KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Žilina25. 11. 2012plný textcitované 26×

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/315/2012 z 25. 11. 2012

CitáciaRozsudok Krajského súdu Žilina z 25. novembra 2012, sp. zn. 5Co/315/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5611212261.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/315/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611212261
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5611212261.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a
členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcov v rade: 1/
V. O., nar. X. XX. XXXX, bytom E. F., E. XXX/X, 2/ F. O., nar. XX. X. XXXX, bytom E. F., E. XXX/X, obidvaja
právne zastúpení JUDr. Ľubošom Rackom, advokátom, so sídlom v E. F., Z. H. XX, proti žalovanému:
J. V., nar. XX. X. XXXX, bytom P. XXX, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so
sídlom v Z., G. XX, o splnenie povinnosti zaplatiť 20.000,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/276/2011-96 zo dňa 31.5.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1/
rade sumu 10.000,- € a žalobkyni v 2/ rade sumu 10.000,- € v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia, p o t v r d z u j e .

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný k povinnosti
zaplatiť žalobcovi v 1/ rade a žalobkyni v 2/ rade trovy konania vo výške 678,14 € na účet právneho
zástupcu žalobcov v 1/ a 2/ rade JUDr. Ľuboša Racka, advokáta, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia z r u š u j e a v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši rozsudkom č.k. 7C/276/2011-96 zo dňa 31.5.2012 zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade po 10.000,- € každému v lehote 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1/ rade
a žalobkyni v 2/ rade trovy konania vo výške 678,14 €, na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ľuboša
Racka, advokáta, so sídlom v E. F., Z. H. č. XX, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade sa podanou žalobou domáhali uloženia
povinnosti žalovanému každému zo žalobcov zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
10.000,- € a trovy konania. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný 5. 1. 2009 osobným motorovým vozidlom
Škoda Felícia EVČ: NR 016BN v dôsledku nesprávnej techniky jazdy spôsobil dopravnú nehodu, pri
ktorej dostal s vozidlom šmyk a narazil vozidlom do autobusovej zastávky a tam stojacich chodkýň Ing. F.
O. a D. B.. Ing. F. O., matku žalobcov v 1/ a 2/ rade namieste usmrtil. Žalovaný bol právoplatne odsúdený
za uvedený trestný čin. Náhla a neočakávaná smrť matky žalobcov spôsobená konaním žalovaného
zasiahla do práva žalobcov na súkromný život, ktoré je podľa konštantnej judikatúry súčasťou práva
fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Obidvaja žalobcovia žili v spoločnej domácnosti výlučne s matkou,
ktorej manželstvo s otcom žalobcov bolo rozvedené. S matkou si boli veľmi blízki. V čase smrti matky
bol žalobca v 1/ rade študentom strednej školy a žalobkyňa v 2/ rade študentkou vysokej školy. Smrťou
matky stratili oporu, ktorú im pri štúdiu ako aj v živote poskytovala. Nešlo iba o materiálnu podporu, ale



