnoprávnych zmluvných vzťahov,
ale najmä do verejnoprávnej regulácie poisťovníctva.

21. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa vyjadrili k vyjadreniu žalovaného 1/ k ich odvolaniu a uviedli, že sa pridržiavajú
podaného odvolania. K tvrdeniu žalovaného 1/, že žalobkyňa 1/ sa po nehode už určitým spôsobom
zaradila do života podotýkajú, že konaním žalovaného 1/ došlo v živote žalobkyne 1/ k neuveriteľnej
strate jej milovaného dieťaťa, z ktorej sa do dnešného dňa nevie spamätať, takúto bolesť zo straty
milovaného dieťaťa a jej milovanej matky nezmaže ani skutočnosť, že od nehody uplynulo už niekoľko
rokov, a že medzičasom sa žalobcom 1/ a 2/ narodili dvojičky. Vnímanie hodnoty ľudského života tej
ktorej osoby je založené na subjektívnom vnímaní, aj pokiaľ sa týka rozhodovania súdov. Priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom je veľmi nízka a neodzrkadľuje, najmä u žalobkyne
1/ smútok, emocionálne vypätie a náhlu zmenu v živote žalobcov.

22. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa vyjadrili k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/ a uviedli, že
musia poukázať na Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktorý časovo predchádza vyjadreniu
žalovaného 2/, pričom vzhľadom toto prelomové rozhodnutie žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný
v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy a teda v prípade, ak k usmrteniu osoby v dôsledku dopravnej
nehody poisteného vznikol pozostalým nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, je poisťovňa povinná
takisto vzniknutú ujmy v zmysle § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení uhradiť z povinne
zmluvného poistenia.

23. Žalovaný 1/ sa vyjadril k vyjadreniu žalobcov 1/, 2/, 3/ k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu
žalovaného 2/ a k vyjadreniu žalovaného 2/ k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/
a uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne v celom rozsahu.
Požiadavka žalobcov 1/, 2/, 3/ je v rozpore s požiadavkou nezneužívať výšku nemajetkovej ujmy v
dôsledku smrti blízkej osoby na neprípustné obohacovanie. V podrobnostiach odkazuje na vyjadrenie
zo dňa 26.1.2017. Trvá na tom, že pasívna legitimácia žalovaného 2/ je daná a trvá na vyjadrení zo
dňa 25.1.2017.

24. Podaním zo dňa 11.8.2017 žalovaný 2/ zaslal rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/219/2016 a odlišné
stanovisko k Uzneseniu ÚS SR II. ÚS 847/2016-26 zo dňa 10.11.2016, ktorým vyjadril nesúhlas s
názorom žalobcov 1/, 2/, 3/ v zmysle ich vyjadrenia zo dňa 6.4.2017, že vzhľadom na rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 je poisťovňa pasívne legitimovaným subjektom. Týmto rozhodnutím
nie je všeobecný súd nijako viazaný. Slovenské právo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy pre
príbuzných osoby, ktorá utrpela smrteľnú dopravnú nehodu v rámci úpravy zodpovednosti poisteného
za škodu (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení), teda povinnosť poisťovne na
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Tento záver bol opätovne potvrdený i v aktuálnom rozhodnutí ďalšieho senátu NS SR sp.
zn. 8Cdo/219/2016.

25. Podaním zo dňa 9.4.2018 sa žalobcovia vyjadrili k podaniu žalovaného 2/ zo dňa 11.8.2017, v
ktorom sa pridržiavajú doterajších vyjadrení uvádzaných v písomných podaniach, vrátane odvolania,
preto odvolací súd predmetné podanie nepovažoval za potrebné doručiť ostatným stranám.

26. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe



prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov je možné priznať čiastočný úspech v časti rozhodnutia o náhrade
trov konania, preto postupom podľa § 388 CSP boli splnené podmienky na zmenu III., IV. a V. výroku,
žalobcom nie je možné priznať úspech vo vyhovujúcej a zamietajúcej časti, rovnako žalovanému 2/
nie je priznať úspech vo vyhovujúcej časti a v časti rozhodnutia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok,
keďže rozhodnutie je vo vyhovujúcej časti, v zamietajúcej časti ako aj v časti o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387
ods. 1 a ods. 2 CSP.

28. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobkyne 1/ voči žalovaným 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 66.388,- Eur (33.194,- Eur + 33.194,- Eur) s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 66.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, žalobcu 2/ voči žalovaným 1/
a 2/. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 66.388,- Eur (33.194,- Eur + 33.194,- Eur) s úrokom
z omeškania 9 % ročne zo sumy 66.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, žalobcu 3/ voči žalovaným 1/
a 2/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 66.388,- Eur (33.194,- Eur + 33.194,- Eur) s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 66.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia.

29. Okresný súd vo veci rozhodol (prvým) rozsudkom č. k. 21C/15/2011-480 zo dňa 7.4.2014 a zaviazal
žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 12.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 9.000,- Eur, žalobcovi 3/ sumu
10.000,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Ďalej zaviazal
žalovaného 1/ zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za návrh vo výške 996,- Eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

30. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ a žalovaného 1/ uznesením č. k.
11Co/394/2014-545 zo dňa 29.6.2015 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec
vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu nie je krytá aj náhrada nemajetkovej
ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby
pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok pozostalých na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, patrí
medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
zmysle § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení a teda žalovaný 2/ je pasívne legitimovaný.
Poškodený, ako obeť dopravnej nehody, má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi
a môže priamo od neho požadovať náhradu škody. Zároveň si môže uplatňovať náhradu škody
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od poisteného škodcu. Môže svoj nárok uplatniť buď
samostatne voči každému alebo spoločne žiadať plnenie aj proti poistiteľovi aj proti škodcovi, pričom
plnenie môže dostať len raz, keďže žalobcovia majú nárok na plnenie proti dvom subjektom z iného
právneho dôvodu. Pokiaľ žalobcovia uplatňujú nárok voči obom týmto subjektom, ich vzájomný vzťah
je taký, že v tom rozsahu, v akom plnil veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť
druhého. Majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a jedným
rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu veriteľovi, avšak vo výroku
rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah (že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu



tohto plnenia povinnosť druhého). Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o miere
spoluzavinenia žalovaného 1/ a neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, nakoľko v prvom rade bolo
technickou príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p. C. avšak na strane druhej
mohol žalovaný 1/ zabrániť nehode správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením a
zastavením vozidla ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal žalovaný 1/ dosť času a k
nenapraviteľnému následku by nebolo došlo. Odvolací súd považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné
v časti vyhodnotenia okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu vo vzťahu medzi žalovaným 1/
a neb. mal. R. nakoľko táto vstúpila do vozovky na pokyn a v sprievode dospelej osoby - starej matky neb.
p. C. z čoho nie je zrejmé, prečo aj u mal. R. bola daná miera spoluzavinenia vo výške 50%. Odvolací súd
uložil súdu prvej inštancie, aby vec opätovne prejednal, riadil sa právnym názorom odvolacieho súdu,
zodpovedal všetky rozhodujúce právne otázky, vysporiadal sa so všetkými relevantnými argumentmi
strán a opätovne o nároku žalobcov zákonným spôsobom rozhodol.

31. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

32. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že
právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech.
Kedy je tomu tak, je už ponechané na výklad súdu. Na strane žalobcov sa zisťuje tzv. materiálna ujma,
ktorá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojim obsahom znevýhodňuje žalobcu, t. j. či právne účinky
rozhodnutia zhoršujú jeho právne postavenie (zúžením jeho práv alebo rozšírením jeho povinností) a
či preto u neho existuje možnosť požadovať na súde vyššej inštancie odchylné rozhodnutie vo svoj
prospech. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane spôsobená aj len nepatrná
ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne presvedčenie strany, že jej bola
spôsobená ujma.

33. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, teda aj citovaného ustanovenie
§ 359 CSP za to, že na strane žalobcov 1/, 2/, 3/ I. výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie nevznikla žiadna ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná, bez ohľadu na
subjektívny pocit žalobcov. Takýto záver vyplýva z toho, že týmto napadnutým výrokom bola žalobcom
(voči žalovaným 1/ a 2/) prisúdená žalovaná suma (aj keď len čiastočne).

34. Keďže s poukazom na vyššie uvedené, odvolanie voči I. výroku napadnutého rozsudku podala
neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ voči I. výroku s použitím ust. § 386 písm.
b) CSP odmietol.

35. Vzhľadom na to, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú postavenie samostatných spoločníkov (§ 76
CSP), teda nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, tak ako to už odvolací súd konštatoval vo svojom
uznesení sp. zn. 11Co/394/2014-545 zo dňa 29.6.2015 (pozri strana 11 druhý odsek), pričom nemal
dôvod vyslovený záver meniť, odvolanie žalovaného 2/ voči výroku I. sa na žalovaného 1/ nevzťahuje,
a preto je I. výrok napadnutého rozsudku voči žalovanému 1/ právoplatný, pričom odvolanie žalobcov
1/, 2/, 3/ voči I. výroku bolo odvolacím súdom odmietnuté (odsek 34).

36. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov (1/,
2/, 3/), žalovaného 2/ bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe žalobcov
1/ až 3/ (I. výrok) vyhovel (žalovaný 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi
2/ sumu 4.000,- Eur a žalobcovi 3/ sumu 7.000,- Eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom
plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého), a vo zvyšnej časti (II. výrok)
žalobu žalobcov 1/ až 3/ zamietol (v časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1/
a 2/ sumy žalobkyni 1/ 58.388,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 58.388,- Eur od
4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 8.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie,
žalobcovi 2/ 62.388,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 62.388,- Eur od 4.4.2011 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie, žalobcovi
3/ 59.388,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 59.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 7.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia) a o náhrade trov
konania rozhodol (III. výrok) žalobkyňa 1/ je povinná zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu
trov konania v rozsahu 84 %, (IV. výrok), že žalobca 2/ je povinný zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému
2/ náhradu trov konania v rozsahu 92 %, (V. výrok), že žalobca 3/ je povinný zaplatiť žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 92 %, (VII. výrok) uložil žalovanému 2/ zaplatiť súdny



poplatok za podaný návrh vo výške 390,50 Eur, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené
žalobcami 1/ až 3/ výlučne voči I., II., III., IV., V. výroku, na odvolacie argumenty žalovaného 2/ výlučne
voči I. výroku - vyhovujúcej časti a VII. výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok na návrh.

37. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.

38. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba
nasledovné:

39. S poukazom na odvolanie žalovaného 2/ vo vyhovujúcej časti, a jeho názor, že vo veci nie je
pasívne vecne legitimovaný z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov s poukazom na zákon o
povinnom zmluvnom poistení, ktorý s poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka nepočíta, a to ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 zo dňa
24.10.2013 (Haasová), odvolací súd je toho názoru, že názor žalovaného 2/ nie je správny a má za
to, že súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/
riadiac sa názorom odvolacieho súdu vysloveným už v jeho skoršom uznesení č. k. 11Co/394/2014-545
zo dňa 29.6.2015 (ktorým zrušil /prvý/ rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec vrátil na
ďalšie konanie), pričom uzavrel, že žalovaný 2/ je pasívne legitimovaný. V tejto súvislosti odvolací súd
odkazuje na odôvodnenie na strane 11 až 15 svojho rozhodnutia. Ďalej odvolací súd poukazuje na to,
že zákon o povinnom zmluvnom poistení v ustanovení § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy
nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody
uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. To, že citovaný zákon v § 15
ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi škodcu,
nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi (resp. pôvodcovi zásahu).

40. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2/ ako poisťovateľa žalovaného 1/ je ale
rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone o povinnom
zmluvnom poistení, najmä v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení
(§ 4 ods. 2 písm. a/ cit. zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje
zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z
porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí,
ktoré je súčasťou európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne.
Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD
EÚ C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v
súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Rozhodujúci
v danej veci je už citovaný rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová (na ktorý odkazuje v odvolaní
aj žalovaný 2/) a tzv. „“motorové smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho
parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). Touto smernicou bola v záujme jasnosti a prehľadnosti
zrušená a nahradená doterajšia právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená opakovane,
podstatným spôsobom zmenenými a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS <. z 24.
apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená



smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, č. 90/232/EHS zo 14. mája
1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

41. Pričom citované smernice (v odseku 40) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú
na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území
Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného
zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto
nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho
práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida,
C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho
práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb,
ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová,
bod 55).

42. Žalovaný 2/ ďalej namietal, že smernice teda nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a
ich záväznosť je daná judikatúrou ESD výlučne v rozsahu: nepriamej záväznosti (nepriameho účinku)
- ako interpretačný rámec, ktorý však nesmie byť contra legem vnútroštátnemu práva a priamej
záväznosti (priameho účinku) - zaväzujúc však výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do
právneho poriadku, a že zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má aj určité obmedzenia
všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že sa stotožňuje so žalovaným 2/, že tzv. motorové smernice
síce nemajú priamy účinok a nemôžu ukladať povinnosti jednotlivcom ale len členským štátom, čím
je definovaný aj ich účinok vo vzťahu k žalovanému 2/. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že
neexistencia priameho účinku smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva EÚ
pred národným poriadkom za každých okolností. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť
na uznesenie ÚS SR III. 666/2016 z 11.10.2016 a jeho odôvodnenie: „Aj v prípade, že nedochádza
k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje
norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom EÚ. Práve smernice
ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou
priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní
EÚ“) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Citované
ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom
členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí
dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného
tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa
stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak
pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ teóriu
priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Vzhľadom na závery rozsudku Súdneho
dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o
založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3
zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať
sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu,
ktorému je určená“. Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom,
a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať
len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA
(C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83).
Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia
boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je
povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol
výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení
Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy účinok
smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), v ktorej
zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade



týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad
týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a
posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici
(bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód
vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou
normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto
účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný
použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116)“. S ohľadom na citované
má odvolací súd za to, ani argumentácia žalovaného 2/ vo vzťahu k účinkom smernice nemá vplyv na
to, že je v konaní pasívne vecne legitimovaný a to práve s poukazom obsah smernice 2009/103/EHS
(kodifikované znenie) s poukazom na rozsudok C-22/12.

43. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, teda výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom
eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o
posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu
a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Keďže už odvolací súd pri svojom skoršom rozhodnutí
uzavrel, že žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný v spore s poukazom aj na eurokonformný výklad,
nemožno prisvedčiť žalovanému 2/, že takýto výklad nie je ústavne konformný, a že má za následok
výklad contra legem.

44. Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. K námietke, že Súdny dvor
EÚ vo veci Haasová iba uviedol, ako by úprava otázky (či v rámci ním posudzovanej vnútroštátnej
právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia zahrnutá aj náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobnej blízkym osobám obetí dopravných nehôd alebo nie) mala vo vnútroštátnom práve
v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať, odvolací súd uvádza, že z odpovede SD EÚ v rozsudku
C-22/12 je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo. Pričom i poukaz na rozsudok Súdneho dvora EÚ ohľadom
tejto problematiky je správny, keď práve ustanovenia § 11 <. a 13 <. Občianskeho zákonníka, podľa
ktorých okresný súd správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným
na základe zodpovednosti za škodu“, čo skonštatoval Súdneho dvora EÚ v bode 56 rozsudku vo
veci Haasová. Za rozhodujúci pre uvedené konštatovanie je nutné považovať podľa bodu 58 fakt,
že zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu.
Pričom uvedené ani nevylučuje argument žalovaného 2/, že podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka
môžu pozostalí žalovať pôvodcu zásahu do ich súkromia, čo aj žalobou žalobcovia vo vzťahu k
žalovanému 1/ aj využili.

45. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že účelom zákona o povinnom zmluvnom poistení je aj
náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Keď zásah do osobnostných
práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu
(imateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla,
na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2/ ako
poisťovateľa žalovaného 1/. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im tento poisťovateľ (žalovaný 2/)
nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok a to s poukazom eurokonformný
výklad ustanovenia § 4 ods. 2 <. zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého platí, že
náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.



46. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015
<. zo 16. decembra 2015, v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „je zjavné, že ako vnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov, umožňuje blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 <. Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako
poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky“.

47. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a
smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

48. Ďalej odvolací súd konštatuje, že pod pojem ujma na zdraví je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu,
ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu
(rozsudok SD EÚ C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku
1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj cieľ chránený smernicami.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať
jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu medzi jazykovými
verziami textu sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho predpisu. Keďže rôzne
jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na zdraví", ako aj „osobná
ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku"
v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok
SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho
práva vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a má
občianskoprávnu povahu, z ničoho nevyplýva, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok ESD C-22/12 Haasová,
bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol Súdny dvor EÚ, nemôže spochybniť ani odlišné systematické
zaradenie ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka k úprave zásahov do ochrany osobnosti,
ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť,
že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla
(SD Tlačové komuniké č. 144/13 z 24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy i priamo voči žalovanému 2/, ktorý má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe
psychickej traumy.

