Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/456/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616209170 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616209170.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: G. O., nar. XX.XX.XXXX , t. č. v Reedukačnom centre D., zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Malacky, dieťa rodičov: matka - S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, J., V. republika, a otec - O. O., nar. XX.XX.XXXX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Z. a Z. B., P.O.J. X/HR, XXX XX B., o návrhu navrhovateľov - starých rodičov: J. O., nar. XX.XX.XXXX a V. O., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom T.-B., Kočín XX, zastúpení JUDr. Evou Koleničovou, advokátkou so sídlom 919 52 Dolné Dubové 249, za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, Vajnorská 47, Bratislava, o návrhu na zrušenie ochrannej výchovy a zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, na odvolanie otca a navrhovateľov proti rozhodnutiu Okresného súdu Malacky, č.k. 9P/213/2016-98 zo dňa 06.06.2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 9P/213/2016-98 zo dňa 06.06.2017, zamietol návrh na zrušenie ochrannej výchovy a zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľom. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Vec právne posúdil podľa § 121 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), § 102, § 103 ods. 1, 2, § 104 ods. 1, 2, § 105 Trestného zákona. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že na základe návrhu prokurátora bola rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 13.05.2016, právoplatným dňa 24.06.2016, uložená maloletému ochranná výchova v zmysle ust. § 105 Trestného zákona. Uznesením Krajského riaditeľstva PZ Trnava, odbor kriminálnej polície ČVS: KRP-18/1-VYS-TT-2016 zo dňa 02.03.2016 bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré bolo začaté za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa ust. § 145 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe tam uvedenom voči mal. G. O., nar. XX.XX.XXXX, pretože ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná. Z tohto uznesenia vyplýva, že páchateľom obzvlášť závažného zločinu vraždy je aj maloletý, ktorý sa predmetného konania dopustil spoločným konaním so svojim otcom. Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 9Tk/1/2016-774 zo dňa 21.12.2016 bol otec maloletého okrem iného uznaný vinným za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/13/2017-823 zo dňa 16.03.2017 bolo odvolanie obžalovaného O. O. zamietnuté. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ochranná výchova nariadená nad maloletým stále plní svoj účel, je v nej potrebné pokračovať a nie je vhodné prepustiť maloletého do výchovného prostredia ku starým rodičom. Zdôraznil, že ochranná výchova bola nariadená na návrh prokurátora a to v zmysle ust. § 105 Trestného zákona z dôvodu, že maloletý spáchal v čase dovŕšenia 12 roku života, trestný čin, za ktorý zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie. V takom prípade súd uloží v civilnom procese ochrannú výchovu aj na návrh prokurátora. Konštatoval, že ide tu o obligatórnu povinnosť súdu v takýchto prípadoch uložiť na návrh prokurátora ochrannú výchovu, teda nedáva súdu možnosť uložiť, ale povinnosť uložiť ochrannú výchovu. Poukázal na to, že z podania otca maloletého, ktorý inicioval dané konanie vyplýva, že ten od začiatku nesúhlasil vôbec s návrhom prokurátora na nariadenie ochrannej výchovy, neuvedomujúc si, že takáto ochranná výchova musela byť nad maloletým zo zákona nariadená. Ochranná výchova nariadená podľa Trestného zákona nad maloletým sa vykonáva v osobitných výchovných zariadeniach, alebo sa môže vykonať aj v profesionálnej rodine a potrvá, kým to vyžaduje účel veci, najdlhšie do dovŕšenia XX roku veku mladistvého a ak to vyžaduje záujem mladistvého, môže byť predĺžená do dovŕšenia jeho XX roku veku. Poukázal na dôvody uloženia ochrannej výchovy, teda, ak o výchovu nie je náležite postarané, doterajšia výchova bola zanedbaná, alebo prostredie, v ktorom maloletý žije, neposkytuje záruku jeho riadnej