Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/152/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616206945 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616206945.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: Q. Y. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom I., C. č. XX/X, zastúpená Advokátskou kanceláriou Prachová & Partners, s. r. o., Bratislava, Miletičova č. 21, IČO: 50 491 300, za ktorú koná JUDr. RNDr. Silvia Prachová, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 21. marca 2017, č.k. 27 Csp 73/2016-43, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 21. marca 2017, č.k. 27 Csp 73/2016-43, vo výrokoch I., II., III., V. p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 21. marca 2017, č.k. 27 Csp 73/2016-43, vo výroku IV. o d m i e t a . III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : l.1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 21.3.2017, č.k. 27 Csp 73/2016-43, I. určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, uzavretá dňa 21.7.2014 medzi žalobcom a žalovaným je v časti bodu 2, týkajúceho sa dojednaného úroku vo výške XX,XX %, je neplatná; II. určil, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej dňa 21.7.2014, v časti dojednaných nákladov za vypracovanie a uzavretie zmluvy („administratívnych poplatkov“), je neprijateľná zmluvná podmienka; III. určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.7.2014, je bezúročný a bez poplatkov; IV. vo zvyšku žalobu zamietol; V. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, vo výške o ktorej rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 1.2. V prevažnej časti tak súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Medzi stranami sporu bola dňa 21.7.2014 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalobkyni bol poskytnutý úver v sume XXX,-- €; úroková sadzba predstavovala sumu XX,XX €, administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy predstavovali sumu XXX,XX € (celkové náklady spojené s úverom predstavovali sumu XXX,-- €); ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola vo výške 98,86 %. Žalobkyňa mala úver splatiť formou 12 pravidelných mesačných splátok po XX,-- € vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 15.8.2014, pričom výška RPMN bola vyčíslená na XXX,XX %. V zmysle bodu 06 všeobecných podmienok spotrebiteľský úver sa úročil úrokovou sadzbou 23,22 % p.a., pričom výška úrokov sa vypočítala nasledovnou metódou: istina x úroková sadzba x počet dní trvania spotrebiteľského úveru. Dňa 27.8.2014 uzavreli strany rozhodcovskú zmluvu, ktorú žalobkyňa považuje za neplatnú, pretože jej čl. IV bod 1 spôsobuje neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, keď ako spotrebiteľ sa nemôže vzdať práv, ktoré jej vyplývajú zo zákona, je teda v rozpore s právnymi predpismi. Príslušný Stály rozhodcovský súd, Bratislava, Krížna č. 2, zriadený spoločnosťou Slovenská arbitrážna, s.r.o., je v súčasnosti neaktívny. Žalobkyňa dôvodila, že dojednané úroky sú neprimerane vysoké, obsahom zmluvy boli celkové náklady spotrebiteľa, ktoré sú spolu v sume XXX,-- € a úroková sadzba XX,XX % p.a. Záväzok platiť úroky ako odplatu a poskytnutie peňažných prostriedkov, je podstatnou časťou zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch, Obchodný zákonník, ani iné právne predpisy v čase uzatvorenia zmluvy, výslovne nestanovili maximálnu výšku úrokov zo spotrebiteľského úveru. Z tejto skutočnosti ale nemožno vyvodzovať, žeby výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy, nakoľko v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný taký právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa úrokových mier z nových úverov, zverejnených Národnou bankou Slovenska, úrok pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do 1 roka v mesiaci júl 2014 (t.j. v mesiaci uzavretia zmluvy) predstavoval 6,76 % a úrok pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou 1 až 5 rokov v tom istom mesiaci predstavoval 12,63 %. Okrem toho zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; splátkový kalendár obsahuje iba výšku splátky, počet splátok a termíny splátok, avšak neobsahuje konkrétny rozpis výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami na účely jeho splatenia. Úver by mal byť podľa zákona o spotrebiteľských úveroch považovaný za bezúročný a bez poplatkov. 