Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/79/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515216063 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1515216063.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: Ing. M. G., V.. O. X, N., zastúpeného advokátom Mgr. Rastislavom Munkom, PhD., Strojnícka 97, Bratislava, proti žalovanému: Ing. S. G., C. X, N., zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, o zaplatenie 24.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C/450/2015-64, zo dňa 14.6.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 24.000 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 9 % od 29.12.2009 do zaplatenia; žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 28.7.2015 domáhal vrátenia pôžičky. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zmluvou o pôžičke z 2.7.2009, uzavretou medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, veriteľ prenechal dlžníkovi bezúročne 24.000 eur. Dlžník svojím podpisom potvrdil prevzatie peňazí v hotovosti pri podpise zmluvy a zároveň sa zaviazal poskytnutú pôžičku veriteľovi splatiť najneskôr 28.12.2009, a to v hotovosti do rúk veriteľa. Uznaním dlhu z 2.7.2009 žalovaný písomne uznal svoj dlh 24.000 eur voči žalobcovi, ktorý sa zaviazal splatiť do 28.12.2009 s tým, že uznanie podpísal dlžník pri plnom vedomí a bez nátlaku a uznanie je súčasťou zmluvy o pôžičke z 2.7.2009. 3. Súd prvej inštancie mal listinnými dôkazmi procesného útoku preukázané, že žalovaný v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka uznal dlh voči žalobcovi ako veriteľovi, uznanie dlhu z 2.7.2009 spĺňa všetky zákonom stanovené obsahové náležitosti takého právneho úkonu, t.j. označuje osobu veriteľa aj osobu dlžníka, je v ňom určený dôvod dlhu, konkretizovaný a špecifikovaný zmluvou o pôžičke z 2.7.2009, obsahuje výšku dlhu 24.000 eur. Ďalej podotkol, že žalovaný svojím podpisom na uvedenej listine prejavil tiež vedomosť o svojej povinnosti splatiť dlh voči veriteľovi, založený zmluvou o pôžičke. Žalovaný v konaní nepreukázal, že dlh nevznikol alebo v čase uznania netrval; domnienka existencie dlhu, založená uznaním, nebola zo strany žalovaného ako dlžníka vyvrátená. Nárok žalobcu vyplývajúci z písomného uznania peňažného dlhu žalovaným vo výške 24.000 eur hodnotil súd prvej inštancie ako dôvodný; domáhať sa priznania žalovanej istiny na základe písomného uznania dlhu má právny základ, spĺňa zákonom požadované náležitosti. Uznaním dlhu z 2.7.2009 došlo v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka k predĺženiu trojročnej zákonnej premlčacej doby na dobu desaťročnú, žaloba bola podaná včas a námietku premlčania pohľadávky preto nepovažoval za dôvodnú. K poukazu žalovaného na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoE/3/2016 zo dňa 31.3.2016 uviedol, že jeho závery nie je možné aplikovať na prejednávanú vec, pretože sa týkalo notárskej zápisnice vydanej v exekučnom konaní, kedy je pre dôvodnosť návrhu významné, kedy sa vymáhané pohľadávky stali splatnými, na rozdiel od civilného sporu, kedy je pri uznaní dlhu právne významné to, či v čase uznania dlh existoval. Na základe uvedeného konštatoval, že žalobca sa oprávnene ako veriteľ dlžnej pohľadávky, domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu 24.000 eur, predstavujúcu nevrátenú finančnú pôžičku. Žalovaný sa s peňažným plnením dostal do omeškania, preto priznal žalobcovi s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenie č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov zákonný ročný úrok z omeškania určený z poskytnutej finančnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti predmetnej pôžičky. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 4. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán; nevysvetlil dostatočne, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil; nevysvetlil dostatočne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, neodkázal dostatočne na ustálenú rozhodovaciu prax. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nepovažoval za presvedčivé. Ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil svoj nárok splatný 28.12.2009 až 28.7.2015, t.j. 5 rokov a 7 mesiacov po splatnosti, resp. po uplynutí zákonnej 3 ročnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené bola ním vznesená námietka premlčania v tomto konaní absolútne dôvodná, na čom nič nemení ani uznanie dlhu z 2.7.2009. 5. Uviedol, že uznanie dlhu z 2.7.2009 je z obdobia pred splatnosťou dlhu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax (napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoE/3/2016 zo dňa 31.3.2016), podľa ktorej nie je možné uznať dlh, ktorý nie je splatný, nakoľko dlh sa stáva dlhom až od momentu splatnosti, nie pred splatnosťou. V deň uzavretia zmluvy o pôžičke a uznania dlhu, t.j. 2.7.2009 ešte neexistoval dlh žalovaného voči žalobcovi. Uznať možno len dlh, ktorý vznikol, nie ktorý vznikne v budúcnosti (po 28.12.2009, t.j. po splatnosti), inak by mu bolo upreté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože ten nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný (uvedené tiež odporuje § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v určitosti a zrozumiteľnosti, a preto takéto uznanie dlhu je neplatné). Taktiež poznamenal, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, prevzatie peňazí a ani podpísanie uznania dlhu. 6. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že v uznaní dlhu z 2.7.2009 absentuje (v rozpore s § 558 Občianskeho zákonníka) dôvod dlhu. Z jeho výpovede na pojednávaní konanom 14.6.2017 vyplýva, že zmluvu o pôžičke a uznanie dlhu vyhotovil žalobca a nie on ako žalovaný. Súčasne uviedol, že rukou dopísaný text v uznaní dlhu z 2.7.2009: „Toto uznanie dlhu je súčasťou zmluvy o pôžičke zo dňa 2.7.2009.“ nie je jeho (žalovaného) písmo. K okolnosti, kto dopísal tento rukou písaný text žalobca nebol vypočutý, navyše nebolo výsluchom jeho ako žalovaného zistené, či s týmto rukou písaným textom 2.7.2009 súhlasil a či sa tam aj naozaj nachádzal, a to o to viac, že notárom osvedčená kópia bola vyhotovená až 10.3.2017. Považoval za nemožné preukázať, či uvedený rukou písaný text v uznaní dlhu z 2.7.2009 k 2.7.2009 naozaj bol a či s ním 2.7.2009 aj súhlasil. Samotný text uznania dlhu (bez rukou písaného textu) absentuje dôvod uznania dlhu, t.j. nemá predpísané náležitosti uznania dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Navyše aj rukou písaný text nevykazuje znaky určitosti dlhu čo do dôvodu, tak ako to predpokladá § 558 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na absenciu uznania dlhu, čo do dôvodu dlhu, je takéto uznanie dlhu neplatné, najmä s ohľadom na § 39 Občianskeho zákonníka. 7. Záverom žalovaný namietal, že priznanie nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu žalobcovi je nesprávne. Žiadal, aby žalobcovi nebol priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko takéto priznanie je nesprávne a nemá oporu v správaní žalobcu počas konania, ktorý predložil a začal tvrdiť skutočnosti o existencií uznania dlhu až po podanom odpore voči platobnému rozkazu a uznanie dlhu predložil až po výzve súdu. Žalobca preto svojím postupom naťahoval konanie, čím vznikli zbytočné úkony právnej služby, zvlášť, keď napadnutý rozsudok bol vyhlásený po vykonaní jediného pojednávania. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil ako posúdil jednotlivé skutkové tvrdenia a právne argumenty žalovaného i žalobcu. Z odvolania sa podľa neho nedá zistiť, ktoré konkrétne skutočnosti neboli v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedené, ktoré súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil a ktoré dôkazy nevykonal. Z napadnutého rozsudku bolo podľa jeho názoru zrejmé, na ktoré dôkazy súd poukazoval, na základe ktorých dôkazov dospel k predmetnému rozhodnutiu, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil. 9. Z uznania dlhu, ktorý predložil v konaní podľa neho vyplýva, že žalovaný sa slobodne zaviazal na splnenie záväzku, a to dlhu 24.000 eur vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke uzavretej 2.7.2009; teda, že dlh bol žalovaným určený, čo do dôvodu aj výšky. Ďalej poukázal na to, že na pojednávaní konanom 14.6.2017 žalovaný uviedol, že peniaze si od neho ako žalobcu požičal na podnikanie. Na tomto pojednávaní tiež potvrdil, že uzavrel ako dlžník so žalobcom ako veriteľom zmluvu o pôžičke a na zmluve je jeho podpis, podpísal aj uznanie dlhu, peniaze nevrátil a na otázku, či skutočne podpísal uznanie dlhu 2.7.2009 odpovedal „áno“. Z uvedenej výpovede je teda zrejmé, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ako aj k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo a tieto boli použité žalovaným na podnikanie. V konaní bolo tiež potvrdené, že žalovaný slobodne podpísal uznanie dlhu z 2.7.2009 po tom, ako mu boli finančné prostriedky odovzdané, a teda dlh v čase uznania existoval. Na základe týchto skutočností mal za to, že žalovaný nepreukázal, že dlh nevznikol, tiež nevyvrátil skutočnosť, že v čase uznania dlh netrval a že domnienka existencie dlhu nebola zo strany žalovaného ako dlžníka vyvrátená. 10. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že dlh sa stáva dlhom až od momentu splatnosti, nie pred splatnosťou. Zastával názor, že nakoľko je zmluva o pôžičke reálnym kontraktom, dlh vzniká momentom odovzdania finančných prostriedkov do dispozície dlžníka, a tento má od momentu prevzatia finančných prostriedkov dlh, a teda dlh existuje momentom prevzatia finančných prostriedkov a nie momentom splatnosti pohľadávky. K námietke premlčania uviedol, že záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke nie je premlčaným, a to pre uznanie dlhu, ktoré spĺňa náležitosti uvedené v § 558 Občianskeho zákonníka v spojení s jeho § 110 odsek 1 druhá veta. Zdôraznil, že na obsah uznania dlhu nemá vplyv skutočnosť, či je časť uznania dlhu napísaná rukou alebo je napísaná na počítači; na obsah nemá vplyv ani to, že notárom osvedčená kópia bola vyhotovená až 10.3.2017. Mal za to, že nie je na mieste namietať, kto dopísal text do listiny o uznaní dlhu rukou, v prípade ak znenie uznania dlhu bolo potvrdené podpismi oboch zmluvných strán, a toto je nepochybné. Predmetnú argumentáciu považoval zo strany žalovaného za účelovú obranu, ktorej cieľom je zbaviť sa zodpovednosti a odvrátiť výsledok súdneho konania, nakoľko žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnu z uvedených skutočností nenamietal. Napokon k uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoE/3/2016 zo dňa 31.3.2016 uviedol, že predmetom rozhodovania bol iný skutkový stav veci, ktorý nekorešponduje so skutkovým stavom v danej veci. Konanie na súde prvej inštancie sa totiž netýka notárskej zápisnice obsahujúcej vyhlásenie o uznaní záväzku, ako tomu bolo v prípade rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ale listiny o uznaní dlhu ako súkromnej listiny. Uznanie dlhu je právnym úkonom odlišným od notárskej zápisnice. 11. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu zopakoval svoje predchádzajúce námietky, že uznanie dlhu z 2.7.2009 pred splatnosťou dlhu v zmysle ustálenej súdnej praxe (napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoE/3/2016, zo dňa 31.3.2016) nie je možné a že nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, prevzatie peňazí a podpísanie uznania dlhu. 12. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovaného uviedol, že 15.3.2018 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II, obvodné oddelenie Ružinov - východ, vydalo uznesenie vo veci podozrenia zo spáchania úmyselného prečinu zvýhodňovanie veriteľa podľa § 240 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť žalovaný. Uznesením obvodného oddelenia Policajného zboru Ružinov - východ Č.:P.-XXXX/RV-N.