Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/98/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614211635 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1614211635.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: W. Z. , narodená dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom N., C. č. XXXX/Xb, zastúpená spoločnosťou AK Antol, s.r.o., Pezinok, Hviezdoslavova č. 546/14, za ktorú koná Mgr. Pavol Antol, proti žalovanému: NAFTA a.s., IČO: 36 286 192, Bratislava, Votrubova č. 1, o zaplatenie sumy 2.251,54 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 18. januára 2017, č.k. 7 C 41/2015-167, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 18. januára 2017, č.k. 7 C 41/2015-167, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 18.1.2017, č.k. 7 C 41/2015-167, žalobu žalobkyne zamietol; žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 27.10.2014, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 2.251,54 € s príslušenstvom. Žalobu dôvodila tým, že dňa 1.6.2000 bola medzi jej právnym predchodcom V. C. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom uzavretá nájomná zmluva, ktorej predmetom bola úprava práv a povinností v súvislosti s odplatným prenechaním užívania pozemkov označených ako parcely registra „E“, parcelné číslo XXXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo XXXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku orná pôda, zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B.. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.1.1996 do 31.12.2010 s tým, že prenajímateľ a nájomca sa dohodli na nájomnom vo výške 969,- Sk/ rok, pričom žalovaný uhradil dňa 9.8.2000 nájomné v celkovej výške 14.535,- Sk. Podľa čl. II. nájomnej zmluvy nájomca užíva predmetné pozemky za účelom prístupovej cesty k sonde GA XX a podľa čl. V. bod 5.1 sa žalovaný ako nájomca po skončení nájmu zaviazal odstrániť z pozemkov následky činnosti a uviesť ho do pôvodného stavu. Po uplynutí doby nájmu žalovaný neodstránil následky svojej činnosti, neuviedol pozemky do pôvodného stavu a naďalej ich užíva. Dňa 13.4.2005 nadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom na základe darovacej zmluvy, ktorú uzavrela s V. C. a následne listom zo dňa 30.11.2010 upozornila žalovaného na ukončenie nájomného vzťahu, ktorý podľa nájomnej zmluvy končil dňa 31.12.2010. Žalovaný reagoval dňa 10.12.2010 tak, že jej ponúkol odkúpenie predmetného pozemku, s čím nesúhlasila a trvala na užívaní prostredníctvom nájomnej zmluvy. Od ukončenia nájomnej zmluvy sa snažila so žalovaným dohodnúť, ale tento aj napriek jej výzvam predmetné pozemky užíva a od 1.1.2011 neplatí odplatu. Dňa 31.10.2013 sa na základe žiadosti dozvedela, že na liste vlastníctva č. XXX bola zapísaná ťarcha, zákonné vecné bremeno na parcelu číslo XXXXX/X a parcelu číslo XXXXX/X podľa § 22 ods. 1 písm. a/ až d/ zákona č. 67/1960 Zb. a § 11 ods. 1 písm. a/ až g/ zákona č. 251/2012 Z.z. v prospech oprávneného NAFTA a.s. Vzhľadom na zápis vecného bremena uplatnila u žalovaného listom zo dňa 23.4.2014 právo na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie vecného bremena. Žalovaný reagoval zamietavo a ponúkol odkúpenie pozemkov, ona však požaduje jednorazovú primeranú náhradu podľa § 12 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z., keď pri výpočte primeranej jednorazovej náhrady vychádzala z ceny nájmu za pozemky vo výške 969,- Sk/rok (32,16 €), pričom výšku primeranej jednorazovej náhrady určila vo výške 70-násobku nájomného za užívanie pozemkov. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobkyňa pred skončením platnosti nájomnej zmluvy upovedomila žalovaného o zmene vlastníctva a žalovaný jej oznámil, že nemá záujem o nájom, ale o odkúpenie nehnuteľností a určoval si podmienky, za akých ich chcel odkúpiť; žalobkyňa neakceptovala cenu určenú znalcom, z dôvodu ktorého neprišlo k dohode. V roku 2013 bola upozornená na zápis vecného bremena, sám žalovaný jej túto skutočnosť neoznámil. Predmetné pozemky nadobudla tak, že časť nadobudla darovaním a určitý podiel odkúpila, pričom pri ich nadobudnutí mala vedomosť o umiestnení sondy a o nájomnej zmluve. V. C. (právna predchodkyňa žalobkyne) ako prenajímateľ a právny predchodca žalovaného ako nájomca uzavreli