Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/49/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514220101 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1514220101.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: Ing. O. I., T. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, proti žalovanému: Ing. Jozef Adamík, B. B. C. B., N. F.. X, A. E., I., o zaplatenie 6.264 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C/395/2014-376, zo dňa 5.10.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu doručenú súdu 13.8.2014, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia 6.264 eur s 9,15 % ročným úrokom z omeškania od 13.8.2014 do zaplatenia ako náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti a žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že so žalovaným bola podielovou spoluvlastníčkou 2- izbového bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 5. poschodí bytového domu na E. ulici č. XX R. T., ktorý nadobudli počas trvania ich manželstva v roku 1999; manželstvo bolo právoplatne rozvedené 14.4.2011. Počas trvania manželstva Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 5C/119/06-24 zo dňa 4.9.2006, právoplatným 19.9.2006, zrušil ich bezpodielové spoluvlastníctvo. Do troch rokov po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou ani nebol podaný návrh na vyporiadanie súdom, preto predmetný byt prešiel do podielového spoluvlastníctva procesných strán, každého v jednej polovici. Žalovaný od roku 2006 bránil žalobkyni v užívaní bytu, nielen tým, že jej odmietal odovzdať kľúče od bytu, ale navyše niekoľko rokov byt prenajímal a to napriek tomu, že nikdy nedala súhlas k prenájmu, pričom si finančné prostriedky z prenájmu ponechával. Keďže sa so žalovaným nedohodla o hospodárení so spoločnou vecou (predmetným bytom) a žalovaný sám byt užíva, mala za to, že jej vznikol právny nárok na náhradu za to, že byt nemohla užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Výšku tejto náhrady určila na 261 eur mesačne, vychádzala z mesačného nájmu 522 eur, za ktorý by sa dal byt prenajať tretej osobe. Za obdobie od l. augusta 2012 do 1. augusta 2014 požadovala od žalovaného náhradu vo výške 6.264 eur (24 mesiacov x 261 eur). 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, ktorá uviedla, že od roku 2006 jej bývalý manžel bráni vstupu do spoločného bytu, viackrát ho žiadala osobne aj písomne, aby jej odovzdal kľúče a byt sprístupnil. Jedenkrát sa do bytu dostala, a to v januári 2012, keď jej žalovaný vstup umožnil v sprievode jeho sekretárky p. Š., ktorá byt otvorila, ukázala a znova zamkla. Žalovaný v konaní vypovedal, že spolu so žalobkyňou nadobudli predmetný byt, žalobkyňa v byte nikdy nebývala, ničím do bytu neprispela. V septembri 2006 zaniklo ich BSM, odvtedy platí všetky náklady spojené s bytom. Byt neprenajímal, s jeho vedomím nikto v byte nebýval, sám nebol v byte možno desať rokov. V roku 2013 prestal platiť náklady za predmetný byt. Kľúče od bytu sa nachádzajú na sekretariáte jeho spoločnosti. Svedkyňa Ing. I. P. (dcéra žalovaného z prvého manželstva) vypovedala, že do otcovej firmy nastúpila v júni 2014, sídlo firmy je na T. K. XX R. T., nachádza sa tam aj skrinka s kľúčmi od predmetného bytu, kľúče majú k dispozícii obe procesné strany. Svedkyňa Ing. I. P., sestra žalobkyne, vypovedala, že žalobkyňa nemala k dispozícii kľúče od bytu a byt neužívala, lebo nemala do bytu prístup. Fyzicky v byte bola raz v januári 2012, a to so žalobkyňou, byt otvorila p. Š.. Nevedela uviesť, či byt bol obývaný. Svedkyňa S. Š., asistentka vo firme žalovaného od januára 2008 do marca 2013, uviedla, že v predmetnom byte nikto nebýval, byt bol prázdny. Kľúče od bytu sa nachádzali na sekretariáte firmy. Počas obdobia, keď pracovala u žalovaného nikto o kľúče nepožiadal ústne ani písomne, raz jej žalovaný povedal, aby išla na E. ulicu č. XX, že príde žalobkyňa. Byt mala otvoriť, aby si ho mohla žalobkyňa prezrieť. Ona chodila byt vetrať, od roku 2010 bol byt prázdny, každý mesiac platila v mene žalovaného platby spojené s užívaním bytu. 4. Súd prvej inštancie pri hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal z toho, že s užívaním veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu jedného zo spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti je spojená povinnosť poskytnúť druhému spoluvlastníkovi náhradu za predpokladu, že