Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/243/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514217559 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1514217559.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcov: X/ V.. N. Q., T.. X.X.XXXX, H. P. XX, H., 2/ M. Q., T.. XX.XX.XXXX, H. P. XX, H., obaja zast. Mgr. Marián Čuprík, usadený euroadvokát, so sídlom Kováčska 40, Košice, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186 o určenie neplatnosti právnych úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 10C/335/2014-280 zo dňa 22. mája 2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. Žalovaný má voči žalobcom 1/,2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že ustanovenie bodu 4.5 zmluvy o poskytnutí úveru číslo XX/XXX/XX zo dňa 26.2.2008 uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Žalovanému uložil zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 129,14 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne z tejto sumy od 28.12.2013 do zaplatenia. Žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 5 zákona č. 258/2001 Z. z. a § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 3, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie prioritne riešil otázku svojej právomoci vec prejednať. Z obsahu Zmluvy o úvere č. XX/XXX/XX čl. 14.3. zistil, žalovaný ponúkol žalobcom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže žalobcovia neoznačili vyznačené políčko, platí, že prijali návrh rozhodcovskej zmluvy. Prvoinštančný súd posúdil toto zmluvné dojednanie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá bola zakomponovaná do zmluvy v záverečných ustanoveniach a napriek možnosti voľby medzi všeobecným súdom a súdom rozhodcovským, znenie ust. čl. 14.3. nezodpovedá požiadavke uvedenej v ustanovení § 93b ods. 1 a ods. 2 zákona č. 483/2001 Zb. o bankách. Súd sa priklonil k stanovisku žalobcov, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky spočíva v procesnoprávnych súvislostiach, nakoľko spotrebiteľ v pozícii žalobcu je pozbavený viacerých procesných inštitútov, ktoré sú pre neho výhodnejšie v konaní pred všeobecným súdom ako sú napr. miestna príslušnosť súdu podľa bydliska spotrebiteľa, oslobodenie od súdneho poplatku, skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok súdom ex offo a vec prejednal ako vecne a miestne príslušný. 1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia dňa 26.2.2008 uzavreli s právnym predchodcom žalobcu Dexia banka Slovensko a.s. úverovú zmluvu č. XX/XXX/XX, na základe ktorej banka poskytla žalobcom bezúčelový úver v sume 300 000,- Sk, (9 958,17 €) a to poukázaním peňažných prostriedkov na osobný účet, pri dohodnutej fixnej úrokovej sadzbe 6,03 % ročne počas 5 rokov, pričom v článku 4.4.6. zmluvy bolo dohodnuté úrokové rozpätie 1,82 % ročne. Žalobcovia si povinnosti vyplývajúce zo zmluvného vzťahu plnili riadne a včas, čo preukazuje i list žalovaného zo dňa 27.11.2013. Žalovaný listom zo dňa 21.12.2012 oznámil žalobcom, že došlo k jednostrannému zvýšeniu úrokovej sadzby na výšku 4,99 % ročne, pričom hodnota úrokového rozpätia bola zvýšená na 4,45 % ročne, teda im oznámil, že ich úver bude od 26.2.2013 úročený novou úrokovou sadzbou vo výške 4,99 % ročne, ktorá pozostáva z úrokovej sadzby v hodnote EURIBOR, ktorej výška v deň oznámenia je 0,54 % ročne a úrokového rozpätia 4,45 % ročne. 1.3. Súd prvej inštancie zhodne so žalobcami skonštatoval, že hodnota úrokového rozpätia 4,45 % ročne nekorešponduje s dojednaním v čl. 4.4.6. úverovej zmluvy. Možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby bola stanovená na zmenu miery rizika klienta najmä (nie však výhradne) so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. NBS však podľa vedomostí súdu nestanovuje kritéria hodnotenia klienta, ale kritériá pre postup banky pri správe rizík, teda voči širšiemu okruhu klientov a produktom. Preto na takýto postup nie je možné aplikovať nejaké nariadenie zverejnené vo vestníku a pod., ktoré by jasne mohlo stanoviť rozdiel v miere rizikovosti a miere zvýšenia úrokového rozpätia. Pre takýto postup nejestvuje stanovenie výpočtu a ani posudzovania kritérií rizík a vytvára svojvôľu pre veriteľa. Preto podľa názoru súdu skutočne ustanovenie, kde je umožnené veriteľovi adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu nad zmluvne dohodnutý výpočet v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, ktorá môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko umožňuje veriteľovi svojvoľný postup. Aj keď ustanovenia čl. 4.4. a čl. 4.6. sa môžu podľa súdu zdať na prvý pohľad totožné, pri výpočte výšky úroku v ustanovení čl. 4.4. je pevne stanovený výpočet