najmä podporu emocionálnu. V uvedenom období sa žalobca v 1/ rade rozhodoval o svojom ďalšom
živote, či bude pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V tejto životnej situácii sa mu už nemohlo dostať
pomoci, rady od jeho najbližšej osoby. Zásah do psychickej integrity žalobcov a ich súkromia bol o to
väčší, že k usmrteniu došlo počas vianočných sviatkov.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 11, § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhl. MZV 170/1976 Zb. v
znení neskorších predpisov), podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení protokolov (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žaloba žalobcov v 1/ a 2/ rade je dôvodná a priznal
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu neoprávneného zásahu do ich súkromného
a rodinného života, ktorých ochrana je garantovaná medzinárodnými dohovormi a Ústavou SR.
V konaní bolo nesporné, že k zásahu do práv žalobcov došlo v dôsledku protiprávneho konania
žalovaného. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť a neoprávnený zásah bez ohľadu na
zavinenie. Nečakaným šokujúcim úmrtím matky žalobcov v 1/ a 2/ rade došlo k závažnému zásahu
do ich osobnostných práv, pričom následok zásahu je nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne
zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. Trvalým narušením doterajších
rodinných vzťahov žalobcov s ich matkou stratili žalobcovia možnosť realizovať emocionálne a citové
väzby k osobe, ktorá v ich dovtedajšom živote bola najbližším človekom, ktorého nemožno nahradiť.
Navždy sú ochudobnení o možnosť ďalšieho vzťahu s matkou, ktorá pre dieťa v štandardnom rodinnom
vzťahu predstavuje celoživotnú oporu. Strata matky na prahu dospelosti (žalobca v 1/ rade) a v období
prvých rokov plnoletosti (žalobkyňa v 2/ rade) predstavovala hlboké osamotenie bez pomoci najbližšieho
člena rodiny, na ktorého sa viazala silná dôvera a istota pomoci v akejkoľvek životnej situácii. Žalobcovia
definitívne stratili možnosť vykonávať svoje práva vo vzťahu k matke ako plnohodnotnému rodičovi, vo
všetkých oblastiach, v ktorých uvedený rodinný vzťah plnil svoje funkcie. Vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobcovia s matkou tvorili trojčlennú fungujúcu rodinu, predstavujúcu pre nich pevné
rodinné zázemie. Inštitút peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je preto potrebné vynímať ako prostriedok
slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent za ľudský
život nie je možný určiť. Základ nároku žalobcov bol preukázaný právoplatným súdnym rozhodnutím
vydaným v trestnom konaní, ktorým bol súd viazaný. Znaleckým posudkom v trestnom konaní bola
kvalifikovaná nesprávna technika jazdy žalovaného pri prejazde ľavotočivou zákrutou, ktorá skutočnosť
bola obsiahnutá aj v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku. Následkom nárazu došlo k usmrteniu
matky žalobcov, ktorá sa ani minimálnym spôsobom nepodieľala na predmetnej nehode, keďže ako
chodkyňa stála na autobusovej zástavke mimo vozovky. Na rozdiel od žalovaného nemohla kolízii
zabrániť. V konaní boli preukázané silné citové, morálne, sociálne putá žalobcov k matke, vytvorené
v rámci ich realizácie práva na súkromný a rodinný život. Z nečakanej traumatickej šokujúcej udalosti
prežívali žalobcovia pocity veľkej bolesti, úzkosti, smútku, straty, možnosť viesť s matkou rodinný život.
Protiprávnym konaním žalovaného došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských vzťahov. Strata
matky ako milovanej osoby privodila u žalobcu v 1/ rade stav uzavretosti, sociálneho vydelenia a
destability pri rozhodovaní o svojom ďalšom živote. Žalobkyňu v 2/ rade tragická udalosť zasiahla v
období adaptácie na vysokoškolské štúdium, keď navštevovala 1. ročník vysokoškolského štúdia mimo
domova, ktoré obdobie je pre študenta jedno z najnáročnejších a to aj za štandardných podmienok v
rodine. Žalobkyňa v 2/ rade absolvovala na odporúčanie všeobecného lekára psychiatrické vyšetrenie
vzhľadom na stav bezradnosti, depresívnej nálady, strachu z budúcnosti a neschopnosti pripravovať
sa ďalej do školy. Absolvovala aj terapiu klinického psychológa, pričom stav bol diagnostikovaný ako
Dysthýmia (chronická psychologická porucha). Prvostupňový súd konštatoval, že každá tragédia v živote
človeka negatívnym spôsobom ovplyvní jeho zdravotný stav, najmä psychické zdravie, a preto rozsah
vykonávania dokazovania v danom druhu súdneho konania zohľadnilo uvedenú skutočnosť, aby nedošlo
k ďalšej ujme do práv žalobcov, pretože vykonávanie ďalšieho dokazovania by bolo v danom konaní
kontraproduktívne. Prvostupňový súd pri hodnotení okolnosti prípadu prihliadol aj na druh protiprávneho
konania žalovaného, ktorý bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia. Skutok bol kvalifikovaný ako
nedbanlivostný. V prípade predmetného neoprávneného zásahu podľa § 13 Občianskeho zákonníka ide
však o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Súd prihliadol aj na úprimnú ľútosť žalovaného
a ospravedlnenie sa adresované žalobcom, ktoré preukazovali jeho súcit so žalobcami. Žalobcovia



