Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/246/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612207479 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1612207479.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: O. V. K. X.XX.XXXX, I. V. Š. K. XX, Y., o zaplatenie 1 877,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky, č. k. 6C/353/2013 - 125 zo dňa 1.12.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, č. k. 6C/353/2013 - 125 zo dňa 1.12.2015 z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Malacky rozsudkom č. k. 6C/353/2013 - 125 zo dňa 1.12.2015 zamietol žalobu žalobcu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 27.2.2004 uzavrela žalovaná s právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zmluvu o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXXX/ X/X, na základe ktorej bol žalovanej a Dušanovi Komáčekovi, narodenému 24.10.1959 poskytnutý úverový rámec vo výške 1.327,75 Eur ( 40.000 Sk) s premenlivou úrokovou sadzbou 10,85 % ročne, s konečnou splatnosťou úveru 26.5.2005, s dohodnutým úrokom z meškania 26,40% ročne, s poplatkom za poskytnutie úveru 2% z výšky úverového rámca, s poplatkom za správu úveru 0,20% z výšky úverového rámca mesačne a s dohodnutým úrokom z prečerpania 26,40% ročne. Konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 26.2.2005. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú, na obdobie jedného roka odo dňa podpísania zmluvy s tým, že doba trvania zmluvy sa predĺži o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie zmluvy, maximálne však do dosiahnutia 65 roku veku dlžníka (čl. III bod 1. Zmluvy). Predmetný úverový rámec sa vzťahoval na číslo sporožírového účtu dlžníka XXXXXXXXXX/ XXXX. Právny predchodca žalobcu od 27.2.2004 realizoval príkazy žalovanej na prevod alebo výber finančných prostriedkov z účtu a to až do 7.4.2008. Listom zo dňa 8.4.2008 právny predchodca žalobcu zmluvu o vedení sporožírového účtu žalovanej č. XXXXXXXXXX/XXXX vypovedal a k tomuto dňu vyčíslil debetný zostatok na účte vo výške -42.867,- Sk (- 1. 422,92 Eur). Dňa 28.6.2011 Slovenská sporiteľňa, a.s. pohľadávku voči žalovanej spolu vo výške 1. 877,31 Eur postúpila žalobcovi. Žalovaná dňa 13.12.2011 uznala voči žalobcovi dlh z úverového vzťahu, čo do dôvodu a výšky 1.420,15 Eur, ako aj náklady na inkasné konanie vo výške 150,- Eur a príslušenstvo pohľadávky podľa zmluvy, ktoré malo byť vyčíslené pri vystavení splátkového kalendára. Zároveň sa so žalobcom dohodla na splatení dlhu v mesačných splátkach, ktorých výška v dohode určená nebola a to vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka mala byť uhradená dňa 20.1.2012, pod stratou výhody splátok pre prípad neplnenia dlhu žalovanou. V dohode žalovaná vyhlásila, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. V súdenej veci žalobca žiadal, aby mu žalovaná zaplatila istinu 1. 877,31 Eur a úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne z istiny 1. 420,15 Eur od 29.6.2011 do zaplatenia. 3. Takto ustálený skutkový stav posúdil súd prvej inštancie po právnej stránke podľa ustanovení § 3 odsek 1, § 37, § 39, § 524 odseky 1, 2, § 558, § 559 odsek 2, § 100 odsek 1, § 101, § 103, § 110 odseky 1,2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj OZ), § 1 odseky 1,2, § 2 písmená a), b), § 3 odseky 1,2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b, § 7 odseky 1,2, § 8 odsek 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a poukázal na to, že prejednávaný zmluvný vzťah zo zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským, pretože právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovanej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaná prijala finančnú službu ako spotrebiteľ. Základná právna úprava právneho vzťahu zo zmluvy o úvere je daná v § 497 Obchodného zákonníka, ktorý je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom a postavenie žalovanej v zmluve ako spotrebiteľa zodpovedá charakteristike spotrebiteľa danej v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a v § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a postavenie banky, ktorá poskytla podľa predmetu svojho podnikania finančnú službu žalovanej podľa zmluvy vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa a § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy je zrejmý z postavenia účastníkov zmluvy, keď niet pochýb o tom, že pôvodný veriteľ je banka, ktorej predmetom podnikateľskej činnosti je aj poskytovanie úverov a zo žiadneho z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by žalovaná požadovala poskytnúť úver nie ako spotrebiteľ. Súd prvej inštancie posudzoval vzťah strán sporu nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že charakter spotrebiteľskej zmluvy zostáva zachovaný aj po postúpení pohľadávky bankou na žalobcu a nestráca sa zmenou v súčasnosti aktívne legitimovaného účastníka - žalobcu, pretože tento sa stal zo zmluvy o postúpení pohľadávky iba novým veriteľom žalovanej, pričom súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že s postúpenou pohľadávkou prešlo aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere po stránke formálnej a keďže zmluva bola uzavretá v písomnej forme a obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil ju ako zmluvu platne uzavretú. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou premlčania, aj keď samotná žalovaná námietku premlčania nevzniesla a poukázal na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ako špeciálne ustanovenie k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. (ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) je povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, t.j. zo zákona. Právna úprava v ustanovení § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 1.5.2014, pričom je potrebné zdôrazniť, že vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Súd prvej inštancie uzavrel, že dané ustanovenie je procesného charakteru, a preto platí táto povinnosť odo dňa účinnosti citovaného zákonného ustanovenia aj na právny vzťah, ktorý posudzoval v predmetnej veci. Citované zákonné ustanovenie upravuje postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv, a to vo všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne konanie a v čase účinnosti tohto ustanovenia nebolo vo veci ešte rozhodnuté. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu odlišne upraviť posudzovanie právnych vzťahov, respektíve nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane premlčania) vo veciach pred účinnosťou tohto ustanovenia, respektíve zákona č. 102/2014 Z. z., toto by bolo obsahom prechodných ustanovení citovaného zákona, nakoľko problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia. Platí základné pravidlo, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, aplikuje sa nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať i keď sa súdne konanie začalo skôr, t.j. pred účinnosťou. V zmluve o kontokorentnom úvere bola stanovená konečná splatnosť úveru na deň 26.2.2005, pričom zmluva bola uzavretá na obdobie jedného roka odo dňa podpísania zmluvy s tým, že doba trvania zmluvy sa predlžovala vždy o dobu jedného roka pokiaľ dlžník neoznámil veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie zmluvy. Listinnými dôkazmi mal súd prvej inštancie preukázané, že v danom právnom vzťahu došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu tak, ako to uviedol žalobca aj v jeho liste zo dňa 12.6.2012. Túto skutočnosť potvrdil výpis zo sporožírového účtu žalovanej, z ktorého vyplýva, že právny predchodca žalobcu dňom 7.4.2008 ukončil kontokorentnú zmluvu s debetným zostatkom na účte - 42.867,- Sk (- 1 422,92 Eur) a listom zo dňa 8.4.2008 vypovedal žalovanej zmluvu o sporožírovom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX. Dňom 8.4.2008 potom začala plynúť právnemu predchodcovi žalobcu podľa § 101 Občianskeho zákonníka všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva zo zmluvy (z dôvodu aplikácie spotrebiteľského práva, resp. Občianskeho zákonníka z vyššie uvedených dôvodov), ktorá uplynula dňa 8.4.2011. Žaloba bola na súd podaná dňa 2.7.2012, teda v čase, keď bol nárok žalobcu v celom rozsahu premlčaný. Súd prvej inštancie vyslovil právny názor aj k dohode o uzavretí splátkového kalendára a k uznaní záväzku žalovanou v tejto dohode zo dňa 13.12.2011 a odvolal sa na súdnu prax (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 4Co/940/2013 zo dňa 16.10.2014), ktorá už zaujala stanovisko, že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany žalobcu došlo k nekalej obchodnej praktike. Súdna prax vychádza zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Aj v tomto prípade dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú žalobcom, treba považovať za formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalobcu vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z textu dohody je zrejmé, že ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní dohody o splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. Text dohody je spísaný na dopredu žalobcom pripravenom formulári, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť. Je potrebné prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých takýto úkon vznikol. Vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany je umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody obsahovo označené ako „forma splatenia záväzku“ zavádzajúce, a preto napĺňa kritériá nekalej obchodnej praktiky. V dohode nie je fakticky uvedená forma splatenia záväzku, výška splátok a ich počet, ktorými sa mal dlh uhradiť. Okrem toho v dohode došlo k uznaniu aj neurčitého príslušenstva, ktoré malo byť vyčíslené až v budúcnosti. Súd prvej inštancie uznanie dlhu žalovanou považoval za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže sa prieči zákonu (§ 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z.) a aj podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže znenie dohody bolo neurčité a nezrozumiteľné. Z dôvodov vyššie uvedených súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu v spore. Žalovanej trovy konania nevznikli, preto jej ich náhradu nepriznal. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie alebo, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a že nedostatočne zistil jej skutkový stav, keď v súdenej veci postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, a nie podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože v súdenej veci ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp .zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 7MCdo 9/2014 zo dňa 24.3.2015. Žalobca namieta aj právny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti Dohody o splátkovom kalendári a o uznaní záväzku žalovanou zo dňa 13.12.2011 a tvrdí, že je subjektom, ktorého predmetom činnosti je mimosúdne vymáhanie pohľadávok a z tohto dôvodu sa pred podaním žaloby na súd primárne pokúsil o mimosúdne urovnanie predmetnej pohľadávky, pričom výsledkom mimosúdnych rokovaní bola vôľa a ochota žalovanej predmetnú pohľadávku uhradiť, avšak z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nebolo v jej možnostiach zaplatiť ju v celosti. Keďže žalobca nechcel pohľadávku navýšiť o trovy súdneho, prípadne exekučného konania a žalovaná predmetnú pohľadávku čo do dôvodu a výšky uznávala, poskytol jej možnosť uhradiť pohľadávku v splátkach a dňa 13.12.2011 so žalovanou uzatvoril dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Žalovaná túto dohodu porušila a neuhradila ani jednu mesačnú splátku. Označená dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania záväzku zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom dohody je teda uznanie záväzku zo strany žalovanej, ako právny inštitút zakotvený Obchodnom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. Žalobca poukázal na to, že za danej situácie doba, ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 4 ročná premlčacia doba podľa § 323 Obchodného zákonníka a to priamo zo zákona. Ak súd prvej inštancie ustálil, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa 8.4.2008 a dohoda o uznaní záväzku bola uzavretá dňa 13.12.2011, potom nie je pohľadávka žalobcu premlčaná. Žalobca argumentuje, že je logické, že v prípade umožnenia splácania dlžnej sumy formou mesačných splátok si zabezpečil vymožiteľnosť svojej pohľadávky pre prípad neplnenia zo strany žalovanej, a to práve uznaním dlhu zo strany žalovanej, s čím je spojené aj plynutie novej premlčacej doby. Žalovaná si bola vedomá existujúceho záväzku, preto záväzok podpisom dohody uznala. Žalobca ďalej tvrdí, že aplikáciou ustanovenia § 5b Zákona na ochranu spotrebiteľa (ďalej aj ZoOS) dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Žalobca poukázal na to, že právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.4.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR úpravu vyjadrenú v § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ústava Slovenskej republiky priznáva každému z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu vznesením námietky premlčania už sama o sebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím § 5b ZoOS zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Žalobca poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II. zo dňa 17.7.2015, sp. zn. 36C117/2014 ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ustanovenie § 5b zákona - 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ustanoveniami čl.1 ods.1 a čl. 46 ods.1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru Okresného súdu Košice II. je rozpor daný skutočnosťou, že aplikácia tohto ustanovenia jednostranne zvýhodňuje dlžníka - spotrebiteľa a to tým, že „nestranný“ súd (prípadne iný orgán) má povinnosť prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. 5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. 6. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 CSP ), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. 7. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem). 8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/ > odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny 1. 877,31 Eur a príslušenstva, ako nároku zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie správne ustálil charakter záväzkovo-právneho vzťahu, ako vzťahu spotrebiteľského, podľa § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, pretože žalovaná uzavrela zmluvu o kontokorentnom úvere, ktorá podlieha pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na čas uzavretia zmluvného vzťahu), ako dlžník v postavení spotrebiteľa, na ktorého sa zo zákona vzťahoval režim spotrebiteľského práva. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súdená vec spadá výlučne pod právny režim Obchodného zákonníka odvolací súd poukazuje na to, že niet pochýb o tom, že zmluva o kontokorentnom úvere, ktorú žalovaná ako dlžník uzavrela s právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s., dňa 27.2.2004 je v zmysle § 261 odsek 3 písmeno d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka o obchodnoprávnych záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Napriek tomu, však prejednávaný zmluvný vzťah je vzťahom občianskoprávnym, pretože uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu sporu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Na tom nič nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ustanovenia § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, podľa ktorého ustanovenie § 52 odsek 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietol postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ustanovenie 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/17/2017 zo dňa 26.11.2015. Z týchto dôvodov pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzoval v režime Občianskeho zákonníka, postupoval správne. 11. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné ustanovenia Občianskeho zákonníka aplikovať aj na právne úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovanou. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu žalobca naplnil skutkovú podstatu konania s nekalou obchodnou praktikou, keď s podpisom splátkového kalendára mala žalovaná zároveň podpísať aj uznanie záväzku, ktorá skutočnosť znevýhodňuje jej postavenie a využíva nedostatok jej právneho vedomia. Podľa § 7 odsek 1 zákona č. 250/2007 Z. z. zákona o ochrane spotrebiteľa v znení k času uzavretia dohody sú nekalé obchodné praktiky zakázané. zákona č. 205/2007 Z. z. je porušením predpisov spotrebiteľského práva a teda podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom. Vychádzajúc z obsahu Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 13.12.2011 je nutné konštatovať, že ide o formulárovú (žalobcom vopred pripravenú) listinu, ktorá síce navonok vyvoláva dojem ústupku žalovanej vo forme povolenia splátok dlhu, ale vzhľadom na jej obsahovú koncepciu, je jej skrytým cieľom dosiahnutie uznania premlčaného záväzku a predĺženie premlčacej doby na súdne uplatnenie nároku. Uznanie záväzku je zámerom žalobcu a nie žalovanej (dlžníka), ktorá nemala možnosť obsah dohody o splátkach ovplyvniť. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná dohoda je pre bežného spotrebiteľa z dôvodu v nej použitej nejednotnej terminológie zavádzajúca, keď je definovaná ako uznanie záväzku , ale v článku 3 (Forma splatenia dlhu) v bode 3.1, v poslednej vete, deklaruje, že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu. Bežný spotrebiteľ nemusí vedieť, čo znamená právny termín záväzok, teda že môže vyjadrovať aj záväzok v zmysle dlhu. V tejto súvislosti sa odvolací súd opiera aj o rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I ÚS 1845/11, podľa ktorého podstata práva na ochranu spotrebiteľa je založená na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti, alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu. Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že zhodne so súdom prvej inštancie považuje dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorú žalobca so žalovanou uzavrel dňa 13.12.2011,a z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčateľnosť svojho nároku, za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. 12. Námietka premlčania nároku žalobcu v súdenej veci nebola žalovanou vznesená. Žalobca v odvolaní namietal aplikáciu ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2007/250/> o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného od 1. 5. 2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie v súdenej veci v zmysle uvedenej právnej úpravy postupoval. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že predmetná odvolacia námietka je dôvodná. 13. Dňa 27.9.2018 bol v Zbierke zákonov č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 271/2018 Z .z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. 14. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/>), ktoré aplikoval súd prvej inštancie, a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky). Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval na základe platného a účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v čase vyhlásenia rozsudku (22.3.2016).Vzhľadom na to, že následne na to (7.2.2018) bol Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený nesúlad tohto ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL z. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo. 15. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, čo bolo aj predmetom odvolania žalobcu, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods.1 CSP). V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný postup súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie po zistení premlčania uplatneného nároku sa jeho vecnou, hmotnoprávnou dôvodnosťou nezaoberal, respektíve v tomto rozsahu nevyhodnotil vykonané dôkazy, nebolo možné vytýkaný nedostatok napraviť v odvolacom konaní zmenou napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd musel postupovať podľa § 389 odsek 1 písmen b) a c) CSP a napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyhodnotí dôkazy vo vzťahu k hmotnoprávnej dôvodnosti uplatneného nároku a jeho výške a opätovne vo veci rozhodne. 16. Keďže odvolací súd rozhodnutie vo veci samej zrušil, zrušil zároveň aj závislý výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne nielen o trovách prvoinštančného konania ale aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 odsek 3 CSP). 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).