Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Tos/109/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010263 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1517010263.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obvinenej C.. Y. F. o sťažnosti obvinenej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7Nt/7/2017 zo dňa 16.05.2018, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 04.októbra 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z r u š u j e sa uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7Nt/7/2017 zo dňa 16.05.2018 v celom rozsahu a u k l a d á súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V uznesením sp. zn. 7Nt/7/2017 zo dňa 16.05.2018 podľa § 73 ods. 1, § 74 ods. 1 Tr. zák. rozhodol tak, že obvinenej C.. Y. F. uložil ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažnosť obvinená C.. Y. F., v ktorej namieta, že nepociťuje žiadnu potrebu ochranného liečenia. Nie je závislá na žiadnych návykových látkach, pre spoločnosť a ani pre seba nie je nebezpečná s tým, že brachiálna činnosť, na ktorú poukazuje znalkyňa sa za celý jej život nepreukázala. Navrhla upustiť od výkonu ochranného psychiatrického liečenia akoukoľvek formou. Krajský súd v Bratislave ako nadriadený orgán podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvinenej je dôvodná. Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. ak nadriadený orgán nezamietne sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak podľa povahy veci je potrebné nové rozhodnutie, uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažnostný súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už okresný súd rozhodoval a to uznesením sp. zn. 7Nt/7/2017 zo dňa 22.06.2017, ktorým podľa § 73 ods. 1, § 74 ods. 1 Tr. zák. uložil C.. Y. F. ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Na podklade sťažnosti, ktorú podala výhradne C.. Y. F. krajský súd rozhodol kasačným uznesením a to uznesením sp. zn. 4To/96/2017 zo dňa 12.09.2017 tak, že postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7Nt/7/2017 zo dňa 22.06.2017 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Dôvodom zrušujúceho uznesenia sťažnostného súdu bola skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal so zákonnými podmienkami nevyhnutnými na uloženie ochranného liečenia v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák., keď nevenoval pozornosť tomu, či pobyt obvinenej na slobode je nebezpečný a ani nevykonal žiadne dokazovanie ohľadne toho, či sa obvinená dopustila skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia. V ďalšom priebehu súdneho konania okresný súd vykonal verejné zasadnutie, na ktorom, v súlade so záväzným pokynom krajského súdu, vypočul znalkyňu G.. N. T., avšak napriek pokynu krajského súdu uvedenému v zrušujúcom uznesení, nevykonal žiadne dôkazy ohľadne skutku, ktorý sa obvinenej kládol za vinu a ktorého spáchanie je základnou podmienkou možnosti uložiť ochranné liečenie nepríčetnej osobe. V tomto smere okresný súd čítaním oboznámil iba rozhodnutia, či listiny dokazujúce začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe a spôsob skončenia prípravného konania (uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o zastavení trestného stíhania a podobne), avšak nevykonal žiadne dôkazy ohľadne skutku, ktorý sa obvinenej kládol za vinu a z ktorých by malo alebo mohlo vyplývať, že sa skutok stal, že má znaky konkrétneho trestného činu a že tento skutok spáchala osoba, ktorej sa navrhuje uložil ochranné liečenie. Okresný súd následne akceptoval modifikovaný návrh prokurátora a C.. Y. F. uložil ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou, ktoré opätovne napadla sťažnosťou