umožňujúci dlžníkovi zistiť povinnosti a práva, v čl. 4.5. je právo zvýšenia výslovne ponechané na ľubovôli veriteľa bez možnosti overenia si jeho postupu a zistenia práv a povinností dlžníka (odkaz najmä na neexistujúcu právnu úpravu, avšak aj iné nedefinované práva). Uvedený názor sa odrazil v postupe žalovaného, ktorý nemožno hodnotiť inak ako svojvoľný. Ani po viacerých žiadostiach žalobcov žalovaný neozrejmil dôvody svojho konania a uplatnenia nárokov z čl. 4.5 zmluvy. Odkaz veriteľa na obchodné tajomstvo výpočtu je úplne neadekvátny, ak by mal postupovať podľa určitého pokynu nariadeného NBS pre všetky peňažné ústavy na území SR. V danom prípade spôsob hodnotenia nemôže byť jedinečnou uchovávanou informáciou. Naviac podľa žalobcami predloženými potvrdeniami samotného žalovaného súd nezistil v ich správaní také zmeny, ktoré by vyvolali zmenu miery rizika, najmä omeškania s plnením platieb. Súd samotnú podstatu ustanovenia nespochybňuje, pretože všeobecne miera rizika, ktorá sa zisťuje štatistickými metódami, aplikačným a následne behaviorálnym scoringom klienta, fakticky predstavuje hodnotenie jeho schopnosti splácania úveru a bonity, obdobne ako vyhodnocovanie v predzmluvných vzťahoch, pričom v tomto rozsahu sa poskytujú určité práva veriteľovi a právne normy reflektujú pokles hodnoty zabezpečenia a pod. Teda ak banka zistí vyššiu mieru rizika, je pre dlžníka vo väčšine výhodnejšie uplatnenie vyššej úrokovej sadzby, ako prípadné odstúpenie od zmluvy s povinnosťou vrátenia zostatku úveru. Vyššie riziko na strane klienta znamená aj vyššiu mieru možnosti, že úver nebude riadne splatený ako aj zníženú likviditu banky. Súd je toho názoru, že ani takéto oprávnené záujmy veriteľa ho však nemôžu oprávniť k tomu, aby sám mohol takéto práva aplikovať, najmä ak nie sú od počiatku úplne a jasne stanovené a dlžník nemá možnosť s nimi vysloviť nesúhlas. Žiadne oprávnenie veriteľa nie je tak široké, aby sa mohol správať svojvoľne a podľa vlastného uváženia meniť zmluvné ustanovenia, ktorými je aj dohoda o určení výšky úrokov. Pre ospravedlnenie takéhoto správania sa, teda jednostrannej zmeny zmluvných podmienok, nie je postačujúce to, že dlžník má možnosť v určitej lehote vrátiť všetky prostriedky a takýmto účinkom zabrániť. Totiž nie vždy je dlžník schopný v určitej pomerne krátkej lehote, najmä pri skutočne zhoršenej bonite, obstarať hotovosť na úhradu záväzku či získať nový úver za prijateľných podmienok. Nielen veriteľ, ale aj dlžník pri obstarávaní úveru kalkuluje s určitou časovou návratnosťou. Dlžník dokonca vzhľadom na nemožnosť jednorazového vrátenia prostriedkov ani nemusí byť schopný odstúpiť od zmluvy a bude musieť akceptovať zvýšenie úrokovej sadzby. Skutočne vyjadrenie žalovaného na zvýšenie sumy úveru bez preukázania účelovosti pôsobí protichodne k jeho tvrdeniam o zvýšenom riziku na strane žalobcov. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou č. 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko. Z článkov 3 a 5 smernice č. 93/13, ako aj z bodu 1 písm. j/ a l/ a bodu 2 písm. b/ a d/ prílohy tejto smernice vyplýva, že v súvislosti so splnením požiadavky transparentnosti má zásadný význam odpoveď na otázku, či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a podrobnosti mechanizmu zmeny cudzej meny, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom upraveným ostatnými podmienkami zmluvy týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. Možnosť jednostranne zvýšiť úrokovú sadzbu z dôvodu zmeny rizikovosti klienta bez úplne a jasne vymedzených pravidiel, zobrazené aj v netransparentnom konaní žalovaného, ktoré je toho úplným a vyčerpávajúcim príkladom, je veľmi netransparentná podmienka, jednostranná výhodná pre veriteľa a výrazne poškodzujúcu práva dlžníka - spotrebiteľa, nakoľko veriteľ má možnosť z tohto dôvodu svojvoľne meniť zmluvné podmienky v podstatnej časti zmluvy, teda vo výške úrokov. Hoci žalobcovia si okrem uplatnenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky neuplatnili žiadne iné nároky okrem finančného zadosťučinenia, podľa názoru súdu ani takéto určenie zmluvnej podmienky nie je v rozpore so zákonom a bez naliehavého právneho záujmu, nakoľko napríklad žalobcovia skutočne nemusia vedieť určiť sumu, o ktorú na základe takejto podmienky zaplatili viac, nakoľko vyššími splátkami sa pri nezmenenej úrokovej sadzbe má hradiť väčšia časť istiny, pričom následne sa suma jej zostatku znižuje, čím sa priamoúmerne znižuje suma úrokov, a teda takéto splátky vôbec nekorešpondujú s anuitnými splátkami a ich členením. Zároveň na základe vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa môžu domáhať vydania určitých nárokov voči veriteľovi, prípadne spotrebiteľ sa vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže aj preventívne brániť pred uplatnením určitých nárokov voči nemu zo strany veriteľa. Preto v určitom rozsahu, ak takéto nároky nie sú premlčané, má spotrebiteľ legitímne právo domáhať sa takéhoto určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Súd poukázal aj na to, že už Okresný súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 18C/341/2013 zo dňa 3.7.