Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/128/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616204762 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616204762.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: X. Ž., J.. XX.XX.XXXX, Š. XX, H.F., v zast.: JUDr. Ľudmila Raffáčová, advokátka so sídlom: Nerudova 6, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, so sídlom: Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 6C/109/2016-73 zo dňa 21.11.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.286,14 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.286,14 Eur odo dňa 01.06.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal súd náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % vo výške o ktorej rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. m/ a f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. a vecne tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 02.06.2016 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4286,14 EUR s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4286,14 EUR odo dňa 01.06.2016 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Žalobca žalobu v jej záhlaví označil ako žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie týmito listinnými dôkazmi: žalobou, Uznesením OP Malacky č. 2Pv/184/12/1106-55, Uznesením ORPZ v Malackách č.ORP-93/OvK-MA-2012, Faktúrou č. 012015, Žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie zo dňa 15.04.215, Podacím lístkom, kópiu príjmového pokladničného dokladu, odpoveďou GP zo dňa 25.08.2015, odpoveďou MV SR zo dňa 21.04.215, Opatrením generálneho prokurátora č. VI/1 Spr/36/15/1000-1, Správou zo psychologického posúdenia poškodenej, obsahom vyšetrovacieho spisu č. ORP - 93/OVK-MA-2012 Zi. a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci: 4. Uznesením OR PZ v Malackách sp. zn. ČVS: ORP-93/OVK-MA-2012 zo dňa 12.07.2012 bolo vznesené voči žalobcovi obvinenie za zločin týrania blízkej a zverenej osoby, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v období od mesiaca júl 2008 do mesiaca júl 2010 v mieste spoločného bydliska v obci Rohožník a od mesiaca august 2010 do mesiaca jún 2011 mieste spoločného bydliska v Košiciach bezdôvodne verbálne a fyziky napádal dcéru svojej družky maloletú N.S. tak, že jej udeľoval neprimerané fyzické tresty, keď ihneď neuposlúchla jeho nezmyselné príkazy, opakovane cca 3 x do mesiaca ju surovo bil remeňom po zadku, ponižoval ju pred rovesníkmi, sústavne jej nadával, vyhrážal sa jej pri každej príležitosti bitkou ako aj tým, že keď neurobí čo od nej žiada nebude ju živiť, čím následkom správania obvineného voči nej bolo, že maloletá sa pokúsila spáchať samovraždu a následne bola dvakrát hospitalizovaná v Detskej psychiatrickej liečebni. 5. Uznesením Okresnej prokuratúry Malacky sp.zn. 2 Pv 184/12/1106-55 zo dňa 19.11.2014 bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. 6. Z faktúry č. 012015 splatnej dňa 26.02.2015 súd zistil, že právna zástupkyňa žalobcu JUDr. Ľudmila Raffáčová, Mäsiarska 4, Košice fakturovala žalobcovi odmenu za poskytnutie právnych služieb vo veci 2 Pv184/2012 pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby vo výške 2286,14 EUR po zaplatení zálohy 2000 EUR. 7. Dňa 15.04.2015 bola vyhotovená žiadosť poškodeného - žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovaná Ministerstvu vnútra SR. Dňa 16.04.2015 bola žiadosť odoslaná na poštovú prepravu. 8. Dňa 15.04.2015 bola vyhotovená žiadosť poškodeného - žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovaná Generálnej prokuratúre SR. V bode IV žiadosti sa uvádza, že poškodený si sumu 4286,14 EUR uplatňuje ako škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu Okresným riaditeľstvom PZ v Malackách. Dňa 16.04.2015 bola žiadosť odoslaná na poštovú prepravu. 9. Z príjmového pokladničného dokladu súd zistil, že žalobca vyplatil JUDr. Ľudmile Raffáčovej zálohu za obhajobu vo veci ČVS: ORP-93/OVK-MA-2012 dňa 7.1.2014 sumu 2000 EUR. 10. Z príjmového pokladničného dokladu súd zistil, že žalobca uhradil dňa 26.02.2015 JUDr. Ľudmile Raffáčovej doplatok vyúčtovania trov vo veci ČVS: ORP-93/OVK-MA-2012 sumu 2286,14 EUR. 11. Z odpovede Generálnej prokuratúry zo dňa 25.08.2015 súd zistil, že táto žiadosť o predbežné prerokovanie žaloby odmietla ako nedôvodnú, pričom poukázala na to, že v konaní bolo preukázané, že maloletá ujmu utrpela, ale podľa znalca nebola takej intenzity, aby mohla byť zákonným kvalifikačným dôvodom stíhaného trestného činu, preto bolo trestné stíhanie zastavené. 