Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/121/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515201467 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1515201467.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcu: Podielnicke družstvo DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Norbertom Horváthom, Slnečná 2, Galanta, proti žalovaným: 1/ VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, Karloveská 2, Bratislava, zastúpený SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, 2/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, 3/ Poľovnícka spoločnosť AMICUS, Hálova 18, Bratislava, zastúpená SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C/41/2015-283 zo dňa 27.1.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e. V napadnutej časti náhrady trov konania žalovaných 1/ a 3/ rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 3/ trovy konania za súdny poplatok 33 eur a za trovy právneho zastúpenia 5.486,31 eura; žalovanému 2/ nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd 2.2.2015 sa žalobca domáhal určenia, že zmluva o užívaní Poľovného revíru Rusovce - Čunovo, uzatvorená 18.7.2014 medzi postupiteľom, Vlastníkmi poľovných pozemkov uznaného spoločného Poľovného revíru Rusovce - Čunovo, zastúpenými žalovaným 1/ a žalovaným 2/, na strane jednej a užívateľom, žalovaným 3/, na strane druhej (ďalej len „zmluva o užívaní PR“), je neplatná. 2. Súd prvej inštancie pre posúdenie platnosti zmluvy o užívaní PR, považoval za podstatné zistenie, či zhromaždenie vlastníkov konané 3.6.2014 (ďalej len „zhromaždenie vlastníkov“) bolo zvolané v súlade so zákonom, či sa zhromaždenia zúčastnilo toľko vlastníkov, aby bolo uznášaniaschopné a či rozhodnutia prijaté na tomto zhromaždení boli prijaté zákonom stanoveným počtom prítomných vlastníkov, a to z dôvodu, že žalobou napadnutá zmluva priamo súvisela s týmto zhromaždením vlastníkov. 3. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným poukázal na to, že rozhodnutiu o uznaní poľovného revíru predchádzala žiadosť podaná na príslušný okresný úrad, ktorý o veci rozhoduje. Poľovný revír Rusovce - Čunovo (ďalej len „PR“) bol uznaný rozhodnutím Lesného úradu v Bratislave č. LÚ-432/95-Fr zo 6.9.1995 v spojení s rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Bratislave č. 65/2005 z 31.1.2005 (ďalej len „rozhodnutie o uznaní PR“), podľa ktorých bola celková výmera PR 3.180,90 ha a žalovaný 1/ bol vlastníkom poľovných pozemkov zahrnutých do tohto poľovného revíru o výmere 1.107,6523 ha, čo predstavuje 34,81 % z celkovej výmery PR a žalovaný 2/ vlastníkom poľovných pozemkov tvoriacich súčasť PR o výmere 126,22 ha, t.j. podiel 3,97 % z celkovej výmery PR uvedenej v rozhodnutí o uznaní PR. Zdôraznil, že predmetné správne rozhodnutia neboli napadnuté riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom, a do podania žaloby ich žiadne dotknuté subjekty, vrátane žalobcu, nespochybňovali. Z týchto rozhodnutí je teda potrebné vychádzať pri posudzovaní zákonnosti zhromaždení vlastníkov, vrátane právnych úkonov a ich následkov. Pri posudzovaní toho, či zhromaždenie vlastníkov konané 3.6.2014 bolo zvolané zástupcom najmenej jednej tretiny vlastníkov poľovných pozemkov, či bola na zhromaždení prítomná najmenej nadpolovičná väčšina vlastníkov poľovných pozemkov (teda bolo uznášaniaschopné) a či prijaté rozhodnutia podporila nadpolovičná väčšina prítomných, bolo podľa súdu prvej inštancie treba vychádzať z výmery uvedenej v rozhodnutí o uznaní PR. Konštatoval, že z výmery pozemkov navrhovaných na začlenenie do PR, a tiež uvedenej v rozhodnutí o uznaní PR, t.j. 3.180,90 ha, podiel zvolávateľov zhromaždenia vlastníkov predstavoval 45,77 % celkovej výmery PR, zhromaždenie bolo zvolané v súlade s § 5 zák. č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 274/2009 Z.z.“), zhromaždení vlastníci, resp. zástupcovia vlastníkov poľovných pozemkov podľa notárskej zápisnice, osvedčujúcej priebeh zhromaždenia, spolu vlastnili poľovné pozemky so súhrnnou výmerou 2.417,4 ha, t.j. ich podiel predstavoval 76,02 %, teda zhromaždenie vlastníkov bolo uznášaniaschopné. Za uznesenia č. 4,5,6,7 hlasovalo 61,14 % prítomných vlastníkov, z čoho vyplynulo, že uznesenia boli prijaté potrebnou väčšinou v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 274/2009 Z.z. