Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617200151 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1617200151.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: C. Y., Y..N..K.., Y. Y.: Q. XXXX/ X, J., Z.: XX XXX XXX, v konaní zastúpený: JUDr. Ing. Peter Slávik, advokát, Advokátska kancelária so sídlom v Malackách, Břeclavská 3, IČO: 41 721 519, proti žalovanej: H. U.Č., Q.. XX.XX.XXXX, U. X. XX, v konaní zastúpená: JUDr. Róbert Šegeda, so sídlom Advokátskej kancelárie Záhorácka 1899/11A, Malacky, IČO: 41 721 331, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. z 25. októbra 2017 č.k. 17Cpr/5/2017- 63, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou zo dňa 10.11.2016 je neplatné. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej zo dňa 11.11.2016. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej zo dňa 10.11.2016, ktoré mu bolo doručené dňa 11.11.2016. Uviedol, že žalovaná u neho pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.03.2016, v znení Dodatku zo dňa 31.10.2016, pričom vykonávala prácu na pracovnej pozícii koordinátor. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Dňa 02.11.2016 mu žalovaná doručila doklad o pracovnej neschopnosti, a dňa 11.11.2016 mu bol doručený list žalovanej zo dňa 10.11.2016, označený ako skončenie pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 69 ods. c) Zákonníka práce. Žalovaná v ňom uviedla, že ku dňu 10.11.2016 rozväzuje pracovný pomer so žalobcom. V prílohe tohto oznámenia bola lekárska správa, nález vystavený všeobecným lekárom pre dospelých zo dňa 10.11.2016, v ktorej bolo uvedené, že žalovanej sa vzhľadom k zdravotnému stavu nedoporučuje vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou. Žalobca mal za to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou nebol dostatočne konkretizovaný, a to s uvedením, kto, kedy a kde a na základe akých skutočností naplnil zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca vytkol i formálny nedostatok tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď z ustanovení, na ktoré žalovaná odkazuje v okamžitom skončení, bol vynechaný ods. 1, ktorý patrí k ustanoveniu § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Navyše podľa neho z oznámenia - lekárskej správy, priloženej k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, nevyplývajú žiadne skutočnosti, preukazujúce ohrozenie života alebo zdravia žalovanej. Žalobca je presvedčený, že bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia žalovanej ani nemohlo nastať, keďže bola od 02.11.2016 dočasne práceneschopná. Žalobca listom zo dňa 25.11.2016, označeným ako upozornenie zamestnávateľa na porušovanie pracovnej zmluvy, oznámil žalovanej, že jej písomnosti akokoľvek označené nepovažuje za legitímne skončenie pracovného pomeru, keďže dôvody, o ktoré ich opiera, nevychádzajú z reálnej skutočnosti zakladajúcej tento právny stav. Žalobca ako zamestnávateľ preto týmto riadne a včas oznámil žalovanej, že trvá na tom, aby naďalej vykonávala prácu dojednanú na základe pracovnej zmluvy. 3. Žalovaná v konaní predložila dôkaz - Potvrdenie pre zápočet odpracovaných rokov zo dňa 05.12.2016 vystavený žalobcom, kde bolo uvedené, že žalovaná bola u neho zamestnaná v období od 30.03.2016 a 30.11.2016, pričom práceneschopná bola v období od 02.11.2016 do 10.11.2016, t.j. 9 kalendárnych dní. Z dôvodu, že podľa výplatnej pásky za mesiac september 2016 mala žalovaná nárok na 21 dní dovolenky, možno týchto 21 dní vnímať ako čerpanie dovolenky do 30.11.2016. Pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.11.2016, ktoré sa žalovaná neúspešne pokúsila osobne doručiť konateľovi žalobcu, následne ho zaslala poštou s dňom doručenia 11.11.2016, bola žalovaná presvedčená, že splnila všetky náležitosti zákona pre riadne skončenie pracovného pomeru. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bola jej diagnóza epilepsia, ktorej spúšťačom bolo mimoriadne napäté pracovné prostredie u žalobcu ako jej zamestnávateľa. 