C.. Y. F.. Krajský súd pripomína okresnému súdu ako aj prokurátorovi, že podľa § 195 ods. 1 Tr. por. orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná. Podľa § 195 ods. 3 Tr. por. ustanovenie odseku 1 platí primerane aj pre orgán, ktorému bola vec prikázaná na nové prejednanie a rozhodnutie. V predmetných ustanoveniach je obsiahnutá zásada zákazu reformationis in peius (zákaz zmeny k horšiemu), ktorá fakticky znamená, že nielen orgán, ktorý rozhoduje o podanej sťažnosti, ale ani orgán, ktorý po zrušení uznesenia opätovne vo veci rozhoduje, nemôže zmeniť (vydať) rozhodnutie v neprospech osoby, na podklade ktorej bolo pôvodné uznesenie zrušené. V porovnaní s odvolaním je tento zákaz upravený širšie, pretože sa nevzťahuje iba na obvineného, ale zahŕňa všetky osoby, ktorých sa týka sťažnosť sledujúca výhradne ich prospech. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že okresný súd napadnutým uznesením porušil zákon (a pred rozhodnutím postupoval v rozpore so zákonom aj prokurátor pri modifikácii svojho návrhu), nakoľko porušil ustanovenie § 195 ods. 1 v spojení s ustanovením § 195 ods. 3 Tr. por., keď C.. Y. F. uložil ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou a to aj napriek tomu, že v pôvodnom uznesení, ktoré bolo zrušené len na podklade sťažnosti C.. Y. F., jej bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Ide tu o evidentné zhoršenie postavenia C.. Y. F. novým rozhodnutím súdu. Konanie o návrhu prokurátora na uloženie ochranného liečenia C.. Y. F., ktorý bol podaný na súd dňa 07.04.2017 je jedným konaním a vzhľadom na predchádzajúce rozhodovanie o sťažnosti C.. Y. F. jej nemôže byť v tomto konaní už uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou, nakoľko by tu išlo o neprípustnú zmenu rozhodnutia v jej neprospech. Už len z tohto dôvodu, muselo byť napadnuté uznesenie zrušené, avšak okresný súd postupoval v rozpore so zákonom ako aj ustálenou judikatúrou aj ohľadne skúmania zákonných podmienok na uloženie ochranného liečenia C.. Y. F.. K splneniu zákonných podmienok na uloženie ochranného liečenia v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák. krajský súd opätovne pripomína, že tak môže súd urobiť iba vtedy, ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na uloženie ochranné liečenia, a je bez významu, či má ísť o ochranné liečenie vykonávané ústavnou alebo ambulantnou formou, musia byť splnené dve zákonné podmienky. Prvou podmienkou je skutočnosť, že v osobe páchateľa ide o osobu, ktorá sa dopustila činu inak trestného a nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná a druhou podmienkou je skutočnosť, že v osobe nepríčetného páchateľa ide o osobu, ktorej pobyt na slobode je nebezpečný. Tieto dve podmienky musia byť splnené kumulatívne a pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z nich, súd nemôže uložiť ochranné liečenie v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák. (primerane R 24/1992). Obidve tieto podmienky na uloženie ochranného liečenia v zmysle § 73 ods. 1 Tr. por. musia byť dokazované na verejnom zasadnutí súdu, t. j. musia vyplynúť z dokazovania, ktoré sa musí vykonať po podaní návrhu na uloženie ochranného liečenia zo strany prokurátora. Pokiaľ ide o splnenie prvej zákonnej podmienky, tak tu má ísť o dokazovanie toho, či sa C.. Y. F. dopustila činu inak trestného, t. j. či sa stal skutok, zo spáchania ktorého bola obvinená, či a prípadne akú skutkovú podstatu trestného činu tento skutok napĺňa a či tento skutok spáchala osoba, voči ktorej sa trestné stíhanie viedlo. Práve z uvedeného dôvodu krajský súd nariadil okresnému súdu v zrušujúcom uznesení oboznámiť aj relevantné dôkazy, ktoré by mali nasvedčovať tomu, že sa