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že zmluva o užívaní PR musí obsahovať zákonom stanovené náležitosti. Jednou z obligatórnych náležitostí sú údaje o poľovnom revíri podľa rozhodnutia o uznaní, pričom jedným z takýchto údajov je aj výmera poľovného revíru. Žalobou napadnutá zmluva o užívaní PR obsahuje všetky obsahové náležitosti stanovené § 14 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z., vrátene údaja týkajúceho sa výmery PR, predmetná zmluva bola teda uzavretá v súlade s týmto zákonom. Súd prvej inštancie preto neprijal argumentáciu žalobcu, že okresný úrad ako orgán štátnej správy na úseku poľovníctva bol pri skúmaní dodržania podmienok na zaevidovanie zmluvy o užívaní PR podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 274/2009 Z.z. povinný prihliadať na „reálnu“ výmeru PR a nie na výmeru uvedenú v rozhodnutí o uznaní PR, keďže toto zákonné ustanovenie jednoznačne stanovuje, že zmluva o užívaní PR musí obsahovať údaje uvedené v rozhodnutí o uznaní PR a je preto nutné vychádzať z údajov v rozhodnutí uvedených aj pri súvisiacich právnych úkonoch. Z výpovedí strán a predložených listín mal súd prvej inštancie za preukázané, že z výmery PR 3.180,90 ha vychádzali tiež účastníci zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov konaného 28.5.2014, medzi ktorými bol aj žalobca, všetky prijaté rozhodnutia vychádzali z uvedenej celkovej výmery a rovnako z nej vychádzali zúčastnené subjekty aj pri určovaní nájomného. Z rozhodnutia o uznaní PR a v ňom uvedených údajov je preto potrebné vychádzať až do momentu právoplatnosti nového rozhodnutia vydaného príslušným okresným úradom. Do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia meniaceho výmeru PR záväzne platí výmera PR uvedená v pôvodnom rozhodnutí, a pri posudzovaní platnosti súvisiacich právnych úkonov je potrebné vychádzať z tejto výmery. 5. Súd prvej inštancie neprijal tvrdenia žalobcu o veľkosti reálnej výmery poľovného revíru, argumentačne podložené tromi listinami, z ktorých každá obsahovala inú výmeru PR; v analýze spoločnosti Euro Forest bola uvedená výmera 4.088,8668 ha, v posudku J.. G. výmera 4.213 ha a v posudku J.. T. výmera 4.069,3006 ha. Mal za to, že uvedené listiny vyvolávajú značné pochybnosti o celkovej skutočnej veľkosti poľovného revíru, preto nemožno vychádzať ani z jednej z nich; žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal rozdiel medzi výmerou poľovného revíru uvedenou v rozhodnutí správneho orgánu a výmerou skutočnou. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., žalovaným ako plne úspešnej strane v konaní vzniklo právo na priznanie náhrady trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane v konaní neúspešnej; žalovaný 2/ si náhradu trov konania neuplatnil, súd prvej inštancie preto priznal náhradu trov konania len žalovaným 1/ a 3/, spočívajúcu v súdnom poplatku 33 eur a trovách právneho zastúpenia 5.486,31 eura. Uviedol, že všeobecnú hodnotu predmetu sporu určil podľa ustanovení § 9 ods. 1 a § 10 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“) súčinom výmery poľovného revíru 3.180,90 ha a náhrady za užívanie poľovného revíru 2,50 eura/ročne/ha a piatich rokov vo výške 39.761,25 eura, a hodnotu jedného úkonu právnej služby na 499,57 eura. 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Napadnutý rozsudok považoval na nezákonný, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia a neúplného zistenia skutkového stavu veci. Zmysel a účel zák. 274/2009 Z.z., v časti týkajúcej sa podmienok podľa § 5 ods. 3 a ods. 4 spočíva v zakotvení majoritného princípu pri rozhodovaní o spoločnom poľovnom revíre (rovnako ako to vyslovilo Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v stanovisku vo veci z 23.12.2015, označenom ako „vyslovenie právneho názoru“), a je teda nutné vychádzať z údaja o reálnej výmere PR; v prípade, ak tento údaj nekorešponduje s údajom uvedeným v rozhodnutí o uznaní PR, rozhodujúci je reálny stav ku dňu konania zhromaždenia vlastníkov. Ak by bol prijatý opačný právny názor, bolo by možné, že na zhromaždení vlastníkov sa bude vychádzať z údaja o celkovej výmere poľovného revíru uvedenej v rozhodnutí o jeho uznaní a rozhodovať bude prítomných viac ako 100 % vlastníkov poľovných pozemkov, prípadne dôjde nezávisle od seba k zvolaniu dvoch zhromaždení vlastníkov, ktoré bez toho, aby sa niektorí vlastníci zúčastnili oboch týchto zhromaždení a hlasovali na nich (či už priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov), pričom budú obe tieto zhromaždenia vykazovať znaky uznášaniaschopnosti. Dodal, že môže nastať aj situácia, že menšina vlastníkov poľovných pozemkov (vychádzajúc z reálnej výmery poľovného revíru) poukazujúc na údaj o celkovej výmere poľovného revíru uvedený v rozhodnutí o jeho uznaní, sa bude stavať do pozície väčšiny a prijme rozhodnutia, ktoré je v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 274/2009 Z.z. spôsobilá a oprávnená prijať len reálna väčšina vlastníkov poľovných pozemkov (ako tomu bolo aj v prípade predmetného zhromaždenia vlastníkov). V prípade opačnej situácie, a to, ak údaj o celkovej výmere poľovného revíru je vyšší ako reálna výmera poľovného revíru, vychádzajúc z údaja o celkovej výmere poľovného revíru uvedenej v rozhodnutí o jeho uznaní, by boli vlastníci spoločného poľovného revíru nútení dosiahnuť konsenzus v prísnejšom pomere ako to vyžaduje zák. č. 274/2009 Z.z. Súdu prvej inštancie vytkol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s argumentáciou ministerstva a toto stanovisko ani nespomenul. 