49. Pre účely povinného zmluvného poistenia bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne,
teda extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu
do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných
prostriedkov. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode
najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Zúžený a nekomplexný čisto gramatický a formalistický výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu
zákona o povinnom zmluvnom poistení, resp. z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti
za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného
krytia, by znamenal neprípustné značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich
za takúto nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj
skutočne poskytnutá (riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná).
Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona o
povinnom zmluvnom poistení tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Komunitárne právo tak
chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú aj
nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz). Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na



zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných
nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§
444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel
škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia
práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu
ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako majetkovej
ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú
integritu poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo
nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej
definícii prispôsobuje. Občiansky zákonník nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§
442 ods. 1). Skutočná škoda bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková
škoda a preto ustanovenia o náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra
prvorepublikových najvyšších súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo
vzťahu k imateriálnej škode. Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním
princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.),
rozumie aj peňažná kompenzácia citovej ujmy utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku
zavineného protiprávneho konania.

50. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavno-konformného výkladu právnych predpisov, keď súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte
nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých
pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo
je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal
otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak
je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v
súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutého zákona
o povinnom zmluvnom poistení (§ 4) učinený žalovaným 2/ uvedené požiadavky nespĺňa.

51. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným
právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia.
Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj
ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné
argumentovať špecifikami dotknutých hmotnoprávnych inštitútov vnútroštátneho práva (náhrada škody
a náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením
škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci
výklad pojmu ujma na zdraví (abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti
harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým
spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).

52. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného
za škodu, v danom prípade žalovaného 1., aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky,
v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka upravujúcich náhradu škody, tzv. „odškodnenie za smrť"), pretože sa nejedná o
tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna
prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným
obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá
občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku a právo domáhať sa
zo strany oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu



škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že
bolo porušené ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady
nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník), na ktorú poukazuje aj žalovaný 2.
nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani
napĺňaniu cieľov smerníc.

53. Odvolací súd má za to, že poukaz žalovaného 2/ na nemožnosť subsumovať pod pojem „škoda
na zdraví“ v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení aj náhrady nemajetkovej ujmy nie je na
mieste, keďže tzv. motorové smernice (uvedené v odseku 40) ukladajú členským štátom povinnosť
zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá
poistením. Pričom ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný
účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty
majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,
bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 55). Medzi škody, ktoré sa musia
nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj nemajetková ujma (rozsudok SD C-22/12,
bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 Občiansky zákonník).

54. V súvislosti s námietkou žalovaného 2/, že okresný súd v danej veci rozhodol protichodne so
zaužívanou judikatúrou v obdobných veciach (NS SR sp. zn. 4Cdo/160/07, sp. zn. 2Cdo/93/2008,
4Cdo 168/2009, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012, sp. zn. 5Co/141/2011, Krajský
súd v Prešove sp. zn. 12Co/89/2013), odvolací súd uvádza, že v kontexte vyššie uvedeného nebol
dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý členský
štát EÚ, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane materiálne, interpretačnej
záväznosti judikatúry ESD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom komunitárneho práva).
Aj samotný Ústavný súd SR v rozhodnutí III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016 (ktorým bola sťažnosť
spoločnosti KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. odmietnutá ako neopodstatnená) uviedol, že „nemá dôvod
odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich
sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku najvyššieho súdu z 31.
marca 2016 vo veci sp. zn. 3Cdo 301/2012“ (ktorý vychádzal z rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/168/2009
poznámka odvolacieho súdu). V tejto súvislosti odvolací súd ešte dopĺňa, že ani potom ako boli vydané
rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/219/2016 a ÚS SR II. ÚS 847/2016 (na ktoré poukázal žalovaný
2/ vo vyjadrení zo dňa 11.7.2017) nebolo dôvod ustúpiť od záveru, že žalovaný 2/ je pasívne vecne
legitimovanou stranou v spore, vysloveného už odvolacím súdom v súvislosti s prvým rozsudkom
súdu prvej inštancie, keďže NS SR v rozsudku sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.7.2017 (ktorým
bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR) odseku 23 odôvodnenia uzavrel,
„Druhým (nech aj v C. s. p. výslovne neustanoveným) dôvodom, pre ktorý v
prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy predloženie veci veľkému senátu, bolo to, že v čase
nasledujúcom po rozhodnutiach NS sp. zn. 4 Cdo 168/2009 <. a 3 Cdo 301/2012 <. a
zároveň predchádzajúcom rozhodovaniu v prejednávanej veci (zaplatenie nemajetkovej ujmy utrpenej
usmrtením matky a manželky žalobcov pri dopravnej nehode poznámka odvolacieho súdu) spornú
právnu otázku riešil (a tiež vyriešil) ústavný súd. Ten nielenže už vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných
veciach odmietol sťažnosti poisťovní, namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami
všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej umy pozostalých poistením podľa ZoPZP, ale
dokonca pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky totožnej s podnecovateľkou mimoriadneho dovolania z
prejednávanej veci v rámci odôvodnenia uznesenia z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016
<. uzavrel (citované z uznesenia), že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 <. Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne
konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť
považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy pred všeobecnými súdmi“. V tejto súvislosti ešte odvolací súd poukazuje na to, že hoci judikatúra
najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nie je formálne záväzná,



ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších inštancií), ako aj v
horizontálnej línii (medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom). V prípade precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd (ne) reflektoval právny názory
najvyššieho súdu. Aj Ústavný súd SR v mnohých prípadoch svojim rozhodnutiam priznal normatívne
pôsobenie judikatúry s odôvodnením, že bezdôvodné opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu, či opomenutie ustálenej judikatúry alebo doterajšej judikatúry má spravidla za
následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje
za protiústavné. Vo všeobecnej rovine z hľadiska záväznosti judikatúry platí, že už raz urobený
výklad právnej normy autoritatívnym spôsobom orgánom by mal byť východiskom pre rozhodovanie
nasledujúcich prípadov rovnakého druhu, pokiaľ nedôjde k následnému osvojeniu si dostatočne
relevantných dôvodov predloženými racionálnymi a presvedčivými argumentmi, svedčiacimi pre zmenu
judikatúry. To všetko z dôvodu rešpektovania princípov právnej istoty, predvídateľnosti práva, ochrany
oprávnenej dôvery v právo a princípu formálnej spravodlivosti (rovnosti). Tieto princípy však neplatia
bezvýnimočne, a preto, ak existuje dostatočne legitímny dôvod na ich obmedzenie, resp. dostatočný
legitímny dôvod na zmenu doterajšej interpretácie právnej normy, potom je možný zásah do právnej
istiny a rovnosti jednotlivca ospravedlniť, ale len pri dodržaní zákonom vymedzených procedurálnych
postupov. Inak ustálenú judikatúru súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu treba považovať za zákon v
materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej normy.

55. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ podali odvolanie (aj) voči II. výroku (zamietajúcej časti) a argumentovali, že
100 % zavinenie na dopravnej nehode nesie iba žalovaný 1/, preto je nesprávne tvrdenie okresného
súdu o 50 % spoluzavinení nebohej pani C. ako chodkyne s poukazom str. 24 znaleckého posudku
„nereagovanie vodiča na chybné konanie“. Ak by pani C. zaregistrovala, že vozidlo ide po vozovke
neprimeranou rýchlosťou, na vozovku by nevstúpila. Je preto zrejmé, že žalovaný 1/ išiel neprimeranou
rýchlosťou. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcov nestotožnil a zotrval na závere vyslovenom
už v uznesení č. k. 11C/394/2014-545 zo dňa 29.6.2015 (strana 16 druhý odsek), že sa stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvého stupňa (akt. inštancie) o miere spoluzavinenia odporcu 1/ (akt. žalovaného
1/) a neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, „nakoľko z vykonaného dokazovania a to najmä
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 10.12.2009 sp. zn. 46 T 92/2009, konkrétne zo
záverov znaleckého dokazovania jasne vyplýva, že v prvom rade bolo technickou príčinou nehody
nesprávne konanie chodkyne p. C., ktorá sa pred vstupom do vozovky zodpovedne nepresvedčila,
či môže cez vozovku bezpečne prechádzať, keď do vozovky vstúpila mimo vyznačeného priechodu
pre chodcov a cez vozovku prechádzala v čase, keď na to nebola situácia z technického hľadiska
spôsobilá a druhou príčinou bola nesprávna technika jazdy vodiča, ktorý na vstup chodkýň do jazdného
pásu vozovky a pohyb v smere jeho jazdnej dráhy nereagoval včas intenzívnym brzdením a bolo
povinnosťou vodiča reagovať na pohyb chodkýň už v čase, keď z priestoru niky začali vstupovať
do pravého jazdného pruhu vozovky. Z uvedeného tak vyplýva, že v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p. C., avšak na strane druhej mohol odporca
1/ (akt. žalovaný 1/) zabrániť nehode správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením a
zastavením vozidla ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal odporca 1/ (akt. žalovaný 1/)
dosť času a k nenapraviteľnému následku by nebolo došlo“ (pozri strana 16 druhý odsek uznesenia č. k.
11C/394/2014-545 zo dňa 29.6.2015). Odvolací súd ešte poukazuje na to, že podľa obsahu znaleckého
posudku č. 13/2009 mal znalec k dispozícii aj videozáznam z priemyselnej kamery, na ktorý
žalobcovia poukázali vo svojom odvolaní. A tvrdenie žalobcov, že ak by pani C. zaregistrovala, že vozidlo
ide po vozovke neprimeranou rýchlosťou, na vozovku by nevstúpila, považuje odvolací súd za účelové
a hypotetické, keď nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, teda ani vplyv na správny záver
okresného súdu.

56. S námietku žalobcov, že zníženie výšky nemajetkovej ujmy z titulu usmrtenia mal. R. z dôvodu
spoluzavinenia nehody pani C. nie je dôvodné s poukazom na identické argumenty, ktoré žalobcovia
použili už vo vzťahu posúdenia miery spoluzavinenia p. C. sa odvolací súd nestotožnil, keď vo vzťahu k
správnemu určeniu miery spoluzavinenia p. C. poukazuje na svoj záver v odseku 54 ako aj na odsek 29
napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd správne uzavrel, že maloletá, ktorá bola zverená starej
matke, ktorá mala ňu dohliadať, vzhľadom na svoj vek (5 rokov) nemohla posúdiť následky svojho
konania a za jej nesprávne konanie bola plne zodpovedná stará matka, ktorá nehodu spoluzavinila (50
%), preto okresný súd vo vzťahu k maloletej správne priznal náhradu s prihliadnutím na spoluzavinenie
starej matky. Správne aj uzavrel, že žalobcovia si svoj nárok mohli uplatniť aj voči starej matke, ak by
nebola pri nehode zomrela.