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co 563/2015, právoplatným dňa 19.4.2016 vyslovil, že citované ustanovenie čl. 4.6. (v predmetnej veci je zmluvné ustanovenie označené ako bod 4.5. obsahovo totožné), je neprijateľnou podmienkou a preto je neplatné. 1.4. Žalobcovia podľa súdu prvej inštancie preukázali, že na strane žalovaného došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný prijal plnenie na základe neplatného zmluvného dojednania čl. 4.5. úverovej zmluvy, teda z neplatného právneho úkonu. Žalobcovia majú nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia žalovaného v sume 129,14 €. Majetkový prospech žalovaného predstavuje sumu peňažných prostriedkov v sume zodpovedajúcej rozdielu medzi sumou splátok úveru vo výške zaplatenej žalobcami v dôsledku neplatného právneho úkonu žalovaného (jednostrannej zmeny úrokovej sadzby) t. j. sume splátok vyrubených pri uplatnení úrokovej sadzby vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty sadzby BRIBOR, resp. EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 4,45 % ročne (od 26.2.2013) a medzi sumou splátok vo výške, v akej ich mali zaplatiť žalobcovia žalovanému pri uplatňovaní úrokovej sadzby dojednanie v zmysle obsahu zmluvy, t. j. vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty BRIBOR, resp. EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 1,82 %. 1.5. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení vo výške 8,25 % ročne z dlžnej sumy od 28.12.2013, teda odo dňa, kedy žalovaný prevzal výzvu na vrátenie žalovanej sumy a bol preto nedobromyseľný. Súd priznal žalobcovi voči žalovanému zákonný úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 1.6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 1,2 C.s.p. tak, že v konaní plne úspešným žalobcom priznal plnú náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil svoju právomoc vec prejednať a rozhodnúť, v dôsledku čoho meritórne rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Uviedol, že žalovaný pri prvom úkone vo veci samej v súlade s § 106 ods. 1 O.s.p. (teraz § 6 ods. 1 C.s.p.) namietol nedostatok právomoci Okresného súdu Bratislava V. Medzi sporovými stranami totiž bola platne dojednaná rozhodcovská doložka. Súd ju nesprávne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Svoj záver založil na neodôvodnenom názore, že rozhodcovská doložka pozbavuje žalobcov procesných práv. Tento záver je však príliš zjednodušený a všeobecný. Miesto rozhodcovského konania sa nachádza v rovnakom meste ako bydlisko žalobcov, oslobodenie od súdneho poplatku nemôže byť pre žalobcov znevýhodňujúce, pretože tento predstavuje iba 16,60 €. Neprijateľnosť zmluvných podmienok je v zmysle § 28 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z. povinný skúmať aj rozhodcovský súd. Žalobcovia mali možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, čo však neurobili. Je nesporné, že žalobcovia svojim rozhodnutím - súhlasom, ovplyvnili budúce riešenie eventuálnych sporov v súvislosti so zmluvou o úvere. Preto je potrebné, aby súd na túto vôľu prihliadol, a to napriek údajnej procesnej nevýhodnosti riešenia sporu v rozhodcovskom konaní. Ak by bol záver súdu správny, akákoľvek rozhodcovská doložka v akejkoľvek spotrebiteľskej zmluve by bola en bloc neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takáto interpretácia je však neprípustná a nemá oporu v platnej právnej úprave. Žalovaný nepodmieňoval poskytnutie úveru uzavretím rozhodcovskej doložky, rovnako prípadne neakceptovanie rozhodcovskej doložky klientom žalovaný nesankcionuje odopretím poskytnutia úveru. Žalovaný je ex lege povinný ponúkať svojim klientom uzavretie rozhodcovskej zmluvy (§ 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.). 2.1. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zmluvné ustanovenie oprávňujúce žalovaného jednostranne zmeniť výšku úroku (tzv. refixácia) je štandardom vo všetkých bankových inštitúciách, pričom limitom tejto zmeny je adekvátnosť. Žalovaný preukázal, že úroková sadzba bola adekvátna aktuálnemu stavu na bankovom trhu. V súlade s predmetným ustanovením je žalovaný oprávnený nielen zvýšiť, ale aj znížiť úrokovú sadzbu, čím dôjde k zvýhodneniu spotrebiteľa, čo vylučuje neprijateľnosť tohto zmluvného ustanovenia podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Judikovanie povinnosti zdržať sa používania takejto podmienky v úverových zmluvách je spôsobilé vážne ohroziť podnikateľskú činnosť žalovaného. Úroková sadzba je základným marketingovým nástrojom bankových subjektov a priamo súvisí s výkonom ich podnikateľskej činnosti. Banky nepristupujú k zmenám úrokových sadzieb svojvoľne, ale na základe konkrétnych ukazovateľov. Ak klient s novourčenou výškou úrokovej sadzby nesúhlasí, môže predčasne splatiť úver. Žalovaný pristúpil k zmene úrokovej sadzby z dôvodu zmeny podmienok na trhu. 3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia. Poukázali na § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ako aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ktoré považujú zmluvné ustanovenie, ktoré núti spotrebiteľa riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní, za neplatné. Nie je prípustné akékoľvek zmluvné obmedzenie spotrebiteľovho práva voľby orgánu, na ktorom sa spotrebiteľ rozhodne uplatniť svoje práva. Obdobne rozhodol napríklad Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 8CoE 65/2013. Predmetná rozhodcovská doložka je výhradná, a preto je neprijateľná podľa § 53 ods. 4 písm.r) Občianskeho zákonníka. Žalobcovia pred uzatvorením zmluvy, ani potom, neboli žalovaným oboznámení nielen s významom a dôsledkami predmetnej rozhodcovskej doložky, ale neboli vôbec upozornení na to, že v úverovej zmluve sa vôbec nejaká rozhodcovská doložka nachádza. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Rozpor s dobrými mravmi žalobcovia videli aj vo formulácií rozhodcovskej doložky, ktorá bola pripravená tak, aby ňou boli žalobcovia viazaní aj v prípade, ak si ju vôbec nevšimnú. Žalovaný skryl rozhodcovskú doložku do Záverečných ustanovení zmluvy. Je preto zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsob jej zakomponovania do zmluvy je nielen v rozpore so zákonom, ale aj s dobrými mravmi. V súvislosti s poukazom žalovaného na povinnosť banky v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. sa žalobcovia odvolali na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 166/2012. 3.1. Pokiaľ išlo o samotné sporné zmluvné ustanovenie, jeho nejasná formulácia mala za následok jeho vyhodnotenie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda jeho neplatnosť. Ak žalovaný tvrdí, že ustanovenie čl. 4.5. zmluvy o úvere mu neumožňuje konať svojvoľne, zmluva nič takéto neustanovuje. Samotné slovo „adekvátne“ nemení nič na neurčitosti, netransparentnosti, a teda i neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Žalobcovia v čase uzavretia zmluvy nemali možnosť oboznámiť sa ani len rámcovo s dôvodmi, pre ktoré by mohol žalovaný zmeniť úrokové rozpätie. Požiadavku transparentnosti vyslovil aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach C-143/13 a C-26/13. Pokiaľ išlo o zdôvodnenie zmeny úrokovej sadzby podmienkami na finančnom trhu, tieto nemajú žiaden súvis so žalobcami, týkajú sa len žalovaného ako banky. Pokiaľ si žalovaný nevytvoril dostatočný právny základ pre zmenu úrokových sadzieb v dôsledku týchto objektívnych skutočností, potom je nutné pričítať ich na vrub jeho podnikateľského rizika. Teoretická možnosť zníženia úrokovej sadzby nemôže mať žiaden vplyv na celkový neprijateľný charakter a absolútnu neplatnosť predmetného ustanovenia. 4. K vyjadreniu žalobcov doručil odvolaciemu súdu svoju repliku žalovaný. Namietal, že žalobcovia použili vo svojom vyjadrení aj prostriedky procesného úroku a procesnej obrany, ktoré nepoužili v prvoinštančnom konaní, a to bez toho, aby spĺňali podmienky uvedené v § 366 C.s.p., preto odvolací súd na ne nemôže prihliadať. Vo svoje replike zotrval na svojej argumentácií uvedenej v odvolaní. Zdôraznil najmä, že žalovaný dal žalobcom možnosť voľby uzavrieť alebo neuzavrieť spotrebiteľskú doložku, preto nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nestotožnil sa so závermi žalobcov o tom, že ustanovenie čl. 4.5. zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. i), o) a v) Občianskeho zákonníka, pričom v tejto súvislosti považoval argumentáciu žalobcov za neprípustné novoty v odvolacom konaní V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 563/2015 uviedol, že tento bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 100/2016. 