12. Z odpovede Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.04.2015 sú zistil, že nie sú splnené zákonné predpoklady na to, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra SR, nakoľko Ministerstvo vnútra koná v mene štátu len v prípade, keď prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu príslušníka Policajného zboru a nepodal obžalobu príslušnému súdu. Postúpili teda vec na prejednanie Generálnej prokuratúre SR. 13. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca podal žalobu voči žalovanému dôvodne. Ako prvé sa súd zaoberal námietkou žalovaného ohľadom označenia žalobcom uplatneného nároku. Žalovaný namietal, že žalobca žalobu v jej záhlaví označil ako nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, pričom takto označený nárok bližšie nešpecifikoval a takto označený nárok ani nebol predbežne prerokovaný na príslušnom orgáne štátu, čo je základnou podmienkou prípustnosti takto uplatnenej žaloby. Žalovaný uvádzal, že z tohto dôvodu je potrebné konanie o takejto žalobe zastaviť. S touto vznesenou námietkou žalovaného sa však súd nestotožnil a považoval ju za nedôvodnú. Hoci žalobca skutočne žalobu najskôr označil názvom „ o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“ z textu samotnej žaloby je jednoznačné, že napriek označeniu žaloby je nárok, ktorého sa žalobca domáha nárokom na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Malackách ČVS: ORP-93/ OVK-MA-2012, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby (v bode III predmetnej žaloby sa jasne uvádza, že toto rozhodnutie žalobca považuje za nezákonné). Je teda zrejmé, že žalobca mienil uplatniť a aj uplatnil predmetnou žalobou nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ako mylne (ako sám uvádza v dôsledku pisárskej chyby) v záhlaví žaloby uviedol. O tom, aký nárok si žalobca mienil uplatniť a aj uplatnil, svedčí aj bod IV Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovanej Generálnej prokuratúre SR dňa 15.04.2015, kde sa uvádza, že sumu 4286,14 EUR považuje poškodený za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Nie je preto namieste námietka žalovaného, že by toto konanie malo byť zastavené, nakoľko nárok uplatnený touto žalobou nebol predbežne prerokovaný nakoľko bola žaloba uplatnená ako žaloba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. V súvislosti s tým súd dodáva, že keby aj žalobca v podanej žalobe zotrval na označení nároku ako nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a názov žaloby by neopravil, na veci by to nič nemenilo, pretože súd je v konaní viazaný nie označením, resp. názvom žaloby ale jej obsahom. V tomto prípade z obsahu žaloby a z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je jednoznačné, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 14. Ďalej sa súd zaoberal tým, či sú splnené podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca v konaní označil za nezákonné rozhodnutie - uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Malackách ČVS: ORP-93/OVK- MA-2012, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, nakoľko nebolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Proti uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola prokurátorom Okresnej prokuratúry v Malackách zamietnutá. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo napokon uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Malackách zo dňa 19.11.2014 sp. zn. 2Pv/184/2012 zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. 15. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickým a právnickým osobám nezákonným konaním svojich orgánov ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva z čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu. Podmienky odškodňovania ustanovuje Zák. č. 514/ 2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (predtým to bol Zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinný do 30. 