dňa 1.6.2000 nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol prenájom pozemkov v katastrálnom území B., orná pôda, parcelné číslo XXXXX, o výmere XXX m2, v podiele X/ X. Predmetné pozemky boli dané do užívania právnemu predchodcovi žalovaného pre prístupovú cestu a sondu Ga XX, na dobu od 1.1.1996 do 31.12.2010 za nájomné 969,- Sk/mesačne (správne 969,- Sk/ rok; poznámka odvolacieho súdu). Suma nájomného za celú dohodnutú dobu užívania pozemku bola 14.535,- Sk s dohodnutou úhradou vopred. Právny predchodca žalovaného zaplatil nájomné v celej výške 14.535,- Sk. Z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B. vyplýva, že vlastníčkou parcely registra „E“ číslo XXXXX/X o výmere XXX m2, orná pôda, a parcely registra „E“ číslo XXXXX/X o výmere XXX m2, orná pôda, je v podiele X/X žalobkyňa, ktorá listom zo dňa 30.11.2010 požiadala žalovaného po ukončení nájomnej zmluvy o usporiadanie pomerov k predmetným pozemkom. Žalovaný listom zo dňa 10.12.2010 navrhol žalobkyni uzatvorenie kúpnej zmluvy, žalobkyňa listom zo dňa 27.12.2011 oznámila, že s týmto nesúhlasí. Listom zo dňa 22.4.2013 žalovaný poukázal na existenciu zákonného vecného bremena na predmetných pozemkoch a preklúziu práva na primeranú jednorazovú náhradu. Žalobkyňa listom zo dňa 23.4.2014, doručeným žalovanému dňa 25.4.2014, si uplatnila u žalovaného nárok na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena v dôsledku zápisu vecného bremena pod č. Z-XXXX/XX. Žalovaný podal dňa 5.6.2013 návrh na vykonanie záznamu zákonných vecných bremien do katastra nehnuteľností, medzi ktorými boli aj pozemky, ktorých sa týka predmetný spor. Na základe povolenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví na predmet podnikania plynárenstvo, rozhodnutie OBÚ v Bratislave zo dňa 17.1.1994 o povolení osobitného zásahu do zemskej kôry v dobývacom priestore B., zápis prevodu dobývacieho priestoru B. do evidencie dobývacích priestorov zo dňa 30.6.2006, oznámenie OBÚ v Bratislave zo dňa 30.6.2006, rozhodnutie Federálneho ministerstva palív a energetiky v Prahe zo dňa 25.5.1983 o stanovení dobývacieho priestoru B., vykonal Okresný úrad O. záznam v katastri nehnuteľností, týkajúci sa existencie zákonného vecného bremena. Podľa žalovaného Sonda Ga XX, nachádzajúca sa na pozemku, parcela registra „E“, parcelné číslo XXXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku orná pôda a parcely registra „E“, parcelné číslo XXXXX/ X o výmere XXX m2, druh pozemku orná pôda, katastrálne územie B., zapísané na liste vlastníctva č. XXX, bola zriadená v roku 1974 na základe projektu hlbokého vrtu B. XX. Tento vrt bol zriadený v súlade so zákonom č. 41/1957 Zb. o využití nerastného bohatstva v znení neskorších predpisov (Banský zákon). V uvedenom čase plánoval, organizoval a vykonával prieskum štát prostredníctvom organizácií štátneho socialistického sektora (§ 6 Banského zákona). Jednou z takýchto organizácii bola aj Nafta, n.p. Gbely. Organizácie oprávnené na vyhľadávanie a prieskum ložísk mali oprávnenie podľa § 10 Banského zákona vykonávať na cudzích nezastavaných pozemkoch vyhľadávanie a prieskumné práce, i keď sa nimi dočasne obmedzovali vlastnícke alebo iné práva k nehnuteľnosti a zriadiť na cudzom pozemku dočasne nevyhnutne potrebnú príchodovú cestu a prívod energie. Výkon geologicko-prieskumných prác boli organizácie povinné oznámiť výkonnému orgánu miestneho národného výboru, ktorý bol o tejto skutočnosti povinný bez zbytočného odkladu informovať vlastníkov (užívateľov) pozemkov, na ktorých uvedené práce prebiehali. V prípade, ak vlastníci (užívatelia) pozemkov vzniesli námietky, oznámili ich výkonnému orgánu miestneho národného výboru, ktorý o nich informoval organizáciu, ktorá vykonávala geologicko-prieskumné práce. Ak nedošlo k dohode o námietkach, rozhodol spor výkonný orgán okresného národného výboru (§ 11 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Banského zákona). Za účelom zriadenia podzemného zásobníka v prírodných ložiskových objektoch v dobývacom priestore B. (ktorý bol zriadený Rozhodnutím o stanovení dobývacieho priestoru zo dňa 25.5.1983, zn. 658/90) požiadal v tom čase štátny podnik Nafta Gbely o povolenie osobitného zásahu do zemskej kôry - na vtláčanie, uskladňovanie, zemného plynu v prírodných