5. K replike žalovaného doručili odvolaciemu súdu svoju dupliku žalobcovia. Nesúhlasili, že ich argumentácia k rozhodcovskej doložke by bola neprípustnou novotou v odvolacom konaní, nakoľko sa týka podmienok konania, preto je prípustná v zmysle § 366 písm. a) C.s.p. Navyše ide takmer výlučne, ak nie úplne, o právnu kvalifikáciu zisteného skutkového stavu, teda nejde o procesný útok alebo obranu. Následne znovu poukázali na neprípustný spôsob, akým žalovaný zahrnul rozhodcovskú doložku do zmluvy. Zopakovali svoju argumentáciu týkajúcu sa neprijateľnosti ustanovenia čl. 4.5. zmluvy. Podotkli, že im nie je zrejmé, z akého dôvodu poukazoval žalovaný na § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka, nakoľko čl. 4.5. zmluvy nespĺňa náležitosti požadované predmetným ustanovením, najmä neobsahuje uvedenie žiadnych vážnych a objektívnych dôvodov pre zmenu úrokovej sadzby. K zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Žiline došlo v dôsledku procesnej vady, Najvyšší súd SR sa nevenoval meritu veci. Žalovaný v prvoinštančnom konaní nijako nespochybnil výpočet výšky bezdôvodného obohatenia, pokiaľ by voči výške namietal až v odvolacom konaní, išlo by o neprípustné novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 C.s.p.. 6. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 7.9.2018 žalovaný doplnil svoju repliku. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017, v ktorom dovolací súd dospel k záveru, že obsahovo totožná rozhodcovská doložka (v inej zmluve uzavretej žalovaným) nemá znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, pokiaľ teda spotrebiteľ nevyužil možnosť výberu nevyužil, vyslovil súhlas s právomocou a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal. 7. Žalobcovia sa podaním zo dňa 12.10.2018 k doplneniu repliky žalovaného vyjadrili. Poukázali na oprávnenie spotrebiteľa podať žalobu na všeobecný súd aj napriek existencii rozhodcovskej zmluvy vyplývajúce z § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z., s ktorým nie je spojené žiadne prechodné ustanovenie. Namietali, že napadnutý rozsudok vyvodil neplatnosť rozhodcovskej doložky nielen z dôvodov riešených v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 80/2017, ale aj pre jej nesúlad s vtedy účinným § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. Predmetné ustanovenie zahŕňa aj povinnosť poskytnúť klientovi primerané a vhodné poučenie o tom, aký je význam rozhodcovskej zmluvy. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je z dôvodu, že neriešilo nesplnenie si poučovacej povinnosť bankou na prejednávanú vec v celom rozsahu použiteľné. Žalobcovia predmetné uznesenie tiež nepovažovali za súladné s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Poukázali pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2012, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal povinnosť poučiť žalobcov o povahe a dôsledkoch rozhodcovskej doložky a rozhodcovského konania a o možnosti voľby medzi dvoma riešenia. Takýto záver je v súlade i s ďalšími rozhodnutiam súdov. V prípade uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 mohlo ísť buď o skutkovo zásadne odlišný prípad od prejednávanej veci alebo o nezákonný postup Najvyššieho súdu SR v rozpore s § 48 ods. 1 C.s.p.. Podľa vedomosti žalobcov proti predmetnému uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť. 9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., teda v celom rozsahu a dospel k záveru, že je nutné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. zrušiť, a vec mu podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. Podľa čl. 1 C.s.p. spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. 12. Podľa § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 13. Podľa § 6 ods. 1 C.s.p. ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, konanie zastaví. 14. Podľa § 7 ods. 1 C.s.p. súd na námietku žalovaného neprihliadne a spor prejedná a rozhodne, ak strany vyhlásia, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté. Neprihliadnutie na námietku musí súd odôvodniť v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 15. Podľa § 7 ods. 2 C.s.p. podľa odseku 1 súd postupuje aj vtedy, ak zistí, že spor nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať. 16. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. 17. Podľa § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 len čo súd k námietke odporcu uplatnenej najneskôr pri prvom jeho úkone vo veci samej zistí, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať v rozhodcovskom konaní, nemôže vec ďalej prejednávať a konanie zastaví; vec však prejedná, ak účastníci vyhlásia, že na zmluve netrvajú alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté. Súd prejedná vec aj vtedy, ak zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná, prípadne že vôbec neexistuje alebo že jej prejednanie v rozhodcovskom konaní presahuje rámec právomoci priznanej im zmluvou, alebo že rozhodcovský súd odmietol vecou sa zaoberať. 