7. Za nenáležité považoval, že mu súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vytýkal, že rozhodnutie o uznaní PR nenapadol riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom. Zdôraznil, že zosúladenia výmery uvedenej v rozhodnutí o uznaní PR s reálnou výmerou sa domáhal a to podaním z 18.8.2014 adresovaným Okresnému úradu Bratislava ako vecne a miestne príslušnému orgánu verejnej správy. Okresný úrad Bratislava mu oznámil, že z procesného hľadiska navrhovaná zmena neprichádza do úvahy, nakoľko sa nejedná o opravu chyby v počtoch, ktorú by bolo možné vyriešiť postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, ktorého aplikáciu navrhol využiť v danom prípade, ale je možná len využitím riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku. Vzhľadom na to, že od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uznaní PR uplynulo 20 rokov, podanie opravných prostriedkov proti tomuto rozhodnutiu neprichádza do úvahy. 8. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že reálna výmera revíru ku dňu konania zhromaždenia vlastníkov je irelevantná a podstatná je výmera deklarovaná v rozhodnutí o uznaní PR. Tento právny názor logicky nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Naopak s poukazom na účel a zmysel zák. č. 274/2009 Z.z. (§ 5 ods. 3 a ods. 4), pri ktorých zákonodarca prevzal z Občianskeho zákonníka majoritný princíp rozhodovania o osude spoločného poľovného revíru (spoločnej veci), je nutné považovať právny názor súdu prvej inštancie za nelogický a rozporný s metódami logického a systematického výkladu právnych noriem. Odkaz súdu prvej inštancie na § 14 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z. upravujúceho esenciálne obsahové náležitosti zmluvy o užívaní revíru považoval za nepochopiteľný, a to najmä vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok v zmysle § 5 ods. 3 a ods. 4 predmetného zákona, t.j., či bolo zhromaždenie zvolané vlastníkmi poľovných pozemkov so súhrnnou výmerou minimálne v rozsahu 1/3 z celkovej výmery revíru, resp. či bolo zhromaždenie vlastníkov uznášaniaschopné. 9. Konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku o rozporoch v určení celkovej reálnej výmery PR obsiahnutý v Analýze vlastníckych vzťahov v PR (4.088,8668 ha), v znaleckom posudku J.. T. G. (4.213 ha) a v znaleckom posudku J.. Q. T. (4.069,3006 ha) v tom zmysle, že vyvolávajú značné pochybnosti o celkovej skutočnej veľkosti PR, sa žalobcovi javí v kontexte s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku ako absolútne nepochopiteľné. Na jednej strane súd prvej inštancie s odkazom na § 14 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z. považuje rozhodnutie o uznaní PR v časti celkovej výmery revíru za konštitutívne a záväzné a na druhej strane žalobcovi vytýka nesúlad ním predložených dôkazov, ktoré majú spochybniť údaj o celkovej výmere revíru. Bolo otázne, prečo vôbec tento nesúlad súd prvej inštancie namietal, ako aj to, z akého dôvodu pripustil výsluch znalca J.. T. G. na pojednávaní konanom 27.1.2016. Podotkol, že ak už znalca predvolal a jeho výsluch sa realizoval, prečo sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal aj s týmto dôkazom. Súdu prvej inštancie navrhol pribrať do konania znalca, pričom tento jeho procesný návrh bol na pojednávaní konanom 25.11.2015 zamietnutý, resp. vykonanie tohto dôkazu nebolo pripustené. Napokon podotkol, že ak by pri posudzovaní naplnenia podmienok stanovených v § 5 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 274/2009 Z.z. vychádzal čo i len z výmery uvedenej v znaleckom posudku J.. Q. T. (4.069,3006 ha, t.j. najnižšia výmera), a z údajov o vlastníckych pomeroch obsiahnutých v listine prítomných, musel by konštatovať, že zhromaždenie vlastníkov nebolo uznášaniaschopné (47,7 %). Ak by vychádzal z údajov uvedených v Analýze vlastníckych vzťahov v PR, bolo by nutné konštatovať, že zhromaždenie vlastníkov nebolo zvolané vlastníkmi poľovných pozemkov so súhrnnou výmerou prevyšujúcou 1/3 z celkovej výmery revíru (32,9 %). 