4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaná pracovala ako koordinátor v Agentúre dočasného zamestnávania, v práci bola od rána do večera, hocikedy aj v noci bola poslaná pre pracovníkov žalobcu, musela ich odviezť autom z autobusovej stanice do ubytovne a ráno pre nich znovu ísť. Fyzický útok zo dňa 18.10.2016, na základe ktorého sa rozhodla definitívne ukončiť pracovný pomer u žalobcu, prebiehal tak, že mala vyhodiť rumunských robotníkov z ubytovne, týmto sa nepáčila ich výplata, preto na ňu pani začala vyťahovať nôž, ohrozovať ju, potom ju kopala a šticovala tak, že mala na tele modriny. Polícia jej povedala, že sa neoplatí začať trestné stíhanie voči týmto páchateľom, keďže nasledujúce ráno boli vyhostení späť do Rumunska. Žalovaná k listine o okamžitom skončení pracovného pomeru predložila žalobcovi lekársku správu - nález zo dňa 10.11.2016, vystavenú všeobecným lekárom pre dospelých, kde je uvedené, že jej lekár nedoporučuje vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou. Z dôvodu, že toto potvrdenie nepovažoval žalobca za dostačujúce, predložila dňa 30.11.2016 lekársku správu od neurológa, J.. H. R., kde je uvedené, že žalovaná je ako pacientka vedená v jej ambulancii od roku 2004 s diagnózou epilepsia, a vzhľadom k tejto diagnóze jej nariaďuje zákaz vykonávať doterajšiu prácu. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie považoval už prvú lekársku správu, predloženú žalovanou zo dňa 10.11.2016, priloženú k listu žalovanej o okamžitom skončení pracovného pomeru, v znení, že lekár žalovanej vzhľadom k zdravotnému stavu nedoporučuje vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou, za dostatočnú v zmysle naplnenia predpokladov vyžadovaných zákonom, uvedených v citovanom ustanovení Zákonníka práce. Uviedol, že lekárska správa jednoznačne preukazuje, že ak lekár hodnotí pracovné prostredie žalovanej ako pracovné prostredie spojené so zvýšenou psychickou záťažou, ktoré je vzhľadom na jej diagnózu epilepsia spúšťačom záchvatov, je toto potvrdenie dostatočným dôkazom preukazujúcim bez ďalšieho záver, že listina vyjadrujúca okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou ako zamestnankyňou zo dňa 10.11.2016 mala byť žalobcom ako zamestnávateľom považovaná za deň skončenia pracovného pomeru. Keďže zamestnávateľ prostredníctvom svojho konateľa odmietol prevziať predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru, žalovaná zaslala list poštou, tento bol žalobcovi doručený 11.11.2016, čo tento nerozporoval. Námietky žalobcu, že v predmetnom liste zo dňa 10.11.2016, doručenom mu 11.11.2016, nie sú relevantným spôsobom opísané dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými, a preto tento právny úkon nespĺňa náležitosti uvedené v ust. § 70 Zákonníka práce, podľa ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné, uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť; nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodné. Žalovaná riadnym spôsobom vymedzila dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ustanovením zákona a priložila k nemu lekársku správu vystihujúcu podstatu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tomto smere súd prvej inštancie upozornil žalobcu na ustanovenie § 69 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pričom uviedol, že žalovaná si síce v rámci tohto konania neuplatila nárok na odstupné, ale súd dal žalobcovi toto ustanovenie do pozornosti práve z dôvodu prijatia záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobcovi bolo platné. Vychádzajúc z potvrdenia o zápočte rokov vystavenom žalobcom, kde sám žalobca výslovne uviedol, že pracovný pomer žalovanej v jeho spoločnosti trval od 30.03.2016 a 30.11.2016, absentuje v tejto žalobe naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ani pozitívnym výrokom súdu by sa na situácii žalobcu, ktorý beztak ukončil pracovný pomer so žalovanou, nič nezmenilo. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne a v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Uviedol, že žalovanej vznikol pracovný pomer dňa 30.3.2016 a bol dohodnutý na dobu neurčitú. Žalovaná doručila dňa 2.11.2016 doklad o pracovnej neschopnosti, načo žalobca dňa 6.11.2016 vykonal miestne zisťovanie na adrese, kde sa podľa žalovanou predložených dokladov mala zdržiavať počas doby liečenia, pričom bolo zistené, že na tomto mieste sa nezdržuje. Na túto skutočnosť - porušenie podmienok liečebného režimu - bola upozornená zamestnávateľom v ten istý deň, t.j. 6.11.2011, pričom od nasledujúceho dňa, t.j. 7.11.2016 bola žalovaná povinná plniť si povinnosti z pracovnej zmluvy. Bez