18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.3.2014 po jej čiastočnom späťvzatí uskutočnenom na pojednávaní dňa 28.11.2016 sa žalobcovia domáhali učenia, že čl. 4.5. zmluvy o poskytnutí úveru číslo XX/XXX/XX zo dňa 26.2.2008 uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a zaplatenia sumy 129,14 € s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 28.12.2013 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného. 19. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 5.9.2014, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 8.9.2014, a ktoré bolo označené ako Vyjadrenie žalovaného a námietka nedostatku právomoci, vzniesol námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Bratislava V, ktorú odôvodnil skutočnosťou, že medzi stranami sporu bola uzavretá rozhodcovská doložka (čl. 14.3. zmluvy), v dôsledku čoho má byť vec prejednaná v rozhodcovskom konaní. Predmetné podanie predstavovalo vyjadrenie žalovaného k žalobe a išlo o prvý úkon žalovaného vo veci samej a súčasne o jeho prvý procesný úkon vôbec. 20. Občiansky súdny poriadok, rovnako ako Civilný súd poriadok ukladajú súdom prejednať súkromnoprávne (občianskoprávne) spory, pokiaľ zákon nezveruje právomoc konať a rozhodnúť o nich inému orgánu. Vylúčiť právomoc všeobecných súd je spôsobilá platne uzavretá rozhodcovská zmluva (§ 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.) alebo spotrebiteľská rozhodcovská zmluva (§ 3 zákona č. 335/2014 Z. z.). Na posudzovanú vec je v tejto súvislosti potrebné aplikovať § 106 ods. 1 O.s.p., a to v znení účinnom do 31.12.2014 vzhľadom na princíp ochrany legitímnych očakávaní žalovaného, ktorý uplatnil svoju námietku v čase účinnosti § 106 ods. 1 O.s.p. vo vyššie citovanom znení, pričom mu nemôže byť na ujmu, že súd prvej inštancie na základe tejto námietky konanie nezastavil a rovnako aj s poukazom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ustanovenie § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase podania žaloby ukladalo súdu zastaviť konanie v prípade nedostatku jeho právomoci spôsobenom uzatvorením rozhodcovskej zmluvy vzťahujúcej sa na žalobou uplatnený nárok. Samotná existencia platnej rozhodcovskej zmluvy však právomoc všeobecného súdu konať a rozhodnúť ešte nevylučuje. Zo znenia predmetného ustanovenia možno vyvodiť, že základnými predpoklady pre zastavenie konania je (1) vznesenie námietky žalovaným dovolávajúcej sa existencie rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami, v zmysle ktorej sa vec má prejednať v rozhodcovskom konaní, (2) včasné vznesenie takejto námietky pri prvom úkone vo veci samej a (3) existencia platnej rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami, v zmysle ktorej sa vec má prejednať v rozhodcovskom konaní. Naplnenie prvých dvoch predpokladov je v posudzovanej veci nesporné, žalovaný vzniesol príslušnú námietku, a to pri jeho prvom úkone vo veci samej - vyjadrení k žalobe. Skúmanie tretieho predpokladu z § 106 ods. 1 O.s.p. vyplýva len implicitne. Súd sa nemôže uspokojiť so samotným včasný vznesením námietky, ale musí sa zaoberať aj jej vecnou stránkou, teda posúdiť, či skutočne došlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy dopadajúcej svojimi účinkami na žalobou uplatnený nárok. 21. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 26.2.2008 uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ zmluvu o poskytnutí úveru č. 99/270/08, súčasťou ktorej bola v čl. 14.3. rozhodcovská doložka, podľa ktorej žalobcovia prijali návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň bola žalobcom daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, kedy by vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Sporným nebolo ani to, že žalobcovia nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy v označenom políčku nevyznačili. 22. Zmluva o poskytnutí úveru je v čl. 14.3. dostatočne určitá a zrozumiteľná, aby mohla byť považovaná za platný právny úkon. Žalobcovia tiež nespochybnili svoju skutočnú a vážnu vôľu uzavrieť danú zmluvu, avšak namietali, že nemali, a ani neprejavili vôľu byť viazaní čl. 14.3., ktorý podľa svojho obsahu predstavuje rozhodcovskú doložku, a to s poukazom na skutočnosť, že predmetné zmluvné ustanovenie je zahrnuté v Záverečných ustanoveniach zmluvy bez jeho osobitného zvýraznenia, pričom od žalobcov ako spotrebiteľov sa vyžadovalo, aby aktívne vyznačili, že rozhodcovskou doložkou nechcú byť viazaní, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že žalobcovia ako spotrebitelia sú rozhodcovskou doložkou viazaní, aj keď si ju v texte zmluvy nevšimli a nerozumeli jej významu. Súčasne v takomto umiestnení a formulácií rozhodcovskej doložky žalobcovia videli rozpor s dobrými mravmi. Popri tom namietal porušenie poučovacej povinnosti žalovaným ako bankou vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z., ktorú mal ohľadom rozhodcovskej zmluvy Jadro ich argumentácie však spočívalo predovšetkým v tom, že čl. 14.3. predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to z dôvodu že zakladá znevýhodnené postavenie žalobcov ako spotrebiteľov. 