10. S poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka a rozhodnutia R 33/1975 a R 39/1998 zhrnul, že porušenia uvedených zákonných ustanovení (§ 5 ods. 3 a § 5 ods. 4 zák. č. 274/2009 Z.z.) má ex lege za následok neplatnosť uznesení zhromaždenia vlastníkov, a najmä neplatnosť zmluvy o užívaní PR, keď považoval za iracionálne, nemorálne a v rozpore s účelom a zmyslom zákona „povýšiť“ rozhodnutie minority nad rozhodnutie majority. Napokon v súvislosti s náhradou trov konania uviedol, že podľa jeho právneho názoru v prípade predmetu tohto konania nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Je pravdou, že predmetom konania je rozhodovanie o určení neplatnosti zmluvy o užívaní PR, no v žiadnom prípade nemôže byť základnou sadzbou tarifnej odmeny výška náhrady za užívanie poľovného revíru. Tento právny názor je v rozpore s § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Zdôraznil, že v danom prípade nie je predmetom sporu opakujúce sa plnenie, navyše nie je zrejmé prečo vychádzal súd prvej inštancie zo sumy 2,50 eura/ha/rok. Nevyplýva to z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ani z obsahu súdneho spisu. Na podporu uvedeného upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.5.2013 sp. zn. 2M ObdoV 3/2012. 11. Žalovaní 1/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že výmera PR je jasne daná a nespochybniteľná; uvedené bolo potvrdené rozhodnutím o uznaní PR. Neexistuje žiadny dôvod na spochybňovanie vyššie uvedeného rozhodnutia, nakoľko sa jedná konštitutívny, právoplatný a záväzný správny akt, ktorý nebol napadnutý riadnymi ani mimoriadnymi opravnými prostriedkami. V prípade, ak mal žalobca za to, že výmera PR uvedená v rozhodnutí je nesprávna, resp. ak považoval toto rozhodnutie za nezákonné, mal ho napadnúť v určených zákonných lehotách opravnými prostriedkami. Z uvedeného vyplýva, že jediným a záväzným dokumentom, z ktorého je možné vychádzať pri všetkých rozhodnutiach v zmysle § 5 zák. č. 274/2009 Z.z. je rozhodnutie o uznaní PR a v zmysle neho je celková výmera PR 3.180,90 ha. Vychádzať z inej výmery PR, pokiaľ nebude vydané rozhodnutie o zmene výmery PR, nie je možné. Upozornili na uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C/41/2015-100 zo dňa 27.2.2015, ktorý návrhu (žalobcu) na vydanie predbežného opatrenia vyhovel, avšak Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. 3Co/126/2015-156 zo dňa 29.5.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.6.2015, toto uznesenie zmenil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. 12. Žalovaní 1/ a 3/ poukázali aj na to, že v notárskej zápisnici zo zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov konaného 28.5.2014, ktorého zvolávateľmi boli: žalobca, Szabo agrotechnika, spol. s r.o., Matúškovská cesta 884, Galanta, ROT, s.r.o., Vývojová 8, Bratislava a J.. W. Q., R. X, A., je viackrát uvedená výmera PR 3.180,90 ha. Účastníci zhromaždenia, medzi ktorými bol aj žalobca, prijali všetky rozhodnutia na základe celkovej výmery PR 3.180,90 ha, ktorú oni sami v tom čase považovali za správnu. 13. S poukazom na znalecký posudok č. 4/2015 J.. T. G., znalca z odboru geodézia a kartografia žalovaní 1/ a 3/ uviedli, že postup znalca nezodpovedal odbornému štandardu a to z dôvodu, že pri určovaní výmery poľovného revíru postupoval prostredníctvom negatívneho výpočtu, teda k celkovému výpočtu veľkosti hraníc poľovného revíru dospel iba odpočítaním toho, čo bolo za nepoľovné pozemky určené rozhodnutím. Takýto postup pri vypracovávaní znaleckého posudku považovali za neprípustný, nakoľko znalecký posudok ako odborné hodnotenie, ktoré ma vykazovať určitú komplexnosť, by mal obsahovať aj pozitívny výpočet poľovných pozemkov, keďže zákonom je určené, ktoré pozemky sú poľovnými, čo znalec pri vypracovávaní znaleckého posudku vôbec nezohľadnil, pozitívny výpočet absolútne absentoval. Ďalej upriamili pozornosť na to, že žalobca si dal vypracovať u spoločnosti EuroForest, s.r.o., Topoľová 26, Zvolen analýzu vlastníckych vzťahov, pričom podľa tejto analýzy má byť výmera PR až 4.088,8668 ha; táto analýza však nemá žiadnu právnu záväznosť, pretože nie je znaleckým posudkom a zároveň sú tu dôvodné pochybnosti o nezávislosti pri vypracovávaní tejto analýzy, nakoľko išlo o objednávku žalobcu. Navyše, predmetná analýza vlastníckych vzťahov bola vypracovaná už 8.11.2013 a teda žalobca mal v čase konania zhromaždenia vlastníkov vedomosť o jej záveroch a aj napriek tomu, že v žalobe sa na túto analýzu odvoláva, na zhromaždení vlastníkov vychádzal z celkovej výmery PR uvedenej v rozhodnutí, ktoré považuje za nesprávne. Podotkli, že žalobca taktiež neodôvodnene, bez predloženia relevantného dôkazu spochybnil hodnovernosť Ročného výkazu o revíri a stavoch zveri za poľovnícku sezónu 2014/2015, ktorý vypracoval poľovnícky hospodár PR pre potreby Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Podľa