57. Odvolací súd má za to, že nečakaným šokujúcim úmrtím najbližších príbuzných (p. C. a maloletá
R.) žalobcov 1/, 3/, u žalobcu 2/ najbližšej príbuznej (maloletá dcéra R.) došlo k závažnému zásahu
do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi
blízkymi príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo
na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež
rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby, preto môže vzhľadom k vzájomným
úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu
ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca
jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS
16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky
pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku
smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu
vo svojom živote stretnúť (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14
z 22. decembra 2015). Preto šokujúca smrť matky/starej matky a dcéry/sestry žalobcov predstavuje
udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska
zadosťučinenia nepostačujúca, a preto súd prvej inštancie postupoval správne ak aplikoval § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka a vychádzal z kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy a to závažnosť
vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo s poukazom na konanie žalovaného
1/, ktorý dopravnú nehodu zavinil ale aj na spoluzavinenie (poškodenej p. C.) v rozsahu 50 % s poukazom
na odsek 32 napadnutého rozsudku. V súvislosti s kritériom závažnosti nemateriálnej ujmy u každého zo
žalobcov odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a správne závery súdu prvej inštancie uvedené
v odôvodnení na strane 8 a 9 napadnutého rozsudku. Odvolací súd ešte dopĺňa, že táto intenzita bola
daná už tým, že vo vzťahu žalobkyne 1/ k p. C. táto bola jediným žijúcim rodičom a aj jedinou starou
matkou žalobcu 3/, vo vzťahu k maloletej R. táto bola vytúženým dieťaťom žalobkyne 1/ a žalobcu
2/ a taktiež dvojčaťom žalobcu 3/. Psychická bolesť, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je
často vnímaná ako neznesiteľná fyzická obmedzujúca aktivity pozostalého, často vyžadujúca odbornú
pomoc (v dôsledku duševných problémov), tak ako to mu bolo aj v prípade žalobkyne 1/ a žalobcu
3/ (počas 6 mesiacov). Aj podľa odvolacieho súdu sú žalobcovia 1/ a 3/ zasiahnutí stratou p. C. a
maloletej R. a žalobca 2/ stratou maloletej R. ako osôb, ktorých nezastupiteľným poslaním je práve
upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, rodinnej spolupatričnosti, odovzdávanie materskej,
súrodeneckej a lásky potomka, na ktorých je človek existenčne závislý. Ich absencia sa negatívne
prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci
život človeka. Strata takéhoto člena/členov rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských
väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Následkom toho je zmena plne fungujúcej rodiny, navždy
strádajúcu v jednotlivých oblastiach rodinného života, ovplyvňujúcu tiež sebarealizáciu pozostalých
členov rodiny. Vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ nemožno prehliadať ani charakter hodnôt, do ktorých bolo
zasiahnuté a ich ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky (podľa článku 41 ods. 4 rodičovstvo
a rodina sú pod ochranou zákona). Podľa článku 3 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a
o zmene a doplnení niektorých zákonov rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním
ženy a muža.

58. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 <. Občianskeho zákonníka pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky
náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 <. Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve
kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo
najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka
peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcom požadovaného
peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žaloby. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä
z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu, keď je jednoznačné, že smrťou blízkej osoby dôjde k
neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, keď takýto zásah je
svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Základom úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy je zistenie
takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných
súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a
opierať sa o úplné a preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým zistená závažnosť majetkovej
ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.



59. K výške peňažnej náhrady, ktorú žalobcovia namietali odvolací súd uvádza, že táto je predmetom
voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za
vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku
na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý
účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať
ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality,
výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu
likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra
súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru
náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá
odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). V náleze
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na ochranu
osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z
civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho
možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej
satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských
právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí
zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí
z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava
kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd,
nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti
je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje
z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová,
PhD.: Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych,
českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva).V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje opäť na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý
konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality
tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch“, čo
realizoval už súd prvej inštancie odkazom na rozhodnutia citované v odseku 42 napadnutého rozsudku.

60. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo tiež uvádza, že rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011-96 z 31.5.2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012-125 z 26.11.2012, súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel
a priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému žalobcovi 10 000 Eur, v dôsledku úmrtia ich matky
pri dopravnej nehode (nedbanlivostný trestný čin), už citovaným nálezom Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015 bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 18.5.2014 č. k. 30Cdo 2535/2013-529, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo 14.12.2012 č.
k. 1Co/157/2012-412, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na súkromie sťažovateliek
smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice non lege artis, priznané
čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000,- Kč a 1.000.000,- Kč „(s konštatovaním
o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich hľadiska menej
závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami za nemajetkovú
ujmu spôsobenú úmrtím blízkeho, pričom takúto nemajetkovú ujmu pociťujú pozostalí veľmi a o to viac
naliehavou sa javí potreba, aby výška náhrady bola z pohľadu sťažovateliek spravodlivo stanovená)“,
rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 14C/287/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9Co/367/2016 zo dňa 11.5.2016 bola žalobkyni 1/ priznaná titulom nemajetkovej ujmy suma
10.000,- Eur v súvislosti so smrťou jej otca pri dopravnej nehode a žalobcovi 2/ ako maloletému vnukovi
priznaná suma 3.000,- Eur, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/627/2015 v spojení s
opravným uznesením sp. zn. 16C/327/2015 zo dňa 10.6.2016 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 25Co/214/2016 bola žalobcom 2/, 3/, 4/ ako dospelým synom priznaná nemajetková
ujma v sumách 9.000,- Eur, 5.000,- Eur, 4.000,- Eur v súvislosti so smrťou ich otca pri dopravnej



nehode, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 8C/21/2014 zo dňa 24.11.2015 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom sp. zn. 8C/21/2014-196 zo dňa 11.1.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23Co/337/2016 zo dňa 28.11.2016 bola žalobcovi 2/ a 3/ každému (dospelému) priznaná suma
7.500,- Eur ako nemajetková ujma v súvislosti so smrťou ich otca pri dopravnej nehode.

