Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/22/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616206961 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616206961.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 649 48 242, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky zahraničnej osoby UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, , so sídlom Šancová 1/ A, Bratislava, IČO : 47 251 336 zastúpeného advokátskou kanceláriou HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Červeňova 14, Bratislava, IČO : 35 885 459 proti žalovanému: S. U., nar. X.X.XXXX, bytom D. U. XXXX/ XX, E., o zaplatenie sumy 1 317,51 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 7Csp/65/2016-67 zo dňa 25. októbra 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie sumy 1 317,51 € s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1 005,73 € od 23.6.2016 do zaplatenia titulom zmluvy o úvere. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 37, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2 a 8, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 9 ods. 1, 2 a 6 a § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. a § 7 ods.1 a 2 zákona č. 250/2007 Z. z. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 26.1.2011 zmluvu o úvere č. L.-B.-XXXXXXXX-XXXX-E.-J., na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3 000€, s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 11,99 % ročne, RPMN vo výške 15,23 % a priemernou hodnotou RPMN vo výške 18,48 %. V zmysle úverovej zmluvy sa žalovaný zaviazal platiť poplatok za poistenie úveru mesačne vo výške 1,64 % z aktuálnej výšky splátky (bod 20 článok III.) a poplatok za poskytnutie úveru 1,5 % z dojednanej sumy úveru. Celkové náklady dlžníka spojené s úverom boli uvedené vo výške 1 732,20 €, pričom konečná splatnosť úveru bola do 84 mesiacov od prvého čerpania úveru. Podľa bodu 1 čl. X. zmluvy, dlžník ako poistený súhlasí so základným balíkom poistenia špecifikovaným v tomto článku, ktoré poskytuje ERGO poisťovňa, a.s. so sídlom Lazaretská 12, Bratislava, v zmysle Rámcovej poistnej zmluvy č. 100 003 zo dňa 10.8.2009 uzatvorenej medzi poistiteľom a bankou ako poistníkom. Neoddeliteľnou súčasťou Rámcovej poistnej zmluvy sú Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie k úveru. Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy sú Obchodné podmienky na poskytovanie úverov fyzickým osobám - nepodnikateľom, ktorých prevzatie žalovaný potvrdil svojím podpisom. Z predloženého výpisu z úverového účtu a zo špecifikácie pohľadávky vyplýva, že žalovaný zaplatil celkom na istinu sumu 1 994,27 €, na úroky sumu 1 151,56 €, na úroky z omeškania sumu 11,32 €, na poplatky sumu 103,16 € a poistné sumu 41,76 € čiže celkom na splátkach zaplatil sumu 3 302,07 €. Keďže žalovaný neuhrádzal splátky úveru riadne a včas, žalobca zaslal žalovanému upomienku zo dňa 1.12.2014, ktorou ho vyzval na zaplatenie omeškanej sumy. Upomienka bola žalovanému doručená dňa 9.12.2014. Keďže žalovaný po zaslanej upomienke úver naďalej nesplácal, oznámil žalobca žalovanému zosplatnenie celého úveru ku dňu 28.1.2015. Zásielku si žalovaný neprevzal v odbernej lehote. 1.2. Zmluva o úvere č. L.-B.-XXXXXXXX-XXXX-E.-J. zo dňa 26.1.2011 je podľa súdu prvej inštancie z pohľadu právnej kvalifikácie zmluvou uzavretou v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny vzťah medzi stranami založený predmetnou úverovou zmluvou je tak nevyhnutné posudzovať aj podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z. z., ako i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi stranami posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. 1.3. Žalobca a žalovaný uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe uzatvorenej úverovej zmluvy žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v sume 3 000,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach po 52,94 € a to v počte 84 splátok. Zmluva o úvere uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom však neobsahuje náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, konkrétne podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., a síce termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. 1.4. Údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov presne v tomto členení, je základnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve sa uvádza len výška splátky 52,94 € bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky v členení na istinu, úrok a poplatky. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná posledná splátka. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., je teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami neobsahuje, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. Navyše v zmysle ustanovenia § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, ktoré ustanovenie sa v súlade s § 54 ods. 1 použije prednostne na daný spotrebiteľský vzťah, pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Vzhľadom na to, že zmluva neobsahuje členenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky, nie je možné preskúmať, či žalobca dodržal pri uzatváraní a plnení zmluvy citované ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 1.5. V zmluve chýbala tiež ďalšia náležitosť, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Lehota splatnosti uvedená v zmluve „do 84 mesiacov od prvého čerpania úveru“ nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Uvedenie iba celkového počtu splátok, nepredstavuje dostatočnú informáciu pre spotrebiteľa, aby už pri uzatváraní zmluvy presne vedel posúdiť dokedy bude povinný úver splácať a vyhodnotil si tak ekonomické riziko s úverom spojené, najmä dokedy ho bude jeho zmluvný záväzok zaťažovať. V danom prípade lehota splatnosti úveru uvedená v zmluve ako 84 mesiacov, je veľmi dlhé časové obdobie. Spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy nepozná konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru, nemusí byť preto schopný dostatočne posúdiť najmä výhodnosť poskytnutého úveru a svoju schopnosť úver riadne splácať. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f/ zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je splatná posledná splátka. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. 1.6. V danom prípade žalobca napriek tomu, že ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal, že zmluva obsahovala údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, presne v tomto členení, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Preto je potrebné predmetný spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu, považovať za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, avšak k tomuto rozhodnutiu uviedol, že súd predmetnej zmluve o úvere nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o úvere upravené v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom v zmysle citovaného rozhodnutia sa článok 23 smernice XXXX/XX má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súd má za to, že neuvedenie presného členenia jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky ako aj neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v danom prípade jednoznačne môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu k článku 23 smernice XXXX/XX, sa táto zmluva považuje za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov. Súd potom s ohľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zistil, že žalobca poskytol žalovanému preukázateľne úver vo výške 3 000,- €, žalovaný uhradil sumu 3 302,07 €, teda viac ako bola jeho povinnosť, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 1.7. Prvoinštančný súd v danom prípade dospel tiež k záveru, že žalobcovi nepatrí ani nárok na zaplatenie poistného, ktoré malo byť so žalovaným dojednané v bode 20. článok III. a v spojení s článkom X. zmluvy. Z obsahu zmluvy o úvere č. L.-B.-XXXXXXXX-XXXX-E.-J. zo dňa 26.1.2011 je zrejmé, že jej text bol vopred pripravený veriteľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov a ak by aj žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s textom tejto zmluvy pred jej podpisom, nesporne nemohol ovplyvniť jej obsah pokiaľ ide o dojednanie poistenia v bode 20 čl. III. zmluvy v spojení článkom X. zmluvy. Tieto ustanovenia zmluvy, preto s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah tohto vopred veriteľom navrhnutého a fixne formulovaného dojednania týkajúceho sa uzatvorenia poistnej zmluvy pre poistenie schopnosti splácať úver, mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť, alebo ju prijať spolu s ustanoveniami o poistení. Súd má za to, že v úverovej zmluve žalobca v mu v bode 20. článku III. v spojení s článkom X., vopred vnútil konajúcej osobe - žalovanému aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu (získanie úveru v sume 3 000 €). Ako totiž vyplýva z danej predtlače úverovej zmluvy, konajúca osoba - žalovaný sa súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine podpísal aj pod tú časť predtlače listiny, ktorá sa týka absolútne iného právneho vzťahu, a to uzatvorenia poistenia schopnosti splácať úver, pričom nemohol prejaviť svoju vôľu, že o takého poistenie nemá záujem, prípadne za iných podmienok, nemal možnosť ani zvoliť si príslušného poisťovateľa. Teda ak chcel žalovaný získať spotrebiteľský úver, čo bolo primárne jeho pohnútkou k vstupu do právneho vzťahu so žalobcom, nemal na výber a musel podpísať predloženú predtlač listiny, ktorá v sebe obsahovala aj záväzok uzatvoriť poistnú zmluvu. V tomto prípade išlo nedostatok vôle konajúcej osoby spotrebiteľa - žalovaného vstúpiť do iného zmluvného vzťahu, ako bol primárne vo sfére jeho záujmu, pričom v dôsledku nemožnosti akejkoľvek zmeny predtlače predloženej listiny koná neuvážene a nevedome aj s účinkami smerom k uzavretiu sekundárneho právneho úkonu, s čím dodávateľ už vopred kalkuluje. S poukazom na uvedené dôvody je takýto právny úkon spotrebiteľa - žalovaného, teda dojednanie o uzatvorení