jeden zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec sám, či už faktickým užívaním alebo umožnením užívania nehnuteľnosti treťou osobou, čím znemožňuje druhému spoluvlastníkovi realizáciu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie však mal za preukázané, že žalovaný v období, za ktoré sa žalobkyňa domáha peňažnej náhrady (august 2012 až august 2014) predmetný byt neužíval sám a byt ani neposkytol inej osobe do užívania. Zdôraznil, že žalobkyňa neprodukovala v konaní žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že by žalovaný spoločný byt užíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, naopak z výpovede svedkyne Š. jednoznačne vyplývalo, že predmetný byt bol v rozhodnom čase neobývaný. Zo zhodných výpovedí procesných strán súd prvej inštancie zistil, že tieto sa nedohodli o spôsobe užívania spoločného bytu, v konaní nebola preukázaná existencia žiadnej dohody, podľa ktorej by sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni za užívanie jej podielu finančnú protihodnotu. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie neuniesla bremeno tvrdenia, že žalovaný jej bráni v užívaní bytu, nepredložila dôkaz o tom, že by požadovala od žalovaného, aby mohla byt užívať a nepožadovala ani finančnú náhradu. Predloženie výzvy na odovzdanie kľúča od bytu a vchodu do bytového domu z novembra 2012 nepovažoval za domáhanie sa užívania spoluvlastníckeho podielu faktickým výkonom práva; výzvy zasielané žalobkyňou v roku 2015 súd prvej inštancie neakceptoval vôbec, nakoľko boli realizované po začatí súdneho konania. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že v rozhodnom období nebol splnený základný predpoklad pre priznanie peňažnej náhrady žalobkyni, ktorá nepreukázala, že žalovaný v tomto období predmetnú nehnuteľnosť užíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, a teda že užíval aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne na spoločnej nehnuteľnosti. Konštatoval, že na strane žalovaného nebol preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobkyne, z uvedeného dôvodu nezisťoval ani oprávnenosť výšky bezdôvodného obohatenia, t.j. obvyklú cenu. S poukazom na ustanovenia § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 5. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je povrchné, nedostatočne odôvodnené, a tým aj nepresvedčivé, že súd prvej inštancie sa vôbec neriadil ustanovením § 220 ods. 2 a ods. 3 CSP, dokonca, že toto ustanovenie úplne odignoroval. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci nevysvetlil, prečo sa nestotožnil s jej právnou argumentáciou, že nárok na peňažnú náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu na byte je právnym nárokom vyplývajúcim z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale tento nárok posudzoval podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení (§ 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka) a to bez bližšej špecifikácie skutkovej podstaty uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že jej náhrada za neužívanie jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti patrí len vtedy, ak sa na nej s ďalším spoluvlastníkom, ktorý vec užíva, dohodne. Takýto neobvyklý a nelogický právny názor sa podľa nej nezhoduje s ustanovením § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj doterajšou ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že neuniesla dôkazné bremeno považovala vzhľadom k vykonanému dokazovaniu nielen za nelogické, ale aj nepravdivé. Naopak, bol to práve žalovaný, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, t.j. nepreukázal, že jej v žalovanom období ako spoluvlastníčke sprístupnil byt, aby mohla svoj spoluvlastnícky podiel užívať. Upriamila pozornosť na jej písomnú výzvu z 1.11.2012, ktorú žalovaný prevzal 7.11.2012. Záver súdu prvej inštancie, že predloženie výzvy na odovzdanie kľúča od bytu a vchodu do bytového domu z novembra 2012, nemožno považovať za domáhanie sa užívania spoluvlastníckeho podielu faktickým výkonom práva, nemá podľa jej názoru žiadnu logiku, pretože z obsahu jej písomnej výzvy, na ktorú doteraz žalovaný nereagoval a kľúče od bytu jej neodovzdal, nad všetky pochybnosti vyplýva, že už niekoľko rokov pred rokom 2012 jej zneprístupnil byt a prenajímal ho cudzím osobám, a tiež nad všetky pochybnosti z nej vyplýva, že sa domáha vstupu do bytu a užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorý k v tomuto bytu. 6. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že v spise sa nachádzajú ďalšie dôkazy, ktoré nesporne preukazujú, že žalovaný jej od roku 2006 až doteraz (teda aj v žalovanom období) bránil vo vstupe do bytu a znemožňoval jej jeho užívanie, t.j. úmyselne jej znemožňoval užívať jej spoluvlastnícky podiel na byte. Ide predovšetkým o výpoveď samotného žalovaného, ktorý na pojednávaní konanom 4.5.2015 uviedol, že (žalobkyňa) má do bytu vojsť násilím, z čoho jednoznačne vyplýva, že jej dobrovoľne kľúče od bytu nikdy neodovzdá a nemieni jej ani umožniť užívať jej spoluvlastnícky podiel na byte. Na pojednávaní konanom 9.9.2015 vo výpovedi žalovaný pokračoval ďalej, keď uviedol, že jedným z dôvodov, pre ktorý jej kľúče od bytu nedal, je to, že sa nepodieľala na nákladoch bytu a že kľúče od bytu si môže zobrať len vtedy, keby ho chcela poupratovať. Vychádzajúc z tejto výpovede žalovaného a jeho správania sa a vyjadrovania sa pred súdom prvej inštancie vyvodila, že jej žalovaný dlhé roky upiera najzákladnejšie právo spoluvlastníka, t.j. právo užívať spoluvlastnícky podiel na byte. Aj zo svedeckých výpovedí S. Š., Ing. I. P. a Ing. I. P. nesporne vyplýva, že žalovaný jej od roku 2006 úmyselne bránil v užívaní bytu, resp. v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu. Svedkyne S. Š. I. O.. I. P. dokonca zhodne uviedli, že kľúče od predmetného bytu žalovaný uložil na osobitnom mieste v jednej zo svojich firiem a tieto kľúče mohli zamestnanci jeho firmy vydať inej osobe len s jeho súhlasom. Táto skutočnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou Ing. I. P., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že na jej žiadosť začiatkom roka 2012 svedkyňa S. Š. (bývalá asistentka žalovaného) byt otvorila, ale kľúče od bytu jej odmietla odovzdať. 7. V odvolaní žalobkyňa vyslovila názor, že ak jeden zo spoluvlastníkov nevpustí do nehnuteľnosti druhého spoluvlastníka takým spôsobom, že mu úmyselne odmieta vydať kľúče od tejto nehnuteľnosti a tým mu bráni v užívaní tejto nehnuteľnosti, tak takúto nehnuteľnosť potom užíva spoluvlastník majúci jediný kľúče od nehnuteľnosti výlučne sám a je právne irelevantné (bezvýznamné), či v nehnuteľnosti aj skutočne býva, či má v nehnuteľnosti uskladnené svoje hnuteľné veci alebo nehnuteľnosť užíva na iné účely. Napriek uvedenej všeobecne známej skutočnosti, ktorú v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo potrebné dokazovať, súd prvej inštancie bez akéhokoľvek zdôvodnenia prevzal od žalovaného jeho účelové tvrdenie, že byt v žalovanom období neužíval, a preto jej ako žalobkyni žiadna náhrada za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na byte zo strany žalovaného nepatrí. V tejto súvislosti poukázala na to, že z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa nedá zistiť z akých dôvodov mal za pravdivé uvedené tvrdenie žalovaného. Odvolal sa síce na výpoveď svedkyne S. Š., avšak táto svedkyňa vo svojej výpovedi nič také nepotvrdila. 8. Žalovaný užíval v žalovanom období celý byt aj takým spôsobom, že si v ňom uskladnil svoje hnuteľné veci, bývalej manželke E. I. umožnil, aby mala v byte zriadené sídlo svojej firmy, preberala tam súkromnú a firemnú poštu a mala zriadený aj svoj trvalý pobyt, k čomu doložila aj listinné dôkazy pripojené k podaniu z 30.9.2016. Konštatovala, že ani s týmito listinnými dôkazmi sa súd prvej inštancie nevysporiadal, hoci nepochybne preukazujú, že žalovaný jej od roku 2006 úmyselne bráni v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu na byte aj z týchto dôvodov. Napokon poznamenala, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že jej nepatrí náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu na byte zo strany žalovaného aj preto, lebo nepreukázala, že od žalovaného takúto finančnú náhradu požadovala. Tento názor súd prvej inštancie uviedol bez toho, aby poukázal na právny predpis, z ktorého by takáto povinnosť vyplývala; takúto zvláštnu právnu konštrukciu by súd prvej inštancie ani nevedel odôvodniť, pretože taký právny predpis neexistuje. 