náležitého ospravedlnenia sa však do práce nedostavila, podala oznámenie o skončení pracovného pomeru a zamestnala sa v inej firme. V ďalšom poukázal na to, že skončenie pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. c Zákonníka práce, ktorým žalovaná rozviazala pracovný pomer ku dňu 10.11.2016 sa opiera o ustanovenie, ktoré Zákonník práce neobsahuje. Preto má za to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedený žalovanou je vymedzený neurčito a nejasne. Ak žalovaná mala na mysli ustanovenie § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, tak na naplnenie skutkovej podstaty je potrebné bezprostredné ohrozenie života a zdravia. Žalovaná argumentuje fyzickým útokom zo dňa 18.10.2016, na základe ktorého sa rozhodla ukončiť pracovný pomer u žalobcu, údajne mala po tomto incidente skončiť s modrinami a zhoršil sa jej psychický stav, avšak po tejto udalosti žalovaná pokračovala v plnení si svojich povinností vyplývajúcich jej z pracovnej zmluvy, a až odo dňa 2.11.2016 bola práceneschopná z dôvodu následkov tohto incidentu a celkovo neznesiteľných pracovných podmienok, čo žalobca považuje za neprofesionálny prístup zo strany žalovanej. Obsahom lekárskej správy - nálezu - vystavenej všeobecným lekárom pre dospelých bolo, že žalovanej sa neodporúča, vzhľadom k jej zdravotnému stavu, vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou. Táto správa bola vystavená až ku dňu 10.11.2016, pričom absentuje obdobie od 1. dňa dočasnej pracovnej neschopnosti až do tohto dátumu, a preto je otázne, či ide o skutočný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej. Žalovaná neskôr doplnila potvrdenie aj od odborného lekára, neurológa, ktorý potvrdil, že od roku 2004 je evidovaná ako pacient s epilepsiou. Zamestnanec je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer v rámci mesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Sama žalovaná poskytla dôkaz, že ako pacient s epilepsiou je evidovaná už od roku 2004, z čoho vyplýva, že ňou uvádzaný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru nie je legitímny. Žalobca súčasne zastáva názor, že bezprostredné ohrozenie života a zdravia nemohlo nastať, nakoľko v období, keď žalovaná podala skončenie pracovného pomeru, bola dočasne práceneschopná. Žalobca ako zamestnávateľ riadne a včas oznámil žalovanej, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru, a to listom zo dňa 25.11.2016. 7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že poskytla dôkaz, že epilepsiou trpí od roku 2004, pričom pri tejto chorobe je jedným zo spúšťačom stres. S ohľadom na jej zdravie, aby sa jej zdravotný stav nezhoršil, musela situáciu aj odporúčaním lekára vyhodnotiť tak, že okamžite ukončila pracovný pomer podľa § 69 písm. c) Zákonníka práce. Hoci ustanovenie § 69 písm. c) Zákonníka práce neexistuje, je zrejmé, že išlo iba o chybu v písaní, ktorá nemala žiadny vplyv na konanie žalovanej, a je zrejmé, že mala na mysli ustanovenie § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, čomu zodpovedali aj priložené listiny. Súd prvej inštancie na základe dokazovania a aj na základe potvrdenia o zápočte rokov vystavenom samotným žalobcom, kde žalobca uviedol, že pracovný pomer žalovanej v jeho spoločnosti trval od 30. 3. 2006 až do 30.11.2016, správne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože ani pozitívnym výrokom súdu, by sa na situácii o právnom postavení žalobcu nič nezmenilo, keďže tak sám papierovo ukončil pracovný pomer so žalovanou ku dňu 30.11.2016. 8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadril. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 10. V danej veci žalovaná listom zo dňa 10.11.2016 okamžite skončila so žalobcom pracovný pomer, ktorého znenie bolo nasledovné: „V zmysle Zákonníka práce podľa § 69 ods. c rozväzujem s vami pracovný pomer ku dňu 10.11.2016“. Prílohou tohto listu bola lekárska správa - nález všeobecného lekára pre dospelých (J.. P. P.), v ktorom sa uvádza: „ menovanej (žalovanej) vzhľadom k zdravotnému stavu neodporučujem vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou“. Na č.l. 48 sa nachádza lekárska správa - nález J.. H. R., neurológa, v znení: „pacientka (žalovaná) vzhľadom k zdravotnému stavu, pacientka je dispenzarizovaná na našej ambulancie od roku 2004 s dg G40.4 (epilepsia), vzhľadom k tejto diagnóze - zákaz vykonávať doterajšiu prácu“. 11. K jednotlivej odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že nie je rozhodujúce, ako zamestnávateľ (príp. zamestnanec) vo výpovedi (príp. okamžitom skončení pracovného pomeru) výpovedný dôvod (dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru) právne kvalifikoval, ale je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v zákone uvedený výpovedný dôvod (dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru) je konaním zamestnanca (zamestnávateľa) opísaným vo výpovedi (okamžitom skončení pracovného pomeru) naplnený ( Z IV ). Odvolací súd ďalej poukazuje i na závery rozsudku NS SR sp. zn. 1 MCdo 2/2008 zo dňa 28.7.2008 v zmysle ktorých, vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods.1 Zákonníka práce je nutné uviesť takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď. Na splnenie požiadavky písomnej formy výpovede, v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený, stačí stručné skutkové uvedenie dôvodu. Ak so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, stačí citácia zákona. Ak je dôvod vo výpovedi nejakým spôsobom uvedený, môže súd vyhlásiť túto výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania zistí, že výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak výpoveď spĺňa náležitosti podľa § 44 ods. 2 ZP (teraz § 61 ZP ) viď Zo súdnej praxe č. 4/2000, s. 79. Uvedené závery možno potom rovnako vzťahovať i na vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre danú vec vyššie uvedené potom znamená, že žalovaná okamžite skončila so žalobcom pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a iba samotná skutočnosť, že žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru označila neúplné ustanovenie Zákonníka práce (t.j. 69 písm. c) Zákonníka práce), nespôsobuje jej neplatnosť pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť. V tomto smere išlo iba o chybu v písaní. Ako už bolo uvedené, neurčitosť príp. nezrozumiteľnosť sa vzťahuje k skutkovému vymedzeniu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru a nie k jeho právnej kvalifikácii resp. označeniu príslušného ustanovenia Zákonníka práce. Zrozumiteľným a určitým tak musí byť skutkové vymedzenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. V danej veci bolo potom potrebné (pre absenciu skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v samotnom liste zo dňa 10.11.2016) posudzovať tento dôvod z pohľadu obsahu pripojenej listiny, a to lekárskej správy - nálezu všeobecného lekára pre dospelých (J.. P. P.). V nej sa potom uvádza, že: „ menovanej (žalovanej) vzhľadom k zdravotnému stavu sa neodporučuje vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou“. Možno sa potom stotožniť so žalobcom, že takto vymedzený skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol ani podľa odvolacieho súdu vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Z cit. lekárskeho nálezu totiž nie je dostatočne zrejmé, či zdravotný stav žalovanej jej neumožňuje ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia jej zdravia (t.j. dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce), alebo výkonom doterajšej práce by bol bezprostredne ohrozený jej život alebo zdravie (§ 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce). Zo slovného spojenia „žalovanej sa neodporučuje vykonávať prácu spojenú so zvýšenou psychickou záťažou“, nie je teda dostatočne zrejmé, či výkonom (pokračovaním) tejto práce môže dôjsť „iba“ k vážnemu ohrozeniu zdravia žalovanej, alebo je ním až bezprostredne ohrozený jej život alebo zdravie. S poukazom na uvedené, bol odvolací súd názoru, že skutkový dôvod vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru nebol vymedzený natoľko určito, že by ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (v danom prípade s dôvodom podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce). Už len z tohto dôvodu bolo potom možné považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. 12. Napriek vyššie uvedenému, odvolací súd ďalej poukazuje na to, že ak by sa jednalo o dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, t.j. bezprostredné ohrozenie života a zdravia žalovanej, toto z predloženej lekárskej správy J.. P. P. nevyplýva. Už len samotné konštatovanie všeobecnej lekárky„... neodporúča...“ má iba odporúčací charakter, a teda nevyplýva z neho striktný zákaz túto prácu vykonávať z ohľadom na bezprostrednosť ohrozenia života a zdravia žalovanej (táto skutočnosť z lekárskej správy nevyplýva). Navyše, ak by touto skutočnosťou mala byť epilepsia žalovanej, nielenže uvedený údaj v predmetnej lekárskej správe absentuje, ale žalovaná sa na uvedenú diagnózu lieči už od roku 2004, avšak samotný pracovný pomer uzavrela v roku 2016 (t.j. po 12 rokoch od ochorenia na epilepsiu). Chýba tu potom priama príčinná súvislosť medzi touto diagnózou a dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ak žalovaná tvrdí, že psychický stres vyvoláva u nej epileptické záchvaty, malo byť uvedené skonštatované v lekárskej správe pripojenej k okamžitému skončeniu pracovného pomeru spolu so záverom o bezprostredne hroziacom ohrození života alebo zdravia. Uvedené v okamžitom skončení absentuje a navyše, ako už bolo uvedené, pripojená lekárska správa má, pokiaľ ide o ďalší výkon prác, iba „odporúčací“ charakter. Pokiaľ ide o lekársku správu J.. R., neurologičky, táto nebola pripojená k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ale bola vyhotovená až dodatočne (dňa 30.11.2016). V tomto smere potom odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom k tomu, že účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú jeho účinným doručením zamestnávateľovi, k tomuto momentu je potrebné posudzovať aj splnenie hmotnoprávnych podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Splnenie podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru tak súd posudzuje podľa stavu v dobe doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (obdobne R 54/1998). Platnosť právnych úkonov (vrátane právnych úkonov urobených podľa pracovnoprávnych predpisov) je potrebné posudzovať k okamžiku a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený. Túto zásadu súd uplatňuje aj pri posudzovaní platnosti právnych úkonov smerujúcich k rozviazaniu pracovného pomeru ( dohody, výpovede, okamžitého zrušenia pracovného pomeru ). Nakoľko lekárska správa J.. R. nebola pripojená k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a teda nebola súčasťou tohto právneho úkonu, nie je možné posudzovať platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s ohľadom na túto správu. Navyše ani táto správa neuvádza existenciu bezprostredného ohrozenia života a zdravia žalovanej z dôvodu diagnózy - epilepsia, keď navyše, ako už bolo uvedené, žalovaná ňou trpí už od roku 2004. Z uvedenej správy nie je potom zrejmé, akým podielom (spôsobom) táto diagnóza má vplyv na výkon prác žalovanej resp. ako sa táto diagnóza pod vplyvom týchto prác po roku 2016 zmenila. 13. Pokiaľ by sa malo jednať o dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce (t.j. nemožnosť ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia) odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom platného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je však len taký lekársky posudok, ktorý nepripúšťa iný odborný záver ako ten, že zamestnanec nemôže vykonávať prácu „bez vážneho ohrozenia zdravia“; takýto stav musí posudok deklarovať (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 150/2005). Lekárska správa J.. P. zo dňa 10.11.2016 takýto stav nedeklaruje. Pre naplnenie tohto dôvodu zrušovacieho prejavu zamestnanca sa teda vyžaduje lekárskym posudkom vyslovene deklarovaná nemožnosť vykonávať doterajšiu právu bez vážneho ohrozenia zdravia, ktorá z hľadiska zdravotného stavu zamestnanca vyžaduje od zamestnávateľa povinnosť preradiť ho na inú pre neho vhodnú prácu do 15 dní od predloženia posudku alebo aby bol pracovný pomer okamžite skončený. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa uvedeného zákonného ustanovenia teda nebude postačovať taký záver posudku, aký sa vyžaduje pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d) ZP o dlhodobej nespôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu, alebo len doporučenie lekára k zmene druhu vykonávanej práce odôvodnené nevhodnosťou doterajšej práce z hľadiska zdravotného stavu zamestnanca (ako to bolo i v posudzovanom prípade). 14. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že (odhliadnuc od neurčitosti skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou resp. možnej zámeny ust. § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce s ust. § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce) v danej veci nebol naplnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ani podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, ani podľa § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie žalobe vyhovieť. 15. Napokon neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že sám žalobca deklaroval (prostredníctvom zápočtu odpracovaných rokov, v ktorom uviedol, že pracovný pomer žalovanej v jeho spoločnosti trval od 30.3.2006 až do 30.11.2016 a teda „papierovo“ uznal platnosť okamžitého skončenia, z dôvodu ktorého potom nemá právny záujem na žalovanom určení) platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej. V tomto smere odvolací súd uvádza, že podľa § 77 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/> neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Žalobou podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/311/> môže zamestnanec aj zamestnávateľ uplatniť na súde neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. V tomto smere nie je podstatné, či zamestnanec trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, resp. či zamestnávateľ trvá alebo netrvá na tom, aby zamestnanec naďalej vykonával prácu. Táto žaloba sleduje posúdenie existencie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru), nie určenie, či právny vzťah nebo právo tu je alebo nie je; právny záujem na tomto určení vyplýva priamo zo zákona. Keďže nie je potrebné v žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/> tvrdiť a v konaní o nej preukazovať právny záujem na tomto určení (na rozdiel od žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/> resp. § 137 písm. c) C.s.p., kde sa vyžaduje doloženie naliehavého právneho záujmu), neprichádza vôbec do úvahy, aby sa v prípade podania takejto žaloby skúmala otázka naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti namietaného právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu (žalobcu) domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/ > nie je teda možné podmieňovať preukázaním existencie naliehavého právneho záujmu. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/> sa však vzťahuje len na tam vymenované prípady, t. j. ak ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť niektorým zo spôsobov vypočítaných v ustanovení § 59 ods. 1 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/311/> (ide o skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou). Iba ak ide o neplatnosť skončenia pracovného pomeru iným spôsobom, môže byť takáto neplatnosť určená rozhodnutím súdu so zreteľom na splnenie predpokladov uvedených v § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku resp. § 137 písm. c) C.s.p. a takáto neplatnosť môže byť v inom konaní posudzovaná ako predbežná (prejudiciálna) otázka (porovnaj k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 193/2005 <http://merit.slv.cz/1Cdo193/2005>, ako bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2007). Žalobca tak mal (priamo zo zákona) naliehavý právny záujem na žalovanom určení. Napokon sama žalovaná potvrdila, že sa rozhodla ukončiť pracovný pomer so žalobcom na základe incidentu, ktorý sa odohral dňa 18.10.2016. Jej motívom a teda úmyslom skončiť pracovný pomer tak zrejme nebol jej zhoršujúci sa zdravotný stav v dôsledku výkonu prác, ale skôr nevyhovujúce pracovné podmienky resp. náplň jej pracovnej činnosti. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo predmetom tohto sporu, však žalovanej nijako nebráni, aby so žalobcom opätovne (avšak už platne) pracovný pomer skončila. 16. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobe vyhovel a určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou. 17. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tento súd iba vec nesprávne právne posúdil (vyhodnotil). Súd prvej inštancie tak z riadne zisteného skutkového stavu vyvodil iba nesprávne právne závery o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 18. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1,2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnom v konaní, priznal nárok na náhradu trov prvoinštrančného a odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).