C.. Y. F. dopustila skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia. Okresný súd tento pokyn neakceptoval, nakoľko žiadne dokazovanie ohľadne relevantných skutkových okolností nevykonal. Krajský súd pripomína, že úlohou okresného súdu nie je polemizovať so závermi kasačného uznesenia sťažnostného súdu v tom smere, či sa s nimi nestotožňuje alebo stotožňuje (ako to urobil súd prvého stupňa v zápisnici o verejnom zasadnutí), ale jeho úlohou je postupovať podľa § 194 ods. 5 Tr. por., ktoré mu ukladá povinnosť vykonať úkony, ktorých vykonanie nadriadený orgán nariadil. Pokiaľ prokurátor v tejto súvislosti do zápisnice o verejnom zasadnutí uviedol, že nikto nemá právo hodnotiť a vykonávať dôkazy v konaní, v ktorom bolo právoplatne zastavené trestné stíhanie, tak tu ide o preukázanie pozoruhodnej neznalosti relevantných ustanovení Trestného zákona a na nich nadväzujúcu judikatúru zo strany prokurátora. Už bolo uvedené vyššie, že či je niekto páchateľ činu inak trestného, je nosnou zákonnou podmienkou na uloženie ochranného liečenia podľa § 73 ods. 1 Tr. por. Tento záver napokon vyplýva aj z ustálenej judikatúry (napríklad R 24/1992), ktorá zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o uložení ochranného liečenia je súd povinný dokazovať splnenie všetkých zákonných podmienok a to skutočnosť, že ide o páchateľa činu inak trestného, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný ako aj to, či pobyt takéhoto páchateľa na slobode je nebezpečný. Judikatúra tu vyslovene zdôrazňuje (a to sťažnostný súd pripomína a zvýrazňuje hlavne k nepriliehavej argumentácii prokurátora), že v otázke, či ide o páchateľa činu inak trestného, nie je súd viazaný uznesením o zastavení trestného stíhania v zmysle § 215 ods. 1 písm. e) Tr. por. A napokon, uvedená judikatúra k tomuto svoju logickému záveru dodáva, že súd nemôže byť žiadnym spôsobom viazaný uznesením o zastavení trestného stíhania z dôvodu nepríčetnosti pri rozhodovaní o návrhu na uloženie ochranného liečenia napríklad už len preto, nakoľko čin, ktorý bol trestný v čase rozhodovania o zastavení trestného stíhania už nemusí byť trestný v čase rozhodovania o ochrannom liečení. Súd, ktorý rozhoduje o uložení ochranného liečenia, nie je teda viazaný uznesením prokurátora o zastavení trestného stíhania ani v otázke skutkových zistení a ani v otázke právneho posúdenia skutku. Nielen zákonná úprava, ale aj judikatúra je v tomto smere celkom jednoznačná a preto bude vecou okresného súdu, aby vytýkaný nedostatok odstránil dokazovaním podstatných skutkových okolností ohľadne spáchaného skutku a následne vo svojom rozhodnutí aj presvedčivo vysvetlil, na podklade akých dôkazov dospel k záveru, že sa stal skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, znaky akého trestného činu napĺňa a z akých dôkazov vyplýva, že sa predmetného skutku dopustila C.. Y. F.. Všetky tieto okolnosti je nutné dokazovať na verejnom zasadnutí, pričom z doposiaľ vykonaných dôkazov na verejnom zasadnutí sa nepochybným javí iba skutočnosť, že obvinená bola v čase činu nepríčetná a preto nie je trestne zodpovedná. Z hľadiska naznačeného dokazovania nemusí okresný súd vykonávať také podrobné dokazovanie aké sa vykonáva v prípade podania obžaloby na hlavnom pojednávaní, ale okresný súd má, v tomto smere, postupovať v intenciách ustanovenia § 295 ods. 2 Tr. por. a čítať relevantné dôkazy, nakoľko obmedzenia čítaním zápisnice o výpovedi svedka tu platia iba pre verejné zasadnutie konané o odvolaní. Pokiaľ ide o splnenie druhej zákonnej podmienky na uloženie ochranného liečenia podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. spočívajúcej v tom, či pobyt obvinenej na slobode je pre spoločnosť