61. Zároveň z hľadiska komparácie s právnou úpravou v Českej republike javí sa vhodné poukázať
na systematickú činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý monitoruje činnosť českých súdov
na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznych konaniach o nárokoch na náhradu nemajetkovej
ujmy, spôsobenej trestnou činnosťou, z ktorej plynie základné rozpätie pri stanovení výšky náhrady
tzv. „odškodnenia za smrť", a to s poukazom aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo dňa
12.4.2016, z ktorého odôvodnenia vyplýva, „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa
stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre
skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto
stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre
konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací súd poukazuje na to, že
v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných
prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v
rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000.- Eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko).
Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom
rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy
úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko,
Holandsko)“. Významné pre danú vec je podľa odvolacieho súdu je aj konštatovanie v zmysle už
citovaného rozsudku, že „pri konštrukcii výslednej čiastky sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje
už uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54“. Na
ozrejmenie uvedeného odvolací súd poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a to
poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného „a) intenzita vzťahu žalobcu so
zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej
osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane
zodpovednej osoby (pôvodca zásahu) „a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a
pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery,
d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“. Podľa názoru odvolacieho súdu sa
uvedeným súd prvej inštancie plne riadil a vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom
rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci aj prihliadal na zákonom stanovené kritériá
priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

62. Z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy má odvolací súd za to, že okresný súd správne konštatoval,
že náhle a neočakávané úmrtie dvoch členov rodiny zasiahlo žalobcov takým spôsobom, že následky sú
neodvrátiteľné a trvalé, keď rodina bola citovo previazaná a súdržná. Správne tiež uzavrel, že najsilnejšie
sa po nehode dôsledky prejavili na žalobkyni 1/, ktorá naraz stratila dve blízke osoby, ku ktorým mala
najbližší vzťah, dcéru vo veku 5 rokov a zároveň aj matku, ktorá bola jej jediným žijúcim rodičom
(od detstva), pričom však nežili v spoločnej domácnosti, avšak správne posudzoval vzniknutú ujmu
žalobkyne 1/ vo vzťahu k matke a dcére oddelene. Okresný súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania
určil žalobkyni 1/ vo vzťahu k matke a k dcére náhradu v rovnakej výške 8.000,- Eur, ktorú aj odvolací
súd považuje za primeranú a nestotožnil sa s námietkou žalobkyne 1/, že priznaná suma je neprimerane
nízka. Podľa odvolacieho súdu okresným súdom priznaná suma zohľadňuje skutočnosť, že žalobkyňa
1/ sa s následkami dopravnej nehody vyrovnávala najťažšie (spomedzi žalobcov), musela užívať lieky,
potrebovala pomoc pri starostlivosti o deti, vrátane dvojičiek, ktoré sa narodili 14 mesiacov po nehode.
Postup na základe, ktorého určená suma 8.000,- Eur bola znížená o 50 % z dôvodu spoluzavinenia
p. C. aj vo vzťahu k matke aj k dcére bol odôvodnený s poukazom na odseky 55 a 56, keď priznaná
suma 4.000,- Eur uvedené aj zohľadňuje. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že rodinné a súkromné
vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak, čo okresný súd zohľadnil vo vzťahu
v náhrade nemajetkovej ujmy vo vzťahu k maloletej dcére, avšak vzhľadom na preukázaný intenzívne
a veľmi blízky vzťah žalobkyne 1/ s nebohou p. C., bolo dôvodným priznať aj vo vzťahu k nej náhradu
vo výške 8.000,- Eur.

63. Žalobca 2/ namietal, že sa nestotožnil s nepriznaním mu žiadnej náhrady vo vzťahu k svokre (p.
C.), keď táto bola súčasťou jeho blízkej rodiny a jej stratu pociťoval o to silnejšie, keď videl ako sa s
následkami smrti vyrovnáva žalobkyňa 1/ (jeho manželka). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že



žalobca 2/ a p. C. boli v porovnateľnom veku, avšak neboli pokrvní príbuzní, ani nezdieľali spoločnú
domácnosť, stretávali sa raz za 4 až 5 týždňov na pár dní, pričom vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by žalobca 2/ ovládal slovenský jazyk, resp. p. C. ovládala nemecký jazyk v takej miere,
ktorá by im umožňovala vzájomnú komunikáciu umožňujúcu vytvoriť medzi sebou tak intenzívne väzby,
ktoré by odôvodňovali stratu na strane žalobcu 2/ porovnateľnú so stratou ostatných žalobcov. Uvedené
nemôže zmeniť ani to, že žalobca 2/ ako manžel žalobkyne 1/ bol svedkom toho ako sa s následkami
nehody vyrovnávala jeho manželka, keď táto si svoju ujmu uplatnila samostatných nárokom. Odvolací sa
stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobcovi 2/ z titulu úmrtia svokry ako satisfakčný prostriedok
je postačujúci rozsudok vydaný v trestnom konaní. Námietku žalobcu 2/, že voči nemu je priznaná
náhrada z titulu mal. R. neprimeranou sa odvolací súd nestotožnil, keď priznanú sumu okresným súdom
považoval za primeranú okolnostiam danej veci, pričom ani žalobca 2/ dôvody neprimeranosti bližšie
neuviedol. A v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že priznaná suma 8.000,- Eur bola znížená
na sumu 4.000,- Eur z dôvodu spoluzavinenia starej matky na nehode.