poistnej zmluvy neplatný s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca pri vyhotovení úverovej zmluvy podľa názoru súdu postupoval v rozpore so zásadou dobromyseľnosti a v rozpore s dobrými mravmi, pretože dojednanie o poistení vyhotovil drobným písmom, a tým vlastne využil omyl spotrebiteľa, ktorý takýmto drobným ustanoveniam len ťažko mohol venovať dostatočnú pozornosť. Takéto konanie žalobcu ako dodávateľa je nutné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca v podstate týmto spôsobom využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalovaného, keď mu nanútil vlastne podpisom jednej zmluvy podpis ďalšej, ale bez bližšie dohodnutých podmienok, iba s odkazom na Rámcovú poistnú zmluvu a Všeobecné poistné podmienky ERGO poisťovne a.s.. Uvedený postup žalobcu sa dá s poukazom na už uvedené dôvody kvalifikovať aj ako nekalá praktika, ktorá v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nemôže požívať právnu ochranu a je v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov zakázaná. Vzhľadom na uvedené je dojednanie medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy o uzavretí poistenia v bode 20. článku III. zmluvy v spojení s článkom X. zmluvy v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko nebolo urobené slobodne a vážne, ako aj v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a preto je neplatné. 1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. V prejednávanej veci bol plne úspešný žalovaný a vzniklo mu právo na náhradu trov konania. Keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy mu zo spisu nevyplývajú, súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol prvoinštančnému súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že termín konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.) je dostatočne určitý a pre spotrebiteľa zrozumiteľný. Poukázal v tejto súvislosti na ustanovenie čl. III bod 11 zmluvy, podľa ktorého je lehota na čerpanie úveru do 3 mesiacov odo dňa platnosti zmluvy. V čase uzavretia zmluvy preto nebolo možné stanoviť konkrétne číselné označenie dátumu konečnej splatnosti úveru, pretože žalobca nevedel predpokladať, kedy žalovaný pristúpi k čerpaniu úveru. Naopak žalobca ponúkol žalovanému určitú mieru voľnosti vo vzťahu k začiatku a koncu splácania úveru. Ak by napriek tomu žalobca v zmluve uviedol konkrétny dátum konečnej splatnosti, tento údaj by bol pre spotrebiteľa zavádzajúci. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva, že termín konečnej splatnosti úveru musí byť určený dňom, mesiacom a rokom. Pre spotrebiteľa je plne zrozumiteľné jeho určenie tak, že úver je splatný v určitej lehote od čerpania úveru. Každý spotrebiteľ dokáže určiť, že ak vyčerpá úver v určitý deň, je ho povinný splatiť do 84 mesiacov od toho dňa. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na vyhlášku Ministerstva financií SR č. 620/2007 Z. z., podľa ktorej sa uvádza do akého obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum alebo dĺžka obdobia v dňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný. Uvedený predpis bol síce zrušený práve zákonom č. 129/2010 Z. z., ale nakoľko tento zákon žiadne výkladové pravidlo neobsahuje, je uvedené ustanovenie výkladovo plne aplikovateľné aj na zákon č. 129/2010 Z. z. Žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15, mal za to, že zmluvné ustanovenie o termíne konečnej splatnosti úveru nie je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko nespochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a je pre spotrebiteľa dostatočne určité a zrozumiteľné. 2.1. Ďalej sa žalobca vo svojom odvolaní venoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., teda údaju o výške, pošte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne o poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zmluva obsahuje dostatočne presné informácie o tom, kedy a v akých sumách je povinný spotrebiteľ poskytnutý spotrebiteľský úver splácať, ako aj o výške poplatkov, prípadne úrokov z omeškania. Tento záver podporuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice XXXX/XX sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Vzhľadom na to je právny záveru súdu prvej inštancie o tom, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. nesprávny. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle §379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.11.2011 (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 6. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 7. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 8. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 26.1.2011 Zmluvu o úvere č. L.-B.-XXXXXXXX-XXXX-E.-J.. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3 000,- € s úrokovou sadzbou 11,9 % ročne, RPMN 15,23 %, pri priemernej hodnote RPMN 18,48 %. Lehota na čerpanie úveru bola v zmluve uvedená „do 3 mesiacov odo dňa podpísania tejto zmluvy“. Konečná splatnosť úveru bola vymedzená ako: „Posledná splátka splatná do 84 mesiacov od prvého čerpania úveru“. Podmienky splácania boli ďalej vymedzené výškou mesačných splátok 52,94 €, počtom mesačných splátok 84 a splatnosťou splátok mesačne v „platobný deň“. Platobný deň bol v zmluve definovaný ako deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý sa svojim číselným označením zhoduje s dňom prvého čerpania úveru, druhý a ďalší platobný deň je deň, ktorý sa svojim číselným označením zhoduje s prvým platobným dňom, a ak ho v mesiace niet, posledný deň mesiaca. 10. Súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako správne postupoval, keď skúmal, či táto zmluva spĺňa náležitosti vymedzené v § 9 tohto zákona. Dospel pri tom k názoru, že predmetná zmluva je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/, nakoľko v nej nie je uvedený termín konečnej splatnosti úveru a súčasne s § 9 ods. 2 písm. k/, teda že v nej absentuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V dôsledku toho, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala podľa súdu prvej inštancie vyššie uvedené náležitosti, považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch. 11. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukazoval na tzv. eurokonformný výklad zákona o spotrebiteľských úveroch v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len ako „smernica 2008/48/ ES“). Argumentoval pritom rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti P. T. (C-42/15). Odvolací súd v tejto súvislosti musí poukázať aj na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018, ktoré ešte v čase podania odvolania neexistovalo a ktoré sa rovnako zaoberá problematikou eurokonformného výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne jeho ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/. 12. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcovho odvolania, resp. správnosti napadnutého rozsudku sa odvolací sú zaoberal osobitne oboma spornými náležitosťami zmluvy. Pokiaľ ide o náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/, teda povinnosť dodávateľa uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, dospel odvolací súd k záveru, že daná náležitosť je v zmluve splnená. V posudzovanej zmluve je v súlade s týmto ustanovením uvedená tak výška (52,94 €), ako aj počet (84) a termíny (tzv. „platobný deň“ bližšie špecifikovaný v zmluve) jednotlivých splátok úveru, pričom niet pochýb, že nakoľko ide o anuitné splátky, tieto obsahujú tak splátky istiny, ako aj úrokov či iných poplatkov. Dokonca v súlade so smernicou 2008/48/ES a nad rámec doslovného znenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch je v zmluve výslovne uvedená i frekvencia splátok (mesačne). Odvolací súd nevidí dôvody odchýliť sa od právneho názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného vo vyššie spomenutom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v ktorom okrem iného Najvyšší súd SR konštatoval, že eurokonformným výkladom § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, toto ustanovenie pri jeho eurokonformnom výklade len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. K v zásade rovnakému záveru prišiel vo svojom rozsudku i Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti P. T. (C-42/15). Názor prvoinštančného súdu, že daná zmluva je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, preto nebol správny. 13. Odvolací súd však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dotknutá zmluva nespĺňa zákonnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako vyplýva z doslovného znenia predmetného ustanovenia, povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je termín konečnej splatnosti úveru. Pojem termín z jazykového hľadiska predstavuje presne určený (alebo prinajmenšom presne určiteľný) časový okamih, kedy nastane určitá skutočnosť. Pokiaľ zákon používa pojem „termín“, znamená to, že zákonodarca mal na mysli presne určený alebo určiteľný čas. Zákonnej požiadavke na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru najlepšie zodpovedá jeho vymedzenie presným dátumom, t.j. uvedením dňa, mesiaca a roku konečnej splatnosti úveru. Akceptovateľné, hoci nie optimálne, je i vymedzenie konečnej splatnosti úveru určitým, presne ohraničeným časovým úsekom, napríklad 12 mesiacov alebo jeden rok odo dňa splatnosti prvej splátky a pod. Zákonnej požiadavke na obsiahnutie termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere ale nezodpovedá jej vymedzenie prostredníctvom určitého dlhšieho časového úseku či obdobia, hoci aj ohraničeného na jeho začiatku a konci. Pokiaľ žalobca v zmluve uviedol, že konečná splatnosť úveru nastane do 84 mesiacov od prvého čerpania úveru, takéto vymedzenie nie je dostatočne presné. Gramatický význam takto určeného času nezodpovedá pojmu termín, nakoľko nejde o konkrétny časový okamih, ktorý by bol určiteľný s presnosťou dostatočnou na naplnenie zmyslu zákona (v tomto prípade s presnosťou na konkrétny deň). Vymedzenie termínu splatnosti ako „do 84 mesiacov“ od určitej