nebezpečný, okresný súd vychádzal len z nekritického hodnotenia znaleckého posudku a následnej výpovede znalkyne. V tomto smere krajský súd upozorňuje, že o prípadnom uložení ochranného liečenia rozhoduje súd a nie znalec. Podkladom takéhto rozhodnutia súdu síce musí byť znalecké dokazovanie, avšak súd musí jeho závery, či prípadné doplnenia kriticky zhodnotiť a vziať do úvahy všetky relevantné aspekty. Tento záver vyplýva aj z judikatúry, ktorá uvádza, že samotné odporúčanie znalca - lekára, či je alebo nie je vhodné uložiť ochranné liečenie, nie je dostatočným podkladom pre rozhodnutie súdu o tejto otázke. Takéto rozhodnutie môže súd urobiť až na základe zhodnotenia všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov (primerane R 59/1968). To platí o to viac, keď výpoveď znalkyne ohľadne možnej nebezpečnosti pobytu obvinenej na slobode bola len v značne všeobecnej a nekonkrétnej rovine a keď nebezpečnosť pobytu obvinenej na slobode má byť videná hlavne v konaniach, ktoré nemožno považovať za trestné činy. Takýmito relevantnými aspektmi (okrem už spomenutých všeobecných tvrdení znalkyne a hrozby konaní obvinenej, ktoré nenapĺňajú znaky trestného činu) môžu byť napríklad okolnosti prípadu, či osoba páchateľa. Sťažnostný súd pripomína, že JUDr. Y. F., ktorá má v súčasnosti 64 rokov, bolo vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania majetkového trestného činu, ktorého sa mala dopustiť v roku 2002, t. j. pred 16 rokmi. Z predloženého spisu pritom nevyplýva, že by sa okrem tohto protiprávneho konania mala obvinená dopúšťať aj inej úmyselnej trestnej činnosti pod vplyvom duševnej choroby, ktorá jej bola diagnostikovaná. Práve naopak, z vyšetrovacieho spisu možno vyvodiť, že obvinená vedie riadny život a nedopúšťa sa žiadnej protiprávnej činnosti a už vôbec nie násilnej. Krajský súd preto konštatuje, že z doposiaľ zabezpečených dôkazov nevyplýva, že by zo spôsobu života obvinenej po spáchaní skutku, či z charakteru ňou vykonaného skutku vyplývala zvýšená možnosť nebezpečnosti obvinenej pre spoločnosť, t. j. vysoká miera pravdepodobnosti, že obvinená spácha závažný útok na záujmy chránené Trestným zákonom, ktorú by bolo nutné eliminovať výkonom súdom uloženého ochranného psychiatrického liečenia. V tomto smere poukazuje krajský súd na judikatúru, z ktorej možno vyvodiť, že nebezpečnosť páchateľa je nutné vykladať tým spôsobom, že je tu vysoká pravdepodobnosť, že nepríčetný páchateľ spácha znovu závažnejší útok na záujmy chránené Trestným zákonom a to pod vplyvom duševnej choroby (R 11/1974). Z výpovede znalkyne G.. N. T. vyplýva, že u obvinenej ide o chronické ochorenie, pričom doposiaľ sa nepreukázala brachiálna agresivita, len rôzne formy kverulácií a preto pôvodne navrhovali uloženie ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou. Obvinenej dohovorila termín s kolegyňou na ambulancii s tým, že obvinená sa k nej dostavila jedenkrát, ale liečbu striktne odmietla. Vzhľadom k uvedenému navrhla zmenu ambulantnej liečby na ústavnú formu. K možnej nebezpečnosti pobytu obvinenej pre spoločnosť znalkyňa uviedla, že v prípade zhoršenia zdravotného stavu môže viesť konanie obvinenej k brachiálnej agresivite s tým, že už teraz sa preukázalo, že obvinená má sklon k početným kveruláciám, píše rôzne sťažnosti, obťažuje úrady. Kverulácie nie sú síce trestným činom, ale znepríjemnili život dotknutým osobám a úradom. Z predmetnej výpovede znalkyne krajský súd vyvodzuje, že zmenu spôsobu výkonu ochranného liečenia na ústavné zmenila iba z toho dôvodu, že obvinená odmietla absolvovať ambulantnú liečbu u jej kolegyne, ktorú jej doporučila. Z výpovede znalkyne teda vyplýva, že nešlo o súdom nariadenú ambulantnú liečbu, ktorú by obvinená odmietla bezdôvodne absolvovať, ale išlo o liečbu, ktorá jej bola iba neformálne navrhnutá znalkyňou na absolvovanie, čo obvinená odmietla. Podľa názoru sťažnostného súdu nie je možné klásť obvinenej za vinu (a trestať ju za to uložením ústavného ochranného liečenia), ak neakceptovala výkon navrhnutej liečby, ktorú nemala povinnosť vykonávať a ktorú mohla prípadne vykonávať iba na základe dobrovoľnosti. Bolo len a výhradne rozhodnutím obvinenej, či takúto liečbu absolvuje alebo neabsolvuje. Toto jej rozhodnutie nie je možné vykladať tak, že by rovnako postupovala aj v prípade súdom nariadenej ambulantnej liečby, ktoré pacient vykonáva s vedomím, že v prípade nespolupráce môže byť zmenené na ústavnú formu. Pokiaľ ide o dokazovanie nebezpečnosti pobytu obvinenej na slobode, tak v tomto smere znalkyňa opakovane vo svojom výsluchu zdôrazňovala kverulácie obvinenej a znepríjemňovanie života dotknutých osôb a úradov. V tejto súvislosti však krajský súd pripomína, že pri rozhodovaní o ochrannom liečení musí hroziť nebezpečnosť konania obvineného nielen do budúcnosti, ale zároveň musí ísť o hrozbu zo strany obvinenej osoby záujmom chráneným Trestným zákonom. Bez významu je preto možná hrozba z konania obvinenej do budúcna, ktorá nemá povahu trestného činu. Kverulanstvo, či obťažovanie a znepríjemňovanie života dotknutých osôb alebo úradov nie je, samo osebe (bez ďalšieho), trestným činom a preto ani nemôže byť relevantné pri úvahách, či pobyt obvinenej na slobode je alebo nie je nebezpečný. Pokiaľ ide o znalkyňou uvádzanú možnosť brachiálnej agresivity zo strany obvinenej osoby, tak toto konštatovanie bolo urobené len vo všeobecnosti, v teoretickej rovine, pričom sama znalkyňa vypovedala, že doposiaľ (krajský súd opätovne pripomína, že od spáchania skutku uplynulo 16 rokov, išlo o majetkový a nie násilný trestný čin a obvinená je osoba vyššieho veku) sa žiadne takéto konanie u obvinenej neprejavilo. V tomto smere krajský súd upozorňuje, že ak nie je nebezpečenstvo, ktoré od páchateľa hrozí do budúcnosti dostatočne konkrétne, ak nehrozí akútne, nemá potrebnú mieru reálnosti a má len všeobecný a neurčitý charakter, potom je nutné zvažovať, či uloženie ochranného liečenia prichádza vôbec do úvahy. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti okresný súd nezodpovedal presvedčivo ani otázku, či je pobyt obvinenej na slobode nebezpečný, pričom krajský súd opätovne pripomína, že tento záver je záverom právnym a pri jeho ustaľovaní nie je možné len mechanicky (slepo) opakovať závery znaleckého dokazovania. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude môcť súd prvého stupňa vyhodnotiť, či boli alebo neboli splnené všetky zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 73 ods. 1 Tr. zák. a svoje rozhodnutie následne odôvodní presvedčivým spôsobom. Pod presvedčivosťou tu má krajský súd na mysli najmä zrozumiteľné odôvodnenie relevantných skutkových okolností prípadu ako aj to, v akom trestnoprávne relevantnom konaní (t. j. nie v konaniach, ktoré samé osobe trestnými činmi nie sú) vidí súd prípadnú nebezpečnosť pobytu obvinenej na slobode. Pri novom rozhodovaní bude okresný súd viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil krajský súd a bude rešpektovať pokyny, ktoré mu boli týmto uznesením uložené. Sťažnostný súd pripomína, že napadnuté uznesenie a hlavne predchádzajúce uznesenie okresného súdu boli zrušené len v dôsledku sťažnosti JUDr. Y. F. podanej v jej prospech, takže v novom konaní nemôže dôjsť k zmene rozhodnutia v jej neprospech. Z. ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou teda v tomto konaní už neprichádza do úvahy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.