Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/379/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512227952 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1512227952.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobkyne: E. L., R. XX, F., zastúpenej BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, proti žalovanému: Zoznam, s.r.o., Viedenská cesta 3-7, Bratislava, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Bianchi, Jakubovo nám. 13, Bratislava a advokátom JUDr. Rudolfom Adamčíkom, Lipovská 2/A, P.O.BOX 67, Bratislava, o ochranu osobnosti, odstránenie článku a fotografií z webu a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 20.000 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 39C/215/2012-352, zo dňa 30.4.2014, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach m e n í tak, že žalobu zamieta. II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť odstrániť z internetového portálu M..sk fotografie žalobkyne z článku zo dňa XX.X.XXXX - „. J.: Ž. L. Q., M. Z. U. (O..M..L.-J.) E. L. Č. L. J. S. (O..M..L. XXXXXX/Slavikovo-J.,) A. T. K. A.V. ../. XXXXXX/XXXXXXX/.., ../..., ../..., ../... (Výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur a na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania 666 eur za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia 2.635,84 eura (Výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (Výrok III.). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa žalobu podanou na súde 31.10.2012 v znení pripustenej zmeny žiadala stanoviť žalovanému povinnosť odstrániť z internetového portálu M..sk Č. A. H. XX.X.XXXX - „. J.: Ž.X. L. Q., M. Z. U. (ďalej len „Článok“), spolu s fotografiami s podobizňou žalobkyne uverejnenými v článku a galérií a zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy 20.000 eur; na tom skutkovom základe, že je súkromnou a pre širokú verejnosť neznámou osobou, žalovaný je obchodná spoločnosť prevádzkujúca internetový portál M..sk, ktorý na internete uverejnil o nej Článok a početné fotografie osoby žalobkyne. Fotografie uverejnené v článkoch neboli použité na základe zákonnej licencie a ich zverejnenie je v rozpore s oprávnenými záujmami žalobkyne, už samotné zverejnenie týchto fotografií na internete považuje žalobkyňa za tak závažný zásah do osobnostnej integrity, na základe ktorého sa domáha, aby jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Obsahom článkov nebola vecná kritika jej manžela, ale výlučne zosmiešňovanie žalobkyne a jej rodiny. Článok bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu a v značnej miere negatívne zasiahol do jej cti a dôstojnosti, ako aj súkromného a rodinného života. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania za preukázané, že 22.6.2012 (piatok) bol na internetovom portáli odporcu - M..sk zverejnený Článok s titulkom „. J.: Ž.X. L. Q., M. Z. U. T. K.W. I. - O..M..L.-J. - Ž.X. L. Q., M. Z. U. a galéria fotografií s podobizňami žalobkyne pod identifikačným označením O..M..L.-J. U. E. G. Ž., L. V.C. E. U. na I. navrhovateľky E.: „. L. Q.. „. L. M. po Y. Š. K. T. Q. H. V.. „.I. S. L. T. T. U.. „. V. Y. A. H. T. H. E.. „. R., Ž. M. M. M. U.F. W. Ľ.. „., Ž. L. T. A.Á. M. Z. Ť., F. U. E. U. L.. L. L. U. H. V. na V. I. Ž.X. E. M.. M. U. H. L. U. F. Y., T.I. L. na C. I. Y. I. I. S.. U. L. V. V. H. V.N. A. E. L. L. Q.. Napriek U. Ž. R. H. L. U. W. E. po L.X. S. L. C. U.. „Domov sa však zrejme neponáhľala, vládne tam pravdepodobne dusná atmosféra“'. „E. L. E. R. L. sa prezentovali ako šťastný pár, teraz chodí tmavovláska so sklonenou hlavou“. „E. dorazila do kina s kamarátkou. Na rozdiel od nej sa pohľadom vyhýbala všetkým objektívom“. E. sa odvracala od fotografov“, „E. nakoniec sklonila hlavu a začala sa zaoberať mobilným telefónom“. Skonštatoval, že článok ako taký, okrem informácie, že žalobkyňa bola v kine a subjektívnych hodnotiacich úsudkov autorky článku o pocitoch a správaní sa žalobkyni pri návšteve kina, v ďalšom obsahoval informácie o jej manželovi, ako pokračovanie týždeň (od 14.6.2012) trvajúcej medializácie „šokujúcej informácie“, že manžel žalobkyne v mladosti nakrútil dva pornofilmy s homosexuálnou tematikou, čo spočiatku popieral, neskôr sa k nim priznal. V článku je uvedená aj skutočnosť, že manžel žalobkyne tvrdil, že žalobkyňa o všetkom vedela. Spoločnosť, ktorá vlastní licenciu k programu Česko Slovensko má talent sa k afére nevyjadrila. Manžel žalobkyne situáciu jeho ďalšieho pôsobeniu v programe odmietol ďalej rozoberať s tým, že „Všetko čo som chcel povedať, som povedal. Viac sa k tomu nebudem vyjadrovať“. Na záver sú v článku uvedené skutočnosti o manželstve žalobkyne a konštatovanie, že žalobkyňa zotrváva pri manželovi aj po prevalení jeho porno minulosti. 3. Súd prvej inštancie vo vzťahu k rešeršu médií od 14.6.2012 do 4.12.2012 založeného do spisu žalovaným poznamenal, že tento obsahuje 30 článkov o osobe R. L. (č.l. 184-235). Žalovaný preukazoval aká atmosféra a informácia rezonovala v spoločnosti po tejto afére (15.6.2012) - ako legitímny záujem médií a čitateľov a divákov TV a poslucháčov rozhlasu o žalobkyňu v pozícii manželky R. L., kedy si každý zákonite musí položiť otázku, ako sa s tým konfrontuje jeho manželka. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v rešerši sú dva články o žalobkyni a z predmetných článkov vyvodil, že manžel žalobkyne je verejne známou osobou, predovšetkým v súvislosti s jeho účinkovaním v show Č. L. Y. M. a žalobkyňa sa v rešerši médií spomína minimálne, v júni 2012 po zverejnení správy o jeho účinkovaní pred 20 rokmi v gayporno filme a len ako „manželka E.“. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný 14.6.2012 uverejnil informáciu o pôsobení R. L. v rokoch 1993 až 1996 v gayporno filmoch, pričom v článku je konštatované: „T. U. H. E.C., V. F. T. I. A. W., R. Y. E. T. Ň. L. E. U. Y.. V., Č. L. L. K. Y. G. M.“ a následne článok o manželovi žalobkyne z 27.11.2012. Zistil, že ostatné médiá: W. Č. H. XX.X.XXXX v článku uverejnil exkluzívny rozhovor s manželom žalobkyne, v ktorom priznal svoje účinkovanie v gayporne pred 20 rokmi. Ďalšie články sú zo 16.6.2012, 17.6.2012, 6.7.2012, 26.9.2012, 27.11.2012, 28.11.2012, 1.12.2012, 4.12.2012 a týkajú sa len manžela žalobkyne; Z..sk H. XX.X.XXXX uverejnil články týkajúce sa manžela žalobkyne a články zo XX.X.XXXX, XX.XX.XXXX; E..sk v článku z XX.X.XXXX uviedli na adresu žalobkyne: „Ako táto skutočnosť ovplyvní L. Y.W. L. E., s ktorou vychovávajú dve deti a čo na to povedia ľudia, ktorí ho chcú za porotcu ďalšieho talentu, je zatiaľ otázne“. Manžel žalobkyne odpovedal aj na otázky médií. Či to bude mať dosah na súčasnosť a na jeho rodinný život a či o tom manželka vedela? „Vedela o tom .. Už v tej dobe, keď som sa ženil a dozvedela sa to, bola to takmer desaťročná stará vec.“, ďalšie články z 20.10.2012, 20.11.2012, 27.11.2012 sa týkali len manžela žalobkyne; Život uverejnil článok o manželovi žalobkyne z XX.X.XXXX; T. X H. článok o manželovi žalobkyne z 20.6.2012; Y..sk Č. A. XX.X.XXXX, X.X.XXXX, XX.XX.XXXX týkajúce sa manžela žalobkyne; Star článok z XX.XX.XXXX; V. Č. A. XX.XX.XXXX, C. V.C. Č. A. X.XX.XXXX, ktoré sa tiež týkali len manžela žalobkyne. Zo záznamu na CD nosiči mal súd prvej inštancie za preukázané, že p. Y. Ď. pri príležitosti uvedenia filmu do kín „Ako porodiť a nezblázniť sa“ poskytla M. Y. rozhovor a boli vyhotovené obrazové zábery z priestorov vstupnej haly kina a na záver pohľad do hľadiska v kinosále. Žalobkyňa s priateľkou sa nikde na zázname nenachádza; fotograf R. A. sa tam v čase vyhotovenia záznamu nachádzal pravdepodobne spolu s ešte jedným fotografom. Na zázname je vidieť, že reklamná zástena/banner propagujúca film sa nachádzala na pravej strane vstupnej haly kina na okraji, pred ktorou bol aj vykonaný rozhovor s p. Y. Ď. a inými známymi osobami. 4. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie poznamenal, že neoprávneným zásahom môže byť len také konanie, ktoré sa svojim obsahom, formou a cieľom dotýka práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť alebo ohroziť. Zásah môže byť urobený ústne, písomne alebo aj inak, ak sa z tohto iného spôsobu dá odvodiť jeho zmysel a význam. Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje aj najvyšší zákon štátu - Ústava SR v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. - Listiny základných práv a slobôd). Poukázal na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a ozrejmil, že v zmysle § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd sa pod zásahom do práva na ochranu osobnosti rozumie určité chovanie, či už aktívne alebo pasívne. Konkrétne chovanie sa potom posudzuje, či sa jedná o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a potom i následky takéhoto zásahu pre fyzickú osobu. Citujúc § 11 Občianskeho zákonníka uviedol, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, predovšetkým života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy s tým, že ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére dáva okrem iného právo požadovať z tohto dôvodu primerané zadosťučinenie (či už morálne alebo aj majetkové). Ďalej objasnil, že za osobnosť možno považovať človeka ako jednotlivca, ako subjekt poznania, resp. poznávania, prežívania a konania vo svojej spoločenskej podstate aj individuálnych zvláštnostiach. Občiansky zákonník preto právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého úlohou je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj a uzavrel, že v tomto jednotnom rámci práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé dielčie práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psychicko morálnej integrity osobnosti; výpočet týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené v Občianskom zákonníku, je len demonštratívny. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zvlášť upriamil pozornosť na to, ako žalovaný v konaní preukazoval, že zverejnením Článku, nevybočil z rámca ústavne garantovaného práva na slobodu prejavu; že téma žalovaného článku je legitímnou témou verejného záujmu a vecou verejného záujmu je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, ale všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované. Osobami verejného záujmu sú podľa žalovaného vo všeobecnosti osoby, ktoré na seba pútajú záujem verejnosti a žalobkyňa v rámci témy účinkovania jej manžela v gayporno filmoch, ktoré možno považovať za mimoriadne zavrhnutiahodné správanie, bola osobou záujmu médií a verejnosti, keďže sa v rozhodnom čase k tejto téme odmietala pre média vyjadriť, čo stupňovalo pochybnosti o osude ich manželstva a ich vzťahoch vôbec a záujem o to, ako sa ich vzťahy vyvíjajú. Podľa žalovaného článok úplne legitímne informoval verejnosť o tom, že žalobkyňa navštívila s priateľkou kino a v Článku boli úplne legitímne hodnotiace úsudky týkajúce sa tejto udalosti, správania žalobkyne a dohady o tom, ako sa asi odráža aféra manžela v ich vzťahoch. Tieto informácie v Článku týkajúce sa osoby žalobkyne mali spravodajský charakter, informovali o počínaní si žalobkyne v tomto, pre ňu nepochybne zložitom období. Pod pojmom spravodajstvo je podľa žalovaného treba chápať spravodajstvo zo sféry showbiznisu, ktorého bol manžel žalobkyne, ako aj jeho manželka súčasťou. Súd prvej inštancie na tomto mieste poukázal aj na argumentáciu žalobkyne, ktorá na druhej strane preukazovala, že žalovaný v rámci uverejnenia Článku jednak vyhotovil a uverejnil fotografie osoby žalobkyne bez jej súhlasu a uverejnil vymyslené, zosmiešňujúce, škandalizujúce a nepravdivé výroky v súvislosti s jej osobou. Žalobkyňa mala za to, že je súkromnou osobou, neznámou pre širokú verejnosť a použitie podobizní nezodpovedalo zákonným licenciám uvedeným v § 12 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka a preto zverejnením týchto fotografií na internete žalovaný závažným spôsobom zasiahol do jej osobnostnej integrity. Obsahom článku ako aj komentárom pri jednotlivých fotografiách, nebola vecná kritika jej manžela, ale výlučne sarkastické a zosmiešňujúce vyjadrenia na osobu žalobkyne. Pre posúdenie, či je možné fyzickú osobu považovať za osobu verejného záujmu je nutné, aby dotknutá osoba sama svojim konaním vstúpila do tzv. „verejnej arény“, aby sa stala verejne známou osobou. Za verejne známu osobu môže byť považovaný iba ten, kto je verejnosti známy, nie na základe voľby médií, ale vlastným aktívnym pričinením na základe správania sa. 6. Súd prvej inštancie v súvislosti s posúdením, či zásah sporným článkom do osobnostných práv žalobkyne bol primeraný a či zodpovedal zásade proporcionality uviedol, že žalovaný je „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám. Poslaním tlače, služieb informačnej spoločnosti je šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať a v mnohých prípadoch môže byť odrazom všeobecnej zásady práva spoločenstva, konkrétne slobody prejavu, zakotvenej v článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; žalobkyňa, ako mal za preukázané, nepatrí medzi osoby pôsobiace vo verejnom živote, či pútajúce na seba pozornosť médií, je však osobou blízkou osoby nepochybne verejne známej a rozoberanie niektorých otázok verejného záujmu súvisiacich priamo s činnosťou manžela žalobkyne, je podľa súdu prvej inštancie potrebné považovať za legitímnu realizáciu slobody prejavu, ktorú je žalobkyňa povinná strpieť; súčasne dodal, že žalobkyňa v čase zverejnenia predmetného článku v dôsledku blízkeho vzťahu s osobou verejne známou nepatrila ani do kategórie „bežný občan“. Vzápätí konštatoval, že miera akceptovateľnosti ochrany súkromia v dôsledku realizácie slobody prejavu, osobitne pri zverejňovaní informácií súkromného, resp. osobného charakteru, bola podstatne nižšia než u osoby verejného záujmu. 7. Súd prvej inštancie v rámci rozlišovania medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi vo vzťahu k dotknutému článku objasnil, že tento sa v úvodnej časti nepochybne týkal žalobkyne a prinášal pravdivú informáciu o tom, že žalobkyňa bola na filmovom predstavení, ale za podstatné považoval to, že článok v časti týkajúcej sa žalobkyne subjektívnymi hodnotiacimi úsudkami svojím obsahom vytváral obraz o jej súkromí a hodnotil správanie žalobkyne na verejnosti po prevalení škandálu jej manžela. Tieto hodnotiace úsudky mali dokresľovať pripojené fotografie (4 ks) s podobou žalobkyne v bežnom živote, na ktorých vyhotovenie a zverejnenie žalobkyňa nedala súhlas. Vzhľadom na spôsob vyhotovenia fotografií s podobou žalobkyne súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedený článok s fotografiami žalobkyne bol objektívne spôsobilý svojim obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostných práv žalobkyne chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne práva na česť a podobizeň a imanentne práva na súkromie; uverejnením predmetného článku v časti týkajúcej sa žalobkyne s fotografiami prekročil poskytovateľ služby informačnej spoločnosti ústavou garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv žalobkyne. Vyslovil názor, že článok v časti týkajúcej sa žalobkyne bol písaný jednoznačne v ironickom duchu s úmyslom vykresliť obraz žalobkyne u verejnosti v nepriaznivom svetle, podčiarknutý zverejnením fotografií, bez súhlasu žalobkyne, so sprievodným textom, ale bez relevantného vecného základu; autorka článku vyjadrila svoje subjektívne hodnotiace úsudky v súvislosti s tvrdenými skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa súkromného života žalobkyne. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ ide o zverejnené fotografie, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa môžu vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a že privolenie nie je potrebné, ak sa použijú na úradné účely na základe zákona alebo ak sa vyhotovia alebo použijú primeraným spôsobom aj na vedecké, umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore so záujmami fyzickej osoby a je na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny dôvod, ktorý podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje. Zdôraznil, že vo všetkých prípadoch tzv. zákonných licencií je ich prípustnosť odôvodnená v situácií, keď individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do ktorých osobnostných práv je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem. V danom prípade však zverejnené fotografie, dotvárajúce obsah sprievodného textu, vychádzajúceho z nepravdivých skutkových okolností, podľa názoru súdu prvej inštancie úplne vybočovali z hraníc spravodajského cieľa, nemali akúkoľvek verejnoprávnu rovinu (neprispeli k žiadnej záležitosti verejného záujmu) a neprípustne vypovedali len o súkromnej sfére žalobkyne, do ktorej tak neoprávnene a hrubo zasiahli. S ohľadom na uvedené potom objasnil, že žalobkyňa nie je povinná médiám odpovedať na otázky týkajúce sa súkromného života, akým manželstvo a vzťah manželov bezpochyby je, resp. vyjadrovať sa k pochybnostiam a dohadom médií o osude jej manželstva, keď je preukázané, že súkromie ako svoje tak aj rodiny vždy chránila a na túto tému nikdy neposkytla žiadne informácie. 8. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že fotografie, podobizne žalobkyne zverejnené 22.6.2012 v článku a galérii O..M..L. XXXXXXX/Slávikovo-J. (Č..N.. XX) E. XXXXXXX (Č..N.. XX), XXXXXXX (Č..N.. XX), XXXXXXX (Č..N.. XX), F. U. S. R. A. H. XX.X.XXXX W.Y. I. U. X. na T. S. „. I. E. W. L., S. A. Ž. L. H. XXXXXXX (Č..N.. XX) F. U. S. U. Y. XXXX U. C. T. E. T. E. S. N. U. E., U. T. T. Y.. Ostatné fotografie uverejnené spolu s článkom, zobrazujúce žalobkyňu s manželom ako verejne známou osobou boli fotografie z databázy voľne prístupných, určenej aj na ilustračné účely - vyhotovené na spoločenských akciách, ktorých sa žalobkyňa zúčastnila spolu s manželom a ku ktorým nebol nutný súhlas. Rovnako fotografia žalobkyne s manželom s následnou grafickou úpravou k článku (prečiarknutie fotografie s nápisom „KEDYSI“) bola vyhotovená fotografom v Bratislave v novembri 2011 na odovzdávaní ocenení L.V. a bola voľne prístupná. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že domnienka pri fotografiách z marca 2012 z predajne Y., že išlo o fotografie z databázy určenej na ilustračné účely, je síce pravdepodobná, ale súhlas žalobkyne nepreukazuje; tieto fotografie neboli zverejnené aktuálne v čase propagačnej akcie v marci 2012 žalovaným, konkrétne fotografia s podobizňou žalobkyne s dieťaťom zverejnená v médiách nebola a nebola ani použitá pre interné účely spoločnosti a bola vyhotovená v priestoroch predajne v časti, v ktorej si organizátor podujatia neželal fotografovanie klientov. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, ako sa žalovaný snažil záznamom na CD nosiči preukázať, že sa jednalo o výnimočnú akciu, premiéru filmu za účasti médií a fotografov, čo musela žalobkyňa vedieť a vidieť a preto musela byť uzrozumená aj s tým, že bude fotografovaná; k uvedenému uviedol, že ako je z databázy vyhotovených fotografii (37 ks) vidieť, v čase vyhotovenia podobizne žalobkyne a jej priateľky, nejednalo sa o veľký pohyb návštevníkov nasvedčujúci výnimočnosti podujatia so záujmom médií; tri podobizne žalobkyne boli vyhotovené ako prvé, boli vyhotovené pre žalobkyňu neočakávane tak, aby zachytili vyslovene jej podobu a nie na ilustračné účely atmosféry z premiéry filmu. V pozadí fotografie nie je vidieť žiadny neobvyklý ruch, v priestoroch chodby boli žalobkyňa s priateľkou samé. Ďalšie fotografie, ktoré nasledovali, boli vyhotovené pred propagačnou zástenou umiestnenou vo vstupnej sále kina, zjavne s pózovaním osôb tam odfotených a tých istých osôb pohybujúcich sa vo vstupnej sále pri propagačnom panely. Z fotografií ako aj záznamu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa vstupovala do kinosály v čase, keď ešte nič nenasvedčovalo tomu, že sa jedná o udalosť so zvláštnym záujmom médií a preto jej výpoveď, ako aj výpoveď svedkyne H. A. považoval za hodnovernú a dodal vlastnú úvahu o tom, že ak sa vo vstupnej sále kina nachádzajú reklamné pútače k filmu a prípadne sa pri vstupe odovzdávajú propagačné materiály alebo darček, nie je to ničím výnimočné pri uvedení nového filmu do kín. Rovnako ani pozvánka pre dve osoby, alebo svedkyňou chápaný lístok pre dve osoby nepreukazuje tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa, resp. svedkyňa musela nevyhnutne vedieť, že sa jedná o premiéru, na ktorú boli pozvané média. Navrhovateľka o tejto skutočnosti ani vedieť nemohla, lebo ju priateľka pozvala do kina hodinu pred predstavením. 9. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Článkom v spojení s uverejnenými fotografiami žalobkyne zachycujúcimi jej podobu v bežnom živote došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ktorý by bol objektívne spôsobilý tieto zákonom chránené práva narušiť alebo ohroziť. Žalovaný ako pôvodca zásahu nepreukázal, že k zásahu došlo v súlade s právom, t.j. že tu existovala konkrétna okolnosť, ktorá podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje; a preto rozhodol o povinnosti žalovaného odstrániť fotografie s podobou žalobkyne, keď v tejto súvislosti prihliadol na okolnosti zhotovenia fotografií bez súhlasu žalobkyne, pričom fotografie zachytávali situáciu osobnej povahy, ku ktorému uverejneniu žalobkyňa nedala súhlas. Zo situácie mu vyplynulo, že žalobkyňa si v zachytenej chvíli neplnila žiadne oficiálne povinnosti a netýkala sa jej ani prezentácia - reklama premiéry filmu vykonávaná televíziou Y.. Verejnosť v tomto prípade nemala legitímne právo dozvedieť sa o žalobkyni, ako sa správa v súkromnom živote, keďže fotografia vznikla za situácie a na mieste, kde nemohla počítať s tým, že môže byť fotografovaná. Bol názoru, že v danom momente, skôr ako o veci verejného záujmu, išlo žalovanému o záujem po senzácii, s nadradením svojich komerčných aspektov zverejňovania informácii na internete nad službu verejnosti, so zameraním na najširšie publikum. Vôbec nemožno hovoriť o tom, že fotografie boli vytvorené pre spravodajstvo a teda mohli byť použité aj bez privolenia navrhovateľky, keďže je to v rozpore s oprávnenými záujmami fotografovanej osoby, ktorými je aj záujem na ochrane súkromia. Zverejnením fotografie súkromného charakteru bol v danom prípade zo strany žalovaného prekročený prípustný rámec spravodajskej licencie, lebo v prípade súkromných osôb je v zásade vyhotovenie fotografie zásahom do súkromia a práva na podobu fotografovanej osoby. Vyhotovené fotografie boli podkladom k napísaniu časti predmetného článku, zachytávajú žalobkyňu v jej bežnom živote, pričom fotografie nevznikli pri výkone verejných vecí a žalobkyňu nemožno považovať za osobu verejného záujmu. 10. Z fotodokumentácie ako aj záznamu na CD nosiči v rámci propagácie filmu mal súd prvej inštancie za zjavné, že verejne známe osoby propagujúce film poskytli rozhovor pred reklamnou zástenou a návštevníci filmového predstavenia, ktorí videli, že je tam prítomná televízia Y. a zopár fotografov, mali voľbu buď priestor vstupnej sály opustiť, alebo boli uzrozumení s tým, že budú nasnímaní pre ilustračné účely; podľa názoru súdu prvej inštancie však žalobkyňa túto možnosť voľby nemala, lebo spôsob konania fotografa bol pre ňu nečakaný a aj keď v období rokov 2010 až 2011 sa objavila v médiách fotografia žalobkyne spolu s manželom na niekoľkých spoločenských akciách, žalovaný zverejnil podobu žalobkyne v jej bežnom živote, čím došlo k neoprávnenému zásahu do práva na podobu, ktorého obsahom je právo na zachytenie vlastnej podobizne zobrazením. V kontexte uvedeného potom usúdil, že uverejnením fotografií v spojitosti s predmetným článkom sa mohla žalobkyňa cítiť subjektívne dotknutá; z objektívneho pohľadu (vzhľadom na celkový kontext článku určený širokej verejnosti na internetovom portály, t.j. pre čitateľov ktorí žalobkyňu nepoznali, ktorých je absolútna väčšina a čitateľov, ktorí žalobkyňu na fotografiách ako aj podľa mena a priezviska poznali, predovšetkým rodinní príslušníci, priatelia, spolupracovníci a obchodní partneri) mal súd prvej inštancie za to, že mohlo dôjsť k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti a tým boli dotknuté práva žalobkyne chránené § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe čoho uzavrel, že fotografie zobrazujúce podobu žalobkyne pripojené k článku na internetovom portáli boli zverejnené v rozpore s § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, za čo zodpovedá žalovaný podľa § 13 Občianskeho zákonníka. 11. Súd prvej inštancie však súčasne dospel k záveru, že zo strany žalovaného Článkom ako celkom nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova; článok ako celok mal prevažne spravodajský charakter, bol napísaný v dvoch vzájomne previazaných rovinách. Prvá súkromnoprávna rovina popisovala súkromie žalobkyne a úvahy o jej manželskom vzťahu s verejne známou osobou a cieľom druhej verejnoprávnej roviny tohto článku bolo upozorniť na zavrhnutiahodnú minulosť verejne známej osoby a jej ďalšom pôsobení vo verejnosti. Vyslovil sa za to, že v praxi je nutné rešpektovať určité špecifiká médií, určených pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem pristupovať k určitým zjednodušeniam (či skresleniam), a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Pripustil určitú mieru zveličovania, ironizovania, či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. Túto mieru mal limitovanú skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t.z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého vychádza. Samotný článok následne považoval za potrebné hodnotiť v kontexte celého článku a zároveň v kontexte s právom na zákonom zaručenú slobodu prejavu, a nie vytrhnuto len vo vzťahu k žalobkyni, bez posúdenia konkrétnych okolností, ktorých sa článok týkal, napriek tomu, že hodnotiace úsudky týkajúce sa žalobkyne boli jednostranné, neobjektívne, nevyvážené, neoverené a svojim spôsobom prejavom zásahu do súkromia a cti človeka, cynickou prezentáciou žalobkyne. V tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňu ako rodinného príslušníka verejne známej osoby v spoločenskej sfére show biznisu, bez vlastného pričinenia nie je možné považovať za osobu verejného záujmu a teda má právo na plnohodnotnú ochranu svojho súkromia. Na druhej strane ale súd prvej inštancie nepovažoval za možné vyhovieť návrhu žalobkyni na odstránenie článku ako celku z internetového portálu ani v časti týkajúcej sa žalobkyne, t.j. aby bolo upustené od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti a na uvedenom základe žalobný návrh v časti odstránenia článku ako celku z internetového portálu v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka zamietol. 12. Vo vzťahu k priznaniu primeraného zadosťučinenia súd prvej inštancie uviedol, že zákon nestanovuje, čo sa rozumie zadosťučinením, ani čo je treba chápať pod primeraným zadosťučinením. Tento občianskoprávny prostriedok prichádza do úvahy len tam, kde nepriaznivý dôsledok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetková ujma osobnosti už vznikla. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zverejnením fotografii žalobkyne na internetovom portáli boli splnené stanovené zákonné podmienky pre priznanie primeraného zadosťučinenia; po preskúmaní celkovej povahy a okolností konkrétneho prípadu prihliadol predovšetkým k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti s ohľadom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že ospravedlnenie podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka by nebolo postačujúce a nepredstavovalo by účinné zadosťučinenie, nakoľko neoprávneným zásahom došlo k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti. Uzavrel, že uverejnením fotografii žalobkyne na podporu v článku uvedených hodnotiacich úsudkov, došlo k zásahu do súkromia žalobkyne a jej práva na podobizeň; vychádzal z toho, že fotografie boli uverejnené prostredníctvom internetového portálu, ktorý podľa štatistiky návštevnosti má široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom a oslovuje množstvo ľudí. Argumentoval aj tým, že súčasne hrozba uloženia primeraného zadosťučinenia v peniazoch sa stáva významným stimulom, ktorého prostredníctvom občianskoprávna úprava prispieva aj zo sociálno- psychologického hľadiska na upevnenie povinnosti každého subjektu, predovšetkým médií, rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti fyzických osôb. Zodpovednosť za zásah do osobnostných práv je zodpovednosťou objektívneho charakteru, čo znamená, že občianskoprávna sankcia vzniká na objektívnom základe, jej nastúpenie nevyžaduje zavinenie. Súd prvej inštancie vychádzajúc z toho, že subjektívny prvok zavinenia má význam len pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v rámci zohľadnenia okolností, za ktorých k porušeniu došlo, s prihliadnutím na všetky kritéria pri určovaní nemajetkovej ujmy žalobkyni v zmysle § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka priznal náhradu nemajetkovej ujmy v plnej výške ako primerané zadosťučinenie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov konania v sume 666 eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia v sume 2.635,84 eura. 13. Proti rozsudku v časti uloženej povinnosti žalovanému odstrániť fotografie z webovej stránky a v časti uloženej povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a skutočnosť, že napadnutý rozsudok nie je riadne, resp. dostatočne odôvodnený. Nesúhlasil so zistením súdu prvej inštancie, že v rešerši médií, ktoré ako dôkaz predložil žalovaný, sú len dva články o žalobkyni a v ktorých sa spomína „len ako manželka E.. Z rešerše vyplýva, že obsahuje celkom sedem článkov, ktoré sa zaoberajú osobou žalobkyne, z toho šesť bolo zverejnených ešte pred zverejnením žalovaného Článku. Po vymenovaní jednotlivých mediálnych zverejnení mal za zrejmé, že po vypuknutí "gayporno škandálu" manžela a otca detí, zaujímalo médiá úplne prirodzene ako sa s tým vysporiada jeho manželka a aký vplyv to bude mať na výchovu ich detí. Na margo zistení súdu prvej inštancie prezentovaných na strane 16 (dole) rozsudku, že fotografie s podobizňou žalobkyne, dotvárajúce obsah sprievodného textu, úplne vybočovali z hraníc spravodajského cieľa, mal žalovaný z kontextu Článku za evidentné, že informoval verejnosť o žalobkyni, manželke R. L., ktorý v tých dňoch čelil obrovskému škandálu o jeho účinkovaní v gayporno filmoch, ktorá navštívila filmové predstavenie v mutiplexovom kine v obchodnom centre v Bratislave a preto Článok obsahuje fotografie s podobizňou žalobkyne vyhotovené v danom kine pri vstupe do kinosály. Článok obsahuje informácie o afére manžela žalobkyne a z toho rezultujúce hodnotiace úsudky, resp. hypotetické, rečnícke otázky, týkajúce sa momentálnej atmosféry v ich manželstve, čomu plne zodpovedá zverejnenie fotografií v tzv. galérii umiestnenej pod Článkom. Nemal vôbec za zrejmé ako súd prvej inštancie dospel z vykonaného dokazovania, obsahu Článku, k zisteniu, že fotografie úplne vybočovali z hraníc spravodajského cieľa. Pokiaľ prvoinštančný súd dospel k zisteniu (strana 17 a 18 rozsudku), že žalovaný sa snažil preukázať, že filmové predstavenie bolo výnimočnou akciou (premiéra), fotky však neboli použité na ilustračné účely atmosféry premiéry, žalovaný uviedol, že súbor fotografií z premiéry filmu, ako aj videozáznam z diania pred kinosálou, dokumentujú, že žalobkyňa musela vedieť, že ide na premiéru filmu, lebo jej priateľka mala na túto premiéru pozvánku pre dve osoby a aj pred vstupom do kinosály jej táto okolnosť musela byť známa. Tvrdenie žalovanej, že skutočnosť, že sa jedná o premiéru zistila až pri prednese úvodného slova k premietanému filmu mal za nepravdivé. Takisto považoval za nepravdivé tvrdenie svedkyne H. A., že vôbec nevedela o tom, že sa jedná o premiéru; mala totiž v ruke pozvánku a nie dva lístky, ako tvrdila, (viď fotografie) a takisto igelitovú tašku s reklamnými predmetmi. Takú istú pozvánku majú na fotografiách iné osoby zúčastnené na premiére a takisto aj igelitové tašky s reklamnými predmetmi. Pozvánka na premiéru a bežný lístok do kina majú nezameniteľné rozdielny formát. Z dokazovania teda mal naopak za zrejmé, že žalobkyňa vedela, že ide na premiéru filmu a bola uzrozumená, že sa premiéry zúčastnia aj médiá a že určite bude predmetom pozornosti týchto médií, čo sa aj stalo, a že budú o jej návšteve premiéry filmového predstavenia v tejto situácii (aféra manžela) médiá informovať verejnosť. Zdôraznil, že z fotografií s podobizňou žalobkyne vôbec nevyplýva, že by fotenie odmietala. Fotograf R. A. vyhotovil zo vstupu do sály tri fotografie a zo žiadnej nie je zrejmý žiaden odmietavý posunok, takže zistenie súdu, že žalobkyňa jednoznačne dala najavo (str. 18 rozsudku), že si neželá byť fotografovaná, nemá oporu v dokazovaní. 14. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný vyslovil presvedčenie, že zverejnením článku, nedošlo k vybočeniu z rámca ústavne garantovaného práva na slobodu prejavu. Poukázal na ustanovenie čl. 26 ods. 2 Ústavy SR, ktoré zaručuje aj slobodu tlače. Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96). Zopakoval, že téma žalovaných článkov je legitímnou témou verejného záujmu. Z úvahy, že médiá aj verejnosť prirodzene zaujímalo, ako sa žalobkyňa, manželka, matka dvoch detí, vyrovnáva s rozsiahlo medializovanou aférou účinkovania jej manžela v gayporno filmoch, ktoré možno považovať len za mimoriadne zavrhnutiahodné správanie a keďže sa žalobkyňa v rozhodnom čase k tejto téme odmietala pre médiá vyjadriť (stupňovalo to pochybností o osude ich manželstva a ich vzťahov vôbec a záujem o to, ako sa ich vzťahy vyvíjajú), žalovaný vyvodil, že v rámci tejto témy bola (aj) žalobkyňa osobou verejného záujmu. Mal za to, že predmetný Článok preto úplne legitímne informoval verejnosť o tom, že žalobkyňa navštívila s priateľkou kino; obsahoval úplne legitímne hodnotiace úsudky týkajúce sa tejto udalosti, správania sa žalobkyne a dohady o tom, ako asi sa odráža aféra manžela v ich vzťahoch. Tieto informácie týkajúce sa osoby žalobkyne mali spravodajský charakter, informovali o počínaní žalobkyne v tomto pre ňu nepochybne zložitom období. Objasnil, že pod pojmom spravodajstvo nemožno chápať len spravodajstvo z oblasti politiky, alebo komunálneho diania, ale aj spravodajstvo športové, tiež zo sféry showbiznisu, ktorého bol manžel žalobkyne, ako aj jeho manželka súčasťou; že pod pojmom spravodajstvo nemožno chápať len strohé správy v médiách ale aj tzv. komentované spravodajstvo a to vo všetkých sférach záujmu čitateľov. Komentované spravodajstvo je pritom v súčasnosti najrozšírenejším novinárskym žánrom používaným médiami, či už elektronickými (televízne správy) alebo printovými, či internetovými, ako v danom prípade. Vo vzťahu k namietanému porušeniu osobnostných práv žalobkyne, že jej podobizeň bola zverejnená bez jej súhlasu, žalovaný poukázal na spravodajskú licenciu v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a v tomto smere aj na právne vety Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rozsudku vo veci N. E. K. proti S. A. C. XXXX zdôraznil, že „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované“. Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť (prípady R. proti H. A. C. XXXX E. F. M. E. Ď.Š. proti W. A. C. XXXX). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade zverejnené fotografie, dotvárajúce obsah sprievodného textu vychádzajúceho z nepravdivých skutkových okolností, úplne vybočovali z hraníc spravodajského cieľa (neprispeli k žiadnej záležitosti vereného záujmu) a neprípustne vypovedali len o súkromnej sfére žalobkyne, do ktorej neoprávnene a hrubo zasiahli. V tejto súvislosti opakovane akcentoval, že v danom prípade sa spravodajstvo plne oprávnene zaoberalo hodnotením možného vývoja vzťahu žalobkyne s manželom, ktorý bol konfrontovaný z aktuálnou gayporno aférou. Ďalej bol názoru, že slobodu prejavu nemožno obmedzovať len na informovanie o správaní sa osoby verejného záujmu na jej verejné pôsobenie v showbiznise, ale je potrebné považovať za legitímne informovať o jej bežnom živote, v danom prípade o návšteve premiéry filmového predstavenia, ktorá je verejne prístupná a nejedná sa v žiadnom prípade o informáciu zo súkromnej sféry. O to viac, ak sa to dialo v čase keď v médiách rezonovala aféra manžela žalobkyne. Hodnotenie a uvažovanie o možných dopadoch aféry na ďalší vývoj ich manželského vzťahu, rodiny z dvoma maloletými deťmi, je plne legitímne a nemožno to považovať za neoprávnený zásah do súkromia žalobkyne. Nesúhlasil so záverom, že žalobkyňu, ako rodinného príslušníka verejne známej osoby v spoločenskej sfére showbiznisu, bez jej vlastného pričinenia nie je možné považovať za osobu verejného záujmu a teda má právo na plnohodnotnú ochranu svojho súkromia; argumentoval tým, že už samou skutočnosťou, že žalobkyňa je manželkou absolútnej osoby verejného záujmu, je v pozícii tzv. relatívnej osoby verejného záujmu, bez ohľadu na jej vôľu. Navyše v danom prípade sa žalobkyňa sama pričinila o to, že sa stala osobou verejného záujmu už len tým, že spolu s manželom navštevovala rôzne spoločenské podujatia, na ktorých aktívne pózovala fotografom a preto sa aj stala predmetom verejného záujmu médií, napr. týždenníka STAR, ktorý (ako je uvedené vyššie) o nej informoval s uvedením mena, priezviska a priniesol aj jej podobizeň, na fotografiách. 