tohto ročného výkazu je celková výmera PR 3.181 ha (číslo je zaokrúhlené na celé ha). Aj z tohto vyplýva, že celková výmera je 3.181 ha a musí byť považovaná za jedinú výmeru, z ktorej je možné vychádzať pri všetkých rozhodnutiach v zmysle § 5 zák. č. 274/2009 Z.z. 14. Napokon k povinnosti žalobcu nahradiť im trovy konania uviedli, že súd prvej inštancie pri určení hodnoty jedného úkonu právnej služby postupoval podľa správneho ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z., nakoľko hodnota veci, resp. práva sa dala jednoznačne vyčísliť, a to súčinom výmery poľovného revíru 3.180,90 ha a náhrady za užívanie poľovného revíru 2,50 eura/ročne/ha piatimi rokmi vo výške 39.761,25 eura, pričom hodnota jedného úkonu právnej služby je 499,57 eura. V súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. im ako plne úspešným účastníkom v konaní vzniklo právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie ich práva proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. 15. Žalovaný 2/ žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Bol toho názoru, že so všetkými skutočnosťami, ktoré žalobca v odvolaní uviedol, sa súd prvej inštancie vyporiadal, boli riadne preverené a súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy. Zmluva o užívaní PR bola uzatvorená v súlade so zák. č. 274/2009 Z.z., keď za podstatné bolo treba považovať v zmysle jeho ustanovenia § 14 ods. 3 písm. b) údaje o PR podľa rozhodnutia o uznaní. 16. Žalobca v odvolacej replike opätovne poukázal na stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, ako aj účel a zmysel zák. č. 274/2009 Z.z., ktorým je majoritný princíp pri rozhodovaní o spoločnom poľovnom revíri ako spoločnej veci. Zopakoval názor prezentovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, že údaj o celkovej výmere PR je treba chápať ako flexibilný údaj a popísal svoju snahu dosiahnuť zosúladenia výmery PR uvedenej v príslušnom rozhodnutí so skutočnou výmerou PR. Vyslovil názor, že v prípade absencie zákonnej úpravy umožňujúcej „korekciu“ viac ako 3 roky starého rozhodnutie správneho orgánu, by bolo odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae) nepripustiť vykonanie dôkazu, ktorým sa určí skutočná výmera PR. K argumentácii o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie o oceniteľnosti predmetu konania o neplatnosť zmluvy poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 2M Obdo V 3/2012 z 30.5.2013. 17. Žalovaní 1/ a 3/ vo vyjadrení k uvedenej replike žalobcu zopakovali svoj názor, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s dôkaznou situáciou a právne kvalifikovane posúdil platnosť zmluvy o užívaní PR. Na podporu argumentácie v časti náhrady trov konania poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 119/2012 zo dňa 16.5.2012, podľa ktorého „ak sú vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho konania, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú odmenu“. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné a napadnutý rozsudok nie je vecne správny len v časti priznanej náhrady trov konania žalovaným 1/ a 3/. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.6.2018 (§ 378 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP). 19. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 20. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy o užívaní PR a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel v súlade s § 191 ods. 1 CSP k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver o tom, že zmluva bola uzavretá v súlade so zákonom. 21. Odvolací súd preskúmaval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP). Žalobca primárne namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o tom, z akého údaju o výmere PR je nutné vychádzať pri skúmaní podmienok stanovených § 5 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 274/2009 Z.z. pre zvolávanie zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov a pri rozhodovaní vlastníkov poľovných pozemkov na zhromaždení, teda či sa má vychádzať z údaja o výmere PR uvedeného v rozhodnutí o uznaní PR alebo z jeho reálnej výmery. Žalobca v odvolaní zopakoval, že rozhodnutím o uznaní PR sa stanovujú hranice PR a údaj o výmere PR je deklaratórny, keďže sa mení v závislosti od toho, ako jednotlivé pozemky menia svoj charakter a tiež to, že ak výmera pozemkov uvedená v rozhodnutí o uznaní PR sa nezhoduje s ich reálnou výmerou, je pre rozhodovanie zhromaždenia rozhodujúci stav ku dňu jeho konania. 