6. 2004). 16. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca si svoj nárok riadne uplatnil na orgáne, ktorý je príslušný konať v mene štátu - na Generálnej prokuratúre SR, avšak táto jeho nárok ako nedôvodný zamietla. Tým bola splnená procesná podmienka podania takejto žaloby v predmetnej veci. 17. Spornou otázkou v tomto konaní bolo či skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatným uznesením prokurátora zastavené mohla spôsobiť to, že napadnuté uznesenie o vznesení obvinenia voči nemu možno považovať za nezákonné rozhodnutie, resp. či uznesenie o zastavení trestného stíhania možno považovať za uznesenie, ktorým bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., hoci takáto varianta explicitne v zákone uvedená nie je. Podľa ustálenej českej a slovenskej judikatúry k Zákonu č. 58/ 1969 a následne Zák. č. 514/ 2003 Z. z. za nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu treba posudzovať prípady, kedy je trestné stíhanie vedené voči jednotlivcovi na základe uznesenia o vznesení obvinenia neskôr zastavené, alebo je obvinený spod obžaloby oslobodený. Jedná sa o špecifický prípad zodpovednosti štátu (porovnaj napr. uznesenie NS SR zo dňa 18.8.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). V takomto prípade nezákonné uznesenie predstavuje uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutie, ktorým bolo toto zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť je rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie proti obvinenému zastavené, alebo ktorým bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Najvyšší súd Českej republiky už vo svojom rozhodnutí 1Cz 6/90, ktoré bolo vydané v čase existujúcej spoločnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom zákonom č. 58/1969 Zb. účinným v SR do 30. 6. 2004 judikoval, že „jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla ku vzniku škody. S ohľadom na ustanovenie § 4 zákona č. 58/1969 Zb. (pozn. súdu: teraz § 6 ods. 1 veta prvá Zák. č. 514/2003 Z. z.) je tento predpoklad splnený len vtedy, ak bolo príslušné rozhodnutie zrušené, či zmenené.... K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia preto dochádza a môže dochádzať spravidla v prípadoch, kedy rozhodnutie nebolo zrušené, ale trestné stíhanie príslušnej osoby bolo zastavené, alebo táto osoba bola oslobodená spod obžaloby“. Pri zodpovedaní otázky, či zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby môže mať rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť uviedol, že je potrebné ju zodpovedať kladne. „Systematickým a logickým extenzívnym výkladom možno dôjsť k záveru, že rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má zastavanie trestného stíhania, o oslobodení spod obžaloby, aspoň ak k nemu došlo z určitých dôvodov. ...Uvedené opatrenia totiž znamenajú, že je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a teda, že koniec koncov proti nemu nemalo byť vznesené obvinenie.... Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú teda, bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli, z hľadiska ustanovenia § 4 Zák. č. 58 /1969 Zb. (pozn. súdu: teraz § 6 ods. 1 veta prvá, Zák. č. 514/2003 Z.z.) rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia“ (obdobne judikoval NS SR v rozsudku 1Cdo 53/ 1993). Aj následnou judikatúrou českých a slovenských najvyšších súdnych inštancií bol tento právny názor opakovane potvrdený, preto ho možno považovať za právne ustálený (viď napr. rozsudok NS ČR 1Cz 6/1990, rozsudok NS SR 1Cdo 53/93, uznesenie NS SR 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010, uznesenie NS SR zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, Nálezy ÚS ČR III.ÚS 2201/2010 zo dňa 11.4. 2013, IV. ÚS 642/05 zo dňa 28.8.2007, II. ÚS 590/08 zo dňa 17.6.2008, III. ÚS 1976/09 z 13.12.2001 a Pl.ÚS 35/09 zo dňa 6.12.2011,ako aj Nález ÚS SR zo dňa 24.3.2011, sp. zn. II ÚS 25/2011). 