9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pretože podľa neho sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré predložili obe strany. Mal za to, že predovšetkým žalobkyňa mala preukázať, že v predmetnej dobe užíval nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu a že sa bezdôvodne obohatil. Podotkol, že žalobkyňa nehovorí pravdu, že jej bolo od roku 2006 bránené v užívaní bytu; k tomu nepredložila žiaden dôkaz. Považoval za potrebné spomenúť, že aj v období od roku 2006 do roku 2010 (žalobkyňa) pracovala v jeho spoločnostiach, ktoré sídlili na T. ulici č. XX R. T., teda pracovali v jednej budove, kde jej nič a nikto nebránil vziať si kľúče od bytu a starať sa oň. Za nepravdivé považoval aj tvrdenia žalobkyne, že vypovedal pred súdom prvej inštancie, že sa má do bytu dostať násilím. Poznamenal, že od roku 2009 má trvalý pobyt v I. a na Slovensku sa zdržuje občasne, pričom nikto nebránil žalobkyni zobrať si zámočníka, otvoriť byt a užívať svoj podiel k nemu. Mohla mu poslať kľúč aj s faktúrou za zámočníka a zámok, bol by jej to uhradil. Nič také sa neudialo, lebo žalobkyňa v skutočnosti ani nechcela užívať byt a celá žaloba je len výmysel jej právnej zástupkyne. Zdôraznil, že byt neužíval, nakoľko na Slovensku trvalo nebýva. Nebránil žalobkyni v užívaní jej spoluvlastníckeho podielu a ona sa ho ani nikdy písomne nedomáhala. 10. Žalobkyňa vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu k tvrdeniu žalovaného, že mala preukázať, že v predmetnej dobe užíval nehnuteľnosť na rámec jeho spoluvlastníckeho podielu zopakovala, že žalovaný jej v období od augusta 2012 do augusta 2014 zneprístupnil byt, odmietol jej od neho odovzdať kľúče a celý byt užíval sám, teda nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Ďalej uviedla, že žalovaný jej kľúče od bytu odovzdal až 17.1.2017; po vstupe do bytu vyhotovila fotografie, ktoré dokumentujú, že žalovaný mal v celom byte nábytok, že byt užíval a tiež potvrdzujú, v akom zanedbanom a zničenom stave jej byt odovzdal. K tvrdeniu žalovaného o preukazovaní bezdôvodného obohatenia na jeho strane uviedla, že sa voči žalovanému nikdy nedomáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ale žalobou sa voči žalovanému domáhala náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na byte, a to s poukazom na § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že právne významné je to, že v žalovanom období bol spoluvlastníkom bytu a že celý byt okupoval, nerešpektujúc jej právo ako spoluvlastníka, hoci ho nato písomne vyzvala. Napokon uviedla, že od 1.12.2013 až do 5.12.2016 (vtedy sa stala výlučnou vlastníčkou bytu), žalovaný nezaplatil na nákladoch spojených s užívaním bytu správcovi domu ani cent, a to napriek tomu, že byt užíval sám. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že žalovaný zámerne pravidelné platby správcovi neplatil a chcel docieliť to, aby sa byt predal v dražbe, t.j. konal zlomyseľne, aby sa k bytu nikdy nedostala; takéto konanie považovala zo strany žalovaného za odsúdeniahodné a v rozpore s dobrými mravmi. 11. Žalovaný vo vyjadrení k stanovisku žalobkyne uviedol, že tvrdenia žalobkyne, že jej bránil užívať byt sú nepravdivé. Zopakoval, že byt neužíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, vôbec ho neprenajímal, takže sa neobohatil ani o 1 euro, že žalobkyňa nikdy neprejavila záujem o užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu, čo preukazuje aj neplatenie nákladov za predmetný spoluvlastnícky podiel k bytu. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.6.2018 (§ 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 3 CSP). 13. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal podľa odvolacieho súdu náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie žalobného návrhu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s čl. 15 a § 191 ods. 1 CSP podľa odvolacieho súdu na zistený skutkový stav veci aplikoval prislúchajúce zákonné ustanovenia a na základe nich vyvodil aj správne právne závery a dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 14. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na byte v dome na E. ul. č. XX R. T. žalovaným, za obdobie od 1. augusta 2012 do 1. augusta 2014, s poukazom na ustanovenia § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 a ods. 2 a § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa v odvolaní namietala právne posúdenie povahy nároku na plnenie jedného zo spoluvlastníkov voči druhému, ktorý sa bez dohody so spoluvlastníkom ujal sám užívania celej spoločnej veci, súdom prvej inštancie. 15. Podľa ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 16. Podľa ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. 17. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 18. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad pre priznanie peňažnej náhrady žalobkyni, a to, že žalovaný v danom období predmetnú nehnuteľnosť užíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, že užíval spoluvlastnícky podiel žalobkyne na spoločnej nehnuteľnosti, a teda jeho bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne. 19. Na podporu právneho odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že ak užíva spoluvlastník spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez dohody spoluvlastníkov je povinný vydať to, o čo sa takýmto užívaním obohatil ostatným spoluvlastníkom podľa pravidiel o vydaní bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). 20. K poukazom žalobkyne na ustanovenia § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, od ktorých odvodzovala uplatňovaný nárok, odvolací súd uvádza, že v judikatúre dlhodobo nebol jednotný názor na to, či a v akých prípadoch sa právo spoluvlastníka, ktorého právo užívať spoločnú vec v rozsahu jeho podielu bolo obmedzené, na poskytnutie náhrady opiera o ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), a kedy ho možno vyvodzovať z ustanovenia § 137 ods. l a § 139 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutia, v ktorých sa súdy zaoberali týmto problémom zhrnul Najvyšší súd ČR v uznesení z 10.10.2012 sp. zn. 31 Cdo 503/2011, uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 17/2013, dostupné na www.nsoud.cz. Najvyšší súd ČR v tomto rozhodnutí uviedol: „Pri výkone spoluvlastníckeho práva vznikajú i právne vzťahy medzi samotnými spoluvlastníkmi; v rámci týchto vzťahov možno vymedziť a obmedziť užívanie veci jednotlivými spoluvlastníkmi. Podľa dikcie ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zák. spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nie je sporu o tom, že podiel „nevymedzuje určitú časť veci, ku ktorej by bol spoluvlastník oprávnený vykonávať svoje vlastnícke práva, ale vyjadruje právne postavenie spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom, určuje, ako sa spoluvlastníci podieľajú na úžitkoch veci a aké znášajú náklady a pod.“ (M., D.., U., D.., P., V. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. Informační systém ASPI, ID: LIT16336CZ). Právo každého zo spoluvlastníkov vec užívať je obmedzené rovnakým právom ostatných užívať vec podľa veľkosti podielu. Podľa konštantnej judikatúry môžu spoluvlastníci (dohodou alebo väčšinovým rozhodnutím) alebo súd o hospodárení so spoločnou vecou rozhodnúť podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. tak, že niektorého zo spoluvlastníkov z fyzického užívania veci celkom alebo sčasti vylúčia (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu zo 17. novembra 1999, sp. zn. 3 Cdo 1313/97, uverejnený pod číslom 19/2001 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk); v takomto prípade logicky užíva niektorý zo spoluvlastníkov vec nad rámec jeho podielu (neužíva vec v súlade s kritériom vytýčeným v § 137 ods. 1 Obč. zák.). Ide však o obmedzenie práva dovolené zákonom (§ 139 ods. 2 Obč. zák.), za ktoré z užívania celkom alebo sčasti vylúčenému spoluvlastníkovi patrí (ak sa nedohodol s ostatnými spoluvlastníkmi inak) náhrada vo výške zodpovedajúcej rozsahu jeho ujmy. Spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu v tomto prípade neužíva vec bez právneho dôvodu, a preto jeho užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie; žiadna skutková podstata uvedená v § 451 Obč. zák. na tento prípad nedopadá. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Rozsah tohto užívacieho práva k spoločnej veci (rovnako ako výška spoluvlastníckeho podielu) nemôže byť proti vôli spoluvlastníka rozhodnutím spoluvlastníkov modifikovaný. Ak neumožňujú existujúce pomery alebo rozhodnutie, poprípade dohoda spoluvlastníkov niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, patrí mu za to (ak sa však strany nedohodli inak) zodpovedajúca náhrada (porov. opäť R 19/2001). Ide o náhradu za obmedzenie spoluvlastníckeho práva. Potiaľ možno odkázať na konštantnú judikatúru, podľa ktorej i v prípade, že zákon výslovne nezakladá právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, vyplýva toto právo priamo z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (porov. napr. nález pléna Ústavného súdu