22. V danej veci sa žalobca domáhal ochrany svojich práv vyplývajúcich mu z vlastníctva poľovných pozemkov v PR žalobou o určenie neplatnosti zmluvy o užívaní PR, o uzavretí ktorej sa rozhodlo na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov 3.6.2014 s odôvodnením, že rozhodnutie o prenechaní PR do užívania napadnutou zmluvou nebolo prijaté nadpolovičnou väčšinou hlasov vlastníkov poľovných pozemkov podľa stavu v deň rozhodovania. Odvolací súd pri posudzovaní napadnutého rozhodnutia prihliadal k špecifikám právneho vzťahu vyplývajúceho z inštitútu užívania poľovného revíru inou osobou ako vlastníkmi spoločného poľovného revíru založeného zmluvou o užívaní poľovného revíru, ako zvláštnou typovou zmluvou upravenou zákonom č. 274/2009 Z.z. a zisťoval, či aplikácia a interpretácia ustanovení § 5 a § 14 ods. 3 tohto zákona súdom prvej inštancie, ktorou odôvodnil svoje rozhodnutie, je správna. 23. Podľa ustanovenia § 5 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z. zhromaždenie zvoláva zástupca najmenej jednej tretiny vlastníkov poľovných pozemkov (ďalej len „zvolávateľ“) počítanej z výmery pozemkov navrhovaných na začlenenie do poľovného revíru písomnou pozvánkou alebo verejnou vyhláškou, ktorá musí byť zverejnená vo všetkých dotknutých obciach obvyklým spôsobom najmenej 5 pracovných dní pred konaním zhromaždenia. 24. Podľa ustanovenia § 14 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z. zmluva o užívaní poľovného revíra upravená ustanovením § 13 tohto zákona musí obsahovať najmä: a) identifikačné údaje užívateľa poľovného revíru a identifikačné údaje splnomocnencov podľa § 5 ods. 7 poverených podpisom zmluvy, b) údaje o poľovnom revíri podľa rozhodnutia o uznaní, c) výšku a spôsob vyplatenia dohodnutej náhrady za postúpenie užívania poľovného revíru za každý hektár poľovného pozemku, d) dohodnuté podmienky užívania poľovného revíru, e) podmienky zmien a doplnkov, f) dátum uzatvorenia zmluvy a podpisy zástupcov zmluvných strán, g) odklad účinnosti zmluvy podmienený zaevidovaním zmluvy okresným úradom. 25. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia o žalobe uviedol, že zmluva o užívaní poľovného revíru má náležitosti stanovené § 14 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z., vrátane výmery PR uvedenej v rozhodnutí o uznaní PR, čo je údaj, z ktorého treba vychádzať až do momentu právoplatnosti nového rozhodnutia o PR. Tvrdenia žalobcu, že PR má inú výmeru, ako je uvedená v rozhodnutí o uznaní PR, nebral do úvahy jednak preto, že to nepovažoval za podstatné pre svoje rozhodnutie ako aj preto, že žalobcom predloženú analýzu a dva posudky k tomuto tvrdeniu považoval za pochybné a irelevantné, a uzavrel to tým, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal rozdiel medzi výmerou PR uvedenou v rozhodnutí správneho orgánu a jeho skutočnou výmerou. 26. Uvedený záver súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní vlastníkov pozemkov zahrnutých do PR a následne pri uzatváraní zmluvy o užívaní PR s inou osobou, je rozhodujúci údaj uvedený v rozhodnutí o uznaní PR, s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z.z., a reálna výmera týchto pozemkov nie je pri tomto významnou skutočnosťou, odvolací súd považuje za vecne správny. 27. Zo systematického výkladu do úvahy prichádzajúcich ustanovení zákona č. 274/2009 Z.z., vyplýva, že výkon poľovníctva je nemysliteľný bez hmotného substrátu, ktorý je tvorený súvislými poľovnými pozemkami (§ 2 písm. p/) a právo rozhodnúť o podaní žiadosti na uznanie poľovného revíru a prenechaní poľovného revíru do užívania inému patrí vlastníkom poľovných pozemkom spôsobom stanoveným zákonom. Nemožno pochybovať o tom, že zmyslom úpravy spôsobu rozhodovania vlastníkov poľovných pozemkov v zákone č. 274/2009 Z.z. bolo zabezpečiť, aby rozhodnutie zodpovedalo vôli väčšiny. 28. Podľa ustanovenia § 2 písm. p) zák. č. 274/2009 Z.z., je poľovný revír definovaný ako poľovný pozemok alebo súbor súvislých poľovných pozemkov jedného alebo viacerých vlastníkov vymedzených v rozhodnutí orgánu štátnej správy poľovníctva, v ktorom možno vykonávať právo poľovníctva (pozemok definuje zák. č. 162/1965 Zb. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov v § 3 ods. 1 ako časť zemského povrchu oddelenú od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku). 29. Ustanovenie § 5 ods. 4 zák. č. 274/2009 Z.z. umožňuje rozhodovať o poľovných pozemkoch na zhromaždení vlastníkov, ak je prítomná najmenej nadpolovičná väčšina vlastníkov poľovných pozemkov nadpolovičnou väčšinou počítanou z výmery všetkých poľovných pozemkov. 