Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/56/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614205704 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1614205704.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému: W. S., D.. XX.XX.XXXX, N. S. XXXX/XX, XXX XX O., o zaplatenie sumy 3.044,98 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky z 8. novembra 2017 č. k. 7C 955/2016- 37, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd povolil žalovanému priznanú sumu uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach po 150,- eur mesačne, vždy do 15. dňa každého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou výhody splátok m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 3.044,98 eur s úrokom vo výške 235,60 eur, s úrokom z omeškania vo výške 45,95 eur, s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 3.280,58 Eur od 23.05.2014 do zaplatenia, do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.044,98 eur s úrokom vo výške 235,60 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 45,95 Eur, s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 3.280,58 Eur od 23.05.2014 do zaplatenia. Súd povolil žalovanému priznanú sumu uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach po 150,- eur mesačne , vždy do 15. dňa každého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou výhody splátok. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,42 % s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 28.12.2012 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach, a to vo výške 3.500,- eur, s fixnou úrokovou sadzbou 17,90 % ročne do splatnosti úveru, poplatkom za správu úverového účtu vo výške 1,99 eur mesačne, výškou anuitnej mesačnej splátky 63,34 eur splatnou vždy 25. deň kalendárneho mesiaca, termínom splatnosti prvej splátky 25.01.2013, počtom splátok 120, konečnou splatnosťou úveru k 27.12.2022, výškou RPMN 20,79%, priemernou RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy 19,37 % a celkovou čiastkou, ktorú musí klient zaplatiť 7.839,60 eur. Zmluva v článku 4 upravuje následky porušenia zmluvných povinností, ak klient nezaplatí anuitnú splátku včas, banka má právo v zmysle článku 4.2.1. úverovej zmluvy žiadať predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom za podmienok uvedených v úverovej zmluve a Všeobecných obchodných podmienkach a v prípadne omeškania v zmysle článku 4.1. požadovať od klienta úrok z omeškania vo výške 8 % p.a., pričom tieto sankcie je banka oprávnená požadovať aj kumulatívne. Z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že dňa 28.12.2012 bol žalobkyňou poskytnutý úver vo výške 3.500,- eur žalovanému. Žalobkyňa výzvou zo dňa 25.02.2014 vyzvala žalovaného na predčasné splatenie úveru vo výške 3.642,56 eur s príslušenstvom najneskôr do 19.03.2014. Uvedená suma pozostávala z nezaplatenej istiny úveru, nezaplatených úrokov a poplatku z výzvy vo výške 30,- eur, ktorý si žalobkyňa v žalobe neuplatňuje. Predčasné zosplatnenie úveru v zmysle bodu 4.2.1. nastalo dňa 19.03.2014. Z kópie doručenky súd zistil, že výzva na predčasné splatenie úveru bola žalovanému doručená dňa 03.03.2014. Z predloženej špecifikácie dlžnej sumy súd prvej inštancie zistil, že žalovaný do dňa predčasného zosplatnenia uhradil 14 splátok v rôznej výške, spolu 643,58 eur, z toho žalobkyňa započítala na istinu sumu 116,62 eur a na riadny úrok sumu 526,96 eur. Výška nesplatenej istiny bola ku dňu zosplatnenia (19.03.2014) v sume 3.383,38 eur (suma poskytnutého úveru 3.500,- eur mínus splátky započítané na istinu 116,62 eur). Ďalej žalovaný po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobkyni uhradil celkovo 2 splátky v rôznej výške, spolu 338,40 eur, ktoré boli započítané na dlžnú istinu. Suma 3.044,98 eur predstavuje nesplatenú istinu (dlžná istina po vyhlásení predčasnej splatnosti 3.383,38 eur mínus splátky po vyhlásení predčasnej splatnosti 338,40 eur). Ďalej si žalobkyňa vyčíslila úrok z pôžičky vo výške 17,90% ročne z nezaplatených splátok do dátumu zosplatnenia úveru (19.03.2014), spolu vo výške 235,60 eur a úrok z pôžičky vo výške 17,90% ročne z nezaplatených splátok od 20.03.2014 úveru do dňa žaloby (22.05.2014), spolu vo výške 95,43 eur. Suma 45,95 eur predstavuje úrok z omeškania 8 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov za obdobie od 20.03.2014 do 22.05.2014. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je v prevažnej časti dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní bolo žalobkyňou tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 3.500,- eur úver v dohodnutých splátkach riadne a včas nesplácal. Súd preskúmal obsahové náležitosti úverovej zmluvy zo dňa 28.12.2012 a zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v dobe uzatvorenia úverovej zmluvy. Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých vo výške 63,34 eur so splatnosťou vždy k 25. dňu v mesiaci. Žalovaný mal povinnosť prvú splátku uhradiť 25.01.2013 a termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý ku dňu 27.12.2022. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný uhradil splátky v celkovej sume 643,58 eur. Splátky boli započítané v prospech istiny a v prospech dohodnutého zmluvného úroku. Následne žalobkyňa v súlade s čl. 4.2.1. úverovej zmluvy po tom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami pristúpila listom zo dňa 25.02.2014 k zosplatneniu celého úveru a vyzvala žalovaného k zaplateniu dlhu 3.642,56 eur pozostávajúceho z nezaplatenej istiny, úrokov a poplatku za výzvu v lehote do 19.03.2014. Žalobkyňa si zaplatenie poplatku za výzvu na predčasné splatenie úveru vo výške 30,- eur v žalobe neuplatnila. Žalovaný po zosplatnení úveru pokračoval v plnení v splátkach a uhradil sumu 338,40 eur. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny v sume 3.044,98 eur, sumu riadnych úrokov 235,60 eur, ktoré si žalobkyňa vyčíslila z neuhradených splátok odo dňa ich splatnosti do zosplatenia úveru dňa 19.03.2014. Súd prvej inštancie tak žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 3.280,58 eur (3.044,98 eur + 235,60 eur) pozostávajúcej z nezaplatenej istiny úveru a úrokov do zosplatnenia úveru. 5. Pokiaľ išlo o zmluvný úrok v sume 95,43 eur vypočítaný zo sumy istiny (3.044,98 eur) za obdobie od 21.03.2014 (po zosplatnení) do 22.05.2014 a kontinuálny zmluvný úrok 17,90 % ročne, ktorý uplatnila žalobkyňa zo súm istín po započítaní jednotlivých splátok žalovaného od zosplatnenia dňa 19.03.2014 do zaplatenia, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. V tomto smere poukázal na to, že bolo preukázané, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok 17,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobkyňa však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru podľa názoru súdu žalobkyni zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia už nepatrí. Súd pritom vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania / R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. ÚS SR v citovanom ustanovení konštatuje, že by namietané rozhodnutie bolo možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp., že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. 6. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko je žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd priznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny (3.044,98 eur) a riadnych úrokov do zosplatnenia úveru (235,60 eur), a to od 23.05.2014 do zaplatenia. Poukázal na to, že žalobkyňa si síce uplatnila kontinuálny úrok z omeškania už od 20.03.2014, pričom súd jej priznal úrok z omeškania kontinuálne až odo dňa 23.05.2014, nakoľko za obdobie od 20.03.2014 do 22.05.2014 súd žalobkyni priznal vyčíslený úrok z omeškania vo výšte 45,95 eur, keďže žalobkyňa si ho takto vyčíslila. Suma 45,95 eur tvorí úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny (3.044,98 eur) a riadnych úrokov do zosplatnenia úveru (235,60 eur), a to odo dňa nasledujúcom po dni zosplatnenia úveru (20.03.2014) do dňa žaloby 22.05.2014. Výška žalobkyňou uplatnených úrokov z omeškania určená podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 20.03.2014 (prvý deň omeškania žalovaného s dlžnou sumou, t.j. deň nasledujúci po zosplatnení dlžnej sumy) bola 8,25 %, pričom žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania 8 % ročne. 7. Súd prvej inštancie postupom podľa § 232 ods. 3 C.s.p. povolil žalovanému dlžnú sumu, na ktorú ho zaviazal, uhradiť v mesačných splátkach po 150,- eur, a to vždy k 15. dňu v mesiaci, keďže jeho finančná situáciu mu neumožňovala uhradiť celú dlžnú sumu naraz. 8. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. V tomto smere súd poukázal na to, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 3.421,96 eur (istina, zmluvné úroky a vyčíslené úroky z omeškania). Žalobkyňa bola úspešná v časti o zaplatenie sumy 3.326,53 eur, t. j. 97,21 %, v časti o zaplatenie sumy 95,43 eur bol úspešný žalovaný, t. j. 2,79 % (neúspech žalobkyne je úspechom žalovaného), čiže žalobkyňa bola úspešná v pomernej časti 94,42 % (97,21 % - 2,79 %). 9. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výroky, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, ktorým bolo žalovanému umožnené splatiť dlh v splátkach a ktorým bola žalobkyni priznaná náhrada trov konania v rozsahu 94,42%. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného na zaplatenie celej žalovanej sumy v lehote do 3 dní. Uviedla, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvný úrok ako odplata za poskytnuté peňažné prostriedky jej patrí len do vyhlásenia splatnosti dlhu. V tomto smere poukázala na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3, § 505 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorých, je dlžník povinný zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Uviedla, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná, má dispozitívny charakter, a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Pokiaľ ide o úroky z omeškania tieto treba vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane, ak neplní riadne a včas. V ďalšom žalobkyňa poukázala na to, že priznaním možnosti plnenia dlhu v splátkach žalovanému, súd postupoval v rozpore so zákonom. Takéto rozhodnutie súdu by bolo motiváciou pre klientov banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti, pretože ich porušením v konečnom dôsledku získajú takmer rovnakú splátku, a teda rovnako výhodné postavenie ako pôvodne zmluvne dohodnuté. Výkon práva, ktorý motivuje neplnenie si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou v Civilnom sporovom poriadku. Pri danej výške splátky potom žalovaný uhradí len istinu, bez príslušenstva, za takmer 2 roky. Splnenie celého dlhu tak bude trvať neúmerne dlho a žalovanému narastú úroky z omeškania, čo nie je v jeho prospech. Pokiaľ ide o posúdenie samotných okolností prípadu, súd sa nedostatočne zaoberal možnosťami (majetkovými pomermi) žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku naraz. Pokiaľ ide o trovy konania, žalobkyňa má za to, že bola v konaní úspešná v rozsahu 100 %, nakoľko súd postupoval nesprávne, pretože pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Súd nemal pri posudzovaní úspechu prihliadať na úspech v časti príslušenstva a mal dospieť k záveru, že v konaní bola v rozsahu 100 % úspešná žalobkyňa (žalovaná istina 3044,98 eur, úspech v časti 3044,98 eur), žalovaný bol úspešný v rozsahu 0 %, teda čistý úspech žalobkyne je vo výške 100 %. 10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril. 11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 12. V danej veci zostalo sporným vyriešenie otázky, či žalobkyni prislúcha nárok na zmluvný úrok vo výške 95,43 eur ( z istiny 3.044,98 eur) za obdobie od 21.3.2014 (po zosplatnení úveru) do 22.5.2014 (spísania žaloby) a kontinuálny zmluvný úrok 17,90% ročne zo súm istín od zosplatnenia úveru dňa 19.3.2014 do zaplatenia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za uvedené obdobie (t. j. po zosplatnení úveru) žalobkyni už zmluvný úrok vo výške 17,90 % z nezaplatenej istiny vo výške 3.044,98 eur neprináleží. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobkyňa odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolávala aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014). 13. V danej veci vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru žalobkyni nepatrí. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012), podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania / § R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. 14. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. 15. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 16. Pokiaľ ide o trovy prvoinštanného konania odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti druhej strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana sporu nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá sporová strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí (§ 255 ods. 2 C.s.p.), že ak mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. V danej veci porovnaním (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo, možno dospieť k záveru, že ani žalobkyňa ani žalovaný nemali plný úspech vo veci, a teda každý z nich mal iba čiastočný úspech vo veci. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. §255 ods. 2 C.s.p.. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala predovšetkým tým, že úroky sú len príslušenstvom pohľadávky a pri posudzovaní miery úspechu (v spore) sa na ne neprihliada. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že s uvedeným tvrdením žalobkyne by sa dalo stotožniť len potiaľ, pokiaľ by nebolo príslušenstvo pohľadávky v žalobe vyčíslené (kapitalizované) pevnou sumou. Uvedené však nemožno vzťahovať na situácie, kedy žalobca v žalobe uplatnené príslušenstvo vyčíslil pevnou sumou. Pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, iba v prípadoch, ak príslušenstvo žalobca nevyčíslil vo svojej žalobe (čo nebol posudzovaný prípad - žalobkyňa v podaní zo dňa 27.6.2017 špecifikovala a pevnou sumou vyčíslila žalované príslušenstvo). Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. 17. Za dôvodné, považoval odvolací súd iba odvolaciu argumentáciu žalobkyne smerujúcu proti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalovanému umožnené zaplatiť dlh v splátkach. K tomuto odvolací súd uvádza, že prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. ( Civilný sporový poriadok) došlo k modifikácii pôvodného znenia ust. § 160 ods. 1 O.s.p., tak, že možnosť súdu rozhodnúť o uložení povinnosti platiť peňažný dlh v splátkach bola vypustená ( viď § 232 ods. 4 C.s.p. ). O uložení povinnosti platiť peňažný dlh v splátkach tak nie je možné v súčasnosti už rozhodnúť. Ustanovenie § 232 ods. 4 C.s.p. sa vzťahuje na iné situácie, a to na také, keď súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky. Ustanovenie § 232 ods. 3 C.s.p. zasa súdu umožňuje len v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu na plnenie (nie však plniť dlh v splátkach). K tomuto odvolací súd zároveň dodáva, že aj keby uvedené možné bolo, takýto výrok rozhodnutia súdu musí byť podložený zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na povahu nároku a osobné pomery sporových strán je vhodné určiť na plnenie lehotu dlhšiu než 3 dni od právoplatnosti rozsudku, resp. určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach. Ak teda súd povolí plnenie v splátkach, musí vždy presnejšie určiť ich výšku a podmienky splatnosti, pričom musí aj tento výrok náležite odôvodniť. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného a aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé ( viď R 117/1967 ). V danej veci však súd prvej inštancie svoj výrok, ktorým umožnil žalovanému splniť dlh v splátkach ničím neodôvodnil. Jeho rozhodnutie v tomto výroku tak možno považovať za nepreskúmateľné. Žalovaný v tomto zmysle na pojednávaní dňa 8.11.2017 iba vo všeobecnej rovine uviedol, že chcel dlžnú sumu uhrádzať v splátkach a je schopný uhrádzať splátky vo výške 150 eur, keďže je zamestnaný na trvalý pracovný pomer s čistou mzdou cca 650 eur. Zároveň uviedol, že nemá žiadne ďalšie splátky ani výživné. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že žalovaný žiadnu z týchto skutočností nepreukázal. Samotné tvrdenie žalovaného, že dosahuje mesačne príjem 650 eur netto nepostačuje, keď toto tvrdenie žalovaný nijako nepreukázal, napr. predložením dokladu o príjme. Žalovaný teda svoju platobnú neschopnosť príp. nepriaznivé majetkové pomery alebo mimoriadnu okolnosť, ktorá by nastala v jeho rodinnom živote a ktorá mu v súčasnosti neumožňuje uhradiť dlh naraz, nepreukázal. Napokon ním deklarovaný príjem vylučuje, aby mu súd priznal právo splatiť dlh v splátkach (žalovaného príjem napr. nedosahuje výšku minimálnej mzdy príp. životného minima), nakoľko, ako sám uviedol, iné dlhy ani vyživovacie povinnosti nemá, jeho príjem je stabilný (trvalý pracovný pomer) a teda je na ňom, aby si zabezpečil finančné prostriedky na úhradu svojho dlhu, najmä za stavu, kedy mu bolo dlhodobo zrejmé, že svoj dlh voči žalobkyni neuhrádzal riadne a včas. Uvedené však nevylučuje, aby sa žalovaný so žalobkyňou v tomto smere na splátkach dohodol. Vzhľadom na to odvolací súd nemohol rozhodnúť o tom, že žalovaný môže predmetný dlh zaplatiť v splátkach. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 388 C.s.p. napadnutý výrok súdu prvej inštancie, ktorým tento umožnil žalovanému platiť dlh v splátkach, tak že žalovanému určil lehotu na jeho zaplatenie 10 dní. 18. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.044,98 eur s úrokom vo výške 235,60 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 45,95 Eur, s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 3.280,58 Eur od 23.05.2014 do zaplatenia, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 20. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).