23. Posudzovaná zmluva má povahu formulárovej, resp. typovej zmluvy, ktorú žalovaný (resp. jeho právny predchodca) uzatváral s veľkým počtom klientov a bola už predmetom posudzovania súdov v iných veciach, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho činnosti. Najvyšší súd SR vo svojom aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 80/2017 podrobil obsahovo totožnú rozhodcovskú doložku z obdobnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy prieskumu, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že takéto zmluvné ustanovenie nemá znaky neprijateľnej podmienky. Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán. Žalobcovi (v tomto prípade žalobcom) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca (žalobcovia) však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal. 23.1. Z vyššie uvedeného rozhodnutia vyplýva, že formulácia danej rozhodcovskej doložky, ktorá si vyžadovala zo strany spotrebiteľov aktívny prejav nesúhlasu s ňou, je prípustná, nakoľko možnosť výberu tým zostala nedotknutá. Nemožno ju teda považovať ani za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací súd konštatuje, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uzavretím rozhodcovskej doložky podmieňoval uzavretie zmluvy, resp. poskytnutie spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na spotrebiteľom danú možnosť voľby, ktorá bola podľa Najvyššieho súdu SR poskytnutá právne udržateľným spôsobom, nemožno hovoriť ani o absencii vôle žalobcov byť viazaní rozhodcovskou zmluvou. Pokiaľ ide o samotný význam rozhodcovskej doložky, tento je priamo v predmetnom zmluvnom ustanovení úplne a zrozumiteľne vysvetlený. Nespochybniteľne z neho vyplýva, že vzájomné spory vzniknuté v súvislosti s úverovou zmluvou je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd a že v prípade nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou ich bude príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Takto formulovaná rozhodcovská doložka sama o sebe predstavuje poučenie o jej obsahu a význame zodpovedajúce požiadavkám stanoveným § 93b zákona č. 483/2001 Z. z., na ktorý poukazovali žalobcovia. Treba však tiež dodať, že ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy poučovaciu povinnosť banky pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy nestanovovalo. Hoci sa k tomu Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí výslovne nevyjadril, z jeho rozhodnutia vyplýva i platnosť takejto rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej systematické zaradenie v zmluve, nakoľko ani v tejto skutočnosti nevzhliadol znevýhodnenie postavenia spotrebiteľa. Zo žiadneho predpisu účinného v čase uzavretia posudzovanej rozhodcovskej zmluvy nevyplývala potreba formálne a obsahovo oddeliť rozhodcovskú zmluvu od zmluvy či ju inak osobitne zvýrazniť. Neskôr účinné ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. upravujúce formálne náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vzhľadom na čas uzavretia rozhodcovskej zmluvy (26.2.2008) v tejto veci nemožno aplikovať, výslovne to vylučuje prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z., podľa ktorého sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.1.2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Pokiaľ žalobcovia odvodzovali právomoc všeobecných súdov konať a rozhodnúť v ich veci z ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z., predmetné ustanovenie vytrhli z kontextu príslušného zákona a nesprávne ho vyložili. Celý § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. upravuje náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Hoci konkrétne ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z. môže (izolovane) navodzovať dojem, že dáva spotrebiteľom právo vždy sa domáhať svojho práva na všeobecnom súde, napriek uzavretej rozhodcovskej zmluve, v skutočnosti ide o normu, ktorá stanovuje, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nesmie takéto právo spotrebiteľovi svojim obsahom uprieť, teda nesmie byť z obsahového hľadiska pre spotrebiteľa výhradnou rozhodcovskou zmluvou. Pominúc tento nesprávny výklad, ustanovenia § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. sú ako celok na posudzovanú rozhodcovskú zmluvu neaplikovateľné, pretože je to, ako už bolo uvedené, výslovne vylúčené prechodným ustanovením § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. 