15. K názoru vysloveného súdom prvej inštancie, že v prípade súkromných osôb je v zásade vyhotovenie fotografie zásahom do súkromia, žalovaný opäť zdôraznil, že žalobkyňa je osobou verejného záujmu a vyhotovenie fotografie súkromných osôb s podobizňou nie je vždy zásahom do súkromia. Aj osoby, ktoré skutočne nie sú osobami verejného záujmu sa môžu stať aktérmi udalostí, ktoré sú objektom verejného záujmu a oprávnene sú potom takéto fotografie predmetom spravodajstva a ich zverejnenie spadá pod spravodajskú licenciu. Také okolnosti treba skúmať v každom konkrétnom prípade a nemožno vo všeobecnej rovine poprieť právo na slobodu prejavu v konkrétnej otázke oprávnenosti použitia spravodajskej licencie v súlade so zákonom. Namietal nepreskúmateľnosť záveru, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol predovšetkým k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti, a ďalej, že došlo k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť navrhovateľky v spoločnosti. Podľa žalovaného je tento názor prvoinštančného súdu úplne nepreskúmateľný, nakoľko nie je zrejmé aké okolnosti konkrétne bral pri tomto názore do úvahy, akú intenzitu, povahu, trvanie a spôsob zásahu hodnotil, z akej ujmy na postavení a uplatnení postihnutej osoby vychádzal. Z vykonaného dokazovania nemal za zrejmé žiadne negatívne následky na strane žalobkyne, ktoré by nastali v jej profesionálnej sfére, v jej sociálnej platforme, žiadna strata, priateľov, resp. zhoršenie dobrých vzťahov s priateľmi, ani žiadna zmena vzťahov v súkromí v prostredí rodiny, ktorá by bola nastala v príčinnej súvislosti so žalovaným Článkom. K nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku žalovaný uviedol, že odôvodnenie neobsahuje konkrétne dôvody, pre ktoré dospel súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam o značnej ujme spôsobenej žalobkyni žalovaným Článkom, resp. zverejnením fotografií s jej podobizňou, pre ktoré dospel k záveru, že zverejnenie fotografií z návštevy premiéry filmu, resp. z reklamnej akcie vo verejne prístupných priestoroch predajne v obchodnom centre s podobizňou žalobkyne, je zásahom do súkromia žalobkyne, ako aj názor na novinársky žáner Článku (spravodajstvo) a z toho vyplývajúci názor na absenciu spravodajskej licencie na zverejnenie fotografií žalobkyne. Vytýkal, že právny názor, že v danom prípade došlo zverejnením fotografií s podobizňou žalobkyne k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobkyne, nie je žiadnym spôsobom odôvodnený, je len konštatovaný. Poukázal na zrejmé rozpory v právnych názoroch obsiahnutých v odôvodnení rozsudku a v odôvodnení neoprávnenosti zásahu, keď na jednej strane sa konštatuje, že „článkom ako celkom nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova. Článok ako celok má spravodajský charakter, v dvoch rovinách: súkromnoprávna popisovala súkromie žalobkyne a úvahy o jej manželskom vzťahu s verejne známou osobou a v druhej verejnoprávnej rovine s cieľom upozorniť zavrhnutia hodnú minulosť verejne známej osoby“ a na druhej strane prvoinštančný súd prezentuje názor o jednostrannosti, neobjektivite, nevyváženosti a neoverenosti hodnotiacich úsudkov v Článku. Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, žalovaný predovšetkým odmietol neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne v tejto veci, čo má za následok absenciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec; súčasne však poukázal na to, že žalobkyňa neuplatňuje právo na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nijako nevysvetlila, ako sa vysporiadala so subsidiárnou funkciou náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k primeranému zadosťučineniu, či teda nepostačuje primerané zadosťučinenie a z akých dôvodov. Ak odôvodňuje uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla značným znížením jej občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, z výsledkov dokazovania také následky, ktoré by boli v príčinnej súvislosti so žalovaným Článkom nevyplynuli. Nebola preukázaná ani značná ujma v súkromnej sfére; tvrdená bola len žalobkyňou, ktorá ju však ani bližšie nepopísala vo svojich prednesoch. Žalobkyňa v konaní ani nevysvetlila zodpovedajúcim spôsobom, ako k sume 20.000 eur dospela. 16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť; relevantné skutkové zistenia prvoinštančného súdu považovala za správne a vzhľadom na to, že odvolací súd môže dospieť k odlišným skutkovým zisteniam iba v prípade, ak dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám, vyjadrí sa k namietaným skutkovým zisteniam až vtedy, ak by odvolací súd nariadil pojednávanie. Nesúhlasila s názorom žalovaného, že je relatívnou osobou verejného záujmu a stotožnila sa s právnym záverom súdu, že ju nemožno považovať za osobu verejného záujmu, pričom tento záver je plne v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (7 Cdo 13/2012), Ústavného súdu SR (I. ÚS 416/2011), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (U.W. Q. U.. W.). Za verejne známu osobu môže byť považovaný iba ten, kto je verejnosti známy svojim vlastným aktívnym pričinením - tzv. „osoby verejného záujmu na základe chovania“ (30 Cdo 1231/2011). S pojmom "relatívna osoba verejného záujmu" je možné stretnúť sa v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že “relatívna osoba verejného záujmu” je nanajvýš náchylnejšia k určitému obmedzeniu svojich osobnostných práv v prípade, ak sama vlastným pričinením vstúpi do tzv. verejnej arény. Ale v žiadnom prípade to neznamená, že by rodinní príslušníci verejne známych osôb mali rovnako nízku mieru ochrany súkromia ako (absolútne) osoby verejného záujmu. Žalovaný nepreukázal, aký konkrétnym vlastným správaním mala vstúpiť do verejnej arény, týmto rozhodne nie je účasť ako doprovod pozvanej osoby na spoločenskom podujatí, na ktorom je prítomný aspoň jeden fotograf. Ak by mala prijať domnienku žalovaného, že každý, kto sa zúčastní nejakého spoločenského podujatia, sa bez ďalšieho stáva osobou verejného záujmu, v dôsledku čoho sa má znižovať ochrana jeho osobnostnej sféry, tak ad absurdum by osobami verejného záujmu mali byť všetci účastníci tohto podujatia. K verejnému záujmu na zverejnení žalovaného Článku upriamila pozornosť na to, ako žalovaný toto zaoberanie sa „hodnotením možného vývoja vzťahu žalobkyne s manželom” odôvodňoval tým, že to „médiá aj verejnosť prirodzene zaujímalo a čitatelia mali záujem o to, ako sa ich vzťahy vyvíjajú“, pričom žalobkyňa nespochybňuje, že to, ako sa vyporiadavala so zverejnenou informáciou o účinkovaní jej manžela vo filmoch mládeži neprístupných, bola pre bulvárne médiá a ich čitateľov zaujímavá až natoľko, že žalovaný zverejneným Článkom zvýšil návštevnosť ním prevádzkovanej internetovej stránky; argumentovala ale tým, že záujem čitateľov nie je smerodajný pri vyvažovaní, či dať prednosť právu na slobodu prejavu (bulvárneho) novinára alebo ochrane súkromného života dotknutej osoby. Práve naopak, zverejňovanie fotografií a článkov, ktorých jediným účelom je uspokojiť zvedavosť čitateľov o detaily zo súkromného života určitej osoby, nemôže byť považované za prínos k diskusii o všeobecnom verejnom záujme. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života v prípadoch, keď tlač informuje verejnosť o súkromnom živote verejne známych osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia predajnosti periodika bez toho, aby sledovala legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (3 Cdo 153/2009). K námietke žalovaného, že „k zverejneniu podobizne žalobkyne malo dôjsť na základe spravodajskej licencie podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka zdôraznila, že žalovaný ani len netvrdil, v čom vzhliada splnenie zákonných podmienok pre použitie spravodajskej licencie, ale podmienky pre použitie spravodajskej licencie podľa nej splnené neboli, pretože použitie jej podobizne bolo neprimerané vzhľadom na sprievodné výroky zverejnené v žalovanom Článku a bolo v rozpore s jej oprávnenými záujmami. Na margo tvrdení žalovaného, že fotografie zverejnené v žalovanom Článku nie sú fotografie zo súkromia žalobkyne a preto ich zverejnením ani "nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobkyne", reagovala tak, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva koncept súkromného života zahŕňa nielen zverejňovanie informácií zo súkromného života dotknutej osoby, ale aj zverejnenie jej podobizne. Zverejnenie fotografií určitej osoby sa vždy považuje za podstatný zásah do jej súkromného života (X. E. Ď. U.. S., C. E. H. U.. J.). K nemajetkovej ujme uviedla, že dôvody, pre ktoré sa domáha priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch boli počas prvoinštančného konania rozvedené v žalobe a v písomnej záverečnej reči; k samotnej výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovanému oponovala, že nie je povinnosťou žalobcu v žalobe o ochranu osobnosti exaktne vyčísliť, ako žalovanú sumu vypočítal. Uvedené ani nie je možné vzhľadom na to, že sa jedná o náhradu nemajetkovej ujmy. Povinnosťou žalobcu je výlučne uviesť sumu, ktorú požaduje a následne v konaní preukázať následky neoprávneného konania žalovaného, ako aj ostatné relevantné okolnosti na strane žalobcu a žalovaného. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje výlučne súd a to na základe vlastnej úvahy o výsledkoch vykonaného dokazovania. K tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia uviedla, že žalovaný sa v odvolaní obmedzil iba na všeobecné konštatácie bez väzby na napadnuté rozhodnutie; bola názoru, že prvoinštančný súd sa vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné a výstižne odôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané. Pokiaľ žalovaný namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku „neobsahuje konkrétne dôvody, pre ktoré dospel súd k skutkovým zisteniam o značnej ujme spôsobenej žalobkyni žalovaným Článkom, tak prehliada časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia na str. 4 - 11. 17. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobkyne bližšie rozviedol dôvody, pre ktoré nesúhlasil s vyjadrením žalobkyne a ktorými argumentoval aj v podanom odvolaní; trval na tom, že súd prvej inštancie dospel k viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem iných napr. aj to, že fotografie s podobizňou žalobkyne, dotvárajúce obsah sprievodného textu vychádzajúceho z nesprávnych skutkových okolností, úplne vybočovali z hraníc spravodajského cieľa. Z kontextu Článku je evidentné, že informoval verejnosť o žalobkyni, manželke R. L., ktorý v tých dňoch čelil obrovskému škandálu o jeho účinkovaní v gaypornofilmoch, ktorá navštívila filmové predstavenie v mutiplexovom kine v obchodnom centre v Bratislave, a preto Článok obsahuje fotografie s podobizňou žalobkyne vyhotovené v danom kine pri vstupe do kinosály. Článok ďalej obsahuje informácie o afére manžela žalobkyne a z toho rezultujúce hodnotiace úsudky, resp. hypotetické, rečnícke otázky, týkajúce sa momentálnej atmosféry v ich manželstve, čomu plne zodpovedá zverejnenie fotografií v tzv. galérii umiestnenej pod Článkom. Žalovaný nemá za zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel z obsahu Článku k zisteniu, že fotografie úplne vybočovali z hraníc spravodajského cieľa. Na margo zistení súdu prvej inštancie, že žalovaný sa snažil preukázať, že filmové predstavenie bolo výnimočnou akciou (premiéra), fotky však neboli použité na ilustračné účely atmosféry premiéry argumentoval tým, že vo svojich prednesoch uviedol, že súbor fotografií z premiéry filmu, ako aj videozáznam z diania pred kinosálou, len dokumentujú, že žalobkyňa musela vedieť, že ide na premiéru filmu, lebo jej priateľka mala na túto premiéru pozvánku pre dve osoby a aj pred vstupom do kinosály jej táto okolnosť musela byť známa; žalobkyňa vedela, že ide na premiéru filmu, bola teda uzrozumená, že sa premiéry zúčastnia aj médiá a že určite bude predmetom pozornosti týchto médií, čo sa aj stalo, a že budú o jej návšteve premiéry filmového predstavenia v tejto situácii (aféra manžela) médiá informovať verejnosť. Z fotografií s podobizňou žalobkyne vôbec nevyplýva, že by fotenie odmietala. Fotograf A. vyhotovil zo vstupu do sály tri fotografie a zo žiadnej nie je zrejmý žiaden odmietavý posunok, takže zistenie súdu, že žalobkyňa jednoznačne dala najavo, že si neželá byť fotografovaná, nemá oporu v dokazovaní, keďže bol preukázaný opak. Navyše žalobkyňa musela vedieť, že sa jedná o premiéru filmu a že budú prítomné médiá, keďže prišla na premiéru filmu s priateľkou na základe pozvánky, lístok si nekupovala. Prítomnosť médií na premiérach slovenských filmov je samozrejmosťou, notorietou, ktorú nie je potrebné dokazovať; musela aj očakávať, že si ju médiá v danej situácii všimnú a budú ju fotiť. Sama žalobkyňa vypovedala, ako bola v rozhodnom čase médiami obliehaná aj pred rodinným domom. Na margo tvrdení žalobkyne, ju nemožno považovať za osobu verejného záujmu a ani za relatívnu osobu verejného záujmu nakoľko v konaní nebolo preukázané, „akým konkrétnym vlastným správaním mala žalobkyňa vstúpiť do verejnej arény“, žalovaný oponoval, že v prvoinštančnom konaní boli preukázané zistenia vyplývajúce zo svedectva autorky Článku, ktorá o osobe žalobkyne vedela už zo zverejnení v roku 2010 v týždenníku STAR č. 49/201, 50-51/2010 a 41/2011 s podobizňou žalobkyne a vo vydaní č. 50-51/2010 aj s uvedením mena a priezviska žalobkyne; žalobkyňa aj pred zverejnením žalovaného Článku vystupovala na verejnosti, zúčastňovala sa rôznych spoločenských akcií aj tzv. after párty po vysielaní TV projektov, na ktorých sa podieľal jej manžel a iných spoločenských udalostí, napr. spevácka súťaž Zlatý slávik z marca 2012, krst knihy v Prahe z decembra 2011, odovzdávanie ocenení Tý Tý v Prahe v apríli 2011, z premiéry filmu Lóve v Bratislave v októbri 2011 atď. Vyslovil názor, že Článok sa v časti, ktorá sa týkala osoby žalobkyne venoval téme legitímneho verejného záujmu s tým, že „vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov, alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej; všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verne posudzované“ (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 453/03). K časti, v ktorej žalobkyňa neprípustne paušalizuje tvrdenie, že „zverejnenie fotografií určitej osoby sa vždy považuje za podstatný zásah do jej súkromia“ s tým, že odkazuje na judikatúru bez označenia konkrétnych právnych viet, žalovaný uviedol, že takúto právnu otázku možno hodnotiť len s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, pričom je potrebné vykonať test proporcionality, ktorý súd prvej inštancie k danej právnej otázke nevykonal napriek tomu, že tak mal učiniť ex offo s ohľadom na judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR na posúdenie tejto právnej otázky z ústavnoprávnych hľadísk. Mal za to, že žalujúca strana vo vyjadrení žiadnym konkrétnym tvrdením nevyvrátila jeho tvrdenie, že v tomto konaní nepreukázala ujmu, ktorá by jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti so zverejnením žalovaného článku a podčiarkol, že taká ujma jej ani vzniknúť nemohla, keďže text žalovaného článku žalobkyňu nedifamuje ani nekritizuje. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých častiach odvolací súd zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18.12.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 19. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. 20. Podľa článku 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 21. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 22. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 23. Právo na súkromie patrí k základným ľudským právam a je garantované priamo Ústavou SR, ktorá v ustanovení čl. 16 ustanovuje, že „nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Nadväzujúcim ustanovením je potom čl. 19 ods. 2, ktorý zakotvuje právo každého „na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“ v spojení s cit. čl. 19 ods. 1. 24. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 25. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane právna ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa čl. 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Čl. 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované; čl. 10 Dohovoru tiež zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva čl. 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ, beztoho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum či vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. 26. Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. 27. Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. 28. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. 29. Ako vidno, slovenská právna úprava výslovne nestanovuje odlišný stupeň ochrany pred rozširovaním fotografií osôb verejného záujmu a osôb ostatných. Ostatne, súčasný právny poriadok SR osoby verejného záujmu vôbec nedefinuje a tento pojem nepoužíva. Občiansky zákonník neobsahuje ani ustanovenie, podľa ktorého by osoba verejného záujmu musela strpieť mimo prípadov zákonnej licencie, najmä spravodajskej, uverejňovanie svojich fotografií bez súhlasu, a to dokonca ani tých, ktoré ju zobrazujú pri výkone jej funkcie. Konečne, slovenská právna úprava výslovne nerozlišuje ani prípady rozširovania fotografii osôb verejného záujmu vyhotovených tajne v ich obydlí, na verejnosti, alebo na verejnosti a zároveň v situáciách, keď sa takáto osoba uchýlila do ústrania s cieľom byť sama. 30. Možno zopakovať, že v slovenskom právnom poriadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu, hoci sa tento pojem v médiách často používa. Na priblíženie jeho obsahu je možné využiť uznávanú klasifikáciu na dve základné skupiny, a to: osoby absolútneho verejného záujmu (tvoria najmä politici, umelci, športovci, ale aj páchatelia trestných činov, čiže osoby, ktoré sú v dôsledku svojich výkonov, činnosti alebo negatívnych činov v centre záujmu verejnosti; aby mohla byť konkrétna osoba označená ako osoba absolútneho verejného záujmu, musí mať činnosť, vďaka ktorej sa dostala do centra záujmu verejnosti, adekvátnu intenzitu) a osoby relatívneho verejného záujmu (môže sa ňou stať určitá osoba aj bez vlastného pričinenia, napríklad narodením, alebo nadobudnutým rodinným stavom a pod.). 