18. V predmetnom prípade mal súd z vykonaného dokazovania preukázané, že uznesením vyšetrovateľa ORPZ Malacky zo dňa 12.07.2012, ČVS: ORP-93/OVK -MA-2012 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Na základe uznesenia o vznesení obvinenia sa voči žalobcovi viedlo trestné stíhanie, v ktorom boli orgánmi činnými v trestnom konaní robené úkony smerujúce k objasneniu podozrenia voči žalobcovi zo spáchania skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a ktorým sa žalobca musel podrobiť. Trestné stíhanie sa na podklade uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi viedlo aj z dôvodu, že prokurátor Okresnej prokuratúry v Malackách toto uznesenie potvrdil a ponechal v platnosti, keď zamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Výsledkom úkonov vykonaných v rámci trestného stíhania po vznesení obvinenia bolo, že podozrenie voči žalobcovi sa nepotvrdilo a trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b/ TP z dôvodu, že skutok, z ktorého bol žalobca obvinený, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. 19. Žalovaný v konaní namietal, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané na základe zákonom splnených predpokladov, a to, že bolo dané dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu žalobcom. V konaní zo svedeckých výpovedí poškodenej maloletej a jej matky a zo znaleckého posudku PhDr. Evy Smikovej PhD. vyplynulo, že toto dôvodné podozrenie je vo veci dané a je dôvod na vznesenie obvinenia voči žalobcovi. Obrana žalovaného spočívala aj v tom, že až po vykonaní ďalších dvoch znaleckých posudkoch a vypočutí ďalších svedkov sa toto podozrenie nepotvrdilo, v čase kedy príslušník PZ o vznesení obvinenia rozhodol, nemal inú možnosť. 20. V súvislosti s touto argumentáciou súd opätovne poukazuje na ustálenú judikatúru, ktorá vyslovila právny názor, že súd rozhodujúci o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť tohto rozhodnutia, ako rozhodnutia vydaného v inom konaní, ale je viazaný zrušujúcim alebo meniacim rozhodnutím (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.09.2005, sp. zn. 25Cdo 40/ 2005, rozsudok NS ČR zo dňa 30.08.2012, sp. zn. 29Cdo 2778/2010, rozsudok NS ČR zo dňa 24.07.2013, sp. zn. 30Cdo 443/2013). Prieskum zákonnosti je možný len v rámci inštančného prieskumu odvolacím či dovolacím súdom a za podmienok stanovených zákonom o Ústavnom súde (porovnaj rozsudok NS ČR zo dňa 24.07.2013, sp. zn. 30Cdo 443/2013). Koniec koncov viazanosť súdu zrušujúcim rozhodnutím vyplýva zo samotného znenia § 6 ods. 1 veta druhá Zák. č. 514/ 2003 Z. z.. Preto, majúc za to, že uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania voči obvinenému podľa § 215 ods. 1 písm. b/ TP z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a týmto rozhodnutím je súd viazaný, nemohol sám v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím opätovne posudzovať zákonnosť, resp. nezákonnosť uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a uznesenia prokurátora o zamietnutí sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia a to ani ako prejudiciálnu otázku, tak ako to svojou argumentáciou naznačoval žalovaný. 21. Žalovaný v konaní ďalej namietal, že žalobca začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia zavinil svojim postupom a konaním sám a preto by bolo priznanie náhrady škody v rozpore s dobrými mravmi. Zák. č. 514/ 2003 v ust. § 8 ods. 6 upravuje dôvody, kedy jednotlivcovi nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo nezákonným rozhodnutím o väzbe, pričom tieto vymedzuje taxatívne. Judikatúra sa opakovane vyslovila, že v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a teda nezákonne vedeným trestným stíhaním, je potrebné dôvody, kedy jednotlivec nemá nárok na náhradu škody potrebné posúdiť analogicky podľa § 5 a 6 Zák. č. 58/ 1969 Zb. (teraz § 8 ods. 6 Zák. č. 514/ 2003 Z. z.) (pozri napr. rozsudok NS SR zo dňa 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo 53/1993, taktiež Nález ÚS ČR zo dňa 11. 4.2013, sp. zn. III.ÚS 2201/10). Za taký dôvod, by podľa § 8 ods. 6 písm. a) Zák. č. 514/ 2003 Z. z. per analogiam bolo možné považovať aj to, že si osoba trestné stíhanie, resp. to, že voči nej bolo vznesené obvinenie zo spáchania prečinu alebo zločinu zavinila sama. Žalovaný však svoju námietku o zavinení začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia žalobcom samým nijako nekonkretizoval, neuviedol, akým konaním resp. opomenutím si mal žalobca vznesenie obvinenia privodiť, resp. zaviniť. Za takého konanie pritom nie je možné považovať konanie spočívajúce v tom, že sa osoba obvinená z trestnej činnosti dopustila alebo sa mala dopustiť skutku, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie. Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 29.5.2002, sp. zn. 25 Cdo 539/2002 uviedol, že „zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania proti nemu (t.j. na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia) znamená, že obvinený svojím zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné stíhanie proti nemu bolo či muselo byť začaté, teda, že jeho konanie bolo dôvodom začatia trestného stíhania proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v jeho inom chovaní pred začatím trestného stíhania, príp. v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté (alebo v ňom ďalej pokračované). Nejde o to, či sa obvinený dopustil, hoc aj zavinene, skutku pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojim iným alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo, napr. uvádzaním nepravdivých skutočností...či predstieraním, že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie, aj keď objektívne neexistovali“. V predmetnom prípade odporca na žiadne takého konanie, alebo správanie navrhovateľa ako obvineného v trestnom konaní nepoukázal. 22. Žalovaný sa vo svojom písomnom vyjadrení odvolával na právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 13.11.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, podľa ktorého „skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu“. Súd zdôrazňuje, že tento právny názor nie je v žiadnom prípade ustálený a podľa názoru súdu ho nemožno považovať za odklon od doterajšej ustálenej judikatúry už len z dôvodu, že sa ústavný súd v náleze, v ktorom tento právny názor vyslovil nedostatočne, resp. nijako nevysporiadal s dôvodmi a argumentmi, vyplývajúcimi z opačnej judikatúry, vyvíjajúcej sa v období minimálne 20tich rokov. Ďalej ho, podľa názoru súdu, nemožno považovať za racio decidendi predmetného nálezu ( aj keď sa stal súčasťou vybranej právnej vety), nakoľko v ňom bola riešená iná právna otázka a to otázka stretu uplatňovania nároku na náhradu škody titulom uznesenia o vznesení obvinenia a titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe ako aj otázka premlčania nároku na náhradu škody. V predmetnom náleze naviac ústavný súd poznamenal, že judikatúra Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má zastavanie trestného stíhania resp. oslobodenie spod obžaloby neprešla testom ústavnosti. Je pritom zrejmé, že tomu tak nie je. Judikatúra najvyšších súdnych inštancií ČR a SR, vrátané judikatúry Ústavného súdu ČR a SR vyvodila nárok na náhradu škody v takýchto prípadoch práve z ochrany práva jednotlivca na súdnu ochranu zakotveného v čl. 36 ods. 3 Listine základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá ako Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, imanentnou súčasťou ktorého je právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom a z princípu materiálneho právneho štátu. Uviedla, že „ zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby (pozn. súdu ipso facto zastavením trestného stíhania) je potrebné hľadať nielen v ustanovení čl. 36 ods. 3 Listiny ale všeobecne v rovine predovšetkým čl.1 ods. 1 Ústavy, teda v princípoch právneho štátu. Ak má štát byť skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. .... Na jednej strane je určite povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže ako postup mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Inak povedané, ak má byť jednotlivec povinný sa obmedzujúcim úkonom trestného stíhania, či úkonom s ním vecne spojeným podrobiť, musí v podmienkach materiálneho právneho štátu existovať záruka, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol podrobený. Pokiaľ by takáto perspektíva neexistovala, nebolo by možné trvať na povinnosti jednotlivca takéto obmedzenia v rámci trestného stíhania znášať“. ( viď napr. rozsudok NS ČR 1Cz 6/ 1990, rozsudok NS SR 1Cdo 53/93, uznesenie NS SR 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010, uznesenie NS SR zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, Nálezy ÚS ČR III.