24. S poukazom na princíp právnej istoty definovaný čl. 2 C.s.p. môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom súdy sú povinné v súlade s týmto princípom konať a rozhodovať. Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací, ktorý nepochybne predstavuje jednu z najvyšších súdnych autorít, rozhodol o platnosti rozhodcovskej doložke za takých skutkových a právnych okolností, ktoré sa po všetkých relevantných (z hľadiska skúmania platnosti daného zmluvného ustanovenia) stránkach zhodovali s rozhodcovskou doložkou, ktorá je predmetom posudzovania v tomto odvolacom konaní, odvolací súd nevidel priestor na odklon od takéhoto rozhodnutia Najvyššieho súdu, a to už vôbec nie z dôvodu existencie inej judikatúry Najvyššieho súdu týkajúcej sa právne a skutkovo viac či menej odlišných vecí, na ktorú poukazovali žalobcovia. Odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť správnosť a zákonnosť postupu dovolacieho súdu, preto nemohol tiež prihliadať na žalobcami vytýkané porušenie § 48 C.s.p., ku ktorému malo podľa žalobcov dôjsť zo strany Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní vo veci pod sp. zn. 3 Cdo 80/2017. 25. Napokon sa odvolací súd zaoberal ešte osobitnými okolnosťami, ktoré napriek včas vznesenej a dôvodnej námietke podľa § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 umožňovali a súčasne ukladali súdu vo veci konať a rozhodnúť. V posudzovanej veci nenastala situácia, že by strany sporu zhodne vyhlásili, že na zmluve netrvajú. Nejde ani o prípad, kedy by v súdenej veci existovalo rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu, ktoré by nebolo uznané v Slovenskej republike. Z predchádzajúcich častí odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že rozhodcovská zmluva existuje, je platná a prejednanie tejto veci nepresahuje rámec právomoci priznanej rozhodcovskou zmluvou (týka sa všetkých vzájomných sporov z uzavretej úverovej zmluvy). Predmet žalobcami uplatnenej žaloby, ktorým je určenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia, môže byť podľa práva SR podrobený rozhodcovskej zmluve, resp. rozhodcovskému konaniu. Arbitrabilita sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia v zásade nie je sporná. Pokiaľ ide o spor v časti určenie neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky, rozhodcovský súd by sa musel touto okolnosťou zaoberať prinajmenšom prejudiciálne, ak by nebola žalobcami výslovne poňatí do žalobného petitu. Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom rozhodcovského konania, ak by samotné uplatnenie určovacieho nároku žalobou vylučovalo arbitrabilitu sporu. Jej vylúčenie v prípade žalôb o určenie prácnej skutočnosti nemožno vyvodiť zo žiadneho právne ustanovenia, nejde ani o spor, ktorý by nebolo možno ukončiť súdnym zmierom či dohodou o urovnaní (§ 1 ods.2 v znení účinnom do 31.12.2014, resp. § 1 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z.). Napokon v posudzovanej veci nejde ani o prípad, že by sa ňou rozhodcovský súd odmietol zaoberať. S poukazom na okamžitú aplikabilitu Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že neboli splnené ani osobitné okolnosti, na základe ktorých by všeobecný súd vo veci musel konať a rozhodnúť, vyplývajúce z § 7 ods. 1 a 2 C.s.p., ktoré sú zásadne zhodné s podmienkami podľa § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014. 26. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov musí konštatovať, že v konaní neboli splnené procesné podmienky na vydanie rozsudku z dôvodu nedostatku právomoci všeobecných súdov konať a rozhodnúť v spore, keď túto právomoc má rozhodcovský súd určený v rozhodcovskej zmluve uzavretej medzi stranami sporu. Rozsudok súdu prvej inštancie je preto potrebné v celom rozsahu zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. Vo veci boli splnené predpoklady, pre ktoré je potrebné konanie zastaviť v zmysle § 106 ods.1 O.s.p. účinného v čase začatia konania, ktorého ekvivalentom je § 6 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom na princíp okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku vyjadrený v jeho prechodnom ustanovení § 470 ods. 1 preto odvolací súd konanie zastavil podľa § 6 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. 27. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. Podaním žaloby vo veci spadajúcej do právomoci rozhodcovského súdu, s čím zákon spája povinnosť súdu na riadne vznesenú námietku žalovaného konanie zastaviť, žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania. Žalovanému teda vzniklo voči žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).