31. A teda hoci naše právo nepozná vo vzťahu k uverejňovaniu fotografií osôb verejného záujmu pojem osoby verejného záujmu tak, ako ho pozná napríklad nemecké právo, možno dospieť na jeho základe k podobným záverom, ako dospeli nemecké súdy v konštantnej judikatúre (napr. Z. U. Y. Z. F. E. L..), a to na základe výkladu pojmu „použiť fotografiu primeraným spôsobom“, obsiahnutého v § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a druhej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej „použitie fotografie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby“. Pri zohľadnení týchto kritérií sa na vyhotovenie a použitie podobizní, či prejavov osobnosti osôb verejného záujmu nevyžaduje privolenie na účely uvedené v § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom v prípade osôb relatívneho verejného záujmu musí ísť o prejavy osobnosti súvisiace s udalosťou, ktorou sa stali verejne známymi alebo na dobu pokiaľ sú stredobodom záujmu. U týchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť právo na informácie. 32. O neoprávnený zásah do súkromia však pôjde vtedy, ak neboli splnené zákonné podmienky oprávnenosti tohto zásahu (ide o exces za týchto podmienok), teda buď nejde o spravodajstvo, alebo fotografia nebola použitá primeraným spôsobom, alebo použitie fotografie bolo v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Nepochybne jedným z oprávnených záujmov osoby je aj ochrana jej súkromia; je nutné vziať do úvahy, že hranice „oprávneného záujmu“ verejne známej osoby na ochrane jej súkromia nebudú totožné s hranicami „oprávneného záujmu“ na zachovaní súkromia iných osôb. 33. Aby sa osoba (relatívneho) verejného záujmu mohla domáhať svojho práva na súkromie, podľa názoru odvolacieho súdu (v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na ktorú poukázala aj žalobkyňa s odkazom na prípad U. Q. K.) musia byť pri publikovaní fotografií zachycujúcich takúto osobu vo verejnom priestore pri bežných každodenných činnostiach súkromného života splnené nasledovné podmienky: 1/ čo sa týka miesta, musí ísť o ústranie, do ktorého sa osoba utiahla, aby bola sama, 2/ želanie byť sám, musí byť rozpoznateľné objektívnou osobou, 3/ osoba verejného záujmu spoliehajúc sa na fakt, že sa nachádza v ústraní sa správa tak, ako by sa nesprávala v rámci širšej verejnosti. Zásahom je v takom prípade uverejnenie takých fotografií, ktoré boli vyhotovené tajne, alebo využívajúce nevedomosť osoby, ktorá sa do ústrania uchýlila. V ostatných situáciách zachycujúcich osobu (relatívneho) verejného záujmu pri bežných každodenných činnostiach súkromného života na verejnosti, sa možno rovnako domáhať práva na ochranu súkromia, ak jediným účelom zverejnených fotografií je iba samotné pobavenie spoločnosti na uspokojenie zvedavosti čitateľov, a nie informovanie o záležitostiach (legitímneho) verejného záujmu. 34. Odvolací súd sa ako prvé zameral na posúdenie otázky, či možno žalobkyňu považovať za verejnú osobu, resp. za osobu relatívneho verejného záujmu, keď pri týchto osobách je potrebné neoprávnenosť zásahu hodnotiť odlišne od "bežných" vo verejnosti neznámych osôb; v tejto súvislosti sa stotožnil s jednou z úvah, vyslovených súdom prvej inštancie, že „žalobkyňa nepatrí medzi osoby pôsobiace vo verejnom živote, či pútajúce na seba pozornosť médií, je však osobou blízkou osoby nepochybne verejne známej a rozoberanie niektorých otázok verejného záujmu súvisiacich priamo s činnosťou manžela žalobkyne, je potrebné považovať za legitímnu realizáciu slobody prejavu, ktorú je žalobkyňa povinná strpieť; súčasne dodal, že žalobkyňa v čase zverejnenia predmetného článku v dôsledku blízkeho vzťahu s osobou verejne známou nepatrila ani do kategórie „bežný občan“. Taktiež pripustil, že „v období rokov 2010 až 2011 sa objavila v médiách fotografia žalobkyne spolu s manželom na niekoľkých spoločenských akciách.“ 35. Ako už bolo uvedené vyššie, v slovenskom právnom poriadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu, hoci sa tento pojem v médiách často používa; za osoby verejného záujmu je v súlade s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR i všeobecných súdov SR potrebné považovať na jednej strane verejných činiteľov, prípadne osoby inak pôsobiace vo verejnom živote, t.j. osoby verejne známe, vrátane športovcov, umelcov i osoby z tzv. showbiznisu, keď i tieto osoby svojou aktivitou na verejnosti upútavajú verejnú pozornosť a ich aktivita môže byť preto verejne posudzovaná (hodnotená). 36. Za osoby s postavením odvodeným od osôb absolútneho verejného záujmu sa potom považujú osoby, ktoré sú s nimi určitým spôsobom previazané príbuzenským, priateľským, či iným zväzkom (osobou relatívneho verejného záujmu sa niekto môže stať bez vlastného pričinenia, napríklad narodením, alebo získaným rodinným stavom). Žalobkyňa je tiež osobou, ktorej postavenie je odvodené od spoločenského statusu jej manžela v showbiznise (ako verejne známej osoby). 37. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného vymedzenia okruhu osôb verejného záujmu (na rozdiel od právnych záverov súdu prvej inštancie) má za to, že už len tým, že žalobkyňa je manželkou R. L. - absolútnej osoby verejného záujmu, je v pozícii tzv. osoby relatívneho verejného záujmu, bez ohľadu na jej vôľu. Navyše v danom prípade (keďže z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je nepochybné, že v období rokov 2010 až 2011 sa objavila v médiách fotografia žalobkyne spolu s manželom na niekoľkých spoločenských akciách) sa žalobkyňa sama pričinila o to, že sa stala osobou verejného záujmu už len tým, že spolu s manželom navštevovala rôzne spoločenské podujatia, na ktorých aktívne pózovala fotografom a preto sa aj stala predmetom záujmu médií, o čom svedčia aj zvyšné fotografie s podobizňou žalobkyne zverejnené v tzv. galérii pod Článkom. 38. Keďže žalobkyňa bola v čase uverejnenia Článku a sporných fotografií v postavení odvodenom od postavenia jej manžela R. L., t.j. v postavení rodinného príslušníka verejne známej osoby v spoločenskej sfére showbiznisu, možno ju bez jej vlastného pričinenia považovať za osobu (relatívneho) verejného záujmu, ktorá nemá právo na plnohodnotnú ochranu svojho súkromia akú má „bežný občan“. 39. Žalobkyňa podanou žalobu v znení pripustenej zmeny žiadala (o.i. aj) o uloženie povinnosti žalovanému odstrániť z internetového portálu M..sk Č. A. H. XX.X.XXXX L. W. „. J.: Ž.X. L. Q., M. Z. U., ktorý odvolací súd v záujme prehľadnej štruktúrovanosti rozhodnutia uvádza v plnom znení: „F. - T.Y. H. E. U. T. R. L. (XX) E. E. L. (XX) U. L. U.H. T. E. Š. T.. M. L. U. A. po T. Y.X. T. Y.. M. L. M. po Y. Š. K. T. Q. H. V.. W. U. L. W., E. L. V.. I. S. L. T. T. U.. M.A. V. Y. A. H. T. H. E.. E. E. M. W. Y., I. W. N. M. W. E. L. R. Ú. U. M. Š.. T. M.Ý. L. T. Š. K., Ž. R. L. U. Y. W.M. H. T. L. Q. tematikou. Porotca šou Česko Slovensko má talent spočiatku svoje gay skúsenosti popieral, neskôr sa k nim priznal. Ako tvrdil, jeho manželka E. L. vraj o všetkom vedela. Isté je, že tmavovláska to teraz vôbec nemá ľahké. Zrazu totiž celé Slovensko aj Česká republika rozoberajú hriešnu minulosť jej manžela. Ba čo viac, na internete si hocikto môže pozrieť poriadne tvrdé zábery jeho milostných aktov s inými mužmi. To, že samotná podnikateľka znáša tieto chvíle ťažko, bolo vidieť aj v stredu. L. sa vybrala do kina na komédiu o ženách a tehotenstve. Tentoraz však do spoločnosti vyrazila bez manžela, pričom sa na rozdiel od minulosti odvracala od fotoaparátov. V spoločnosti kamarátky kráčala do kinosály zachmúrená a so sklonenou hlavou. Napriek veselému žánru jej do smiechu vôbec nebolo a po skončení filmu sa rýchlo vytratila. Domov sa však zrejme neponáhľala, vládne tam pravdepodobne dusná atmosféra. V súvislosti s tým treba podotknúť, že L. to nemá nahnuté iba pod vlastnou strechou. Problémy si kvôli škandálu narobil aj v televíziách R. E. T.. Podľa našich informácií mu reálne hrozí strata džobu v súťaži Česko Slovensko má talent. „Určite rozmýšľajú nad náhradou, aj keď zatiaľ žiadnu adekvátnu nenašli,” tvrdí náš zdroj. Pornominulosť porotcu zaskočila najmä českú stanicu, ktorá sa profiluje ako výsostne rodinná. Už nejakú dobu sa dokonca oficiálne volá T. S.. Škandál preto kompetentných riadne rozzúril a s producentom by už neradi spájali svoje meno. Spoločnosť, ktorá vlastní licenciu k programu Česko Slovensko má talent, sa k afére nevyjadruje. „Nebudeme to komentovať,” povedala nám stručne E. J. A. S. Y.. Hoci ona mlčí, podľa našich informácií sú poskytovatelia formátu gaypornom nepríjemne šokovaní. „Prikláňajú sa k názoru, že by bolo dobré ho vymeniť,” prezradil náš zdroj. Nie je totiž vhodné, aby tvárou talentovej súťaže bol bývalý aktér gayporna, ktorý nakrútil naozaj drsné scény. Otázne tiež je, či týmto L. nestratil autoritu u mnohých ľudí. Keď sme porotcu oboznámili o situácii v televíziách a o tom, že zvažujú jeho vyhadzov, nechcel túto situáciu rozoberať. „Všetko, čo som chcel povedať, som povedal. Viac sa k tomu nebudem vyjadrovať,” opakoval dookola. Pri našej otázke, či si nemyslí, že by bolo vhodné odstúpiť z vlastnej iniciatívy, nám poprial pekný deň a ukončil telefonát. V súvislosti so vzniknutou kauzou je tiež zaujímavý príklad z minulosti. Za oveľa menší prehrešok padla v rokoch 2004/05 hlava porotkyne prvej série SuperStar N. L.. Podľa našich informácií prišla o flek v obľúbenej šou preto, že sa na verejnosti objavila fotografia, ako jednému z finalistov sedí na kolenách. A to nemala robiť. Vyhodila ju práve spomínaná spoločnosť S.. Producentova manželka bola jeho prvou láskou. Spoznali sa na strednej škole, no vtedy ho odmietala. Dokopy sa dali až neskôr. Ich manželstvo trvá už vyše 13 rokov a majú spolu synov L. E. H.. Partneri spolu aj podnikajú. Týmto zväzkom už viackrát otriasli obvinenia z nevery, E. však vždy stála pri svojom mužovi. Zotrváva pri ňom aj po prevalení jeho pornominulosti.