výchovy. Mal za to, že v prípade uloženia ochrannej výchovy v zmysle ust. § 105 Trestného zákona, kde je upravená povinnosť súdu uložiť ochrannú výchovu sa v podstate prezumuje, že tu sú naplnené dôvody, pre ktoré sa ochranná výchova v zmysle ust. § 102 Trestného zákona ukladá. Dospel k záveru, že u osoby, ktorá nie je pre nedostatok veku trestne zodpovedná, ale dopustila sa trestného činu, pre ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, zlyhala výchova. Konštatoval, že navrhovatelia potvrdili, že sa v podstate vo veľkej miere starali o maloletého, ktorý bol po rozvode manželstva rozhodnutím Okresného súdu Trnava č. k. 37C/100/2005-36 zo dňa 13.03.2006 zverený do starostlivosti otca, teda ich syna, ktorému vo veľkej miere pomáhali so starostlivosťou o maloletého a podieľali sa aj na jeho výchove. Z výpovedí navrhovateľov a otca maloletého mal za to, že si vôbec neuvedomujú závažnosť činu, ktorého sa maloletý dopustil, keďže nesúhlasia so závermi a rozhodnutiami súdov v trestnom konaní, uverili verzii maloletého a ich syna o priebehu udalostí, na pojednávaní sa vyjadrili, že maloletý nič zlé neurobil a nevie, prečo musí byť v reedukačnom centre. Otec namietal pobyt maloletého v zariadení, v ktorom sú umiestnení chlapci, ktorí kradli. Mal za to, že z týchto vyjadrení jednoznačne vyplýva, že navrhovatelia a otec maloletého neprijali závery trestného konania, právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré boli vykonané na základe dokazovania a potvrdené aj odvolacím súdom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je vhodné a účelné maloletého prepustiť do výchovného prostredia ku starým rodičom, ktorí nerešpektujú závery trestného konania, závery orgánov činných v trestnom konaní a súdu, a ktoré prostredie nedáva záruku jeho riadnej výchovy, keďže ide o prostredie, v ktorom maloletý vyrastal pred spáchaním skutku. Poukázal aj na záver psychologickej správy obsahujúcej konštatovanie, že starí rodičia sú pre maloletého silne podpornými osobami, ktorých názory preberá. Nie je teda žiaduce, aby sa výchova maloletého zverila osobám, ktoré nepripúšťajú, že sa maloletý dopustil závažného zločinu, hoci táto skutočnosť bola riadne v trestnom konaní dokázaná. Poukázal na cieľ ochrannej výchovy, ktorým je zabezpečenie riadnej výchovy maloletého. Dal do pozornosti účel ochrannej výchovy, ktorým je vhodnou formou odstrániť možnosť vzniku ďalších, pre spoločnosť nebezpečných následkov zanedbanej výchovy a súčasne umožniť maloletému ďalší vývin, aby sa stal riadnym občanom. Mal za to, že nie je vhodné zrušiť ochrannú výchovu, ktorá si plní svoj účel a slúži rovnako ako účel trestu na dosiahnutie účelu trestného zákona. Podľa názoru súdu prvej inštancie účel ochrannej výchovy by sa nedosiahol v náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov. Za dôležité považoval zdôrazniť, že skutočnosť, že maloletý má v zariadení dobré výsledky, neznamená automaticky, že ochranná výchova už účel splnila. Skutočnosť, že v zariadení sa správa dobre a rešpektuje nastavené pravidlá. môže znamenať to, že ochranná výchova má význam a plní si účel, a pre splnenie účelu je potrebné v nastavenom režime pokračovať. Na argument o štúdiu maloletého, ktorý by sa chcel vyučiť za automechanika, avšak reedukačné centrum mu to nechce umožniť a nútia ho ísť študovať za murára, považoval za účelový, ktorý nemôže byť dôvodom na zrušenie ochrannej výchovy. Poukázal na to, že maloletý je v špecializovanom zariadení, v ktorom je mu umožnené pripravovať sa na budúce povolanie. Súd prvej inštancie zamietol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom maloletého a predložením aktualizovanej správy od ÚPSVaR Malacky. Výsluch maloletého považoval za neúčelný z dôvodu, že aj keby maloletý súdu potvrdil, že chce bývať u starých rodičov, nezmenilo by sa dané súdne rozhodnutie. Mal za to, že maloletý nie je schopný posúdiť a rozhodovať o tom, či má trvať ochranná výchova a či plní účel, čo vie posúdiť zariadenie, v ktorom sa ochranná výchova zabezpečuje, kde je priebeh a účel ochrannej výchovy hodnotený pravidelne odborníkmi pracujúcimi v zariadení. Poukázal na to, že zákon nedáva povinnosť súdu vždy a v každom konaní vypočuť maloletého. Pokiaľ ide o predloženie novej správy od ÚPSVaR Malacky, konštatoval, že vo veci konal ÚPSVaR Piešťany v súčinnosti s ÚPSVaR Malacky, ktorý vykonal potrebné šetrenia a podal o nich správu. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní bolo vykonané potrebné dokazovanie k posúdeniu návrhu a vydaniu rozhodnutia, pri ktorom sa riadil aj záujmom maloletého. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 C.m.p.. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie otec. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie veci, rozsudok považoval za chybný pre jeho nejasnosti. Nesúhlasil s postupom súdu, ktorý nevypočul maloletého, ktorý chcel vyjadriť svoj názor na budúcnosť jeho vzdelávania a vyjadriť sa k ochrannej výchove. Poukázal na judikatúru Európskej únie a dôležitosť výsluchu dieťaťa, ktorým si mohol súd vytvoriť vlastný obraz a názor na maloletého. Rovnako namietol, že kolízny opatrovník nekomunikoval s maloletým a vychádzal len z dokumentácie ÚPSVaR Piešťany. Uviedol, že súd prvej inštancie si nevyžiadal správu z reedukačného centra o možnostiach jeho budúceho vzdelávania a tým mu znemožnil prístup pripravovať sa na budúce povolanie, o ktoré má záujem. Poukázal na to, že maloletý je aktuálne prijatý na Strednú školu v Trnave, odbor autotronik, o ktorý prejavil záujem. Dal do pozornosti vyjadrenie sociálnej pracovníčky reedukačného centra, ktorá potvrdila stabilizované správanie maloletého, dodržiavanie pravidiel, splnenie podmienok pre umožnenie pobytu v domácom prostredí, splnenie účelu ochrannej výchovy, potrebu zohľadnenia vývoja maloletého. Nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, keď nevypočul matku k návrhu na zrušenie ochrannej výchovy a zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti a neprečítal jej stanovisko k návrhu. Namietal tvrdenie, že maloletý spáchal trestný čin, za ktorý zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie z dôvodu, že za daný trestný čin zákon ukladá možnosť uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15 až 20 rokov, v prípade osoby mladšej ako 18 rokov, je to polovica. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal významným dôkazom, ktorým je znalecký posudok PhDr. W. M., psychológa, z ktorého vyplýva, že svedok P.R. nemal úmysel pri napadnutí poškodeného usmerniť, snažil sa len chrániť svojho otca, o ktorého mal strach, keď primárnou motiváciou maloletého bola ochrana otca, jeho bezmocnosť (pod vplyvom alkoholu), konfliktné správanie iných ľudí a skutočnosť, že sa nedokázal v takejto situácii orientovať. Strach z ohrozenia oca bol podnetom k jeho impulzívnemu konaniu, pričom za pozitívne bolo hodnotené to, že konanie nebolo plánované ani pripravované a maloletý vyjadroval ľútosť, že poškodený zomrel. Otec poukázal na dôvody uloženia ochrannej výchovy. Podľa jeho názoru, pred uložením ochrannej výchovy maloletý nemal žiadne problémy so správaním. Uviedol, že starí rodičia rešpektujú zákony a nikdy neboli riešení ani v priestupkovom konaní. Poukázal na správy kolízneho opatrovníka, z ktorých vyplýva, že starí rodičia majú vytvorené podmienky pre maloletého, svojho vnuka ľúbia, záleží im na ňom, sú garantom jeho riadnej výchovy, vytvárajú mu silné rodinné zázemie a maloletý môže vyrastať v kompletnej rodine. 4. Proti rozsudku podali odvolanie starí rodičia V. O. a J. O. prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhli napadnutý rozsudok zmeniť, zrušiť ochrannú výchovu a maloletého zveriť do ich náhradnej osobnej starostlivosti, alternatívne, po doplnení dokazovania, upustiť od ochrannej výchovy maloletého a zveriť dieťa do ich náhradnej osobnej starostlivosti. Namietali, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za zavádzajúce a nezakladajúce sa na pravde považovali tvrdenie, že maloletý spáchal trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na doživotie s poukazom na ust. § 145 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého „kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na 15 rokov až 20 rokov“. Za nesúladné so zákonom považovali konštatovanie, že ochranná výchova podľa § 105 