ÚS 2201/2010 zo dňa 11.4. 2013, IV. ÚS 642/05 zo dňa 28.8.2007, II. ÚS 590/08 zo dňa 17.6.2008, III. ÚS 1976/09 z 13.12.2001 a Pl.ÚS 35/09 zo dňa 6.12.2011,ako aj Nález ÚS SR zo dňa 24.3.2011, sp. zn. II ÚS 25/2011). 23. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že uznesenie o vznesení obvinenia v danom prípade, na podklade ktorého sa začalo viesť a pokračovalo trestné konanie konkrétne voči žalobcovi, ktoré bolo následne prokurátorom zastavené podľa § 215 ods. 1písm.b/ TP, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, je nezákonným uznesením, na podklade ktorého možno konštatovať, že štátu vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu preukázateľne vznikla v príčinnej súvislosti s nimi. 24. Za škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím, je potrebné považovať majetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v trestnom konaní proti nemu vedenom alebo v súvislosti s ním a to už od vykonateľnosti uznesenia o vznesení obvinenia, s poukazom na § 6 ods. 3 Zák. č. 514/ 2003 Z. z., až do právoplatného zastavenia trestného stíhania vedenému proti žalobcovi. 25. V zmysle § 17 ods. 1 Zák. č. 514/ 2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za takúto škodu je v zmysle § 18 ods. 1 potrebné považovať aj účelne vynaložené trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané. 26. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu škody vo výške 4286,14 EUR, pričom malo ísť výlučne o náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú uhradil svojej právnej zástupkyni v trestnom konaní. Výšku škody mal súd preukázanú z priloženej faktúry č. 012015, z ktorej jednoznačne vyplývalo, že právna zástupkyňa účtovala žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 2286,14 EUR po odpočítaní zaplatenej zálohy v sume 2000 EUR. Celkovo tak žalobca na trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní uhradil sumu 4286,14 EUR. To, že žalobca sumu skutočne uhradil, a teda škoda mu aj skutočne vznikla mal súd preukázané z priloženej fotokópie dvoch príjmových pokladničných dokladov (č.l. 21). Rozsah úkonov poskytnutej právnej služby mal súd preukázaný z priloženého vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-93/ OVK-MA-2012 Zi, resp. spisu Okresnej prokuratúry Malacky 2Pv/184/2012. Na záver súd dodáva, že v konaní aj samotný žalovaný na pojednávaní dňa 21.11.2017 uviedol, že vo výške uplatnenej škody nevidel rozpory. Súd mal teda za to, že výška škody medzi stranami ani nebola sporná. 27. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4286,14 EUR titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 28. V zmysle § 16 ods. 4 Zák. č. 514/ 2003 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/ 1995 Z. z. v účinnom znení súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania z dlžnej sumy priznanej titulom náhrady škody vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, 5,05% ročne z dlžnej sumy od 01. 06. 2016 nakoľko bol viazaný návrhom žalobcu a hoci mu nárok na úroky z omeškania vznikol ku skoršiemu dátumu, nemohol mu súd priznať viac ako sám žalobca žiadal. 29. Súd vo výroku rozsudku uložil žalovanému lehotu na plnenie do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku nakoľko vyhovel jeho žiadosti uplatnenej na pojednávaní dňa 21.11.2017 a stotožnil sa s jeho odôvodnením, že vzhľadom na to, že žalovaný je štátny orgán, ktorý ohľadom poukázania finančných prostriedkov musí rešpektovať isté účtovné predpisy a pred ich vyplatením musí prebehnúť osobitná kontrola. 30. Žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 31. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Svoje odvolanie žalovaný právne odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. Žalovaný namieta, že zo žaloby sa dá vyvodiť, že žalobca za nezákonné rozhodnutie považoval uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Malacky ČVS: ORP-93/OVK-MA-2012 z 12.07.2012, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za zločin tyrania blízkej a zverenej osoby, čo je nezákonné rozhodnutie policajta a nie prokurátora. Podľa žalovaného zo žaloby nie je jasné, ktorý konkrétny postup prokurátora nebol v súlade so zákonom a nestačí len všeobecné poukázanie na to, že orgány štátu nepostupovali v súlade so zákonom. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na to, že žalobca až v podaní zo dňa 16.05.2017 si nárok na náhradu škody uplatňuje titulom nezákonného rozhodnutia. Žalovaný taktiež namieta, že v ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, zákon rieši za akých konkrétnych okolností má byť rozhodnuté o vznesení obvinenia vydané, pričom výraz dostatočne, ktorý zákonodarca použil v § 206 ods. 1 Trestného poriadku nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota, ale stačí dostatočne zdôvodnená pravdepodobnosť. Žalovaný taktiež namieta, že zákon č, 514/2003 Z.z. neupravuje konštrukciu, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia je nezákonné len s poukazom na tú skutočnosť, že počas trestného konania bolo zastavené trestné stíhanie vedené voči žalobcovi, a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. Podľa právneho názoru žalovaného nie je možné za nezákonné automaticky považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. Žalovaný uvádza, že v čase, keď jednotlivé úkony boli robené, resp. kedy orgány činné v trestnom konaní rozhodli, boli splnené všetky zákonom určené podmienky § 206 ods. 1, § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že maloletá ujmu trpela, avšak táto nebola takej intenzity, aby mohla byť zákonným kvalifikačným znakom stíhaného trestného činu. Žalovaný ďalej uvádza, že samotná skutočnosť, že žalobca vynaložil v trestnom konaní finančné prostriedky na svoju obhajobu, neznamená, že ich náhradu si môže automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu a poukazuje na § 533 ods. 1 Tr. poriadku. V tomto smere žalovaný má za to, že úmyslom zákonodarcu nebolo zaväzovať štát na náhradu trov obvineného vzniknutých v trestnom konaní, obzvlášť ak vznikli ako dôsledok slobodného rozhodnutia zvoliť si právneho zástupcu. 32. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Žalobca má za to. že odvolanie podané žalovaným je v celom rozsahu nedôvodné, žalovaný opakuje identickú procesnú obranu v rozsahu i dôvodoch, ako predostrel v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však prvoinštančný súd dôkladne a náležíte vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, že si uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nešpecifikovaného nesprávneho postupu. V súvislosti so zastavením trestného stíhania žalobca poukazuje na to, že k zastaveniu trestného stíhania žalobcu došlo z dôvodu, že nebolo preukázané, že by sa žalobca voči maloletej dopúšťal konania popisovaného v uznesení o vznesení obvinenia a teda dostatočne odôvodnený záver o spáchaní trestného činu určitou osobou nebol daný ani v čase pred vznesením obvinenia, ani v čase obvinenia. Žalobca uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia v prejednávanej veci uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi je daný tým. že ani pred vznesením obvinenia, ani v čase jeho vznesenia sa žalobca voči poškodenej žiadneho protiprávneho konania nedopúšťal. V súvislosti s ustanovením si obhajcu žalobca uvádza, že zvolenie obhajcu predstavuje najzákladnejší a najpodstatnejší nástroj obhajoby obvineného, zaručeného nielen Ústavou SR ale aj medzinárodnými dohovormi. 33. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa pridržiava svojej doterajšej argumentácie. Žalovaný uvádza, že prokurátor rozhodujúci o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia nemal dôvod spochybňovať znalecký posudok PhDr. Smikovej, PhD., ktorá riešila odbornú otázku ohľadom týrania maloletej, jej posudok spochybnil až znalec PhDr. Selko, PhD., 34. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 35. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 36. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 37. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 38. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s rozhodnutím a názorom súdu prvej inštancie. 39. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.). 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).