1.3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je platná, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dlžník sa zaviazal zaplatiť sumu XXX,-- € do 15.7.2015, tento požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára (dohody o plnení v splátkach - pravidelné mesačné splátky 12 x po XX,-- € splatné vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci), s dohodou bol oboznámený, na znak čoho ju podpísal. RPMN je v zmluve uvedená a vypočítaná správne, jej výška RPMN je tiež uvedená v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorými bol žalobca oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil svojim podpisom. Sám dlžníkovi poskytol pravdivé, riadne a úplné informácie, na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Zmluvu dlžník uzavrel slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. U nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. V prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke v určitom období. Podľa jeho názoru nie je možné určiť neplatnosť celej zmluvy o úvere. Je možné určiť len neplatnosť určitých zmluvných podmienok ako neprijateľných zmluvných podmienok. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Záver o oddeliteľnosti sa musí opierať o náležitý výklad právneho úkonu v súlade s pravidlami interpretácie uvedenými v § 35. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 15.3.2012 C-453/10 Perenič proti SOS financ, spol. s r.o., v ktorom Súdny dvor uviedol, že účelom smernice je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade zachovať platnosť zmluvy ako celku, a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky. Podľa tohto rozsudku Súdneho dvora súd prihliada výlučne na objektívne kritériá a je irelevantné, či by prípadné vyhlásenie neplatnosti zmluvy ako celku bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. 2.1. Nadväzne na ustanovenie 52 ods. l, ods. 3, ods. 4, § 52a ods. l, ods. 2, § 53 ods. l, ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 6, § 53a ods. l, § 3 ods. l, § 37 ods. l, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 7 ods. l, § 9 ods. 2, § 11 ods. l zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v prevažnej časti. Konal a rozhodol o obidvoch návrhoch (určenie neplatnosti zmluvy o úvere, určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov) ako o dvoch samostatných petitoch a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.10.2008, sp.zn. 5 Cdo 195/2008. Mal za to, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení, že je zmluva platná, resp. bezúročná a bez poplatkov (§ 137 písm. c/ C.s.p.), keď takáto žaloba slúži potrebám praktického života žalobcu - spotrebiteľa, vytvára pevný právny základ pre právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Rozhodnutím súdu v tejto veci sa definitívne vyrieši otázka skutočnej povahy a výšky dlhu žalobcu, žalovaný už nebude môcť od žalobcu požadovať neoprávnené platby (v prípade, ak súd vo veci samej žalobe vyhovie) a žalobca si bude istý, aká suma tvorí jeho dlh, ktorý je povinný zaplatiť a ktorého plateniu sa nevyhne. 2.2. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je typickou spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. l Občianskeho zákonníka, keďže ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi žalovaným ako veriteľom a dodávateľom, a žalobcom ako dlžníkom a spotrebiteľom; je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a/, b/, d/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a následne potom takáto zmluva musí obsahovať náležitosti vyžadované stanovením § 9 citovaného zákona. 2.3. K nárokom žalobcu na určenie neplatnosti zmluvy o úvere ako celok z dôvodu neprimerane vysokých úrokov, nákladov spojených s úverom a z dôvodu veľkého počtu neprijateľných zmluvných podmienok, že zmluva podľa neho je neudržateľná ako celok aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, súd prvej inštancie dôvodil, že podľa úrokových mier z nových úverov zverejnených Národnou bankou Slovenska predstavoval úrok pri spotrebiteľských úveroch do jedného roka (zmluva medzi stranami bola dojednaná tak, že žalobca sa zaviazal vrátiť úver do 12 mesiacov od jej uzavretia, teda v 12-mesačných splátkach) v mesiaci júl 2014 predstavoval výšku 6,76 %. Úroková sadzba v zmluve bola určená vo výške 23,22 %. Z uvedeného je zrejmé, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 23,22 % predstavuje 2,43-násobok úrokovej miery úverov zverejnených Národnou bankou Slovenska. Je zrejmé, že úvery poskytované nebankovými subjektmi nemôžu byť úročené rovnakými sadzbami ako bankové úvery. S ohľadom na vyššie podnikateľské riziko je prípustné, aby úroky nebankových spoločností boli vyššie ako úroky bankových úverov, nie je však prípustné, aby tieto úvery obsahovali až trojnásobne vyššiu úrokovú sadzbu oproti bežným bankovým úverom. Takéto dojednanie úrokovej sadzby v predmetnej zmluve je preto v rozpore s dobrými mravmi. V tejto časti posúdil teda zmluvu za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.7.2014 je vo svojej podstate zmluvou o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je podstatnou zložkou tohto zmluvného typu aj dohoda o výške úrokov, ktoré je povinný dlžník veriteľov zaplatiť, avšak túto nemožno z dôvodu neplatnosti dojednania o úrokoch určiť za neplatnú ako celok. Význam ochrany spotrebiteľa je chrániť slabšiu stranu a z toho vyplýva zásah normotvorcu, ktorý nekalé dojednania vyhlasuje