-XXXX bolo trestné oznámenie odmietnuté podľa § 197 odsek 1 písm. d) Trestného poriadku, a to na základe skutočností tvrdených žalovaným, pričom uvedené tvrdenia sú v zjavnom rozpore so skutočnosťami tvrdenými v súdnom konaní vedenom na súde prvej inštancie. V tejto súvislosti uviedol, že Obvodné oddelenie Policajného zboru Ružinov - východ vydalo predmetné uznesenie na základe výsluchu žalovaného, ktorý uviedol, že si v roku 2009 požičal od Ing. M. G. (žalobcu) peniaze vo výške 24.000 eur, ktoré mal vrátiť do konca roka, čo sa mu ale nepodarilo. Tiež uviedol, že sa snaží splácať dlh postupne a v rámci možností posiela Ing. M. G. (žalobcovi) mesačne 100 eur. Vyhlásil, že chce dlh splatiť, nakoľko priznáva, že peniaze si od žalobcu požičal a nechce ho o tieto peniaze pripraviť. Žalovaný mu k dnešnému dňu uhradil dvakrát čiastku 100 eur, čím opätovne priznal existenciu svojho dlhu voči nemu ako žalobcovi, a tiež splatením spolu 200 eur uznal opätovne svoj (dlh). Uplatňovanie námietky premlčania v súdnom konaní vedenom na súde prvej inštancie preto považoval za účelové a bezpredmetné s ohľadom na tvrdenia žalovaného vo veci podozrenia zo spáchania prečinu zvýhodňovanie veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, pričom takéto uplatňovanie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil 20.12.2018 (§ 219 ods. 3 CSP). 14. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal podľa odvolacieho súdu náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie žalobného návrhu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s čl. 15 a § 191 ods. 1 CSP podľa odvolacieho súdu na zistený skutkový stav veci aplikoval prislúchajúce zákonné ustanovenia a na základe nich vyvodil aj správne právne závery a dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a tieto aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 15. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vrátenia pôžičky 24 000 eur, ktoré žalovaný po uzavretí zmluvy o pôžičke prevzal od žalobcu v deň uzavretia zmluvy 2.7.2009. Podľa zmluvy sa žalovaný zaviazal pôžičku vrátiť do 28.12.2009. Žalovaný tieto skutočnosti, na základe ktorých si žalobca uplatňoval svoj nárok na súde nespochybňoval a potvrdil ich aj vo svojej výpovedi v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o pôžičke, že žalovanému bol predmet pôžičky odovzdaný a že žalovaný ju nevrátil, vychádza zo zhodných tvrdení strán sporu a preto nie je dôvod tieto skutkové závery spochybňovať. Odvolanie napokon ani neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov konania nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo vo vzťahu k zmluvnému vzťahu strán zo zmluvy o pôžičke. 16. Žalovaný v odvolaní zopakoval svoje predchádzajúce námietky proti platnosti uznania záväzku z predmetnej zmluvy o pôžičke, podpísaného žalovaným v deň uzavretia pôžičky, pred splatnosťou jeho povinnosti vrátiť žalobcovi požičané peniaze a s tým súvisiacu námietku premlčania uplatneného nároku. Súd prvej inštancie považoval predmetné uznania záväzku za platné, pretože spĺňalo zákonné náležitosti stanovené § 558 Občianskeho zákonníka. Žalovaný si v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil, že v dobe podpísania predmetného uznania dlhu v ňom ešte nebola rukou dopísaná veta „Toto uznanie dlhu je súčasťou zmluvy o pôžičke zo dňa 2.7.2009.“ Vo svojej výpovedi uviedol, že táto veta nie je napísaná jeho písmom, ale podpísanie celej listiny potvrdil. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný podpísal danú listinu aj s uvedenou vetou, nie je možné mu vytknúť nesprávnosť zisteného skutkového stavu, ak potvrdil, že uznanie dlhu podpísal, čo bolo pre rozhodnutie o nároku podstatné. 17. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani tú námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil uznanie ešte nesplatného dlhu. V tejto súvislosti poukazuje na odbornú literatúru, ktorá vychádza z názoru, že platne možno uznať aj nesplatný dlh (Š., M.., Z., M.., Š., O.., C., O.. a kol. Občanský zákonník II. § 460-880. Komentář. 