budú niesť stratu matky po celý život. Súd v rámci úvah o výške náhrady škody bol limitovaný povahou
a druhom nároku žalobcov, keďže ide o originárne neodôvodnené právo v ich osobnostnej sfére.
Preto pri zohľadnení všetkých zistení, preukázaných skutočností, okolnosti, za ktorých došlo k zásahu
do práv žalobcov, súd žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy každému so žalobcov po 10.000,- €. Konštatoval, že priznaná náhrada musí spĺňať požiadavku
primeranosti vzniknutej ujmy osobných právach žalobcov, inak by došlo k spôsobeniu ďalšej ujmy na ich
strane. Žalovaný sa takto bude podieľať na kompenzovaní absolútnej ujmy adekvátnou výškou náhrady.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalobcom v 1/ a 2/ rade, ktorí
boli v konaní úspešní, prislúcha plná náhrada trov konania voči žalovanému v konaní neúspešnému.
Trovy konania pozostávali z odmeny právneho zástupcu žalobcu za zastupovanie v konaní, keď za jeden
úkon právnej služby prislúcha odmena vo výške 121,71 € (§ 10 ods. 8 v spojení s § 13 ods. 3 vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov) za 4 úkony právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, zastupovanie na
súdnom pojednávaní 13.4.2012 a 31.5.2012. Odmena predstavovala spolu 486,84 €. Za uplatnený úkon
ďalšia porada s klientom nepresahujúcou hodinu odmena prislúchala vo výške 1/3, t.j. 40,57 €. Podľa
§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. priznal súd aj náhradu paušálnych výdavkov spolu 37,71 € a podľa
§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. priznal aj DPH vo výške 113,02 €. Žalovaného zaviazal k povinnosti
zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade trovy konania v celkovej výške 678,14 € na účet ich právneho zástupcu.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní vytýkal
prvostupňovému súdu, že rozhodol nesprávne, že vec nesprávne právne posúdil. Odvolateľ je toho
názoru, že sa súd nedostatočne vyrovnal so zákonným kritériom, na základe ktorého mal pri svojej
voľnej úvahe prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých došlo k udalosti zakladajúcej nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj keď súd v odôvodnení uviedol, že prihliadol na úprimnú ľútosť žalovaného
a ospravedlnenie adresované žalobcom, tieto okolnosti nijakým spôsobom nezohľadnil vo výrokoch
rozsudku. Z konštatovania súdu vyplýva, že nedbanlivostnú formu zavinenia bral za absolútne
irelevantnú skutočnosť, pretože konštatoval, že ide o objektívnu zodpovednosť, no súd opomenul, že
žalovaný svojim konaním síce naplnil skutkovú podstatu trestného činu usmrtenia, ktorej subjektívna
stránka je založená na nedbanlivostnej forme zavinenie, ale len čo do základu skutkovej podstaty a
nie kvalifikovanej skutkovej podstaty. Odôvodnenie súdu, prečo nevzal do úvahy formu zavinenia, je
nesprávne z toho dôvodu, že objektívna zodpovednosť sa má síce uplatňovať, ale vo vzťahu k určeniu
zodpovednosti za porušenie práv podľa § 13 OZ, v tomto prípade práva na súkromie a rodinný život, a
teda či navrhovateľom v konečnom dôsledku vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vznik nároku on nepopieral, popieral výšku uplatneného nároku. Je to práve určenie výšky nároku na
základe voľnej úvahy súdu, kde je potrebné už prihliadať na formu a mieru zavinenia, nakoľko aj to je
okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva. Súd sa teda nedostatočne vysporiadal z jeho argumentom,
keď len stroho poukázal na objektívnu zodpovednosť. Podľa odvolateľa sa mal súd zaoberať okrem
iného formou zavinenia a nie ju bezdôvodne považovať za nepodstatnú. Odvolateľ zároveň napadol
aj výrok, ktorým boli navrhovateľom v oboch radoch priznané trovy konania vo výške 678,14 €, keď
súd priznal navrhovateľom trovy konania pozostávajúce z odmeny právneho zástupcu žalobcu za
zastupovanie v konaní, keď za jeden úkon právnej služby priznal odmenu vo výške 121,71 € (§ 10 ods.
8 v spojení s § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov). Pri aplikácii ust. § 10 ods. 8 vyhlášky, ktorou sa
stanovuje tarifná hodnota 2.000,- € vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, je pre
prípad, ak je požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy hodnota jedného úkonu právnej služby podľa
súčasne platných predpisov 91,28 €, na základe vyčíslenia trov súdneho konania, ktoré boli súdu
predložené právnym zástupcom navrhovateľov, došlo pri vyčíslení trov konania zároveň k aplikácii ust.
§ 13 ods. 3 vyhlášky, ktorým sa zvýšila tarifná odmena z 91,28 € na 121,71 €. Podľa § 13 ods. 3
vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)
pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty
veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila
v ostatných spojených veciach. Z uvedeného ustanovenia však vyplýva, že tento postup sa uplatňuje
pri spojení dvoch a viacerých vecí, čo sa v praxi uplatňuje najmä z dôvodu hospodárnosti konania. V
tomto prípade však aplikácia uvedeného ustanovenia neprichádza do úvahy, nakoľko v tomto konaní
nedošlo k spojeniu veci. Predmetné ustanovenie predpokladá spojenie veci v zmysle § 112 ods. 1 O.s.p.,
ktorá skutočnosť nadobudla kvalitu judikovaného práva aj uznesením NS SR zo dňa 16. marca 2011
sp.zn. 2Sžf 51/2010, podľa ktorého, ak došlo k spojeniu dvoch alebo viacerých právnych vecí podľa