za neplatné (nezáväzné). V zásade ide o výnimku a čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS preferuje čiastočnú neplatnosť pred neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže ďalej existovať. Otázka, či zmluva môže ďalej existovať, by sa však nemala posudzovať na základe subjektívneho kritéria, či celková neplatnosť je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Neplatnosť dojednania o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama osebe neplatnosť zmluvy o úvere ako celku z dôvodu oddeliteľnosti časti dojednania o úrokoch od ostatného obsahu zmluvy. V tejto súvislosti súd poukázal na názor generálnej advokátky vyjadrený v rámci rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci N. a N. v. S.O.S. financ, spol. s r. o. (C-453/10) „normotvorca smernice zamýšľal nariadiť neplatnosť celej zmluvy iba pre ohraničené výnimočné prípady“. Účelom smernice je v tejto súvislosti „odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv“, „Jej cieľom ale nie je vyhlásiť zmluvy na základe nekalých podmienok, ktoré obsahujú, za neplatné. Cieľ, ktorý sleduje normotvorca smernice, spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie však v odstránení zmluvy ako celku. Vyhlásením neplatnosti celých zmlúv v závislosti od záujmu spotrebiteľa by sa nenastolila rovnosť medzi zmluvnými stranami. Opravným zásahom na nastolenie rovnováhy zmluvy uzatvorenej pri výkone zmluvnej autonómie oboch strán sa má táto zmluva práve opraviť a nie zničiť.“ S uvedeným názorom sa súd v celom rozsahu stotožnil. Podstatou zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bolo dočasné (do 15.7.2015) poskytnutie peňažných prostriedkov. K tomu nesporne smeroval úmysel oboch strán. Žalobca pristúpil k zmluvnému vzťahu z dôvodu, že mal úmysel získať peňažné prostriedky, úmyslom žalovaného v rámci tohto zmluvného vzťahu bolo tieto peňažné prostriedky žalobcovi dočasne poskytnúť. V tejto časti teda súd považoval zmluvu medzi stranami za platne dojednanú, žalobca je aj naďalej zmluvne viazaný poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému vrátiť. Ak aj zmluva obsahuje nejaké neprijateľné zmluvné podmienky, alebo nespĺňa náležitosti tohto typu zmlúv v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., nespôsobuje to neplatnosť právneho úkonu ako celku. Zákon s uvedenými nedostatkami spája iný druh sankcie, a to v zmysle § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Pokiaľ žalobca žiadal určiť celú zmluvu za neplatnú, súd žalobe vyhovel len v časti, a síce určil za neplatnú len časť zmluvy týkajúcu sa dojednania o úrokoch. Vo zvyšku súd žalobu v časti určenia neplatnosti zmluvy potom zamietol. 2.4. Napriek tomu, že súd neurčil neplatnosť zmluvy ako celku, podrobil predmetnú zmluvu súdnemu prieskumu v rámci ochrany spotrebiteľa z hľadiska jej jednotlivých ustanovení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp.zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice č. 93/13/ EHS, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“ V zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v zmysle ustanovenia § 298 ods. 1 Civilného sporového poriadku sa preto súd zaoberal otázkou, či zmluvné podmienky inkorporované do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa. Zistil, že zmluva na predpísanom tlačive obsahovala povinnosť spotrebiteľa vždy spolu s úrokom z úveru (ako súčasť odplaty a celkových nákladov spojených s úverom) vrátiť, resp. zaplatiť veriteľovi aj administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške, ktorá bola vždy podľa konkrétnej výšky istiny doplnená do pripraveného rámčeka predtlačeného na zmluve. Tieto poplatky boli v zmluve nazvané „administratívny poplatok“. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp.zn. AZ17U192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez toho, aby veriteľ spotrebiteľovi poskytol skutočné protiplnenie. V danom prípade je navyše zarážajúce, že pri úvere vo výške 350,-- € administratívny poplatok predstavoval sumu až 264,73 €. Žalovaný nepreukázal ani neodôvodnil, z čoho tak vysoký administratívny poplatok skutočne pozostáva a aké boli jeho skutočné administratívne náklady spojené s vopred pripravenou formulárovou zmluvou, ktorú žalovaný používa bežne pri uzatváraní zmluvných vzťahov so spotrebiteľmi. Takáto podmienka teda vytvára značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Okrem toho žalovaný nepreukázal, že táto zmluvná podmienka bola dojednaná individuálne. Z toho dôvodu súd vo svojom výroku túto zmluvnú podmienku označil za neprijateľnú, a teda neplatnú. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia teda v prípade právoplatnosti rozsudku žalovaný sa bude musieť vzdať uplatňovania nárokov na administratívny poplatok aj vo vzťahu k iným spotrebiteľom. 