skutočnosti znamená, že úver môže byť splatný kedykoľvek medzi dňom, v ktorom nastala určitá skutočnosť, do uplynutia 84 mesiacov od tejto skutočnosti. Takto široko určený termín splatnosti nezodpovedá účelu právnej normy obsiahnutej v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľný. Systematickým výkladom ostatných ustanovení predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu s informáciou, kedy bol úver reálne poskytnutý síce možno dospieť ku konkrétnemu dňu splatnosti úveru (uvážiac deň splatnosti prvej splátky a počet mesačných splátok), avšak ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona nemožno vykladať tak, že stačí, ak sa k termínu konečnej splatnosti úveru dá dospieť výkladom (iných) zmluvných ustanovení. Tento termín musí byť jasne a presne vymedzený na jednom miestne v zmluve - v jednom jej ustanovení, čo v posudzovanej zmluve splnené nebolo. Hoci sa takýto striktný výklad môže zdanlivo javiť ako prílišný formalizmus, odvolací súd je toho názoru, že akékoľvek normy spotrebiteľského práva je potrebné vykladať vždy v prospech spotrebiteľa a vo vzťahu k dodávateľovi a jeho povinnostiam je potrebné dbať na ich mimoriadne dôsledné plnenie. Pokiaľ zákon vyžaduje uvedenie termínu, nie je možné za dodržanie zákona považovať uvedenie doby, resp. časového úseku, navyše s neurčitou dĺžkou. 14. Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch na to, aby veriteľovi prináležali úroky a poplatky, vyžaduje kumulatívne naplnenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedených v § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, sankcia, v zmysle ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, nastupuje už ako následok nesplnenia čo i len jednej z nich. Hoci teda záver súdu prvej inštancie nebol správny, pokiaľ ide o náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, jeho rozhodnutie obstojí z dôvodu, že správne dospel k záveru o nedodržaní zmluvnej náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko toto porušenie zákona už samé o sebe zakladá účinok vyššie uvedenej sankcie. 15. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 nespochybnil, že nedodržanie náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vo svojich úvahách iba interpretoval význam ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch tak, že v ňom uloženú povinnosť (náležitosť zmluvy) nie je dôvod vykladať nad rámec toho, čo ako požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje smernica XXXX/XX/ES, na ktorej transpozíciu bol zákon o spotrebiteľských úveroch prijatý. Otázkou prípustnosti sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa však bližšie zaoberal Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti P. T. (C-42/15), na ktoré poukázal žalobca. V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 23 smernice XXXX/ XX/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ však vo svojom rozhodnutí nepodal výklad zákona o spotrebiteľských úveroch, vykladal smernicu XXXX/XX/ES, ktorá nie je priamo aplikovateľným právnym predpisom, naopak z povahy smernice ako prameňa práva vyplýva jej záväznosť len pre členské štáty s ohľadom na ňou sledované ciele. Smernica nie je spôsobilá priamo založiť práva alebo povinnosti v súkromnoprávnych vzťahoch medzi subjektmi v členských štátoch. Smerniciam možno priznať v sporoch medzi súkromnými osobami iba nepriamy účinok, ktorý spočíva vo výklade vnútroštátneho práva takým spôsobom, aby bol čo najviac v súlade s dotknutou smernicou, teda tzv. eurokonformným výkladom. Aj nepriamy účinok smerníc je však obmedzený skutočnosťou, že súdy sú viazané zákonom a ich výklad záväzných normatívnych právnych aktov nesmie byť contra legem, teda v rozpore s ich znením. Preto pokiaľ zákon explicitne uvádza, že nedodržanie určitej zmluvnej náležitosti má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd ani eurokonformným výkladom tohto ustanovenia nemôže prísť k opačnému záveru. 16. Pokiaľ by aj hypoteticky existoval určitý rozpor medzi § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch a čl. XX smernice XXXX/XX/ES (čo vnútroštátny súd členského štátu nie je oprávnený záväzne vysloviť), odvolací súd zastáva názor, že v prípade absencie uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zákonná sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru prípustná aj vzhľadom na právny názor Súdneho dvora EÚ. Čl. 23 posledná veta smernice XXXX/XX/ES uvádza, že ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Zjavne s odkazom na túto vetu Súdny dvor EÚ zastal názor, že sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru pri nedodržaní určitej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je opodstatnená, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Termín konečnej splatnosti úveru je jednoznačne taká okolnosť, ktorá má podstatný význam pre schopnosť spotrebiteľa posúdiť (rozpoznať) v celosti rozsah záväzku, do ktorého vstupuje. 17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).