ložiskových objektoch a jeho ťažbu do plynovodnej sústavy v dobývacom priestore B.. Podľa § 11 vtedy platného zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva osobitný zásah do zemskej kôry povoľoval príslušný obvodný banský úrad. Obvodný banský úrad v Bratislave povolil osobitný zásah do zemskej kôry - na vtláčanie, uskladňovanie, zemného plynu v prírodných ložiskových objektoch a jeho ťažbu do plynovodnej sústavy v dobývacom priestore B. rozhodnutím zo dňa 8.8.1991, č. 1273/1991, a následne aj rozhodnutím zo dňa 17.1.1994, č. 2221/1993. Súčasťou povolenia osobitného zásahu do zemskej kôry bola aj sonda Ga XX, ktorá je umiestnená na nehnuteľnostiach žalobkyne. Sonda Ga XX je uvedená aj v nájomnej zmluve č. X-XX/ XXX/XXX-XXX/XX/XX/XXXX, ktorá bola uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalobkyne V. C. a právnym predchodcom žalovaného (spoločnosťou NAFTA a.s., IČO: 31 409 938). Povolením osobitného zásahu do zemskej kôry vznikli plynárenskému podniku oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam podľa § 22 ods. 1 a/ až d/ zákona č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a vyžití vyhrievacích plynov (Plynárenský zákon), t.j. zákonné vecné bremeno a vlastníkom pozemkov vznikla povinnosť tieto obmedzenia strpieť. Plynárenský zákon bol platný a účinný od 1.1.1961 do 1.7.1998. Podľa § 22 ods. 5 Plynárenského zákona sa na oprávnenia podľa odseku 1 vzťahoval zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (Elektrizačný zákon). V zmysle § 22 ods. 5 Elektrizačného zákona povinnosť strpieť výkon oprávnení plynárenského podniku podľa § 22 ods. 1 Plynárenského zákona viazlo na predmetnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona za výkon oprávnení z vecného bremena nebol energetický podnik povinný poskytovať náhradu. Ak bol však vlastník alebo užívateľ nehnuteľností zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, mohol požiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). Plynárenský zákon bol zrušený zákonom č. 70/1998 Z.z. o energetike a tento bol následne zrušený zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých zákonov, ktorý bol zrušený v súčasnosti platným a účinným zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov Všetky uvedené zákony obsahujú prechodné ustanovenia o tom, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred ich účinnosťou, t.j. aj počas účinnosti Plynárenského zákona, zostávajú nedotknuté. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 10, § 29 ods. 1, § 30 zákona č. 41/1957 Zb. o využití nerastného bohatstva (Banský zákon), § 22 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (Elektrizačný zákon), účinný do 30.6.1988, § 22 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zákona č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a využití vyhrievacích plynov (Plynárenský zákon), účinný do 30.8.1998, § 42 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike, účinný od 1.1.1998 do 31.12.2004, § 69 ods. 10 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých zákonov, účinný od 1.1.2005, § 96 ods. 4, ods. 6 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinný od 1.9.2012, a dôvodil tým, že žaloba žalobkyne bola nedôvodná. Uviedol, že v konaní medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 1.6.2000 bola medzi V. C. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú od 1.1.1996 do 31.12.2010, predmetom ktorej bola úprava práv a povinností prenajímateľa a nájomcu v súvislosti s odplatným prenechaním pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXX v P. B. za nájomné 969,- Sk/rok. Podľa nájomnej zmluvy boli pozemky dané do užívania žalovanému pre prístupovú cestu a za účelom umiestnenia sondy Ga 16, pričom sa žalovaný zaviazal, že po skončení doby nájmu odstráni z pozemkov následky ním vykonanej činnosti a uvedie ich do pôvodného stavu, resp. predloží návrh nájomnej zmluvy na ďalšie užívanie pozemku. Nebola ani sporná skutočnosť, že darovacou zmluvou žalobkyňa nadobudla od V. C. vlastnícke právo dňa 13.4.2005 ako to vyplýva z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie O.. Poukázal na skutočnosť, že spoločnosťou NAFTA n.p. Gbely bol pod č.j. XX/XX/Dá vypracovaný projekt hlbokého vrtu s názvom B. 16. Dobývací priestor