z 11. marca 1998, sp. zn. Pl. ÚS 41/97, uverejneného pod číslom 27/1998 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu a pod č. 88/1998 Zb.); v danom prípade je možno ho tiež výkladom vyvodiť z § 137 ods. 1 Obč. zák. Iná situácia nastane, ak užíva spoluvlastník vec nad rámec svojho podielu bez právneho dôvodu (bez rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov alebo bez dohody spoluvlastníkov alebo bez rozhodnutia súdu). To, že spoluvlastník je (v rámci svojho podielu) oprávnený užívať celú vec, ešte neznamená, že ju môže „bez ďalšieho“ užívať nad rámec podielu na úkor ostatných spoluvlastníkov. Majetkový prospech dosiahnutý týmto užívaním považuje judikatúra tradične za obohatenie získané bez právneho dôvodu. Možno teda uzavrieť, že ak užíva spoluvlastník bez právneho dôvodu (najmä bez rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov alebo bez dohody spoluvlastníkov alebo bez rozhodnutia súdu) spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, je povinný vydať to, o čo sa takýmto užívaním obohatil, ostatným spoluvlastníkom podľa pravidiel o vydaní bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Obč. zák.).“ 21. Odvolací súd sa pri preskúmavaní pridržiaval aj skoršieho právneho názoru uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu SR z 27. 10. 2010 sp. zn. 6 Cdo 184/2010, tak ako to urobil aj súd prvej inštancie. Najvyšší súd v uvedenom uznesení uviedol: „Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.“ 22. Napriek tomu, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nerozlišuje medzi dôvodmi, pre ktoré jeden spoluvlastník užíva vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, považuje za podstatné pre priznanie žalobou uplatneného nároku preukázanie toho, že žalovaný užíval predmetný byt nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. V danej veci nebolo medzi stranami v konaní sporné, že sa na užívaní predmetného bytu (pokiaľ bol v ich spoluvlastníctve) nedohodli. Záver o tom, že žalovaný neužíval v danom období aj podiel žalobkyne na nehnuteľnosti súd prvej inštancie vyvodil zo skutkových zistení, že žalovaný byt vôbec neužíval a ani ho neprenechal do užívania inému. Bral pritom do úvahy, že žalobkyňa v novembri 2012 žiadala žalovaného, aby jej vydal kľúč od bytu a domu, a rovnaké výzvy žalobkyne z roku 2015. Na prvú výzvu neprihliadol s odôvodnením, že túto nemožno považovať za dožadovanie sa faktického užívania bytu a výzvy z roku 2015 preto, že tieto boli vykonané po období, za ktoré sa dožadovala náhrady. S hodnotením týchto okolnosti súdom prvej inštancie je možné sa stotožniť, ak výzva z novembra 2012 neobsahovala vyjadrenie žalobkyne, že chce začať byt užívať (akým spôsobom, či v rozsahu zodpovedajúcom jej podielu, alebo v inom rozsahu, a ak neobsahovala ani návrh dohody o spôsobe užívania bytu). 23. Podľa odvolacieho súdu bolo zo skutkových zistení pre rozhodnutie podstatné to, že sporové strany neuzavreli dohodu o užívaní predmetného bytu. Za takéhoto skutkového stavu právo užívať vec, ktorá patrí vlastníkovi, prislúcha pri podielovom spoluvlastníctve všetkým spoluvlastníkom spoločne a mierou oprávnení každého z nich je jeho spoluvlastnícky podiel (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Okrem tejto rámcovej úpravy v Občianskom zákonníku nie sú osobitné ustanovenia o tom, ako majú spoluvlastníci vec spoločne užívať. Posúdenie, či v konkrétnej veci žalovaný užíval v danom období byt, vôbec alebo v rámci podielu, bolo posúdením právnym, vychádzajúcom zo skutkových zistení. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný v danom období byt neužíval, zodpovedá zisteným okolnostiam veci. Žalobkyňa k vyjadreniam žalovaného, že byt neužíva a k výpovedi svedkyne Š., že predmetný byt nebol obývaný, nenavrhla vykonať dôkazy, ktoré by preukázali opak; okolnosť, že v byte bol nábytok, ktorý patril žalovanému, prípadne, že tam mala zriadený trvalý pobyt a sídlo svojej firmy jeho bývalá manželka, užívanie bytu žalobcom nepreukazuje a nebola ani prekážkou jeho užívania osobitne vytvorenou žalovaným pre žalobkyňu. 24. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobkyne nie je dôvodný, bol jeho záver správny. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a odvolací súd ňou uvádzané tvrdenia nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 25. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).