30. Odvolací súd prihliadol na to, že ustanovenie § 2 písm. p) zák. č. 274/2009 Z.z. výslovne nevyžaduje, aby bol poľovný pozemok, určovaný aj výmerou, ale zároveň určuje, že tento revír je vymedzený v príslušnom rozhodnutí orgánu štátnej správy poľovníctva. Preto vychádzajúc zo všeobecnej záväznosti rozhodnutí štátnych orgánov je potrebné vychádzať z údajov tohto rozhodnutia, na ktoré nakoniec odkazuje aj ustanovenie § 14 ods. 3 zák. č. 274/2009 Z.z., upravujúce náležitosti zmluvy o užívaní poľovného revíra. Iný postup by odporoval potrebám praktického života, keď by nebolo v určitých prípadoch možné zistiť ani to, či je niekto vôbec schopný zvolať zhromaždenie vlastníkov, aby bolo možné rozhodovať o otázkach poľovného revíra. Aj v tejto veci žalobca prezentoval tri výmery PR a teda takéto rozpory medzi vlastníkmi pozemkov by mohli znemožniť akékoľvek rozhodovanie zhromaždenia o poľovnom revíri. 31. Je možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že údaj o celkovej výmere PR treba chápať ako údaj flexibilný, ktorý sa permanentne mení v závislosti od toho, či určitý pozemok zmení svoj charakter z poľovného na nepoľovný a naopak. Na praktické problémy s tým spojené poukazovalo aj Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v žalobcom predloženom vyjadrení z 23.12.2015 č.k. 31 245/2015, ktoré k relevantnosti údaja o výmere poľovného revíru obsiahnutého v rozhodnutí o uznaní PR na účely posudzovania splnenia podmienky vyžadovanej ustanoveniami § 5 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 274/2009 Z.z., uviedlo: „Problematika údaja o celkovej výmere poľovného revíru z hľadiska toho, či je relevantná výmera uvedená v rozhodnutí o jeho uznaní alebo výmera skutočná, predstavuje reálny výkladový a aplikačný problém nielen pre vlastníkov poľovných pozemkov a užívateľov poľovných revírov, ale aj pre notárov osvedčujúcich právoplatnosť zvolania zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov a jeho priebeh, ale aj, ba možno najviac, pre orgány štátnej správy na úseku poľovníctva pri posudzovaní splnenia podmienok pre evidenciu zmluvy o užívaní poľovného revíru podľa § 16 zák. o poľovníctve. Toto je spôsobené formuláciou uvedenou v § 14 ods. 3 písm. b) zákona o poľovníctve, v zmysle ktorého zmluva musí obsahovať údaje o poľovnom revíri podľa rozhodnutia o uznaní. Zároveň však je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o uznaní poľovného revíru v časti uvádzajúcej výmeru poľovných pozemkov je deklaratórne a hybridné. Konštitutívne účinky takéhoto rozhodnutia sa viažu na hranice poľovného revíru, ktoré sa v predmetnom rozhodnutí jednoznačne vymedzia a to tak ich slovným spôsobom, ako aj graficky (súčasťou rozhodnutia je mapa poľovného revíru vo formáte A3). Hranice uznaného poľovného revíru sú nemenné počas celej platnosti príslušného rozhodnutia o jeho uznaní a to až do doby zrušenia, resp. zmeny tohto rozhodnutia. Pokiaľ však ide o údaj o celkovej výmere poľovných pozemkov v tomto poľovnom revíri (čo je dôležité najmä z hľadiska § 5 ods. 4 zák. o poľovníctve), resp. o údaj o celkovej výmere poľovného revíru (čo je dôležité z hľadiska § 5 ods. 3 zák. o poľovníctve) máme za to, že tieto údaje sú, a tým aj rozhodnutie, v tejto časti iba deklaratórne. Preto sa domnievame, že pri zvolávaní zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov by sa malo vychádzať z reálnej výmery poľovného revíru a pri posudzovaní uznášaniaschopnosti tohto zhromaždenia a posudzovaní rozhodovania na ňom by sa malo vychádzať z reálnej výmery poľovných pozemkov v tomto poľovnom revíre. Vo vzťahu k činnosti orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva je tento náš právny názor opretý o aplikačné postupy prokuratúry, ktorá evidenciu zmlúv o užívaní poľovného revíru považuje za opatrenie orgánu štátnej správy, pri ktorom je potrebné rešpektovať ustanovenia zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, vrátane základných pravidiel konania, s dôrazom na zásadu spoľahlivého zistenia stavu veci obsiahnutej v § 3 ods. 5 tohto zákona. Z tohto postupu tiež vyplýva relevantnosť skutočnej, a nie deklarovanej výmery poľovného revíru, ku ktorému má byť zaevidovaná zmluva o jeho užívaní.“ 32. Odvolací súd na doplnenie odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP), k uvedenému právnemu názoru ministerstva uvádza, že s jeho závermi o tom, ktorý údaj o výmere PR je podstatný pre rozhodovanie vlastníkov poľovných pozemkov v danom PR, sa nie je možné stotožniť. Tu vyslovený právny názor o tom, že pri zvolávaní zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov, pri posudzovaní uznášaniaschopnosti tohto zhromaždenia a posudzovaní rozhodovania na ňom by sa malo vychádzať z reálnej výmery poľovných pozemkov v tomto poľovnom revíre, odôvodnený len odkazom na bližšie neuvedené aplikačné postupy prokuratúry pri evidencii zmlúv o užívaní PR vyžadujúce spoľahlivé zistenia stavu, nedáva odôvodnenie pre jeho záver, že rozhodnutie o uznaní PR v časti uvádzajúcej výmeru poľovných pozemkov je deklaratórne a hybridné, pričom konkrétne údaj o celkovej výmere poľovného revíru je iba deklaratórny. 33. Ako už bolo uvedené vyššie výmera PR sa v priebehu jeho existencie môže meniť, nakoľko nepochybne dochádza k zmene poľovných pozemkov na nepoľovné a naopak. Zákon však s možnosťou takýchto zmien počíta a v ustanoveniach § 4 ods. 7 a 8 vlastníkom pozemkov zákon dáva možnosť poľovný pozemok dať vyhlásiť za nepoľovnú plochu a naopak (§ 4 ods. 7 a 8 zák. č. 274/2009 Z.z.). 34. Tak ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, žalobcom predložené dôkazy, ktoré mali preukazovať „skutočnú“ výmeru PR, neobsahovali porovnanie poľovných pozemkov začlenených do PR v rozhodnutí o uznaní PR so skutočným stavom, čo viedlo k tomu, že pre žalobcu sa javila situácia v súvislosti so zosúladením právneho a reálneho stavu PR neriešiteľná, hoci práve po tomto porovnaní by mohlo dôjsť k zmene výmery PR. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje aj to, že pokiaľ predloženými dôkazmi analýzou vlastníckych vzťahov vypracovanou spoločnosťou Euro Forest, znaleckým posudkom J.. T. G. a znaleckým posudkom J.. Q. T. bola určená rozdielna výmera PR a súd prvej inštancie považoval za podstatný údaj uvedený v rozhodnutí o uznaní PR, nie je možné považovať jeho postup, ktorým odmietol vykonať znalecké dokazovanie za účelom zistenia „skutočnej“ výmery PR za nesprávny, odnímajúci žalobcovi možnosť konať pred súdom. 35. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správy potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 36. Na námietku žalovaného sa odvolací súd zaoberal aj rozhodnutím súdu prvej inštancie o náhrade trov konania priznanej žalovaným 1/ a 3/ a zistil, že súd prvej inštancie rozhodol správne o povinnosti žalobcu nahradiť žalovaným 1/ a 3/ trovy konania, nesprávne však určil výšku tejto odmeny. 37. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o užívaní PR. Vyhláška č. 655/2004 Z.z., ktorá upravuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom, pri určení základnej sadzby tarifnej hodnoty vychádza iba zo všeobecnej skutočnosti, t.j. či je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. 38. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení vzťahujúcom sa na tento prípad (ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie) základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. 39. Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ak nie je ustanovené inak, určuje sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanoveným výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty. 40. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. 41. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z., ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu. 42. Uvedená právna úprava rozlišuje situácie, kedy je predmet právnej služby, o ktorom prebieha civilný spor oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a kedy tomu tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Pokiaľ ide o určenie platnosti právneho úkonu právna úprava takýto predmet konania nezaraďuje pod prípady kedy sa tarifná odmena určuje podľa druhu veci; v spore o určenie platnosti právneho úkonu právna úprava ponecháva posúdenie, či ide o hodnotu veci oceniteľnú alebo neoceniteľnú na úvahe orgánov aplikujúcich právo. Hodnotu predmetu žalobcom požadovaného určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby bolo podanie tejto žaloby jedným z viacerých procesných prostriedkov, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie takého konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch (t.j. napr. získanie odplaty za užívanie jeho poľovných pozemkov), nemožno prehliadať, že návrhom na určenie neplatnosti predmetnej zmluvy sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa platnosti tohto právneho úkonu; podanou žalobou sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch. Tento záver, že v prípade určenia neplatnosti zmluvy ide o právo (právnu možnosť hmotnoprávneho i procesného charakteru), t.j. taký predmet, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch (§ 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) judikoval Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 5M Cdo 9/2010 z 29. 11. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 9/2009 z 21.10.2010). 43. Z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania priznanej žalovaným 1/ a 3/ je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie, v ktorom bude súd prvej inštancie vyššie uvedeným právnym názorom viazaný. V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov konania celého konania v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).