64. Vo vzťahu k maloletému žalobcovi 3/ je namieste súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, s
dôsledkami nehody bol schopný vyrovnať sa relatívne najlepšie z celej rodiny, hoci pri dopravnej nehode
prišiel o jediného súrodenca a jedinú starú matku. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vnímanie
straty blízkeho človeka u maloletého dieťaťa vo veku 5 rokov nie je totožné s vnímaním straty blízkeho
človeka u dospelej osoby, a to už i s ohľadom na čas prežitý s touto blízkou osobou, keď aj
vnímanie straty blízkeho človeka u tak maloletého dieťaťa úplne je v inej miere a ponímaní ako napr.
u žalobcov 1/ a 2/. I napriek tomuto konštatovaniu však treba uviesť, že stratou starej matky
ako aj sestry maloletý žalobca rovnako utrpel nenapraviteľnú ujmu, a v tak útlom veku stratil akúkoľvek
možnosť ďalšieho budovania vzťahu stará matky - vnuk, ako aj brat - sestra (dvojča). I z tohto
pohľadu potom túto stratu, ktorú utrpel maloletý žalobca 3/ treba považovať za nenapraviteľnú a tak
intenzívnu, že je namieste i jej finančné odškodnenie, pričom v prípade žalobcu 3/ okresný súd správne
považoval za primerané toto odškodnenie vo vzťahu k starej matke 6.000,- Eur a vo vzťahu k sestre R.
8.000,- Eur, ktoré však znížil o 50 % z dôvodu spoluzavinenia starej matky na dopravnej nehode.

65. Vo vzťahu k maloletej dcére odvolací súd ešte dopĺňa, že nemožno poprieť, že usmrtením dcéry
žalobcov 1/ a 2/ došlo k enormnému negatívnemu zásahu do ich rodinného života a citovej sféry. Pre
rodiča niet väčšej ujmy ako náhla, tragická, nezvratná strata milovaného dieťaťa, keď žalobcom nebolo
umožnené vidieť dcéru dospievať, tešiť sa z jej úspechov, zdieľať s ňou chvíle radosti aj starostí, ktoré
so sebou život prináša. Pričom tak už odvolací súd konštatoval, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
výške náhrady náležite zohľadnil závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcov, s poukazom na odsek 32 napadnutého rozsudku.

66. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i
okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie žalobcom
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov podľa napadnutého rozsudku, došlo
tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov (reštitučnej
podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Odvolací súd konštatuje, že priznaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy
žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej
ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je
predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.

67. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

68. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej časti (I.
výrok) uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu



4.000,- Eur a žalobcovi 3/ sumu 7.000,- Eur, pričom plnením jedného z nich zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného a v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok) žalobu žalobcov 1/ až 3/ o
zaplatenie spoločne a nerozdielne zo strany žalovaných 1/ a 2/ žalobkyni sumu 58.388,- Eur spolu s
úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 58.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
9 % ročne zo sumy 8.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie, žalobcovi 2/ sumu 62.388,- Eur spolu s úrokom
z omeškania 9 % ročne zo sumy 62.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne zo sumy 4.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie, žalobcovi 3/ sumu 59.388,- Eur spolu s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 59.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne
zo sumy 7.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia) zamietol, VII. výrokom uložil žalovanému 2/ zaplatiť
súdny poplatok za podaný návrh vo výške 390,50 Eur, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po
vysporiadaní sa s relevantnými odvolacou argumentáciou odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP
napadnutý rozsudok v uvedených výrokoch, potvrdil.

69. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

70. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktorá sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1,2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana
sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti).

71. V časti rozhodovania o náhrade trov konania III. výrok, IV. výrok, V. výrok sa odvolací súd stotožnil s
argumentom žalobcov, že pri rozhodovaní o trovách konania treba vziať zreteľ na skutočnosť, že úspech
žalobcu v konaní je závislý iba od úvahy súdu ako aj, že v konaní v ktorom okresný súd rozhodol,
že žalobcovi bola spôsobená zásahom do práv uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka a prizná
náhradu nemajetkovej ujmy odhliadnuc od výšky, ktorú požadoval v žalobcom petite, je úspech žalobcu
v konaní 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). V danej veci žalobkyňu 1/, žalobcu
2/, žalobcu 3/ je nutné považovať za plne procesne úspešných podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže mali
plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z ich procesného
úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.

72. V uvedenom smere, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov žalobcov vo vzťahu k náhrade
trov konania (III., VI., V. výrok), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
s použitím § 388 CSP, zmenil tak, že III. výrokom napadnutého rozsudku žalobkyni 1/ priznáva voči
žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 8.000,- Eur., IV.
výrokom napadnutého rozsudku žalobcovi 2/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 4.000,- Eur., V. výrokom napadnutého rozsudku žalobcovi
3/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy
7.000,- Eur.

73. Žalovaný 2/ napadol VII. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým mu bola uložená súdom prvej
inštancie povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 390,50 Eur (164,50 Eur + 82,- Eur + 144,-
Eur) podľa § 2 ods. 2 veta práv zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pričom tento napadnutý
výrok navrhol zrušiť, avšak už neuviedol osobitnú odvolaciu argumentáciu, čím znemožnil odvolaciemu
súdu posúdiť jeho požiadavku na zrušenie napadnutého výroku. Odvolací súd poukazuje na to, že súd
prvej inštancie vychádzal na danú vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a zohľadnil aj skutočnosť,
že žalobcovia sú podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch oslobodení od platenia súdnych
poplatkov a tiež aj žalovaný 1/, ktorému bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením č.
k. 21C/15/2011-566 zo dňa 5.11.2015. Odvolací súd preto postupom podľa § 387 CSP napadnutý VII.
výrok ako vecne správny potvrdil.

74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcami 1/, 2/, 3/ a žalovaným 2/ odvolací
súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán
v odvolacom konaní. V odvolacom konaní dosiahli žalobcovia 1/ až 3/ iba čiastočný úspech, keď vo



zamietajúcej časti (II. výrok) neboli úspešní, žalovaný 2/ nebol úspešný vo vyhovujúcej časti (I. výrok) a
v časti o povinnosti zaplatiť súdny poplatok (VII. výrok), teda žiadna zo strán (odvolateľov) nedosiahla to
čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

75. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).