sa ukladá obligatórne osobám vo veku od 12 do 14 rokov za podmienky tu uvedenej. Mali za to, že súd prvej inštancie nesprávne vykladal zákonné ustanovenie a rozhodoval v nesprávnom zistení a domnení, že maloletý spáchal trestný čin, za ktorý zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie. Nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie o zlyhaní výchovy maloletého G.. Poukázali na znalecký posudok znalcov z odboru psychológia, z ktorých jasne vyplýva motivácia konania maloletého, jeho strach o otca, keď nebolo jeho primárnou motiváciou ublížiť útočníkovi. Poukázali na správy kolízneho opatrenia, ktorý v minulosti vykonal šetrenia pomerov a nezistil žiadne nedostatky vo výchove a domácnosti maloletého vyrastajúceho od útleho veku s otcom, ktorého nadovšetko miluje, bolo mu fyzicky ubližované a o ktorého život a zdravie sa bál. Zdôraznili, že maloletý chcel brániť otca a nepreukázali sa u neho žiadne sklony k agresivite, bezcitnosti, nezvládnuteľnosti, nevychovanosti a ani psychické a iné poruchy. Nesúhlasili s tvrdením, že si neuvedomujú závažnosť celej situácie. Poukázali na zápisnicu z pojednávania konaného dňa 06.06.2017, na ktorom otec dieťaťa vyjadril ľútosť nad spáchaným trestným činom, citoval závery znaleckého dokazovania a závažnosť činu a jeho následky si uvedomil. Uviedli, že konanie svojho syna a vnuka neospravedlňujú, plne si uvedomujú následky a dôsledky ich konania, rešpektujú súdne rozhodnutia a jediné čo na pojednávaní uviedli bolo, že ich syn a vnuk opísali udalosti z predmetnej noci inak ako poškodení/ svedkovia. Nikto nespochybňoval, že išlo o závažný trestný čin. Mali za to, že vyjadrenie starej matky na pojednávaní treba vyhodnotiť ako vyjadrenie laika, ktoré vychádzalo z úvahy, že maloletý G. vo veku 12-13 rokov si neplánoval chladnokrvnú vraždu s úmyslom usmrtiť človeka, chcel len ochrániť otca, nie je agresorom, a vychádzalo aj z vyjadrenia otca maloletého a jeho nesúhlasu s umiestnením do zariadenia s chlapcami, ktorí kradli a majú drogovú minulosť, pretože G. žil usporiadaným životom, mal pravidelnú školskú dochádzku, pravidelné lekárske prehliadky, bol riadne šatený a živený, mal starostlivú a milujúcu rodinu. Vyjadrenie otca vyhodnotené v konaní považovali za nepochopené. Mali za to, že nemožno pristupovať paušálne a všeobecne ku všetkým maloletým deťom bez poukazu na osobnosti toho ktorého prípadu. S názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k ich výchovnému prostrediu nesúhlasili. Poukázali na to, že žijú riadnym usporiadaným životom, rešpektujú zákony, majú reálny, skutočný a úprimný záujem vychovávať maloletého, snažia sa mu poskytnúť vzdelanie, na ktorom mu záleží a ktoré bude jeho živobytím. Sú si vedomí, že každý trestný čin musí byť potrestaný, nikdy toto nerozporovali. Potvrdili, že otcovi pomáhali s výchovou maloletého, ktorý sa nachádzal v ich domácnosti, pričom z konania, ani trestného konania nevyplynula ani jedna okolnosť, že by maloletý v minulosti prejavoval agresívne sklony ústiace do fyzického násilia a už vôbec nie pod vplyvom nevhodného rodinného prostredia. Uviedli, že majú dobré osobnostné predpoklady, zdravotné aj morálne na to, aby ich výchova mala pozitívny vplyv na maloletého, pre ktorého sú podpornými osobami a ktorých názory G. preberá. Za nelogické považovali tvrdenie, že ochranná výchova plní účel a má význam, pretože správanie maloletého nie je problémové v žiadnom smere. Konštatovali, že ak sa maloletý správa už dva roky v zariadení slušne a podľa očakávaní, je tu priestor na podmienečné upustenie od ochrannej výchovy, ktorú možnosť súd vôbec nezvážil. Nesúhlasili s vyhodnotením podaného návrhu ako účelového s cieľom zabezpečenia vzdelávania maloletého v odbore, ktorý ho zaujíma. Zdôraznili pozitívny vplyv práce na osobu a jej náplň, ak vykonáva prácu, ktorá ho baví a prináša mu uspokojenie. Uviedli, že zo strany reedukačného zariadenia bolo maloletému ponúknuté študovať v študijnom odbore murár alebo maliar, čo je úplne mimo jeho záujmu a dožadoval sa iného pre neho vhodného štúdia. Namietali nesprávny postup súdu a porušenie práva na spravodlivý proces, keď súd nevypočul maloletého