1. vydaní. Praha: Y.. C.. N.k, 2008, 1479 s. ako aj Š., O.., W., V.., N., M.., T., O.., Z., T.., H.. O.., a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880. Komentár. Praha : Y.. C.. N., 2015, 1941 s.). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s poukazom žalovaného na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.3.2016 sp. zn. 22CoE/3/2016 a správne konštatoval, že súd ním riešil inú právnu situáciu a to vykonateľnosť notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom z dôvodu určitosti právneho úkonu uznania dlhu. Odvolací súd dodáva, že v danom rozhodnutí súd výslovne uviedol, „že záväzok ako dlh existuje v splatnej alebo nesplatnej forme, preto okamih uznania dlhu zo zmluvy o pôžičke v deň jej uzavretia nemôže mať za následok neplatnosť uznania dlhu z tohto dôvodu. Pri výskyte takejto situácie (na ktorú zrejme myslel súd prvého stupňa, i keď to presne nevyjadril, že by na vykonanie bola predložená notárska zápisnica napr. hneď v nasledujúci deň po uznaní dlhu a uzavretí zmluvy o pôžičke) by jednoducho exekučný súd vykonanie exekúcie nepovolil, presne ako v tejto veci, t.j. z dôvodu, že dlh nie je splatný. Napokon aj výšku vymáhateľného a vymáhaného dlhu podliehajúceho exekúcii by exekučný súd zisťoval rovnako, ako sa tak deje pri rozsudku na plnenie v peniazoch ako vykonateľnom exekučnom titule, kde prirodzene musí exekučný súd tiež zisťovať mieru splatenia dlhu ku dňu začatia exekučného konania, v prípadoch, že časť rozsudkom uloženej povinnosti povinný plnil a časť nie. Názor súdu prvého stupňa by viedol k tomu, že splatný v plnej výške nesplnený a v notárskej zápisnici uznaný dlh by napriek týmto skutočnostiam oprávnený nemohol vymôcť v exekučnom konaní len z dôvodu, že k uznaniu dlhu došlo pri vzniku zmluvného vzťahu. Pritom účelom uznania dlhu je ochrana práva veriteľa - oprávneného, podľa ustanovení Občianskeho zákonníka ide o inštitút zabezpečenia záväzkov, ako na to správne oprávnený aj poukázal v odvolaní. Na druhej strane, z pohľadu ochrany dlžníka (čo bol pravdepodobne dôvod postupu súdu prvého stupňa vzhľadom na množstvo podobných prípadov spotrebiteľskej povahy) uznanie nesplatného dlhu v čase jeho vzniku neprináša v nijakom smere ohrozenie práv povinného. Práve predmetné exekučného konanie je príkladom toho, ako sa povinný - dlžník chráni pred vymáhaním nesplatného dlhu, a táto ochrana zo strany súdu je efektívna bez ohľadu na okamih uznania dlhu zo zmluvy.“ 18. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný platne uznal svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke, správne vyhodnotil aj námietku premlčania vznesenú žalovaným, keďže uznaním dlhu sa v zmysle ustanovenie § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka premlčacia lehota predĺžila na 10 rokov odo dňa kedy k uznaniu došlo a teda, že ak považoval uplatnený nárok žalobcu za dôvodný, bol jeho záver o uplatnenom nároku správny. V danej veci bolo aj podľa odvolacieho súdu zistené že došlo k predĺženiu premlčacej lehoty na uplatnenie si práva na vrátenie pôžičky na súde uznaním dlhu. 19. Žalovaný považoval na nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti náhrady trov konania. Podľa neho nebol dôvod priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pretože to nemá oporu v správaní žalobcu počas konania, ktorý predložil a začal tvrdiť skutočnosti o existencií uznania dlhu až po podanom odpore voči platobnému rozkazu. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti považuje za vecne správne s ohľadom na plný úspech žalobcu vo veci, v súlade s príslušným ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keďže účelnosť vynaložených výdavkov, ktoré žalobcovi vznikli v konaní, sa bude posudzovať pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 20. Vzhľadom na to, že žalovaný v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a odvolací súd ním uvádzané tvrdenia nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).