§ 112 O.s.p. bez ohľadu na spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 10, § 11 vyhlášky)
sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o
tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.
K uvedenému spojeniu vecí však v tomto konaní nedošlo. Samotný návrh zo dňa 22.12.2012 podala
obaja navrhovatelia spolu ako navrhovateľ v 1/, tak aj navrhovateľ v 2/ rade a ak k vydaniu uznesenia
súdom, ktorým by súd spojil dve veci, vôbec nedošlo, tzn. že celé konanie sa od jeho začatia viedlo ako
jedno konanie s dvoma navrhovateľmi a po procesnej stránke tu neprišlo do úvahy spojenie dvoch vecí,
nakoľko neexistovala vec, ktorú by bolo možné spojiť z prebiehajúcim konaním, nakoľko spojenie veci
predpokladá, aby sa na totožnom súde začali samostatne dve súvisiace konania, ktoré je možné spojiť.
V zmysle týchto skutočností malo prísť nie k zvýšeniu tarifnej odmeny, ale práve naopak, k zníženiu
tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorej základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50
%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Z toho vyplýva, že základná
sadzba tarifnej odmeny v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky predstavovala sumu 91,28 €, mal sa znížiť na
sumu 45,64 € v prípade úkonov - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby a zastupovanie na
súdnych pojednávaniach konaných dňa 13.4.2010 a 31.5.2012. Za uplatnený úkon ďalšia porada s
klientom nepresahujúcej hodinu, mala byť navrhovateľom vyčíslená odmena vo výške 16,60 €, ktorá
predstavuje minimálnu hodnotu úkonu právnej služby, tzn. že celkové trovy konania mali predstavovať
sumu 199,16 € + režijný paušál, celkovo v sume 37,71 € + 20 % DPH, t.j. trovy právneho zastúpenia
celkovo v sume 284,24 €. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti odvolateľ má za to, že rozsudok
okresného súdu nie je správny, preto ho navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., prípadne, aby napádaný rozsudok zmenil tak, že primerane
zníži priznanú náhradu majetkovej ujmy v peniazoch a priznané trovy konania zníži na sumu 284,24 €.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia v 1/ a 2/ rade prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Uviedli, že odvolanie žalovaného nepovažujú za dôvodné. Uviedli, že sa stotožňujú s názorom
súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k výške trov konania uvádzajú, že
tieto boli uplatnené a priznané v správnej výške. Navrhli rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať
náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2, 4 O.s.p. a podľa ust.
§ 156 ods. 3 O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1/ a 2/ rade každému po 10.000,- € v lehote 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. z dôvodu jeho vecnej správnosti.
Výrok o trovách konania podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že súd prvého stupňa v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil podľa
ust. § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd vo veci samej
stotožnil v celom rozsahu. Preto s poukazom na citované ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje.



Čo sa týka odôvodnenia trov konania, odvolací súd konštatuje, že v tejto časti rozsudok nezodpovedá
požiadavke riadneho a presvedčivého súdneho rozhodnutia. Prvostupňový súd uvádza, z čoho
pozostávajú trovy konania, no keďže odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu a prvostupňový súd pri trovách konania neuviedol, akými úvahami sa riadil pri použití práve
ust. § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov a nie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., odvolací súd
konštatuje v tejto časti rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný, a preto mu neostávalo iné, ako
ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Citované v ďalších rozhodnutiach (26 spolu, výber)

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

  • 7C/276/2011

    zrušené

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam