Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/6/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514217613 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1514217613.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej v právnej veci žalobkyne: D. D., E. X, L., zastúpenej PhDr. Mgr. Alenou Dušatkovou, Matejkova 30, Bratislava, proti žalovanému: ATALIAN SK s.r.o., Bajkalská 19B, Bratislava (predtým AB Facility, s.r.o., Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 44 390 823), zastúpenému EK Legal, s.r.o., Černockého 13, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 48Cpr/5/2014-77, zo dňa 27.10.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo dňa 15.5.2014 a (o) náhradu mzdy zamietol; žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súde dňa 7.7.2014 sa žalobkyňa domáhala určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného zo dňa 15.5.2014, je neplatná, pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá a zároveň sa domáhala náhrady mzdy v sume jej priemerného zárobku od 11.6.2014 do rozhodnutia súdu t.j. 1.000 eur za každý mesiac s príslušným ročným úrokom z omeškania podľa platných predpisov. Uznesením zo dňa 19.5.2014 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorého žalobkyňa už žiadala náhradu mzdy 1.159,61 eura od 16.5.2014 za každý mesiac s ročným úrokom z omeškania 8,25 %. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súdu prvej inštancie z predloženej pracovnej zmluvy vyplynulo, že žalobkyňa bola od 23.1.2013 zamestnaná u žalovaného v pracovnej pozícii administratívny referent a fakturantka s tým, že 15.5.2014 podpísali strany Dohodu o skončení pracovného pomeru, podľa ktorej pracovný pomer končí k 15.5.2014. Podľa článku II. bola Dohoda uzavretá na návrh zamestnávateľa z dôvodu organizačných zmien, na základe ktorých sa stal zamestnanec nadbytočným, pričom v prípade výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce by zamestnancovi nevznikol nárok na žiadne odstupné, a tak sa strany dohodli, že zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné vo výške dvojnásobku zamestnancovho priemerného mesačného zárobku, ktoré bude vyplatené po skončení pracovného pomeru v najbližšom termíne určenom na výplatu mzdy. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa od platnej Dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle § 19 Zákonníka práce odstúpila listom zo dňa 12.6.2014 a jej prejav vôle neskončiť pracovný pomer a pokračovať v ňom, bol doručený zamestnávateľovi, čo znamená, že odstúpením od zmluvy sa dohoda o skončení pracovného pomeru od začiatku zrušila a pracovný pomer sa neskončil a zamestnávateľ bol naďalej povinný prideľovať zamestnankyni prácu podľa pracovnej zmluvy. 3. Súd prvej inštancie ďalej dokazovaním zistil, že zamestnávateľ akceptoval odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru jednak tým, že nenapadol jeho prípadnú neplatnosť na súde, ale najmä výslovne listom zo dňa 28.7.2014 oznámil žalobkyni, že akceptuje jej odstúpenie od dohody a zároveň ju vyzval, aby si začala plniť pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a vrátila mu sumy vyplatené titulom odstupného a náhrady za nevyčerpanú dovolenku, keďže v dôsledku zrušenej dohody právny dôvod na ich zaplatenie odpadol; skonštatoval, že žalovaný opakovane vyzýval žalobkyňu na nástup do práce z dôvodov akceptovania odstúpenia od dohody alebo na uvedenie dôvodu nenastúpenia výzvami zo dňa 10.8.2014, 21.8.2014 a 9.9.2014, v ktorej upozornil, že neospravedlnená absencia v čase od 8.8.2014 do 8.9.2014 môže byť dôvodom pre výpoveď podľa § 63 ods. 4 písm. e) Zákonníka práce. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo pre právnu skutočnosť, že pracovný pomer neskončil dňa 15.5.2014 irelevantné, že strany po odstúpení od dohody dňa 12.6.2014 rokovali o prípadnom skončení pracovného pomeru a rovnako, že žalobkyňa akceptovanie jej odstúpenia od dohody zo strany zamestnávateľa považovala len za formálne a neplatné, keď tento jej odmietol dať záruky, že v budúcnosti s ňou neskončí pracovný pomer (pretože takéto záruky jej nemohol dať platne). Súd prvej inštancie tak dospel k názoru, že žalobkyňa prejavom svojej vôle (odstúpením od Dohody o skončení pracovného pomeru) zmarila účinky dohody, teda skončenia pracovného pomeru, a preto bola povinná naďalej vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, resp. oznámiť zamestnávateľovi dôvod neprítomnosti v práci, napríklad prekážku z dôvodu práceneschopnosti (keď je preukázané, že Sociálnou poisťovňou jej boli v čase od 16.5.2014 do 3.8.2014 vyplácané nemocenské dávky). 4. Na uvedenom základe vychádzajúc z toho, že Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 15.5.2014 bola v dôsledku odstúpenia zrušená od začiatku, pracovný pomer medzi stranami tak neskončil k 15.5.2014, ale pokračoval ďalej podľa pracovnej zmluvy, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú v zmysle § 60 ods. 1, ods. 2, § 77, § 79 ods. 1 a § 19 Zákonníka práce zamietol, vrátane nároku na náhradu mzdy; záverom podotkol, že keďže predmetom sporu nie je výpoveď zo dňa 23.9.2014, touto výpoveďou sa nezaoberal. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške ich náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 5. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vyčítala, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie sa v ňom nedotkol platnosti alebo neplatnosti Dohody o skončení pracovného pomeru z 15.5.2014 s ohľadom na to, že ak Dohoda o skončení pracovného pomeru nebola platným právnym úkonom s odvolaním sa na ustanovenie § 17 Zákonníka práce, potom ani odstúpenie od Dohody o skončení pracovného pomeru nebolo platné. Zastávala názor, že žalovaný považoval skončenie pracovného pomeru Dohodou zo dňa 15.5.2014 za platné, nakoľko ignoroval jej odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru, neumožnil jej pracovať s tým, že jej nebola obratom a ani celé týždne a mesiace po oznámení odstúpenia od dohody doručená žiadna výzva na dostavenie sa na pracovisko, nebola jej pridelená žiadna práca, nebola jej vyplácaná žiadna mzda a zamestnávateľ ju odhlásil z poistenia v Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni k 15.5.2014, pričom jej sociálne a zdravotné poistenie neobnovil po doručení odstúpenia od Dohody o skončení pracovného pomeru ani do 23.9.2014. Za dôkaz o tom, že žalovaný ignoroval zrušenie dohody o skončení pracovného pomeru podaním odstúpenia od dohody, žalobkyňa považovala aj skutočnosť, že na jej žiadosť sa s ňou dňa 14.7.2014 stretli vedúci zamestnanci žalovaného a navrhli jej urobiť mimosúdne vyrovnanie, teda poskytnúť jej kompenzáciu za skončenie pracovného pomeru, pričom bola toho názoru, že odmietnutie mimosúdnej dohody žalobkyňou nemôže byť dôvodom na neúspech v súdnom konaní. Podľa názoru žalobkyne nezodpovedalo dobrým mravom ponúknuť jej možnosť finančnej kompenzácie za skončenie pracovného pomeru a súčasne možnosť nástupu do práce len preto, aby jej žalovaný na nasledujúci deň mohol formálno-právne správne dať výpoveď. Mala za to, že výzvy žalovaného zo dňa 28.7.2014, 10.8.2014, 21.8.2014 a 9.9.2014, ako aj výpoveď z pracovného pomeru z 23.9.2014 svedčia o špekulatívnej snahe žalovaného dať vec formálne právne do poriadku a vyhnúť sa plateniu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, nakoľko písomné vyjadrenie žalovaného (doručené súdu dňa 8.8.2014), že u neho prebiehajú organizačné zmeny, ktoré sa dotkli žalobkyne a táto sa stala nadbytočnou, sú dôkazom, že najmenej do 8.8.2014 žalovaný považoval skončenie pracovného pomeru dohodou 15.5.2014 za platné, nemienil žalobkyňu zamestnávať, a to ani po odstúpení žalobkyne od Dohody o skončení pracovného pomeru. Dôvodila preto, že jej nemôže byť na škodu, ak neuposlúchla výzvy žalovaného, aby nastúpila do práce za uvedených podmienok a nechala sa z nej hneď prepustiť. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že Dohoda zo dňa 15.5.2014 bola v dôsledku odstúpenia zrušená ex tunc, pracovný pomer medzi ním a žalobkyňou k 15.5.2014 neskončil a preto neexistuje dôvod na určenie, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.5.2014 je neplatné. K okolnostiam uzatvorenia Dohody o skončení pracovného pomeru poznamenal, že pri jej podpise nebola žalobkyňa v časovej ani inej tiesni a akceptovala ju s plným vedomím si následkov tohto úkonu; preto kategoricky odmietol tvrdenia žalobkyne, že k predloženiu a podpisu Dohody došlo tesne pred koncom pracovnej doby, v dôsledku čoho sa žalobkyňa ako osamelá matka dieťaťa mala dostať do stresu. Vzhľadom na charakter skončenia pracovného pomeru (skončenie Dohodou) žalovaný označil námietku žalobkyne týkajúcu sa neexistencie písomného vyhotovenia rozhodnutia o organizačnej zmene za absolútne irelevantnú z dôvodu, že Zákonník práce stanovuje túto povinnosť len v prípade výpovede v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b), avšak v prípade dohôd o končení pracovného pomeru táto povinnosť absentuje; z rovnakých dôvodov za irelevantné považovala aj všetky námietky žalovanej, ktorými citovala ustanovenia Zákonníka práce ohľadom výpovede. Neakceptoval ani tvrdenie, že na základe organizačnej zmeny mal ukončiť pracovný pomer výpoveďou, nakoľko je v plnej dispozícii zamestnávateľa, akú zákonnú alternatívu zvolí pri ukončení pracovného pomeru, pričom samotná žalobkyňa Dohodu aj podpísala. Poukázal tiež na časové okolnosti odstúpenia žalobkyne od Dohody o skončení pracovného pomeru a prevzatia odstupného od žalovaného, na základe ktorých vyvodil záver, že v danom čase žalobkyňa považovala Dohodu za platnú, keďže prevzala finančné prostriedky, ktorých právny základ vyplýval z Dohody, a preto mal za to, že ak považovala Dohodu za neplatný právny úkon, nemala predmetné finančné prostriedky prevziať. Považujúc Dohodu a odstúpenie od nej za platné právne úkony žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa doposiaľ ani na jednom pojednávaní nespochybnila platnosť odstúpenia a vzhľadom na akceptáciu odstúpenia žalovaným, mal za to, že v konaní bolo irelevantným posúdenie platnosti Dohody súdom prvej inštancie; z tohto dôvodu nie je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. 7. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný zaujal stanovisko k argumentom žalobkyne, ktoré sa týkajú jeho povinnosti bezodkladne ju vyzvať na nástup do práce a prideľovať jej prácu; odhliadnuc od toho, že na odstúpenie žalobkyne reagoval v primeranej lehote, žiadne ustanovenie Zákonníka práce a ani iného predpisu neustanovujú zamestnávateľovi lehoty, v ktorých by mal reagovať na obdobné úkony zamestnanca a ozrejmil, že prípadné neprideľovanie práce predstavuje prekážku na strane zamestnávateľa a nezakladá premisu, že žalobkyňa nemá povinnosť nastúpiť do práce na základe výzvy žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa bola v rozhodnom čase dlhodobo práceneschopná a do práce by nastúpiť ani nemohla, v dôsledku čoho mu nebol úplne zrejmý úmysel žalobkyne sledovaný touto námietkou. Vo vzťahu k mimosúdnemu urovnaniu neprihliadol na argumentáciu žalobkyne, že návrat do práce odmietla z dôvodu, že následne by s ňou bol pracovný pomer ukončený, nakoľko nie je možné vopred predpokladať, či zamestnanec naplní skutkovú podstatu niektorého z výpovedných dôvodov, a preto nie je možné vopred vylúčiť alebo pripustiť možnosť budúceho ukončenia pracovného pomeru. Žalovaný vychádzajúc z podstaty mimosúdnych rokovaní, ktorou je najmä snaha o dosiahnutie konsenzu strán, zdôraznil, že nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď nepristúpil na návrh žalobkyne ohľadne kompenzácie vo výške 6 mesačného hrubého zárobku; výška kompenzácie predsa nemôže byť nástrojom „vydierania“ zamestnávateľa zo strany nespokojného zamestnanca. Dôrazne odmietol tvrdenie, že žalobkyni vnucoval mimosúdnu dohodu a pre úplnosť dodal, že jej ponúkol riešenie presne tým spôsobom, ktorý prezentovala v rámci Odstúpenia, a to možnosťou návratu žalobkyne do zamestnania. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nijakým spôsobom nereagovala na jeho výzvy, aby nastúpila do práce, pristúpil k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou v súlade s ustanovením § 63 ods. 1, písm. e) Zákonníka práce, na ktorú žalovaná nereagovala žiadnym podaním na súd o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 9. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 10. Na ďalšie zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že na posúdenie opodstatnenosti žalobkyňou uplatneného nároku bolo právne významné, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným neskončil Dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 15.5.2014, a preto žalobkyňa nemôže mať legitímny právny záujem na určení neplatnosti tejto dohody, nakoľko v dôsledku žalovaným akceptovaného odstúpenia od dohody, táto nevyvolala právne účinky zániku pracovného pomeru, a preto objektívne nebol daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Predmetná žaloba teda nie je z hľadiska svojho obsahu kvalifikovaným procesným úkonom uplatneného práva na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) C.s.p. 11. Odvolací súd považuje za bezpredmetnú odvolaciu námietku žalobkyne, ktorou podmieňovala neplatnosť odstúpenia od Dohody o skončení pracovného pomeru neplatnosťou samotnej dohody, pretože je nutné uviesť, že súd prvej inštancie nedospel k právnemu záveru, že Dohoda o skončení pracovného pomeru z 15.5.2014 je neplatná. Súd prvej inštancie totiž nesubsumoval zistený skutkový stav pod § 17 Zákonníka práce, ktorý upravuje podmienky neplatnosti právneho úkonu, ale vychádzal z § 19 Zákonníka práce, ktoré upravuje dispozíciu účastníka hmotnoprávneho vzťahu odstúpiť od zmluvy a toto oprávnenie viaže na hypotézu, ktorá spočíva v omyle účastníka, bez ktorého by k zmluve nedošlo. Uvedené ustanovenie teda upravuje podmienky odstúpenia od platne uzatvorenej zmluvy, preto ak žalobkyňa odstúpila od Dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu omylu, ku ktorému malo dôjsť pri jej uzatváraní, odstúpila od platného právneho úkonu a právnym následkom jej odstúpenia bolo zrušenie Dohody o skončení pracovného pomeru od začiatku (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákonným predpokladom účinného odstúpenia od zmluvy (dohody) nie je neplatnosť právneho úkonu, ale naopak; základným predpokladom možnosti odstúpenia od zmluvy je skutočnosť, že zmluva, od ktorej mieni účastník odstúpiť, je platná. Ak by totiž zmluva platná nebola, nie je možné ju ani zrušiť prostredníctvom odstúpenia. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ak by aj dohoda o skončení pracovného pomeru bola neplatným právnym úkonom (čo však preukázateľne nebola), bolo by v rozpore s formálnou logikou odstupovať od nej, keďže neexistuje platný právny základ, ktorého zrušenia sa účastník právneho vzťahu domáha. 12. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že žalovaný ignoroval jej odstúpenie od Dohody o skončení pracovného pomeru, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie bol nepochybne preukázaný skutkový stav, že žalovaný opakovanými výzvami písomne vyzýval žalobkyňu, aby nastúpila do práce, keď akceptoval jej odstúpenie z 12.6.2014. Rokovania 14.7.2014 medzi žalobkyňou a žalovaným za účelom mimosúdneho vyrovnania, na ktorých sa prejednávali možnosti finančnej kompenzácie, nie je možné považovať za dôkaz neprijatia odstúpenia zo strany žalovaného; navyše nie za situácie, keď žalovaný v rámci rokovaní umožnil žalobkyni u neho naďalej pracovať, čo v konaní nebolo sporné. Žalobkyňou namietané okolnosti týkajúce sa prideľovania práce, vyplácania mzdy a odhlásenia zo sociálneho a zdravotného poistenia nesvedčia o negatívnej vôli žalovaného zamestnávať žalobkyňu a teda nevypovedajú o tom, že považoval pracovný pomer žalobkyne za skončený a prípadný výskyt týchto žalobkyňou namietaných skutočností neoprávňoval žalobkyňu bez akejkoľvek reakcie na opakované výzvy svojho zamestnávateľa nenastúpiť do práce. Odvolací súd tiež neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalobkyňa uvádzala vo svojom odvolaní, že odmietnutie mimosúdnej dohody by zakladalo jej procesný neúspech v konaní, nakoľko ak by súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že žalobkyňa odmietla pristúpiť na mimosúdnu dohodu so žalovaným, rozhodol by svojvoľne a v rozpore so základnými princípmi spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty v zmysle článku 2 ods. 1 C.s.p. 13. Namietanie konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi možno hodnotiť ako zavádzajúce, keď výpoveď zo strany žalovaného z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ku ktorej žalovaný pristúpil v dôsledku jej správania (nenastúpenia do práce) nemožno pripísať zodpovednosti žalovaného vo vzťahu k rokovaniam, na ktorých alternatívne ponúkol žalobkyni možnosť finančnej kompenzácie alebo nástupu do práce, nakoľko predmetná výpoveď má priamu príčinnú súvislosť s konaním žalobkyne, a nie s konaním žalovaného. Ak by žalobkyňa po svojom odstúpení od Dohody o skončení pracovného pomeru nastúpila riadne do práce na základe výziev svojho zamestnávateľa (žalovaného), nevznikol by zákonný dôvod pre výpoveď zo strany žalovaného. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu žalobkyne, že výzvy žalovaného zo dňa 28.7.2014, 10.8.2014, 21.8.2014 a 9.9.2014, ako aj výpoveď z pracovného pomeru z 23.9.2014 svedčia o jeho špekulatívnej snahe dať vec formálne právne do poriadku a vyhnúť sa plateniu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru; takéto konanie nevykazuje žiadne znaky špekulácie, keď žalovaný poskytol žalobkyni dostatočný časový priestor na to, aby nastúpila do práce a v priebehu približne dvoch mesiacov sa bezvýsledne dožadoval jej nástupu do práce a až na základe pasivity žalobkyne jej dal výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Ako účelový sa preto javí skôr postoj žalobkyne, keď po precitnutí, že v prípade odstúpenia od Dohody o skončení pracovného pomeru bude povinná vrátiť odstupné a náhradu za nevyčerpanú dovolenku, ktoré jej boli vyplatené na základe predmetnej dohody, následne za vidinou finančného zisku podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, uplatňujúc si nárok na náhradu mzdy. 14. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietaný spôsob skončenia pracovného pomeru a zákonné podmienky vyžadované pri skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien zamestnávateľa, odvolací súd v názorovej zhode so žalovaným poznamenáva, že písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách sa vyžaduje v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, a nie pri skončení pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce. Spôsob skončenia pracovného pomeru (dohodu) žalovaný zvolil s prihliadnutím na záujmy a v prospech žalobkyne, keď vzhľadom na dobu trvania pracovného pomeru (cca 16 mesiacov) by žalobkyni v prípade výpovede z dôvodu nadbytočnosti nevznikol nárok na odstupné, a preto námietky žalobkyne v tomto smere prakticky poukazujú na skutočnosť, že žalovaný vykonával svoje práva z predmetného pracovnoprávneho vzťahu v súlade s dobrými mravmi. 15. Na uvedenom základe neboli žalobkyňou uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; s ohľadom na podrobnú právnu argumentáciu odvolacieho súdu, nemali odvolacie námietky žalobkyne z hľadiska právneho posúdenia veci a dodržania zásad spravodlivého procesu nijaký význam. 16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).