“ 40. Súd prvej inštancie odstraňovaciu žalobu v tejto časti (právoplatne) zamietol s argumentom, že zo strany žalovaného Článkom ako celkom nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova a vyslovil, že Článok ako celok mal prevažne spravodajský charakter. 41. Zamietnutím žaloby v časti odstránenia Článku z internetového portálu žalovaného, súd prvej inštancie nepovažoval Článok za zdroj závadných následkov vyvolaných neoprávneným tvrdeným zásahom, a takto ani nereštituoval pôvodný stav, ktorý tu bol (ešte) pred zverejnením Článku. 42. Keďže bolo právoplatne rozhodnuté, že zásah do osobnostných práv žalobkyne Článkom žalovaného nebol neoprávnený, možno uzavrieť, že v zistenom strete ústavných práv bolo uprednostnené právo na slobodu prejavu a na informácie pred právom žalobkyne na ochranu osobnosti (jej česť a dôstojnosť, vážnosť a právo na súkromie). 43. Úlohou odvolacieho súdu bolo preskúmať, či žalobkyňou namietané použitie fotografií, ktorých odstránenia z Článku a s Článkom súvisiacej galérie fotografií sa domáhala podanou žalobou, zodpovedalo podmienkam zákonnej licencie v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a teda či posudzovaný článok a zverejnené fotografie , ktoré boli jeho súčasťou, spĺňali parametre spravodajského žánru. Charakteristickým znakom spravodajskej fotografie je cieľ, ktorý fotografia sleduje, a tým je pohotové zobrazenie aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Prvok aktuálnosti a bezprostrednosti je tak pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku podstatný a na tento bolo potrebné sa pri posúdení kritéria legality zamerať. Posúdenie kritéria legality v žalobkyninom prípade, t.j. či postup žalovaného neprekročil zákonný rámec § 12 Občianskeho zákonníka predpokladalo vyriešenie predbežnej otázky, a síce, či mal Článok ako aj fotografie, ktoré tvorili jeho súčasť, spravodajský charakter. 44. Pokiaľ súd prvej inštancie právoplatným zamietnutím žaloby v časti odstránenia článku uznal legitímnosť témy, ktorá bola predmetom spravodajstva (informovanie verejnosti o tom, že žalobkyňa navštívila s priateľkou kino, hodnotiace úsudky týkajúce sa tejto udalosti, správania sa žalobkyne a dohady o tom, ako sa asi odráža aféra manžela v ich vzťahoch), je zrejmé, že uverejnenie namietaného článku bolo z hľadiska uspokojenia práva verejnosti na informácie aj aktuálne. Ak teda súd prvej inštancie neodstránením článku fakticky uznal, že zásah do práv žalobkyne spočívajúci v šírení informácií o počínaní žalobkyne v tomto pre ňu nepochybne zložitom období bol legitímny, a z vyššie uvedeného vyplýva, že aj aktuálny, nemôžu byť pochybnosti o spravodajskom charaktere Článku. Keďže namietaný Článok spĺňal všetky atribúty, ktoré sú kladené na verejné prejavy v záujme ochrany slobody prejavu a práva na informácie, možno zhrnúť, že v danom konkrétnom prípade sloboda prejavu a právo na informácie prevážili nad záujmom žalobkyne na ochranu jej osobnostných práv. 45. V súvislosti so zverejnenými fotografiami bolo nevyhnutné okrem kritéria legality (otázka použitia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka v danom prípade) posúdiť aj splnenie požiadavky proporcionality, t.j. náležitého vyváženia ochrany súkromia žalobkyne oproti slobode prejavu, kde rozhodujúcim faktorom má byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli do diskusie o verejnom záujme; či zverejnenie fotografií sledovalo takýto legitímny cieľ. 46. Použitie fotografie zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v spravodajstve v rámci zákonnej licencie nesmie byť v rozpore s takými jej záujmami, ktoré treba bezpodmienečne rešpektovať, a sú teda nedotknuteľné, pričom musí byť zároveň primerané. Použitie je primerané iba vtedy, keď forma, obsah, rozsah a spôsob zodpovedajú účelu, na ktorý bola stanovená zákonná licencia. 47. Na margo vyššie uvedeného posudzovania splnenia požiadavky proporcionality ochrany súkromia žalobkyne oproti slobode prejavu odvolací súd zdôrazňuje, že zverejnené fotografie žalobkyne, ktorých odstránenia sa z Článku a s Článkom súvisiacej galérie fotografií žalobkyňa domáha a samotný Článok je potrebné vnímať ako jeden celok a posudzovať ich dohromady; preto, keď sa osoba žalobkyne v Článku stala na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie legálne predmetom medializácie v súvislosti s vrcholiacim „gayporno škandálom“ jej manžela, súd prvej inštancie tým pripustil, že téma namietaného Článku bola témou verejného záujmu; v logickej nadväznosti na to potom aj zverejnené fotografie s podobizňou žalobkyne dotvárajúce obsah sprievodného textu prispeli do diskusie o otázke verejného záujmu a ako také - keďže neodhaľujú zo súkromia ani intímnej sféry žalobkyne viac, než sa môže bežná verejnosť dozvedieť pri náhodnom stretnutí s ňou na akomkoľvek inom verejnom priestranstve (ako v multiplexovom kine), na ktorom sa bezpochyby žalobkyňa bežne pohybuje - takéto fotografie zo svojej podstaty nevybočujú z hraníc spravodajského cieľa a nie sú v rozpore s oprávnenými záujmami žalobkyne ako fotografovanej osoby. 48. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd vyslovuje presvedčenie, že vzhľadom na objektívnu rozpoznateľnosť okolností a priestoru, kde došlo k vyhotoveniu fotografií žalobkyne (premiéra filmu „Ako otehotnieť a nezblázniť sa“ za účasti médií), tieto vznikli za situácie a na mieste, kde žalobkyňa mala a mohla predvídať, že môže byť fotografovaná; dobrovoľnou účasťou na premiére filmového predstavenia sa v čase vrcholiaceho "gayporno škandálu" jej manžela sama vystavila záujmu médií. 49. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa vstupovala do kinosály v čase, keď ešte nič nenasvedčovalo tomu, že sa jedná o udalosť so zvláštnym záujmom médií je celkom bezpredmetné, lebo relevantnou z hľadiska preukázaných skutočností je v tejto súvislosti iba (jej nesporne) slobodná návšteva kina v čase filmovej premiéry, na mieste a udalosti so zvláštnym záujmom médií, ktorá zákonite vylučuje akúkoľvek jej vôľu uchýliť sa do ústrania s cieľom nebyť nerušená vo svojom súkromí. Zverejnené fotografie neodhaľujú zo súkromia ani intímnej sféry žalobkyne viac, než sa môže bežná verejnosť dozvedieť pri náhodnom stretnutí s ňou na akomkoľvek inom verejnom priestranstve (ako v multiplexovom kine), fotografie s podobizňou žalobkyne neboli vyhotovené tajne, ani spôsobom využívajúcim jej nevedomosť. Záverom ešte hodno poznamenať, že zo samotných (zverejnených) fotografií nemožno usúdiť, že by žalobkyňu zosmiešňovali - fotografie pôsobia civilne, nie difamačne. 50. Keďže osoba žalobkyne v Článku sa na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie stala legálne predmetom medializácie v súvislosti s gayporno škandálom jej manžela a zverejnené fotografie predstavujú integrálnu súčasť informovania o téme, ktorá bola uznaná za tému verejného záujmu, t.j. ako legitímny dôvod zásahu do osobnostných práv žalobkyne, fotografie s podobizňou žalobkyne boli vyhotovené a použité primeraným spôsobom a ich použitie nebolo rozpore s oprávnenými záujmami žalobkyne, odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že na uverejnenie fotografií žalobkyne sa v danom prípade vzťahovala zákonná licencia v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a teda žalovaný na ich uverejnenie nepotreboval súhlas žalobkyne. 51. Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené; a pretože uverejnenie predmetných fotografií s podobizňou žalobkyne nebolo so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávaného sporu spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach (nedošlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka), neboli splnené zákonné predpoklady nielen na aplikáciu § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na odstránenie fotografií žalobkyne, ale ani na priznanie peňažného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v podobe uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy 20.000 eur. 52. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd s ohľadom na svoju podrobnú právnu argumentáciu (odseky 29 až 49) neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k vyhoveniu žaloby v časti uloženej povinnosti žalovanému odstrániť fotografie z webovej stránky a v časti uloženej povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol; vychádzal pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie. 53. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech (naopak žalobkyňa bola vo vzťahu k predmetu sporu k jej žalobou uplatneným petitom v plnom rozsahu neúspešná). 54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).