B. bol určený pre účely dobývania ropy a zemného plynu a pre podzemné skladovanie zemného plynu rozhodnutím Federálneho ministerstva palív a energetiky zo dňa 25.5.51983, č. 658/90, pre podnik NAFTA B.. Obvodný banský úrad v Bratislave povolil osobitný zásah do zemskej kôry - vtláčanie, uskladňovanie zemného plynu v prírodných ložiskových objektoch a jeho ťažbu do plynovodnej sústavy v dobývacom priestore B. rozhodnutiami zo dňa 8.8.1991, č. XXXX/XXXX, a zo dňa 17.1.1994, č. XXXX/XXXX. Predmetom konania bol nárok na zaplatenie primeranej jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom, ktoré spočíva v umiestnení prístupovej cesty na pozemkoch žalobkyne. Náhrada bola požadovaná ako primeraná jednorazová náhrada vo výške 70-násobku nájomného za užívanie pozemkov. Pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie umožňuje. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zákonné vecné bremeno k predmetným pozemkom v katastrálnom území B., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, vzniklo podľa § 22 ods. 1 Plynárenského zákona č. 67/1960 Zb. v znení neskorších predpisov, povolením zo dňa 17.1.1994, ktoré vydal Obvodný banský úrad v Bratislave ako osobitný zásah do zemskej kôry a aj na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie B., pretože išlo o plynárenské zariadenie na uskladnenie vyhrievacích plynov v zmysle uvedeného zákona. Žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) ako plynárenskému podniku vznikli zo zákona oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 67/1960 Zb. a vlastníkom vznikla povinnosť tieto obmedzenia strpieť. Súčasťou zákonného vecného bremena je aj oprávnenie žalovaného na umiestnenie sondy Ga XX a prístupovej cesty k nej. Ak teda došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti Plynárenského zákona a Elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Elektrizačný zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej. V zmysle § 22 ods. 2 uvedeného zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania). Ku dňu podania žaloby nárok žalobkyne na priznanie jednorazovej primeranej náhrady tak bol prekludovaný. Súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.12.2009, sp.zn. 4 Cdo 89/2008, ktorý sa zaoberal náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva, z ktorého vyplýva, že: „Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona energetike a § 69 ods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2005, sp.zn. PL. ÚS 28/05 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005).“ V tejto súvislosti námietku žalobkyne, že k zápisu vecného bremena došlo až v roku 2013, že na liste vlastníctva č. XXX je zapísané aj vecné bremeno podľa § 11 písm. a/ až g/ zákona č. 215/2012 Z.z. o energetike, vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že samotný zápis zákonného vecného bremena v katastri nehnuteľností má len deklaratórne účinky a zapisuje sa záznamom podľa § 34 Katastrálneho zákona. K vecnému bremenu podľa § 22 ods. 1 plynárenského zákona (č. 67/1990 Zb.) a vecného bremena podľa § 11 písm. a/ až g/ zákona o energetike (č. 215/2012 Z.z.) uviedol, že nejde o totožné znenie vecných bremien. Z pohľadu vzniku vecného bremena je však preukázané, že spôsob vecného bremena (prístupová cesta) sa od času účinnosti plynárenského zákona nezmenil, jedná sa o to isté vecné bremeno, ktoré spočíva vo vybudovanej prístupovej ceste k umiestnenej sonde Ga XX. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 v spojení s § 256 C.s.p., keď úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, f/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Poukázala na uzavretú nájomnú zmluvu zo dňa 1.6.2000, ktorú ako prenajímateľ uzavrela jej právna predchodkyňa V. C. so žalovaným ako nájomcom, predmetom ktorej bola úprava práv a povinností účastníkov zmluvy v súvislosti s odplatným prenechaním užívania predmetných pozemkov s tým, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.1.1996 do 31.12.2010. Žalovaný pozemky užíval a umiestnil na nich svoje zariadenia, keď podľa čl. II. bod 2.2 zmluvy boli pozemky dané do užívania žalovanému za účelom prístupovej cesty a umiestnenia sondy Ga XX. Ďalej poukázala na ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, účinného k 1.1.2011, a uviedla, že žalovaný užíva aj naďalej predmetné pozemky bez akejkoľvek finančnej odplaty a ona je nútená trpieť zákonné vecné bremeno spočívajúce v oprávneniach podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. a/ až d/ zákona č. 67/1960 Zb. v znení neskorších predpisov a v oprávneniach podľa § 11 ods. 1 písm. a/ až g/ zákona č. 251/2012 Z.z. a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 391/2012 Z.z. v prospech žalovaného ako oprávneného a to bezodplatne. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný mal podľa čl. V. bod 5.1 nájomnej zmluvy po skončení doby nájmu odstrániť z pozemkov následky ním vyvolanej činnosti a uviesť pozemky do pôvodného stavu, čo neurobil a užíva ich naďalej bezodplatne s tým, že ak žalovaný nepostupoval podľa uvedeného ustanovenia zmluvy, nájomná zmluva sa sústavne predlžovala podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka o ďalší rok. Žalobou sa domáha primeranej náhrady, pričom žalovaná suma je dôvodná. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s tým, že žalovaný naďalej užíva pozemky podľa § 22 ods. 1 písm. a/ až d/ Plynárenského zákona a § 11 ods. 1 písm. a/ až g/ zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, za ktoré neplatí dohodnuté nájomné v zmysle nájomnej zmluvy. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a priznať jej žalovaný nárok. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. apríla 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozhodnutí, ktorý žalobu žalobkyne o zaplatenie sumy 2.251,54 € ako primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena zamietol, keď k vzniku vecného bremena v danej veci došlo za účinnosti Plynárenského zákona (zákon č. 67/1960 Zb. v znení neskorších predpisov) a nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa Elektrizačného zákona (zákon č. 79/1957 Zb.), ktorý umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania). Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí aj správne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.12.2009, sp.zn. 4 Cdo 89/2008, v ktorom sa súd zaoberal náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky, v nadväznosti na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2005, sp.zn. PL. ÚS 28/05, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005. 10. Žalobkyňa žiadala náhradu za vecné bremeno vo forme náhrady za pretrvávajúce (pokračujúce) obmedzovanie jej vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, ale tento jej nárok nemá oporu v zákone, pretože v skutkovom a právnom rámci charakterizujúcom prejednávanú vec sa nemôže domáhať náhrady za výkon práv, ktoré oprávneným subjektom vyplýva z právneho vzťahu založeného podľa § 22 Elektrizačného zákona. Daná problematika bola vyriešená judikatúrou, napríklad rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.4.2016, sp.zn. 3 Cdo 49/2014, rozsudkom zo dňa 24.3.2015, sp.zn. 7 Cdo 26/2014, v ktorých súd konštatoval, že vecné bremeno môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniknuté „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorazovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší súd Slovenskej republiky danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky podstatu uvedeného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 227/2012, pričom ani ďalšie jeho rozhodnutia vydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (napríklad sp.zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012) na tom nič nezmenili. 11. Odvolací súd k argumentácii žalobkyne v odvolaní, že žalovaný užíva pozemky v jej vlastníctve bez toho, aby jej platil nájomné, keď nájomná zmluva sa podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka predlžovala o ďalší rok, uvádza, že táto jej argumentácia je nedôvodná vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam ako aj tomu, že žalobkyňa sa v danom spore nedomáha od žalovaného zaplatenia nájomného za užívanie pozemkov, ale zaplatenia jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena. 12. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, aké prostriedky procesného útoku, procesnej obrany, boli použité, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 13. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).