2.5. K nároku žalobcu na určenie, že úver poskytnutý na základe danej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie povinných náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd uzavrel, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva neobsahuje údaj o úrokovej sadzbe úveru a nadväzne na konštatovanú neplatnosť dojednania o úrokoch v zmluve, nemohol súd na toto dojednanie prihliadnuť, a tak mal za to, že táto náležitosť chýba. Zmluva ďalej neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov. Žalovaný so žalobcom v danej veci uzavrel jednak zmluvu o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorazovo a súčasne (v ten istý deň ako bola uzavretá zmluvy o spotrebiteľskom úvere) strany uzavreli aj dohodu o plnení v splátkach (toho istého spotrebiteľského úveru). V zmysle tejto dohody sa žalobca zaviazal úver splácať v 12 pravidelných mesačných splátkach po XX,-- € vždy 15. kalendárnemu dňu v mesiaci. V rámci takéhoto postupu však došlo aj k zmene RPMN, a síce na výšku 314,02 %. Takouto dohodou si žalovaný zabezpečil v podstate zmenu (nováciu) splácania spotrebiteľského úveru z jednorazového splatenia na splácanie v splátkach. Novačná dohoda o plnení v splátkach je koncipovaná tak, že sa nemení celková suma úveru ani doba splatenia úveru, v dôsledku čoho sa priemerný spotrebiteľ môže mylne domnievať, že sa nemení ani výhodnosť úveru. Reálne, po takejto novácii (zmene) splácania je úver menej výhodný pre spotrebiteľa, čo sa prejaví aj v zmene (zvýšení) ročnej percentuálnej miery nákladov na spotrebiteľský úver. Informácie o zvýšení RPMN v dôsledku zmeny splácania podľa predpripravenej dohody o plnení v splátkach nie sú spotrebiteľovi poskytnuté vopred ešte pred podpísaním zmluvy o príslušnom spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach koncipovaných veriteľom, ako aj vzhľadom na ich vecné a časové prepojenie, konanie veriteľa smeruje k tomu, aby dosiahol poskytnutie spotrebiteľského úveru s plnením (splácaním) vo viacerých splátkach a nie s jednorazovým splatením úveru. Takéto konanie žalovaného vo vzťahu k spotrebiteľovi je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, uvádza spotrebiteľa do omylu v otázke výhodnosti spotrebiteľského úveru a môže spôsobiť, že spotrebiteľ uzavrie zmluvu, ktorú by inak z dôvodu jej menšej výhodnosti, resp. nevýhodnosti, neuzavrel a je nekalou obchodnou praktikou. V prípade, ak je v zmluve o úvere nesprávne uvedená hodnota RPMN, je potrebné na danú situáciu prihliadať tak, ako keby tento údaj v zmluve uvedený nebol. Z toho dôvodu mal súd za to, že zmluva neobsahuje ani túto náležitosť. Zmluva neobsahuje ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve (v znení dohody o splnení v splátkach) je určená výška splátky pevnou sumou (XX,-- €). Z uvedeného ale nevyplýva výška a poradie jednotlivých zložiek mesačnej splátky a spotrebiteľ nemá reálnu možnosť uvedenú výšku si vypočítať, navyše účelové určenie každej platby si takto určuje veriteľ bez konkrétnej dohody so spotrebiteľom, a to aj na úhradu akýchkoľvek pohľadávok. Žalobca ako spotrebiteľ teda nemal vedomosť z akých položiek a v akej výške pozostáva navýšenie úveru. Skutočnosť, akým spôsobom sa platby spotrebiteľa zarátavajú na úhradu istiny, úrokov a poplatkov, je pre spotrebiteľa dôležitá, nakoľko z tejto skutočnosti vie posúdiť výhodnosť, resp. nevýhodnosť, poskytovaných úverov. 2.6. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil ustanovením § 262 ods. l, ods. 2, § 255 ods. l C.s.p. a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, keďže mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti. 3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. l písm. d/, f/, h/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. So žalobkyňou uzavrel dňa 21.7.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej jej poskytol úver v sume XXX,-- € so zvýšeným poplatkom XXX,-- €, spolu mu žalobkyňa mala zaplatiť sumu XXX,-- € s termínom splatnosti dňa 15.7.2015. Nadväzne na zákon č. 129/2010 Z.z. dôvodil, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré sú jasne uvedené priamo na prednej strane zmluvy. V ten istý deň požiadala žalobkyňa o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach, v ktorej sa žalobkyňa zaviazala uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach po XX,-- € vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 15.8.2014 (do 15.7.2015). Každá splátka bola prednostne započítavaná na istinu, potom na poplatok a úroky, o čom bol každý klient informovaný ústne. Žalobkyňa bola pri podpise zmluvy upovedomená o rozdielnej, nie nesprávne, uvedenej RPMN. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška RPMN sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške XXX,XX %, dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach, na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. RPMN vo výške 98,86 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke, RPMN vo výške 314,02 % dohodnutá v dohode o splátkach predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach, vzorec výpočtu RPMN je jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecný podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a povinnosťou žalobcu je preukázať, v čom spočíva klamlivé uvádzanie RPMN. Dohodu o plnení v splátkach nepovažuje za neplatnú, vznikla ako dôsledok žiadosti klienta, ktorý nechcel úver splatiť naraz. Zdôraznil zákon č. 129/2010 Z.z., § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. l nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., čl. 10 ods. l, ods. 2 písm. h/, i/, čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa jeho názoru úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Úrok je plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov, nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov v sume XXX,XX €, čo prestavuje RPMN vo výške 98,86 %; spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 45,02 %. Slovenské právo, slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy pripúšťa a výslovne ho aj uvádza. Výška poplatku žalobkyni vyhovovala, keďže nič voči tomu nenamietala; výška poplatku je jasne uvedená, výrazne napísaná. V čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno vychádzať len z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. U nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Nebankové subjekty poskytujú pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku alebo úver v banke nedostali pre riziko spojené s osobou dlžníka, požadované v porovnaní s bankami je menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované pružnejšie. Je preto u neho výrazne väčšie podnikateľské riziko, a teda aj výška úrokov je vyššia ako obvyklé bankové úroky. Neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo zákona o spotrebiteľských úveroch. Pri stanovení ceny úveru vo forme príslušného poplatku musí brať do úvahy všetky svoje náklady, ktoré mu v súvislosti s poskytnutím úveru vzniknú a cenu úveru stanoviť tak, aby dosiahol zisk. Náklady nie sú len náklady súvisiace s uzavretím zmluvy na vopred určenom tlačive, ale aj iné, pozostávajúce najmä z provízie mandatára, jeho cestovných a iných prevádzkových nákladov, náklady na pohonné hmoty, služby mobilného operátora, na právne služby a ďalšie. Poukázal na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR (ktorý je inštančne nadriadeným súdom aj pre Vrchný krajinský súd v Karlsruhe) a na stránku, na ktorej súd dané rozhodnutie nájde. V ňom súd judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný. V súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklade na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy poukázal na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č. 132/2013 Z.z. Podľa čl. 9 ods. 10 sa „veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona 18a) alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.“ Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je prípustný. Na záver odvolania uviedol, že zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v predmetnej veci, je cenovým dojednaním a vzhľadom na § 53 ods. l Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal priznať nárok na náhradu trov konania. 4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila, odvolanie nepodala. 5. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. novembra 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch v poradí prvom, druhom, treťom, piatom, ktorými súd žalobe vyhovel, rozhodol o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 6. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolateľ uvádzal tvrdenia, ktoré ale uvádzal aj v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd vyporiadal. 7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. Odvolací súd osobitne nepreskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, keďže žalovaný vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku v uvedenom rozsahu vôbec nenamietal a žalobkyňa odvolanie nepodala (čl. 16 ods. 3 C.s.p.). Všetky ďalšie skutočnosti uvádzané odvolacím súdom by bolo len zopakovanie dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. 8. Žalovaný podal odvolanie proti napadnutému rozsudku aj do výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol v jeho prospech (vo výroku, ktorým žalobu zamietol), z dôvodu ktorého odvolací súd jeho odvolanie v tejto časti odmietol podľa § 386 písm. b/ C.s.p, pretože odvolanie môže podať iba tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.). 9. Žalovaný namietala aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Naopak rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 C.s.p. V ňom dal súd prvej inštancie jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď, prečo žalobe vyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. 10. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 11. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).