G. ktorý je vo veku 15 rokov, nevytvoril si o maloletom obraz, nevypočul ho k tomu, čo ho viedlo ku spáchaniu skutku, aký vzťah má k reedukačnému centru, rodičom a starým rodičom, čo plánuje v budúcnosti, pričom G. mal záujem sa k veci vyjadriť. Poukázali na ust. § 43 ods. 1 Zákona o rodine, na právo dieťaťa vyjadriť sa slobodne a samostatne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, a povinnosť súdu názoru dieťaťa venovať náležitú pozornosť. Tvrdenie, že súhlas maloletého so zverením do náhradnej osobnej starostlivosti, by nezmenil dané rozhodnutie, považovali za špekulatívne. Rovnako nesúhlasili s postupom súdu prvej inštancie, ktorý bez uvedenia dôvodu, nevyhovel ich návrhu na výsluch O. O., strýka maloletého, s ktorým vyrastal v jednej domácnosti a trávil čas. Namietali nečinnosť kolízneho opatrovníka, ktorý neaktualizoval správy zo šetrenia a nevykonal pohovor s maloletým. Vyslovili výhrady voči postupu prokurátora v konaní, ktorý sa osobne s maloletým nestretol, nevykonal s ním pohovor za účelom zistenia jeho osobnosti a necitlivo sa vyjadroval na pojednávaní. Poukázali na úlohu prokurátora v civilnom konaní, jeho povinnosť zaoberať sa otázkou, či má maloletý právo vyrastať vo svojej rodine, v domácom prostredí, právo zvoliť si štúdium. Nesúhlasili s tvrdením okresného prokurátora o ich nevhodnom domácom prostredí. Za bezvýznamnú považovali argumentáciu o nevhodnom správaní maloletého k matke, vzhľadom na obdobie puberty dieťaťa a s tým spojené zmeny. Namietali postup súdu prvej inštancie, ktorý nevypočul matku maloletého za účelom objasnenia jej súhlasu, či nesúhlasu so zverením maloletého do ich náhradnej osobnej starostlivosti. Mali za to, že matka súhlasila so zrušením ochrannej výchovy, vie, že s maloletým majú dobrý vzťah a súhlasila by s jeho zverením do ich starostlivosti. Žiadali prihliadať na osobitosti tohto prípadu a možnosť podmienečného upustenia od ochrannej výchovy alebo podmienečného umiestnenia mladistvého do náhradnej rodiny so zabezpečením dohľadu probačného a mediačného úradníka alebo iné vhodné výchovné opatrenie. Vyslovili názor, že pokiaľ maloletý nie je problémovým dieťaťom, jeho výchova v reedukačnom centre prebieha bez komplikácií, nemusí v tomto zariadení zotrvať ďalšie tri roky. Ak by sa podmienečné upustenie od ochrannej výchovy neosvedčilo, nič by nebránilo tomu, aby sa v ochrannej výchove pokračovalo. Zdôraznili ich ochotu podrobiť sa výchovnému opatreniu, ako napr. návšteve odborníka (psychológa) s maloletým. 5. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniam otca a navrhovateľov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako správny a zohľadňujúci záujem maloletého dieťaťa. 6. Navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu otca súhlasili s jeho námietkami ohľadne subjektívneho posúdenia veci zákonnou sudkyňou, námietkami o nezrealizovaní výsluchu maloletého a neaktívnom prístupe kolízneho opatrovníka. V ostatnom zotrvali na svojich vyjadreniach. Vo vyjadrení k vyjadreniam kolízneho opatrovníka a okresnej prokuratúry uviedli, že kolízny opatrovník vystupuje v konaní neobjektívne voči maloletému, bez záujmu a bez kontaktu a komunikácie s maloletým. Nesúhlasili so stanoviskom prokurátora o správnosti rozsudku. 7. Matka vo vyjadrení k odvolaniam uviedla, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia zo dňa 16.05.2017. 8. Otec vo vyjadrení k vyjadreniam okresnej prokuratúry a kolízneho opatrovníka opätovne namietal neuskutočnenie výsluchu maloletého. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok. 9. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany doručenej Okresnému súdu Malacky dňa 04.01.2018 vyplýva, že pracovníci úradu vykonali s maloletým G. pohovor dňa 07.08.2017, 19.10.2017 a 18.12.2017. Maloletý bol uvoľnený do domáceho prostredia počas letných školských prázdnin a vianočných sviatkov a zimných prázdnin od 15.12.2017 do 07.01.2018, absolvoval krátkodobý pobytu u matky a starých rodičov, ktorí ho pravidelne navštevujú aj v zariadení. Maloletý spolu so starými rodičmi chodí navštevovať otca do ÚVTOS. Z vyjadrenia G. vyplýva, že v zariadení sa cíti dobre, dosahuje dobré školské výsledky, nemá konflikty, dodržiava interný poriadok, správanie má podľa vlastných slov bezproblémové, je zaradený do učebného odboru strojár, pričom teoretickú prípravu, má vždy v piatok a v ostatné dni má prax. Pracovníčka úradu uviedla, že s maloletým nie sú výchovné problémy, snaží sa dodržiavať interný poriadok. Po konzultácii s Reedukačným centrom D., s matkou, ako aj z pohovorov s maloletým majú za to, že ochranná výchova, resp. pobyt maloletého v zariadení si plní účel a odporúčajú v nej pokračovať aj naďalej. 10. Zo správy Reedukačného centra D. vyhotovenej dňa 13.12.2017 vyplýva, že maloletý G. bol zaradený do 1. ročníka učebného odboru Strojárska výroba, dochádzka do školy je vynikajúca, výsledky priemerné. V rámci interného bodovacieho poriadku je pozitívne hodnotený. V súčasnosti má vybudovaný svoj individuálny sociálny status v kolektíve. Správanie voči spolužiakom má ústretové, nechce mať problémy a konflikty, tak je nastavený a usmerňovaný pravdepodobne z domáceho prostredia. Vplyv domácich pomerov a vzťahov často na neho ťažko doliehal a ešte dolieha, zbytočne bol vťahovaný do problémov dospelých, nevedel sa v tom orientovať. V súčasnosti má povolené návštevy za otcom do väzby, tieto návštevy nekomentuje, nevyjadruje sa k nim. Jeho vnútorné prežívanie v zariadení je na posúdení odborníka. Javí sa, že vytesnil dôvody svojho umiestnenia a kompenzáciu našiel v pravidelnom cvičení. Pravidelne komunikuje s príbuznými telefonicky alebo osobnými návštevami. 11. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 65 a § 66 Zák. č. 161/15 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, a § 219 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie otca a navrhovateľov - starých rodičov nie je dôvodné. 12. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou otca a starých rodičov o porušení práva účastníka konania (matky a maloletého dieťaťa) na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštancie nezisťoval názor dieťaťa a nevypočul matku na pojednávaní. Pokiaľ ide o výsluch maloletého, odvolací súd súhlasí s námietkou otca a starých rodičov, že maloletý vzhľadom na svoj vek je schopný vyjadriť sa a vysloviť svoj názor. Odvolací súd sa však rovnako stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon neukladá súdu povinnosť maloletého vždy a v každom konaní vypočuť a považovať jeho vyjadrenie za primárny dôkaz v konaní, ktorý bude jediným a prvoradým podkladom pre rozhodnutie vo veci. V danej veci je potrebné, vzhľadom na okolnosti prípadu, teda spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, v prvom rade posúdiť návrh na zrušenie ochrannej výchovy a až následne v prípade, ak by súd tomuto návrhu vyhovel, posúdiť návrh na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov. Odvolací súd poukazuje na správu ÚPSVaR Piešťany, ktorá obsahuje zistenia z vykonaného pohovoru s maloletým G. dňa 07.08.2017, 19.10.2017 a 18.12.2017. Zároveň treba uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že s maloletým bol vykonaný pohovor v priebehu konania na súde prvej inštancie dňa 12.10.2016 pracovníkmi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany a bola podaná správa obsahujúca informácie o maloletom vo vzťahu k jeho správaniu a pobytu v domácom prostredí počas letných prázdnin. Tiež pripojené správy Reedukačného centra D. zo dňa 01.12.2016 a 23.03.2017 obsahujú školské a psychologické hodnotenie maloletého a hodnotenie jeho správania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, nakoľko výsluch maloletého pred súdom k otázke zrušenia ochrannej výchovy by bol nadbytočný. Pokiaľ ide o námietku o porušení práva na spravodlivý proces matky, odvolací súd konštatuje, že zo spisu vyplýva, že matka ako účastník konania bola súdom o svojich právach a povinnostiach v konaní riadne poučená, na nariadené pojednávanie dňa 06.06.2017 bola riadne predvolaná. Pokiaľ sa na pojednávanie matka nedostavila, súd prvej inštancie správne postupoval v súlade s ust. § 180 C.s.p.. Odvolací súd dáva do pozornosti, že nie je povinnosťou súdu účastníka vždy vypočuť. Zo spisu tiež vyplýva, že matka sa k veci vyjadrila písomným podaním zo dňa 16.05.2017, súčasne žiadala o jej ospravedlnenie na pojednávaní a vyslovila súhlas, aby súd rozhodol v jej neprítomnosti. Svoje stanovisko k predmetu konania teda vyjadrila. Odvolací súd konštatuje, že námietka o porušení procesných práv matky a maloletého je, vzhľadom na uvedené skutočnosti, nedôvodná. 13. Súd prvej inštancie rozhodol správne, vykonal potrebné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona. V odvolaní otca a starých rodičov neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o tom, že nie je vhodné zrušiť ochrannú výchovu, ktorá si plní svoj účel a slúži rovnako ako účel trestu na dosiahnutie účelu Trestného zákona, nakoľko nemožno opomenúť závažnosť trestného činu, ktorého sa maloletý dopustil, či už bez akejkoľvek prípravy alebo v snahe ochrániť svojho otca. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že skutočnosť, že maloletý v zariadení rešpektuje interné pravidlá a dosahuje dobré výsledky, neznamená automaticky, že ochranná výchova už splnila účel. Tu odvolací súd poukazuje na potrebu pokračovania v nastavenom režime, ktorú odporúčal aj ÚPSVaR Piešťany na základe hodnotenia maloletého zariadením (RC D.) a s ktorým napokon súhlasila i matka, ako vyplýva zo správy ÚPSVaR Piešťany zo dňa 14.12.2017 (pohovor s maloletým a matkou zo dňa 18.12.2017). Odvolací súd dáva do pozornosti aj vyslovenú spokojnosť maloletého, ktorému vyšlo zariadenie v ústrety, aj pokiaľ ide o jeho ďalšie vzdelávanie. Správne súd prvej inštancie posúdil a vyhodnotil aj argument o štúdiu maloletého, považujúc ho za účelový, ktorý nemôže byť dôvodom pre zrušenie ochrannej výchovy a ktorý je aktuálne bezpredmetný. Odvolací súd súhlasí s námietkami otca a starých rodičov vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu závažnosti trestného činu a uloženej trestnej sadzby pri odsúdení za spáchaný trestný čin otcom a maloletým G.. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 97k/1/2016 zo dňa 21.12.2016 bol otec maloletého odsúdený za obzvlášť závažný zločin podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, pri ktorom je trestná sadzba odňatia slobody v rozmedzí od 15 do 20 rokov. Okolnosti odsúdenia otca nemožno spochybňovať vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia súdu. Odvolací súd poukazuje rovnako na to, že voči maloletému G. bolo zastavené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vraždy (ako spolupáchateľom) podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na jeho vek a bola mu uložená v civilnom konaní ochranná výchova. Pokiaľ starí rodičia namietajú podmienky uloženia ochrannej výchovy a jej zrušenia, odvolací súd dáva do pozornosti, že ochranná výchova je náhradnou starostlivosťou o dieťa, je charakterizovaná ako súhrn usporiadaných, na seba nadväzujúcich vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Prípady náhradnej výchovy dopĺňa aj ochranná výchova, ktorá môže alebo musí byť uložená v špecifických prípadoch. Odvolací súd súhlasí s námietkou, že v danom prípade nemá súd povinnosť uložiť maloletému ochrannú výchovu, nakoľko u neho nejde o spáchanie trestného činu, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest, ale môže uložiť ochrannú výchovu, ak osoba mladšia ako 15 rokov spáchala čin, ktorý by ináč bol trestným činom a je to potrebné na zabezpečenie jej riadnej výchovy. Odvolací súd zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a jeho charakter bez ohľadu na motív, úmysel, či spôsob konania maloletého. Tu treba zdôrazniť, že vzhľadom na vek maloletého v čase spáchania trestného činu, zákon neukladal možnosť jeho odsúdenia v trestnom konaní uložením trestu odňatia slobody, ale uložením ochrannej výchovy, ktorá nahrádza trest. Pokiaľ starí rodičia poukazujú na splnenie účelu ochrannej výchovy a správy s pozitívnymi hodnoteniami na maloletého, odvolací súd na tieto námietky neprihliadal s dôrazom na závažnosť spáchaného trestného činu maloletým. K tejto námietke rovnako poukazuje na skutočnosť, že správanie a školské výsledky maloletého sú síce hodnotené pozitívne, dieťa rešpektuje určené pravidlá, avšak nemožno neprihliadať na aktuálnu správu Reedukačného centra D., z ktorej jednoznačne vyplýva, že domáce pomery a vzťahy na maloletého doliehajú, bol zbytočne vťahovaný do problémov dospelých, povolené návštevy za otcom do väzby nekomentuje, jeho vnútorné prežívanie v zariadení je na posúdení odborníka. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme maloletého v ochrannej výchove pokračovať a naďalej zabezpečiť jej výchovný účel, s ktorým postupom sú matka i maloletí stotožnení. Odvolací súd neprihliadal na námietku starých rodičov týkajúcu sa potreby posúdenia veci s prihliadnutím na závery znalca PhDr. W. M., ktorý vypracoval znalecký posudok v rámci trestného konania. Posúdenie dôvodov, úmyslu, pohnútok a spáchanie trestného činu bolo predmetom trestného konania, resp. u maloletého predmetom konania o uloženie ochranného výchovy. V danom konaní je potrebné zohľadniť účel a charakter ochrannej výchovy a prežívanie maloletého vo vzťahu ku spáchaniu trestného činu a jeho nápravu. Skutočnosť, že maloletý sa nachádza v zariadení a je v kontakte s maloletými a mladistvými, ktorí v minulosti páchali trestnú činnosť nie je dôvodom pre zrušenie ochrannej výchovy. Odvolací súd sa rovnako nestotožnil s námietkami otca a starých rodičov o tom, že súd nezisťoval názor dieťaťa a nevytvoril si obraz o maloletom a jeho prežívaní celej situácie, keďže zo správ ÚPSVaR Piešťany a Reedukačného centra Sološnica jednoznačne vyplývajú hodnotenia dieťaťa, či už psychologické, školské alebo hodnotenie správania maloletého. Uvedené správy postačujú pre rozhodnutie vo veci a vytvorenie si názoru a obrazu o situácii na strane maloletého. Napokon odvolací súd prihliadal i na aktuálnu správu z vykonaného pohovoru s maloletým a matkou zo dňa 18.12.2017 a ich stanovisko k pokračovaniu ochrannej výchovy. 14. Správne súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí návrhu na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov s prihliadnutím na zamietnutie návrhu na zrušenie ochrannej výchovy, keď dospel k záveru, že jej pokračovanie bude naďalej plniť účel. Pokiaľ starí rodičia a otec poukazujú na ich rodinné prostredie, ktoré majú pre maloletého vytvorené, na existenciu žitia v spoločnej domácnosti s otcom a maloletým, na rešpektovanie zákonov a snahu o vytvorenie všetkých vhodných podmienok pre maloletého, s ktorým v minulosti neboli žiadne výchovné problémy, odvolací súd poznamenáva, že správanie maloletého pri tak závažnom trestnom čine (obzvlášť závažný zločin) nemožno zľahčovať a je potrebné rešpektovať určité sankcie. Ak v minulosti s maloletým neboli výchovné problémy, treba mu poskytnúť čas a priestor a správne na neho vplývať tak, aby sa konanie maloletého v budúcnosti nevymklo z bežných hraníc. Odvolací súd rozumie otcovi a starým rodičom, že majú snahu maloletému vytvoriť láskavý prístup a domáce prostredie, v ktorom sa bude cítiť dobre a kde bude pochopený, avšak ich pohľad na syna a vnuka ako osoby blízke je odlišný a menej objektívny. Rovnako odvolací súd nespochybňuje pomoc, ktorú poskytli otcovi a maloletému v minulosti starí rodičia, avšak odvolací súd pri posúdení všetkých okolností prípadu má za to, že aktuálne nie je dôvod na zrušenie ochrannej výchovy a rozhodovanie o zverení maloletého do ich náhradnej osobnej starostlivosti. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pre splnenie účelu ochrannej výchovy je potrebné v nastavenom režime pokračovať. 15.Odvolací súd neprihliadal na námietku o nevyhovení návrhu na výsluch strýka maloletého O. O., majúc za to, že súdu prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci postačovali dôkazy, z ktorých vychádzal a výsluch navrhovaného svedka je možné považovať za nadbytočný. 16. Rovnako odvolací súd neprihliadal na výhrady otca týkajúce sa námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni s poukazom na ust. § 53 ods. 3 C.s.p., keď jeho námietky spočívajú len v procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej činnosti. O predmetnej námietke zaujatosti bolo otcovi zasielané upovedomenie, že zo zákonných dôvodov na námietku súd neprihliada (č.l. 103 spisu). 17. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p., 19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).